Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 533/2019
PDF · 286.11 KB
No categories available
I. ÚS 533/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, Kollárova 35, Martin, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 141/2018
z 25. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Dňa 27. decembra 2018 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 141/2018 z 25. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 2551/2018 a bola
pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorému 16. februára 2019
uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa
prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená
sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti
senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu,
ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3
písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom spravodajcom
Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení sudkyňa Jana Baricová
(predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť
sťažovateľa preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto
rozhodnutia.
4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom
Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 18/2011 sa sťažovateľ v právnom postavení
žalobcu domáhal od , ,
(ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 17 160 €. Okresný súd o žalobe sťažovateľa
rozhodol v poradí už druhým rozsudkom sp. zn. 11 C 18/2011 z 22. júla 2014 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 11 C 18/2011
z 11. mája 2015 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9 900 €,
vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.
5. Na základe odvolaní sťažovateľa a žalovanej Krajský súd v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Co 421/2015 z 22. júla 2016 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím
rozsudkom sp. zn. 11 C 18/2011 z 11. mája 2015 zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol
a žalovanej priznal právo na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom
súde v rozsahu 100 %.
6. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodil z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). Najvyšší súd uznesením sp. zn.
3 Cdo 105/2017 z 8. septembra 2017 dovolanie sťažovateľa odmietol a žalovanej priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Pri rozhodovaní najvyšší súd vychádzal
z rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.
1 V Cdo 2/2017 o zákaze kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP
a § 421 ods. 1 CSP, preto najvyšší súd skúmal len prípustnosť dovolania sťažovateľa podľa
7. Na základe podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 105/2017 z 8. septembra 2017, ústavný súd nálezom sp. zn.
III. ÚS 29/2018 z 22. mája 2018 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 105/2017 z 8. septembra 2017, preto ho ústavný súd zrušil
a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a súčasne zaviazal najvyšší súd uhradiť
sťažovateľovi trovy konania v sume 374,81 € na účet jeho právnej zástupkyne do dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. V predmetnom náleze ústavný súd odkázal
na stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2018, podľa ktorého ak sú v dovolaní
súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP a § 421 CSP a najvyšší
súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 420 CSP, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Rovnako, ak sú v dovolaní uplatnené viaceré dôvody zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a)
až f) CSP a najvyšší súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne
na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti,
ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup
k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
8. Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší súd opätovne rozhodol o dovolaní
sťažovateľa napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol a žalovanej priznal nárok
na náhradu trov dovolacieho konania.
9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení
napadnutého uznesenia nezaoberal a nevyhodnotil skutočnosti, ktoré boli „kľúčové“
pre vydanie rozhodnutia, čo podľa sťažovateľa viedlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé
súdne konanie a práva vlastniť majetok. Sťažovateľ tvrdí, že „Najvyšší súd SR sa vôbec
nezaoberal podstatou podaného dovolania, že Krajský súd v Žiline ako odvolací súd
arbitrárne a nedôvodne poprel základy zmluvných vzťahov, právnu istotu zmluvných strán
pri uplatnení si svojich práv vyplývajúcich im zo zmluvy“.
10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že pri vymedzení dovolacieho
dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP postupoval v súlade s § 432 CSP a uviedol, v čom
spočívala nesprávnosť právneho posúdenia okresného súdu a krajského súdu. Najvyššiemu
súdu sťažovateľ vytýka jeho formalistický prístup pri rozhodovaní o dovolaní z dôvodu,
že najvyšší súd sa nezaoberal podstatou ním uplatnených dovolacích dôvodov. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu preto považuje za arbitrárne a odporujúce zákonu a zdôrazňuje,
že „Najvyšší súd SR ako aj Krajský súd v Žiline v prejednávanom prípade popreli
ustanovenia Občianskeho zákonníka a teda tým aj samotný charakter súkromného práva
ako celku, ktoré ustanovuje aké práva a povinnosti majú subjekty práva“.
11. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti, poukazujúc na základné zásady
občianskeho práva, uvádza, že „dôvodnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP
a § 421 ods. 1 písm. b) CSP odôvodnil tým, že v prejednávanom prípade došlo k porušeniu
práva sťažovateľa ako sporovej strany na zachovanie rovnosti strán v konaní. V dovolaní
bolo poukázané okrem iného aj na to, že odvolací súd pred vydaním zmeňujúceho
rozhodnutia nevykonal žiadne dôkazy. Krajský súd v Žiline neopakoval dokazovanie,
nevypočul sám sporové strany. Nebolo prihliadnuté na skutočnosť, že odvolanie bolo
podané oboma sporovými stranami, pričom odvolací sa zaoberal výlučne len odvolaním
podaným žalovanou. Sťažovateľ v danom prípade poukazuje, že predmetná vec bola
odvolacím súdom riešená dva krát. Spor sa vedie už od roku 2011, pričom sťažovateľ sa
domáha len toho, čo bolo medzi sporovými stranami nepochybne dojednané. Odvolací súd
nielenže nevychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ale oprel svoje rozhodnutie
o skutočnosti, ktoré nesúviseli s predmetom súdneho konania a to posudzovanie vzťahu
žalobcu k matke. Predmetom konania bol výlučne len záväzkový vzťah medzi sporovými
stranami, skutočnosť, že vzťahy medzi jednotlivými členmi rodiny nie sú dobré neovplyvňuje
záväzok žalovanej, ktorý má voči sťažovateľovi. Skúmanie rodinných vzťahov nebolo
predmetom konania a už vôbec nebolo namieste opierať o vzťahy v rodine svoje
rozhodnutie.“.
12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti popisuje skutkový stav zistený všeobecnými
súdmi a na podporu svojej argumentácie cituje nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. III. ÚS 3900/2012 z 28. februára 2013 týkajúci sa zásady „pacta sunt servanda“
(zmluvy sa majú dodržiavať) a výkladu obsahu záväzkového vzťahu. V nadväznosti
na to poukazuje na účelové správanie žalovanej, z ktorej konania je podľa názoru
sťažovateľa zrejmý jediný cieľ, a to vyhnúť sa zmluvnej povinnosti, na ktorej splnenie
sa žalovaná dobrovoľne zaviazala. Z tohto dôvodu sťažovateľ aj v podanom dovolaní
namietal, že krajský súd nerešpektoval a bez akéhokoľvek oprávania zasiahol do jeho práv
vyplývajúcich z dohody uzavretej so žalovanou.
13. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP sťažovateľ
priznáva, že síce v podanom dovolaní neuviedol presné znenie právnej otázky, ktorá sa mala
v dovolacom konaní vyriešiť, avšak «z jeho dovolania je zrejmé logickou úvahou a najmä
v súvislosti so zásadou „iura novit curia“, že sa domáhal vyriešenia otázky či súdy nižšej
inštancie mali právo nerešpektovať zásadu „pacta sunt servanda“ ako základnú zásadu
súkromného práva, ďalej či v danom prípade mohli súdy nižšej inštancie riešiť skutočnosti,
ktoré nemali vzťah k predmetu súdneho konania a to posudzovať vzťah sťažovateľa k matke,
nakoľko predmetom konania bol výlučne len záväzkový vzťah medzi sporovými stranami
a skutočnosť, že vzťahy medzi jednotlivými členmi rodiny nie sú dobré neovplyvňuje záväzok
žalovanej, ktorý má voči sťažovateľovi. Súdy nižšej inštancie sa nevysporiadali
s námietkami sťažovateľa a Najvyšší súd SR pochybil, keď časť dovolania označil len
za polemiku so skutkovými zisteniami. Žiadnym spôsobom sa Najvyšší súd SR nevysporiadal
s námietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní.».
14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 141/2018 z 25.09.2018, porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 141/2018
z 25.09.2018 sa ruší a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 390,50 € na účet právnej zástupkyne
vedený v v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
21. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. V súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Právne posúdenie ústavným súdom
25. Sťažovateľ sa podanou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12
ods. 1 ústavy a taktiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu.
26. Skôr, ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej sťažnostnej argumentácie
uvedenej v ústavnej sťažnosti, považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými
súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
27. Ústavný súd akcentuje, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých
aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy
(I. ÚS 117/05). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy (IV. ÚS 77/02,
28. Ústavný súd pritom vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
opakovane judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
29. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne
odôvodniť, čo predstavuje záruku toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Náležité
odôvodnenie rozhodnutia ako prostriedok k zamedzeniu svojvôle súdu má súčasne zaručiť
transparentnosť a kontrolovateľnosť jeho rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry
ústavného súdu má účastník konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
30. Uvedené východiská bol povinný pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa
rešpektovať aj najvyšší súd, preto sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
ústavnej sťažnosti oboznámil s tou časťou odôvodnenia jeho napadnutého uznesenia, ktorá
je pre zhodnotenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti podstatná, a súčasne sa zameral
na posúdenie, či zo strany najvyššieho súdu skutočne došlo k splneniu požiadaviek
kladených na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Na tomto základe je potom úlohou
ústavného súdu formulovať záver o arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
a tak vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa alebo, naopak, konštatovať zjavnú
neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti.
31. O zjavne neopodstatnenej ústavnej sťažnosti pritom možno hovoriť
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
32. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietaní arbitrárnosti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z dôvodu, že dovolací súd sa nezaoberal podstatou
sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov, ale formalisticky jeho dovolanie odmietol
ako neprípustné podľa § 447 písm. c) a f) CSP.
33. Sťažovateľ ako dovolateľ v podanom dovolaní proti rozsudku krajského súdu
namietal vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP (dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a súčasne
prípustnosť dovolania odôvodňoval aj § 421 ods. 1 písm. b) CSP (rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte nebola vyriešená).
34. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
sa prvotne zaoberal prípustnosťou dovolania sťažovateľa z dôvodu namietanej vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP a v tejto súvislosti konštatoval, že „hlavnými znakmi,
ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné
oprávnenia“ (bod 9.2 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu). Námietku sťažovateľa
týkajúcu sa nevysporiadania sa so všetkými jeho odvolacími argumentmi vyhodnotil
najvyšší súd ako námietku nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu
(bod 9.5 napadnutého uznesenia). V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal predovšetkým
na svoje zjednocujúce stanovisko sp. zn. R 2/2016 (ďalej len „stanovisko najvyššieho
súdu“), právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď
písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ S odkazom na svoju judikatúru najvyšší
súd dodal, že zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania s účinnosťou
od 1. júla 2016 sa podstaty a zmyslu predmetného stanoviska nedotkli, preto ho je potrebné
naďalej považovať za aktuálne.
35. Najvyšší súd ďalej v bode 9.7 napadnutého uznesenia uviedol, že uplatnenie
druhej vety stanoviska najvyššieho súdu, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety,
sa týka výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. V danom prípade však
podľa názoru najvyššieho súdu obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie takejto
výnimky, pretože „V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia,
ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Obsah spisu v ničom
neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil
spôsobom priečiacim sa zákonu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľa.“.
36. Ďalej najvyšší súd poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého dôvodom
zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je nedostatočné
zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu, pričom vadu zmätočnosti nezakladá ani prípadné
nesprávne právne posúdenie veci.
37. Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie
je podľa § 420 písm. f) CSP prípustné.
38. V nadväzujúcej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd,
posudzujúc prípustnosť dovolania sťažovateľa podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
konštatoval: „Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP,
musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku hmotnoprávnu
alebo procesnoprávnu (nie skutkovú), na vyriešení ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie.
Právna otázka musí byť označená v dovolaní spôsobom jasným, určitým a zrozumiteľným.
Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu
niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421
ods. 1 písm. b/ CSP. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd
nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal
dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený
cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť
k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním
riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesné
neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii
právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP (1 Cdo 98/2017, 3 Cdo
94/2018, 4 Cdo 95/2017).“
39. Najvyšší súd ďalej uviedol, že sťažovateľ síce v podanom dovolaní namietal,
že rozsudok krajského súdu nie je založený na riadnom zistení skutkových okolností
významných pre správne právne posúdenie veci a kritizoval správnosť právnych úvah
a záverov krajského súdu, avšak žiadnym spôsobom nekonkretizoval, riešenie akej právnej
otázky, ktorou sa najvyšší súd vo svojej praxi dovolacieho súdu dosiaľ nezaoberal,
by odôvodňovalo prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Vzhľadom na to,
že sťažovateľ si nesplnil svoju procesnú povinnosť vymedziť právnu otázku, ktorá podľa
obsahu dovolania nebola najvyšším súdom riešená, najvyšší súd nemohol uskutočniť
meritórny dovolací prieskum a prijať závery vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci
krajským súdom. Nad rámec najvyšší súd poznamenal, že „pokiaľ mal dovolateľ
na mysli otázku súladu právneho úkonu s dobrými mravmi, ide o otázku dovolacím
súdom už opakovane riešenú (2 Cdo 155/2007, 3 Cdo 144/2010, 4 Cdo 253/2009,
40. Na základe uvedeného najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 447
písm. c) CSP v časti namietajúcej vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP a vo zvyšnej
časti podľa § 447 písm. f) CSP.
41. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej arbitrárnosti napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v danom prípade nedopustil
takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel
a význam. Napadnuté uznesenie preto nemožno označiť za arbitrárne alebo neodôvodnené
v tom zmysle, že by právne závery v ňom obsiahnuté boli zjavne nelogické, ústavne
neudržateľné alebo že by najvyšší súd nezohľadnil podstatné skutočnosti dôležité
pre rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého
uznesenia podrobne zaoberal posúdením prípustnosti dovolania, pričom existenciu vád
zmätočnosti zakladajúcich prípustnosť dovolania nezistil. V tejto súvislosti ústavný súd
považuje za potrebné zdôrazniť, že len najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu prináleží
rozhodovať o naplnení predpokladov na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane
posúdenia otázky prípustnosti samotného dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Inými slovami,
posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať
podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1
ústavy (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru), v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označených práv sťažovateľa (III. ÚS 450/2017, I. ÚS 413/2019).
42. Taktiež posúdenie toho, či otázka zásadného právneho významu bola
už najvyšším súdom v jeho rozhodovacej činnosti vyriešená alebo nie, a na to nadväzujúcu
prípustnosť dovolania bude riešiť najvyšší (dovolací) súd na základe dôvodov uvedených
dovolateľom (§ 432 CSP). Prípustnosť dovolania závisí od toho, ako dovolateľ vymedzí
právnu otázku riešenú odvolacím súdom s ohľadom na to, že dosiaľ dovolací súd takúto
otázku vo svojej rozhodovacej praxi neriešil (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 1540 s. ISBN 978-80-7400-
629-6, s. 1381). Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení
ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal aj s dôvodom prípustnosti dovolania podľa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP, pričom sám sťažovateľ v ústavnej sťažnosti priznáva, že otázku
zásadného právneho významu, ktorá ešte nebola najvyšším súdom v jeho praxi riešená,
presne nešpecifikoval.
43. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by
z ústavnoprávneho hľadiska spochybňoval závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde v časti namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
44. Z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v bode 11 tohto uznesenia vyplýva,
že porušenie základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy sťažovateľ vidí v postupe krajského súdu, ktorý pred vydaním
rozsudku nevykonal potrebné dokazovanie a podľa názoru sťažovateľa sa zaoberal len
odvolacími námietkami uvedenými žalovanou. V súvislosti s namietaným porušením
základného práva na rovnosť strán v spore ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným
porušením označeného práva a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nezistil príčinnú
súvislosť, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru o porušení predmetného práva
sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Namietané porušenie práva
sťažovateľa na rovnosť strán v spore sa týka postupu a rozhodovania krajského súdu vo veci
samej, čo samo osebe vylučuje, aby najvyšší súd, ktorý rozhodoval o podanom dovolaní
sťažovateľa, mohol do tohto jeho základného práva zasiahnuť neprípustným spôsobom.
45. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde aj v časti, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
46. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy konštatuje, že v danom prípade nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy.
47. Ústavný súd preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
48. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu