Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 107/2020
PDF · 239.76 KB
No categories available
III. ÚS 107/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcu Petra
Straku a sudcu Martina Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval
ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti RED ARROW, s. r. o., IČO 50 157 256,
Gen. M. R. Štefánika 6670/19, Trenčín, právne zastúpenej Advokátska kancelária
KONCOVÁ & PARTNERS, s. r. o., Legionárska 7158/5, Trenčín, v mene ktorej koná
konateľka a advokátka JUDr. Barbora Koncová, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 100/2018-138 z 24. októbra 2018 a jeho postupom
v tomto konaní a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti RED ARROW, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu, rozhodnutia, sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
15. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti RED ARROW, s. r. o.,
IČO 50 157 256, Gen. M. R. Štefánika 6670/19, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“),
právne zastúpenej Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s. r. o.,
Legionárska 7158/5, Trenčín, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Barbora
Koncová, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 100/2018-138 z 24. októbra 2018
(ďalej len „napadnutý rozsudok“) a jeho postupom v označenom konaní.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou domáhala
proti obchodnej spoločnosti ROTRANS, s. r. o., zaplatenia sumy 700 € s príslušenstvom
z titulu zmluvnej pokuty v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 23 Cb 101/2017.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 23 Cb 101/2017-73 z 20. novembra 2017 žalobu
zamietol.
4. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.
5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol o odvolaní sťažovateľky tak,
že rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení okrem iného uviedol: „Odvolací súd
konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a reflektujúc dôvody odvolania uvádza
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil
skutkový stav a vec správne právne posúdil. V konaní sa súd prvej inštancie nedopustil
vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd
prihliadať; obsah odvolania žalobcu nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom
uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo
by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie. K odvolacím dôvodom žalobcu, krajský súd uvádza, že postupom
a rozhodovaním súdu prvej inštancie nedošlo k zásahu ani do právnej istoty sporových
strán, pretože súd prvej inštancie sa neodchýlil pri prejednávaní danej veci od ustálenej
judikatúry všeobecných súdov pri posudzovaní obrany žalovaného spočívajúcej v tvrdení
o neplatnosti dojednania o zmluvnej pokuty z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov
na vznik nároku na úhradu zmluvnej pokuty. Žalobca v konaní nepredložil žiadne listinné
dôkazy, ktoré by preukazovali platne dojednaná písomnú dohodu o zmluvnej pokute.
Zmluva o preprave medzi sporovými stranami nebola uzatvorená písomne a keďže Dohovor
o CMR ani ustanovenia o dohode o preprave tovaru nevyžadujú pre platnosť tejto zmluvy
písomnú formu, nemala okolnosť ústneho uzatvorenia zmluvy na jej platnosť vplyv, avšak
súd správne z tejto skutočnosti vychádzal pri posudzovaní platnosti dojednania o zmluvnej
pokute. Odvolací súdu preto neprihliadal na odvolacie dôvody žalobcu. Písomnú formu
dohody o zmluvnej pokute, jej výšku alebo spôsob určenia, ako podstatnú náležitosť jej
dojednania upravuje ust. § 544 ods. 2, Obč. zák. Uverejnenie prepravného poriadku
žalobcu na jeho webovej stránke nemožno považovať za naplnenia zákonnej požiadavky
na písomnú formu takejto dohody účastníkov zmluvné vzťahu.“
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti krajskému súdu vytýka nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia, nesprávne právne posúdenie veci a prieťahy v konaní
a argumentuje:
«... súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s jednotlivými námietkami jeho
ako žalobcu prednesenými v písomných vyjadreniach a na pojednávaní. Žalobca
argumentoval vecne a s odvolaním sa na právne predpisy, avšak má za to, že súd prvej
inštancie sa s jeho argumentami nevysporiadal. Žalobca poukazoval najmä na ustanovia
§ 4 ods. 5 zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej dopravy, v zmysle ktorého je zverejnený
prepravný poriadok dopravcu súčasťou návrhu dopravcu na uzatvorenie zmluvy.
Súd prvej inštancie sa s týmto argumentom nedostatočne vysporiadal a rovnako sa
s ním nevysporiadal ani krajský súd, ktorý vo svojom rozhodnutí len konštatoval, že sa
stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Viac sa nezaoberal
skutkovým stavom ani právnym posúdením veci. Žalobca však v odvolaní citoval vôľu
zákonodarcu (dôvodová správa k zákonu o cestnej doprave), avšak odvolací súd nemal
za potrebné sa k tejto otázke a k tejto námietke žalobcu vyjadriť. Žalobca má za to,
že pokiaľ súd prvej inštancie porušil právo účastníka na spravodlivý súdny proces v podobe
nedostatočného odôvodnenia prijatých záverov, mal krajský súd ako odvolací toto
porušenie asanovať a s jednotlivými argumentami žalobcu sa vysporiadať a rovnako sa
vysporiadať aj s argumentami uvedenými v odvolaní.
... rozsudok súdu prvej inštancie a následne aj rozsudok krajského súdu neobsahuje
odôvodnenie tak, ako to vyžaduje citované ustanovenie § 220 CSP. Konajúci súd prvej
inštancie popísal priebeh konania a jednotlivé vykonané dôkazy, avšak v odôvodnení
absentuje samotné posúdenie jednotlivých dôkazov, vysvetlenie ktoré dôkazy boli pre súd
rozhodujúce, čo viedlo súd k tomu, aby žalobu zamietol a podobne. Absentuje vyporiadanie
sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami žalobcu.
... súd prvej inštancie ako aj krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 40
Občianskeho zákonníka v súvislosti s formou právneho úkonu a tiež neaplikoval
ustanovenie § 4 ods. 5 zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave, v zmysle ktorého je
zverejnený prepravný poriadok dopravcu súčasťou návrhu dopravcu na uzatvorenie zmluvy.
Podľa názoru súdu takýto prepravný poriadok nepostačuje na platné dojednanie zmluvnej
pokuty, napriek tomu, že samotný zákon zakotvuje ustanovenia prepravného poriadku ako
ustanovenia s priamym účinkom na práva a povinnosti účastníkov zmluvy. V tomto prípade
však nejde o štandardné obchodné podmienky podnikateľa, ale o prepravný poriadok
vyhotovený v súlade a na základe zákona (nie svojvoľne). Rozhodnutie súdu prvej aj druhej
inštancie nereflektovalo na dôvodovú správu k zákonu o cestnej doprave citovanú
žalobcom, čím súdny naplnili podstatu arbitrárnosti rozhodnutia a zasiahli aj do právnej
istoty a legitímnych očakávaní žalobcu.
Zmluva ktorá bola predmetom konania nebola prvou zmluvou uzavretou medzi
účastníkmi sporu a rovnako žalovaný neuzatváral v rámci prepravy prvú zmluvu, preto
musel byť uzrozumený s povinnosťou dopravcu zverejňovať prepravný poriadok
a s ohľadom na opakujúci sa zmluvný vzťah účastníkov sporu aj s konkrétnym prepravným
poriadkom žalobcu.
Z sms komunikácie medzi stranami sporu je zrejmé, že obe strany mali vedomosť,
kto je zmluvnou stranou, boli dostatočne identifikovateľné a bol zrejmý aj obsah úkonu,
pričom všetky tieto skutočnosti boli zachytené v písomnej forme (uskutočnenej
elektronickými prostriedkami)...
... V spojení s prepravným poriadkom žalobcu zverejneným na jeho webovom sídle,
s ktorým bol žalovaný oboznámený bola dohoda o zmluvnej pokute uzavretá písomne.
Žalobca sám vyjadril vôľu, aby bola zmluva uzavretá písomne, preto žiadal zaslanie sms.
Súdy tak opomenuli vôľu účastníkov uzavrieť zmluvu písomne a zamerali sa len
na posudzovanie obsahu sms.
Podľa názoru sťažovateľa bolo konanie na Krajskom súde v Bratislave poznačené
prieťahmi v konaní. V danom prípade, keď odvolací súd konštatoval len stotožnenie sa
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, bez ďalšieho odôvodnenia, nemalo konanie
na odvolacom súde trvať 1 rok. Podľa informácie sťažovateľa boli zistené bližšie
neidentifikované chyby v rámci odvolacieho konania, pre ktoré sa vec zdržala. Rozhodnutie
krajský súd vydal až dňa 24.10.2018 a žalobcovi bolo doručené až dňa 12.12.2018.
Sťažovateľ má za to, že daný priebeh nezodpovedá konaniu bez zbytočných prieťahov.»
7. Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, zruší napadnutý rozsudok a vráti vec krajskému súdu na ďalšie
konanie, vysloví porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu, prizná sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 eur, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
8. Vec napadla ústavnému súdu 15. februára 2019 a bola pôvodne pridelená sudkyni
spravodajkyni Marianne Mochnáčovej, ktorej 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudkyne ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je
na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka
(predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
15. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky,
ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Právne hodnotenie ústavného súdu
19. Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva sa na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajskému súdu okrem iného vytýka, že sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevyrovnal s jej argumentmi, najmä čo sa týka poukazu na § 4 ods. 5 zákona
č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov a jeho dôvodovú správu.
V odôvodnení tiež absentuje posúdenie jednotlivých dôkazov, vysvetlenie, ktoré dôkazy
boli pre súd rozhodujúce, čo viedlo súd k zamietnutiu žaloby.
20. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov.
I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie,
ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv
v konaní pred ústavným súdom.
21. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
22. Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne
prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich
uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody
sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010,
I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
23. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.
24. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
25. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia
a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity
posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.
26. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie
o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti) [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017].
27. Ako vyplýva z už citovaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017
z 25. októbra 2017, porušenia práva na spravodlivý súdny proces, od ktorého sa odvíja
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, sa súd môže dopustiť aj tým spôsobom, že
poruší právo strany sporu na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ústavnou sťažnosťou
napadnutý rozsudok krajského súdu je rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej
a pokiaľ sťažovateľka namieta nenáležité odôvodnenie rozsudku krajského súdu, je zrejmé,
že sťažovateľka sa mohla ochrany svojich práv domáhať prostredníctvom dovolania
v zmysle § 420 písm. f) CSP.
28. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľka možnosť
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) nevyužila, dovolanie nepodala.
Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať ústavnou
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej
až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv; a túto možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.
29. Keďže sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala, že dovolanie
nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa), v okolnostiach jej prípadu
ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3
30. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
ako neprípustnú.
31. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského
súdu sťažovateľka krajskému súdu vytýkala, že o jej odvolaní proti rozsudku okresného
súdu rozhodol až 24. októbra 2018, teda odvolacie konanie trvalo rok napriek tomu,
že krajský súd sa len stotožnil s rozhodnutím okresného súdu bez ďalšieho odôvodnenia.
32. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
33. Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup
orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,
ktoré označil sťažovateľ, vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
34. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
je odstránenie stavu právnej neistoty, pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98,
I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená
nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04,
IV. ÚS 86/08). Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 637/2013). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený
právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti
č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
35. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
36. Ústavný súd z príloh sťažnosti a údajov Registra doložiek právoplatnosti
a vykonateľnosti súdnych rozhodnutí zistil, že o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku
okresného súdu č. k. 23 Cb 101/2017-73 z 20. novembra 2017 rozhodol krajský súd
24. októbra 2018 rozsudkom č. k. 3 Cob 100/2018-138, ktorým rozsudok okresného súdu
potvrdil. Rozsudok okresného súdu v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu
nadobudol právoplatnosť 12. decembra 2018.
37. Z uvedeného vyplýva, že napadnuté konanie vedené pred krajským súdom
pod sp. zn. 3 Cob 100/2018 bolo právoplatne skončené 12. decembra 2018. Ústavná
sťažnosť sťažovateľky namietajúca postup krajského súdu v napadnutom konaní
bola ústavnému súdu doručená 15. februára 2019, resp. podaná na poštovú prepravu
12. februára 2019, teda zjavne až po tom, keď krajský súd konajúci vo veci sťažovateľky
právoplatne rozhodol.
38. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd v čase podania ústavnej sťažnosti
už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh napadnutého
konania, prípadne prieťahy v ňom (IV. ÚS 214/03, II. ÚS 1/05).
39. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka sa v predmetnej veci domáhala
ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom
konaní pred krajským súdom namietané porušenie označených práv už nemohlo trvať,
keďže jej právna neistota bola odstránená momentom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku
krajského súdu, ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
tak, že ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
40. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd
o týchto návrhoch sťažovateľky už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu