Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 311 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (316)I. ÚS 387/2019
PDF · 611.08 KB
No categories available
I. ÚS 387/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra
Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti
Báhoň, IČO 34 014 933, zastúpenej advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o.,
Dunajská 15/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Viliam Karas,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 146/2018
z 29. novembra 2018 za účasti
takto
rozhodol:
1. Základné právo Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Báhoň podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo
146/2018 z 29. novembra 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 146/2018
z 29. novembra 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania
Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Báhoň v sume 623,27 € (slovom šesťstodvadsaťtri eur
a dvadsaťsedem centov) na účet advokátskej kancelárie MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská
15/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ústavnej sťažnosti Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Báhoň vo zvyšnej časti
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 387/2019-
26 zo 17. septembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky
Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Báhoň, IČO 34 014 933 (ďalej len „sťažovateľka“),
v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 146/2018 z 29. novembra
2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom
na základe žaloby sťažovateľky (žalobkyne), ktorou sa domáhala proti
(ďalej len „žalovaný“) vydania nehnuteľných vecí, Okresný súd
Pezinok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 8 C 323/2012-413 z 25. marca 2015
«uložil žalovanému povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k vo výroku označeným
nehnuteľnostiam do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšku (v časti
týkajúcej sa pozemkov parcely registra „E“ s parcelnými číslami )
žalobu žalobcu zamietol a napokon vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania». Pokiaľ išlo o nepriznanie náhrady trov konania účastníkom okresný súd
vychádzajúc z § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016,
ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo,
konštatoval, že „žalobca v čase podania žaloby nemal ustálený žalobný petit, ako aj
preukázanie reštitučného dôvodu. Reštitučný titul žalobca preukázal až v priebehu konania,
kde súdu doložil do spisu dňa 21. 09. 2009 výmer v prospech vlastníctva štátu v zmysle zák.
46/1948 Sb. Žalobca špecifikáciu nehnuteľností definitívne ustálil až podaním zo dňa 24. 4.
2013. A z toho dôvodu, nemôže byť žalovanému na ujmu, že neuzavrel so žalobcom dohodu
o vydaní nehnuteľností do 60 dní odo dňa doručenia výzvy v zmysle § 5 ods. 2 zák. č.
3. Proti rozsudku okresného súdu „v žalobe zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa
náhrady trov konania“ sťažovateľka podala odvolanie, v ktorom uviedla, že nebola
objektívne schopná už v žalobe presne identifikovať nehnuteľnosti, vydania ktorých sa
domáhala, a žalovaný jej v tomto smere neposkytol žiadnu súčinnosť. Sťažovateľka
namietla, že v konaní mala prevažujúci úspech, a preto má nárok na priznanie náhrady trov
konania.
4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Co 325/2015-
445 z 27. februára 2018 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobu zamietajúcej
časti a časti týkajúcej sa náhrady trov prvoinštančného konania potvrdil ako vecne správny;
zároveň rozhodol, že žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. Vo vzťahu
k náhrade trov konania konštatoval, že „z obsahu spisu a samotného priebehu konania je
zrejmé, že žalobca jednotlivé podmienky uplatneného reštitučného nároku preukazoval až v
priebehu konania, po ktorom preukázaní došlo k uzavretiu čiastkových dohôd, resp. k
späťvzatiu žaloby v týchto častiach. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žaloba bola podaná z
dôvodu hrozby preklúzie práva žalobcu na vydanie nehnuteľností, pričom na tomto stave
nenesie žalovaný žiaden podiel. V súdenej veci tak skutočne nebolo možné pre
nepreukázanie nároku žalobcom uzavretie dohody o vydaní ani častí nehnuteľností pred
podaním žaloby, ale až so značným odstupom času, kedy žalobca nárok v rámci konania
pred súdom preukázal. Nebolo by spravodlivé požadovať od žalovaného, aby náklady
konania, ktorými sú výlučne trovy právneho zastúpenia, znášal tento ako povinná osoba,
keď vznik týchto trov nezavinil, potrebu vymáhania reštitučného nároku súdnou cestou
spôsobil sám žalobca svojou nečinnosťou, resp. riadnym nepreukázaním nároku pred
podaním žaloby na súd.“.
5. Proti rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov prvoinštančného
konania sťažovateľka podala dovolanie odôvodnené tým, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) Civilného sporového
poriadku účinného od 1. júla 2016, (ďalej aj „CSP“)]; v tejto súvislosti namietala, že „súdy
nesprávne právne posúdili otázku miery úspechu v konaní, keď nezohľadnili, že ešte pred
vydaním rozsudku okresného súdu bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá dohoda...
o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam...
Následne žalobca vzal návrh v časti týkajúcej sa týchto parciel späť a uplatnil si nárok na
priznanie náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia v súlade s § 146 ods. 2 OSP...
Okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 323/2012-375 zo dňa 4. 12. 2014 síce konanie zastavil
v časti parciel, ktoré tvorili dohodu o vydaní, ale nerozhodol o trovách konania..., o trovách
konania malo byť rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. Predmetom konania ostali ďalšie
nehnuteľnosti, ktoré žalovaný odmietol dobrovoľne vydať a o týchto nehnuteľnostiach sa
ďalej konalo. Súd rozsudkom napokon v časti vyhovel žalobe a v časti týkajúcej sa
nevydaných parciel žalobu zamietol. Žalobca mal v predmetnej veci takmer plný úspech, na
základe čoho mu prináleží právo na náhradu trov konania. Žalobca uvedené skutočnosti
namietal aj v podanom odvolaní, avšak odvolací súd sa nimi nijako nezaoberal.“.
Prípustnosť podaného dovolania sťažovateľka zároveň vyvodzovala z toho, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP]; v tejto súvislosti
namietala, že „odvolací súd pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania vec
nesprávne právne posúdil, keď namiesto ustanovenia § 142 ods. 1 OSP aplikoval
ustanovenie § 142 ods. 2 OSP, ktoré je možné aplikovať len v tom prípade, keď je pomer
úspechu a neúspechu takmer rovnaký (vyrovnaný)“.
6. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 146/2018 z 29. novembra 2018 dovolanie
odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP a zároveň rozhodol, že žalovanému
náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. V odôvodnení napadnutého uznesenia
najvyšší súd konštatoval, že „žalobca podal dovolanie proti tej časti potvrdzujúceho výroku
rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku o trovách prvoinštančného konania. Rozhodnutie o trovách
konania (aj keď je súčasťou výrokovej časti rozsudku, ktorým súd rozhodol vo veci samej)
má vo svojej podstate vždy povahu uznesenia, čo znamená, že dovolanie podané podľa
§ 421 ods. 1 C. s. p. proti takémuto výroku rozsudku odvolacieho súdu nie je vzhľadom na
znenie § 421 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 357 písm. m) C. s. p. prípustné. Rovnako nie je
dovolanie proti tejto časti potvrdzujúceho výroku rozsudku odvolacieho súdu prípustné ani
podľa § 420 písm. f) C. s. p , pretože túto časť potvrdzujúceho výroku rozsudku odvolacieho
súdu nie je možné považovať za rozhodnutie vo veci samej.“.
7. S uvedenými závermi všeobecných súdov týkajúcimi sa náhrady trov
prvoinštančného konania sťažovateľka nesúhlasí, považuje ich za „nesprávne, protiústavné
a v rozpore s účelom Reštitučného zákona a úpravou náhrady trov konania v OSP, ako aj
v... CSP... Sťažovateľka namieta, že v tomto prípade súdy nesprávne vyhodnotili pomer jeho
úspechu v konaní, pričom použitým výkladom sa nedôvodne odklonili od zmyslu a účelu
právnej úpravy v otázke náhrady trov konania... Pokiaľ ide o dovolací súd... mal napadnuté
rozhodnutia preskúmať, keďže ide o porušenie základného práva sťažovateľa a otázku
prípustnosti dovolania vyložiť širšie, a to s prihliadnutím na ustanovenia článkov 3 a 4 CSP.
Nakoľko dovolací súd nepostupoval uvedeným spôsobom, došlo tak k odopretiu
spravodlivosti a sťažovateľovi bol znemožnený prístup k súdu... Okresný súd a krajský súd
pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezohľadnili sú skutočnosť, že ešte pred vydaním
rozsudku okresného súdu, žalovaný dobrovoľne dohodou vydal prevažnú časť žalovaných
nehnuteľností sťažovateľovi. Sťažovateľ pri späťvzatí návrhu v tejto časti vyčíslil trovy
konania vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam a žiadal priznať ich náhradu. Okresný súd o
jeho nároku nerozhodol, pričom o ňom malo byť rozhodnuté v rozhodnutí o merite veci, čo
sa však nestalo... Sťažovateľ mal v konaní väčšinový úspech a len nepatrný neúspech...
Sťažovateľ uvedené skutočnosti namietal tak v odvolaní proti rozsudku okresného súdu ako
aj v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, avšak neúspešne... Reštitučný zákon
nevyžaduje od oprávnenej osoby, aby v rámci prekluzívnej lehoty preukázala (nad všetky
pochybnosti) splnenie všetkých podmienok. Reštitučný zákon jej iba ukladá, aby si uplatnila
nárok reštitučnou výzvou a bol zrejmý reštitučný titul (pozn. s prihliadnutím na závery NS
SR a ÚS SR...). Sťažovateľ bezpochyby postupoval zákonným spôsobom a svoj nárok si
riadne a včas uplatnil kvalifikovanou výzvou a preukázal aj reštitučný titul, ktorý vyplývaj aj
z PK vložky. K podaniu žaloby došlo z dôvodu neochoty žalovaného dobrovoľne vydať
nehnuteľnosti... Súdy nedôvodne a svojvoľne rozhodli o nepriznaní nároku na náhradu trov
konania sťažovateľovi... Tým, že sťažovateľovi nebola priznaná takáto prislúchajúca
zákonná náhrada trov konania (čiastočne pokrývajúca výdavky úspešnej strany so súdnym
konaním), ktorú legitímne očakával, došlo okrem porušenia práva na spravodlivý súdny
proces aj k zmenšeniu jeho majetku, čím bolo neoprávnene zasiahnuté aj do jeho
vlastníckeho práva.“.
II.
Vyjadrenie najvyššieho súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky
8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 3/2019-163
z 8. novembra 2019 vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom uviedla, že
najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí aplikoval Civilný sporový poriadok a príslušné
ustanovenia v ňom obsiahnuté, ktoré sa týkajú dovolacieho konania (najmä § 420 a § 421).
Rozhodnutie, na ktoré sťažovateľ poukazuje, bolo vydané za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), v ktorom bola prípustnosť dovolania upravená odlišne,
preto sa na daný prípad nemôže vzťahovať. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu je
súladné z ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, preto ho nie je možné
považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu (napr. 3 Cdo 221/2016,
8 Cdo 45/2017, 3 Cdo 95/2018). Tento názor bol vyslovený aj v rozhodovacej činnosti
ústavného súdu (I. ÚS 56/2017). Na základe uvedeného navrhuje ústavnú sťažnosť
odmietnuť ako nedôvodnú.
9. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu, ktorá
využila svoje oprávnenie vyjadriť sa k nej listom sp. zn. SPFZ 127456/2019 zo 4. októbra
2019, v ktorom uviedla, že považuje doterajšie rozhodnutia súdov o náhrade trov konania
za spravodlivé a aplikáciu § 142 ods. 2 OSP za dôvodnú. Zúčastnená osoba v doterajšom
konaní preukázala nemožnosť uzavretia dohody o vydaní nehnuteľností pred podaním
žaloby a zároveň preukázala skutočnosť, že začatie konania nezavinila a ani k nemu nedala
žiadnu príčinu. Zúčastnená osoba preto nemôže byť zaviazaná náhradou trov konania
v zmysle § 146 ods. 2 druhej vety OSP z dôvodu, že žalobný návrh bol nedôvodný aj
v časti, v ktorej bola po podaní žaloby uzavretá medzi účastníkmi dohoda o vydaní
nehnuteľností. Jediným dôvodom podania žaloby bola hrozba zániku práva žalobcu, a nie
reálna hrozba nevydania nehnuteľností zo strany žalovaného.
10. Na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu reagovala sťažovateľka
podaním z 5. decembra 2019, v ktorom vyslovila názor, že najvyšší súd mal v danom
prípade so zreteľom na základné princípy civilného sporového konania vyjadrené v čl. 3
a čl. 4 CSP pripustiť extenzívnejší výklad § 420 a § 421 CSP a dovolanie preskúmať
minimálne vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Vo vzťahu
k vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľka uviedla, že jej jednoznačne prináleží nárok
na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 3 a § 146 ods. 2 OSP, resp. § 255 a § 256 CSP,
2 2
keďže mala úspech vo výmere 270 986 m(91,46 %) a neúspech vo výmere 25 293,34 m
(8,54 %). Čo sa týka späťvzatia časti žaloby sťažovateľkou v dôsledku dobrovoľného
uzavretia dohody o vydaní nehnuteľností so žalovaným v roku 2014, toto nemôže byť
z hľadiska náhrady trov konania chápané inak ako procesné zavinenie zastavenia konania
zo strany žalovaného, keďže petit a jednotlivé podmienky vydania nehnuteľností boli jasne
preukázané už pri podaní žaloby.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nemôže materiálne nahrádzať
hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi, ktorých sústava je od ústavného
súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len výnimočne, za splnenia podmienok
uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd hodnotenie dôkazov vykonané
všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak výlučne v rovine kasačného
prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti dostával do pozície ďalšej
inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
15. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
16. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy
v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu
a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem
na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický
postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému
a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd
pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť
v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou
súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152
ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)
a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.
III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych
orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj
zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán
verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň
garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci
akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská
republika viazaná.
17. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v
právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných
kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
18. Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať
pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej
nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale
môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,
systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii
právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len
v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch
právneho štátu (I. ÚS 155/2017, ZNaU 28/2017, pozri aj nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. IV. ÚS 1241/12 z 13. marca 2013, z ktorého navyše vyplýva, že povinnosť
súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom
texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide
o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad).
19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 146/2018 z 29. novembra 2018 (bod 6).
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
22. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
v obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
24. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. III. ÚS 875/2016 a rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému
kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36]. Právo na prístup k súdu však
nemá absolútny charakter a môže podliehať obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení
obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej úvahy. Právo na prístup k súdu nemožno
obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery, že to naruší samotnú podstatu daného
práva. Obmedzenie práva na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi
z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade, že nesleduje legitímny cieľ a ani v prípade, že medzi
použitými prostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality
(Grécko-katolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok
z 29. 11. 2016, § 89).
25. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
26. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento
článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý
argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk
v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže
byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných
štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním
a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani
v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú
podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou
spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania
byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí
v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
27. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 146/2018 z 29. novembra 2018 dovolanie
sťažovateľky podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 5 Co 325/2015 z 27. februára 2018 v časti týkajúcej sa nároku
na náhradu trov prvoinštančného konania a nároku na náhradu trov odvolacieho konania
odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP (bod 6).
28. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že keďže niet žiadnych
pochýb o tom, že vo veci samej mala väčšinový úspech (91,46 %), má nárok na náhradu
trov prvoinštatnčného konania, ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak
okresný súd a krajský súd jej ho nepriznali. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
považuje sťažovateľka za nezákonné a arbitrárne a najvyššiemu súdu vytýka, že ústavne
nesúladným výkladom § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP porušil základné
právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivý súdny proces.
29. Na účel overenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky obsiahnutých v ústavnej
sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 8 C 323/2012, z ktorého zistil,
že konanie o vydanie nehnuteľností začalo doručením žaloby sťažovateľky 24. apríla 2007
Okresnému súdu Bratislava III, na ktorom bola vec vedená pod sp. zn. 17 C 95/2007.
Po prechode výkonu súdnictva z Okresného súdu Bratislava III na okresný súd bola vec
vedená pod sp. zn. 4 C 509/2008 a neskôr pod sp. zn. 8 C 323/2012. Okresný súd rozhodol
o trovách konania v rozsudku č. k. 8 C 323/2012-413 z 25. marca 2015, t. j. za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku (bod 2). Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky
proti uvedenému rozsudku okresného súdu v rozsudku č. k. 5 Co 325/2015-445
z 27. februára 2018, t. j. za účinnosti Civilného sporového poriadku (bod 4).
30. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak
to zákon pripúšťa.
31. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
32. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
33. Podľa § 421 ods. 2 dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,
ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
34. Podľa § 357 písm. m) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej
inštancie o nároku na náhradu trov konania.
35. Podľa § 447 písm. c) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
36. Ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 387/2019-26 zo 17. septembra 2019
o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie poukázal na to, že problematikou prípustnosti
opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v uznesení sp. zn.
I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom vylovil:
«Ustanovenie § 420 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zakotvuje
prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré
síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci
samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak
ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci
samej (t. j. meritórne rozhodnutie) je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím,
ktorým sa konanie o predmete sporu končí, avšak pre účely posudzovania prípustnosti
dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno zaradiť do skupiny rozhodnutí,
„ktorým sa konanie končí“, pretože pre tento účel je už zaradené do skupiny rozhodnutí „vo
veci samej“.
Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda
možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho
vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení
odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu
späťvzatia žaloby po rozhodnutí prvostupňového súdu a pred rozhodnutím odvolacieho
súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové
uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí, pričom spravidla pôjde
o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam podľa § 357
CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených
v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP
z prieskumu dovolacím súdom vylúčené.
Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie
a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci
odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku
na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu
o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným
(ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už
uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov
zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.»
37. „Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie
o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017).
38. Prípustnosť dovolania podľa § 420 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
o nároku na náhradu trov konania však najvyšší súd neposudzuje jednotne. V uznesení
sp. zn. 6 Cdo 160/2017 z 28. februára 2018 (R 73/2018) najvyšší súd vyslovil, že
„uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie
končí v zmysle ustanovenia § 420 CSP, i keď odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol
samostatným uznesením vydaným až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“,
a z uvedeného dôvodu dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne
neprípustné. V uznesení sp. zn. 2 Cdo 97/2017 z 31. mája 2018 najvyšší súd dospel
k záveru, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je nielen prípustné, ale tiež dôvodné,
a z uvedeného dôvodu zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách odvolacieho
konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
39. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší
súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.
5 Co 325/2015-445 z 27. februára 2018 neaplikoval § 420 písm. f) CSP, pokiaľ ide
o prípustnosť dovolania ústavne súladným spôsobom. Najvyšší súd v napadnutom uznesení
nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky, preto
jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky podľa § 420 písm. f) CSP
proti uvedenému rozsudku krajského súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje
obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto časti je námietka
sťažovateľky opodstatnená.
40. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách
konania je integrálnou súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod čl. 46
ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu
ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť
základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu
naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná
úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Občianskom súdnom poriadku účinnom
do 30. júna 2016 (§ 142 a nasl.), resp. v Civilnom sporovom poriadku účinnom od 1. júla
2016 (§ 255 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba
vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu
ochranu.
41. Trovy vynaložené účastníkom konania (sporovou stranou) v spore musia byť
v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa
musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti
takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo
právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu
pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti
za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu
práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník (sporová strana) nárok
na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie
trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby (m. m. II. ÚS 78/03,
III. ÚS 481/2015, IV. ÚS 83/2018).
42. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania,
musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho
zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne
reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné
osobitného zreteľa“. Uvedená právna úprava priamo vychádza z predchádzajúcej právnej
úpravy zakotvenej v § 150 OSP.
43. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti
za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd
podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej
strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti
zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi.
To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes
už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo
17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné
považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle),
ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení
povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je
možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné
zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno
nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo,
ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného
súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie
ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000)...
Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej
nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného
princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu
zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných
prípadoch... Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa
neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania.
Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov
alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli
trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania.
Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí
súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné,
aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257
a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z
rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný
priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto
ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť
č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn.
I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii
§ 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal
znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na
náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
konania“ už nemá v CSP oporu. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd
vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by
mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle... Aj podľa ustálenej súdnej praxe
(pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 či uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 67/2010) výnimočnosť použitia ustanovenia 257, ako aj
to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite
odôvodnené.» (Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.;
Tomašovič, M.; a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s.
940 – 943).
44. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
(body 1 a 2 výroku nálezu).
45. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
46. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa
§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
47. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní
sťažovateľky podľa § 420 písm. f) CSP, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne
zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu
povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako
popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.
48. Aj z čl. 2 ods. 1 a 2 CSP vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv
a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak
takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
49. Ústavný súd zároveň konštatuje, že námietka sťažovateľky týkajúca sa ústavne
nesúladného výkladu § 421 ods. 1 písm. b) CSP najvyšším súdom nie je spôsobilá
spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia, keďže podľa § 421 ods. 2 CSP
dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol
o odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Tejto
časti ústavnej sťažnosti ústavný súd nevyhovel (bod 4).
V.
Trovy konania
50. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania.
51. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
52. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal z § 1
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak. Táto podľa
oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2018 predstavovala sumu
980 €.
53. Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16
ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume
623,27 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby (príprava
a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu podpredsedníčky
najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby) vykonané v roku 2019 v sume 163,33 € za jeden
úkon a tri režijné paušály v sume 9,80 € za jeden paušál, plus 20 % DPH, ktoré zaviazal
uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).
54. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu