Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 533/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, Kollárova 35, Martin, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

v spojení s ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Dňa 27. decembra 2018 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. a bola

pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorému 16. februára 2019

uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa

prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená

sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti

senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu,

ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3

písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom spravodajcom

Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení sudkyňa Jana Baricová

(predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť

sťažovateľa preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto

rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. sa sťažovateľ v právnom postavení

žalobcu domáhal od , ,

(ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 17 160 €. Okresný súd o žalobe sťažovateľa

rozhodol v poradí už druhým rozsudkom sp. zn. z 22. júla 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn.

z 11. mája 2015 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9 900 €,

vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.

5. Na základe odvolaní sťažovateľa a žalovanej Krajský súd v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 22. júla 2016 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím

rozsudkom sp. zn. z 11. mája 2015 zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol

a žalovanej priznal právo na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom

súde v rozsahu 100 %.

6. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť

vyvodil z a Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 8. septembra 2017 dovolanie sťažovateľa odmietol a žalovanej priznal

nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Pri rozhodovaní najvyšší súd vychádzal

z rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

o zákaze kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania podľa

a , preto najvyšší súd skúmal len prípustnosť dovolania sťažovateľa podľa

.

7. Na základe podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho

súdu sp. zn. z 8. septembra 2017, ústavný súd nálezom sp. zn.

z 22. mája 2018 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a právo podľa dohovoru boli porušené uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. septembra 2017, preto ho ústavný súd zrušil

a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a súčasne zaviazal najvyšší súd uhradiť

sťažovateľovi trovy konania v sume 374,81 € na účet jeho právnej zástupkyne do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. V predmetnom náleze ústavný súd odkázal

na stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. , podľa ktorého ak sú v dovolaní

súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa a a najvyšší

súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska , poruší tým právo na prístup k súdu podľa .

Rovnako, ak sú v dovolaní uplatnené viaceré dôvody zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a)

až f) a najvyšší súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne

na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti,

ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup

k súdu podľa .

8. Po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšší súd opätovne rozhodol o dovolaní

sťažovateľa napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol a žalovanej priznal nárok

na náhradu trov dovolacieho konania.

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení

napadnutého uznesenia nezaoberal a nevyhodnotil skutočnosti, ktoré boli „kľúčové“

pre vydanie rozhodnutia, čo podľa sťažovateľa viedlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé

súdne konanie a práva vlastniť majetok. Sťažovateľ tvrdí, že „Najvyšší súd SR sa vôbec

nezaoberal podstatou podaného dovolania, že Krajský súd v Žiline ako odvolací súd

arbitrárne a nedôvodne poprel základy zmluvných vzťahov, právnu istotu zmluvných strán

pri uplatnení si svojich práv vyplývajúcich im zo zmluvy“.

10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že pri vymedzení dovolacieho

dôvodu podľa postupoval v súlade s a uviedol, v čom

spočívala nesprávnosť právneho posúdenia okresného súdu a krajského súdu. Najvyššiemu

súdu sťažovateľ vytýka jeho formalistický prístup pri rozhodovaní o dovolaní z dôvodu,

že najvyšší súd sa nezaoberal podstatou ním uplatnených dovolacích dôvodov. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu preto považuje za arbitrárne a odporujúce zákonu a zdôrazňuje,

že „Najvyšší súd SR ako aj Krajský súd v Žiline v prejednávanom prípade popreli

ustanovenia a teda tým aj samotný charakter súkromného práva

ako celku, ktoré ustanovuje aké práva a povinnosti majú subjekty práva“.

11. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti, poukazujúc na základné zásady

občianskeho práva, uvádza, že „dôvodnosť dovolania v zmysle ust.

a odôvodnil tým, že v prejednávanom prípade došlo k porušeniu

práva sťažovateľa ako sporovej strany na zachovanie rovnosti strán v konaní. V dovolaní

bolo poukázané okrem iného aj na to, že odvolací súd pred vydaním zmeňujúceho

rozhodnutia nevykonal žiadne dôkazy. Krajský súd v Žiline neopakoval dokazovanie,

nevypočul sám sporové strany. Nebolo prihliadnuté na skutočnosť, že odvolanie bolo

podané oboma sporovými stranami, pričom odvolací sa zaoberal výlučne len odvolaním

podaným žalovanou. Sťažovateľ v danom prípade poukazuje, že predmetná vec bola

odvolacím súdom riešená dva krát. Spor sa vedie už od roku 2011, pričom sťažovateľ sa

domáha len toho, čo bolo medzi sporovými stranami nepochybne dojednané. Odvolací súd

nielenže nevychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ale oprel svoje rozhodnutie

o skutočnosti, ktoré nesúviseli s predmetom súdneho konania a to posudzovanie vzťahu

žalobcu k matke. Predmetom konania bol výlučne len záväzkový vzťah medzi sporovými

stranami, skutočnosť, že vzťahy medzi jednotlivými členmi rodiny nie sú dobré neovplyvňuje

záväzok žalovanej, ktorý má voči sťažovateľovi. Skúmanie rodinných vzťahov nebolo

predmetom konania a už vôbec nebolo namieste opierať o vzťahy v rodine svoje

rozhodnutie.“.

12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti popisuje skutkový stav zistený všeobecnými

súdmi a na podporu svojej argumentácie cituje nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 28. februára 2013 týkajúci sa zásady „pacta sunt servanda“

(zmluvy sa majú dodržiavať) a výkladu obsahu záväzkového vzťahu. V nadväznosti

na to poukazuje na účelové správanie žalovanej, z ktorej konania je podľa názoru

sťažovateľa zrejmý jediný cieľ, a to vyhnúť sa zmluvnej povinnosti, na ktorej splnenie

sa žalovaná dobrovoľne zaviazala. Z tohto dôvodu sťažovateľ aj v podanom dovolaní

namietal, že krajský súd nerešpektoval a bez akéhokoľvek oprávania zasiahol do jeho práv

vyplývajúcich z dohody uzavretej so žalovanou.

13. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa sťažovateľ

priznáva, že síce v podanom dovolaní neuviedol presné znenie právnej otázky, ktorá sa mala

v dovolacom konaní vyriešiť, avšak «z jeho dovolania je zrejmé logickou úvahou a najmä

v súvislosti so zásadou „iura novit curia“, že sa domáhal vyriešenia otázky či súdy nižšej

inštancie mali právo nerešpektovať zásadu „pacta sunt servanda“ ako základnú zásadu

súkromného práva, ďalej či v danom prípade mohli súdy nižšej inštancie riešiť skutočnosti,

ktoré nemali vzťah k predmetu súdneho konania a to posudzovať vzťah sťažovateľa k matke,

nakoľko predmetom konania bol výlučne len záväzkový vzťah medzi sporovými stranami

a skutočnosť, že vzťahy medzi jednotlivými členmi rodiny nie sú dobré neovplyvňuje záväzok

žalovanej, ktorý má voči sťažovateľovi. Súdy nižšej inštancie sa nevysporiadali

s námietkami sťažovateľa a Najvyšší súd SR pochybil, keď časť dovolania označil len

za polemiku so skutkovými zisteniami. Žiadnym spôsobom sa Najvyšší súd SR nevysporiadal

s námietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní.».

14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa , Slovenskej

republiky v spojení s , ) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 25.09.2018, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

z 25.09.2018 sa ruší a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 390,50 € na účet právnej zástupkyne

vedený v v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

18. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. V súlade s všetci účastníci sú si v konaní rovní.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Právne posúdenie ústavným súdom

25. Sťažovateľ sa podanou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia jeho

základných práv podľa , a v spojení s

ods. 1 a taktiež práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

26. Skôr, ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej sťažnostnej argumentácie

uvedenej v ústavnej sťažnosti, považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými

súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

27. Ústavný súd akcentuje, že je primárnou ústavnou bázou pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých

aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v až

(). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu

ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivý súdny proces (

dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú [ v spojení s (,

)].

28. Ústavný súd pritom vo vzťahu k a dohovoru

opakovane judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

29. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru je povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne

odôvodniť, čo predstavuje záruku toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Náležité

odôvodnenie rozhodnutia ako prostriedok k zamedzeniu svojvôle súdu má súčasne zaručiť

transparentnosť a kontrolovateľnosť jeho rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry

ústavného súdu má účastník konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

30. Uvedené východiská bol povinný pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa

rešpektovať aj najvyšší súd, preto sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

ústavnej sťažnosti oboznámil s tou časťou odôvodnenia jeho napadnutého uznesenia, ktorá

je pre zhodnotenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti podstatná, a súčasne sa zameral

na posúdenie, či zo strany najvyššieho súdu skutočne došlo k splneniu požiadaviek

kladených na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Na tomto základe je potom úlohou

ústavného súdu formulovať záver o arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

a tak vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa alebo, naopak, konštatovať zjavnú

neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti.

31. O zjavne neopodstatnenej ústavnej sťažnosti pritom možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

32. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietaní arbitrárnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z dôvodu, že dovolací súd sa nezaoberal podstatou

sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov, ale formalisticky jeho dovolanie odmietol

ako neprípustné podľa a .

33. Sťažovateľ ako dovolateľ v podanom dovolaní proti rozsudku krajského súdu

namietal vadu zmätočnosti podľa (dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a súčasne

prípustnosť dovolania odôvodňoval aj (rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nebola vyriešená).

34. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

sa prvotne zaoberal prípustnosťou dovolania sťažovateľa z dôvodu namietanej vady

zmätočnosti podľa a v tejto súvislosti konštatoval, že „hlavnými znakmi,

ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle , sú a/ zásah súdu

do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci

procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné

oprávnenia“ (bod 9.2 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu). Námietku sťažovateľa

týkajúcu sa nevysporiadania sa so všetkými jeho odvolacími argumentmi vyhodnotil

najvyšší súd ako námietku nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu

(bod 9.5 napadnutého uznesenia). V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal predovšetkým

na svoje zjednocujúce stanovisko sp. zn. R 2/2016 (ďalej len „stanovisko najvyššieho

súdu“), právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu

konania v zmysle . Výnimočne, keď

písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f/ .“ S odkazom na svoju judikatúru najvyšší

súd dodal, že zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania s účinnosťou

od 1. júla 2016 sa podstaty a zmyslu predmetného stanoviska nedotkli, preto ho je potrebné

naďalej považovať za aktuálne.

35. Najvyšší súd ďalej v bode 9.7 napadnutého uznesenia uviedol, že uplatnenie

druhej vety stanoviska najvyššieho súdu, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety,

sa týka výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. V danom prípade však

podľa názoru najvyššieho súdu obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie takejto

výnimky, pretože „V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia,

ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Obsah spisu v ničom

neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil

spôsobom priečiacim sa zákonu. Za procesnú vadu konania podľa

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

dovolateľa.“.

36. Ďalej najvyšší súd poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého dôvodom

zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle nie je nedostatočné

zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu, pričom vadu zmätočnosti nezakladá ani prípadné

nesprávne právne posúdenie veci.

37. Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie

je podľa prípustné.

38. V nadväzujúcej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd,

posudzujúc prípustnosť dovolania sťažovateľa podľa ,

konštatoval: „Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ,

musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku hmotnoprávnu

alebo procesnoprávnu (nie skutkovú), na vyriešení ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie.

Právna otázka musí byť označená v dovolaní spôsobom jasným, určitým a zrozumiteľným.

Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie

správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu

niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421

ods. 1 písm. b/ . Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd

nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal

dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený

cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť

k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním

riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesné

neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii

právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v (, 3 Cdo

94/2018, ).“

39. Najvyšší súd ďalej uviedol, že sťažovateľ síce v podanom dovolaní namietal,

že rozsudok krajského súdu nie je založený na riadnom zistení skutkových okolností

významných pre správne právne posúdenie veci a kritizoval správnosť právnych úvah

a záverov krajského súdu, avšak žiadnym spôsobom nekonkretizoval, riešenie akej právnej

otázky, ktorou sa najvyšší súd vo svojej praxi dovolacieho súdu dosiaľ nezaoberal,

by odôvodňovalo prípustnosť dovolania podľa . Vzhľadom na to,

že sťažovateľ si nesplnil svoju procesnú povinnosť vymedziť právnu otázku, ktorá podľa

obsahu dovolania nebola najvyšším súdom riešená, najvyšší súd nemohol uskutočniť

meritórny dovolací prieskum a prijať závery vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci

krajským súdom. Nad rámec najvyšší súd poznamenal, že „pokiaľ mal dovolateľ

na mysli otázku súladu právneho úkonu s dobrými mravmi, ide o otázku dovolacím

súdom už opakovane riešenú (, , ,

)“.

40. Na základe uvedeného najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 447

písm. c) v časti namietajúcej vadu zmätočnosti podľa a vo zvyšnej

časti podľa .

41. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej arbitrárnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v danom prípade nedopustil

takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel

a význam. Napadnuté uznesenie preto nemožno označiť za arbitrárne alebo neodôvodnené

v tom zmysle, že by právne závery v ňom obsiahnuté boli zjavne nelogické, ústavne

neudržateľné alebo že by najvyšší súd nezohľadnil podstatné skutočnosti dôležité

pre rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého

uznesenia podrobne zaoberal posúdením prípustnosti dovolania, pričom existenciu vád

zmätočnosti zakladajúcich prípustnosť dovolania nezistil. V tejto súvislosti ústavný súd

považuje za potrebné zdôrazniť, že len najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu prináleží

rozhodovať o naplnení predpokladov na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane

posúdenia otázky prípustnosti samotného dovolania podľa . Inými slovami,

posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami

, ktoré v zmysle majú ustanovovať

podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1

(obdobne dohovoru), v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľa (, ).

42. Taktiež posúdenie toho, či otázka zásadného právneho významu bola

už najvyšším súdom v jeho rozhodovacej činnosti vyriešená alebo nie, a na to nadväzujúcu

prípustnosť dovolania bude riešiť najvyšší (dovolací) súd na základe dôvodov uvedených

dovolateľom ( ). Prípustnosť dovolania závisí od toho, ako dovolateľ vymedzí

právnu otázku riešenú odvolacím súdom s ohľadom na to, že dosiaľ dovolací súd takúto

otázku vo svojej rozhodovacej praxi neriešil (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., a kol.

. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 1540 s. ISBN 978-80-7400-

629-6, s. 1381). Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal aj s dôvodom prípustnosti dovolania podľa

, pričom sám sťažovateľ v ústavnej sťažnosti priznáva, že otázku

zásadného právneho významu, ktorá ešte nebola najvyšším súdom v jeho praxi riešená,

presne nešpecifikoval.

43. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by

z ústavnoprávneho hľadiska spochybňoval závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2

písm. g) v časti namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s napadnutým uznesením najvyššieho súdu

44. Z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v bode 11 tohto uznesenia vyplýva,

že porušenie základného práva na rovnosť účastníkov podľa v spojení

s sťažovateľ vidí v postupe krajského súdu, ktorý pred vydaním

rozsudku nevykonal potrebné dokazovanie a podľa názoru sťažovateľa sa zaoberal len

odvolacími námietkami uvedenými žalovanou. V súvislosti s namietaným porušením

základného práva na rovnosť strán v spore ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

porušením označeného práva a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nezistil príčinnú

súvislosť, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru o porušení predmetného práva

sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Namietané porušenie práva

sťažovateľa na rovnosť strán v spore sa týka postupu a rozhodovania krajského súdu vo veci

samej, čo samo osebe vylučuje, aby najvyšší súd, ktorý rozhodoval o podanom dovolaní

sťažovateľa, mohol do tohto jeho základného práva zasiahnuť neprípustným spôsobom.

45. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú podľa aj v časti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva zaručeného

v spojení s .

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

46. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa konštatuje, že v danom prípade nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 .

47. Ústavný súd preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

48. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu