Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Csp-131-2023.pdf
PDF · 128.06 KB
Case nature
Area
Subarea
16Csp/131/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra, sudcom JUDr. Borisom Šiškom, PhD., v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený : Remedium Legal, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, D., toho času E. F. 7, v konaní o zaplatenie 182,15 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Konanie sa v časti o zaplatenie sumy 20 eur zastavuje.
II. V zastavujúcej časti sa žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 162,15 eura, spolu s úrokom vo výške 27,99 % ročne zo sumy 143,78 eura od 16.03.2021 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 143,78 eura od 16.03.2021 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 36,93 eura to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
IV. Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.09.2023 domáhal od žalovanej zaplatenia 182,15 eura s príslušenstvom ako aj náhrady trov konania. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zo dňa 21.06.2023 medzi postupcom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA a žalobcom, bola postúpená pohľadávka voči žalovanému. Žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že dňa 27.05.2020 uzavrel jeho právny predchodca – spoločnosť BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA (postupca) ako veriteľ na jednej strane so žalovanou ako dlžníkom na strane druhej Zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 266/2015 o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predmetom predmetnej zmluvy bol záväzok právneho predchodcu žalobcu, poskytnúť žalovanej úver vo výške 271,89 eura a súčasne záväzok žalovanej vrátiť úver spolu s dohodnutými úrokmi a poplatkami a to formou 10 mesačných splátok vo výške 30,80 eura, so splatnosťou prvej splátky v 15. deň v mesiaci, nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bol úver žalovanému poskytnutý s konečnou splatnosťou úveru 15.03.2021.
2. Súd vydal vo veci platobný rozkaz, č. k. 16Csp/131/2023-60 zo dňa 26.10.2023, ktorým žalobe vyhovel v plnom rozsahu a rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť žalovanú istinu spolu s príslušenstvom. Súd uznesením zo dňa 28.02.2024 platobný rozkaz zrušil, keďže žalovanej nebolo možné doručiť platobný rozkaz do vlastných rúk.
3. Žalovaná sa nevyjadrila k žalobe, ktorá jej bola doručená po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia o podanej žalobe na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu podľa § 116 ods. 2 CSP, keďže sa súdu nepodarilo doručiť jej žalobu na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky a ani zistiť jej skutočný pobyt po uskutočnení všetkých potrebných úkonov.
4. Súd vyzval žalobcu, aby preukázal svoj nárok na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 20 eur. Žalobca zobral na výzvu súdu nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 20 eur späť.
5. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.
6. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
7. Podľa § 146 ods.1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
8. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
9. Pretože žalobca využil svoje dispozičné oprávnenie a vzal návrh čiastočne späť skôr ako sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie, súhlas žalovanej so späťvzatím návrhu nebol potrebný, súd akceptoval čiastočné späťvzatie žaloby a konanie v časti o zaplatenie sumy 20 eur, tak ako je precizované vo výroku I. tohto rozsudku zastavil.
10. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania vždy skúmať procesné zavinenie na zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu(teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany (uznesenie Ústavného súdu ČR, II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04). Súd za účelom rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania v zastavujúcej časti zisťoval zavinenie na zastavení konania niektorej zo strán konania. V uvedenom prípade možno konštatovať, že procesné zavinenie na zastavení konania možno pričítať žalobcovi, keďže tento zobral žalobu čiastočne späť, bez zavinenia žalovanej a to po výzve súdu na preukázanie dôvodnosti tohto nároku (nákladov spojených s uplatnením pohľadávky). K čiastočnému zastaveniu konania teda prišlo pre správanie žalobcu. S poukazom na uvedené, čiastočné zastavenie konania zavinil žalobca, preto nárok na náhradu trov konania v zastavujúcej časti by patril žalovanej, ktorej však preukázateľne žiadne trovy nevznikli, ani zo spisu nevyplývajú, keďže bola v konaní úplne pasívna. Súčasne súd nezistil žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by v danej veci odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 257 CSP.
11. Súd spor rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b) CSP, pretože ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, hodnota sporu bez príslušenstva neprevýšila 1 000 eur a pretože žalovaná sa k žalobe nevyjadrila, neboli skutkové tvrdenia žalobcu sporné a to aj s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Nitre z 26.9.2018 č.k. 6Co/143/2018-99 a z 16.10.2018 č.k. 15Co/6/2018-89 a uznesenie Ústavného súdu SR z 11.júna 2019 sp.zn. I ÚS 246/2019, podľa ktorého spornosť ako kritérium pre nenariadenie pojednávania sa v súlade s citovaným ustanovením Civilného sporového
poriadku týka zisteného skutkového stavu a požiadavka nespornosti skutkových tvrdení je splnená tým, že žalovaná sa k žalobe nevyjadrila.
12. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia žalobcu, pričom vychádzal z dôkazov, ktoré predložil, vykonal dokazovanie listinami, ktoré predložil a zistil tento skutkový a právny stav:
13. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcovej zmluvy o poskytovaní platobných služieb bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli túto zmluvu dňa 29.05.2020 a to prostredníctvom prostriedkov elektronickej komunikácie. Predmetom zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo okrem iného poskytnutie spotrebiteľského úveru 271,89 eura a to vo výške ceny tovaru alebo služby, ktorý sa žalovaná zaviazala uhrádzať v 10-ich mesačných splátkach po 30,80 eura (bez poistenia), s poistením vo výške 32,43 eura, splatných k 15. dňu v mesiaci s tým, že prvá splátka bola splatná 15.06.2020, konečná splatnosť úveru bola 15.03.2021. RPMN predstavovala 31,90 %, výška ročnej úrokovej sadzba bola 27,99 %, odplata 27,99%. Celková čiastka k zaplateniu predstavovala sumu 308 eur.
14. V ten istý deň právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili zároveň v jednej listine aj zmluvu Zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcovú zmluvu o poskytovaní platobných služieb. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úverového rámca až do výšky 5000 eur žalovanej, pri aktuálnej výške úverového rámca 900 eur, výška mesačnej predstavovala minimálne 5% z dlžnej čiastky zaokrúhlenej na najbližší násobok 300 eur. Splatnosť mesačnej splátky bola 10. deň v mesiaci, so splatnosťou 1. mesačnej splátky 10. deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bolo uskutočnené 1. čerpanie Revolvingového úveru. Poplatok za poistenie predstavoval 5,29 %, pri zvolení komplexného balíka poistenia. Výška úrokovej sadzby bola 27,48%, RPMN 39,26 %, odplata 31,13 %. Tento úver však nebol predmetom konania.
15. Z výpisu z účtu žalovanej bolo preukázané, že žalovanej boli dňa 29.05.2020 poskytnuté finančné prostriedky vo výške 271,89 eura a to na účet predajcu tovaru, pričom žalovaná uhradila celkovo čiastku 162,15 eura.
16. Právny predchodca žalobcu zaslal žalovanej výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky úveru vo výške 117,29 eura listom zo dňa 01.02.2021, s upozornením, že v prípade, ak nepríde k okamžitej úhrade mesačných splátok, bude požadovať zaplatenie celého dlhu. Zásielka bola zaslaná na poštovú prepravu dňa 03.02.2021.
17. Na základe listiny nazvanej ako výzva na úhradu dlhu a predžalobná upomienka zo dňa 04.05.2021, právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť ku dňu 15.03.2021. Zásielka bola vrátená ako nevyzdvihnutá v odbernej lehote.
18. Zo štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere (č. l. 36) vyplýva, že na získanie spotrebiteľského úveru nebolo potrebné uzavrieť poistenie.
19. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z nesplácaných úverov zo dňa 21.06.2023 bola postúpená pohľadávka, ktorá je predmetom konania na žalobcu. Prílohou zmluvy je aj identifikácia pohľadávky (č. l. 30).
20. Z tabuľky (č. l. 100) vyplýva, že právny predchodca zisťoval bonitu žalovanej, keď zistil výšku jej príjmu, počet členov domácnosti, rodinný stav (slobodná), vypočítanú výšku životného minima (402), počet aktívnych úverov, počet odmietnutých žiadosti, počet žiadostí o úver atď.
21. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ObZ“) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
22. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
23. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
24. Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
25. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
26. Podľa § 52 ods. 4 OZ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
27. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, účinného v čase predčasného zosplatnenia úveru, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
28. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
29. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru, podmienky na udelenie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov, podmienky na výkon činnosti veriteľa a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
30. Podľa § 1 ods. 2 zákon č. 129/ 2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu, niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje.
31. Podľa § 2 písm. g) zákon č. 129/ 2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky
náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok,
32. Podľa § 1 zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy (ďalej len „zákon č. 266/2005 Z. z.“), tento zákon upravuje ochranu spotrebiteľa pri finančných službách poskytovaných dodávateľom prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie na základe zmluvy na diaľku a uzavieranie zmluvy na diaľku.
33. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 266/2005 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou na diaľku zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom o poskytnutí finančnej služby výlučne prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie.
34. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákona dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
35. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákona, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
36. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
37. V konaní nebolo sporné, a aj bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu (spoločnosť BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA) a žalovaná uzatvorili dňa 27.05.2020 spotrebiteľskú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej čerpala žalovaný úver uvedený v časti 1 zmluvy vo výške 271,89 eura, ktorá skutočnosť tiež nebola sporná. Súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že zmluva, ktorú právny predchodca žalobcu so žalovanou uzatvoril pomocou prostriedkov elektronickej komunikácie je spotrebiteľskou zmluvou a vzťahujú sa na ňu ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného zákonníka o zmluve o úvere § 497 a nasledujúce. Ustanovenia Občianskeho zákonníka sa v prípade právneho vzťahu, účastníkom ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v Občianskom zákonníku existuje také ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods. 2 OZ). Súd posúdil predmetný zmluvný vzťah ako spotrebiteľský, nakoľko právny predchodca žalobcu bol dodávateľom, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná je fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Vychádzajúc z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ prednostne použiť ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Keďže účastníkom vzťahu bol spotrebiteľ, je potrebné aplikovať na právny vzťah všetky ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Tieto ustanovenia sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Súd na predmetný vzťah aplikoval aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah.
38. Je nepochybné, že sporové strany uzatvorili súčasne zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty, na základe ktorej žalobca umožnil žalovanej čerpať peňažné prostriedky až vo výške úverového rámca 5.000 eur. Žalobca však skutkovo netvrdil, žeby žalovaná čerpala peňažné prostriedky titulom predmetného revolvingového úveru, ale len titulom klasického spotrebiteľského úveru, ktorý bol poukázaný na účet predajcu tovaru, ktorý kupovala žalovaná.
39. Súd sa v prvom rade zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou, t. j. či boli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ergo či žalobca nadobudol platne pohľadávku postúpenú zo strany jeho právneho predchodcu spoločnosti BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA. V tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27. septembra 2023 v ktorom najvyšší súd poznamenal, že : „niet žiadneho dôvodu [...] vyžadovať, aby výzva banky adresovaná dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách obsahovala ďalšie, osobitné náležitosti než tie explicitne vyjadrené, [...] a to a) preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a b) dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Z predmetného ustanovenia však pri použití žiadnej z výkladových metód nevyplýva povinnosť banky osobitne oznámiť klientovi možnosť postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu. Banka nie je povinná osobitne upozorňovať resp. informovať klienta/dlžníka na skutočnosť, že po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu bude oprávnená postúpiť pohľadávku na inú osobu. Z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť.“ V uznesení z 27. septembra 2023 sp. zn. 9Cdo/165/2022 tiež najvyšší súd (s odkazom na predchádzajúce rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/191/2021) uviedol, že „za výzvu na plnenie pred postúpením podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách možno považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, ak jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/154/2022 zo dňa 27.02.2024).
40. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že pohľadávka bola zo strany právneho predchodcu žalobcu platne postúpená na žalobcu, pretože žalobca preukázal zaslanie písomnej výzvy žalovanej (č. l. 43), za ktorú možno považovať aj výzvu na úhradu dlhu zo dňa 04.05.2021 (ktorá sa vrátila právnemu predchodcovi ako neprevzatá v odbernej lehote), na základe ktorej zosplatnil právny predchodca žalobcu úver, zároveň bolo splnená 90 dňové nepretržité omeškanie žalovanej s plnením jej peňažného dlhu. Súd poznamenáva, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Všetky uvedené predpoklady podľa názoru súdu splnené boli, preto žalobcovi svedčí aktívna vecná legitimácia.
41. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ modifikuje § 565 OZ vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám, pričom strata výhody splátok je podmienená tým, že musí ísť o spotrebiteľskú zmluvu a strata výhody splátok nenastáva automaticky pre nesplnenie niektorej splátky, ale až po uplatnení práva veriteľa, ktorý môže toto právo uplatniť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania dlžníka so zaplatením splátky, keď zároveň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva mimoriadneho zosplatnenia pohľadávky. 42. V danom prípade, súd dospel k záveru, že žaloba bola dôvodná, pretože boli splnené podmienky podľa § 53 ods. 9 s poukazom na § 565 Občianskeho zákonníka na predčasné zosplatnenie úveru (medzi stranami sporu bola možnosť zosplatnenia dohodnutá v bode 3.1 zmluvy o spotrebiteľskom úvere), ktorý je inak v čase rozhodnutia súdu splatný v celom rozsahu (splatný bol aj v čase postúpenia pohľadávky zo strany právneho predchodcu žalobcu).
43. Podľa názoru súdu, zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru obsahovala všetky obligatórne náležitosti, tak ako to ukladá ustanovenie § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho podľa názoru súdu je zmluva platným právnym úkonom. Z uvedeného dôvodu podľa názoru súdu neexistoval dôvod, pre ktorý by súd mohol považovať predmetný úver za bezúročný a bezpoplatkový.
44. Súd zároveň skúmal, či predmetný úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. pre prípadné hrubé porušenie povinnosti spočívajúcej
v absencii posudzovania schopnosti splácať úver veriteľom. Žalobca preukázal, že túto povinnosť si splnil, keď na výzvu súdu doložil doklady, ktoré preukazujú skúmanie bonity žalovanej, pričom vzhľadom na výšku úveru, dobu jeho splácania, výšku jednotlivých splátok, žalovaná disponovala dostatočnou bonitou, aby tento vedela splácať (výška splátok 32,43 eura, pri čistom mesačnom príjme žalovanej 700 eur). V konaní nebolo preukázané zanedbanie takýchto povinností zo strany právneho predchodcu žalobcu (súd odkazuje aj na stanovisko NBS predložené žalobcom – č. l. 97).
45. Súd v predmetnom prípade zistil, že RPMN od 6 do 12 mesiacov (súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 1. štvrťrok 2020 zverejnené na stránkach Ministerstva financií Slovenskej republiky, s poukazom na § 9 ods. 15 zákona o spotrebiteľských úveroch) vzťahujúca sa na prejednávaný prípad bola vo výške 18,05%. Pretože zo zmluvy vyplýva, že RPMN bola dohodnutá vo výške 31,90 %, súd dospel k nepochybnému záveru, že táto podstatne neprevyšuje odplatu vo výške 18,05 %, ktorá bola požadovaná v obdobných prípadoch za spotrebiteľské úvery. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť v zmysle § 1a ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne, teda dojednaná odplata by bola neplatná len vtedy, ak by bola vyššia ako 36,10 % teda by predstavovala dvojnásobok priemernej RPMN (18,05%). Vzhľadom na uvedené je celkom zrejmé, že odplata bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi, ktoré súd citoval vyššie. Na podporu svojej argumentácie súd uvádza, že vychádzal z výšky odplaty reflektovaného do RPMN, pretože nie výška úrokovej sadzby, ale výška odplaty vyjadrená pomocou RPMN je rozhodujúcim faktorom pre ustálenie celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom s poukazom § 19 zákona o spotrebiteľských úveroch (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4CoCsp/23/2020 zo dňa 21.10.2020). Zároveň súd jednoduchým matematickým výpočtom zistil – vynásobením počtu splátok a výšky splátky (10 x 30,8 eura), že celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ splatiť bola uvedená správne (308 eur). Zároveň súd uvádza, že do celkových nákladov nezahrnul poistné (1,63 eura) a to s poukazom na § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že podmienkou získania úveru nebolo uzavretia poistenia, toto bolo fakultatívne, čo súd zistil z vykonaného dokazovania (Zo štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere – č. l. 36).
46. Vzhľadom na ustálenú súdnu prax (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. júna 2020 sp. zn. 5Cdo 42/2020, uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021 pod č. 5), súd priznal žalobcovi aj zmluvné úroky, keďže takýto nárok žalobcovi preukázateľne patrí. V tomto kontexte súd poznamenáva, že úrok z úveru je nárokom, na ktorého existenciu nemá omeškanie dlžníka ani vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru žiaden vplyv (porov. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Co/1/2018-67z 25.01.2018). Vyhlásením predčasnej splatnosti úveru za dodržania podmienok podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 OZ dochádza iba k modifikácii termínu splatnosti úveru, nie však k zániku nároku veriteľa na úrok, pokiaľ zo zmluvy nevyplýva iný záver. Z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, predovšetkým z článku 3.1 vyplýva, že žalovaná ako dlžník sa zaviazala platiť aj zmluvné úroky pre prípad, že nebude splácať predmetný úver, v prípade predčasného zosplatnenia úveru. Vzhľadom na uvedené súd nezistil, že by sa zmluvné strany dohodli na zániku zmluvného úroku okamihom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru.
47. Žalobca si v konaní správne uplatnil podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky (ako príslušenstvom pohľadávky) v celkovej výške 36,93 eura. V tomto kontexte súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá mu je známa z jeho vlastnej úradnej činnosti, kde tento v rozhodnutí III. ÚS 659/2021 zo dňa 30.11.2021 zdôraznil nasledovné. Ústavný súd na úrovni obiter dicta uvádza, že ustanovenie § 251 CSP v rovine definície normuje trovy konania a spája ich s konaním. Relevanciu tak nadobúda začatie konania (§ 156 CSP) a v tej súvislosti aj posúdenie úkonov príprava a prevzatie právneho zastúpenia, spísanie žaloby a pod., ktoré sú realizované (a zrejme často aj zaplatené) ešte pred formálnym začatím konania, ale súdy ich za spadajúce pod § 251 CSP štandardne považujú (III. ÚS 642/2021). K výdavkom, ktoré vznikli v konaní, patria aj tie, ktoré vznikli v priamej súvislosti s jeho začatím, do sféry ktorého predžalobná výzva nepatrí. Kým pre porovnanie spísanie žaloby so začatím konania súvisí priamo, predžalobná výzva síce môže mať význam, avšak nie je bezpodmienečne nevyhnutá pre uplatnenie nároku na súde (II. ÚS 22/2020). K obdobnému záveru dospel aj v rozhodnutiach II. ÚS 112/2021, II. ÚS 336/2022 na ktoré súd týmto odkazuje. Aj vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, je
potrebné náklady spojené s uplatnením pohľadávky uplatňovať v konaní podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, čo učinil aj žalobca.
48. Podľa § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 31.12.2013 (ďalej aj „vyhláška“) odmena vo výške základnej sadzby patrí aj za predžalobnú výzvu. Podľa dôvodovej správy ministerstva „kvalifikovanou predžalobnou výzvou možno v konečnom dôsledku odvrátiť súdne konanie a teda má svoj účel, v dôsledku čoho by advokátom mala byť priznaná odmena za takýto úkon v rámci náhrady trov právneho zastúpenia“. Okresný súd k uvedenému správne uviedol, že úmysel ministerstva k vyhláške nemôže žiadnym spôsobom zmeniť znenie CSP ako zákona, keďže vyhláška je podzákonným právnym predpisom (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 659/2021 zo dňa 30.11.2021). Súd tak priznal žalobcovi odmenu vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky 655/2004 Z. z. v celkovej výške 36,93 eura. Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil ako odmenu za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty - hodnoty predmetu sporu pri začatí poskytovania právnych služieb v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Odmena zodpovedajúca úkonu právnej služby predstavovala sumu 21,91 eura s DPH (z hodnoty istiny sporu 182,15 eura; hodnota úkonu právnej služby 18,26 eura + 20% DPH (3,65 eura) + režijný paušál 15,02 eura (12,52 eura + 20% DPH (2,50 eura). Súd aj v tejto časti považoval žalobu za dôvodnú, pretože žalobca preukázal existenciu predžalobnej výzvy. V tejto súvislosti súd uvádza, že postupoval podľa predmetnej vyhlášky účinnej do 31.12.2023, pretože predžalobná výzva sa stala súčasťou nároku na náhradu trov konania až od 01.01.2024, pričom za úkon právnej služby, ktorý bol vykonaný do 31. decembra 2023, patrí advokátovi odmena podľa tejto vyhlášky v znení účinnom do 31. decembra 2023, s poukazom na § 20d vyhlášky.
49. Keďže bola žalovaná preukázateľne v omeškaní s peňažným plnením svojho dlhu už v dobe, ktorú si uplatnil v žalobe žalobca, t. j. deň nasledujúci od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti (16.03.2021), súd preto žalobcovi priznal aj úrok z omeškania, ktorého výška je v súlade s § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Zb. Žalovanej tak uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 162,15 eura spolu s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, keďže nebol dôvod nato, aby súd uložil inú lehotu na plnenie.
50. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
51. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
52. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol v merite veci (vo vyhovujúcej časti) v konaní úspešný v celom rozsahu, zatiaľ čo žalovaná nedosiahla žiaden materiálne merateľný úspech, súd žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Zároveň súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, tieto netvrdili ani strany sporu, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania.
53. Nad rámec uvedeného súd konštatuje, že rozhodol dvomi výrokmi o nároku na náhradu trov konania, pretože zákonodarca striktne diferencuje medzi zásadou úspechu a zásadou procesného zavinenia na zastavení konania, čo celkom nepochybne vyplýva aj zo systematického výkladu, keď oba inštitúty reflektoval do iného ustanovenia. Okrem toho, žiadne ustanovenie Civilného sporového poriadku neukladá súdu, aby rozhodol jedným výrokom o nároku na náhradu trov konania, čo je odôvodnené napríklad aj v prípadoch, ak sú predmetom konania rôzne typy žalobných nárokov (žaloba na plnenie, žalobca na určenie, žaloba na určenie právnej skutočnosti atď.). V tomto kontexte súd dodáva, že v súdnej praxi neexistuje jednotný názor na túto problematiku, v dôsledku čoho je podľa názoru súdu správne, ale nepochybne aj zákonné a spravodlivé rozhodovať a striktne odlišovať zásadu úspechu od zásady zodpovednosti za procesné zavinenie na zastavení konania. Podľa názoru súdu je potrebné odlišovať zásadu za procesné zavinenia na zastavení konania a zásadu procesného úspechu, pretože obe zásady sú postavené na rôznych skutočnostiach, ktoré je potrebné zohľadniť, ergo v prípade procesného zavinenia z dôvodu späťvzatia žaloby (i čiastočného), neprichádza k
posudzovaniu dôvodnosti hmotnoprávneho nároku, zatiaľ čo úspech v merite veci je materiálnym vyjadrením úspechu v hmotnoprávnej časti nároku. Ide teda o celkom zjavne dve rozdielne kategórie, ktoré nemožno zhmotniť do jedného výroku a to z dôvodu, že aj v prípade čiastočného úspechu by bola strana absolútnym spôsobom ukrátená a znevýhodnená o jej právo na náhradu trov konania, čo naráža na zásadu spravodlivého usporiadania vzťahov strán sporu. Okrem toho, aj Krajský súd v Nitre rozsudkom, č. k. 25Co/56/2022 – 509 zo dňa 10.08.2022 judikoval povinnosť súdu prvej inštancie rozhodovať samostatne v časti trov konania, t. j. v zastavujúcej časti a vo veci samej, čo odôvodnil použitím separácie trov konania podľa § 256 CSP a § 255 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia a to prostredníctvom Okresného súdu Nitra na Krajský súd v Nitre. (§ 362 ods. 1 CSP) V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka tohto konania. (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 364 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(§ 365 ods. 2 CSP)
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.