Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)II. ÚS 258/2019
PDF · 166.87 KB
No categories available
II. ÚS 258/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Matejom Krajčim, PhD., Záhradnícka 51,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Ndt 37/2018 z 27. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 11. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Matejom
Krajčim, PhD., Záhradnícka 51, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Ndt 37/2018 z 27. novembra 2018 (ďalej len „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené
trestné stíhanie pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa ustanovení § 183
ods. 1 a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v súbehu s prečinom zneužitia právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 Trestného zákona, a to v štádiu po podaní obžaloby,
kde obžaloba bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava V podaná Okresnému
súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“), pred ktorým je trestná vec sťažovateľa
aktuálne vedená pod sp. zn. 2 T 25/2015. Sťažovateľ predložil 5. novembra 2018
najvyššiemu súdu „Návrh na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 ods. 1 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov“, o ktorom rozhodol
najvyšší súd namietaným uznesením, ktorým návrhu sťažovateľa nevyhovel, konštatujúc,
že nezistil dôležité dôvody, ktoré by odôvodňovali procesný postup podľa § 23
ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“).
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ ústavný súd oboznamuje veľmi podrobne
a obšírne s priebehom procesného postupu v jeho trestnej veci počnúc štádiom prípravného
konania, v ktorom prvýkrát uplatnil námietku zaujatosti smerujúcu proti príslušnému orgánu
činnému v trestnom konaní, a tiež s priebehom procesného postupu v súdnom konaní
po podaní obžaloby, v rámci ktorého uplatnil niekoľko ďalších námietok zaujatosti
smerovaných okrem iného aj proti zákonnému sudcovi a tiež návrhy na delegáciu
jeho trestnej veci. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uvádza, že v rámci vedeného
trestného konania adresoval okresnému súdu návrh na prerušenie trestného stíhania
v jeho trestnej veci na účel predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej
únie, kde okresný súd predmetnému návrhu sťažovateľa nevyhovel. V ústavnej sťažnosti
prezentuje argumentáciu v podstate kopírujúcu obsah jeho návrhu na delegáciu veci
podľa ustanovení § 23 Trestného poriadku z 5. novembra 2018, ktorému najvyšší súd
namietaným uznesením nevyhovel. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predostiera skutkové
okolnosti svedčiace podľa jeho mienky o zaujatosti zákonného sudcu prejednávajúceho
jeho trestnú vec a prezentuje svoj názor o nepriaznivých dôsledkoch medializácie
a politizácie jeho trestnej veci majúcich podľa neho negatívny vplyv na zákonnosť
a spravodlivosť jej prejednávania.
4. Sťažovateľ vzhľadom na skutočnosť, že konajúci súd nevyhovel jeho návrhu
na prerušenie trestného stíhania na účel predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie, žiada, aby ústavný súd uznesením rozhodol o prerušení trestného stíhania
sťažovateľa vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 2 T 25/2015 a o predložení
predmetnej prejudiciálnej otázky, resp. otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením
najvyššieho súdu, predmetné uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec sťažovateľa
na ďalšie konanie.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd
nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný
zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
10. Ťažiskom ústavnej sťažnosti sťažovateľa je ním prezentovaná nespokojnosť
s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým tento nevyhovel návrhu sťažovateľa na delegáciu
jeho trestnej veci podporenú tvrdeniami sťažovateľa o nedostatku nestrannosti konajúceho
súdu. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je teda nastolená otázka o nedostatku
nestrannosti (zaujatosti) konajúceho súdu. Vo vedľajšej línii je sťažovateľom v ústavnej
sťažnosti nepriamo prezentovaná aj jeho nespokojnosť s postupom okresného súdu,
ktorý nevyhovel návrhu sťažovateľa na prerušenie trestného stíhania v jeho trestnej veci
spojeného s predložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Sťažovateľ
však námietku porušenia svojich práv postupom okresného súdu spočívajúcim v nevyhovení
predmetnému návrhu i napriek skutočnosti kvalifikovaného právneho zastúpenia v petite
svojej ústavnej sťažnosti neformuloval, preto ju ústavný súd viazaný petitom sťažnosti
v zmysle § 45 zákona o ústavnom súde pri vymedzení predmetu konania o ústavnej
sťažnosti sťažovateľa nemohol zohľadniť a nezohľadnil.
11. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal
sťažnosťami, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojich ústavou garantovaných
práv v súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o námietkach zaujatosti vznesených
sťažovateľmi ako účastníkmi súdneho konania proti zákonnému sudcovi, pričom
jeho judikatúra v porovnateľných veciach sa ustálila na niekoľkých zásadných
východiskách (sp. zn. IV. ÚS 303/2010).
12. Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho
konania na nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať
a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne,
žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné
pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké
príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má
právomoc o nich rozhodnúť (obdobne pozri napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05,
IV. ÚS 38/09). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však
nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu
z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva
na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho
prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (sp. zn. I. ÚS 73/97).
13. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom
je v trestnom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre zaujatosť a nadväzne
aj inštitútom delegácie veci. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh
účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu.
14. Namietané porušenie základných práv sťažovateľa z dôvodu namietanej
zaujatosti konajúceho súdu, na ktorú potom nadväzoval návrh sťažovateľa na delegáciu
veci, posúdil ústavný súd aj s ohľadom na to, či neexistuje všeobecný súd, ktorý by mohol
rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa.
15. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení sťažovateľových práv
a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov,
ktoré mu zákon na to poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva
v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v trestnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým právnickým osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti
ústavným súdom podľa zásad uvedených v ustanovení § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(obdobne pozri III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
16. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku
až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní
a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení
možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd
označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu
samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel
by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného
aj náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných
v trestnom konaní a súdov).
17. Ústavný súd poukazuje v prvom rade na ustanovenia § 306 a nasledujúcich
Trestného poriadku, podľa ktorých je opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého
stupňa odvolanie, pričom obžalovaný ako osoba oprávnená podať odvolanie proti výroku
rozsudku, ktorý sa ho priamo dotýka, môže toto odvolanie podať pre nesprávnosť výroku,
ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie
mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba. V nadväznosti na to odkazuje
ústavný súd v konkrétnosti na ustanovenia § 321 ods. 1 Trestného poriadku,
podľa ktorých odvolací súd zruší napadnutý rozsudok (okrem iných prípadov) pre podstatné
chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto,
že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo
obhajoby. Ústavný súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 368 ods. 1 Trestného poriadku,
podľa ktorého možno podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým
bol porušený zákon alebo boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo,
ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.
V nadväznosti na to odkazuje ústavný súd na ustanovenie § 368 ods. 2 písm. h) Trestného
poriadku, v zmysle ktorého sa rozhodnutím podľa odseku 1 § 368 Trestného poriadku
rozumie (okrem iných) aj rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok
podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) [rozsudok a trestný rozkaz] až g),
alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci
sám rozhodol. Napokon v tomto kontexte ústavný súd poukazuje aj na ustanovenie § 371
ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, podľa ktorého možno dovolanie podať, ak vo veci konal
alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,
ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
18. Z ustanovení citovaných v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
rozhodnutia vyplýva, že skutočnosti namietané sťažovateľom (tvrdenie sťažovateľa
o zaujatosti konajúceho súdu, resp. aj o zaujatosti orgánov činných v trestnom konaní)
potenciálne zakladajú (nie bez ďalšieho preukazujú, pozn.) dôvod na podanie odvolania,
prípadne dovolania. Platná právna úprava trestného konania teda sťažovateľovi umožňuje
v nasledujúcom štádiu trestného konania v rámci uplatnenia práva na obhajobu domáhať
sa právne účinným spôsobom ochrany svojich označených práv, a to prostredníctvom
riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku – odvolania a dovolania, na základe
podania ktorých je odvolací súd, prípadne dovolací súd oprávnený a povinný preskúmať
opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o existencii zaujatosti príslušných štátnych orgánov.
19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ
má v systéme trestného konania k dispozícii účinný prostriedok na dosiahnutie ochrany
svojich práv v prípade uznania jeho argumentácie všeobecným súdom oprávneným konať
o jeho prípadnom odvolaní, prípadne dovolaní. Za týchto okolností nie je daný dôvod,
aby ústavný súd vstupoval v danej fáze do prebiehajúceho trestného konania vo veci
sťažovateľa a neprípustne si tak predčasne uzurpoval právomoc odvolacieho súdu
a dovolacieho súdu.
20. Ústavný súd pripomína, že nevyužitie označenej možnosti ochrany práv
sťažovateľa nemožno nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu,
ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemá inú možnosť
účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).
21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa
smerujúcu proti namietanému uzneseniu najvyššieho súdu ako neprípustnú
a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmietol.
22. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2019