Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 22/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a zo sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

STAVOIMPEX Holíč, spol. s r. o., Námestie mieru 20, Holíč, IČO 36 234 311, zastúpenej

advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom, Športová 978/45, Dunajská Streda, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Skalica sp. zn.

z 23. augusta 2019 v znení opravného uznesenia z 18. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOIMPEX Holíč, spol. s r. o.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOIMPEX Holíč, spol. s r. o.,

Námestie mieru 20, Holíč, IČO 36 234 311 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. augusta 2019

v znení opravného uznesenia z 18. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou stranou

v konaní o zaplatenie v súhrne sumy 149 699,42 € s príslušenstvom z titulu zľavy z kúpnej

ceny z bytov žalobcov. Okresný súd žalobe žalobcov v plnom rozsahu vyhovel rozsudkom

sp. zn. z 11. mája 2017 po tom, čo žalobcovia vzali v časti svoje návrhy späť,

a zaviazal sťažovateľku na zaplatenie vo výroku uvedených súm jednotlivým žalobcom.

Po právoplatnosti rozsudku vo veci samej okresný súd rozhodoval o trovách konania

naposledy uznesením vyššieho súdneho úradníka zo 4. júla 2019 tak, že sťažovateľku

zaviazal na zaplatenie v jednotlivých výrokoch uvedených súm jednotlivým žalobcom.

Sťažovateľka, ako aj žalobcovia podali proti označenému uzneseniu vydanému vyšším

súdnym úradníkom sťažnosti, o ktorých rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak,

že sťažovateľku zaviazal na zaplatenie trov konania v sume 9 169,28 € žalobcom

označeným vo výroku uznesenia.

3. Sťažovateľka v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí napadnuté

uznesenie okresného súdu, a tvrdí, že okresný súd nesprávne priznal náhradu trov aj

za úkony právnej služby, ktoré nemal. Vo vzťahu k priznanej náhrade trov za jednotlivé

úkony právnej služby okresnému súdu konkrétne vyčítala, že výdavky spojené s prevzatím

a prípravou zastúpenia vrátane porady s klientom a podanie návrhu na vydanie platobného

rozkazu „boli poskytnuté ešte pred začatím predmetného konania, teda s nimi súvisiace

výdavky nevznikli v konaní“. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „výdavky na odmenu právneho

zástupcu za návrh na mimosúdne vyriešenie sporu podaný protistrane zo dňa 9. 1. 2015

(č. l. 303) nemôže byť považované za účelne vynaložené v súvislosti s uplatnením alebo

bránením práva žalobcov, nakoľko nie sú vynaložené v príčinnej súvislosti s ich procesným

postojom k predmetu konania.“. Sťažovateľka na podporu svojho názoru uvádza a cituje

odbornú literatúru, ako aj niektoré rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky.

4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Základné práva spoločnosti STAVOIMPEX Holíč, spol. s r. o., so sídlom

Nám. Mieru 20, 908 51 Holíč, IČO: 36 234 311 podľa Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Skalica zo dňa zo dňa

23. 08. 2019 spis. zn. -645 v znení opravného uzneseniu Okresného súdu

Skalica zo dňa 18. 09. 2019 spis. zn. -659 porušené boli.

2. Uznesenia Okresného súdu Skalica zo dňa 23. 08. 2019 spis. zn. -645

v znení opravného uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 18. 09. 2019 spis. zn.

-659 sa zrušuje a vec Okresnému súdu Skalica vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Skalica je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľova

na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa a listiny Každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

11. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ,

, , ).

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

13. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

14. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Samotné posúdenie veci ústavným súdom

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky zaručeného , listiny a práva zaručeného

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu o výške priznanej náhrady trov

konania, ktorému sťažovateľka vytýka, že je arbitrárne a že okresný súd ústavne

nesúladným výkladom a aplikáciou (ďalej len „“)

zasiahol do jej označených práv.

16. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

17. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by

bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného

právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny

rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu), či celkom

nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (, ,

, , ).

18. Trovy vynaložené účastníkom konania (sporovou stranou) v spore musia byť

v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa

musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti

takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo

právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu

pomoc v zmysle a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti

za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu

práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník (sporová strana) nárok

na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech. Každý úkon alebo každé platenie

trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby (m. m. ,

, ).

19. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením

práva.

20. Odborná literatúra, ako aj ústavný súd v súvislosti s predmetným ustanovením

v princípe konštatuje, že za trovy konania sa podľa novej právnej úpravy považujú len

také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t. j. v období od začatia konania (pozri )

do jeho skončenia. Je teda irelevantné, že určité výdavky vznikli v bezprostrednej súvislosti

s týmto konaním, no pred jeho začatím (napr. v súvislosti s predžalobnou výzvou), pretože

je vylúčené takéto výdavky považovať za trovy konania, keď nevznikli počas

prebiehajúceho konania. Ak strana mala takéto výdavky, tieto by mohli byť v niektorých

sporoch posúdené ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov [ďalej len „Občiansky

zákonník“ (Horváth, E., Andrášiová, A., Henčeková, S. .

Komentár. 2. doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o.,

2018. s. 674 a 675)]. Obdobné závery možno nájsť aj v tzv. Veľkom komentári k Civilnému

sporovému poriadku (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,

Tomašovič, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 891

až 896).

21. Jednotlivé úkony právnej služby musia byť posudzované samostatne zo zreteľom

na to, či išlo o odôvodnený a účelne vynaložený výdavok, ktorý strane sporu vznikol

v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

22. Vychádzajúc z uvedeného je potom potrebné konštatovať, že výdavky, ktoré

vznikli ešte pred začatím konania (podaním návrhu), nemožno považovať za trovy konania,

keďže vznik týchto výdavkov predchádza podaniu samotného návrhu. Tento právny názor

vychádza z gramatického výkladu výrazu „ktoré vzniknú v konaní“. Avšak nie je možné

tento názor považovať za univerzálny do tej miery, že neexistujú výnimky z tohto pravidla.

Typickým príkladom je súdny poplatok, ktorý je spravidla technicky skôr zaplatený, než

dôjde k podaniu návrhu, napriek tomu je ho možné považovať za výdavok nevyhnutne

spojený s uplatnením práva na súde a tým aj výdavkom, ktorý je možné uplatniť ako trovy

konania, čo uznáva aj citovaná odborná literatúra (pozri bod 23 odôvodnenia tohto

rozhodnutia, pozn.).

23. Z hľadiska frekvencie výskytu prichádzajú exemplifikatívne od úvahy

nasledujúce typické kategórie trov sporového konania: 1. Súdny poplatok..., 2. Odmena

a náhrady advokáta..., 3. Cestovné, stravné a výdavky na ubytovanie..., 4. Trovy

dokazovania..., 5. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky...“

(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.

a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 893 až 896).

24. K obdobnému záveru možno dospieť aj v súvislosti s namietaným výdavkom,

a to prevzatím a prípravou zastúpenia ako odmenou advokáta za úkon právnej služby. Aj

tento úkon právnej služby predbieha podaniu návrhu, ale z hľadiska jeho účelu je

nevyhnutným predpokladom pre uplatnenie nákladov konania spojených s právnym

zastúpením advokátom vo forme trov právneho zastúpenia. Pokiaľ však ide o ďalšie

prípadné úkony pred začatím konania [typicky predžalobná výzva, alebo znalecký posudok

(podstatný pre určenie rozsahu uplatniteľného nároku, pozn.)], tieto možno v konaní

úspešne uplatniť ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3

, avšak nie ako trovy konania podľa . Z hľadiska ich

povahy sú účelné, avšak nie bezpodmienečne nevyhnutné pre uplatnenie nároku na súde.

25. Vychádzajúc z uvedeného, tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd pochybil, nie je

možné považovať za správne. Preto ústavný súd túto námietku sťažovateľky považoval

za nedôvodnú.

26. Vychádzajúc z účelu a zmyslu ústavný súd konštatuje, že uznanie

výdavku všeobecným súdom pri rozhodovaní o náhrade trov konania za úkon právnej

služby spočívajúci v prevzatí a prípravy zastúpenia advokátom nemožno v princípe

považovať za zasahujúce do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ods. listiny a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru,

resp. tento výdavok nemožno považovať za priznaný v rozpore s označeným ustanovením

z dôvodu, že nevznikol v konaní.

27. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou týkajúcou sa

priznania náhrady trov právneho zastúpenia za úkon spísania a podania návrhu na vydanie

platobného rozkazu. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že aj tento výdavok vznikol

pred začatím predmetného konania (zrejme mala na mysli konanie vedené pod sp. zn.

, pozn.). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že ide o účelové tvrdenie,

ktoré je navyše aj nesprávne. Konanie podľa vtedy platného procesného predpisu začínalo

podaním návrhu, a to prípadne aj vo forme návrhu na vydanie platobného rozkazu (pozri

, teraz ). Skutočnosť, že po podaní odporu proti platobnému

rozkazu bola vec prevedená do registra tzv. civilných vecí a dostala novú spisovú značku,

nie je možné chápať tak, že ide o iný, prípadne nový návrh, ktorým by si žalobca uplatnil

právo na súde. V skutočnosti ide o pokračovanie konania o pôvodnom návrhu a rozhodne

pre účely rozhodovania o náhrade trov konania nie je možné tvrdiť, že konanie začalo až

preradením pôvodnej veci zápisom do registra civilných vecí. Preto neobstojí tvrdenie

sťažovateľky, že výdavok za tento úkon právnej služby nevznikol v konaní. Ústavný súd aj

v tomto prípade dospel k záveru, že námietka sťažovateľky je nedôvodná.

28. Podľa sťažovateľky bola spornou – protiústavnou aj priznaná náhrada trov

konania za úkon právnej služby spočívajúci v návrhu na mimosúdne vyriešenie sporu.

Ústavný súd v súvislosti s návrhmi na mimosúdne riešenie sporu, ktoré svojou povahu

a dôsledkami majú blízko k zmieru alebo riešeniu sporu mediáciou, o ktorý sa súd má

v zmysle vždy snažiť (ďalej tiež pozri tiež a

), v konečnom dôsledku znamenajú ukončenie sporu, resp. konania na súde. Ani

z hľadiska cieľa alebo účelu nemožno považovať tento úkon, resp. náklady s tým spojené,

za nesmerujúce k ukončeniu sporu. Nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že taký výdavok

nesleduje procesné presadenie uplatneného nároku, alebo procesnú obranu proti takémuto

nároku v závislosti na tom, kto ho v konaní urobil. Avšak pri rozhodovaní o účelnosti

takéhoto kroku je potrebné mať na pamäti okolnosti, ktoré viedli stranu v konaní k takémuto

postupu, štádium konania, ako aj kontext samotného výsledku sporu. Je nesporné, že

v prípade ukončenia konania v dôsledku uzavretia zmieru alebo obdobnej dohody náklady

za tento úkon možno považovať za účelne vynaložené. Z hľadiska rozhodovania o náhrade

trov konania všeobecný súd vždy musí posudzovať tento úkon samostatne, zo zreteľom

na to, či išlo o odôvodnený a účelne vynaložený výdavok úkonu.

29. V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považoval za rozhodujúce

pre určenie záveru o účelnosti tohto výdavku z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti štádium

konania, t. j. čas, keď došlo k takémuto návrhu, ako aj navrhovanú dohodu z hľadiska

pôvodného rozsahu žalobou uplatneného nároku v pomere k samotnému výsledku sporu.

K návrhu na mimosúdnu dohodu pristúpili žalobcovia v roku 2015, t. j. približne po dvoch

rokoch od podania žaloby. Pôvodne uplatnený nárok bol uplatnený v sume 149 699,29 €

s príslušenstvom, navrhované sumy obsiahnuté v mimosúdnej dohode vo vzťahu

k jednotlivým žalobcom sa podstatne nelíšili od súm priznaných samotným rozsudkom

(okresný súd priznal nárok na zľavu žalobcom v rozsahu 9 %, oproti požadovanej zľave

10 %, pozri bod 34 ods. 7 odôvodnenia napadnutého uznesenia), teda záver o účelnosti

tohto nákladu nie je možné považovať za exces, resp. za arbitrárny záver, porušujúci

označené práva sťažovateľky. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že tento úkon bol urobený

mimo súdneho konania, ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že návrh je

súčasťou súdneho spisu pod č. l. 303, čo nakoniec nevedomky priznala aj sťažovateľka, keď

uviedla „... návrh na mimosúdne vyriešenie sporu podaný protistrane zo dňa 9. 1. 2015

(č. l. 303)“, preto ústavný súd konštatuje, že tvrdenie sťažovateľky nekorešponduje

s obsahom súdneho spisu. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že

napadnuté uznesenie okresného súdu nie je možné považovať za porušujúce označené práva

sťažovateľky.

30. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutým

uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

, listiny a práva podľa dohovoru. S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého uznesenia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti podľa odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

31. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu