Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21C/208/2014

Rozhodnutie

Sudca Okresného súdu Martin JUDr. Dušan Pagáč v právnej veci navrhovateľa: Mesto Kremnica, so sídlom Štefánikovo námestie 1/1, Kremnica, IČO: 00 320 781, právne zastúpený JUDr. Antonom Vaským, advokátom so sídlom Banská cesta 792/3, Kremnica, proti odporcovi: Vojenské lesy a majetky SR - štátny podnik Pliešovce, so sídlom Lesnícka 23, Pliešovce, IČO: 31 577 920, právne zastúpený JUDr. Milošom Barbušom, advokátom so sídlom Štúrova 13, Bratislava, v konaní o vydanie veci, takto

rozhodol:

I. Návrh navrhovateľa, aby mu odporca vydal pozemky, ktoré sa nachádzajú v obci Sklené, katastrálne územie Sklené a na Okresnom úrade v Turčianskych Tepliciach sú zapísané na liste vlastníctva Č.. XXX, a to parcely registra „C“, a to parcela č. XXXX - lesné pozemky o výmere 880 056 m2, parcela č. XXXX

- lesné pozemky o výmere 5 913 m2, parcela č. XXXX - lesné pozemky o výmere 9 135 m2, parcela č. XXXX - lesné pozemky o výmere 2 353 993 m2, parcela č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 166 m2, parcela č. XXXX - lesné pozemky o výmere 4 568 m2, parcela č. XXXX - lesné pozemky o výmere 252 171 m2, parcela č. XXXX - lesné pozemky o výmere 2 062 943 m2, parcela č. XXXX - lesné pozemky o výmere 3 865 m2 a parcela registra „E“ č. XXXX/X - lesné pozemky o výmere 861 037 m2, sa zamieta.

II. O trovách konania a o trovách štátu súd rozhodne osobitne.

odôvodnenie:

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. -635 zo dňa 22.11.2011 uložil odporcovi, a to Vojenským lesom a majetkom SR, š. p., aby navrhovateľovi vydal pozemky, ktoré sa nachádzajú v obci W., katastrálne územie W., R. I.H. I., G. K. W. S. I. I. K. J. Č.. XXX, V. Č.. S. XXXX - J. V. R. B. XXX XXX Q.X, V. Č.. S. XXXX - J. V. R. B. X XXX Q.X, V. Č.. S. XXXX - J. V. R. B. X XXX Q.X, V. Č.. S. XXXX

- J. V. R. B. X XXX XXX Q.X, V. Č.. S. Č.. XXXX - G. V. U. K. R. B. X XXX Q.X, V. Č.. S. XXXX - J. V. R. B. X XXX Q.X, V. Č.. S. XXXX - J. V. R. B. XXX XXX Q.X, V. Č.. S. XXXX - J. V. R. B. X XXX XXX Q.X, V. Č.. S. XXXX - J. V. R. B. X XXX Q.X, V. Č.. S. XXXX/X - J. V. R. B. XXX XXX Q.X, do 30-ich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Na základe odvolania odporcu Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. -696 zo dňa 07.11.2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe dovolania odporcu uznesením č. k. -899 zo dňa 26.09.2013 zrušil napadnuté rozhodnutie okresného aj krajského súdu, pretože okresný súd odporcovi odňal možnosť konať pred súdom a odôvodnenie napadnutých rozsudkov nezodpovedá požiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p..

Podľa odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je formálna obsahová štruktúra rozhodnutia prvostupňového súdu pomerne nejasná a nezrozumiteľná vo vzťahu k skutkovým zisteniam, ako aj právnym záverom vedúcim k vyhodnoteniu návrhu navrhovateľa. Spôsob a súslednosť formulácie

celého odôvodnenia rozsudku nezodpovedá v každom smere pravidlám jasného vyjadrovania a lexikálnym a štylistickým hľadiskám. Záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého vlastníkom sporných nehnuteľností bol navrhovateľ, vyvodený z vymenovaných dôkazov bez dôkladnej a jasnej analýzy, chronológie, ich časových a historických následností a súvislostí, je nie len nepresvedčivý, ale aj predčasný. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky právny záver prvostupňového súdu o splnení podmienok pre vydanie predmetných nehnuteľností, je vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam v danej veci nepresvedčivý a nepreskúmateľný.

Súd vo veci vykonal opätovne dokazovanie vypočutím právnych zástupcov účastníkov, znaleckým dokazovaním a listinami založenými v spise.

Na základe viacerých zmien návrhu na začatie konania navrhovateľ v konečnom dôsledku žiadal, aby súd uložil odporcovi povinnosť vydať pozemky, ktoré sa nachádzajú v obci W., S. Ú. W. U. S. W. K. R. Ú. B. I. I. zapísané na liste vlastníctva Č.. XXX. Navrhovateľ si právo na vydanie sporných pozemkov uplatnil na základe ustanovenia § 15a Zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a ustanovenia § 16 citovaného zákona v znení tak, ako bolo prijaté Zákonom č. 245/1994 Z. z. Podľa ustanovenia § 16 Zákona č. 245/1994 Z. z. (novela Zákona o majetku obcí) sa ustanovenia tohto zákona o prechode vlastníctva na obce s účinnosťou od 01.11.1994 použijú aj vo vzťahu k tomu majetku, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala v období od účinnosti zákona (od 01.05.1991) do 02.01.1993. Toto ustanovenie zákona platilo len od účinnosti novely Zákona o majetku obcí č. 245/1994 Z. z., teda od 01.11.1994 do 19.07.1995. S účinnosťou od 20.07.1995 bolo uvedené ustanovenie zmenené, a to Zákonom č. 147/1995 Z. z. a znelo takto:

Podľa § 16 ods. 1 vlastníctvom obcí, počnúc 1. novembrom 1994, je aj majetok podľa odseku 2, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala 1. januára 1993 podľa osobitného predpisu.

Podľa § 16 ods. 2 majetkom, na ktorý sa vzťahuje odsek 1, sú pozemky vo vojenských obvodoch, ktoré boli vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a boli vo vlastníctve Slovenskej republiky k 31. októbru 1994.

Podľa § 16 ods. 3 ak to vyžadujú potreby obrany štátu, Slovenská republika je oprávnená a obce, ktoré nadobudli majetok podľa odseku 2, sú povinné uzatvoriť do 31. decembra 1997 zámenné zmluvy o prevode vlastníctva, na základe ktorých tento majetok obcí získa do vlastníctva Slovenská republika a obce získajú do vlastníctva majetok rovnakého druhu, v prípade dohody aj iný majetok.

Podľa § 16 ods. 4 ak nedôjde k uzavretiu zámennej zmluvy v lehote podľa odseku 3, starostlivosť o hospodárne využitie majetku obce zabezpečuje podľa osobitného predpisu a na účet obce Slovenská republika. Na účel posúdenia hospodárenia sa zástupcom obcí umožní vstup do vymedzených priestorov za podmienok zaručujúcich ochranu zdravia a života.

Podľa § 16 ods. 5 obce sú povinné zachovávať účelové určenie majetku podľa odseku 2 na obranu štátu.

Podľa § 16 ods. 6 vlastnícke právo obcí a vlastnícke právo Slovenskej republika sa zapíše do katastra nehnuteľností.

Navrhovateľ podal návrh na začatie konania na tunajší súdu dňa 22.08.1995, to je v čase, keď už platilo zmenené ustanovenie § 16 Zákona o majetku obcí (Zákon č. 147/1995 Z. z.).

Dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, t. j. dňa 02.04.1996, ustanovenia § 16 ods. 3 a 4 prvá veta a ustanovenia § 17 Zákona č. 147/1995 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal Zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, stratili účinnosť (Nález Ústavného súdu č. 130/1996 Z. z.).

V súčasnosti ustanovenie § 16 Zákona č. 138/1991 Zb. znie takto:

Podľa § 16 ods. 1 vlastníctvom obcí počnúc 1. novembrom 1994, je aj majetok podľa odseku 2, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala 1. januára 1993 podľa osobitného predpisu.

Podľa § 16 ods. 2 majetkom, na ktorý sa vzťahuje odsek 1, sú pozemky vo vojenských obvodoch, ktoré boli vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a boli vo vlastníctve Slovenskej republiky k 31. októbru 1994.

Paragraf 16 ods. 3 bol od 01.05.1996 zrušený.

Podľa § 16 ods. 4 na účel posúdenia hospodárenia sa zástupcom obcí umožní vstup do vymedzených priestorov za podmienok zaručujúcich ochranu zdravia a života.

Podľa § 16 ods. 5 obce sú povinné zachovávať účelové určenie majetku podľa odseku 2 na obranu štátu.

Podľa § 16 ods. 6 vlastnícke právo obcí a vlastnícke právo Slovenskej republiky sa zapíše do katastra nehnuteľností.

Podľa ustanovení § 16 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ktorý platí v súčasnosti a ktorý bol podrobený testu ústavnosti, vlastníctvom obcí počnúc 01.11.1994 je aj majetok podľa ods. 2, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala 01.01.1993 podľa osobitného predpisu, to znamená podľa Ústavného zákona č. 541/1992 Zb. o delení majetku Českej a slovenskej federatívnej republiky medzi Českú republiku a Slovenskú republiku a jeho prechode na Českú republiku a Slovenskú republiku. Majetkom, na ktorý sa vzťahuje ods. 1 sú pozemky vo vojenských obvodoch, ktoré boli vo vlastníctve obcí k 31.12.1949 a boli vo vlastníctve Slovenskej republiky k 31.10.1994.

Rozsah majetku, ktorý mal byť vrátený pôvodným majiteľom, určený v ustanovení § 16 ods. 1 a 2 Zákona o majetku obcí, ktorý platil v čase podania návrhu na začatie konania a ktorý platí aj v súčasnosti, sa netýka sporných pozemkov, ale vzťahuje sa výlučne na pozemky, ktoré sa nachádzajú vo vojenských obvodoch. Na prechod vlastníckeho práva zo štátu na obec sa podľa citovaného ustanovenia vyžaduje súbežné (kumulatívne) splnenie štyroch podmienok: a) jedná sa o pozemky vo vojenských obvodoch, b) pozemky, ktoré k 31.12.1949 boli vo vlastníctve obce, c) vlastníkom týchto pozemkov sa stala Slovenská republika k 01.01.1993 podľa Ústavného zákona č. 541/1992 Zb. o delení majetku Českej a slovenskej federatívnej republiky, d) pozemky sú k 31.10.1994 vo vlastníctve Slovenskej republiky.

Skutočnosť, že prechod majetku z vlastníctva štátu do vlastníctva obce je zo zákona viazaný na súčasné splnenie všetkých štyroch podmienok, vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 26. 5. 1999 v obdobnej právnej veci (čl. spisu 721). Inými slovami ak len jedna z týchto štyroch podmienok nie je splnená, majetok z vlastníctva štátu do vlastníctva obce neprejde.

Zriaďovanie vojenských obvodov, vytyčovanie ich hraníc, prechod vlastníctva nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v takto zriadených vojenských obvodoch na štát a výkon správy tohto majetku upravuje Zákon č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch.

Bolo preukázané, že prvá podmienka, ktorej splnenie je potrebné, aby sporné pozemky prešli z vlastníctva Slovenskej republiky do vlastníctva Mesta Kremnica (navrhovateľa), splnená nebola. Sporné pozemky sa nenachádzajú vo vojenskom obvode. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná, čo vyplýva z ich viacerých vyjadrení a stanovísk, napríklad zo stanoviska navrhovateľa zo dňa 16.02.2016 (č. l. 1369). V tomto vyjadrení navrhovateľa sa uvádza: „Sporné pozemky sa nachádzajú v Rovnej hore. V Rovnej hore nikdy neboli žiadne vojenské objekty a tieto sú od nej značne vzdialené. Rovná hora je izolovaná aj od ostatných nehnuteľností v správe odporcu a predstavuje solitér. Rovná hora sa nikdy nenachádzala vo vojenskom obvode a v danej lokalite sa ani žiadny vojenský obvod nenachádzal. Vojenské sklady sa nachádzajú v inej lokalite, ako je Rovná hora a pre tieto sklady bolo vytvorené nadštandardné ochranné pásmo, ktorého súčasťou bola aj Rovná hora. Podľa navrhovateľa Rovná hora nemá v súčasnosti pre potreby obrany štátu žiadny praktický význam.“

Pretože sporné pozemky sa nenachádzali vo vojenskom obvode, nemohli byť predmetom reštitúcie podľa Zákona č. 138/1991 Zb. o majetkoch obcí a nestali sa vlastníctvom Mesta Kremnica. Z toho dôvodu súd nemohol rozhodnúť tak, že odporca je povinný tieto pozemky vydať navrhovateľovi a jeho návrh zamietol.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 130/1996, rozhodol o návrhu skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o súlade Zákona č. 147/1995 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil Zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, s ustanovením článku 12 ods. 1, článku 13 ods. 4, článku 20 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa tohto nálezu ustanovenia § 16 ods. 3 a 4 prvá veta a § 17 Zákona č. 147/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Zákon o majetku obcí, nie sú v súlade s Ústavou. Ustanovenia § 16 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 147/1995 Z. z. testom ústavnosti prešli a platia aj v súčasnosti. Zo znenia § 16 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 147/1995 Z. z. vyplýva, že podľa ods. 1 vlastníctvom obcí počnúc 01.11.1994 je aj majetok podľa ods. 2, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala 01.01.1993 podľa osobitného predpisu (Ústavný zákon č. 541/1992 o delení majetku Československej federatívnej republiky medzi Českú republiku a Slovenskú republiku a jeho prechodu na Českú republiku a Slovenskú republiku a Ústavný zákon č. 542/1992 o zániku Československej federálnej republiky). Podľa § 16 ods. 2 Zákona č. 147/1995 Z. z. majetkom, na ktorý sa vzťahuje ods. 1 sú pozemky vo vojenských obvodoch, ktoré boli vo vlastníctve obcí k 31.12.1949 a boli vo vlastníctve Slovenskej republiky k 31. októbru 1994. Čo sa týka ustanovení § 16 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 147/1995 Z. z., v odôvodnení Nálezu Ústavného súdu č. 130/1996 Z. z. sa konštatuje, že vo vzťahu k týmto ustanoveniam nemožno vysloviť ich nesúlad s ústavou. Práve naopak, tieto ustanovenia v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou sú precíznejšie a jasnejšie upravujú jednotlivé stránky (subjekt, objekt, predmet, deň vzniku nároku a obsahové vymedzenie) vlastníctva obcí k majetku upravenému v § 16 ods. 2 Zákona č. 147/1995 Z. z..

Rozsah majetku štátu, ktorý podľa Zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí mal prejsť do vlastníctva obcí, sa v minulosti početnými novelami tohto zákona menil a upravoval. Vo vzťahu k týmto novelám Nález Ústavného súdu č. 130/1996 Z. z. konštatuje, že vzájomná vnútorná rozpornosť (nesúladnosť) medzi niekoľkými ustanoveniami toho istého zákona spôsobuje ich logickú a systémovú nezlučiteľnosť, neefektívnosť a v konečnom dôsledku i právnu nesplniteľnosť (realizácia resp. aplikácia jednej právnej normy v dôsledku nesúladnosti zabraňuje realizácii resp. aplikácii inej právnej normy).

Nekvalitná legislatíva, ktorá vznikla najmä v dôsledku opakovaných, nejasných a rozporných novelizácií Zákona o majetku obcí, mala za následok vznik viacerých súdnych sporov. Z hľadiska predmetu tohto sporu za významnejšie novely Zákona o majetku obcí je možné považovať novelu vykonanú Zákonom č. 306/1992 Zb., Zákonom č. 245/1994 Z. z. a Zákonom č. 147/1995 Z. z. V tejto súvislosti je významným aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 130/1996, ktorý posudzoval ústavnosť celej novely Zákona o majetku obcí č. 147/1995 Z. z..

Podľa § 15a ods. 1 novely zákona č. 306/1992 Zb. poľnohospodárska a nepoľnohospodárska pôda, ktorá bola vo vlastníctve obcí k 31.12.1949 a pokiaľ sa nachádza ku dňu účinnosti tohto zákona v majetku Slovenskej republiky, prechádza do vlastníctva obce, z majetku ktorej sa previedla do národného majetku podľa osobitného predpisu a ak už do jej vlastníctva neprešla podľa § 2. Na základe citovaného ustanovenia sporné pozemky na navrhovateľa prejsť nemohli, pretože ku dňu účinnosti Zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t. j. ku dňu 01.05.1991 sa pozemky nenachádzali v majetku Slovenskej republiky. Táto skutočnosť je medzi účastníkmi nesporná a vyplýva aj z obsahu návrhu na začatie konania a z obsahu listu vlastníctva Č.. XX, ktorý dňa 08.06.1994 vystavil Katastrálny úrad Banská Bystrica, Správa katastra Martin, a to vo väzbe na pripojenú identifikáciu pozemkov Č.. XXX/ XX vypracovanú Správou katastra Martin dňa 18.09.1998. Podľa listu vlastníctva Č.. XX pre obec Sklené, katastrálne územie Sklené, na ktorom boli sporné pozemky v tom čase evidované (teraz list vlastníctva Č.. XXX), vlastníkom týchto pozemkov bol Československý štát, Ministerstvo národnej obrany, Vojenské lesy a majetky Pliešovce, š. p.. Na majetok Československej federatívnej republiky sa Zákon č. 138/1991 Zb., ktorý vydala Slovenská národná rada dňa 20.03.1991, nevzťahoval a takýto majetok nebol predmetom reštitúcií do majetku obcí.

Novelou Zákona o majetku obcí, a to č. 245/1994 sa okruh reštituovaného majetku rozšíril aj na majetok, ktorého vlastníkom sa Slovenská republika stala v období od účinnosti Zákona o majetku obcí, teda od 01.05. 1991 do 02.01.1993. Cieľom tejto novely bolo, aby sa predmetom reštitúcií stal aj majetok, ktorý pripadol do vlastníctva Slovenskej republiky, a to na základe Ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Československej federatívnej republiky, ako aj Ústavného zákona č. 541/1992 Zb. o delení majetku Československej federatívnej republiky medzi Českú republiku a Slovenskú republiku.

Snaha o rozšírenie rozsahu reštituovaného majetku bola vyjadrená v ustanovení § 16 Zákona č. 245/1994 Z. z. Toto ustanovenie rozsah reštituovaného majetku skôr neurčuje ako určuje. Formulácia tohto ustanovenia je len všeobecná a neobsahuje konkretizáciu subjektu reštitučného nároku, objekt a predmet reštitúcie a ani deň vzniku reštitučného nároku. Tieto skutočnosti vyplývajú z Nálezu Ústavného súdu č. 130/1996 Z. z.. Novely Zákona o majetku obcí č. 245/1994 Z. z., č. 147/1995 Z. z. a č. 306/1992 Zb. sú nesúladné a nezlučiteľné a v konečnom dôsledku sú neefektívne a právne nesplniteľné. Aplikácia jednej novely v dôsledku nesúladnosti a nejasnosti zabraňuje aplikácii druhej novely. Z názoru vyjadreného Ústavným súdom v Náleze č. 130/1996 Z. z. vyplýva, že nesúladnosť a nezlučiteľnosť ustanovení Zákona o majetku obcí bola viac menej odstránená prijatím novely č. 147/1995 Z. z., ktorá precíznejšie a jasnejšie upravila podmienky a predmet prechodu vlastníckeho práva Slovenskej republiky do vlastníctva obcí. Novela Zákona o majetku obcí č. 147/1995 Z. z. zmenila ustanovenie § 16 a jednoznačne konkretizovala majetok, ktorý s účinnosťou ku dňu 01.11.1994 prechádza do vlastníctva obcí. Pôvodná nesúladná právna úprava uvedená v § 16 Zákona č. 245/1994 Z. z. platila len od 01.11.1994 do účinnosti Zákona č. 147/1995 Z. z., teda do 20.07.1995.

Podľa článku 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa článku 125 ods. 6 Ústavy SR rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa názoru navrhovateľa, ktorý vyjadril vo svojom podaní zo dňa 16.02.2016, Mesto Kremnica nadobudlo sporný majetok na základe ustanovenia § 16 Zákona o majetku obcí, v znení novely Zákona č. 245/1994 Z. z. účinnej od 01.11.1994. Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že ak už raz tento majetok nadobudol, nemohol mu byť odňatý. Podľa názoru navrhovateľa spätné (retroaktívne) pôsobenie novely Zákona o majetku obcí, a to č. 147/1995 Z. z. účinného od 20.07.1995, ktorým bolo ustanovenie § 16 zmenené, má svoje limity. To znamená, že ak už raz navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam podľa § 16 Zákona č. 245/1994 Z. z., nemohol toto vlastnícke právo stratiť prijatím novely Zákona o majetku obcí č. 147/1995 Z. z.

Navrhovateľ podal návrh na vydanie pozemkov v čase, keď platilo nové upresnené ustanovenia § 16 v znení novely Zákona č. 147/1995 Z. z.. Podľa názoru súdu, ktorý vychádza z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu, prijatím novely Zákona č. 147/1995 Z. z. zanikla možnosť aplikácie pôvodného ustanovenia § 16 v znení Zákona č. 245/1994 Z. z.. Podľa názoru navrhovateľa je spätná (retroaktívna) účinnosť zmeneného ustanovenia § 16 podľa Zákona č. 147/1995 Z. z. protiústavná. Toto ustanovenie (§ 16 ods. 1) a ods. 2))však testom ústavnosti prešlo a Ústavný súd vo svojom náleze jeho neústavnosť nekonštatoval.

Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 24.04.2001 „Zákonodarca v občianskom práve môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu daných (existujúcich) právnych vzťahov. V právnom štáte však musí preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu.“ Takýmto závažným dôvodom na prelomenie zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby práva zo strany zákonodarcu bola v danom prípade skutočnosť, že pôvodné znenie § 16 podľa Zákona č. 245/1994 Z. z. bolo nesúladné, nezlučiteľné a neefektívne. Zmeneným ustanovením § 16 boli odstránené nejasnosti pôvodnej právnej úpravy, najmä čo sa týka rozsahu a podmienok reštitúcie,

Z ustanovenia § 16 Zákona o majetku obcí, ktorý platil v čase podania návrhu a ktorý platí aj v súčasnosti, vyplýva, že predmetom reštitúcií sú len pozemky vo vojenských obvodoch, ktoré prešli z vlastníctva Československej federatívnej republiky do vlastníctva Slovenskej republiky dňa 01.01.1993. V Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. sa ďalej konštatuje: „V prípade rozsiahleho a zložitého zákona s osobitným účelom, ktorý jednotlivcovi zaručuje určité právne možnosti

nemožno namietať, ak zákonodarca neskôr zavedie určité obmedzujúce pravidlá, ktoré sú v súlade s pôvodným účelom a pôvodnou koncepciou zákona, ktoré sa však spočiatku prehliadli alebo nedocenili a zákonodarca ich zavedie, akonáhle si na základe skúsenosti s uplatňovania zákona urobil jasný záver o nevyhnutnosti takýchto pravidiel, aj vtedy, keď to bude nevýhodnejšie pre niekoho, kto bol pôvodnou úpravou zvýhodnený.“ Z uvedeného Nálezu Ústavného súdu vyplýva, že zákonodarca môže v odôvodnených prípadoch uplatniť aj spätnú účinnosť právnej úpravy na už existujúce právne vzťahy. V danom prípade si pri schvaľovaní pôvodného znenia ustanovenia § 16 podľa Zákona č. 245/1994 Z. z. zákonodarca neuvedomil všetky dôsledky, ktoré takáto právna úprava prinesie. Na základe krátkych skúseností z uplatňovania novely Zákona č. 245/1994 Z. z. reštitučné nároky upravil precíznejšie a jasnejšie, a to novelou Zákona o majetku obcí č. 147/1995 Z. z. Podľa zmeneného ustanovenia § 16 Zákona č. 147/1995 Z. z. sa právo na vrátenie pôvodného vlastníka majetku (reštitúcia) vzťahuje len na časť majetku, ktorý prešiel z vlastníctva Československej federatívnej republiky do vlastníctva Slovenskej republiky dňa 01.01.1993 na základe Ústavného zákona č. 541/1992 Zb. o delení majetku Českej a slovenskej federatívnej republiky, a týka sa len pozemkov, ktoré sa nachádzajú vo vojenských obvodoch. Sporné pozemky sa vo vojenskom obvode nenachádzajú, predmetom reštitúcie nie sú a z vlastníctva štátu do vlastníctva Mesta Kremnica neprešli. Z toho dôvodu súd odporcu nemohol zaviazať, aby tieto pozemky navrhovateľovi vydal, a jeho návrh zamietol, tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Ústavnosť Zákona č. 147/1995, teda aj nového ustanovenia § 16 ods. 1 a ods. 2, ktoré individualizovalo majetok a podmienky, za ktorých vlastnícke právo k tomuto majetku prejde na obce, bola úspešne otestovaná. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom, ktorý bol v Zbierke zákonov zverejnený pod č. 130/1996 Z. z., konštatoval, že nové znenie § 16 ods. 1 a ods. 2 podľa Zákona č. 147/1995 Z. z. nie je protiústavné. To znamená, že protiústavné nie je ani jeho retroaktívne pôsobenie. Odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu sa v súdnom spise nachádza na č. l. 1311. Právny názor vyjadrený Ústavným súdom Slovenskej republiky vo vzťahu k ustanoveniam Zákona o majetku obcí vyjadrený v Náleze č. 130/1996 Z. z. je povinný všeobecný súd rešpektovať a vychádzať z neho. Nerešpektovanie právneho názoru Ústavného súdu vyjadreného v odôvodnení nálezu zo strany všeobecného súdu by zakladalo porušenie princípu rovnosti, ako aj narušenie právnej istoty občanov, ktorej neopomenuteľnou súčasťou je dôvera jednotlivcov v rozhodovaciu činnosť v orgánoch štátu, v danom prípade všeobecného súdu. Všeobecné pravidlo, že proti nálezu Ústavného súdu sa nemožno odvolať, má za následok, že nález Ústavného súdu predstavuje definitívne riešenie ústavo-právnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť dotknutým všeobecným súdom verejne vykonaný. Ústavo-právny výklad obsiahnutý v náleze Ústavného súdu musí všeobecný súd rešpektovať bez ohľadu na eventuálnu pochybnosť o tom, či je správny, fundovaný alebo inak akceptovateľný. Aj keď Ústavný súd nie je neomylný, musí trvať na tom, že v jednotlivých prípadoch je konečnosť sporu nepostrádateľným znakom spravodlivého procesu, a preto ako orgán s posledným slovom na území Slovenskej republiky musí byť jeho právny názor v konkrétnej veci nepodmienečne rešpektovaný. Opačný názor by odporoval samotnému princípu kasačného rozhodnutia a právneho štátu (Nález Ústavného súdu č. 343/2010 zo dňa 27.04.2011).

Dokazovaním bolo preukázané, že sporné pozemky nie sú pozemkami vo vojenských obvodoch a z toho dôvodu podľa § 16 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastnícke právo k nim na navrhovateľa, t. j. na Q. S., neprešlo. Posudzovanie splnenia ďalších podmienok vyžadovaných pre prechod majetku štátu do majetku mesta je bezvýznamné, pretože pre prechod vlastníckeho práva je potrebné, aby boli kumulatívne splnené všetky zákonné podmienky. Z tohto hľadiska súd návrhy na ďalšie dokazovanie zamietol, pretože ďalšie dokazovanie považoval za nadbytočné a neúčelné.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 19. 5. 2016 súd vykonal dokazovanie aj prečítaním podania právneho zástupcu odporcu zo dňa 18. 5. 2016, ktorým doplnil svoje predchádzajúce vyjadrenie zo dňa 16. 5. 2016 a zároveň aj oboznámil s obsahom pripojených pozemnoknižných vložiek. Týmto podaním sa právny zástupca navrhovateľa snažil spochybniť skutočnosť, že sporné pozemky v 19. storočí a následne k 31. 12. 1949 patrili Mestu Kremnica. V tejto súvislosti právny zástupca navrhovateľa vypovedal, že s doplňujúcim vyjadrením právneho zástupcu odporcu bol oboznámený a nepovažuje za potrebné, aby súd z tohto dôvodu pojednávanie odročil. Na záver pojednávania právny zástupca navrhovateľa svoj názor zmenil a žiadal, aby súd pojednávanie odročil, pretože si chce podanie právneho zástupcu odporcu, ako aj jeho prílohy lepšie preštudovať. Súd nepovažoval za potrebné pojednávanie odročiť, pretože podanie právneho zástupcu odporcu prečítal a oboznámil účastníkov aj s obsahom priložených listín. Predložené listiny nijakým spôsobom nevyvracajú skutočnosť, že jedna zo štyroch podmienok pre prechod majetku štátu na obec, to znamená, že sporné pozemky sa nachádzajú vo

vojenskom obvode splnená nebola a preto súd pojednávanie neodročil. Návrh právneho zástupcu navrhovateľa na odročenie pojednávania súd považoval za účelový, ktorý by tento spor, ktorý trvá už vyše 20 rokov, zbytočne predlžoval.

Návrh navrhovateľa na dokazovanie vyžiadaním odborného stanoviska od Úradu geodézie, kartografie a katastra v Bratislave, vo vzťahu k obsahu evidencie nehnuteľností (pozemnoknižné vložky), ktorá by mala preukázať, že v minulosti sporné pozemky patrili Mestu Kremnica, súd zamietol. Nepovažoval vykonanie tohto dôkazu za dôležité, pretože v spise sa nachádzajú viaceré odborné vyjadrenia a znalecké posudky týkajúce sa listín, ktoré by mali preukázať, že sporné pozemky vlastnícky patrili k 31. 12. 1949 navrhovateľovi. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Je vecou súdu, aby listiny odborne posúdil a na základe vykonaných dôkazov urobil záver z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd zamietol vykonanie tohto dôkazu aj z toho dôvodu, že tento dôkaz sa netýkal posúdenia skutočnosti, ktorá bola pre rozhodnutie súdu zásadná a to, či sa sporné pozemky nachádzajú vo vojenskom obvode.

Pretože všetky štyri zákonné podmienky stanovené Zákonom č. 138/1991 Zb. pre prechod vlastníckeho práva k sporným pozemkom zo štátu na Mesto S. splnené neboli, súd návrh navrhovateľa, ktorým žiadal, aby mu odporca vydal pozemky, ktoré sa nachádzajú v obci W., katastrálne územie W. U. K. R. Ú. B. I. I. sú zapísané na liste vlastníctva Č.. XXX, a to parcely registra „C“, a to parcela č. XXXX - J. V. R. B. XXX XXX Q.X, V. Č.. XXXX - J. V. R. B. X XXX Q.X, V. Č.. XXXX - J. V. R. B. X XXX Q.X, V. Č.. XXXX

- J. V. R. B. X XXX XXX Q.X, V. Č.. XXXX - G. V. U. K. R. B.Q. X XXX Q.X, V. Č.. XXXX - J. V. R. B. X XXX Q.X, V. Č.. XXXX - J. V. R. B. XXX XXX Q.X, V. Č.. XXXX - J. V. R. B. X XXX XXX Q.X, V. Č.. XXXX - J. V. R. B. X XXX Q.X U. V. Y. „. Č.. XXXX/X - J. V. R. B.Ý. XXX XXX Q.X, zamietol.

O trovách konania a o trovách štátu súd podľa § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne osobitne, a to do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Súdená vec je pomerne zložitá a spor trvá už vyše dvadsať rokov. Z toho dôvodu súd rozhodol tak, že o trovách konania a o trovách štátu rozhodne osobitne, a to do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd Žilina prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa ust. § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

Podľa ust. § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).