Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/63/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ley Gubovej, v právnej veci žalobcu LeasePlan Slovakia, s. r. o., Ševčenkova 34, 851 01 Bratislava, IČO: 44 558 970, práv. zast. ANDELOVÁ & Co., s.r.o., Tomášikova 15950/10H, 821 03 Bratislava, IČO: 47 506 946, proti žalovanému PETKOV & Co s.r.o., Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 50 430 742, v konaní o zaplatenie 3.640,- EUR s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. -561 zo dňa 26.7.2022 jednohlasne, takto

rozhodol:

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. -561 zo dňa 26.7.2022 v napadnutom výroku I. p o t v r d z u j e a v napadnutom výroku II. m e n í tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica domáhal, aby žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 3.640,-EUR s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že hlavným predmetom podnikania žalobcu je prenájom motorových vozidiel. Predmetom podnikania žalovaného je poskytovanie právnych služieb podľa o advokácii. Žalovaný ako splnomocnený zástupca spoločnosti Nemzeti Útdijfizetési Szolgáltató Zrt. (ďalej len „NÚSZ“) (spoločnosť NÚSZ je podľa maďarského zákona č. I. z roku 1988 o cestnej doprave v spojení s Nariadením o poplatkoch č. 36/2007, oprávnená vyberať poplatky za používanie spoplatnených maďarských ciest) zaslal žalobcovi v priebehu rokov 2016 - 2017 celkovo 91 listov s označením „Výzva na zaplatenie sankčného poplatku za neoprávnené použitie spoplatnených ciest v Maďarsku“. Okrem sankčného poplatku však žalovaný rovnakými výzvami vyzval žalobcu, aby uhradil náhradu nákladov vo výške 40,- EUR. Žalobca sankčný poplatok, ako aj náhradu nákladov na základe výziev uhradil žalovanému a zaplatil tak žalovanému náhradu nákladov celkovo vo výške 3.640,- EUR (91 x 40,- eur). Žalovaný v jednotlivých výzvach k úhrade nákladov uvádza, že „náklady vzniknuté pri uplatnení pohľadávky klienta (t. j. spoločnosti NÚSZ) sú spojené s poskytnutím právnej služby klientovi (t. j. spoločnosti NÚSZ) a sú určené vo forme tarifnej odmeny advokáta v súlade s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnuté právne služby v znení neskorších predpisov. Minimálna výška tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je určená vo výške 16,60 EUR bez DPH (, Vyhlášky). Ku každému úkonu právnej služby je advokát oprávnený uplatňovať tzv. režijný paušál, pre rok 2016 určený vo výške 8,58 EUR bez DPH (pozn. vo výzvach z roku 2017 sa uvádza „pre rok 2017 určený vo výške 8,84 EUR bez DPH“). V tejto veci advokát vykonal dva úkony právnej služby a síce (i) prevzatie a príprava zastúpenia

a (ii) písomné podanie (výzva) protistrane. Výška nákladov podľa „tarify“ určenej Vyhláškou je spolu vo výške 60,43 EUR (pozn. vo výzvach z roku 2017 suma 61,06 EUR) vrátane DPH. Advokát vzhľadom na výšku vymáhanej pokuty tarifnú odmenu znížil na sumu 40,- EUR vrátane DPH. Z uvedeného vyplýva, že náhrada nákladov vo výške 40,- EUR predstavuje odplatu za služby poskytnuté žalovaným svojmu klientovi, spoločnosti NÚSZ, a že pri určovaní výšky náhrady nákladov vychádzal žalovaný z tarifnej odmeny a z tzv. režijného paušálu. Nakoľko žalobca nie je a nikdy ani nebol klientom žalovaného, žalovanému nemohol vzniknúť nárok na tarifnú odmenu (a ani na režijný paušál) a z tohto dôvodu bol žalovaným uplatnený nárok na úhradu nákladov vo výške 40,- EUR voči žalobcovi nárokom uplatneným bez právneho titulu. Povinnosť zaviazať žalobcu na úhradu týchto nákladov môže jedine súd súdnym rozhodnutím, a to jedine na náklady, ktoré vznikli od začatia súdneho konania (nie na tie, ktoré vznikli pred jeho začatím). Do času, kým súd takéto rozhodnutie nevydá, žalovaný nie je oprávnený vyžadovať náhradu nákladov od žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že prijatím „náhrady nákladov“ vo výške 40,- EUR za každú jednotlivú výzvu (spolu vo výške 3.640,- EUR) od žalobcu získal žalovaný neoprávnený majetkový prospech, t.j. bezdôvodne sa voči žalobcovi obohatil. 3. Okresný súd Banská Bystrica platobný rozkaz, voči ktorému podal žalovaný odpor s odôvodnením, že považuje žalobu za nedôvodnú. Žalovaný popiera tvrdenie, že suma platieb je plnením bez právneho dôvodu, keďže ju mal žalovaný údajne prijať ako odmenu za právne služby poskytnuté protistrane, alebo že by žalovaná suma platieb mala byť dokonca uplatnením náhrady trov súdneho konania. Žalovaný ako právny zástupca svojho klienta, spoločnosti NÚSZ, bol v posudzovanom prípade poverený a oprávnený na základe klientom mu udeleného plnomocenstva v mene klienta uplatniť u žalobcu ako protistrany jeho (klientove) pohľadávky vrátane k nim prináležiaceho príslušenstva (v tomto prípade náklady spojené s uplatnením pohľadávok), a to ako mimosúdne tak aj súdne. Skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že nie je a ani nikdy nebol klientom žalovaného, je pravdivé. Žalobca bol protistranou tretej osoby - klienta žalovaného, v mene ktorého voči žalobcovi konal žalovaný ako advokát a právny zástupca klienta - spoločnosti NÚSZ. Žalovaný zdôrazňuje, že vo výzvach na zaplatenie, ktoré boli do konania predložené žalobcom, žalobcu nikdy nevyzýval na zaplatenie tarifnej (ani inej) odmeny za právne služby poskytnuté zo strany žalovaného (ako advokátskej kancelárie) žalobcovi (ako klientovi). Žalovaný ako riadne splnomocnený právny zástupca svojho klienta - spoločnosti NÚSZ, v jeho mene uplatňoval u žalobcu ako klientovho dlžníka súkromnoprávne pohľadávky na zaplatenie tzv. sankčných poplatkov a nákladov vzniknutých pri uplatnení týchto pohľadávok veriteľa (klienta) voči jeho (klientovmu) dlžníkovi - žalobcovi. Žalovaný v sume, ktorá zodpovedá žalovanej istine, prijal od žalobcu v súvislosti s mandátnym zastúpením svojho klienta výlučne plnenie z titulu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávok svojho klienta u žalobcu. Ide pritom o osobitný hmotno-právny nárok, odlišný od trov konania, s ktorým si ho žalovaný celkom zjavne zamieňa. Uvedené už opakovane potvrdili najvyššie súdne autority (Najvyšší súd SR napr. v rozhodnutí sp. zn. , zo dňa 28.10.2009 alebo Ústavný súd SR napr. v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 23.1.2020). Podľa ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít platí, že príslušenstvom pohľadávky sú aj náklady na odmenu za právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky [R 6/2010 (zväzok 7 Zbierky rozhodnutí NSSR)]. Žalovaný preto dôrazne popiera aj to, že by od žalobcu v mene klienta žiadal zaplatenie trov konania, ktoré sú svojou povahou procesným nárokom a môžu z povahy veci vzniknúť až v začatom súdnom konaní. Naopak, žalovaný vo výzvach žalobcu vyzýval na zaplatenie nákladov mimosúdneho uplatnenia pohľadávok (pred začatím súdneho konania) ako samostatného hmotnoprávneho nároku presne tak, ako to vyplýva z hmotného práva i z citovaných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít. 4. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že sporným v konaní nebolo, že žalovaný ako splnomocnený zástupca spoločnosti NÚSZ zaslal žalobcovi v priebehu roka 2016-2017 v celkovom počte 91 výziev na zaplatenie sankčných poplatkov za neoprávnené použitie spoplatnených ciest v Maďarsku. Sporným nebolo ani to, že spoločnosť NÚSZ je podľa Maďarského zákona č. I. z roku 1988 o cestnej doprave v spojení s Nariadením o poplatkoch č. 36/2007, oprávnená vyberať poplatky za používanie spoplatnených maďarských ciest. Vyššie uvedenými výzvami žalovaný informoval žalobcu, že spoločnosť NÚSZ na základe elektronickej kontroly oprávnenosti používania spoplatnených ciest v Maďarsku zistila, že motorové vozidlo, ktorého držiteľom bol žalobca, bolo prevádzkované na spoplatnenom úseku cestnej komunikácie bez platného oprávnenia, na základe čoho zároveň vyzval na úhradu sankčného poplatku. Okrem sankčného poplatku žalovaný rovnakými výzvami vyzval žalobcu, aby uhradil náhradu nákladov vo výške 40,- EUR. Žalobca sankčný poplatok, ako aj náhradu nákladov na základe výziev uhradil na bankový účet žalovaného. Žalobca tak zaplatil žalovanému na základe jeho výziev v roku 2016-2017 náhradu nákladov celkovo vo výške 3.640,- EUR (91 x 40,- EUR) na bankový účet žalovaného, čo sporným nebolo. Žalovaný rozporoval dôvodnosť žaloby v celom rozsahu.

Ďalej v konaní žalovaný namietal, že prijímal platby vo výške 40,- EUR „vo svojom mene a na svoj účet“, keďže v danom vzťahu vystupoval ako advokát, ktorý v mene klienta vymáhal predmetné náklady spojené s uplatnením pohľadávky, a preto ide o hmotnoprávny nárok, nie o náhradu trov konania, či odmeny za právne služby advokáta, ako sa nesprávne domnieval žalobca. V reakcii na uvedené žalobca rozporoval, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle sa musia týkať zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania, pričom k omeškaniu s úhradou sankčného poplatku nedošlo. Žalobca namietal konanie splnomocnenca nad rámec mu udeleného plnomocenstva podľa , že žalovaný pri vymáhaní nákladov vo výške 40,- EUR prekročil oprávnenie mu dané splnomocnením vymáhať len sankčné poplatky, teda oprávnené pohľadávky. Žalovaný rozporoval, že hmotnoprávny nárok bol uplatnený podľa :39 Maďarského zákona č. V/2013 () v spojení s Nariadením Rím II, pričom žalobca neuniesol ani len bremeno tvrdenia, keďže nerozporoval, že by predmetné náklady boli vymáhané v rozpore s citovaným ustanovením, čo je samostatným dôvodom na zamietnutie žaloby. 5. Súd prvej inštancie v prvom rade skúmal aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu žalobcu domáhať sa nároku na bezdôvodné obohatenie od žalovaného. V predmetnej veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že pasívna vecná legitimácia nebola daná. Žalobca nebol oprávnený domáhať sa od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia v sume 3.640,-EUR predstavujúceho náklady spojené s uplatnením pohľadávky klienta žalovaného. Predovšetkým súd k spornosti povahy samotnej pohľadávky uviedol, že v žiadnom prípade predmetné náklady neboli uplatňované ako trovy konania (žiadne súdne konanie ani neprebiehalo), ale ani ako odmena za poskytovanie právnych služieb advokáta svojmu klientovi od tretej osoby, keďže tak ako je zrejmé, odmena advokáta a jej úhrada je vzťahom advokáta smerom ku klientovi. Aj v predmetnom vyhlásení, o ktoré žalobca opieral tento výklad (a teda že sa jedná o odmenu advokáta), je uvedené, že ide o náklady spojené s uplatnením práva klienta na zaplatenie pohľadávky a vzniknuté v súvislosti s povinnosťou dlžníka zaplatiť pohľadávku klienta, a to podľa :39 Maďarského zákona č. V/2013 () v spojení s Nariadením Rím II. Spôsob určenia výšky týchto nákladov sa síce opiera o výpočet tarifnej odmeny, ale neurčuje povahu predmetného nároku, ktorý je spojený s uplatňovanou pohľadávkou a ktorá predstavuje svojou povahou príslušenstvo pohľadávky. Z obsahu samotnej informácie pre užívateľov, ktorá bola pripojená k výzve na úhradu sankčného poplatku, rovnako tak vyplýva, že advokát poskytuje klientovi právne služby a na základe uvedeného plnomocenstva (s odkazom na nahliadnutie na webovom sídle advokátskej kancelárie) je oprávnený konať v mene a na účet klienta vo veciach uplatnenia pokút a ich príslušenstva. Z obsahu samotnej výzvy je tiež zrejmé, že žalovaný koná ako splnomocnený zástupca NÚSZ a sporný nárok požadoval uhradiť ako náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa :39 Maďarského zákona č. V/2013 () v spojení s Nariadením Rím II. V tomto smere súd konštatoval, že žalobcovi z citovaného obsahu musela byť zrejmá povaha plnenia, ktorou je hmotnoprávny nárok a nie odmena poskytovania právnych služieb, ako aj právny základ, na podklade ktorého žalovaný v mene klienta nárok vymáhal. Týmto právnym základom bol :39 Maďarského zákona č. V/2013 () v spojení s Nariadením Rím II, na ktorý súd upozornil v zmysle vysloveného predbežného právneho názoru. Napriek uvedenému žalobca zmätočne nárok posudzoval podľa , . V tomto smere dal súd prvej inštancie za pravdu žalovanému, ak namietal, že žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia v žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia, keď netvrdil základnú podmienku pre vznik bezdôvodného obohatenia, a to protiprávne prijatie týchto nákladov žalovaným, ktoré by bolo v rozpore s :39 Maďarského zákona č. V/2013 () v spojení s Nariadením Rím II (nie v rozpore s ). Súd preto nebol ani povinný zisťovať cudzie právo, ak žalobca predmetnú skutočnosť ani len netvrdil, keď sa zmätočne obmedzil na konštatovanie o protiprávnosti tohto konania v rozpore so slovenským právom (, ). Uvedené však súd uviedol len na okraj, keďže už v rámci preskúmavania pasívnej vecnej legitimácie s zistil, že táto nebola daná a z tohto dôvodu žalobu zamietol. 6. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný mal so svojim klientom uzatvorenú zmluvu o spolupráci, ktorej obsahom ako vyplýva z predloženého plnomocenstva bolo poskytovanie právnych služieb. Na základe uvedeného je možné vyvodiť, že takáto atypická zmluva sa svojím obsahom, zmyslom a účelom najviac približuje mandátnej zmluve. Uvedené korešponduje s obsahom výzvy ako aj samotným plnomocenstvom, z ktorého je zrejmé, že žalovaný konal v mene a na účet klienta (NÚSZ). V takomto prípade je účet advokáta, na ktorý prijíma platby od tretích strán v mene a na účet klienta len platobným miestom, nie adresátom týchto platieb. K námietke prekročenia rozsahu plnomocenstva súd odkázal na obsah samotného plnomocenstva, ktoré žalobca vykladal príliš reštriktívne a doslovne bez zohľadnenia zmyslu a účelu takéhoto plnomocenstva, ak tvrdil, že klient nesplnomocnil žalovaného na vymáhanie

nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktoré boli podľa jeho názoru neoprávnené (okrem toho zo strany žalobcu absentovalo skutkové tvrdenie v čom má spočívať neoprávnenosť týchto nákladov, keď svoje tvrdenia zameral na výklad , , ktorý sa v danom prípade neaplikoval). V tomto smere bolo treba uviesť, že z obsahu plnomocenstva vyplýva splnomocnenie od klienta pre žalovaného na všetky právne a faktické úkony spojené s vymáhaním sankčných poplatkov. V spojení s týmito poplatkami je aj náhrada akýchkoľvek ďalších nákladov, ktoré s takouto pohľadávkou vzniknú, pričom sa nevyžaduje aby obsahom plnomocenstva bolo takéto vymedzenie príslušenstva osobitne a doslovne v danom plnomocenstve uvedené. Súd po preskúmaní výziev na úhradu sankčného poplatku a udeleného plnomocenstva konštatoval, že klient splnomocnil advokáta na vymáhanie pohľadávky, a to sankčných poplatkov a v tejto súvislosti aj na akékoľvek príslušenstvo spojené s pohľadávkou, a preto sú námietky žalobcu o prekročení plnomocenstva, nedôvodné. Súd uviedol, že v zmysle výkladu , upozorňuje na druhú časť ustanovenia, pričom zo skutkových okolností bolo zrejmé, že splnomocnenie na vymáhanie sankčných poplatkov bolo dané, čiže nebolo možné uvažovať o prekročení oprávnenia konať za splnomocniteľa, či o konaní bez plnomocenstva, čo je naplnením dikcie , . Zároveň v konaní zo strany žalobcu ani nebolo tvrdené, že „údajné prekročenie plnomocenstva klient žalovaného neschválil, potom čo sa o ňom dozvedel“. O trovách konania súd rozhodol podľa , v spojení s , a contrario tak, že žalovanému, ktorý síce mal plný úspech v konaní, žiadne trovy konania nevznikli, a preto súd žiadnej zo strán konania nárok na náhradu trov konania nepriznal. 7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa ust. , Uviedol, že je toho názoru, že napriek tomu, že pri posúdení pasívnej legitimácie žalovaného súd správne vychádzal z obsahu plnomocenstva predloženého žalovaným a z ust. a nasl. , obsah plnomocenstva predloženého žalovaným nesprávne právne posúdil a ust. a nasl. (vrátane ust. ) nesprávne aplikoval. Zo žiadneho odstavca plnomocenstva pritom nevyplýva, že by bol žalovaný v mene klienta oprávnený konať v iných právnych veciach, než vo veciach vymedzených v predmetom plnomocenstve (prvý odsek), a teda ani vo veci vymáhania a prijímania príslušenstva sankčného poplatku. Je toho názoru, že je právne irelevantné, či a v akom rozsahu žalovaný v ním vytvorených písomnostiach (výzva na úhradu sankčného poplatku spolu s informáciou pre užívateľov) alebo na svojom webovom sídle, uvádzal, že je oprávnený na vymáhanie a prijímanie príslušenstva sankčného poplatku (nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky), keď jednostranným vyhlásením žalovaného nemôže automaticky dôjsť k rozšíreniu oprávnenia konať za iného v zmysle predloženého plnomocenstva. Extenzívny výklad obsahu plnomocenstva, ktorý v tomto prípade aplikoval súd, nemá právne opodstatnenie, pričom naopak popiera zmysel a účel udelenia písomného plnomocenstva, ktorým je presné vymedzenie rozsahu oprávnenia konať za iného. 8. Žalobca v odvolaní v druhom rade nesúhlasí s právnym posúdením veci zo strany súdu vo vzťahu k aplikácii ust. . Zo spisu je nepochybné, že klient (NÚSZ) ako splnomocniteľ nevykonal žiaden úkon, ktorým by schválil prekročenie oprávnení vyplývajúcich z plnomocenstva zo strany žalovaného ako splnomocnenca, preto nemožno konštatovať, že by bol klient (NÚSZ) úkonmi žalovaného v tomto prípade viazaný podľa prvej časti ust. , . Je nepochybné, že žalovaný ako splnomocnenec pri prijatí a vymáhaní príslušenstva sankčného poplatku (nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky) nekonal v mene a na účet klienta (NÚSZ), ale konal vo vlastnom mene a na svoj účet. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že pasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto súdnom konaní bola daná. Žalobca ďalej nesúhlasí s názorom súdu, kedy súd nesprávne aplikoval , a opomenul tzv. negatívnu dôkaznú teóriu. Žalovaný v žiadnom svojom vyjadrení predloženom v súdnom konaní ani netvrdil, že ním prijaté plnenie predstavuje náklady uplatnené podľa ust. :39 Maďarského zákona č. V/2013 () v spojení s Nariadením Rím II. Uvedené súd len dedukoval z obsahu výzvy na úhradu sankčného poplatku spolu s informáciou pre užívateľov zasielanej zo strany žalovaného žalobcovi. Žalovaný počas celého konania nešpecifikoval právny titul ním vymáhaného a prijatého plnenia celkom v sume 3.640,-EUR, jednotlivo vo výške 40,-EUR, na základe čoho ani nepreukázal, že by uvedené plnenie prijal oprávnene. V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného, ktorý je povinný preukázať, že plnenie prijal právnym titulom, ktorého dôvod existuje, a teda, že ním prijaté plnenie nie je plnením bez právneho dôvodu. Na základe vyššie uvedeného má za to, že je potrebné rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. 9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považuje rozsudok za vecne správny a zákonný. Uviedol, že bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu, a nie žalovaného. Ak žalobca v konaní netvrdí relevantnú skutočnosť, žalovaný nie je povinný takéto neexistujúce tvrdenie popierať a preukazovať jeho opak. Je to totiž žalobca, kto je zodpovedný za svoje tvrdenia. Neuplatnenie adekvátneho tvrdenia zo strany žalobcu nemôže mať pre žalovaného za žiadnych okolností negatívny

dopad. Najmä žalovanému vo vzťahu k takémuto žalobcom v žalobe netvrdenému skutkovému tvrdeniu nevzniká povinnosť ho poprieť. Žalovaný v takom prípade totiž de facto ani de iure nemá čo popierať a preukazovať opak takéhoto absentujúceho tvrdenia. Žalovaný sa neocitol v tomto súdnom spore z vlastnej viny, ale procesnou iniciatívou žalobcu. V kontradiktórnom spore sa ale môže brániť len existujúcim adekvátnym tvrdeniam a nemožno od neho požadovať nahrádzanie procesnej aktivity žalobcu pod rúškom jeho vlastnej všeobecne stanovenej povinnosti procesnej aktivity tvrdiť rozhodujúce skutočnosti. Tá je totižto z povahy veci vždy len obranou proti tvrdeniam žalobcu, a teda reakciou na žalobcovu akciu. Žalobca v spore uplatnil neadekvátne tvrdenie a naopak, v spore neuplatnil adekvátne tvrdenie, v spore sa mu nepodarilo preukázať základný predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia

- existenciu neoprávneného majetkového prospechu. Uvedené je primárnym dôvodom na zamietnutie jeho žaloby, a to bez potreby skúmania ďalších otázok (na čí úkor a kto ho má vydať). Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď žalobu zamietol. 10. Žalobca na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu uviedol, že pre záver o (ne)dôvodnosti nároku uplatňovaného z titulu bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia) je potrebné, aby žalobca preukázal, že medzi ním a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t. j. aby preukázal, že bezdôvodné obohatenie získal, že mu (žalobcovi) vznikla majetková ujma, ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca v súlade s vyššie uvedeným preukázal, že žalovanému zaslal peňažné prostriedky vo výške 3.640,-EUR a žalovaný tieto prostriedky prijal (uvedené nebolo medzi stranami sporné). Spornou skutočnosťou ostala protiprávnosť tohto plnenia a to, či ich žalovaný prijal vo svojom mene alebo v mene svojho klienta (spoločnosť NÚSZ). Žalobca v konaní tvrdil negatívnu skutočnosť, t. j. že na prijatie peňažného plnenia neexistoval žiadny právny dôvod a jednalo sa o plnenie bez právneho dôvodu. Nebolo zásadne v moci žalobcu preukázať jeho tvrdenie, že na poskytnutie peňažného plnenia nebol žiadny právny dôvod, keďže neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Žalobca sa napriek uvedenému snažil poukázať na všetky prípadné právne dôvody (napr. trovy, paušálna náhrada nákladov, ...), pod ktoré by sa teoreticky dala zaradiť úhrada 40,-EUR zo strany žalobcu žalovanému. Uvedené žalovaný zneužíva tvrdeniami o zmätočnosti tvrdení žalobcu, keď však uvedené nemá žiadny vplyv na základné tvrdenie žalobcu, že na uvedené plnenie nebol žiadny právny dôvod. V druhom rade, odhliadnuc od nesprávnych záverov uvedených v rozsudku týkajúcich sa pasívnej legitimácie, dal do pozornosti, že náklady spojené s uplatnením sankčného poplatku sa môžu uplatňovať podľa § 11 ods. 7, Nariadenia o poplatkoch. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že je možné domáhať sa iba preukázaných nákladov, ktoré už vznikli v súvislosti s vymáhaním. 11. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu poukázal na to, že vo vyjadrení žalobcu nie sú uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by čo i len teoreticky pripúšťali dôvodnosť odvolania žalobcu. Žalobca najmä nesprávne interpretuje tzv. „negatívnu dôkaznú teóriu“, keď ostentatívne tvrdí, že v konaní nemohol preukazovať negatívne tvrdenie. Žalobca ale v konaní predsa žiadne negatívne skutkové tvrdenie neuvádzal. Naopak, uvádzal pozitívne tvrdenia, ktoré však neboli adekvátne. Žalobca skutkovo vyvodzoval údajný vznik bezdôvodného obohatenia z takých skutočností, ktorých existencia nemala oporu v skutkovom stave zistenom súdom, a preto súd postupoval správne, ak žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca ďalej vo vyjadrení tiež poukazuje na znenie maďarského predpisu ( Nariadenia o poplatkoch). Nielenže to robí neadekvátnym a zmätočným spôsobom, no primárne ide predovšetkým o neprípustné novoty v odvolacom konaní, ktoré žalobca v rozpore s do odvolacieho konania vnáša. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa (ďalej len ) prejednal vec podľa , bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. , oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 21.5.2024. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku vo výroku I. nie je možné vyhovieť a výrok II. je potrebné zmeniť. 13. Podľa , , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 14. Podľa , , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s , a preto je viazaný skutkovým stavom veci, tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že žalobca v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne skutočnosti spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol na základe skutkového stavu jednoznačne preukázaného predloženými dôkazmi a zistený skutkový stav následne správne právne posúdil. S dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na doplnenie jeho správnosti k odvolacím námietkam uvádza, že podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s otázkou pasívnej legitimácie žalovaného. 16. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s otázkou absencie pasívnej vecnej legitimácie a dospel k správnemu záveru, že pasívna vecná legitimácia žalovaného nebola daná, keďže žalovaný konal v rámci prijímania platieb v celkovej výške 3 640,-EUR, ktoré mali podľa žalobcu predstavovať bezdôvodné obohatenie a to v mene a na účet klienta, ktorý ho na tento účel na základe uzatvorenej zmluvy o spolupráci splnomocnil plnomocenstvom zo dňa 27.10.2016. Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaný mal so svojim klientom uzatvorenú zmluvu o spolupráci, ktorej obsahom ako vyplýva z predloženého plnomocenstva bolo poskytovanie právnych služieb. Na základe uvedeného je možné vyvodiť, že plnomocenstvo udelené advokátovi preukazuje zmluvný vzťah klienta a advokáta a takáto zmluva sa svojím obsahom, zmyslom a účelom najviac približuje mandátnej zmluve. Uvedené korešponduje s obsahom výzvy ako aj samotným plnomocenstvom, z ktorého je zrejmé, že žalovaný konal v mene a na účet klienta (NÚSZ). V takomto prípade je účet advokáta, na ktorý prijíma platby od tretích strán v mene a na účet klienta len platobným miestom, nie adresátom týchto platieb a teda nemôže byť pasívne legitimovaný v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. 17. V tomto smere odvolací súd uvádza, že formálne poňatie strán v procese, je jedným zo základných kritérií sporového konania, v rámci ktorého je žalobca subjekt práva, ktorý kvalifikovane tvrdí, že jeho subjektívne súkromné právo bolo porušené alebo ohrozené a zároveň označí subjekt rušiteľa svojho práva - žalovaného. Sporovými stranami sa tak subjekty práva stanú ipso facto tým, že žalobca uplatní na súde právo na súdnu ochranu svojho tvrdeného subjektívneho súkromného práva proti presne označenému žalovanému. Formálnosť ich postavenia spočíva práve v tom, že otázka ich vecnej legitimácie je predmetom dokazovania na súde. Inak povedané, stranami sporu sa v dôsledku procesnej iniciatívy žalobcu stanú práve tie subjekty, ktoré určí žalobca. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý odpovedá na otázku, či práve žalobca je nositeľom tvrdeného subjektívneho práva a či práve ním označený žalovaný je nositeľom tvrdenej subjektívnej povinnosti korelujúcej so žalobcovým súkromným subjektívnym právom. V predmetnom spore súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný, pričom tento záver aj rozumne a zo zákonného hľadiska dostatočne odôvodnil. 18. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (affimanti incumbit probatio). Účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Žalobca musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu jeho tvrdené právo patrí. Na druhej strane nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (tzv. negatívna dôkazná teória). Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní uviedol, že ho nemôže zaťažovať dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu neexistencie právneho titulu, na základe ktorého žalovaný prijal plnenie, o ktorom žalobca tvrdí, že je plnením bez právneho dôvodu, odvolací súd má za to, že vzhľadom k predmetu sporu, keď sa žalobca od žalovaného domáha vydania bezdôvodného obohatenia, bolo jeho povinnosťou preukázať, v akom rozsahu sa obohatil a na základe akého dôvodu. Žalobca tieto skutočnosti nepreukázal, a preto sa dostal do dôkaznej núdze. Nie je tiež možné preniesť dôkazné bremeno na žalovaného, ako to žiadal žalobca vo svojom odvolaní. S poukazom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom, že nemožno od žalovaného spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej skutočnosti. 19. Žalobca v odvolaní spochybnil plnomocenstvo zo dňa 27.10.2016 (č.l. 420, 421), ktoré bolo dané žalovanému ako právnemu zástupcovi spoločnosti NÚSZ. Tak ako súd prvej inštancie, ani odvolací súd nemá pochybnosti o platnosti plnomocenstva. V spise obsiahnuté plnomocenstvo má všetky formálne i obsahové náležitosti, pričom skutočnosť, že v ňom nie sú doslovne a osobitne vymedzené jednotlivé úkony smerujúce k vymáhaniu pohľadávky, nemôže mať za následok konštatáciu o jeho neplatnosti, či prekročenia oprávnení. Odvolací súd má z obsahu samotného plnomocenstva jasne preukázané, že spoločnosť NÚSZ splnomocnila žalovaného na zastupovanie všetkých a akýchkoľvek právnych vecí,

aby vykonával v jej mene všetky právne ako aj faktické úkony, a teda odvolacia námietka žalobcu nie je v tomto smere relevantná. 20. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil. 21. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. ako vecne správny podľa ust. , potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalobcom. 22. Vzhľadom na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie vo výroku II. nepriznal žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania, avšak v bode 44. odôvodnenia rozsudku žalovanému v súlade so zásadou hospodárnosti a procesnej ekonómie žiadne trovy konania nevznikli, hoci mal v konaní plný úspech. Odvolací súd v súlade s zmenil výrok napadnutého rozsudku v časti nároku na náhradu trov konania, a to v súlade s , a , tak, že úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne nevznikli.

23. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , a , tak, že odvolací súd žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne nevznikli.

24. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 ( veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( , ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).