Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 387/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra

Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti

Báhoň, IČO 34 014 933, zastúpenej advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o.,

Dunajská 15/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Viliam Karas,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2018 za účasti

takto

rozhodol:

1. Základné právo Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Báhoň podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo

146/2018 z 29. novembra 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Báhoň v sume 623,27 € (slovom šesťstodvadsaťtri eur

a dvadsaťsedem centov) na účet advokátskej kancelárie MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská

15/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavnej sťažnosti Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Báhoň vo zvyšnej časti

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) uznesením č. k.

26 zo 17. septembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky

Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Báhoň, IČO 34 014 933 (ďalej len „sťažovateľka“),

v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. novembra

2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom

na základe žaloby sťažovateľky (žalobkyne), ktorou sa domáhala proti

(ďalej len „žalovaný“) vydania nehnuteľných vecí, Okresný súd

Pezinok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -413 z 25. marca 2015

«uložil žalovanému povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k vo výroku označeným

nehnuteľnostiam do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšku (v časti

týkajúcej sa pozemkov parcely registra „E“ s parcelnými číslami )

žalobu žalobcu zamietol a napokon vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu

trov konania». Pokiaľ išlo o nepriznanie náhrady trov konania účastníkom okresný súd

vychádzajúc z (účinného do 30. júna 2016,

ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo,

konštatoval, že „žalobca v čase podania žaloby nemal ustálený žalobný petit, ako aj

preukázanie reštitučného dôvodu. Reštitučný titul žalobca preukázal až v priebehu konania,

kde súdu doložil do spisu dňa 21. 09. 2009 výmer v prospech vlastníctva štátu v zmysle zák.

46/1948 Sb. Žalobca špecifikáciu nehnuteľností definitívne ustálil až podaním zo dňa 24. 4.

2013. A z toho dôvodu, nemôže byť žalovanému na ujmu, že neuzavrel so žalobcom dohodu

o vydaní nehnuteľností do 60 dní odo dňa doručenia výzvy v zmysle § 5 ods. 2 zák. č.

“.

3. Proti rozsudku okresného súdu „v žalobe zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa

náhrady trov konania“ sťažovateľka podala odvolanie, v ktorom uviedla, že nebola

objektívne schopná už v žalobe presne identifikovať nehnuteľnosti, vydania ktorých sa

domáhala, a žalovaný jej v tomto smere neposkytol žiadnu súčinnosť. Sťažovateľka

namietla, že v konaní mala prevažujúci úspech, a preto má nárok na priznanie náhrady trov

konania.

4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Co 325/2015-

445 z 27. februára 2018 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobu zamietajúcej

časti a časti týkajúcej sa náhrady trov prvoinštančného konania potvrdil ako vecne správny;

zároveň rozhodol, že žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. Vo vzťahu

k náhrade trov konania konštatoval, že „z obsahu spisu a samotného priebehu konania je

zrejmé, že žalobca jednotlivé podmienky uplatneného reštitučného nároku preukazoval až v

priebehu konania, po ktorom preukázaní došlo k uzavretiu čiastkových dohôd, resp. k

späťvzatiu žaloby v týchto častiach. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žaloba bola podaná z

dôvodu hrozby preklúzie práva žalobcu na vydanie nehnuteľností, pričom na tomto stave

nenesie žalovaný žiaden podiel. V súdenej veci tak skutočne nebolo možné pre

nepreukázanie nároku žalobcom uzavretie dohody o vydaní ani častí nehnuteľností pred

podaním žaloby, ale až so značným odstupom času, kedy žalobca nárok v rámci konania

pred súdom preukázal. Nebolo by spravodlivé požadovať od žalovaného, aby náklady

konania, ktorými sú výlučne trovy právneho zastúpenia, znášal tento ako povinná osoba,

keď vznik týchto trov nezavinil, potrebu vymáhania reštitučného nároku súdnou cestou

spôsobil sám žalobca svojou nečinnosťou, resp. riadnym nepreukázaním nároku pred

podaním žaloby na súd.“.

5. Proti rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov prvoinštančného

konania sťažovateľka podala dovolanie odôvodnené tým, že súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) Civilného sporového

poriadku účinného od 1. júla 2016, (ďalej aj „CSP“)]; v tejto súvislosti namietala, že „súdy

nesprávne právne posúdili otázku miery úspechu v konaní, keď nezohľadnili, že ešte pred

vydaním rozsudku okresného súdu bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá dohoda...

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam...

Následne žalobca vzal návrh v časti týkajúcej sa týchto parciel späť a uplatnil si nárok na

priznanie náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia v súlade s ...

Okresný súd uznesením sp. zn. -375 zo dňa 4. 12. 2014 síce konanie zastavil

v časti parciel, ktoré tvorili dohodu o vydaní, ale nerozhodol o trovách konania..., o trovách

konania malo byť rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. Predmetom konania ostali ďalšie

nehnuteľnosti, ktoré žalovaný odmietol dobrovoľne vydať a o týchto nehnuteľnostiach sa

ďalej konalo. Súd rozsudkom napokon v časti vyhovel žalobe a v časti týkajúcej sa

nevydaných parciel žalobu zamietol. Žalobca mal v predmetnej veci takmer plný úspech, na

základe čoho mu prináleží právo na náhradu trov konania. Žalobca uvedené skutočnosti

namietal aj v podanom odvolaní, avšak odvolací súd sa nimi nijako nezaoberal.“.

Prípustnosť podaného dovolania sťažovateľka zároveň vyvodzovala z toho, že rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [ ]; v tejto súvislosti

namietala, že „odvolací súd pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania vec

nesprávne právne posúdil, keď namiesto ustanovenia aplikoval

ustanovenie , ktoré je možné aplikovať len v tom prípade, keď je pomer

úspechu a neúspechu takmer rovnaký (vyrovnaný)“.

6. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. novembra 2018 dovolanie

odmietol ako neprípustné podľa a zároveň rozhodol, že žalovanému

náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. V odôvodnení napadnutého uznesenia

najvyšší súd konštatoval, že „žalobca podal dovolanie proti tej časti potvrdzujúceho výroku

rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu

prvej inštancie vo výroku o trovách prvoinštančného konania. Rozhodnutie o trovách

konania (aj keď je súčasťou výrokovej časti rozsudku, ktorým súd rozhodol vo veci samej)

má vo svojej podstate vždy povahu uznesenia, čo znamená, že dovolanie podané podľa

proti takémuto výroku rozsudku odvolacieho súdu nie je vzhľadom na

znenie v spojení s prípustné. Rovnako nie je

dovolanie proti tejto časti potvrdzujúceho výroku rozsudku odvolacieho súdu prípustné ani

podľa § 420 písm. f) C. s. p , pretože túto časť potvrdzujúceho výroku rozsudku odvolacieho

súdu nie je možné považovať za rozhodnutie vo veci samej.“.

7. S uvedenými závermi všeobecných súdov týkajúcimi sa náhrady trov

prvoinštančného konania sťažovateľka nesúhlasí, považuje ich za „nesprávne, protiústavné

a v rozpore s účelom Reštitučného zákona a úpravou náhrady trov konania v , ako aj

v... ... Sťažovateľka namieta, že v tomto prípade súdy nesprávne vyhodnotili pomer jeho

úspechu v konaní, pričom použitým výkladom sa nedôvodne odklonili od zmyslu a účelu

právnej úpravy v otázke náhrady trov konania... Pokiaľ ide o dovolací súd... mal napadnuté

rozhodnutia preskúmať, keďže ide o porušenie základného práva sťažovateľa a otázku

prípustnosti dovolania vyložiť širšie, a to s prihliadnutím na ustanovenia článkov 3 a 4 .

Nakoľko dovolací súd nepostupoval uvedeným spôsobom, došlo tak k odopretiu

spravodlivosti a sťažovateľovi bol znemožnený prístup k súdu... Okresný súd a krajský súd

pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezohľadnili sú skutočnosť, že ešte pred vydaním

rozsudku okresného súdu, žalovaný dobrovoľne dohodou vydal prevažnú časť žalovaných

nehnuteľností sťažovateľovi. Sťažovateľ pri späťvzatí návrhu v tejto časti vyčíslil trovy

konania vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam a žiadal priznať ich náhradu. Okresný súd o

jeho nároku nerozhodol, pričom o ňom malo byť rozhodnuté v rozhodnutí o merite veci, čo

sa však nestalo... Sťažovateľ mal v konaní väčšinový úspech a len nepatrný neúspech...

Sťažovateľ uvedené skutočnosti namietal tak v odvolaní proti rozsudku okresného súdu ako

aj v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, avšak neúspešne... Reštitučný zákon

nevyžaduje od oprávnenej osoby, aby v rámci prekluzívnej lehoty preukázala (nad všetky

pochybnosti) splnenie všetkých podmienok. Reštitučný zákon jej iba ukladá, aby si uplatnila

nárok reštitučnou výzvou a bol zrejmý reštitučný titul (pozn. s prihliadnutím na závery NS

SR a ÚS SR...). Sťažovateľ bezpochyby postupoval zákonným spôsobom a svoj nárok si

riadne a včas uplatnil kvalifikovanou výzvou a preukázal aj reštitučný titul, ktorý vyplývaj aj

z PK vložky. K podaniu žaloby došlo z dôvodu neochoty žalovaného dobrovoľne vydať

nehnuteľnosti... Súdy nedôvodne a svojvoľne rozhodli o nepriznaní nároku na náhradu trov

konania sťažovateľovi... Tým, že sťažovateľovi nebola priznaná takáto prislúchajúca

zákonná náhrada trov konania (čiastočne pokrývajúca výdavky úspešnej strany so súdnym

konaním), ktorú legitímne očakával, došlo okrem porušenia práva na spravodlivý súdny

proces aj k zmenšeniu jeho majetku, čím bolo neoprávnene zasiahnuté aj do jeho

vlastníckeho práva.“.

II.

Vyjadrenie najvyššieho súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky

8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -163

z 8. novembra 2019 vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom uviedla, že

najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí aplikoval a príslušné

ustanovenia v ňom obsiahnuté, ktoré sa týkajú dovolacieho konania (najmä § 420 a § 421).

Rozhodnutie, na ktoré sťažovateľ poukazuje, bolo vydané za účinnosti Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), v ktorom bola prípustnosť dovolania upravená odlišne,

preto sa na daný prípad nemôže vzťahovať. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu je

súladné z ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, preto ho nie je možné

považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo

zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu (napr. ,

, ). Tento názor bol vyslovený aj v rozhodovacej činnosti

ústavného súdu (). Na základe uvedeného navrhuje ústavnú sťažnosť

odmietnuť ako nedôvodnú.

9. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu, ktorá

využila svoje oprávnenie vyjadriť sa k nej listom sp. zn. SPFZ 127456/2019 zo 4. októbra

2019, v ktorom uviedla, že považuje doterajšie rozhodnutia súdov o náhrade trov konania

za spravodlivé a aplikáciu za dôvodnú. Zúčastnená osoba v doterajšom

konaní preukázala nemožnosť uzavretia dohody o vydaní nehnuteľností pred podaním

žaloby a zároveň preukázala skutočnosť, že začatie konania nezavinila a ani k nemu nedala

žiadnu príčinu. Zúčastnená osoba preto nemôže byť zaviazaná náhradou trov konania

v zmysle druhej vety z dôvodu, že žalobný návrh bol nedôvodný aj

v časti, v ktorej bola po podaní žaloby uzavretá medzi účastníkmi dohoda o vydaní

nehnuteľností. Jediným dôvodom podania žaloby bola hrozba zániku práva žalobcu, a nie

reálna hrozba nevydania nehnuteľností zo strany žalovaného.

10. Na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu reagovala sťažovateľka

podaním z 5. decembra 2019, v ktorom vyslovila názor, že najvyšší súd mal v danom

prípade so zreteľom na základné princípy civilného sporového konania vyjadrené v čl. 3

a pripustiť extenzívnejší výklad a a dovolanie preskúmať

minimálne vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa . Vo vzťahu

k vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľka uviedla, že jej jednoznačne prináleží nárok

na náhradu trov konania podľa a , resp. a ,

2 2

keďže mala úspech vo výmere 270 986 m(91,46 %) a neúspech vo výmere 25 293,34 m

(8,54 %). Čo sa týka späťvzatia časti žaloby sťažovateľkou v dôsledku dobrovoľného

uzavretia dohody o vydaní nehnuteľností so žalovaným v roku 2014, toto nemôže byť

z hľadiska náhrady trov konania chápané inak ako procesné zavinenie zastavenia konania

zo strany žalovaného, keďže petit a jednotlivé podmienky vydania nehnuteľností boli jasne

preukázané už pri podaní žaloby.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci ( ).

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nemôže materiálne nahrádzať

hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi, ktorých sústava je od ústavného

súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len výnimočne, za splnenia podmienok

uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd hodnotenie dôkazov vykonané

všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak výlučne v rovine kasačného

prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti dostával do pozície ďalšej

inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

15. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

16. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy

v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu

a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd

pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152

ods. 4 ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)

a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.

). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia

právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych

orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona (). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán

verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň

garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci

akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

17. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v

právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných

kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(, ZNaU 100/2005).

18. Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať

pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej

nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale

môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,

systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii

právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len

v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch

právneho štátu (, ZNaU 28/2017, pozri aj nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 13. marca 2013, z ktorého navyše vyplýva, že povinnosť

súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom

texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide

o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad).

19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2018 (bod 6).

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

22. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

v obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

24. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému

kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36]. Právo na prístup k súdu však

nemá absolútny charakter a môže podliehať obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení

obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej úvahy. Právo na prístup k súdu nemožno

obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery, že to naruší samotnú podstatu daného

práva. Obmedzenie práva na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi

z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade, že nesleduje legitímny cieľ a ani v prípade, že medzi

použitými prostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality

(Grécko-katolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok

z 29. 11. 2016, § 89).

25. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý proces (, ).

26. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento

článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý

argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk

v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže

byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných

štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním

a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú

podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania

byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí

v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

27. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. novembra 2018 dovolanie

sťažovateľky podľa a proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 27. februára 2018 v časti týkajúcej sa nároku

na náhradu trov prvoinštančného konania a nároku na náhradu trov odvolacieho konania

odmietol ako neprípustné podľa (bod 6).

28. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že keďže niet žiadnych

pochýb o tom, že vo veci samej mala väčšinový úspech (91,46 %), má nárok na náhradu

trov prvoinštatnčného konania, ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak

okresný súd a krajský súd jej ho nepriznali. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

považuje sťažovateľka za nezákonné a arbitrárne a najvyššiemu súdu vytýka, že ústavne

nesúladným výkladom a porušil základné

právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivý súdny proces.

29. Na účel overenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky obsiahnutých v ústavnej

sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. , z ktorého zistil,

že konanie o vydanie nehnuteľností začalo doručením žaloby sťažovateľky 24. apríla 2007

Okresnému súdu Bratislava III, na ktorom bola vec vedená pod sp. zn. .

Po prechode výkonu súdnictva z Okresného súdu Bratislava III na okresný súd bola vec

vedená pod sp. zn. a neskôr pod sp. zn. . Okresný súd rozhodol

o trovách konania v rozsudku č. k. -413 z 25. marca 2015, t. j. za účinnosti

(bod 2). Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky

proti uvedenému rozsudku okresného súdu v rozsudku č. k. -445

z 27. februára 2018, t. j. za účinnosti (bod 4).

30. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak

to zákon pripúšťa.

31. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

32. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak

rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

33. Podľa § 421 ods. 2 dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,

ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

34. Podľa odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej

inštancie o nároku na náhradu trov konania.

35. Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

36. Ústavný súd už v uznesení č. k. -26 zo 17. septembra 2019

o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie poukázal na to, že problematikou prípustnosti

opravných prostriedkov podľa sa zaoberal v uznesení sp. zn.

z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov

a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom vylovil:

«Ustanovenie (ďalej len „“) zakotvuje

prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,

t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré

síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci

samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak

ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci

samej (t. j. meritórne rozhodnutie) je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím,

ktorým sa konanie o predmete sporu končí, avšak pre účely posudzovania prípustnosti

dovolania podľa takéto rozhodnutie nemožno zaradiť do skupiny rozhodnutí,

„ktorým sa konanie končí“, pretože pre tento účel je už zaradené do skupiny rozhodnutí „vo

veci samej“.

Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda

možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho

vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení

odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu

späťvzatia žaloby po rozhodnutí prvostupňového súdu a pred rozhodnutím odvolacieho

súdu ( ) a uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové

uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí, pričom spravidla pôjde

o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam podľa § 357

, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených

v , avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle

z prieskumu dovolacím súdom vylúčené.

Podľa jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie

a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci

odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku

na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu

o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným

(ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už

uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov

zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.»

37. „Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa

vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň

znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,

na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie

o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia

spravodlivosti).“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2017).

38. Prípustnosť dovolania podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

o nároku na náhradu trov konania však najvyšší súd neposudzuje jednotne. V uznesení

sp. zn. z 28. februára 2018 (R 73/2018) najvyšší súd vyslovil, že

„uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie

končí v zmysle ustanovenia , i keď odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol

samostatným uznesením vydaným až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“,

a z uvedeného dôvodu dovolanie odmietol podľa ako procesne

neprípustné. V uznesení sp. zn. z 31. mája 2018 najvyšší súd dospel

k záveru, že dovolanie podľa je nielen prípustné, ale tiež dôvodné,

a z uvedeného dôvodu zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách odvolacieho

konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

39. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší

súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.

-445 z 27. februára 2018 neaplikoval , pokiaľ ide

o prípustnosť dovolania ústavne súladným spôsobom. Najvyšší súd v napadnutom uznesení

nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky, preto

jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky podľa

proti uvedenému rozsudku krajského súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje

obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto časti je námietka

sťažovateľky opodstatnená.

40. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania je integrálnou súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod čl. 46

ods. 1 , prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu

ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť

základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu

naplnené reálnym obsahom ( v spojení s ), určuje zákonná

úprava náhrady trov konania obsiahnutá v účinnom

do 30. júna 2016 ( a nasl.), resp. v účinnom od 1. júla

2016 (§ 255 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba

vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu

ochranu.

41. Trovy vynaložené účastníkom konania (sporovou stranou) v spore musia byť

v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa

musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti

takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo

právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu

pomoc v zmysle a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti

za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu

práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník (sporová strana) nárok

na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie

trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby (m. m. ,

, ).

42. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania,

musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho

zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne

reštriktívneho výkladu a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné

osobitného zreteľa“. Uvedená právna úprava priamo vychádza z predchádzajúcej právnej

úpravy zakotvenej v .

43. Ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti

za výsledok ( ) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie ( ). Súd

podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej

strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto

trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti

zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi.

To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes

už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo

17/2009, sp. zn. či sp. zn. ) ustanovenie § 257 nie je možné

považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle),

ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci

neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení

povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je

možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné

zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno

nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru

hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo,

ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného

súdu ČR sp. zn. či sp. zn. ), ale ide o prvok individualizácie, nie

ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. )...

Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej

nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného

princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu

zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných

prípadoch... Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa

neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania.

Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov

alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli

trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania.

Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí

súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné,

aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257

a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z

rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný

priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto

ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť

č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. a sp. zn.

]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii

§ 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal

znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na

náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov

konania“ už nemá v oporu. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd

vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by

mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle... Aj podľa ustálenej súdnej praxe

(pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. či uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) výnimočnosť použitia ustanovenia 257, ako aj

to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite

odôvodnené.» (Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.;

Tomašovič, M.; a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s.

940 – 943).

44. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, preto ústavný súd napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu podľa a jemu zodpovedajúcemu a

písm. b) zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

(body 1 a 2 výroku nálezu).

45. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

46. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

47. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní

sťažovateľky podľa , majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne

zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu

povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako

popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

48. Aj z a 2 vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv

a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp

právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor

bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak

takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,

že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

49. Ústavný súd zároveň konštatuje, že námietka sťažovateľky týkajúca sa ústavne

nesúladného výkladu najvyšším súdom nie je spôsobilá

spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia, keďže podľa

dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol

o odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Tejto

časti ústavnej sťažnosti ústavný súd nevyhovel (bod 4).

V.

Trovy konania

50. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania.

51. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

52. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal z § 1

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak. Táto podľa

oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2018 predstavovala sumu

980 €.

53. Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16

ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume

623,27 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby (príprava

a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu podpredsedníčky

najvyššieho súdu a zúčastnenej osoby) vykonané v roku 2019 v sume 163,33 € za jeden

úkon a tri režijné paušály v sume 9,80 € za jeden paušál, plus 20 % DPH, ktoré zaviazal

uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).

54. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu