Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)III. ÚS 67/2018
PDF · 220.25 KB
No categories available
III. ÚS 67/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
a , , zastúpeného advokátom
, advokátska kancelária, , vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Okresného súdu Bratislava II č. k. 10 C 369/2015-372 z 1. júna 2017
a č. k. 10 C 369/2015-373 z 3. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. decembra 2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 369/2015-372 z 1. júna 2017 (ďalej len
„uznesenie z 1. júna 2017“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade v konaní o ochranu
osobnosti vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 10 C 369/2015 vystupuje v pozícii
advokáta žalobcu. Na pojednávaní vykonanom okresným súdom 1. júna 2017 bola
sťažovateľovi v 1. rade uložená poriadková pokuta vo výške 350 € s odôvodnením,
že napriek predchádzajúcemu upozorneniu počas prebiehajúceho výsluchu žalobcu
opätovne vstupoval do predmetného výsluchu, ktorý vykonával kladením otázok právny
zástupca žalovaného.
3. Sťažovateľ v 1. rade v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uvádza, že
sa správania uvedeného v namietanom uznesení nedopustil. Takisto dôvodí, že v dôsledku
nesprávneho poučenia o opravnom prostriedku došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces, pričom v konkrétnosti prezentuje túto argumentáciu:
„Sťažovateľ v prvom rade uvádza, že ako právny zástupca žalobcu žiadnym
spôsobom nevstupoval na pojednávaní konanom dňa 01. 06. 2017 na Okresnom súde
Bratislava II, vo vyššie uvedenej právnej veci o ochranu osobnosti, do výsluchu zo strany
žalovaného a už vôbec nie opakovane.
Sťažovateľ taktiež uvádza, že súd ho na pojednávaní konanom dňa 01. 06. 2017
nesprávne poučil ako právneho zástupcu žalobcu o možnosti podania opravného
prostriedku, pričom naviac mu ani neumožnil vyjadriť sa k uloženiu poriadkovej pokuty,
čím jednoznačne na základe nesprávneho poučenia došlo k nesprávnemu procesnému
postupu zo strany súdu o možnosti podania odvolania a to aj napriek tomu, že v neskoršom
písomne vyhotovenom Uznesení č. k. 10C/369/2015-372 zo dňa 01. 06. 2017, už súd v
poučení uviedol, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Zároveň uvádzame,
že uznesenie tvoriace obsah zápisnice o pojednávaní a neskôr vyhotovenom vo forme
písomnej si odporuje, v dôsledku čoho ide o nulitné rozhodnutie súdu, ktorým sa nie je
možné riadiť. V zmysle vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že zo strany súdu došlo
na základe nesprávneho poučenia o možnosti podania odvolania proti dotknutému
Uzneseniu na pojednávaní konanom dňa 01. 06. 2017 t. j. nesprávnym procesným postupom
k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže každý má právo na riadne poučenie
o procesných právach a povinnostiach v dôsledku čoho považuje Uznesenie
č. k. 10C/369/2015-372 za nezákonné, ako aj nulitné v súvislosti s jeho zmätočnosťou
a to s poukazom na jeho ústne vyhlásenie na pojednávaní konanom dňa 01. 06. 2017,
následným zaprotokolovaním v zápisnici o pojednávaní zo dňa 01. 06. 2017 a písomným
vyhotovením zo dňa 01. 06. 2017.“
4. Sťažovateľ v 1. rade je tiež toho názoru, že v uznesení z 1. júna 2017 absentuje
primerané zdôvodnenie rozhodnutia, na základe čoho považuje rozhodnutie okresného súdu
za arbitrárne a argumentuje: „Sťažovateľ ako právny zástupca žalobcu poukazuje
na skutočnosť, že z uvedeného mu nie je zrejmé, čoho sa mal dopustiť, keďže v odôvodnení
dotknutého rozhodnutia je len uvedené, že rovnako bol upozornený aj právny zástupca
žalobcu, avšak z uvedeného nie je zrejmé na čo mal byť upozornený respektíve na dôsledok
akého konania mal byť upozornený.“
5. Dňa 6. decembra 2017 bola ústavnému súdu doručená aj sťažnosť
, (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade; spolu
aj „sťažovatelia““), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 10 C 369/2015-373 z 3. októbra
2017 (ďalej len „uznesenie z 3. októbra 2017“).
6. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa v 2. rade vyplýva, že v označenom konaní
o ochranu osobnosti vedenom pred okresným súdom vystupuje v pozícii žalobcu.
Na pojednávaní vykonanom okresným súdom 3. októbra 2017 mu bola uložená poriadková
pokuta vo výške 300 €, pričom okresný súd jej uloženie odôvodnil „nerešpektovaním
pokynov, výziev a opätovným polemizovaním sťažovateľa so súdom“. Na označenom
pojednávaní bola sťažovateľovi v 2. rade uložená aj ďalšia poriadková pokuta vo výške
500 € „pre rušenie dôstojného priebehu pojednávania, keďže sťažovateľ s predošlým
uznesením o uložení poriadkovej pokuty vo výške 300 EUR nesúhlasil“.
7. Sťažovateľ v 2. rade vo svojej sťažnosti argumentuje, že sa zákonná sudkyňa
už od začiatku pojednávania, na ktorom mu boli obe poriadkové pokuty uložené, správala
spôsobom odporujúcim sudcovskej etike, o čom podľa jeho názoru svedčí spôsob
jej komunikácie s oboma sťažovateľmi zachytený na zvukovom zázname vyhotovenom
z priebehu pojednávania. Sťažovateľ v 2. rade dôvodí, že sa konania popísaného v uznesení
z 3. októbra 2017 nedopustil, keďže priebeh pojednávania nijakým spôsobom nerušil.
8. Uznesením ústavného súdu sp. zn. PLs. ÚS 1/2018 z 31. januára 2018 boli veci
sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade vedené pod sp. zn. Rvp 2268/2017
a sp. zn. Rvp 2269/2017 zmysle § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) v spojení s § 166 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn.
9. Sťažovatelia v namietaných nedostatkoch rozhodnutí okresného súdu vidia
porušenie svojich označených práv zaručených ústavou a dohovorom. V nemožnosti podať
proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty odvolanie vidia porušenie ich práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
10. Opierajúc sa o všetky uvedené skutočnosti sťažovatelia ústavnému súdu
navrhujú, aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru označenými uzneseniami okresného
súdu, tieto uznesenia zrušil a vec sťažovateľov vrátil okresnému súdu na nové konanie
a priznal im tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto
prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by
mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
13. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
14. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd vyslovil,
že uzneseniami okresného súdu z 1. júna 2017 a 3. októbra 2017 bolo porušené ich základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Sťažovateľ v 1. rade svoje tvrdenie
o porušení označených práv opiera o tri základné okruhy argumentov. Je toho názoru,
že sa správania, za ktoré mu poriadková sankcia bola uložená, nedopustil, ďalej že mal byť
nesprávne poučený o možnosti podania opravného prostriedku v takej miere, že došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a napokon, že je odôvodnenie namietaného
uznesenia nedostatočné, a teda arbitrárne. Sťažovateľ v 2. rade na svoju obranu takisto
prezentuje tvrdenie, že sa správania, pre ktoré mu boli uložené dve poriadkové pokuty,
nedopustil a že zákonná sudkyňa nepostupovala pri ich uložení nestranne.
Obaja sťažovatelia považujú nemožnosť podať proti uzneseniu o uložení poriadkovej
pokuty riadny opravný prostriedok za porušenie ich práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru.
15. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov,
resp. ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv.
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne
názory, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verenej moci bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci
pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01,
16. Opierajúc sa o východiská uvedené v bode 15 odôvodnenia tohto rozhodnutia
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov, pričom sa oboznámil s odôvodnením
namietaných uznesení okresného súdu, ako aj s obsahom zvukových záznamov
vyhotovených z vykonaných pojednávaní, z ktorých zistil okolnosti relevantné
pre rozhodnutie vo veci sťažovateľov.
17. Okresný súd v odôvodnení uznesenia z 1. júna 2017 citoval, a teda vo veci
sťažovateľa v 1. rade aplikoval ustanovenia § 102 ods. 1, § 102 ods. 2 a 3 a § 174 ods. 1 a 2
CSP.
Ustanovenie § 102 ods. 1 CSP obsahuje demonštratívny výpočet prípadov uvedených
pod písmenami a) až e), v ktorých môže súd uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto svojím
správaním v priebehu konania súdu sťažuje postup konania.
Podľa ustanovenia § 102 ods. 2 CSP výšku poriadkovej pokuty určuje súd
s prihliadnutím na povahu porušenej povinnosti; poriadkovú pokutu možno uložiť do 500 €.
Podľa ustanovenia § 102 ods. 3 CSP súd môže pri opakovanom porušení povinnosti
uložiť poriadkovú pokutu do 2 000 €.
Podľa ustanovenia § 174 ods. 1 CSP na zabezpečenie nerušeného priebehu
pojednávania súd môže vykonať opatrenia potrebné na usmernenie prítomných osôb.
Podľa ustanovenia § 174 ods. 2 CSP osoby prítomné v pojednávacej miestnosti
sú povinné zdržať sa všetkého, čo by mohlo rušiť dôstojný a plynulý priebeh pojednávania
vrátane prejavovania súhlasu alebo nesúhlasu s priebehom pojednávania, výpoveďami osôb
a s vyhlásenými rozhodnutiami, ak na vyslovenie názoru neboli vyzvané súdom.
Citovanú právnu úpravu okresný súd okrem iného interpretoval aj konštatáciou,
že v pojednávacej miestnosti musí byť zachovaný poriadok, ktorý je základným
predpokladom plynulosti a dôstojnosti konania.
18. V odôvodnení uznesenia z 1. júna 2017 okresný súd uviedol podrobný popis
skutkového stavu, a síce že na pojednávaní vykonanom 1. júna 2017 v priebehu
realizovaného výsluchu boli upozornení a vyzvaní k slušnému správaniu sťažovateľ
v 2. rade, ako aj sťažovateľ v 1. rade a boli súčasne poučení o možnosti uloženia
poriadkovej pokuty pre prípad nerešpektovania označenej výzvy. Sťažovateľ v 1. rade
napriek tomu opakovane vstupoval do výsluchu žalobcu (sťažovateľa v 2. rade), ktorý
vykonával kladením otázok právny zástupca žalovaného.
19. Odkazujúc na príslušné ustanovenia Civilného sporového poriadku okresný súd
správanie sťažovateľa v 1. rade v súvislosti s opísanými okolnosťami kvalifikoval
ako sťaženie postupu konania rušením priebehu súdneho pojednávania v zmysle § 102
ods. 1 písm. d) CSP, za čo mu uložil poriadkovú pokutu vo výške 350 €.
20. Okresný súd v odôvodnení uznesenia z 3. októbra 2017 citoval, a teda vo veci
sťažovateľa v 2. rade aplikoval ustanovenia Civilného sporového poriadku a rovnako
prezentoval interpretáciu aplikovaných ustanovení, tak ako to je popísané v bode 17
odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu.
21. V odôvodnení uznesenia z 3. októbra 2017 okresný súd uviedol podrobný popis
skutkového stavu, a síce že na pojednávaní vykonanom 3. októbra 2017 bol sťažovateľ
v 2. rade vyzvaný k rešpektovaniu pokynov súdu („aby si sadol“), pričom bol súčasne
poučený o možnosti uloženia poriadkovej pokuty pre prípad nerešpektovania označenej
výzvy. Výzvu súdu nerešpektoval a „opätovne sa pokúšal so súdom polemizovať“. Okresný
súd preto rozhodol o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi v 2. rade vo výške 300 €.
Na toto rozhodnutie sťažovateľ v 2. rade reagoval vyhlásením, „aby si sudkyňa pokutu
zaplatila sama“, preto okresný súd rozhodol o uložení druhej poriadkovej pokuty
pre sťažovateľa v 2. rade, a to vo výške 500 €.
22. Odkazujúc na príslušné ustanovenia Civilného sporového poriadku okresný súd
správanie sťažovateľa v 2. rade v súvislosti s opísanými okolnosťami kvalifikoval
ako neuposlúchnutie príkazov súdu v zmysle § 102 ods. 1 písm. c) CSP a tiež prejavenie
nesúhlasu, napriek tomu, že nebol okresným súdom na vyslovenie názoru vyzvaný,
teda rušenie dôstojného priebehu pojednávania v zmysle § 102 ods. 1 písm. d) CSP
s odkazom aj na § 102 ods. 3 CSP.
23. Ústavný súd sa vysporiadal s veľmi závažnými tvrdeniami, ktoré sťažovatelia
v sťažnostiach prezentovali, a síce, že skutkový záver súdu o tom, že sa mali dopustiť
správania popísaného v odôvodnení namietaných uznesení, je nepravdivý. Ústavný súd sa
pre uvedené účely oboznámil s obsahom priložených zvukových záznamov z pojednávaní,
pričom zistil, že námietky sťažovateľov sú v uvedenom smere neopodstatnené,
keďže priebeh pojednávaní zachytený na zvukových záznamoch plne korešponduje opisu
skutkových okolností, tak ako ich okresný súd uviedol v namietaných uzneseniach.
24. Pokiaľ ide o rámcové limity, ktoré mali byť pri interpretácii aplikovanej právnej
úpravy Civilného sporového poriadku rešpektované, je ústavný súd toho názoru, že aplikácii
dotknutých ustanovení Civilného sporového poriadku, na ktoré sa okresný súd vo svojich
rozhodnutiach odvolal, mala predchádzať hoci aj stručná interpretácia, ktorá zodpovedá
účelu aplikovanej právnej úpravy. Systematický výklad relevantnej právnej úpravy by mal
zohľadniť účel dotknutého inštitútu poriadkovej pokuty, základné princípy Civilného
sporového poriadku (čl. 3 ods. 1 CSP) a tiež individuálne okolnosti prípadu sťažovateľov.
25. Ústavný súd bez toho, aby skĺzol k podrobnej interpretácii dotknutých ustanovení
Civilného sporového poriadku, resp. inštitútu poriadkovej pokuty podľa Civilného
sporového poriadku, poukazuje na to, že zmyslom a účelom sankčného opatrenia v podobe
poriadkovej pokuty je vytvorenie účinného mechanizmu slúžiaceho k vynúteniu
a upevneniu autority súdu, ktorého úlohou je zabezpečiť dôstojný a nerušený priebeh
pojednávania vedúci k rýchlej a účinnej ochrane práv. Takýto výklad akcentuje aj základné
princípy Civilného sporového poriadku, konkrétne čl. 10 CSP, ktorý organizáciu priebehu
konania zveruje do rúk súdu („Strany sporu postupujú v konaní v súlade so zákonom
a podľa pokynov súdu“; „Súd dohliada na riadny priebeh konania, určuje lehoty a ukladá
potrebné opatrenia.“), ako aj čl. 17 CSP, ktorý zaväzuje súdy k urýchlenosti a hospodárnosti
konania („Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.“).
26. Vychádzajúc zo svojej judikatúry, podľa ktorej z ústavného hľadiska musí byť
poriadková pokuta uložená v súlade so zákonom, spočívať na relevantných a dostatočných
dôvodoch a pri jej uložení sa musí súčasne zachovať primerane vyvážený vzťah
medzi použitými prostriedkami (vrátane výšky pokuty) a sledovaným cieľom, poukazuje
ústavný súd na ďalší dôležitý aspekt, ktorým je princíp primeranosti. Uvedený princíp
je z ústavného hľadiska o to relevantnejší, keďže nová právna úprava inštitútu poriadkovej
pokuty podľa Civilného sporového poriadku nepripúšťa proti rozhodnutiu o jej uložení
možnosť odvolania. V súlade s uvedeným princípom primeranosti tak treba poriadkovú
pokutu vnímať ako krajný prostriedok, ktorého využitie je prípustné až potom, čo miernejšie
opatrenia umožňujúce dosiahnutie sledovaného cieľa zlyhali. V kontexte okolností prípadu
sťažovateľov sa ústavný súd nedomnieva, že by bol postup okresného súdu v uvedenom
smere excesný, odporujúci označenému princípu. Obaja sťažovatelia boli totiž zákonným
sudcom vopred vyzvaní ku korekcii svojho správania a súčasne poučení o možnosti
uloženia poriadkovej pokuty, a to i napriek tomu, že relevantná právna úprava takéto
poučenie ako predpoklad pre uloženie tohto poriadkového opatrenia nevyžaduje.
Toto miernejšie opatrenie (napomenutie sťažovateľov) sa však podľa odôvodnenia
namietaných uznesení minulo svojim účinkom. Na tomto mieste ústavný súd považuje
za vhodné reagovať aj na jeden z čiastkových argumentov sťažovateľa v 1. rade, ktorý
spochybnil zákonnosť uloženej poriadkovej pokuty tvrdením, že mu konajúci súd nedal
možnosť sa k uloženiu poriadkovej pokuty vyjadriť. Ústavný súd hodnotí túto čiastkovú
námietku sťažovateľa v 1. rade ako na prvý pohľad neopodstatnenú a nelogickú,
keďže právna úprava takúto povinnosť súdu neukladá a súčasne, tak ako to už bolo
povedané, nová právna úprava možnosť účastníka konania spochybňovať správnosť
uloženej poriadkovej pokuty a napadnúť jej uloženie opravným prostriedkom nepripúšťa.
27. Ústavný súd je toho názoru, že postup okresného súdu, ktorý v záujme upevnenia
svojej autority a súčasne v záujme zabezpečenia plynulosti a rýchlosti konania, v súlade
so svojím postavením inštancie výsostne oprávnenej organizáciou a vedením priebehu
konania, po predchádzajúcom napomenutí sankcionoval sťažovateľov nerešpektujúcich jeho
pokyny vedúce k zabezpečeniu nerušeného priebehu pojednávania, kde svoje rozhodnutie
primerane a zrozumiteľne odôvodnil, zodpovedal vymedzeným zákonným mantinelom
a účelu zakotveného inštitútu poriadkovej pokuty. Ústavný súd tak dospel k záveru,
že účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúceho okresného súdu v danom prípade
sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľmi označených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru a v nadväznosti na to aj s obsahom ďalších označených článkov ústavy
a dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
28. Ústavný súd zaujal stanovisko aj k čiastkovej námietke sťažovateľa v 1. rade
o porušení jeho práva na spravodlivý proces v dôsledku pochybenia okresného súdu
pri realizácii poučenia o opravnom prostriedku. Túto čiastkovú námietku kvalifikuje
ako na prvý pohľad zjavne neopodstatnenú, a to jednak z toho dôvodu, že pochybenie
okresného súdu bolo napravené (v písomnej forme, a teda v relevantnej forme rozhodnutia
vykonal okresný súd korekciu svojej chyby), predovšetkým však z toho dôvodu,
že nesprávne poučenie o opravnom prostriedku v okolnostiach prípadu sťažovateľa v 1. rade
ani nemohlo mať na jeho práva žiaden materiálny dopad, keďže, tak ako už bolo povedané,
právna úprava možnosť odvolania proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty nepripúšťa,
a teda pochybenie okresného súdu nebolo nijako spôsobilé ukrátiť sťažovateľa o možnosť
uplatnenia ochrany jeho práv.
29. Ústavný súd sa taktiež vysporiadal aj s námietkou sťažovateľov o porušení ich
práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru, ktoré sťažovatelia vidia
v skutočnosti, že proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty nemali v zmysle platnej
právnej úpravy k dispozícii opravný prostriedok. Ústavný súd ju hodnotí
ako neopodstatnenú a odkazuje na pôsobnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru, garantujúceho právo
na spravodlivý proces, z ktorého nevyplýva právo na opravné prostriedky proti
rozhodnutiam súdov o občianskych právach a záväzkoch alebo o oprávnenosti trestného
obvinenia. Aj jednostupňová súdna sústava je z hľadiska záruk vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1
dohovoru vo všeobecnosti akceptovateľná, podstatné je, aby bolo v konkrétnom
jednostupňovom konaní naplnené právo dotknutej osoby na spravodlivý proces vo všetkých
jeho aspektoch.
30. Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2018