Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 59/2020
PDF · 283.25 KB
No categories available
I. ÚS 59/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , , a ,
, , zastúpených advokátkou JUDr. Blankou
Nagyovou, Štúrova 44, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 84/2018 z 28. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Dňa 21. februára 2019 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) doručená ústavná sťažnosť , ,
, a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 84/2018 z 28. novembra 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 344/2019 a v súlade
s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019
bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená
a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konaného 4. decembra 2019 na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie
vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch
príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec
pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí
do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu
v zložení Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom
v záhlaví tohto rozhodnutia.
4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom
Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 99/2009 sa sťažovatelia v právnom
postavení žalobcov domáhali voči , (ďalej len
„žalovaná v 1. rade“), a Všeobecnej úverovej banke, a. s., Mlynské nivy 1, Bratislava,
IČO 31 320 155 (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), určenia vlastníckeho práva a určenia,
že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom. Rozsudkom sp. zn. 16 C 99/2009
zo 14. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) okresný súd určil, že sťažovatelia
sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. , nachádzajúceho sa na 5. poschodí bytového
domu a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu
vo veľkosti 2505/100 000-in v bytovom dome súpis. č. , nachádzajúceho sa na parcele
č. na ulici , zapísaného na LV č. pre katastrálne
územie (výrok I). Ďalej určil, že už uvedený byt č. so spoluvlastníckym
podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu nie je zaťažený
záložným právom v prospech žalovanej v 2. rade (výrok II). Súčasne okresný súd priznal
sťažovateľom náhradu trov konania.
5. O odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Co 102/2016 z 24. januára 2017 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a stranám nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania.
6. Proti rozsudku krajského súdu podali žalované v 1. a 2. rade dovolanie, o ktorom
najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že rozsudok krajského súdu
z 24. januára 2017 v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
7. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti prvotne podrobne opisujú priebeh samotného
sporového konania pred všeobecnými súdmi a následne sa venujú analýze napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu a namietajú, že najvyšší súd „v odôvodnení žiadnym spôsobom
neuviedol, prečo podľa neho námietky dovolateľov spôsobujú nepreskúmateľnosť
rozhodnutia, resp. povedané inak, NS SR žiadnym spôsobom neozrejmuje, či došlo
k naplneniu hypotézy ust. § 420 písm. f) C. s. p...“. Sťažovatelia nesúhlasili so záverom
najvyššieho súdu, že tvrdenia žalovanej v 1. rade o jej dobromyseľnosti pri nadobudnutí
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a o spôsobe jeho nadobudnutia vydržaním sú
pre konanie podstatné. Súčasne však zdôraznili, že najvyšší súd „netvrdí, že tieto námietky
sú dôvodné ale, že sa s nimi konajúce súdy prvej a druhej inštancie nevysporiadali,
resp. že rozhodnutie o nich žiadnym spôsobom neodôvodnili“.
8. Ďalej sa sťažovatelia vyjadrili k námietke vydržania žalovanej v 1. rade,
ktorú považujú za zjavne nedôvodnú, preto podľa ich názoru nebolo potrebné, aby sa ňou
okresný súd ani krajský súd zaoberali v odôvodnení svojich rozhodnutí. Vo vzťahu
k námietke nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dobromyseľnosti žalovanej
v 1. rade argumentujú, že okresný súd aj krajský súd sa s uvedenou otázkou vysporiadali
a dali za pravdu im ako žalobcom. Podľa názoru sťažovateľov preto nie je napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu „správne a nebola naplnená ani základná podmienka
nepreskúmateľnosti súdnych rozhodnutí“.
9. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého je otázka
posúdenia splnenia podmienok dovolacieho konania otázkou zákonnosti a patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľov má práve ústavný súd v rámci konania
o ústavnej sťažnosti právomoc posúdiť splnenie podmienok prípustnosti dovolania.
10. S poukazom na viaceré rozhodnutia ústavného súdu sťažovatelia tvrdia,
že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu «nezákonným, svojvoľným a protiústavným
spôsobom zasiahlo do práva sťažovateľov na pokojné užívanie predmetného bytu a práva
na súdnu ochranu majetku. Zásah prezentujú následky rozhodnutia, keďže v dôsledku neho
prestalo byť rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Košice I právoplatné, čiže sťažovateľom bolo opätovne „odobraté“ vlastnícke právo
k predmetnému bytu, ktorého sa viac ako 15 rokov domáhali». Napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu sťažovatelia považujú za nepreskúmateľné a svojvoľné a vo vzťahu
k posúdeniu prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“) uvádzajú, že «hlavným argumentom (aj keď nie jediným) tejto ústavnej
sťažnosti nie je „diskusia, resp. prezentovanie názorov“, že podľa nášho názoru nie je
možné subsumovať nepreskúmateľnosť rozhodnutia pod dovolací dôvod v zmysle ust. § 420
písm. f) C. s .p., ale tvrdenie, že NS SR sa svojim rozhodnutím odklonil od ustáleného
a konštantného výkladu, za ktorých okolnosti nepreskúmateľnosť zakladá prípustnosť
dovolania podľa ust. $ 420 písm. f)».
11. Sťažovatelia sa ďalej v ústavnej sťažnosti zaoberajú analýzou stanoviska
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, citujú viaceré
rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia a podrobne
sa s poukazom na judikatúru najvyššieho súdu venujú aj tzv. vadám zmätočnosti
zakladajúcim prípustnosť dovolania.
12. Nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa podľa názoru
sťažovateľov prejavuje v dvoch rovinách. „Prvá rovina, ak pripustíme, že NS SR správne
aplikoval stanovisko, čiže sa v danom prípade jednalo o výnimočnú situáciu, čo by malo
napĺňať hypotézu stanoviska, tak NS SR vo svojom rozhodnutí sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s tým, že prečo práve nepreskúmateľnosť vytýkaná námietkami dovolateľov
má napĺňať predmetnú hypotézu.“ Najvyšší súd tak podľa sťažovateľov v rozpore s právom
na spravodlivé súdne konanie rozhodol, že ide o výnimočnú situáciu, pričom v odôvodnení
napadnutého uznesenia nevysvetlil, z akého dôvodu je námietka žalovanej v 1. rade
o vydržaní taká dôležitá pre konanie, že v prípade nevysporiadania sa s ňou môže dôjsť
k výnimočnej situácii rovnajúcej sa „justičnému omylu“.
13. «Druhá rovina vychádza z úvahy, že NS SR nezaložil svoje rozhodnutie úplne
na predmetnom stanovisku, ale aplikoval stanovisko ako „odrazový mostík" a v závere
úvahy sa od stanoviska odklonil, čím v podstate tvrdí, že dôvody pre ktoré zrušil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach napĺňajú dôvod prípustnosti a dovolací dôvod v zmysle ust.
§ 420 písm. f) C. s. p. Uvedený postup NS SR je nielenže nepreskúmateľný, ale je aj značne
svojvoľný, keďže bez zákonného podkladu sa odkláňa od ustáleného a záväzného výkladu,
ktorý prezentuje stanovisko.»
14. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa podľa sťažovateľov vyznačuje taktiež
arbitrárnosťou, ktorá spočíva v tom, že napadnuté uznesenie je „nelogické, odporuje účelu
a textu právnych noriem, na ktoré sa dovolací súd odvoláva a je založené na úplnom
popretí podmienok aplikácie stanoviska, na ktoré odvolací súd odkazuje“. Námietku
žalovanej v 1. rade, ktorá sa týka nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, považujú
sťažovatelia za nedôvodnú, keďže žaloba vo veci samej bola podaná 5. marca 2009, pričom
desaťročná vydržacia doba uplynula 28. augusta 2009. Z tohto dôvodu nevysporiadanie
sa s predmetnou námietkou žalovanej v 1. rade žiadnym spôsobom nezakladá dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. „Svojvôľa NS SR sa teda prejavuje v tom,
že založil svoje rozhodnutie na neexistujúcej výnimočnosti nepreskúmateľnosti, ktorú
subjektívne zdôvodnil a v priamom rozpore s účelom a znením ust. § 420 písm. f) C. s. p.
rozhodol o možnosti jeho aplikácie ako dôvodu prípustností a dovolacieho dôvodu, pričom
tak učinil v rozpore so záväzným stanoviskom občianskoprávneho kolégia NS SR.“
15. Súčasne podľa názoru sťažovateľov „trpí“ napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
aj tým, že je nezákonné, keďže najvyšší súd „považoval za naplnenie dôvodu prípustnosti
dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C. s. p. aj nevykonanie dokazovania a nevysvetlenie
dôvodov, prečo k vykonaniu dokazovania nedošlo“. Okresný súd ani krajský súd nevykonali
dokazovanie v uvedenom rozsahu z dôvodu, že nesúhlasili s právnou argumentáciou
žalovanej v 1. rade, a nie preto, že by takýto dôkaz opomenuli. Sťažovatelia sú preto toho
názoru, že aplikáciou zásady, podľa ktorej „nikto nemôže na iného previesť viac práv
ako v skutočnosti má“, sa súdy dostatočne vysporiadali s námietkou nadobudnutia
vlastníckeho práva od nevlastníka.
16. Sťažovatelia na záver vyjadrujú presvedčenie, že «... rozhodnutím NS SR došlo
k porušeniu základných práv sťažovateľov závažným protiústavným spôsobom, keďže NS SR
rozhodol arbitrárne v priamom rozpore s právnym názorom, na ktorý sám odkazuje,
protizákonne v rozpore s ustálenou judikatúrou, svoje rozhodnutie založil
na nepreskúmateľných subjektívnych dôvodoch, čím nielenže závažným spôsobom zasiahol
do právnej istoty sťažovateľov a fakticky z nich „spravil bezdomovcov“, ale z pohľadu
rozhodovania NS SR celkovo nabúral právnu istotu a rozhodovaciu prax týkajúcu
sa prípustnosti dovolania...».
17. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„I. Základné práva sťažovateľov a podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa č. 1
Dodatkového protokolu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.11.2018 sp. zn. 1 Cdo 84/2018 porušené boli.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2018 sp. zn.
1 Cdo 84/2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
III. Sťažovateľom a priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 10.000 EUR (slovom: desaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný im zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom
a trovy konania v sume 1.217,96 €
(slovom: tristoštyridsaťšesť Eur a dvadsaťšesť Centov) za dva úkony právnej služby,
vrátane paušálu (á 599,17 € + á 9,80 €) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Blanke Nagyovej, adv., vedený vo .,
IBAN: .“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
18. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
21. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
22. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
23. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
24. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
25. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
26. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
27. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
28. Podľa čl. 1 vety prvej dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická
osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
29. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru už v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru
(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Právne posúdenie ústavným súdom
30. Sťažovatelia sa podanou ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia
čl. 1 ods. 1 ústavy a ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
taktiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského
súdu v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
31. Sťažovatelia vidia porušenie ich označených práv v postupe najvyššieho súdu,
ktorým najvyšší súd pripustil dovolanie žalovaných v 1. a 2. rade bez splnenia zákonom
stanovených podmienok na takýto postup. Z tohto dôvodu napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu považujú za arbitrárne, nepreskúmateľné a nezákonné.
32. V danom prípade ústavná sťažnosť smeruje proti kasačnému rozhodnutiu
najvyššieho súdu, ktoré nie je „konečným rozhodnutím“ vo veci, preto sa ústavný súd
najprv zaoberal tým, či táto povaha napadnutého rozhodnutia nebráni prijatiu ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie.
33. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že zásadne rozhoduje
o merite veci len v prípade takej ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti „konečným“
rozhodnutiam orgánov verejnej moci. Spravidla musí ísť o rozhodnutie, ktorým sa súdne
či iné konanie končí, a jeho účastník nemá možnosť inej právnej obrany než využitie
inštitútu ústavnej sťažnosti. Ústavný súd s poukazom na svoje rozhodnutie vo veci
sp. zn. II. ÚS 105/09, na tomto svojom názore zotrváva, avšak v záujme poskytnutia účinnej
ochrany základným právam účastníkov súdneho konania nie je možné na tomto názore
zotrvať bezvýhradne.
34. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých zrušujúcich
rozhodnutí, ktorými bolo porušené základné právo sťažovateľa ústavne procesného
charakteru. Odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho (dovolacieho) súdu
a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol totiž účastník vystavený v nasledujúcom
konaní v niektorých prípadoch neodstrániteľným následkom aplikácie záväzného právneho
názoru, ktorý je poznačený porušením ústavne procesných práv. Nebola by účinnou ochrana
poskytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným
súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv
a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím akceptujúcim
právny názor vyslovený odvolacím (dovolacím) súdom v jeho rozhodnutí postihnutom
vadou spočívajúcou v porušení ústavne procesných práv účastníkov takéhoto konania
(m. m. III. ÚS 46/2013).
35. Vzhľadom na takto formulovaný názor (napr. aj vo veciach vedených
pod sp. zn. III. ÚS 508/2011, III. ÚS 686/2017) sa ústavný súd zaoberal tým, či v danom
prípade ide o také kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bola konečným spôsobom
riešená zásadná právna otázka v neprospech sťažovateľov, ktorú už nebude možné v ďalšom
konaní riešiť z dôvodu záväznosti právneho názoru nadriadeného súdu. Ústavný súd skúmal
i to, či postup najvyššieho súdu má pre sťažovateľov v budúcnosti z hľadiska prípadného
neskoršieho ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.
36. Vychádzajúc z týchto úvah, ústavný súd posudzoval napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu predovšetkým z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti jeho odôvodnenia,
pretože i uznesenie najvyššieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej právoplatne nekončí,
musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov základného práva
na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Teda aj rozhodnutie najvyššieho
súdu, ktorým sa zrušuje rozhodnutie krajského súdu (prípadne okresného súdu) a vec sa mu
vracia na ďalšie konanie, musí dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká preň vyplýva
z čl. 46 ods. 1 ústavy (rovnako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru), a tiež jeho výrok musí mať
potrebný právny základ v ustanoveniach nielen procesného, ale i hmotného práva,
ako aj náležitú oporu v odôvodnení (II. ÚS 50/2018, II. ÚS 101/2019).
37. Ako už bolo vedené, sťažovatelia najvyššiemu súdu vytýkajú, že nesprávne
aplikoval svoju judikatúru, keď dospel k záveru, že nepreskúmateľnosť rozsudku krajského
súdu v ich veci zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
38. V danom prípade najvyšší súd dovolanie pripustil iba z dôvodu uvedeného
v § 420 písm. f) CSP, pričom tvrdeniami žalovaných v 1. a 2. rade týkajúcimi
sa prípustnosti podaných dovolaní aj podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP
sa už nezaoberal vzhľadom na konštatovanie porušenia práva na spravodlivý proces
v zmysle § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého
uznesenia (bod 18) poukázal na stanovisko občianskoprávneho kolégia z 3. decembra 2015
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 2/2016 a jeho právnu vetu, ktorá znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Najvyšší súd konštatoval,
že nevzhliadol žiaden dôvod na odklonenie sa od tohto stanoviska ani za účinnosti
39. Najvyšší súd zastával názor, že „odvolací súd sa neriadil dostatočne uvedenými
zásadami v prejednávanej veci, keď sa nevysporiadal s dôležitými pre rozhodnutie vo veci
skutočnosťami a argumentami a na tieto nedal buď žiadne, alebo nedostačujúce odpovede,
a to napriek rozsahu napadnutého rozhodnutia o 17-tich stranách. V nadväznosti na túto
skutočnosť sa odvolací súd nemohol potom ani správne vysporiadať s relevantnými
právnymi a skutkovými námietkami, týkajúcimi sa prejednávanej veci, vznesenými
žalovanými 1/, 2/ v priebehu celého, či odvolacieho konania. Za týchto okolností je
rozsudok odvolacieho súdu právne nedostatočne vyargumentovaný ako aj nie presvedčivý.“.
40. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že konajúce súdy nevykonali dokazovanie
v potrebnom rozsahu a nedali odpoveď na závažné argumenty vznesené žalovanými
v priebehu konania. V tejto súvislosti uviedol, že „žalované 1/, 2/ od začiatku konania
argumentovali, že zmluvu o prevode nehnuteľnosti ako aj zmluvu o záložnom práve
uzatvárali v dobrej viere, keď si preverili v možnom pre nich rozsahu, všetky relevantné
pre platný prevod skutočnosti a okolnosti, ako napríklad list vlastníctva a výpis
z katastrálneho úradu, na ktorom nebola žiadna poznámka, naznačujúca akýkoľvek problém
s vlastníctvom predávajúceho k nehnuteľnosti. Zmluvu o prevode nehnuteľnosti uzatvárala
žalovaná 1/ prostredníctvom realitnej kancelárie, pričom predávajúci MAPI s. r. o. vyhlásil,
že na nehnuteľnosti nie sú žiadne ťarchy. Konajúce súdy na túto okolnosť nevykonali
dokazovanie a v odôvodnení k tomu nevysvetlili dôvody. Žalovaná 1/ od začiatku konania
argumentovala, že vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudla medzičasom vydržaním,
keď uplynula 10 ročná vydržacia lehota. Touto podstatnou okolnosťou sa súdy vôbec
nezaoberali a v odôvodnení rozhodnutia sa s tým vôbec nevysporiadali, pričom uvedené
považuje dovolací súd za závažný argument žalovanej 1/, na ktorý mal dať odvolací súd
jednoznačné zdôvodnenie“ (bod 20 a 21 odôvodnenia napadnutého uznesenia).
41. Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru o prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP a uviedol, že „odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, napriek tomu, že žalované 1/,
2/ túto skutočnosť v priebehu konania namietali, ale súdy sa s nimi nevysporiadali, bolo
žalovaným 1/, 2/ znemožnené uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP“.
42. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v danom prípade zrušil rozsudok
krajského súdu z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti spočívajúcej v nevysporiadaní
sa s podstatnými argumentmi žalovaných a v nevykonaní potrebného dokazovania vo veci
avšak bez toho, aby v napadnutom uznesení vyslovil taký záväzný právny názor, ktorým by
bolo vopred predurčené rozhodnutie krajského súdu o merite nároku sťažovateľov
spôsobom, ktorý by eventuálne mohol mať pre nich pri prípadnom ústavne-súdnom
prieskume meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.
43. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanej arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti
a nezákonnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší
súd sa v danom prípade nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej
úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie preto nemožno označiť
za arbitrárne alebo neodôvodnené v tom zmysle, že by právne závery v ňom obsiahnuté boli
zjavne nelogické, ústavne neudržateľné alebo že by najvyšší súd nezohľadnil podstatné
skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o podaných dovolaniach. Rovnako nemožno dospieť
ani k záveru o nepreskúmateľnosti či nezákonnosti napadnutého uznesenia. Najvyšší súd sa
v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne zaoberal posúdením prípustnosti dovolania,
pričom dospel k záveru o porušení práva žalovaných v 1. a 2. rade na spravodlivý súdny
proces v zmysle § 420 písm. f) CSP.
44. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka
posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho,
nie do právomoci ústavného súdu ako sa sťažovatelia mylne domnievajú. Inými slovami,
posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať
podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1
ústavy (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru), v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označených práv sťažovateľov (III. ÚS 450/2017, I. ÚS 413/2019).
45. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu nejde
o prípad napĺňajúci predpoklady odôvodňujúce možnosť výnimočne preskúmať rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré nie je konečnej povahy. V danej veci má totiž relevanciu
tá skutočnosť, že súdne konanie ešte neskončilo a sťažovatelia môžu svoje námietky
uplatniť v pokračujúcom konaní pred krajským súdom, resp. okresným súdom. Ústavný súd
rovnako nezistil ani žiaden dôvod, ktorý by z ústavnoprávneho hľadiska spochybňoval
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu
46. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
na pokojné užívanie majetku konštatuje, že v danom prípade nemožno vyvodiť nič,
čo by signalizovalo, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a rovnako ich práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
47. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.3 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
48. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný
súd poukazuje na to, že čl. 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu,
ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy
(napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka
konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie
tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011).
49. Ústavný súd preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu