Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 142/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Lenčéšovou, Farská 28, Nitra, vo veci namietaného

porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky a základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 24. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 24. septembra 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je od 16. októbra

2018 väzobne stíhaný pre trestné činy podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej

uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa , a .

Sťažovateľ 7. augusta 2019 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Dňa 26. augusta 2019 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská

prokuratúra“) na sťažovateľa obžalobu na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“).

Okresný súd o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj

o sťažovateľovej väzbe po podaní obžaloby rozhodol uznesením sp. zn.

zo 6. septembra 2019 tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

zamietol.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

krajský súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. z 24. septembra 2019

tak, že ju podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) ako nedôvodnú zamietol.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v prvom rade namieta, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu nezodpovedá aktuálnym kvalitatívnym požiadavkám na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, najmä nie v takých závažných prípadoch, akým je dlhotrvajúca väzba,

a porušením práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia taktiež predstavuje zásah

do sťažovateľovho práva na spravodlivý súdny proces. Nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu je vadou, ktorá podľa názoru sťažovateľa robí toto

rozhodnutie arbitrárnym a svojvoľným.

Sťažovateľ taktiež namieta, že krajský súd sa náležite nevysporiadal

so skutočnosťou, že z predmetného rozhodnutia okresného súdu zo 6. septembra 2019

vyplýva, že vo vzťahu k sťažovateľovi odpadol dôvod kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1

písm. b) , avšak sťažovateľ sa v režime kolúznej väzby nachádzal

až do 23. septembra 2019.

Sťažovateľ napokon namieta, že krajský súd neodstránil procesné nedostatky,

ku ktorým podľa názoru sťažovateľa došlo v konaní pred okresným súdom.

4. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru

sťažovateľa k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa ,

ako aj základného práva podľa napadnutým uznesením krajského súdu

sp. zn. z 24. septembra 2019 došlo tým, že krajský súd sťažnosť sťažovateľa

arbitrárne zamietol.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo na spravodlivý súdny proces podľa § 46 ods. 1

a základné právo na osobnú slobodu

podľa bolo Uznesením Krajského súdu v Nitre

dňa 24.09.2019 porušené. Uznesenie Krajského súdu v Nitre

dňa 24.09.2019 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre, aby ju znova prerokoval

a rozhodol. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

20.000,- € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu... sa priznáva náhrada

trov právneho zastúpenia v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur päťdesiatjeden

centov), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa .

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

13. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

15. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

.

16. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie

základných práv podľa a uznesením krajského súdu

sp. zn. z 24. septembra 2019.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,

že krajský súd napadnutým rozhodnutím arbitrárne zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

rozhodnutiu okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu.

17. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

18. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

19. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné

odmietnuť podľa , a to z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

20. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ).

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým rozhodnutím krajského súdu

21. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatuje (napr. ,

, , , , ,

, ), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné

právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa

na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľný a 5 , ktorý je vo vzťahu

k v pomere špeciality a v ktorom sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež

procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné

procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania

o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

ods. 1 .

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci

predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. septembra

2019 odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 2 napadnutým rozhodnutím krajského súdu

23. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením práva na slobodu

a bezpečnosť arbitrárnym preskúmaním zákonnosti jeho väzby krajským súdom ústavný súd

poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. , ,

).

24. Účelom je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené

osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení,

na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré

garantuje tento článok, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ,

), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

25. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či sťažovateľ mal alebo

nemal byť ponechaný vo väzbe, či malo, prípadne nemalo byť jeho žiadosti o prepustenie

z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa tak v danom prípade obmedzila na posúdenie

otázky, či je odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu ústavnoprávne akceptovateľné.

26. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil ústavnú

sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 24. septembra 2019.

27. Krajský súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti väzby

sťažovateľa v podstatnom uviedol, že 26. augusta 2019 podal prokurátor krajskej

prokuratúry na sťažovateľa obžalobu pre v časti dokonaný a v časti v štádiu pokusu

podľa pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu

podľa , , s poukazom na

písm. i) v súbehu s v časti dokonaným a v časti v štádiu pokusu

podľa pokračovacím zločinom falšovania a pozmeňovania

verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky

podľa , , s poukazom na .

Krajský súd konštatoval, že preskúmal konanie predchádzajúce napadnutému

uzneseniu okresného súdu a dospel k záveru, že tento postupoval v intenciách základných

zásad . Krajský súd zároveň pripomenul, že v tejto trestnej veci ide

o rozsiahlu trestnú činnosť a rozhodovanie o žiadostiach obžalovaných bolo nutné

koordinovať s ďalším postupom orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdu tak,

aby rozhodovanie o žiadostiach nebolo na ďalšiu ujmu obžalovaných z dôvodu zbytočných

prieťahov.

Krajský súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v rámci organizovanej skupiny mal

sťažovateľ úkolovať obžalovaného a tento mal v ďalšom vykonávať činnosť

na účely ukončenia trestnej činnosti. Krajský súd zároveň zdôraznil, že popri pokračujúcom

obzvlášť závažnom zločine podvodu je sťažovateľ obžalovaný i zo zločinu falšovania

a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej

značky v zmysle , , vo forme organizovanej skupiny

a v prípade sťažovateľa iba jeho samotné zadržanie spôsobilo prerušenie trestnej činnosti,

ktorú mal vyvíjať v zmysle obžaloby.

Vychádzajúc z uvedených úvah, krajský súd sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú

zamietol.

28. Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku, že z predmetného rozhodnutia okresného

súdu zo 6. septembra 2019 vyplýva, že vo vzťahu k sťažovateľovi odpadol dôvod kolúznej

väzby podľa , avšak sťažovateľ sa v režime kolúznej

väzby nachádzal až do 23. septembra 2019, krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol,

že podmienky výkonu väzby sa zmenia až právoplatnosťou rozhodnutia o väzbe,

keď nastane účinnosť takéhoto rozhodnutia, a podanie opravného prostriedku sťažovateľom

takúto zmenu väzobných dôvodov (vynechanie kolúzneho dôvodu väzby u sťažovateľa)

oddialilo.

29. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu

konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladaným dôvodom väzby

nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad

relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného

práva na osobnú slobodu podľa .

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov podporených vykonaným

dokazovaním, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

30. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok väzby

sťažovateľa v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení , ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Krajský súd v rámci záverov vyplývajúcich aj z odôvodnenia rozhodnutia okresného

súdu adresne a dostatočne určito predostiera svoje skutkové závery odôvodňujúce väzbu

sťažovateľa, jeho argumenty vyznievajú presvedčivo a podľa názoru ústavného súdu sú

primeraným zdôvodnením potreby väzobného stíhania obvineného, ako to vyplýva

aj z komentovaného znenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) k čl. 5 ods. 1 písm. c), podľa ktorého argumentum a simili

„... zbavení svobody stěžovatele nemůže být vnímáno jako svévolné, jestliže vnitrostátní

soud uvedl určité důvody pro pokračovaní vazby, ledaže by uváděné důvody byly

mimořádně lakonické a bez jakéhokoli odkazu na ustanovení zákona, které by zbavení

stěžovatele svobody dovolovalo [viz Khudoyorov proti Rusku, rozsudek, 8. 11. 2005,

č. 6847/02, § 131 a 157, srov. Též Miminoshvili proti Rusku, rozsudek, 28. 6. 2011,

č. 20197/03, § 69].“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská

úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012.).

31. Úvahy sťažovateľa o porušení jeho základných práv v dôsledku údajnej

neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vníma ústavný súd ako

tendenčné. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým zdôrazňuje, že vo vzťahu

k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení obvinenia vo svojej judikatúre opakovane uviedol,

že pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal

skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Dôvodné

podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu

pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin,

a jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu

(Fox, Cambell a Hartley c. Veľká Británia z 30. 8. 1990). V tejto súvislosti je potrebné,

naopak, zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor

na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia

postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním, ako to

vyplýva aj z komentovaného znenia dohovoru: „Skutečnosti, které vyvolaly podežření,

nemusejí být téhož stupně jako ty, které jsou nutné k odůvodnění odsoudzení nebo byť jen

ke vznesení obvinění [viz Murray proti Spojenému království, rozsudek velkého senátu,

28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, srov. též Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek,

31. 5. 2011, č. 5829/04, § 189]... skutečnosti, na nichž se podezření zakládá, však nemohou

být stejné úrovně jako skutečnosti potřebné k odůvodnění odsoudzení, nebo i k podání

obžaloby, čož je předmětem až další fáze trestního řízení [Krejčíř proti České republice,

rozsudek, 26. 3. 2009, č. 39298/04 a č. 8723/05, § 75].“ (KMEC, J., KOSAŘ, D.,

KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha :

C. H. Beck, 2012.). Samotné dôvody väzby podľa rátajú

s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania (m. m. ,

).

Ako pritom z ústavnej sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, v predmetnej veci

sa v priebehu prípravného konania pôvodné dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných

trestných činov sťažovateľom nerozptýlilo, ale práve naopak, posilnilo, keďže

26. augusta 2019 bola na sťažovateľa podaná obžaloba.

32. Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd poukazuje na to, že pri skúmaní

postupov všeobecných súdov rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou,

aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou

a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom

konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným prostriedkom na odôvodnenie

ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové

a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa

a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené,

teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť

vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili presvedčivo.

33. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou taktiež namietal, že krajský súd neodstránil

procesné nedostatky, ku ktorým podľa názoru sťažovateľa došlo v konaní pred okresným

súdom. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľom namietané

procesné nedostatky v konaní pred okresným súdom spočívali výhradne vo formálnych

procesných nedostatkoch (predvolanie na neverejné zasadnutie o väzbe namiesto

predvolania na výsluch, v predvolaní označenie samosudcu ako predsedu senátu, zmena

spisovej značky) nemajúcich však v konečnom dôsledku žiaden reálny vplyv na ústavnosť,

resp. zákonnosť predmetného rozhodnutia okresného súdu o väzbe sťažovateľa, ktorý by

mal krajský súd odstraňovať napadnutým rozhodnutím.

34. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 24. septembra 2019, ktorým

sa na druhom stupni rozhodovalo o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,

v spojení s predchádzajúcim uznesením okresného súdu náležite odôvodnil danosť

väzobných dôvodov v danom štádiu súdneho konania. Skutočnosti, na ktorých obidva

konajúce súdy založili dôvody väzby, sa nejavia ako svojvoľné ani ako neodôvodnené

(vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu) či výslovne formálne.

Krajský súd v spojení s uznesením okresného súdu vyjadril svoj právny názor

k jednotlivým relevantným námietkam sťažovateľa a ústavný súd nezistil taký výklad

a aplikáciu dotknutých ustanovení označených právnych predpisov, pre ktoré by bolo

možné napadnuté uznesenie považovať za arbitrárne. Z odôvodnení rozhodnutí

všeobecných súdov konajúcich o osobnej slobode sťažovateľa vyplýva, že všeobecné súdy

jednoznačne uviedli dôvody, pre ktoré považovali za potrebné žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu zamietnuť.

35. Samotný nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným

v jeho právnej veci nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského

súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho

názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Ústavný súd zároveň opätovne

pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam

všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola rozhodnutí

všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale posudzovanie

konformity týchto postupov s , prípadne medzinárodnou zmluvou ratifikovanou

a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu je

predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo slobôd sťažovateľa

pri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (, ,

).

36. Možno teda uzavrieť, že po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského

súdu v kontexte argumentov sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom

na štádium trestného konania, jeho povahu a dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje

rozhodnutie, a všetky okolnosti danej trestnej veci možno jeho rozhodnutie považovať

za legitímne, vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby a ako také aj za ústavne

akceptovateľné. Prijaté právne závery krajského súdu so zreteľom na skutkový stav

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné. Vzhľadom na uvedené preto nebolo možné dospieť

k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa .

37. Na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím na svoju

judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania

v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa uznesením

krajského súdu sp. zn. z 24. septembra 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

38. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

39. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu