Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 413/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , a ,

, , zastúpených Advokátskou kanceláriou

UHAĽ s. r. o., Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou namietajú porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1

a a Listiny základných práv a slobôd

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. apríla 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej aj „sťažovateľ“), a , ,

(ďalej aj „sťažovateľka“, ďalej spolu aj „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou

kanceláriou UHAĽ s. r. o., Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou namietajú porušenie základných práv zaručených

a (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 15. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli

stranou v konaní vedenom Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalobcov, ktorí sa proti žalovaným domáhali

zaplatenia sumy 40 000 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd

rozsudkom č. k. -122 z 26. februára 2015 (ďalej len „rozsudok z 26. februára

2015“) žalobu zamietol a žalovaným náhradu trov konania nepriznal.

3. O odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu z 26. februára 2015

rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -158 z 29. marca 2017 (ďalej len „rozsudok z 29. marca 2017“)

tak, že rozsudok okresného súdu z 26. februára 2015 potvrdil ako vecne správny

a žalovaným priznal proti sťažovateľom nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %.

4. O dovolaní sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu z 29. marca 2017 rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol v súlade s § 447 písm. c)

(ďalej aj „“) ako neprípustné.

5. Sťažovatelia žalobu odôvodňovali existenciou záväzku žalovaných na vrátenie

preddavku na kúpnu cenu. Sťažovatelia ako žalobcovia so žalovanými ako predávajúcimi

uzavreli 23. decembra 2011 zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, v ktorej sa dohodli

na uzavretí kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti v období do 31. januára 2012,

žalobcovia sa pritom zaviazali žalovaným poskytnúť preddavok na kúpnu cenu v sume

40 000 €. Ešte pred uzavretím zmluvy o budúcej kúpnej zmluve 11. decembra 2011 zaplatili

sťažovatelia zálohu v sume 1 000 €, ktorú prevzala žalovaná v hotovosti. Dňa 23. decembra

2011 poskytli žalobcovia žalovaným peňažné prostriedky v sume 39 000 €, ktoré boli

zaslané na účet Exekútorského úradu súdneho exekútora Ing. Miroslava Pallera, ktorý

v konaní pod sp. zn. EX 2394/2011 vymáhal od žalovaného 1 ako povinného v prospech

oprávnenej sumu 30 800 € s príslušenstvom z titulu zmenky a 9. decembra 2011 zriadil

na predmetnú nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaných exekučné záložné právo. Vložením

peňažnej sumy na účet súdneho exekútora sa účastníci zmluvy o budúcej zmluve domáhali

výmazu exekučného záložného práva. Kúpna zmluva medzi sťažovateľmi a žalovanými

bola uzavretá 31. decembra 2011. Predmetné nehnuteľnosti však boli aj napriek uvedenému

odpredané v dražbe vydražiteľovi, ktorý následne odpredal predmetné nehnuteľnosti

fyzickej osobe, od ktorej sťažovatelia predmetné nehnuteľnosti napokon nadobudli.

6. Dňa 1. februára 2012 bola na Notárskom úrade JUDr. Anny Máčajovej vo Zvolene

spísaná notárska zápisnica č. N 48/2012, Nz 3702/2012 (ďalej len „notárska zápisnica

z 1. februára 2012“), ktorou žalovaný 1 ako dlžník a sťažovateľka ako veriteľka vyhlásili,

že 23. decembra 2011 žalovaný 1 ako dlžník a sťažovateľ ako veriteľ a sťažovateľka

ako veriteľka uzavreli zmluvu o pôžičke, ktorou veritelia rovným dielom v polovici poskytli

žalovanému 1 – dlžníkovi peňažné prostriedky v sume 41 000 €. Žalovaný 1 sa zaviazal

splatiť celý dlh v dojednanej lehote splatnosti do 3. februára 2012 a súhlasil s tým, aby sa

v prípade nesplatenia dlhu stala predmetná notárska zápisnica exekučným titulom.

7. V pokračujúcej notárskej zápisnici č. N 48/2012, Nz 5888/2012 z 20. februára

2012 (ďalej len „pokračujúca notárska zápisnica“) spísanej na Notárskom úrade

JUDr. Anny Máčajovej sťažovateľ vyhlásil, že pristupuje k notárskej zápisnici z 1. februára

2012 ako veriteľ. Súčasťou pokračujúcej notárskej zápisnice je vyhlásenie sťažovateľa,

že so všetkými podstatnými aj vedľajšími náležitosťami notárskej zápisnice z 1. februára

2012 súhlasí.

8. Na podklade exekučného titulu – notárskej zápisnice z 1. februára 2012

a pokračujúcej notárskej zápisnice sa na okresnom súde vedie pod sp. zn.

exekučné konanie.

9. Krajský súd v bode 9 rozsudku z 29. marca 2017 vyslovil súhlas s názorom súdu

prvej inštancie o tom, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach,

že žalovaní sa na ich úkor obohatili plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, a žalovaní

uniesli dôkazné bremeno o tvrdeniach, že ich právne vzťahy je potrebné posudzovať

v zmysle notárskej zápisnice z 1. februára 2012 v spojení s pokračujúcou notárskou

zápisnicou.

10. Sťažovatelia namietajú, že okresný súd ani krajský súd neprihliadali k písomným

dôkazom, nesúhlasia ani so záverom vo veci konajúcich súdov o tom, že neuniesli dôkazné

bremeno týkajúce sa tvrdeného bezdôvodného obohatenia, a zdôrazňujú, že pre chýbajúce

dôvody k tomuto záveru sú rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu nepreskúmateľné.

11. Sťažovatelia ďalej namietajú, že nesprávnym rozdelením dôkazného bremena

došlo k porušeniu základného práva na rovnosť strán v spore.

12. V dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 29. marca 2017 sťažovatelia v súlade

s namietali podstatné nedostatky odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu, a to nevysporiadanie sa s dôkazmi, ako aj s argumentáciou o neexistencii dohody

o pôžičke a nemožnosti zmeny pôvodného titulu plnenia. Na podklade uvedeného

sťažovatelia zdôrazňujú, že bol naplnený dôvod prípustnosti dovolania pre zmätočnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu a najvyšší súd mal pristúpiť k vecnému skúmaniu dovolacích

dôvodov. Keďže tak neurobil, došlo k odopretiu práva na prístup k súdu – denegatio

iustitiae.

13. Sťažovatelia zdôrazňujú, že v dôsledku zániku kúpnej zmluvy došlo k vzniku

bezdôvodného obohatenia, a namietajú, že v predmetnej veci ide o skúmanie právnych

otázok, ktoré vyplynuli zo skutkového stavu zisteného vo veci konajúcimi súdmi.

Z uvedeného dôvodu podľa sťažovateľov najvyšší súd nesprávne uzavrel, že napádajú

skutkové zistenia. Sťažovatelia na podporu svojich záverov poukazujú na rozhodnutia

Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky.

14. K prípustnosti dovolania podľa sťažovatelia uvádzajú,

že odvolací súd a aj súd prvej inštancie sa svojimi právnymi závermi odklonili

od rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu (napr. rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. marca 1997). V konkrétnostiach poukazujú na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2011, podľa ktorého záloha

na kúpnu cenu, ktorá bola vyplatená vlastníkovi veci na základe jeho prísľubu predať vec,

sa stala jeho bezdôvodným obohatením v okamihu, keď ju odmietol predať,

prípadne keď nastala nemožnosť predať ju.

15. Keďže sťažovatelia uviedli v dovolaní právne posúdenie odvolacieho súdu,

ktoré považujú za nesprávne (že po právnej stránke nejde o zmluvu o pôžičke,

ale o bezdôvodné obohatenie), poukázali ako mal odvolací súd predmetnú otázku vyriešiť

(určiť právny základ ako preddavok na kúpnu cenu a po zrušení kúpnej zmluvy ho určiť

ako bezdôvodné obohatenie). Najvyšší súd nemal dovolanie odmietnuť ako neprípustné,

ale pristúpiť k vecnému skúmaniu dovolacích dôvodov, a teda ku skúmaniu veci samej.

16. K dovolaciemu dôvodu podľa sťažovatelia namietajú,

že predmetom posúdenia mala byť konkurencia právnych titulov, a to nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, a pôžičky, a zdôrazňujú,

že dôležitou otázkou právneho posúdenia je to, či «možno spôsobom uvedeným v tejto veci

„zmeniť“ právne platným a účinným spôsobom skutočný titul plnenia – preddavok na kúpnu

cenu – na pôžičku, alebo či uvedená notárska zápisnica je ako úkon v rozpore so skutočným

stavom neplatná a platný je právny úkon plnenia ako zálohy na kúpnu cenu.».

17. Sťažovatelia ďalej namietajú aj záver najvyššieho súdu o tom, že súčasné

uplatnenie dovolacích dôvodov podľa a sa bez ďalšieho

z logiky veci vylučuje. Sťažovatelia v tejto súvislosti zdôrazňujú, že v predmetnej veci nešlo

o tie isté právne otázky, ktoré by sa snažili subsumovať pod citované ustanovenia Civilného

sporového poriadku. Judikatúra uvedená sťažovateľmi pri dovolacom dôvode podľa § 421

ods. 1 písm. a) totiž podľa ich názoru nerieši záväzkovo-právny vzťah vyplývajúci

zo zmluvy o pôžičke ani nerieši konkurenciu pôžičky a bezdôvodného obohatenia, a preto

v konkrétnej veci nešlo o dovolacie dôvody, ktoré by sa navzájom vylučovali.

18. Záver najvyššieho súdu k sťažovateľmi uplatňovanému dovolaciemu dôvodu

podľa podľa sťažovateľov nie je dôkladným preskúmaním

uplatňovaného dôvodu prípustnosti dovolania, keďže obsahuje len strohé konštatovanie,

že nimi formulovaná otázka nie je otázkou právnou.

19. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia namietajú,

že „v predchádzajúcom konaní“ došlo k porušeniu práva na prístup k súdu zo strany

dovolacieho súdu a aj k porušeniu práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

a vysporiadanie sa s významnými argumentmi strany sporu všetkými vo veci konajúcimi

súdmi. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie na podklade uvedených skutočností o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv zaručených a a

listiny, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie a prizná sťažovateľom náhradu trov konania v sume 1 238,44 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného

súdu

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

22. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

23. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

24. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

25. Podľa (obdobne listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. V súlade s všetci účastníci sú si v konaní rovní.

27. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

28. V súlade s čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto

dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym

orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

29. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v (obdobne listiny)

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

30. Ústavný súd v kontexte sťažovateľmi namietaného porušenia základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní podľa zdôrazňuje, že zásada rovnosti

zbraní ako jedna zo všeobecných záruk spravodlivého súdneho konania zabezpečuje,

aby v konaní pred všeobecným súdom mali strany sporu rovnaké postavenie. Rovnosť

zbraní spočívajúca v rovnakom postavení strán sporu ( ) sa prejavuje

v procesnoprávnom postavení strán sporu, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných

oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.

31. Pri prieskume ústavnej sťažnosti úlohou ústavného súdu v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou nie je preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,

ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť

konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu,

aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené základné právo alebo

sloboda strany sporu pred všeobecným súdom (m. m. , ,

, ).

32. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových

princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru,

je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany

sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy,

aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. ,

, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

33. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane

dovolacích konaní (). V dovolacom konaní iniciovanom sťažovateľmi

ako dovolateľmi procesné podmienky upravoval v čase podania dovolania § 419 a nasl.

.

34. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z (obdobne dohovoru), v konečnom dôsledku nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu práv zaručených ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

35. Sťažovatelia namietajú, že napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné a arbitrárne

a najvyšší súd nemal ich dovolanie odmietnuť ako neprípustné, ale pristúpiť k vecnému

skúmaniu dovolacích dôvodov, a teda ku skúmaniu veci samej.

36. Sťažovatelia ako dovolatelia v dovolaní namietali existenciu vady zmätočnosti

[ ] z dôvodov bližšie špecifikovaných v bode 12 tohto uznesenia. Zároveň

z dôvodov obsiahnutých v bodoch 13 až 18 tohto uznesenia namietali, že prípustnosť

dovolania je daná aj podľa a (rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená).

37. V úvodnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd zdôraznil metodologický

postup preskúmavania každého dovolania a uviedol, že v prvej etape preskúmava procesnú

prístupnosť dovolania a k posúdeniu opodstatnenosti dovolania sa dostáva len v prípade

záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je pritom prípustné, ak jeho prípustnosť

vyplýva z a .

38. Najvyšší súd v ďalšom preskúmal procesnú prípustnosť dovolania pre namietanú

procesnú vadu zmätočnosti podľa a uviedol, že hlavnými znakmi tejto

procesnej vady sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup

súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

39. K sťažovateľmi namietanej procesnej vade zmätočnosti v reakcii na obsah nimi

podaného dovolania najvyšší súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru v bode 19

napadnutého uznesenia zdôraznil, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných

oprávnení strany sporu nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,

nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého

dôkazu.

40. K namietanej vade zmätočnosti pre nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutí

vo veci konajúcich všeobecných súdov najvyšší súd v bodoch 21 a 22 napadnutého

uznesenia predovšetkým poukázal na svoje zjednocujúce stanovisko R 2/2016 (ďalej len

„stanovisko najvyššieho súdu“). Právna veta tohto stanoviska znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa “

41. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli

účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu stanoviska najvyššieho súdu nedotkli, preto

ho treba považovať aj naďalej za aktuálne (k tomu pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. apríla 2017).

42. Najvyšší súd zároveň v bode 22 napadnutého uznesenia uviedol, že uplatnenie

druhej vety stanoviska najvyššieho súdu, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety,

sa týka výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. O takýto prípad podľa

názoru najvyššieho súdu nejde, keďže „Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným

v bodoch 8. a 9. svojho rozhodnutia riadne odôvodnil svoje závery, ktoré ho viedli

k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie.“.

43. K výhrade nezohľadnenia judikatúry všeobecných súdov v súvislosti

s poskytnutím preddavku na kúpnu cenu a ku skutkovej podstate bezdôvodného obohatenia

najvyšší súd zdôraznil, že sťažovateľmi označené rozhodnutia sa týkajú skutkových podstát

bezdôvodného obohatenia a o tento prípad podľa záveru vo veci konajúcich súdov nešlo.

44. Na podklade uvedeného následne najvyšší súd v bode 24 napadnutého uznesenia

uzavrel, že konanie odvolacieho súdu nemá vadu zmätočnosti, a preto prípustnosť dovolania

podľa nemožno vyvodiť.

45. V ďalej časti napadnutého uznesenia sa najvyšší súd zaoberal prípustnosťou

dovolania podľa a .

46. V úvode relevantnej časti napadnutého uznesenia sa najvyšší súd vyjadril

k otázke súbežného uplatnenia dovolacích dôvodov podľa už citovaných ustanovení

, ktoré sa bez ďalšieho z logiky veci vylučuje, a s odkazom

na relevantnú judikatúru zdôraznil, že odvolací súd sa nemôže odkloniť od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu za súčasnej existencie stavu, keď rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (body 29 a 30 napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu).

47. Aj napriek uvedenému konštatovaniu najvyšší súd v kontexte sťažovateľmi

tvrdenej prípustnosti dovolania podľa a pristúpil

k preskúmaniu relevantnosti otázky, ktorú nastolili sťažovatelia. Vychádzal pritom

zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej musí ísť o otázku právnu (teda nie o skutkovú

otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou

riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja

od interpretácie príslušnej právnej normy), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo

od aplikácie a interpretácie procesných ustanovení). Musí ísť zároveň o právnu otázku,

ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna

otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej

neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne

v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska

tohto ustanovenia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. januára 2019).

48. Prípustnosť dovolania podľa a odklon od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu sťažovatelia odôvodňovali tým, že odvolací súd

plnenie poskytnuté žalovaným pred uzavretím kúpnej zmluvy posúdil ako pôžičku, aj keď

v skutočnosti išlo o preddavok kúpnej ceny. Pre prípad záveru najvyššieho súdu o tom,

že dôvod prípustnosti dovolania podľa nie je daný, sťažovatelia

požadovali v kontexte prípustnosti dovolania podľa preskúmať

otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a to, či možno

spôsobom uvedeným v predmetnej veci zmeniť právne platným a účinným spôsobom

skutočný titul – preddavok na kúpnu cenu – na pôžičku alebo či uvedená notárska zápisnica

je ako úkon v rozpore so skutočným stavom neplatná a platný je právny úkon plnenia

ako zálohy na kúpnu cenu.

49. Najvyšší súd k záveru o tom, že sťažovateľmi vymedzené otázky, ktorými

odôvodňovali prípustnosť dovolania podľa už citovaných ustanovení Civilného sporového

poriadku, nemožno považovať za otázky právne, ale skutkové, predovšetkým uviedol,

že sťažovatelia argumentujú nesprávnym právnym posúdením, avšak len v tom zmysle,

že «ak by odvolací súd vyšiel z podľa nich tvrdeného skutkového stavu (teda ak by konanie

strán interpretoval podľa ich tvrdení a nie tvrdení žalovaných 1/ a 2/), nevyhnutne by musel

dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu, teda k záveru, že dôvodne sa domáhajú vydania

bezdôvodného obohatenia získaného žalovanými 1/ a 2/ na základe plnenia, ktorého právny

dôvod odpadol. Otázkou právnou v zmysle ustanovenia rozhodne

nie je otázka „či možno spôsobom uvedeným v tejto veci „zmeniť“ právne platným

a účinným spôsobom skutočný titul plnenia – preddavok na kúpnu cenu – na pôžičku, alebo

či uvedená notárska zápisnica je ako úkon v rozpore so skutočným stavom neplatná a platný

je právny úkon plnenia ako zálohy na kúpnu cenu“.».

50. Prihliadajúc na relevantné časti napadnutého uznesenia, ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľov, ktorými

odôvodňovali prípustnosť dovolania podľa a a

. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, a preto ich

dovolanie odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 447

písm. c) ].

51. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľov, ktorým napadli rozhodnutie

odvolacieho súdu, ich dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce

prípustnosť dovolania nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti

podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu

prostredníctvom vyslovene umožňuje. Ústavný súd

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.) nemajúci oporu v procesných

kódexoch.

52. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú

odmietol podľa tú časť ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru týmto uznesením.

53. Už len pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na rozsah a dôvody

ústavnej sťažnosti sa predmetom preskúmavania mohla stať (len) ústavná udržateľnosť

odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu k prípustnosti dovolania na podklade

argumentácie uvádzanej sťažovateľmi. Nepochybne, v dôsledku konštantnej judikatúry

ústavného súdu bola v konkrétnych okolnostiach veci prípustná ústavná sťažnosť aj proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu (k tomu pozri aj rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Sťažovatelia však napriek uvedenému ústavnú sťažnosť, ktorou by sa s prihliadnutím

na petit ústavnej sťažnosti domáhali vyslovenia porušenia práv zaručených

a dohovorom rozhodnutím odvolacieho súdu, nepodali. Predmet ústavného prieskumu je

preto daný tak, ako to je už uvedené námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti

rozhodnutiu vydanému v dovolacom konaní.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

54. Z argumentácie sťažovateľov obsiahnutej v bode 11 tohto uznesenia vyplýva,

že porušenie základného práva zaručeného sťažovatelia odôvodňujú

nesprávnym rozdelením dôkazného bremena vo veci konajúcich súdov (prvoinštančného

súdu a odvolacieho súdu). Vo vzťahu k namietanému porušeniu relevantného základného

práva na rovnosť strán v spore ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením

označeného práva a napadnutým uznesením najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť,

na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru o porušení označeného práva

sťažovateľov označeným rozhodnutím všeobecného súdu. Právo sťažovateľov na rovnosť

strán v spore v dôsledku nesprávneho rozdelenia dôkazného bremena sa z podstaty veci týka

rozhodovania vo veci samej (teda prvoinštančného a odvolacieho konania). Uvedená

procesná situácia vylučuje, aby najvyšší súd rozhodujúci o mimoriadnom opravnom

prostriedku mohol do označeného práva sťažovateľov neprípustným spôsobom zasiahnuť.

55. Vzhľadom na uvedené skutočnosti aj túto časť ústavnej sťažnosti ústavný súd

podľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 13 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

56. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13

dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(rozhodnutie ESĽP vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť 9659/82;

9658/82, rozsudok z 27. 4. 1988, bod 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd

k takému záveru vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nedospel, a preto

ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj v časti namietaného porušenia čl. 13 dohovoru odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť [ ].

57. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu