Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 165/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Vojenské lesy

a majetky SR, š. p., Lesnícka 23, Pliešovce, IČO 31577920, zastúpeného advokátom

JUDr. Milošom Barbušom, Štúrova 13, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. augusta 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Vojenské lesy a majetky SR, š. p., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť Vojenské lesy a majetky SR, š. p., Lesnícka 23,

Pliešovce, IČO 31577920 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Milošom Barbušom,

Štúrova 13, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval

v pozícii žalovaného v konaní o vydanie nehnuteľnosti. Okresný súd Martin (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -1544 z 19. mája 2016 zamietol žalobu,

ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému (sťažovateľovi) vydania pozemkov

nachádzajúcich sa v obci Sklené. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru,

že v danej veci nebola splnená jedna zo štyroch podmienok, ktorú vyžadoval § 16 ods. 1 a 2

o majetku obcí v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“), v znení jeho novely vykonanej zákonom

Národnej rady Slovenskej republiky č. na prechod vlastníckeho práva

zo štátu na obec, a to, že k prechodu mohlo dôjsť iba v prípade pozemkov nachádzajúcich sa

vo vojenských obvodoch. V danom prípade nebolo sporné, že žalované nehnuteľnosti sa

vo vojenských obvodoch nenachádzali. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. -1636 z 23. augusta 2017 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dovolanie a navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3. V dovolacom konaní bolo podľa najvyššieho súdu rozhodujúcim právne posúdenie

toho, či súdy nižších inštancií vec správne právne posúdili, keď na nimi zistený skutkový

stav aplikovali účinnej

od 20. júla 1995, ktorá prechod majetku štátu na obce so spätným účinkom „obmedzila“ len

vo vzťahu k pozemkom nachádzajúcim sa vo vojenských obvodoch. Pri aplikácii

citovaného zákona potom vyvstala právna otázka, či novelizované ustanovenie § 16 ods. 2

zákona o majetku obcí – v časti vymedzenia druhu pozemkov, ktorých sa prechod

vlastníckeho práva zo štátu na obce vzťahuje, t. j. ich vymedzenia slovami „pozemky

vo vojenských obvodoch“ (vykonaného novelou č. ) – zavádza/nezavádza

priamu retroaktivitu právnej normy na vzťahy vzniknuté do jej prijatia. Najvyšší súd

predbežne dospel k záveru, že § 16 ods. 2 zákona o majetku obcí v časti slovného spojenia

„vo vojenských obvodoch“ (zavedeného jeho novelou č. ) spätne dopadá

i na právne vzťahy dovtedy vzniknuté (pôsobí retroaktívne) a v konečnom dôsledku „de

facto“ odníma vlastnícke právo obciam k majetku, ktorý tieto dovtedy ex lege nadobudli

na základe V dôsledku

uvedeného je i podľa názoru najvyššieho súdu § 16 ods. 2 zákona o majetku obcí v znení

jeho novely č. v tejto časti v rozpore s , , ,

4 a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Keďže najvyšší súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa

týka veci, je v rozpore s a dohovorom, rozhodol tak, že toto konanie prerušil na čas

do rozhodnutia ústavného súdu o súlade ustanovenia § 16 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej

rady č. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, v znení neskorších

predpisov s v spojení s , , 4 , ako aj s

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdí, že neboli splnené podmienky

na prerušenie konania v zmysle Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) v spojení s § 438 ods. 1

. K nesplneniu podmienok na prerušenie konania sťažovateľ ponúkol svoje hodnotenie,

podľa ktorého namietaný nesúlad ustanovenia § 16 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady

č. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov

s nesúvisí s prejednávanou vecou, a to hlavne z dôvodu, že ústavný súd už

rozhodoval o návrhu na vyslovenie nesúladu celého zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady

č. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov

v konaní pod sp. zn. . Vo vtedajšom konaní ústavný súd posudzoval

ústavnosť celého už spomínaného zákona, teda všetkých jeho ustanovení. Ústavný súd

dospel k názoru, že zo všetkých ustanovení obsiahnutých v predmetnom zákone sú

v rozpore ustanovenia § 16 ods. 3 a 4 a § 17, ktoré boli týmto nálezom

(sp. zn. z 2. apríla 1996) zrušené. V ostatnej časti ústavný súd podanému

návrhu nevyhovel, a teda sťažovateľ tvrdí, že deklaroval ústavnosť všetkých ostatných

ustanovení obsiahnutých v ,

ktorým sa mení a dopĺňa o majetku obcí

v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov, a teda aj v súčasnosti najvyšším

súdom označeného zákonného ustanovenia. Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd mal

rešpektovať predošlé rozhodnutie ústavného súdu a riadiť sa platnou právnou úpravou.

5. Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že vec je už právoplatne skončená, predmetom

sporu bola určovacia žaloba a prípadné rozhodnutie ústavného súdu o nesúlade právnych

predpisov môže mať účinky len ex nunc, teda na právoplatne skončený spor sa takéto

rozhodnutie nemôže vzťahovať. K účinkom potenciálneho rozhodnutia ústavného súdu

o nesúlade právneho predpisu s sťažovateľ s poukazom na znenie

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) uviedol, že toto by nemalo

na právoplatné rozhodnutie krajského súdu (ktoré bolo v prospech sťažovateľa, pozn.)

žiaden vplyv, pretože išlo o rozhodnutie určovacej povahy, a nie rozhodnutie na plnenie,

ktoré by mohlo byť potenciálne nevymožiteľné. Sťažovateľ preto napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu považoval za arbitrárne a neodôvodnené.

6. Napokon tvrdí, že bola porušená aj zásada rovnosti, pretože najvyšší súd

ako dovolací súd rozhodoval o prerušení konania ex offo (teda bez návrhu) a v zmysle § 162

ods. 2 bolo povinnosťou najvyššieho súdu pred vydaním rozhodnutia o prerušení

konania upovedomiť o tom sporové strany a dať im možnosť vyjadriť sa k dôvodom

prerušenia konania.

7. Sťažovateľ preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje za porušenie

jeho základných práv vyjadrených v a a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR svojím Uznesením sp. zn. zo dňa 21.08.2019

porušil základné právo VLM SR, š.p. na súdnu ochranu podľa SR,

právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a ustanovenie SR..

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej sp. zn. zo dňa 21.08.2019 sa

zrušuje.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia pred Ústavným

súdom SR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu JUDr. Miloša Barbuša, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Podľa súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím

vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov;

v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania.

19. Podľa súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade

pred vydaním uznesenia o prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa

k dôvodom prerušenia konania.

20. Podľa ostatné právoplatné rozhodnutia

vydané v civilnom súdnom konaní alebo správnom súdnom konaní na základe právneho

predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú

nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Podstatou sťažovateľových námietok je jeho nesúhlas s prerušením dovolacieho

konania podľa a podaním návrhu na začatie konania o súlade

právnych predpisov, čím došlo podľa neho k porušeniu jeho základných práv na súdnu

ochranu podľa a rovnosti účastníkov podľa , ako aj

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený

v znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

23. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (, ).

24. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

25. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že základné právo na súdnu ochranu,

ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu

zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako aj z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

26. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti podľa

zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,

že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo.

Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť

o nej až po tom, ako napadnuté konanie bude skončené. V zmysle uvedeného v konaní,

ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom stále prebieha, nemožno

uvažovať o splnení tejto požiadavky (, ).

27. Podľa názoru ústavného súdu v aktuálnom procesnom štádiu konania

pred najvyšším súdom neprichádza pri rešpektovaní do úvahy

uplatnenie právomoci ústavného súdu, keďže aj konečné rozhodnutie v predmetnom

dovolacom konaní bude môcť byť preskúmané v konaní o ústavnej sťažnosti (či už

sťažovateľovej, alebo jeho protistrany, pozn.). Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej

rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte

pred samotným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o ústavnej sťažnosti

napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo

ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto

výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne

a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj to, že námietka

ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla by už byť

uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel

zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom

procesnom postupe ().

28. Ústavný súd konštatuje, že iba samotné prerušenie dovolacieho konania

napadnutým uznesením najvyššieho súdu nie je spôsobilé nezvratným spôsobom zasiahnuť

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv

alebo slobôd sťažovateľa. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu taktiež nebola

uzatvorená žiadna parciálna procesná otázka a ani žiadna časť konania. Ústavný súd navyše

dodáva, že podľa , ktorý upravuje povinnosť súdu prerušiť

konanie, jednoznačne vyplýva, že k záveru o nesúlade všeobecne záväzného predpisu

s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorý sa má v predmetnej

veci aplikovať, musí dospieť súd (aj dovolací), nie strana v konaní. Posúdenie takéhoto

návrhu je následne vo výlučnej kompetencii ústavného súdu a strana v konaní nemôže

opierať porušenie svojich základných práv procesným rozhodnutím v dovolacom konaní

o potenciálne rozhodnutie ústavného súdu o návrhu na súlad právnych predpisov. Navyše ak

platí, že samotný nález ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s má účinky

ex nunc (ako viackrát uviedol aj sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti).

29. K namietanému porušeniu postupom najvyššieho súdu

pred prerušením dovolacieho konania, ktoré podľa sťažovateľa viedlo k porušeniu princípu

rovnosti strán a princípu právnej istoty, ústavný súd uvádza, že ak by aj najvyšší súd

neupovedomil strany v konaní o prerušení konania pred vydaním uznesenia o prerušení

konania, toto porušenie by neviedlo k porušeniu princípu rovnosti strán (pretože

nezvýhodnilo žiadnu z procesných strán) a ani k porušeniu princípu právnej istoty (pretože

išlo iba o postup súdu pred vydaním procesného, a nie meritórneho rozhodnutia).

Vo všeobecnosti platí, že hoci aj nesprávne rozhodnutie procesnej povahy nemožno

spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou

intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd. Ústavný súd

na záver dodáva, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť každé porušenie

ustanovenia relevantného právneho predpisu, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , ,

, , , , ). Ústavný súd

ako ochranca ústavnosti môže zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov iba vtedy, ak by

bolo konkrétne porušenie zákona naviazané na porušenie alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, čo vzhľadom na už

uvedené v tomto prípade nenastalo.

30. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

31. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

32. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2019

Miroslav DURIŠ predseda senátu