Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 59/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov

, , , a ,

, , zastúpených advokátkou JUDr. Blankou

Nagyovou, Štúrova 44, Košice, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Dňa 21. februára 2019 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) doručená ústavná sťažnosť , ,

, a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa a ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. novembra 2018

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. a v súlade

s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019

bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená

a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konaného 4. decembra 2019 na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie

vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch

príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec

pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí

do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu

v zložení Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom

v záhlaví tohto rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. sa sťažovatelia v právnom

postavení žalobcov domáhali voči , (ďalej len

„žalovaná v 1. rade“), a Všeobecnej úverovej banke, a. s., Mlynské nivy 1, Bratislava,

IČO 31 320 155 (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), určenia vlastníckeho práva a určenia,

že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom. Rozsudkom sp. zn.

zo 14. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) okresný súd určil, že sťažovatelia

sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. , nachádzajúceho sa na 5. poschodí bytového

domu a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu

vo veľkosti 2505/100 000-in v bytovom dome súpis. č. , nachádzajúceho sa na parcele

č. na ulici , zapísaného na LV č. pre katastrálne

územie (výrok I). Ďalej určil, že už uvedený byt č. so spoluvlastníckym

podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu nie je zaťažený

záložným právom v prospech žalovanej v 2. rade (výrok II). Súčasne okresný súd priznal

sťažovateľom náhradu trov konania.

5. O odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. z 24. januára 2017 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a stranám nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania.

6. Proti rozsudku krajského súdu podali žalované v 1. a 2. rade dovolanie, o ktorom

najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že rozsudok krajského súdu

z 24. januára 2017 v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

7. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti prvotne podrobne opisujú priebeh samotného

sporového konania pred všeobecnými súdmi a následne sa venujú analýze napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu a namietajú, že najvyšší súd „v odôvodnení žiadnym spôsobom

neuviedol, prečo podľa neho námietky dovolateľov spôsobujú nepreskúmateľnosť

rozhodnutia, resp. povedané inak, NS SR žiadnym spôsobom neozrejmuje, či došlo

k naplneniu hypotézy ust. ..“. Sťažovatelia nesúhlasili so záverom

najvyššieho súdu, že tvrdenia žalovanej v 1. rade o jej dobromyseľnosti pri nadobudnutí

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a o spôsobe jeho nadobudnutia vydržaním sú

pre konanie podstatné. Súčasne však zdôraznili, že najvyšší súd „netvrdí, že tieto námietky

sú dôvodné ale, že sa s nimi konajúce súdy prvej a druhej inštancie nevysporiadali,

resp. že rozhodnutie o nich žiadnym spôsobom neodôvodnili“.

8. Ďalej sa sťažovatelia vyjadrili k námietke vydržania žalovanej v 1. rade,

ktorú považujú za zjavne nedôvodnú, preto podľa ich názoru nebolo potrebné, aby sa ňou

okresný súd ani krajský súd zaoberali v odôvodnení svojich rozhodnutí. Vo vzťahu

k námietke nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dobromyseľnosti žalovanej

v 1. rade argumentujú, že okresný súd aj krajský súd sa s uvedenou otázkou vysporiadali

a dali za pravdu im ako žalobcom. Podľa názoru sťažovateľov preto nie je napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu „správne a nebola naplnená ani základná podmienka

nepreskúmateľnosti súdnych rozhodnutí“.

9. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého je otázka

posúdenia splnenia podmienok dovolacieho konania otázkou zákonnosti a patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľov má práve ústavný súd v rámci konania

o ústavnej sťažnosti právomoc posúdiť splnenie podmienok prípustnosti dovolania.

10. S poukazom na viaceré rozhodnutia ústavného súdu sťažovatelia tvrdia,

že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu «nezákonným, svojvoľným a protiústavným

spôsobom zasiahlo do práva sťažovateľov na pokojné užívanie predmetného bytu a práva

na súdnu ochranu majetku. Zásah prezentujú následky rozhodnutia, keďže v dôsledku neho

prestalo byť rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v spojení s rozsudkom Okresného

súdu Košice I právoplatné, čiže sťažovateľom bolo opätovne „odobraté“ vlastnícke právo

k predmetnému bytu, ktorého sa viac ako 15 rokov domáhali». Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu sťažovatelia považujú za nepreskúmateľné a svojvoľné a vo vzťahu

k posúdeniu prípustnosti dovolania v zmysle

(ďalej aj „CSP“) uvádzajú, že «hlavným argumentom (aj keď nie jediným) tejto ústavnej

sťažnosti nie je „diskusia, resp. prezentovanie názorov“, že podľa nášho názoru nie je

možné subsumovať nepreskúmateľnosť rozhodnutia pod dovolací dôvod v zmysle ust. § 420

písm. f) C. s .p., ale tvrdenie, že NS SR sa svojim rozhodnutím odklonil od ustáleného

a konštantného výkladu, za ktorých okolnosti nepreskúmateľnosť zakladá prípustnosť

dovolania podľa ust. $ 420 písm. f)».

11. Sťažovatelia sa ďalej v ústavnej sťažnosti zaoberajú analýzou stanoviska

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, citujú viaceré

rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia a podrobne

sa s poukazom na judikatúru najvyššieho súdu venujú aj tzv. vadám zmätočnosti

zakladajúcim prípustnosť dovolania.

12. Nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa podľa názoru

sťažovateľov prejavuje v dvoch rovinách. „Prvá rovina, ak pripustíme, že NS SR správne

aplikoval stanovisko, čiže sa v danom prípade jednalo o výnimočnú situáciu, čo by malo

napĺňať hypotézu stanoviska, tak NS SR vo svojom rozhodnutí sa žiadnym spôsobom

nevysporiadal s tým, že prečo práve nepreskúmateľnosť vytýkaná námietkami dovolateľov

má napĺňať predmetnú hypotézu.“ Najvyšší súd tak podľa sťažovateľov v rozpore s právom

na spravodlivé súdne konanie rozhodol, že ide o výnimočnú situáciu, pričom v odôvodnení

napadnutého uznesenia nevysvetlil, z akého dôvodu je námietka žalovanej v 1. rade

o vydržaní taká dôležitá pre konanie, že v prípade nevysporiadania sa s ňou môže dôjsť

k výnimočnej situácii rovnajúcej sa „justičnému omylu“.

13. «Druhá rovina vychádza z úvahy, že NS SR nezaložil svoje rozhodnutie úplne

na predmetnom stanovisku, ale aplikoval stanovisko ako „odrazový mostík" a v závere

úvahy sa od stanoviska odklonil, čím v podstate tvrdí, že dôvody pre ktoré zrušil rozsudok

Krajského súdu v Košiciach napĺňajú dôvod prípustnosti a dovolací dôvod v zmysle ust.

Uvedený postup NS SR je nielenže nepreskúmateľný, ale je aj značne

svojvoľný, keďže bez zákonného podkladu sa odkláňa od ustáleného a záväzného výkladu,

ktorý prezentuje stanovisko.»

14. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa podľa sťažovateľov vyznačuje taktiež

arbitrárnosťou, ktorá spočíva v tom, že napadnuté uznesenie je „nelogické, odporuje účelu

a textu právnych noriem, na ktoré sa dovolací súd odvoláva a je založené na úplnom

popretí podmienok aplikácie stanoviska, na ktoré odvolací súd odkazuje“. Námietku

žalovanej v 1. rade, ktorá sa týka nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, považujú

sťažovatelia za nedôvodnú, keďže žaloba vo veci samej bola podaná 5. marca 2009, pričom

desaťročná vydržacia doba uplynula 28. augusta 2009. Z tohto dôvodu nevysporiadanie

sa s predmetnou námietkou žalovanej v 1. rade žiadnym spôsobom nezakladá dôvod

prípustnosti dovolania podľa . „Svojvôľa NS SR sa teda prejavuje v tom,

že založil svoje rozhodnutie na neexistujúcej výnimočnosti nepreskúmateľnosti, ktorú

subjektívne zdôvodnil a v priamom rozpore s účelom a znením ust.

rozhodol o možnosti jeho aplikácie ako dôvodu prípustností a dovolacieho dôvodu, pričom

tak učinil v rozpore so záväzným stanoviskom občianskoprávneho kolégia NS SR.“

15. Súčasne podľa názoru sťažovateľov „trpí“ napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

aj tým, že je nezákonné, keďže najvyšší súd „považoval za naplnenie dôvodu prípustnosti

dovolania v zmysle ust. aj nevykonanie dokazovania a nevysvetlenie

dôvodov, prečo k vykonaniu dokazovania nedošlo“. Okresný súd ani krajský súd nevykonali

dokazovanie v uvedenom rozsahu z dôvodu, že nesúhlasili s právnou argumentáciou

žalovanej v 1. rade, a nie preto, že by takýto dôkaz opomenuli. Sťažovatelia sú preto toho

názoru, že aplikáciou zásady, podľa ktorej „nikto nemôže na iného previesť viac práv

ako v skutočnosti má“, sa súdy dostatočne vysporiadali s námietkou nadobudnutia

vlastníckeho práva od nevlastníka.

16. Sťažovatelia na záver vyjadrujú presvedčenie, že «... rozhodnutím NS SR došlo

k porušeniu základných práv sťažovateľov závažným protiústavným spôsobom, keďže NS SR

rozhodol arbitrárne v priamom rozpore s právnym názorom, na ktorý sám odkazuje,

protizákonne v rozpore s ustálenou judikatúrou, svoje rozhodnutie založil

na nepreskúmateľných subjektívnych dôvodoch, čím nielenže závažným spôsobom zasiahol

do právnej istoty sťažovateľov a fakticky z nich „spravil bezdomovcov“, ale z pohľadu

rozhodovania NS SR celkovo nabúral právnu istotu a rozhodovaciu prax týkajúcu

sa prípustnosti dovolania...».

17. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„I. Základné práva sťažovateľov a podľa čl. 46

ods. 1 SR, podľa SR, podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, podľa SR a podľa č. 1

Dodatkového protokolu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28.11.2018 sp. zn. porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2018 sp. zn.

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

III. Sťažovateľom a priznáva finančné

zadosťučinenie v sume 10.000 EUR (slovom: desaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný im zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom

a trovy konania v sume 1.217,96 €

(slovom: tristoštyridsaťšesť Eur a dvadsaťšesť Centov) za dva úkony právnej služby,

vrátane paušálu (á 599,17 € + á 9,80 €) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Blanke Nagyovej, adv., vedený vo .,

IBAN: .“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

18. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

21. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

22. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konania (, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

24. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

25. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

26. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

28. Podľa čl. 1 vety prvej dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

29. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k a

dohovoru už v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

III.

Právne posúdenie ústavným súdom

30. Sťažovatelia sa podanou ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia

a ich základných práv podľa a ,

taktiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského

súdu v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

31. Sťažovatelia vidia porušenie ich označených práv v postupe najvyššieho súdu,

ktorým najvyšší súd pripustil dovolanie žalovaných v 1. a 2. rade bez splnenia zákonom

stanovených podmienok na takýto postup. Z tohto dôvodu napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu považujú za arbitrárne, nepreskúmateľné a nezákonné.

32. V danom prípade ústavná sťažnosť smeruje proti kasačnému rozhodnutiu

najvyššieho súdu, ktoré nie je „konečným rozhodnutím“ vo veci, preto sa ústavný súd

najprv zaoberal tým, či táto povaha napadnutého rozhodnutia nebráni prijatiu ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie.

33. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že zásadne rozhoduje

o merite veci len v prípade takej ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti „konečným“

rozhodnutiam orgánov verejnej moci. Spravidla musí ísť o rozhodnutie, ktorým sa súdne

či iné konanie končí, a jeho účastník nemá možnosť inej právnej obrany než využitie

inštitútu ústavnej sťažnosti. Ústavný súd s poukazom na svoje rozhodnutie vo veci

sp. zn. , na tomto svojom názore zotrváva, avšak v záujme poskytnutia účinnej

ochrany základným právam účastníkov súdneho konania nie je možné na tomto názore

zotrvať bezvýhradne.

34. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých zrušujúcich

rozhodnutí, ktorými bolo porušené základné právo sťažovateľa ústavne procesného

charakteru. Odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho (dovolacieho) súdu

a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol totiž účastník vystavený v nasledujúcom

konaní v niektorých prípadoch neodstrániteľným následkom aplikácie záväzného právneho

názoru, ktorý je poznačený porušením ústavne procesných práv. Nebola by účinnou ochrana

poskytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným

súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv

a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím akceptujúcim

právny názor vyslovený odvolacím (dovolacím) súdom v jeho rozhodnutí postihnutom

vadou spočívajúcou v porušení ústavne procesných práv účastníkov takéhoto konania

(m. m. ).

35. Vzhľadom na takto formulovaný názor (napr. aj vo veciach vedených

pod sp. zn. , ) sa ústavný súd zaoberal tým, či v danom

prípade ide o také kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bola konečným spôsobom

riešená zásadná právna otázka v neprospech sťažovateľov, ktorú už nebude možné v ďalšom

konaní riešiť z dôvodu záväznosti právneho názoru nadriadeného súdu. Ústavný súd skúmal

i to, či postup najvyššieho súdu má pre sťažovateľov v budúcnosti z hľadiska prípadného

neskoršieho ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.

36. Vychádzajúc z týchto úvah, ústavný súd posudzoval napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu predovšetkým z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti jeho odôvodnenia,

pretože i uznesenie najvyššieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej právoplatne nekončí,

musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov základného práva

na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Teda aj rozhodnutie najvyššieho

súdu, ktorým sa zrušuje rozhodnutie krajského súdu (prípadne okresného súdu) a vec sa mu

vracia na ďalšie konanie, musí dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká preň vyplýva

z (rovnako aj z dohovoru), a tiež jeho výrok musí mať

potrebný právny základ v ustanoveniach nielen procesného, ale i hmotného práva,

ako aj náležitú oporu v odôvodnení (, ).

37. Ako už bolo vedené, sťažovatelia najvyššiemu súdu vytýkajú, že nesprávne

aplikoval svoju judikatúru, keď dospel k záveru, že nepreskúmateľnosť rozsudku krajského

súdu v ich veci zakladá prípustnosť dovolania podľa .

38. V danom prípade najvyšší súd dovolanie pripustil iba z dôvodu uvedeného

v , pričom tvrdeniami žalovaných v 1. a 2. rade týkajúcimi

sa prípustnosti podaných dovolaní aj podľa , a

sa už nezaoberal vzhľadom na konštatovanie porušenia práva na spravodlivý proces

v zmysle . Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia (bod 18) poukázal na stanovisko občianskoprávneho kolégia z 3. decembra 2015

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod R 2/2016 a jeho právnu vetu, ktorá znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú

vadu konania v zmysle . Výnimočne,

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa .“. Najvyšší súd konštatoval,

že nevzhliadol žiaden dôvod na odklonenie sa od tohto stanoviska ani za účinnosti

.

39. Najvyšší súd zastával názor, že „odvolací súd sa neriadil dostatočne uvedenými

zásadami v prejednávanej veci, keď sa nevysporiadal s dôležitými pre rozhodnutie vo veci

skutočnosťami a argumentami a na tieto nedal buď žiadne, alebo nedostačujúce odpovede,

a to napriek rozsahu napadnutého rozhodnutia o 17-tich stranách. V nadväznosti na túto

skutočnosť sa odvolací súd nemohol potom ani správne vysporiadať s relevantnými

právnymi a skutkovými námietkami, týkajúcimi sa prejednávanej veci, vznesenými

žalovanými 1/, 2/ v priebehu celého, či odvolacieho konania. Za týchto okolností je

rozsudok odvolacieho súdu právne nedostatočne vyargumentovaný ako aj nie presvedčivý.“.

40. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že konajúce súdy nevykonali dokazovanie

v potrebnom rozsahu a nedali odpoveď na závažné argumenty vznesené žalovanými

v priebehu konania. V tejto súvislosti uviedol, že „žalované 1/, 2/ od začiatku konania

argumentovali, že zmluvu o prevode nehnuteľnosti ako aj zmluvu o záložnom práve

uzatvárali v dobrej viere, keď si preverili v možnom pre nich rozsahu, všetky relevantné

pre platný prevod skutočnosti a okolnosti, ako napríklad list vlastníctva a výpis

z katastrálneho úradu, na ktorom nebola žiadna poznámka, naznačujúca akýkoľvek problém

s vlastníctvom predávajúceho k nehnuteľnosti. Zmluvu o prevode nehnuteľnosti uzatvárala

žalovaná 1/ prostredníctvom realitnej kancelárie, pričom predávajúci MAPI s. r. o. vyhlásil,

že na nehnuteľnosti nie sú žiadne ťarchy. Konajúce súdy na túto okolnosť nevykonali

dokazovanie a v odôvodnení k tomu nevysvetlili dôvody. Žalovaná 1/ od začiatku konania

argumentovala, že vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudla medzičasom vydržaním,

keď uplynula 10 ročná vydržacia lehota. Touto podstatnou okolnosťou sa súdy vôbec

nezaoberali a v odôvodnení rozhodnutia sa s tým vôbec nevysporiadali, pričom uvedené

považuje dovolací súd za závažný argument žalovanej 1/, na ktorý mal dať odvolací súd

jednoznačné zdôvodnenie“ (bod 20 a 21 odôvodnenia napadnutého uznesenia).

41. Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru o prípustnosti dovolania

podľa a uviedol, že „odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, napriek tomu, že žalované 1/,

2/ túto skutočnosť v priebehu konania namietali, ale súdy sa s nimi nevysporiadali, bolo

žalovaným 1/, 2/ znemožnené uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle “.

42. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v danom prípade zrušil rozsudok

krajského súdu z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti spočívajúcej v nevysporiadaní

sa s podstatnými argumentmi žalovaných a v nevykonaní potrebného dokazovania vo veci

avšak bez toho, aby v napadnutom uznesení vyslovil taký záväzný právny názor, ktorým by

bolo vopred predurčené rozhodnutie krajského súdu o merite nároku sťažovateľov

spôsobom, ktorý by eventuálne mohol mať pre nich pri prípadnom ústavne-súdnom

prieskume meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.

43. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanej arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti

a nezákonnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší

súd sa v danom prípade nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej

úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie preto nemožno označiť

za arbitrárne alebo neodôvodnené v tom zmysle, že by právne závery v ňom obsiahnuté boli

zjavne nelogické, ústavne neudržateľné alebo že by najvyšší súd nezohľadnil podstatné

skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o podaných dovolaniach. Rovnako nemožno dospieť

ani k záveru o nepreskúmateľnosti či nezákonnosti napadnutého uznesenia. Najvyšší súd sa

v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne zaoberal posúdením prípustnosti dovolania,

pričom dospel k záveru o porušení práva žalovaných v 1. a 2. rade na spravodlivý súdny

proces v zmysle .

44. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka

posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho,

nie do právomoci ústavného súdu ako sa sťažovatelia mylne domnievajú. Inými slovami,

posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami

, ktoré v zmysle majú ustanovovať

podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1

(obdobne dohovoru), v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľov (, ).

45. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu nejde

o prípad napĺňajúci predpoklady odôvodňujúce možnosť výnimočne preskúmať rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré nie je konečnej povahy. V danej veci má totiž relevanciu

tá skutočnosť, že súdne konanie ešte neskončilo a sťažovatelia môžu svoje námietky

uplatniť v pokračujúcom konaní pred krajským súdom, resp. okresným súdom. Ústavný súd

rovnako nezistil ani žiaden dôvod, ktorý by z ústavnoprávneho hľadiska spochybňoval

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľov podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

46. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu základného práva

vlastniť majetok podľa a práva podľa dodatkového protokolu

na pokojné užívanie majetku konštatuje, že v danom prípade nemožno vyvodiť nič,

čo by signalizovalo, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a rovnako ich práva podľa dodatkového protokolu.

47. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.3 K namietanému porušeniu napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

48. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu ústavný

súd poukazuje na to, že má charakter všeobecného ústavného princípu,

ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní

(napr. ), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka

konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa vysloviť porušenie

tohto ustanovenia (napr. ).

49. Ústavný súd preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu