Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 360/2019
PDF · 215.48 KB
No categories available
II. ÚS 360/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 115/2017
z 13. júna 2019 a sp. zn. 3 Tos 61/2019 zo 6. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 115/2017 z 13. júna 2019 a sp. zn. 3 Tos 61/2019
zo 6. augusta 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na krajskom súde prebieha
odvolacie konanie v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 To 115/2017 pre trestný čin
neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218
ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„odvolacie konanie“). V predmetnom trestnom konaní, v ktorom vystupuje sťažovateľ ako
obhajca obžalovaného, bola sťažovateľovi uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 115/2017
z 13. júna 2019 podľa ustanovení § 70 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok “) uložená poriadková pokuta
vo výške 250 €. O sťažnosti sťažovateľa, ktorú proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu
podal, krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tos 61/2019 zo 6. augusta 2019, ktorým
sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ formuluje námietku porušenia všetkých jeho
označených práv uvedenými rozhodnutiami krajského súdu. V ústavnej sťažnosti
argumentuje vlastnou prezentáciou skutkového stavu, ktorého sa uložená poriadková pokuta
týka, a uvádza, že ho krajský súd 29. mája 2019 upovedomil o termíne verejného zasadnutia
odvolacieho senátu určeného k 13. júnu 2019. Sťažovateľ dôvodí, že vzhľadom na kolíziu
označeného termínu verejného zasadnutia s termínom výsluchu iného klienta sťažovateľa
(vypočúvaného ako svedka) v trestnej veci vedenej pred Krajským riaditeľstvom
Policajného zboru v Bratislave požiadal 30. mája 2019 krajský súd o zmenu termínu
verejného zasadnutia odvolacieho senátu. Sťažovateľ dopĺňa, že vo veci predmetnej žiadosti
o zmenu termínu niekoľkokrát kontaktoval spisovú kanceláriu súdu, kde mu malo byť
oznámené, že ho budú, čo sa týka predmetnej záležitosti, ešte kontaktovať, čo sa nestalo.
4. Sťažovateľ predostiera v ďalšom bode ústavnej sťažnosti argumentáciu, ktorú
uplatnil v sťažnosti podanej proti prvostupňovému uzneseniu krajského súdu o uložení
poriadkovej pokuty. Podľa jeho vyjadrenia „bol ako advokát rovnako povinný poskytnúť
(pozn.: či už v pozícii svedka alebo obžalovaného) právnu pomoc obom klientom“
a „Uvedené úkony právnej služby je potrebné považovať za rovnocenné. Vychádzajúc
z okolností, že klient bol o výsluchu svedka upovedomený skôr (pozn.
pričom trval na mojej účasti) ako bol vzatý na vedomie termín verejného zasadnutia na
Krajskom súde v Bratislave, som bol v záujme klienta a rešpektujúc jeho právo na právnu
pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR povinný sa tohto úkonu zúčastniť.“.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. 2 To 115/2017
z 13. júna 2019 a sp. zn. 3 Tos 61/2019 zo 6. augusta 2019, označené uznesenia krajského
súdu zrušil a vrátil mu vec sťažovateľa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vo formulovanom petite zároveň ústavný súd
žiada, aby odložil vykonateľnosť označených uznesení krajského súdu.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde “).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na
začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný
navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti
navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti
ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou
osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
11. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ prezentuje námietku porušenia jeho označených
práv uzneseniami krajského súdu, ktorými bola sťažovateľovi v postavení obhajcu
obžalovaného v rámci odvolacieho konania uložená poriadková pokuta z dôvodu, že
v zmysle oboch rozhodnutí krajského súdu nerešpektoval predvolanie k určenému termínu
verejného zasadnutia.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 dohovoru a jeho práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 115/2017 z 13. júna 2019
12. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje
ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám
fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený
medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám
poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.
Vo vzťahu k prvostupňovému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 115/2017 z 13. júna
2019 disponoval sťažovateľ opravným prostriedkom – sťažnosťou, ktorú aj využil.
O sťažnosti bol oprávnený a povinný rozhodnúť iný senát krajského súdu ako súdu
druhostupňového. Sťažnosť tak predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv
sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému prvostupňovému uzneseniu okresného súdu.
Existencia opravného konania pred krajským súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu
rozhodovať o napadnutom prvostupňovom uznesení krajského súdu, keďže sťažnosť
v danom prípade predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa
vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu (porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01 ,
IV. ÚS 102/09 ). Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia v sťažnosti označených práv
uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 115/2017 z 13. júna 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 dohovoru a jeho práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 61/2019 zo 6. augusta
2019
13. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00 , IV. ÚS 66/02 , I. ÚS 56/03 ).
14. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy ,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy ). Ústavný
súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 , mutatis mutandis I. ÚS 4/00 , I. ÚS 17/01 , II. ÚS 67/04 , III. ÚS 581/2015 ).
15. V zmysle záverov uvedených v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
rozhodnutia sa úloha ústavného súdu pri posúdení namietaného uznesenia krajského súdu
obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou
sťažovateľa (prezentovanou v podanej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne
a či má súdom zvolená interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne
akceptovateľný charakter.
16. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 14 a 15 odôvodnenia tohto
uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa, pričom sa oboznámil
jednak s obsahom odôvodnenia označeného uznesenia krajského súdu, ktoré bolo
podkladom pre právny záver o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa, ako aj s právnou úpravou,
ktorá bola v právnej veci sťažovateľa aplikovaná.
17. Podľa § 293 ods. 10 Trestného poriadku obhajca obvineného sa vždy zúčastní
verejného zasadnutia, na ktorom sa koná o odvolaní, ako aj verejného zasadnutia, na ktoré
dal podnet svojím návrhom obvinený. Podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku kto napriek
predchádzajúcemu napomenutiu ruší konanie alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi, alebo
policajtovi správa urážlivo, alebo kto bez dostatočného ospravedlnenia neposlúchne príkaz,
alebo nevyhovie výzve alebo predvolaniu podľa tohto zákona, toho môže sudca
a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt potrestať poriadkovou pokutou do
1 650 eur; ak ide o právnickú osobu, až do 16 590 eur. Na možnosť uloženia poriadkovej
pokuty musia byť dotknuté osoby vopred upozornené.
18. V odôvodnení uznesenia sp. zn. 3 Tos 61/2019 zo 6. augusta 2019 (v spojení
s odôvodnením prvostupňového uznesenia krajského súdu, na ktoré sa druhostupňový súd
ako na vecne správne odvolal) uviedol krajský súd podrobný popis skutkového stavu, ktorý
bol východiskovým základom pre uloženie poriadkovej pokuty sťažovateľovi. Krajský súd
popísal podrobne chronologický priebeh odvolacieho konania z hľadiska odročenia
určených termínov verejného zasadnutia, kde zdôraznil, že predchádzajúcich osem určených
termínov bolo odročených na základe žiadostí obžalovaného alebo sťažovateľa ako jeho
obhajcu (v štyroch prípadoch z dôvodov na strane sťažovateľa – zahraničné pracovné cesty
a kolízia pojednávaní). Vo vzťahu k poslednému deviatemu z určených termínov verejného
zasadnutia stanovenému k 13. júnu 2019 krajský súd uviedol, že sťažovateľ, ktorý bol
o konaní verejného zasadnutia upovedomený 29. mája 2019, doručil krajskému súdu 4. júna
2019 žiadosť o zmenu termínu verejného zasadnutia z dôvodu kolízie s naplánovaným
výsluchom iného klienta sťažovateľa, ku ktorej pripojil „predvolanie svedka -
poškodeného“ a tiež pripojil splnomocnenie uvedeného klienta. Krajský súd argumentoval,
že v odvolacom konaní plne rešpektoval právo obžalovaného na obhajcu, keď v minulosti
akceptoval mnohonásobné žiadosti o zmenu určených termínov verejného zasadnutia
a nepristúpil k aplikácii ustanovenia § 42 Trestného poriadku , teda k ustanoveniu
náhradného obhajcu. Krajský súd zdôraznil, že účasť sťažovateľa na úkone výsluchu iného
klienta v postavení svedka v inom trestnom konaní nemohol kvalifikovať ako tak závažný
dôvod, ktorý by ospravedlnil odročenie naplánovaného verejného zasadnutia odvolacieho
konania pred krajským súdom, a to zvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetné
odvolacie konanie prebieha už od 24. októbra 2017 a bolo niekoľkonásobne odročené
z dôvodov na strane obhajoby (dôvody na strane obžalovaného, ako aj sťažovateľa ako jeho
obhajcu). Krajský súd takisto dôvodil stanoviskom, že v prípade kolidovaného výsluchu mal
sťažovateľ postavenie nie obhajcu svojho klienta, ale len postavenie advokáta, právneho
zástupcu svedka, ktorého možnosti zasahovať do výsluchu sú značne limitované
v porovnaní s možnosťami obhajcu obvineného, teda sťažovateľ bol zastupiteľný inou
osobou. Krajský súd takisto dodal, že sťažovateľ k označenému úkonu výsluchu svedka
nebol vopred predvolaný, resp. o ňom upovedomený, pričom v prípade dotknutého
odvolacieho konania mal vedomosť o určenom termíne už 29. mája 2019. Krajský súd tak
uzavrel, že uprednostnenie úkonu výsluchu svedka – klienta sťažovateľa ako
ospravedlniteľný dôvod pre neúčasť na nariadenom termíne verejného zasadnutia
odvolacieho konania vo veci obžalovaného klienta sťažovateľa nemohol akceptovať.
Krajský súd tak považoval právny záver prvostupňového uznesenia o uložení poriadkovej
pokuty sťažovateľovi z dôvodu nerešpektovania predvolania k určenému termínu verejného
zasadnutia za vecne správny a sťažovateľovu sťažnostnú argumentáciu neuznal.
19. Pokiaľ ide o rámcové limity, ktoré mali byť pri interpretácii aplikovanej právnej
úpravy Trestného poriadku rešpektované, je ústavný súd toho názoru, že aplikácii
dotknutých ustanovení trestnoprocesného kódexu, na ktoré sa krajský súd vo svojom
rozhodnutí odvolal, má predchádzať výklad dotknutých ustanovení konvenujúci účelu
aplikovanej právnej úpravy. Systematický výklad relevantnej právnej úpravy by mal
zohľadniť účel dotknutého inštitútu poriadkovej pokuty, základné zásady Trestného
poriadku (najmä § 2 ods. 7 Trestného poriadku , podľa ktorého každý má právo, aby jeho
trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom) a tiež individuálne okolnosti prípadu sťažovateľa.
20. Ústavný súd, bez toho, aby skĺzol k podrobnej interpretácii dotknutých
ustanovení Trestného poriadku , resp. inštitútu poriadkovej pokuty podľa Trestného
poriadku, poukazuje na to, že zmyslom a účelom sankčného opatrenia v podobe poriadkovej
pokuty je vytvorenie účinného mechanizmu slúžiaceho k vynúteniu a upevneniu autority
súdu, ktorého úlohou je zabezpečiť dôstojný a nerušený priebeh konania vedúci k naplneniu
účelu trestného konania, teda aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa
zákona spravodlivo potrestaní, podľa možnosti, čo najrýchlejšie, aby bolo rešpektované
právo dotknutých subjektov trestného konania, tak obvineného, ako aj poškodeného,
na prejednanie ich trestnej veci v primeranej lehote. Takýto výklad akcentuje aj už
spomenutú zásadu trestného konania zakotvenú v ustanoveniach § 2 ods. 7 Trestného
poriadku.
21. Vychádzajúc zo svojej judikatúry, podľa ktorej z ústavného hľadiska musí byť
poriadková pokuta uložená v súlade so zákonom, spočívať na relevantných a dostatočných
dôvodoch a pri jej uložení sa musí súčasne zachovať primerane vyvážený vzťah medzi
použitými prostriedkami (vrátane výšky pokuty) a sledovaným cieľom, poukazuje ústavný
súd na ďalší dôležitý aspekt, ktorým je princíp primeranosti (obdobne pozri sp. zn.
III. ÚS 67/2018 ). V súlade s uvedeným princípom primeranosti tak treba poriadkovú pokutu
vnímať ako krajný prostriedok, ktorého využitie je prípustné až potom, čo miernejšie
opatrenia umožňujúce dosiahnutie sledovaného cieľa zlyhali. V kontexte okolností prípadu
sťažovateľa sa ústavný súd nedomnieva, že by bol postup krajského súdu v uvedenom
smere excesný, odporujúci označenému princípu. Sťažovateľ mal totiž v predmetnom
odvolacom konaní postavenie obhajcu obžalovaného, ktorého účasť bola v zmysle už
citovaného ustanovenia Trestného poriadku na úkone verejného zasadnutia nevyhnutná.
Navyše, z dôvodov pričítateľných práve na vrub strany obhajoby (dôvody na strane
obžalovaného a v niektorých prípadoch na strane sťažovateľa) bolo prebiehajúce odvolacie
konanie viacnásobne odročené, čím došlo k závažnejšiemu narušeniu jeho plynulosti.
V prípade kolidujúceho úkonu išlo o výsluch svedka, teda bol sťažovateľ v postavení
advokáta (nie obhajcu ) pri úkone zastupiteľný. Vo všeobecnosti treba zdôrazniť, že záujmy
sťažovateľa a práva jeho klientov na poskytnutie právnej pomoci nie sú a priori nadradené
povinnosti všeobecného súdu prejednávať trestné veci plynule a v primeraných lehotách.
22. Ústavný súd je toho názoru, že postup krajského súdu, ktorý v záujme upevnenia
svojej autority a súčasne v záujme zabezpečenia plynulosti a rýchlosti trestného konania
(u ktorého je navyše požiadavka na plynulosť konania v zmysle judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva, ako aj judikatúry ústavného súdu značne sprísnená), v súlade so svojím
postavením inštancie výsostne oprávnenej organizáciou a vedením priebehu konania
po predchádzajúcom poučení o možnosti uloženia poriadkovej pokuty (v upovedomení
o verejnom zasadnutí) sankcionoval sťažovateľa nerešpektujúceho predvolanie k termínu
verejného zasadnutia, kde svoje rozhodnutie primerane a zrozumiteľne odôvodnil,
zodpovedal vymedzeným zákonným mantinelom a účelu zakotveného inštitútu poriadkovej
pokuty. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011 ,
IV. ÚS 362/09 , m. m. IV. ÚS 62/08 ). V nadväznosti na obsah ústavnej sťažnosti ústavný
súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľa smerujú proti
porušeniu princípov spravodlivého procesu v súvislosti s napadnutým uznesením krajského
súdu vo veci, kde predmetom konania bolo uloženie poriadkovej pokuty vo výške 250 €.
V danom prípade je nevyhnutné zohľadniť intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho
ústavnoprávny rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma zjavne nedosahuje ani desaťnásobok
minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná
za bagateľnú. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť
smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie
ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných
prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne
závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010 , IV. ÚS 79/2011 , IV. ÚS 251/2011 )]. O takú
situáciu, ako už bolo povedané, však v prípade sťažovateľa nejde. Ústavný súd tak dospel
k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúceho krajského súdu v danom
prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru a v nadväznosti na to aj s obsahom ďalších označených článkov ústavy , preto
sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
23. S ohľadom na uvedené bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu