Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 50/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Kseňákom, PhD., Park Angelinum 4, Košice,

vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -542 z 25. júla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. novembra 2017 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu

ochranu podľa a (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -542 z 25. júla 2017 (ďalej

aj „uznesenie najvyššieho súdu“), ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo , nar. , trvale bytom

na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

práva, zásada rovnosti účastníkov súdneho konania zaručená

v a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. -542 zo dňa 25. júla 2017

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. -542

zo dňa 25. júla 2017 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. , nar. , trvale bytom

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva proti Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky náhradu trov konania, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný uhradiť , nar. , trvale bytom

na účet advokáta JUDr. Štefana Kseňáka, PhD.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Ako zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplynulo, sťažovateľ je

ako žalovaný účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa ,

ako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáhal proti sťažovateľovi ako leasingovému nájomcovi

zaplatenia sumy 167 406,30 Sk (5 556,87 €) s príslušenstvom v súvislosti s predčasne

ukončenou leasingovou zmluvou, ktorej predmetom bolo motorové vozidlo (VW Passat

High 1,9 TDI, rok výroby 2003), ktoré bolo odcudzené a poisťovňou nebola uhradená

leasingovému prenajímateľovi celá škoda.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -285 z 21. septembra 2011

v spojení s opravným uznesením č. k. -302 z 19. decembra 2011

a č. k. -338 z 12. januára 2012 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi

sumu 4 469,38 € s 12 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 25. októbra 2004

do zaplatenia, priznal žalobcovi náhradu trov konania a v prevyšujúcej časti žalobu

o zaplatenie sumy 1 087,49 € s príslušenstvom zamietol. Žalobe čiastočne vyhovel, keď mal

do sumy 4 469,38 € preukázaný nárok žalobcu uplatnený z titulu nezaplatenia leasingových

splátok pri predčasnom ukončení leasingovej zmluvy č. 55700154 z 22. mája 2003

uzatvorenej s právnym predchodcom sťažovateľa pre odcudzenie predmetu leasingu

17. novembra 2003.

4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľa

proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi

sumu 4 469,38 € s príslušenstvom, uznesením č. k. -359 z 29. novembra 2012

zrušil rozsudok okresného súdu spolu s opravnými uzneseniami v napadnutej časti

a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie. Konštatoval, že v ďalšom konaní bude

potrebné ustáliť, z akého právneho dôvodu sa žalobca svojho nároku domáha, pretože

ak po odcudzení motorového vozidla nebola poisťovňou uhradená vlastníkovi celá škoda,

musí žalobca preukázať, že za túto škodu zodpovedá sťažovateľ, t. j. že sťažovateľ škodu

zavinil a jej vznik je v príčinnej súvislosti s jeho zavinením. Okresnému súdu uložil

zaoberať sa otázkou, či vlastník a nájomca motorového vozidla vedeli, že v ňom nie je

zabudovaný alarm, keďže sťažovateľ tvrdil, že o tom nevedel, a zároveň tvrdil aj to,

že si nemohol vybrať inú poisťovňu, pretože podmienky žalobcu mu to nedovoľovali.

5. Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. -461

z 29. apríla 2015, ktorým žalobu zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

Považoval za preukázané, že právny predchodca žalobcu ,

ako leasingový prenajímateľ zmluvou č. 55700154 z 22. mája 2003 dal motorové vozidlo

do prenájmu spoločnosti , ktorá zmluvou z 31. júla 2003 previedla práva

a povinnosti z tejto leasingovej zmluvy za účasti leasingového prenajímateľa

na sťažovateľa. Sťažovateľ bol povinný platiť žalobcovi mesačne leasingové splátky

a po ukončení doby leasingu sa leasingový prenajímateľ zaviazal previesť vlastnícke právo

k predmetu leasingu na sťažovateľa za zostatkovú cenu 1 000 Sk. Žalobca však

k 31. januáru 2004 predčasne ukončil leasingovú zmluvu, pretože predmet leasingu bol

odcudzený [podľa čl. 9 písm. c) Obchodných podmienok prenajímateľa pre finančný leasing

motorových vozidiel], a podľa protokolu o finančnom vysporiadaní si uplatnil proti

sťažovateľovi nároky, ktoré po zohľadnení prijatých plnení zodpovedali výške žalovanej

sumy. Podľa čl. 9 písm. c) Obchodných podmienok prenajímateľa pre finančný leasing

motorových vozidiel je leasingový prenajímateľ oprávnený v prípade odcudzenia predmetu

leasingovej zmluvy zmluvu ukončiť v mesiaci, v ktorom mu bolo doručené potvrdenie

o krádeži predmetu leasingovej zmluvy. Uznesenie o prerušení trestného stíhania bolo

žalobcovi doručené v januári 2004 a leasingová zmluva bola ukončená ku koncu tohto

mesiaca. Likvidácia poistnej udalosti bola spoločnosťou ,

vybavená s výsledkom, že plnenie poisťovne bolo znížené o 30 %, pretože v motorovom

vozidle nebol namontovaný alarm. Okresný súd považoval pre rozpor so zákonom

za neplatné dojednania v Obchodných podmienkach prenajímateľa pre finančný leasing

motorových vozidiel, podľa ktorých leasingový nájomca nesie všetko riziko

a nebezpečenstvo poškodenia, zničenia či krádeže predmetu leasingu a je povinný platiť

aj v takom prípade leasingové splátky. Právny vzťah medzi stranami okresný súd posúdil

podľa – (ako zmluvu o kúpe prenajatej veci), avšak

práve v zmysle kogentného ustanovenia

nebezpečenstvo škody na veci prechádza na kupujúceho až vznikom kúpnej zmluvy.

Okresný súd ďalej dospel k záveru, že práve žalobca ako prenajímateľ a poistený v zmysle

preberacieho protokolu, odovzdal žalovanému motorové vozidlo bez alarmu a poisťovňa na

základe žalobcom predložených dokladov prijala návrh poistnej zmluvy. Z výsluchu

svedkyne , ktorá bola v pracovnom pomere u leasingového prenajímateľa,

okresný súd zistil, že bola presvedčená, že vo vozidle alarm bol. Nemôže byť preto

na ťarchu sťažovateľa krátenie poistného plnenia poisťovňou. Keďže žalobca nepreukázal,

že mu škoda vznikla v dôsledku konania sťažovateľa, jeho nárok nie je skutkovo ani právne

opodstatnený, a preto okresný súd žalobu zamietol.

6. Krajský súd rozsudkom č. k. -498 z 28. apríla 2016 rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho

odôvodnením. Uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané,

že žalobca zastával názor, že vo vozidle bol namontovaný alarm, a naopak nebolo

preukázané, že by sťažovateľ bol na neexistenciu alarmu žalobcom alebo ním poverenou

osobou upozornený. Za krátenie poistného poisťovňou pre neexistenciu alarmu preto

nemôže zodpovedať sťažovateľ, keďže ho nezavinil. Ostatné dôvody uvedené v odvolaní

žalobcu považoval krajský súd pre svoje rozhodnutie za právne bezvýznamné.

7. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením č. k. -542 z 25. júla 2017 tak, že rozsudok

krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie žalobcu

považoval za prípustné, pretože zistil, že postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti

žalobcovi pred súdom konať [

(ďalej aj „OSP“)], a to tým, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný. Krajský súd

sa najmä absolútne nevysporiadal so zásadnou argumentáciou žalobcu v jeho odvolaní

týkajúcou sa námietok nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom. Za tejto

situácie dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil [§ 449 ods. 1 a § 450 Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)] s tým, že ho nebolo možné v dovolacom konaní

podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, pretože

pre nedostatok jeho odôvodnenia nemožno zistiť, či spočíva na (ne)správnom právnom

posúdení veci. V odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň poznamenal, že „argumentácia

konajúcich súdov by mohla byť pre samotnú existenciu leasingu likvidačná, keďže žiadny

leasingový prenajímateľ by reálne nevstúpil do leasingového vzťahu za predpokladu,

že nebezpečenstvo škody na predmete leasingu prejde na leasingového nájomcu

až po úplnom zaplatení leasingových splátok“.

8. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. -542 z 25. júla 2017 nadobudlo

právoplatnosť 22. septembra 2017.

9. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základných práv

na súdnu ochranu podľa a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. -542

z 25. júla 2017 odôvodnil tým, že najvyšší súd zásadným a ničím neodôvodeným spôsobom

zasiahol do rovnosti strán sporu, keď argumentáciu okresného súdu a krajského súdu

označil za takú, ktorá by mohla byť pre samotnú existenciu leasingu likvidačná,

a tým stotožnil stranu v spore – žalobcu – s existenciou ekonomicko-právneho inštitútu,

čím narušil rovnosť účastníkov konania. Najvyšší súd prezentoval právny názor, ktorý

je pre súdy nižšieho stupňa záväzný, no ktorý je v rozpore s kogentnou normou. Okresný

súd i krajský súd svoje rozhodnutia založili na závere, že zmluva uzatvorená

medzi účastníkmi má byť posúdená podľa obsahovo najbližšej zmluvy o kúpe prenajatej

veci, ktorej úprava obsahuje kogentné ustanovenie .

Z leasingovej zmluvy nemožno vyvodiť, že ide o kúpu na splátky. Nie je sporné,

že leasingový nájomca znáša riziká prevádzky predmetu leasingu (motorového vozidla),

to však nesúvisí s podstatou veci a s momentom prechodu nebezpečenstva škody

na predmete leasingu. Aj leasingový vzťah predpokladá rovné postavenie oboch strán.

V tomto prípade nastal problém v tom, že vlastník veci (leasingový prenajímateľ) nevedel

o tom, že v ním vlastnenom motorovom vozidle jeden systém zabezpečenia (autoalarm)

chýba a nepriaznivé dôsledky tohto svojho omylu sa snaží preniesť na sťažovateľa.

Leasingový prenajímateľ trval na poistení podľa jeho určenia prostredníctvom ním určeného

poistného makléra v určenej poisťovni. Sťažovateľ na tom nemal možnosť nič meniť

a do predmetu leasingu nesmel zasahovať. Najvyšší súd nemusí mať absolútne žiadne obavy

o osud finančného leasingu na Slovensku, stačí, aby leasingová spoločnosť riadne poznala

ňou vlastnenú vec. To, že žalobca nevedel ani po krádeži auta, že v ňom nebol autoalarm

bolo v konaní preukázané (list pracovníčky leasingového prenajímateľa –

žiadosť o prehodnotenie likvidácie poistnej udalosti z 28. apríla 2003 a jej výsluch

vykonaný na Okresnom súde Bratislava I ako dožiadanom súde sp. zn.

z 12. marca 2010). Navyše leasingový prenajímateľ by ako profesionál mal vedieť,

čo všetko v predmete nájmu je. Osud finančného leasingu nespočíva a nemôže spočívať

na tom, aby leasingový prenajímateľ mal privilegované postavenie. Ak leasingový

prenajímateľ mylne informuje leasingového nájomcu, poisťovacieho makléra i poisťovňu

o zabezpečovacom zariadení, musí znášať následky za krátenie poistného plnenia z tohto

dôvodu. V dôsledku chyby leasingového prenajímateľa je sťažovateľ nútený v tomto spore

tráviť trinásty rok napriek tomu, že sám si riadne všetky povinnosti z leasingu splnil – platil

leasingové splátky, motorové vozidlo riadne a v súlade so zmluvou poistil tak,

ako si to leasingový prenajímateľ prial, teda dodržal všetky zmluvné ustanovenia.

Postoj najvyššieho súdu stavia inštančne nižšie súdy do pozície, v ktorej by mali zmeniť

svoju argumentáciu, pretože je pre osud inštitútu leasingu likvidačná. Nižšie súdy však

nemajú riešiť osud leasingu na Slovensku, ale konkrétny spor. Závery najvyššieho súdu

sú tak ústavne nekonformné a narúšajúce rovnosť zbraní.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

12. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

14. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení a dohovoru:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie týchto ustanovení a dohovoru

uznesením najvyššieho súdu č. k. -542 z 25. júla 2017 tvrdiac, že najvyšší

súd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci a hodnotení obsahu

rozhodnutia krajského súdu, v dôsledku čoho sú jeho závery založené na ústavne

nekonformnej interpretácii právnej úpravy dopadajúcej na právny vzťah sťažovateľa.

Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľ spochybňuje posúdenie dovolania žalobcu najvyšším

súdom ako procesne prípustné a polemizuje s právnymi závermi jeho rozhodnutia.

16. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia č. k. -542 z 25. júla 2017

poukázal najprv na východiská stanovené rozhodovacou činnosťou pre posudzovanie

prípustnosti dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom pre nedostatočné

odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu a v tejto súvislosti

„na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu z 03. decembra 2015

(publikované v Zbierke Stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 2/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá

inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/

. O výnimku uvedenú vo vyššie citovanom stanovisku môže ísť aj v prípade, ak strana

sporu už v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vzniesla vecné námietky, ktoré

boli spôsobilé spochybniť správnosť vydaného rozhodnutia a odvolací súd sa so žiadnou

z podstatných odvolacích námietok nevysporiadal, pričom sa s namietanou zákonnosťou

postupu súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal a rozhodnutie sudu prvej

inštancie s odkazom na ustanovenie ako vecne správne potvrdil (napr.

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , ).“.

17. Ďalej najvyšší súd po konštatovaní, že „po preskúmaní veci dovolací súd dospel

k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, že zakladá prípustnosť i dôvodnosť podaného

dovolania v prejednávanej veci“, odôvodnil tento svoj záver takto:

„... Odvolací súd sa vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí absolútne nevysporiadal

so zásadnou argumentáciou uvedenou v podanom odvolaní týkajúcou sa námietok

nesprávneho právneho posúdenia poistenia, keď súd prvej inštancie posudzoval právny

vzťah týkajúci sa poistenia predmetného motorového vozidla podľa § 794 ods. 2

, resp. namiesto ustanovenia . Rovnako tak sa

nezaoberal námietkou týkajúcou sa skutočnosti, že žalobca nebol zmluvnou stranou poistnej

zmluvy a zo samotnej skutočnosti, že v poistnej zmluve bola medzi zmluvnými stranami

dohodnutá vinkulácia v prospech žalobcu, nie je možné vyvodiť záver, že poistený bol

žalobca. Zároveň sa odvolací súd nezaoberal ani argumentáciou týkajúcou sa nesprávnej

právnej kvalifikácie veci, keď odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne

kvalifikoval vec, keď podriadil leasingovú zmluvu pod právnu úpravu zmluvy o kúpe

prenajatej veci namiesto posúdenia predmetnej zmluvy ako nepomenovanej podľa § 269

ods. 2 . V nadväznosti na uvedené považuje žalobca ustanovenie / OPP

za platné zmluvné dojednanie, s ktorým argumentom sa odvolací súd taktiež nezaoberal

a všetky vyššie spomenuté argumenty uvedené v odvolaní označil za právne bezvýznamné.

... Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že v predmetnej veci

vznikol medzi žalobcom a žalovaným zmluvný vzťah, ktorého obsahom je prenájom

hnuteľnej veci, pričom žalovaný ako nájomca mal pravo kúpy tejto prenajatej veci

za podmienok stanovených zákonom. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie je

podľa ustanovenia kogentným ustanovením, súd vyhlásil ustanovenie

písm. c) OPP za neplatné. Súd prvej inštancie však takúto subsumáciu konkrétneho

zmluvného vzťahu pod uvedený zmluvný typ bližšie nezdôvodnil a napriek tomu, že žalobca

tento nedostatok vytýkal prvoinštančnému súdu vo svojom odvolaní, odvolací súd tento

nedostatok žiadnym spôsobom neodstránil, čím tento záver urobil nepreskúmateľným.

Navyše z obsahu spisového materiálu vyplýva, že právny zástupca žalovaného

na pojednávaní konanom dňa 27. októbra 2014 žiadal súd, aby zaujal stanovisko

k interpretácii ustanovenia , avšak súd prvej inštancie nevyužil v priebehu

konania možnosť postupu v zmysle , v rámci ktorej môže uviesť, ako sa

na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočnosti javí právne posúdenie veci.

Na dôvažok dovolací súd uvádza, že z prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie

č. k. -285 z 21. septembra 2011 nebolo jednoznačne zrejmé, akým

spôsobom právne posúdil konkrétny zmluvný vzťah, keď vo svojom odôvodnení uviedol

paragrafové znenie , týkajúce sa možnosti uzavrieť aj nepomenovanú

zmluvu, rovnako tak i , týkajúceho sa zmluvy o kúpe prenajatej vecí a v

samotnom závere oprávnenosť nároku oprel o porušenie jednotlivých ustanovení

leasingovej zmluvy (v spojení s porušením podmienok poistnej zmluvy) žalovaným, na

základe čoho sa javí, že súd považoval predmetnú leasingovú zmluvu za inominátnu zmluvu.

V kontexte uvedeného bolo právne posúdenie vyjadrené v poradí druhom rozsudku súdu

prvej inštancie č. k. -461 z 29. apríla 2915 prvý krát vyjadrené v samotnom

rozsudku, voči ktorému žalobca v odvolaní vzniesol námietku týkajúcu sa nesprávneho

právneho posúdenia a ku ktorej odvolací súd nezaujal žiadne stanovisko, naopak vyhodnotil

ju ako právne bezvýznamnú. Takéto konanie odvolacieho súdu robí napadnuté rozhodnutie

nepreskúmateľným a arbitrárnym.

... Zároveň dovolací súd nemohol nechať bez povšimnutia skutočnosť, že v prípade

akceptácie záveru konajúcich súdov o tom, že je potrebné na vec aplikovať ustanovenia

zmluvy o kúpe prenajatej veci, a to najmä vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 493 ods. 2

, ktorého aplikáciou má dôjsť k neplatnosti ustanovenia v ) OPP súd

absolútne nevzal do úvahy dopad takéhoto záveru na samotný obsah leasingovej zmluvy,

toho čo je jej predmetom a samotným účelom. Finančný leasing (o ktorý ide aj v predmetnej

veci) je záväzkovým vzťahom, ktorého podstatou je záväzok poskytovateľa leasingu

(prenajímateľa) odovzdať príjemcovi leasingu (nájomcovi) na určitú dobu do užívania vec

alebo inú majetkovú hodnotu a záväzok nájomcu uhradiť dohodnuté leasingové splátky

(rozsudok NS SR sp. zn. zo 16. decembra 2010). V prípade finančného

leasingu ide teda o účelové zaobstaranie veci, práva či inej majetkovej hodnoty

podľa potrieb, výberu a určenia leasingového nájomcu s využitím cudzích zdrojov - zdrojov

poskytovateľa leasingu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. z 26. júna 2008). Argumentácia konajúcich súdov by mohla byť

pre samotnú existenciu leasingu likvidačná, keďže žiadny leasingový prenajímateľ by reálne

nevstúpil do leasingového vzťahu za predpokladu, že nebezpečenstvo škody na predmete

leasingu prejde na leasingového nájomcu až po úplnom zaplatení leasingových splátok.

... Taktiež sa súd prvej inštancie a následne ani odvolací súd nevysporiadali

vo svojich rozhodnutiach so skutočnosťou, že zmluvný typ zmluva o kúpe prenajatej veci

je v úzkom spojení s nájomnou zmluvou. Súdy neskúmali jednotlivé ustanovenia nájomnej

zmluvy a zmluvy o kúpe prenajatej veci a neporovnávali ich s ustanoveniami leasingovej

zmluvy, ani ich nedávali do súvislosti s účelom leasingovej zmluvy, aby tak podporili svoju

inak ničím nepodloženú argumentáciu o tom, že uvedený právny vzťah zodpovedá

zmluvnému typu zmluve o kúpe prenajatej veci.

... Nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu namietaný žalobcom má

za následok, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené v ustanovení § 157

ods. 2 v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces

a k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať ( ). Uvedená

skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť,

pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže

byť považované za správne.“

18. Napokon v závere odôvodnenia uznesenia č. k. -542

z 25. júla 2017 najvyšší súd zdôraznil, že „dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti

zaujatých právnych záverov, lebo vzhľadom na už spomenutú vadu konania nemožno

posúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom právnom

posúdení veci“.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

20. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

21. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

22. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje

i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je

nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti zrušujúcemu rozhodnutiu

dovolacieho súdu, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci, ústavný súd sa zaoberal

najprv posúdením otázky, či táto povaha sťažovateľom napadnutého rozhodnutia nebráni

prijatiu jeho sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie.

24. Po rozhodnutí vo veci sp. zn. ústavný súd mutatis mutandis zastáva

názor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala

preskúmavanie rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorými boli zrušené v dovolacom konaní

rozsudky odvolacích súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie dovolacieho súdu nie je

„konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa

na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti

konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho

po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, je namieste na tomto názore zotrvať, avšak

v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov občianskeho súdneho

konania, nie bezvýhradne.

25. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých zrušujúcich

rozhodnutí, ktorými bolo porušené základné právo sťažovateľa ústavne procesného

charakteru. Odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho (dovolacieho) súdu

a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol totiž účastník vystavený v nasledujúcom

konaní v niektorých prípadoch neodstrániteľným následkom aplikácie záväzného právneho

názoru, ktorý je poznačený porušením ústavne procesných práv. Nebola by účinnou ochrana

poskytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným

súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv

a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím akceptujúcim

právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou

spočívajúcou v porušení ústavne procesných práv účastníkov takéhoto konania

(m. m. ).

26. Takto formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach

sp. zn. , , ) si pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľa v tejto veci vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený

dovolacím súdom v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie

v sťažovateľovej veci záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv

sťažovateľa, ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho

rozhodnutia už neboli odstrániteľné.

27. Vychádzajúc z týchto úvah posudzoval ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu

č. k. -542 z 25. júla 2017 predovšetkým z hľadiska ústavnej

akceptovateľnosti jeho odôvodnenia, pretože i uznesenie dovolacieho súdu, ktorým sa

konanie vo veci samej právoplatne nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých

čiastkových aspektov základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne

konanie. Aj rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým sa druhostupňové rozhodnutie zrušuje

a vec sa vracia súdu prvého či druhého stupňa na ďalšie konanie, musí dosahovať takú

kvalitu odôvodnenia, aká preň vyplýva z , ako aj z dohovoru,

a tiež jeho výrok musí mať potrebný právny základ v ustanoveniach nielen procesného,

ale i hmotného práva, ako aj náležitú oporu v odôvodnení. Nerešpektovanie najmä týchto

požiadaviek by pri neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí

všeobecných súdov vo veci samej už nebolo napraviteľné. Ústavný súd skúmal i to,

či postup dovolacieho súdu má pre sťažovateľa v budúcnosti z hľadiska prípadného

neskoršieho ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.

28. Ako z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, najvyšší súd zrušil

rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že jeho

rozsudok považoval za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a konštatoval, že

„dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebolo možné v dovolacom konaní

podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo vzhľadom na už

spomenutú vadu konania nemožno posúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci“.

29. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska jeho

odôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené. Najvyšší súd jasne

a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval dovolanie žalobcu za prípustné (úplne

chýbajúce odôvodnenie právneho posúdenia zmluvného vzťahu založeného leasingovou

zmluvou podľa ustanovení – , t. j. ako zmluvy o kúpe

prenajatej veci, ktorého priamym dôsledkom bolo prehlásenie konkrétnych ustanovení

Obchodných podmienok prenajímateľa pre finančný leasing motorových vozidiel

za neplatné pre rozpor s kogentným ustanovením ),

a objasnil i dôvody, ktoré ho viedli k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu.

30. Ústavný súd však poukazuje najmä na to, že vo veci sťažovateľa nejde o prípad

vyslovenia takého záväzného právneho názoru dovolacím súdom, ktorým by bolo vopred

záväzne predurčené rozhodnutie krajského súdu o merite veci sťažovateľa spôsobom, ktorý

by v budúcnosti z hľadiska prípadného neskoršieho ústavno-súdneho prieskumu

meritórneho rozhodnutia mal neodstrániteľné následky.

31. Ústavný súd preto dospel k záveru, že už povaha sťažovateľom napadnutého

rozhodnutia v zásade bráni prijatiu jeho sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie.

32. Ústavný súd sa však osobitne zaoberal i otázkou ústavnej akceptovateľnosti

posúdenia dovolania žalobcu najvyšším súdom ako dovolania prípustného podľa § 237

ods. 1 písm. f) , a to aj v kontexte doterajšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu,

t. j. ako výnimky z pravidla, podľa ktorého nedostatky v odôvodnení rozhodnutia

odvolacieho súdu prípustnosť dovolania podľa nezakladajú.

33. Ako aj najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia podľa zjednocujúceho

stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (uverejnené

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 2/2016) konštatoval, „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle . Výnimočne, keď

písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa .“. Túto skupinu výnimočných

prípadov vymedzil najvyšší súd vo svojej rozhodovacej praxi tak, že ide o prípady,

v ktorých rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec

žiadne odôvodnenie, alebo odôvodnenie má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou

povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“,

teda ide o „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“. Pretože sa vo veci

sťažovateľa krajský súd nevysporiadal so zásadnými odvolacími argumentmi žalobcu

a právne dôvody jeho rozhodnutia (a to aj v spojení s rozhodnutím okresného súdu)

nie sú zrejmé, považuje aj ústavný súd za naplnené predpoklady aplikovania výnimky

v zmysle zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

z 3. decembra 2015.

34. Ústavný súd nepovažoval preto právny názor najvyššieho súdu, ktorým

odôvodnil svoje zrušujúce rozhodnutie, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na ústavne nekonformnej aplikácii ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní.

S ohľadom na uvedené nejde ani o prípad napĺňajúci predpoklady odôvodňujúce výnimočne

preskúmať rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré nie je konečnej povahy.

35. S poukazom na záver odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zdôrazňujúci,

že právne posúdenie veci krajským súdom nemohlo byť najvyšším súdom podrobené

prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, ústavný súd považuje

aj argumentáciu sťažovateľa podporujúcu skoršie rozhodnutia súdov v jeho veci

za predčasnú. Po zrušení rozhodnutia krajského súdu bude jeho úlohou (v zmysle uznesenia

najvyššieho súdu) opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite a dostatočne

odôvodniť ( ). Sťažovateľovi ostáva zachovaná možnosť v budúcnosti z hľadiska

prípadného neskoršieho ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia svoju

argumentáciu predniesť.

36. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namieta porušenie , argumentuje

tým, že k porušeniu rovnosti strán v konaní malo dôjsť v podstate z toho dôvodu,

že najvyšší súd označil argumentáciu okresného súdu a krajského súdu za takú,

ktorá by mohla byť pre samotnú existenciu leasingu likvidačná, a tým stotožnil stranu

v spore – žalobcu – s existenciou ekonomicko-právneho inštitútu. Najvyšší súd skutočne

nad rámec dôvodov, ktoré ho viedli k zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu, uviedol

v odôvodnení svojho rozhodnutia i to, že „argumentácia konajúcich súdov by mohla byť

pre samotnú existenciu leasingu likvidačná, keďže žiadny leasingový prenajímateľ by reálne

nevstúpil do leasingového vzťahu za predpokladu, že nebezpečenstvo škody na predmete

leasingu prejde na leasingového nájomcu až po úplnom zaplatení leasingových splátok“.

Hoci i ústavný súd vníma túto úvahu najvyššieho súdu kriticky, nemôže sa stotožniť

s názorom sťažovateľa o porušení jeho základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47

ods. 3 z tohto sťažovateľom uvedeného dôvodu.

37. Pokiaľ garantuje všetkým účastníkom v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy vzájomnú rovnosť,

ide o premietnutie požiadavky „rovností zbraní“ vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rovnosť zbraní je len iným označením základného ústavného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa (). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou

súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť

svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ druhej strany.

Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný

a v ktorých sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania ().

Rovnosť zbraní ako inherentný prvok spravodlivého procesu zahrňuje právo, aby každá

strana civilného sporového konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť

pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane.

Súdne rozhodnutie sa potom stáva výsledkom posúdenia za týchto podmienok predložených

vyjadrení a dôkazov oboch strán. Každá strana musí mať zásadne možnosť nielen predložiť

dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť

sa s každým dôkazom a pripomienkou predloženou súdu na účely ovplyvniť jeho

rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. Porušením je potom taký postup

všeobecných súdov, ktoré znevýhodnili sťažovateľa v rámci konania v porovnaní s druhým

účastníkom konania.

38. Ako však zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, tento netvrdí, že v priebehu konania

došlo k porušeniu rovnosti účastníkov konania či princípu rovností zbraní a za porušenie

označuje názor vyslovený najvyšším súdom (navyše nad rámec

dôvodov zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu). Už len z tohto dôvodu podľa názoru

ústavného súdu je nevyhnutné dospieť k záveru o tom, že je vylúčené, aby napadnutým

uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu .

39. Pretože ústavný súd nepovažuje právne názory najvyššieho súdu, ktorými

odôvodnil uznesenie č. k. -542 z 25. júla 2017, za také, ktoré by popierali

účel a zmysel aplikovaných ustanovení, nezistil ani príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces (čl. 46

ods. 1, a dohovoru) a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

vo veci sťažovateľa, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom

súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

40. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2018