Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)II. ÚS 22/2020
PDF · 470.53 KB
No categories available
II. ÚS 22/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a zo sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
STAVOIMPEX Holíč, spol. s r. o., Námestie mieru 20, Holíč, IČO 36 234 311, zastúpenej
advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom, Športová 978/45, Dunajská Streda, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Skalica sp. zn. 5 C 16/2013
z 23. augusta 2019 v znení opravného uznesenia z 18. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOIMPEX Holíč, spol. s r. o.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOIMPEX Holíč, spol. s r. o.,
Námestie mieru 20, Holíč, IČO 36 234 311 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 16/2013 z 23. augusta 2019
v znení opravného uznesenia z 18. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou stranou
v konaní o zaplatenie v súhrne sumy 149 699,42 € s príslušenstvom z titulu zľavy z kúpnej
ceny z bytov žalobcov. Okresný súd žalobe žalobcov v plnom rozsahu vyhovel rozsudkom
sp. zn. 5 C 16/2013 z 11. mája 2017 po tom, čo žalobcovia vzali v časti svoje návrhy späť,
a zaviazal sťažovateľku na zaplatenie vo výroku uvedených súm jednotlivým žalobcom.
Po právoplatnosti rozsudku vo veci samej okresný súd rozhodoval o trovách konania
naposledy uznesením vyššieho súdneho úradníka zo 4. júla 2019 tak, že sťažovateľku
zaviazal na zaplatenie v jednotlivých výrokoch uvedených súm jednotlivým žalobcom.
Sťažovateľka, ako aj žalobcovia podali proti označenému uzneseniu vydanému vyšším
súdnym úradníkom sťažnosti, o ktorých rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak,
že sťažovateľku zaviazal na zaplatenie trov konania v sume 9 169,28 € žalobcom
označeným vo výroku uznesenia.
3. Sťažovateľka v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí napadnuté
uznesenie okresného súdu, a tvrdí, že okresný súd nesprávne priznal náhradu trov aj
za úkony právnej služby, ktoré nemal. Vo vzťahu k priznanej náhrade trov za jednotlivé
úkony právnej služby okresnému súdu konkrétne vyčítala, že výdavky spojené s prevzatím
a prípravou zastúpenia vrátane porady s klientom a podanie návrhu na vydanie platobného
rozkazu „boli poskytnuté ešte pred začatím predmetného konania, teda s nimi súvisiace
výdavky nevznikli v konaní“. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „výdavky na odmenu právneho
zástupcu za návrh na mimosúdne vyriešenie sporu podaný protistrane zo dňa 9. 1. 2015
(č. l. 303) nemôže byť považované za účelne vynaložené v súvislosti s uplatnením alebo
bránením práva žalobcov, nakoľko nie sú vynaložené v príčinnej súvislosti s ich procesným
postojom k predmetu konania.“. Sťažovateľka na podporu svojho názoru uvádza a cituje
odbornú literatúru, ako aj niektoré rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.
4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej
sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Základné práva spoločnosti STAVOIMPEX Holíč, spol. s r. o., so sídlom
Nám. Mieru 20, 908 51 Holíč, IČO: 36 234 311 podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Skalica zo dňa zo dňa
23. 08. 2019 spis. zn. 5 C/16/2013-645 v znení opravného uzneseniu Okresného súdu
Skalica zo dňa 18. 09. 2019 spis. zn. 5 C/16/213-659 porušené boli.
2. Uznesenia Okresného súdu Skalica zo dňa 23. 08. 2019 spis. zn. 5 C/16/2013-645
v znení opravného uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 18. 09. 2019 spis. zn.
5 C/16/2013-659 sa zrušuje a vec Okresnému súdu Skalica vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Skalica je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľova
na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny Každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym
dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
13. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
14. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
III.
Samotné posúdenie veci ústavným súdom
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu o výške priznanej náhrady trov
konania, ktorému sťažovateľka vytýka, že je arbitrárne a že okresný súd ústavne
nesúladným výkladom a aplikáciou § 251 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
zasiahol do jej označených práv.
16. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
17. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by
bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného
právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny
rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu), či celkom
nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011,
III. ÚS 47/2013, III. ÚS 457/2014, III. ÚS 609/2014).
18. Trovy vynaložené účastníkom konania (sporovou stranou) v spore musia byť
v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa
musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti
takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo
právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu
pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti
za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu
práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník (sporová strana) nárok
na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech. Každý úkon alebo každé platenie
trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby (m. m. II. ÚS 78/03,
III. ÚS 481/2015, IV. ÚS 83/2018).
19. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva.
20. Odborná literatúra, ako aj ústavný súd v súvislosti s predmetným ustanovením
CSP v princípe konštatuje, že za trovy konania sa podľa novej právnej úpravy považujú len
také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t. j. v období od začatia konania (pozri § 156 CSP)
do jeho skončenia. Je teda irelevantné, že určité výdavky vznikli v bezprostrednej súvislosti
s týmto konaním, no pred jeho začatím (napr. v súvislosti s predžalobnou výzvou), pretože
je vylúčené takéto výdavky považovať za trovy konania, keď nevznikli počas
prebiehajúceho konania. Ak strana mala takéto výdavky, tieto by mohli byť v niektorých
sporoch posúdené ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov [ďalej len „Občiansky
zákonník“ (Horváth, E., Andrášiová, A., Henčeková, S. Civilný sporový poriadok.
Komentár. 2. doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o.,
2018. s. 674 a 675)]. Obdobné závery možno nájsť aj v tzv. Veľkom komentári k Civilnému
sporovému poriadku (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 891
až 896).
21. Jednotlivé úkony právnej služby musia byť posudzované samostatne zo zreteľom
na to, či išlo o odôvodnený a účelne vynaložený výdavok, ktorý strane sporu vznikol
v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
22. Vychádzajúc z uvedeného je potom potrebné konštatovať, že výdavky, ktoré
vznikli ešte pred začatím konania (podaním návrhu), nemožno považovať za trovy konania,
keďže vznik týchto výdavkov predchádza podaniu samotného návrhu. Tento právny názor
vychádza z gramatického výkladu výrazu „ktoré vzniknú v konaní“. Avšak nie je možné
tento názor považovať za univerzálny do tej miery, že neexistujú výnimky z tohto pravidla.
Typickým príkladom je súdny poplatok, ktorý je spravidla technicky skôr zaplatený, než
dôjde k podaniu návrhu, napriek tomu je ho možné považovať za výdavok nevyhnutne
spojený s uplatnením práva na súde a tým aj výdavkom, ktorý je možné uplatniť ako trovy
konania, čo uznáva aj citovaná odborná literatúra (pozri bod 23 odôvodnenia tohto
rozhodnutia, pozn.).
23. Z hľadiska frekvencie výskytu prichádzajú exemplifikatívne od úvahy
nasledujúce typické kategórie trov sporového konania: 1. Súdny poplatok..., 2. Odmena
a náhrady advokáta..., 3. Cestovné, stravné a výdavky na ubytovanie..., 4. Trovy
dokazovania..., 5. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky...“
(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.
a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 893 až 896).
24. K obdobnému záveru možno dospieť aj v súvislosti s namietaným výdavkom,
a to prevzatím a prípravou zastúpenia ako odmenou advokáta za úkon právnej služby. Aj
tento úkon právnej služby predbieha podaniu návrhu, ale z hľadiska jeho účelu je
nevyhnutným predpokladom pre uplatnenie nákladov konania spojených s právnym
zastúpením advokátom vo forme trov právneho zastúpenia. Pokiaľ však ide o ďalšie
prípadné úkony pred začatím konania [typicky predžalobná výzva, alebo znalecký posudok
(podstatný pre určenie rozsahu uplatniteľného nároku, pozn.)], tieto možno v konaní
úspešne uplatniť ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka, avšak nie ako trovy konania podľa § 251 CSP. Z hľadiska ich
povahy sú účelné, avšak nie bezpodmienečne nevyhnutné pre uplatnenie nároku na súde.
25. Vychádzajúc z uvedeného, tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd pochybil, nie je
možné považovať za správne. Preto ústavný súd túto námietku sťažovateľky považoval
za nedôvodnú.
26. Vychádzajúc z účelu a zmyslu § 251 CSP ústavný súd konštatuje, že uznanie
výdavku všeobecným súdom pri rozhodovaní o náhrade trov konania za úkon právnej
služby spočívajúci v prevzatí a prípravy zastúpenia advokátom nemožno v princípe
považovať za zasahujúce do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. listiny a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
resp. tento výdavok nemožno považovať za priznaný v rozpore s označeným ustanovením
Civilného sporového poriadku z dôvodu, že nevznikol v konaní.
27. K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj v súvislosti s námietkou týkajúcou sa
priznania náhrady trov právneho zastúpenia za úkon spísania a podania návrhu na vydanie
platobného rozkazu. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že aj tento výdavok vznikol
pred začatím predmetného konania (zrejme mala na mysli konanie vedené pod sp. zn.
5 C 16/2013, pozn.). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že ide o účelové tvrdenie,
ktoré je navyše aj nesprávne. Konanie podľa vtedy platného procesného predpisu začínalo
podaním návrhu, a to prípadne aj vo forme návrhu na vydanie platobného rozkazu (pozri
§ 79 ods. 5 OSP, teraz § 265 CSP). Skutočnosť, že po podaní odporu proti platobnému
rozkazu bola vec prevedená do registra tzv. civilných vecí a dostala novú spisovú značku,
nie je možné chápať tak, že ide o iný, prípadne nový návrh, ktorým by si žalobca uplatnil
právo na súde. V skutočnosti ide o pokračovanie konania o pôvodnom návrhu a rozhodne
pre účely rozhodovania o náhrade trov konania nie je možné tvrdiť, že konanie začalo až
preradením pôvodnej veci zápisom do registra civilných vecí. Preto neobstojí tvrdenie
sťažovateľky, že výdavok za tento úkon právnej služby nevznikol v konaní. Ústavný súd aj
v tomto prípade dospel k záveru, že námietka sťažovateľky je nedôvodná.
28. Podľa sťažovateľky bola spornou – protiústavnou aj priznaná náhrada trov
konania za úkon právnej služby spočívajúci v návrhu na mimosúdne vyriešenie sporu.
Ústavný súd v súvislosti s návrhmi na mimosúdne riešenie sporu, ktoré svojou povahu
a dôsledkami majú blízko k zmieru alebo riešeniu sporu mediáciou, o ktorý sa súd má
v zmysle § 148 ods. 1 CSP vždy snažiť (ďalej tiež pozri tiež § 170 ods. 2 a § 179 ods. 2
CSP), v konečnom dôsledku znamenajú ukončenie sporu, resp. konania na súde. Ani
z hľadiska cieľa alebo účelu nemožno považovať tento úkon, resp. náklady s tým spojené,
za nesmerujúce k ukončeniu sporu. Nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že taký výdavok
nesleduje procesné presadenie uplatneného nároku, alebo procesnú obranu proti takémuto
nároku v závislosti na tom, kto ho v konaní urobil. Avšak pri rozhodovaní o účelnosti
takéhoto kroku je potrebné mať na pamäti okolnosti, ktoré viedli stranu v konaní k takémuto
postupu, štádium konania, ako aj kontext samotného výsledku sporu. Je nesporné, že
v prípade ukončenia konania v dôsledku uzavretia zmieru alebo obdobnej dohody náklady
za tento úkon možno považovať za účelne vynaložené. Z hľadiska rozhodovania o náhrade
trov konania všeobecný súd vždy musí posudzovať tento úkon samostatne, zo zreteľom
na to, či išlo o odôvodnený a účelne vynaložený výdavok úkonu.
29. V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považoval za rozhodujúce
pre určenie záveru o účelnosti tohto výdavku z hľadiska jeho ústavnej udržateľnosti štádium
konania, t. j. čas, keď došlo k takémuto návrhu, ako aj navrhovanú dohodu z hľadiska
pôvodného rozsahu žalobou uplatneného nároku v pomere k samotnému výsledku sporu.
K návrhu na mimosúdnu dohodu pristúpili žalobcovia v roku 2015, t. j. približne po dvoch
rokoch od podania žaloby. Pôvodne uplatnený nárok bol uplatnený v sume 149 699,29 €
s príslušenstvom, navrhované sumy obsiahnuté v mimosúdnej dohode vo vzťahu
k jednotlivým žalobcom sa podstatne nelíšili od súm priznaných samotným rozsudkom
(okresný súd priznal nárok na zľavu žalobcom v rozsahu 9 %, oproti požadovanej zľave
10 %, pozri bod 34 ods. 7 odôvodnenia napadnutého uznesenia), teda záver o účelnosti
tohto nákladu nie je možné považovať za exces, resp. za arbitrárny záver, porušujúci
označené práva sťažovateľky. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že tento úkon bol urobený
mimo súdneho konania, ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že návrh je
súčasťou súdneho spisu pod č. l. 303, čo nakoniec nevedomky priznala aj sťažovateľka, keď
uviedla „... návrh na mimosúdne vyriešenie sporu podaný protistrane zo dňa 9. 1. 2015
(č. l. 303)“, preto ústavný súd konštatuje, že tvrdenie sťažovateľky nekorešponduje
s obsahom súdneho spisu. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie okresného súdu nie je možné považovať za porušujúce označené práva
sťažovateľky.
30. Ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutým
uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého uznesenia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
31. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu