Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 67/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou AK H. I. F., spol. s r. o.,

Radvanská 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Filip, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. mája 2018 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou

kanceláriou AK H. I. F., spol. s r. o., Radvanská 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Peter Filip, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 16. mája 2018 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. septembra 2018.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je

na najvyššom súde vedené odvolacie konanie pod sp. zn. pre trestný čin

podvodu podľa ustanovení a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) spáchaný formou spolupáchateľstva

podľa . Sťažovateľ podaním z 25. apríla 2018 uplatnil

v predmetnom odvolacom konaní námietku zaujatosti proti členke príslušného odvolacieho

senátu. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. mája 2018 bolo

o predmetnej námietke zaujatosti rozhodnuté v zmysle ustanovení § 32 ods. 3 s odkazom

na v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) tak, že označená členka senátu nie je vylúčená

z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa. O sťažnosti

sťažovateľa, ktorú proti uvedenému rozhodnutiu najvyššieho súdu podal, rozhodol najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 24. septembra 2018, ktorým sťažnosť podľa § 193

ods. 1 písm. c) zamietol.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ oboznamuje ústavný súd so skutkovým stavom,

ktorý bol základom pre uplatnenie námietky zaujatosti proti členke odvolacieho senátu.

Uvádza, že v jeho trestnej veci sú členkami príslušného odvolacieho senátu JUDr. Gabriela

Šimonová ako predsedníčka tohto senátu a ďalšími členkami sú JUDr. Alena Šišková

a JUDr. Jana Serbová. Podľa jeho vyjadrenia ním namietaná členka odvolacieho senátu

JUDr. Jana Serbová vydala v čase neprítomnosti predsedníčky odvolacieho senátu

uznesenie o pribratí špecifikovanej znaleckej organizácie na účel skúmania zdravotného

stavu sťažovateľa, keďže sťažovateľ v predmetnom konaní predložil lekárske správy

osvedčujúce jeho nepriaznivý zdravotný stav, ktorý mu má znemožňovať účasť

na termínoch verejného zasadnutia. Sťažovateľ označený postup členky senátu kvalifikuje

ako „zákonne nekonformný“ a „vyvolávajúci pochybnosti o jej nezaujatosti v predmetnej

trestnej veci“. Sťažovateľ svoje stanovisko zdôvodňuje presvedčením, že o vydaní

príslušného uznesenia mohla rozhodnúť výlučne predsedníčka odvolacieho senátu; takisto

tvrdením, že dotknutým uznesením pribratá znalecká organizácia nespĺňala potrebné

odborné predpoklady na vypracovanie znaleckého posudku, a to s prihliadnutím

na relevantné oblasti, v ktorých bolo potrebné vykonať posúdenie zdravotného stavu

sťažovateľa. Sťažovateľ je ďalej presvedčený, že aj spôsob formulácie otázok, ktorý

dotknutá členka senátu v uznesení o pribratí znaleckej organizácie zvolila, vypovedá

o nedostatku jej nestrannosti v jeho trestnej veci.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti takisto poukazuje na obsah druhostupňového

uznesenia najvyššieho súdu, ktorý zamietajúc jeho sťažnosť v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že nezistil taký pomer dotknutej členky senátu, či už k prejednávanej

veci alebo k zákonom vymedzeným osobám, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosti o jej

nezaujatosti, pričom zdôraznil, že predmetom námietky zaujatosti, ktorú sťažovateľ uplatnil,

je v skutočnosti procesný postup sudkyne, ktorý v zmysle ustanovení § 32 ods. 6 Trestného

poriadku nie je možné namietať, a nad rámec tiež poznamenal, že bol uvedený procesný

postup súladný s aktuálnym rozvrhom práce, v zmysle ktorého predsedu senátu v čase jeho

dovolenky zastupuje ďalší predseda toho istého senátu v poradí uvedenom v osobitnej časti

rozvrhu práce. Sťažovateľ považuje uvedené odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu

za výsledok formalistickej aplikácie príslušných zákonných ustanovení a ako také ho

hodnotí ako arbitrárne, a teda porušujúce jeho základné právo podľa

a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ argumentáciu dopĺňa a uvádza:

„Vo vzťahu k porušeniu môjho základného práva na zákonného sudcu mám za to, že mnou

podaná námietka zaujatosti ako aj následná sťažnosť bola v zmysle platného rozvrhu práce

Najvyššieho súdu nesprávne zapísaná (resp. vôbec nezapísaná) do príslušného registra

trestnoprávneho kolégia a súčasne o mojej sťažnosti rozhodoval senát určený v rozpore

s príslušnými zákonnými ustanoveniami upravujúcimi konanie

o námietke zaujatosti.“

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa

, a listiny a jeho práva podľa

dohovoru uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. mája 2018 a sp. zn.

z 24. septembra 2018, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. septembra 2018 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mu

tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Marianne

Mochnáčovej, ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019.

Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“)

bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3

rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana

Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.

10. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením

odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd

právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35

a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa

§ 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je

podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

11. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je ním prezentovaná nespokojnosť

s nevyhovujúcim rozhodnutím konajúcich súdov o ním uplatnenej námietke zaujatosti

adresovanej proti jednej z členiek odvolacieho senátu prejednávajúceho jeho trestnú vec,

a toto rozhodnutie sťažovateľ považuje za formalistické a arbitrárne.

12. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal

sťažnosťami, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojich garantovaných

práv v súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o námietkach zaujatosti vznesených

sťažovateľmi ako účastníkmi súdneho konania proti zákonnému sudcovi, pričom jeho

judikatúra v porovnateľných veciach sa ustálila na niekoľkých zásadných východiskách

(sp. zn. ).

13. Z a dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho

konania na nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať

a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne,

žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné

pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké

príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má

právomoc o nich rozhodnúť (obdobne pozri napr. , ,

). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je

povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu

z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva

na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho

prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (sp. zn. ).

14. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je

v trestnom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre zaujatosť. Z uvedeného

dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe

návrhu samotného sudcu.

15. Namietané porušenie základných práv sťažovateľa z dôvodu namietanej

zaujatosti členky odvolacieho súdu posúdil ústavný súd aj s ohľadom na to, či neexistuje

všeobecný súd, ktorý by mohol rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa.

16. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v ,

podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení sťažovateľových práv

a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Všeobecné súdy, ktoré v trestnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým

osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti ústavným súdom podľa zásad

uvedených v ustanovení (obdobne pozri

, ).

K namietanému porušeniu a , listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. mája

2018

17. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode tohto

uznesenia, vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. mája 2018, ústavný súd konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej

prerokovaniu tejto časti ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok

týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy

druhostupňovému súdu. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky

o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj

využil. Ochranu jeho základným právam zaručeným a listinou, ako aj právu

zaručenému dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť nadriadený súd. Táto

skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené

proti označenému prvostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu. Ústavný súd preto

rozhodol o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde primárne pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, pričom súčasne

uvádza, že ďalším relevantným dôvodom pre odmietnutie označenej časti ústavnej sťažnosti

sťažovateľa je jej neprípustnosť podľa , a to

v zmysle záverov, ktoré sú uvedené v nasledujúcich bodoch odôvodnenia tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu a , listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. septembra 2018

18. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku

až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní

a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení

možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd

označených v , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu

samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel

by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného aj

náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom

konaní a súdov).

19. Ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého

možno podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon

alebo boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie

dôvodom dovolania podľa ustanovení . V nadväznosti na to

odkazuje ústavný súd na , v zmysle ktorého sa

rozhodnutím podľa odseku 1 rozumie (okrem iných) aj

rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu

podľa písmen a) [rozsudok a trestný rozkaz] až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd

na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol. Napokon v tomto

kontexte ústavný súd poukazuje aj na ,

podľa ktorého možno dovolanie podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný

v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov

trestného konania.

20. Z ustanovení citovaných v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

rozhodnutia vyplýva, že skutočnosti namietané sťažovateľom (tvrdenie sťažovateľa o

zaujatosti členky odvolacieho senátu) potenciálne zakladajú (poznámka: nie bez ďalšieho

preukazujú) dôvod na podanie dovolania. Platná právna úprava trestného konania teda

sťažovateľovi umožňuje v nasledujúcom štádiu trestného konania v rámci uplatnenia práva

na obhajobu domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany svojich označených práv, a to

prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania, na základe podania

ktorého je dovolací súd oprávnený a povinný preskúmať opodstatnenosť tvrdenia

sťažovateľa o existencii zaujatosti označeného sudcu. S ohľadom na okolnosť prelínania sa

aplikácie s aplikáciou predchádzajúceho trestnoprocesného kódexu v

trestnej veci sťažovateľa ústavný súd poznamenáva, že aplikovateľnosť dotknutých

ustanovení o dovolaní na trestnú vec sťažovateľa vyplýva zo

spoločných, prechodných a záverečných ustanovení citovaného zákona, konkrétne z § 566

ods. 3 , podľa ktorého dovolanie podľa tohto zákona možno podať len

proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ má

v systéme trestného konania k dispozícii účinný prostriedok na dosiahnutie ochrany svojich

práv v prípade uznania jeho argumentácie všeobecným súdom oprávneným konať o jeho

prípadnom dovolaní. Za týchto okolností nie je daný dôvod, aby ústavný súd vstupoval

v danej fáze do prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľa a neprípustne si tak

predčasne uzurpoval právomoc dovolacieho súdu.

22. Ústavný súd pripomína, že nevyužitie označenej možnosti ochrany práv

sťažovateľa nemožno nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý

môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemá inú možnosť účinnej

ochrany svojich práv ( ).

23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v časti namietaného porušenia označených práv podľa , listiny a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2018 ako neprípustnú a ako takú

ju podľa odmietol.

24. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2019