Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 101/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov Petra

Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Dagmar Farkašovou, Štúrova 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 21. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako spoluvlastníčka rodinného

domu súp. č. postaveného na parcele č. , parcely registra C parc. č.

22

s výmerou 194 m, záhrady, parcely registra C parc. č. s výmerou 114 m,

zastavané plochy a nádvoria, vedených na v k. ú. Vinohrady, obec Bratislava-

Nové Mesto, okres Bratislava III (ďalej len „nehnuteľnosti“), bola v procesnom postavení

žalovanej v konaní, v ktorom sa žalobcovia domáhali zrušenia podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam. Žalobcovia žiadali Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“),

aby nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva sťažovateľky, a zároveň, aby uložil

sťažovateľke povinnosť každému žalobcovi zaplatiť ako náhradu jeho spoluvlastníckeho

podielu sumu 100 000 € a tiež nahradiť žalobcom trovy konania.

3. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -554 z 28. apríla 2015

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že podielové spoluvlastníctvo

k nehnuteľnostiam zrušil, prikázal nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva sťažovateľky

a uložil jej povinnosť nahradiť každému žalobcovi vyporiadací podiel v sume 62 725 €.

Zároveň okresný súd uložil každému žalobcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu

62 725 € a vzájomný návrh sťažovateľky týkajúci sa úrokov z omeškania zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali žalobcovia odvolanie, o ktorom Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom č. k. -648

z 18. mája 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podali žalobcovia dovolanie, prípustnosť ktorého

vyvodili z a a , a

(ďalej aj „CSP“). Najvyšší súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu a rozsudok

krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

4. Sťažovateľka porušenie práva na prístup k súdu, spravodlivé súdne konanie

a právnu istotu vidí najmä v nesprávnosti a nepravdivosti záverov dovolacieho súdu tým,

„... že súdy v základnom konaní spôsobili nevykonaním kľúčových navrhovaných dôkazov

tzv. informačný deficit žalobcov, ako strany zaťaženej dôkazným bremenom.“.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti ďalej uviedla: „... v tejto časti podaného

dovolania [ , pozn.] žalobcov nešlo o riešenie právnej otázky, ale o

hodnotenie skutkového stavu, čo nemôže byť predmetom dovolacieho konania... Napokon

žalobcovia ani konkrétne neuviedli, od ktorých konkrétnych rozhodnutí dovolacieho súdu a

v čom sa dovolací súd v prejednávanej veci odklonil. Nebola tak splnená podmienka

prípustnosti tohto dovolacieho dôvodu ani podľa .“

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „základné práva sťažovateľky uvedené v článku 46 odseku 1 a článku 6

odseku 1 Dohovoru uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 21.11.2018 porušené boli, toto rozhodnutie podľa

zrušuje, a podľa § 56 ods. 3, písm. b) vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie,

v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 citovaného zákona).

Súčasne Najvyššiemu súdu SR uloží nahradiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

12. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv malo dôjsť

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým sa rozsudok okresného súdu aj rozsudok

krajského súdu zrušili a vec sa vrátila na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Sťažovateľka

v uvedenom postupe najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho vidí porušenie základného

práva vyplývajúceho z a práva podľa dohovoru, keďže

podľa jej názoru neboli splnené podmienky na pripustenie dovolania podaného žalobcami.

13. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť sťažovateľky smeruje proti zrušujúcemu

rozhodnutiu dovolacieho súdu, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci, ústavný súd

po rozhodnutí vo veci sp. zn. mutatis mutandis zastáva názor, podľa ktorého

ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala preskúmavanie rozhodnutí

odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní rozsudky prvostupňových

súdov, s poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nie je „konečným“

rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom

súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti konečnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho po zrušujúcom

rozhodnutí odvolacieho súdu, je namieste na tomto názore zotrvať, avšak v záujme

poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov civilného sporového konania

nie bezvýhradne (m. m. ).

14. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých zrušujúcich

rozhodnutí, ktorými bolo porušené základné právo sťažovateľa ústavne procesného

charakteru. Odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho (dovolacieho) súdu

a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol totiž účastník vystavený v nasledujúcom

konaní v niektorých prípadoch neodstrániteľným následkom aplikácie záväzného právneho

názoru, ktorý je poznačený porušením ústavne procesných práv. Nebola by účinnou ochrana

poskytovaná základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb ústavným

súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv

a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím akceptujúcim

právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou

spočívajúcou v porušení ústavne procesných práv účastníkov takéhoto konania

(m. m. ).

15. Takto formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach

vedených pod sp. zn. , , , )

si pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky v tejto veci vyžaduje, aby ústavný súd

skúmal, či právny názor vyslovený dovolacím súdom v napadnutom uznesení kladie

v celom rozsahu na ďalšie rozhodovanie v sťažovateľkinej veci záväzné požiadavky vedúce

k porušeniu jej označených práv, ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom

prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli odstrániteľné.

16. Vychádzajúc z týchto úvah, posudzoval ústavný súd napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu predovšetkým z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti jeho odôvodnenia,

pretože i uznesenie dovolacieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej právoplatne

nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov základného

práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie dovolacieho

súdu, ktorým sa druhostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu prvého či druhého

stupňa na ďalšie konanie, musí dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká preň vyplýva

z , ako aj z dohovoru, a tiež jeho výrok musí mať potrebný

právny základ v ustanoveniach nielen procesného, ale i hmotného práva,

ako aj náležitú oporu v odôvodnení. Nerešpektovanie najmä týchto požiadaviek

by pri neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí všeobecných súdov

vo veci samej už nebolo napraviteľné. Ústavný súd skúmal i to, či postup dovolacieho súdu

má pre sťažovateľku v budúcnosti z hľadiska prípadného neskoršieho ústavno-súdneho

prieskumu meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.

17. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd dovolanie žalobcov

pripustil iba z dôvodu uvedeného v . Žalobcovia dovolanie odôvodnili

aj , avšak najvyšší súd v tejto časti dovolanie odmietol. Časť dovolania

odôvodneného , a najvyšší súd ani neposudzoval vzhľadom

na pripustenie dovolania z dôvodu uvedeného v .

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle je významný iba procesne

nesprávny postup súdu, ktorým sa procesnej strane znemožňuje, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva.

Žalobcovia v danom prípade spochybňujú súlad procesného postupu súdu prvej

inštancie s ustanoveniami právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016.

Dokazovaním, ktoré navrhovali vykonať žalobcovia v rámci konania na súde prvej

inštancie a tiež v odvolacom konaní, mal byť prekonaný nedostatok ich informácií

o skutkových okolnostiach týkajúcich sa predmetných nehnuteľností (kúpnej ceny, spôsobu

splácania úveru a tiež vložených investícií). Vyššie uvedené návrhy žalobcov vrátane

ich návrhu na pripustenie zmeny žalobného petitu je potrebné v nadväznosti

na to považovať za prejav hľadania zákonu zodpovedajúcej a efektívnej formy ochrany

ich práva na tom stupni informácií, ktoré mali v čase podania týchto návrhov. Obsah spisu

opodstatňuje záver, v zmysle ktorého žalobcovia nemali k dispozícii dostatok údajov

(skutkových podkladov) o tom, aká je aktuálna hodnota vyporiadavaných nehnuteľností,

spôsobu zaplatenia kúpnej ceny (koľko každý zo spoluvlastníkov skutočne zaplatil

a prečo bol úver splácaný v rozpore s čl. 3 bod 1. úverovej zmluvy, podľa ktorej mal

byť úver realizovaný bankovým inkasom z osobného účtu dlžníka - ),

nepoznali skutočnú výšku žalovanou tvrdených nákladov na opravy a úpravy nehnuteľnosti

(por. tiež vzájomný návrh žalovanej a jeho následnú úpravu), a nepoznali ani charakter

týchto opráv či úprav, predovšetkým, či išlo o nevyhnutné opravy alebo o bežnú údržbu,

či boli bežnou záležitosťou alebo nie a v zápornom prípade, či žalobcovia dali

k ich vykonaniu súhlas, príp., či išlo dokonca o rekonštrukciu nehnuteľnosti a či tiež došlo

k dohode o spôsobe úhrady týchto nákladov.

... Na procesnú stranu, ktorá z určitých dôvodov nemá reálnu možnosť získať

potrebné informácie tvoriace základ pre opísanie rozhodujúcich skutkových okolností,

doliehajú negatívne dôsledky nedostatku týchto informácií. Strana sporu v takomto prípade

musí aspoň rámcovo navrhnúť spôsob, ktorým by bolo možné prekonať tento nedostatok.

Jedným z možných spôsobov boli v danom prípade žalobcami zvolené návrhy na vykonanie

dokazovania.

Ak sa súd rozhodne dôkaz nevykonať, musí to zdôvodniť v odôvodnení svojho

rozsudku... S prihliadnutím na princíp rovnosti zbraní, ktorý sa nevyhnutne musí vzťahovať

aj na zhromažďovanie skutkových podkladov významných pre rozhodnutie, je v situácii –

v ktorej jedna z procesných strán nemá reálnu možnosť získať skutkové podklady potrebné

za účelom naformulovania vhodného petitu žaloby - atakované jej právo na spravodlivý

proces.

Náležité odôvodnenie, prečo sa súd prvej inštancie rozhodol nevykonať dokazovanie

navrhované žalobcami alebo prečo nepristúpil k inému spôsobu obstarania potrebných

skutkových zistení (napr. kontrolným znaleckým dokazovaním, dotazom na banku na spôsob

splácania úveru a výšku poplatku za jeho predčasné splatenie), malo so zreteľom na princíp

rovnosti zbraní v danom prípade kľúčový význam. Súd prvej inštancie navrhované

dokazovanie bez bližšieho odôvodnenia nevykonal, i keď ho žalobcovia opakovane

navrhovali.

... Napriek tomu, že žalobcovia v odvolaní (č. l. 571-583 spisu) zdôraznili

odvolaciemu súdu význam ich návrhu na doplnenie dokazovania posudkom znalca

a zistením výšky poplatku plneného banke, ani odvolací súd ich návrhu nevyhovel.

Náležité odôvodnenie, prečo sa súd rozhodol nevykonať dokazovanie navrhnuté

predmetným podaním žalobcov, malo v danom prípade podstatný význam. Pokiaľ sa súdy

otázkou tak zásadného významu nezaoberali a odvolací súd bez vysvetlenia svojich

právnych úvah týkajúcich sa návrhu žalobcov na vykonanie dokazovania (čo v danom

prípade znamenalo bez adekvátnej odpovede na podstatnú odvolaciu námietku) prijal záver

o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ide o prípad relevantný z hľadiska druhej

právnej vety zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016. Procesná nesprávnosť

takej intenzity zakladá prípustnosť dovolania podľa a zároveň

odôvodňuje záver o opodstatnenosti podaného dovolania ( ).

Pre úplnosť treba dodať, že ak dovolací súd dospeje k záveru o existencii niektorej

z vád vymenovaných v ustanovení (tak, ako tomu bolo v tomto prípade),

ďalej sa už vecou z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia nezaoberá.“

V ďalšej časti napadnutého uznesenia reagoval najvyšší súd na argumentáciu

sťažovateľky týkajúcu sa prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov a odkázal

na zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. z 25. apríla 2018.

Najvyšší súd ďalej nad rámec dovolacieho konania poukázal na skutočnosť,

že okresný súd nerozhodol o celom žalobnom návrhu (nerozhodol o zvyšku žalobcami

požadovaného plnenia do sumy 100 000 €), čo odvolací súd nechal bez povšimnutia.

V závere najvyšší súd vyslovil pochybnosť v otázke zloženia senátu odvolacieho súdu.

18. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska

jeho odôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené. Najvyšší súd

jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval dovolanie žalobcov

za prípustné, ako aj dôvody, ktoré ho viedli k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu

a okresného súdu. Rovnako tak výklad najvyšším súdom aplikovaných ustanovení

nepopiera ich účel a zmysel a je potrebné ho považovať za ústavne konformný.

19. Ústavný súd však poukazuje najmä na to, že vo veci sťažovateľky nejde o prípad

vyslovenia takého záväzného právneho názoru dovolacím súdom, ktorým by bolo

vopred záväzne predurčené rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu o merite

nároku sťažovateľky spôsobom, ktorý by v budúcnosti z hľadiska prípadného neskoršieho

ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia mal neodstrániteľné následky.

20. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. ,

, , ).

21. Ústavný súd nepovažoval preto právny názor najvyššieho súdu,

ktorým odôvodnil svoje zrušujúce rozhodnutie, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie

za také, ktoré by bolo založené na ústavne nekonformnej aplikácii ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a upravujúcich postup súdu v dovolacom

konaní. S ohľadom na uvedené nejde ani o prípad napĺňajúci predpoklady odôvodňujúce

výnimočne preskúmať rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré nie je konečnej povahy.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie a postupom

najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej dovolaní, odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56

ods. 2 písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2019