Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 176/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť T. M., zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Gajerom,

Záhradnícka 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a 2 , ako aj práv podľa a 3 písm. d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. zo 6. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2014

doručená sťažnosť T. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom

Gajerom, Záhradnícka 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa a 2 (ďalej len „“), ako aj práv podľa

čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos

20/2014 zo 6. marca 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo 6. marca 2014“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením ČVS: ORP-1382/1-OVK-B1-2011

z 22. októbra 2011 vyšetrovateľ proti sťažovateľovi ako obvinenému vzniesol

obvinenie pre zločin lúpeže podľa a . Uznesením

ČVS: ORP-1382/1-OVK-B1-2011 z 10. novembra 2011 bolo proti sťažovateľovi vznesené

obvinenie pre prečin krádeže podľa a uznesením

ČVS: ORP-1382/1-OVK-B1-2011 z 10. januára 2012 bol sťažovateľ obvinený zo spáchania

zločinu vydierania podľa (ďalej len „uznesenia o vznesení

obvinenia“).

Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 25. októbra 2011 v súvislosti s obvinením zo zločinu lúpeže vzatý

do väzby z dôvodov uvedených v a (v súčasnosti

len podľa ) s tým, že jeho väzba sa začala dňom

zadržania 22. októbra 2011.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“)

10. apríla 2012 podal proti sťažovateľovi na okresnom súde obžalobu pre všetky skutky

uvedené v uzneseniach o vznesení obvinenia proti nemu. Sťažovateľ sa priznal k spáchaniu

uvedených skutkov, ktoré podľa neho mali byť kvalifikované ako prečiny krádeže, pretože

z jeho strany nedošlo k vyvíjaniu násilia alebo hrozby násilím.

Sťažovateľ namietal nesprávnosť postupu okresného súdu pri vykonaní výsluchu

svedka A. A. vo veci obvinenia zo zločinu lúpeže vykonanom ešte pred vznesením

obvinenia 22. októbra 2011 a neskôr v prípravnom konaní 31. októbra 2011. Sťažovateľ v

konaní poukazoval na skutočnosť, že obe výpovede tohto svedka, ako aj výpovede

poškodeného J. N. si vo viacerých bodoch odporujú, predovšetkým pri opise momentov

rozhodujúcich pre posúdenia násilia proti poškodenému zo strany sťažovateľa. Podľa

sťažovateľa bolo na posúdenie jeho viny vo veci obvinenia zo zločinu lúpeže pre jeho

obhajobu najdôležitejšia práve výpoveď svedka A. A., ktorého výsluchom na hlavnom

pojednávaní chcel odstrániť nezrovnalosti v jeho výpovediach. Okresný súd Bratislava I po

tom, ako sa svedok A. A. na hlavné pojednávanie viackrát nedostavil, pristúpil k

obmedzeniu jeho osobnej slobody a následne ho vypočul 12. októbra 2012, avšak bez

prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu, ako aj bez prítomnosti prokurátora. Obhajca

sťažovateľa, ktorému bol termín výsluchu oznámený tesne pred jeho konaním, sa na ňom

nezúčastnil z pracovných dôvodov, avšak sťažovateľ bol vo väzbe a jeho prítomnosť na

tomto úkone sa dala zabezpečiť. Svedok A. A. vzal na vedomie nasledujúci termín hlavného

pojednávania, na ktorý sa ale nedostavil, a na ďalšie nariadené hlavné pojednávanie už

okresným súdom vôbec predvolaný nebol napriek tomu, že sťažovateľ jeho osobné

vypočutie v konaní stále navrhoval.

Na hlavnom pojednávaní 12. apríla 2013 bol sťažovateľ rozsudkom

sp. zn. uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c)

, prečinu krádeže podľa

(v obžalobe skutok vydierania) a prečinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212

ods. 2 písm. c) a potrestaný úhrnným trestom odňatia slobody v trvaní

desať a pol roka so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia (ďalej len

„rozsudok z 12. apríla 2013“).

Rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2013 bol na základe sťažovateľom podaného

odvolania uznesením sp. zn. zo 4. septembra 2013 zrušený a predmetná vec

bola vrátená späť okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Krajský súd

v odôvodnení uznesenia zo 4. septembra 2013 konštatoval nesprávny postup okresného

súdu pri výsluchu svedka A. A., pričom uviedol, že uvedený súd na túto výpoveď na

hlavnom pojednávaní nemal prihliadať, a zároveň okresnému súdu naznačil, ako má v

predmetnej veci postupovať. Na ďalšom pojednávaní okresného súdu bol sťažovateľ

oboznámený s obsahom úradného záznamu, podľa ktorého sa svedok A. A. spojil s

okresným súdom, oznámil mu, že sa na hlavné pojednávanie nedostaví, lebo žije na Cypre a

nemá finančné prostriedky na cestu. Na základe tejto informácie okresný súd konštatoval, že

nemá možnosť uvedeného svedka zabezpečiť na výsluch, a preto bude čítať jeho výpoveď z

prípravného konania. Sťažovateľ a jeho obhajca trvali na osobnom vypočutí svedka A. A.,

avšak okresný súd ich návrhy neakceptoval a žiadnym iným spôsobom tohto svedka

nezabezpečoval. Podľa sťažovateľa z výpovedí svedka A. A. vyplýva, že sa na Slovensko

dostavuje niekoľkokrát do roka, z čoho vyplýva, že okresný súd nedostatočne využil

možnosti poskytnuté mu právnym poriadkom (možnosť obmedzenia osobnej slobody,

predvolania na hlavné pojednávania).

Na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 23. januára 2014 sťažovateľ opätovne

navrhol vykonať výsluch svedka A. A., avšak okresný súd tento návrh zamietol. Sťažovateľ

následne pre tento postup okresného súdu k vykonávaniu ním navrhovaných dôkazov

vzniesol na hlavnom pojednávaní proti zákonnému sudcovi námietku zaujatosti, ktorou sa

uvedený sudca vôbec nezaoberal, a zároveň na tomto pojednávaní požiadal o prepustenie z

väzby na slobodu a podal návrh na nahradenie jeho väzby písomným sľubom. Sťažovateľ

bol rozsudkom okresného súdu z 23. januára 2014 uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa

a , prečinu krádeže podľa

a prečinu krádeže spolupáchateľstvom podľa k

a potrestaný úhrnným trestom odňatia slobody v trvaní deväť a pol roka

so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, zároveň na tomto pojednávaní

uznesením zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby a jeho písomný sľub

neprijal. Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu z 23. januára 2014 podal sťažnosť,

ktorá bola uznesením krajského súdu zo 6. marca 2014 zamietnutá (doručeným

sťažovateľovi 14. marca 2014).

Sťažovateľ ďalej poukázal na znenie a 2 , ako aj a 3

písm. d) dohovoru, ako aj a následne uviedol:

„Tieto základné práva a slobody boli v mojom prípade porušené.

Vo väzbe som od 22. 10. 2011. Obžaloba bola podaná dňa 10. 4. 2012. Konanie trvá

neúmerne dlho. Dôvodom je postoj svedka A. A. ku konaniu a jeho nedostavovanie sa na

termíny HP. Súdy však nepostupovali pri zabezpečovaní tejto svedeckej výpovede zákonným

spôsobom, čo viedlo k neúmernému predlžovaniu konania a napokon nebol uvedený výsluch

svedka vôbec realizovaný. Výsluch tohto svedka je pre mňa veľmi dôležitý, nakoľko z jeho

realizácie by som, predpokladám, presvedčil súd, že výsluchy svedka poškodeného N. a

svedka A. boli, čo sa týka použitia a hrozby násilia, vymyslené a i v obžalobe spomenutý

skutok lúpeže nie je zločinom, ale prečinom krádeže. Podobne, ako sa to preukázalo pri v

obžalobe uvedenom skutku vydierania, ktorý bol prekvalifikovaný na prečin krádeže.

Nedôsledným prístupom súdu som bol pripravený o možnosť vykonať dôkaz, ktorý by mohol

vyznieť v môj prospech. Táto otázka je samozrejme dôležitejšia pre posúdenie viny a trestu

ale ja ju tu spomínam v súvislosti s trvaním väzby, nakoľko pri vykonaní takého dôkazu,

ktorým by som vyvrátil existenciu násilia, nešlo by o zločin, ale o tri skutky – prečiny

krádeže, pričom dĺžka mojej väzby v takom prípade by viac ako dvojnásobne prekračovalo

jej maximálne zákonné trvanie.

Mám teda za to, že som sa nedomohol zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na súde, bolo porušené moje právo dosiahnuť predvolanie a výsluch korunného svedka,

moja vec sa prerokovala s prieťahmi zapríčinenými aj postupom súdu, teda nebola

spravodlivo prejednaná v primeranej lehote. Krajský súd v Bratislave tieto skutočnosti

vo svojom rozhodnutí o mojej väzbe nezohľadnil a moju sťažnosť proti Uzneseniu

prvostupňového súdu zamietol.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal

nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa a 2 , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru boli uznesením krajského súdu zo 6. marca 2014

porušené, zruší uvedené uznesenie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume

5 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

, ako aj práv podľa a 3 písm. d) dohovoru uznesením krajského súdu

zo 6. marca 2014 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv malo

dôjsť v dôsledku toho, že v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a návrhu

na nahradenie jeho väzby písomným sľubom, v ktorom podľa sťažovateľa v dôsledku

nedôsledného prístupu súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci bol

pripravený o možnosť vykonať dôkaz, ktorý by mohol vyznieť v jeho prospech.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že označené konanie a uznesenie krajského

súdu zo 6. marca 2014 bolo konaním a rozhodnutím o osobnej slobode – o väzbe

sťažovateľa iniciované jeho žiadosťou o prepustenie a návrhom na nahradenie jeho väzby

písomným sľubom. Nešlo teda o konanie a rozhodovanie vo veci samej – o vine a treste.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa

teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné

záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava

obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(napr. ).

Právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru nie je absolútne a obsahuje len jeden

z aspektov práva na riadne dokazovanie, ktoré až spolu s právami vyvoditeľnými z čl. 6

ods. 1 dohovoru zaručujú plnú realizáciu pravidiel spravodlivého procesu v konaní

o trestnom obvinení.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. ,

, , , , ,

), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu

ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe,

na ktoré je aplikovateľný a 5 , ktorý je vo vzťahu k

v pomere špeciality, a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú

konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,

ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného

súdu nemôže dôjsť k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto

smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre taktiež vyslovil, že konanie

o opravnom prostriedku vo veci väzby nie je konaním o „dôvodnosti obžaloby“ (Neumeister

v. Rakúsko, 1968, § 23), a preto nemožno všetky požiadavky obsiahnuté v čl. 6 ods. 1

dohovoru bez ďalšieho vztiahnuť na konanie o väzbe.

Porušenie svojho základného práva podľa sťažovateľ osobitne

neodôvodnil a ústavný súd nezistil existenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným

porušením označeného práva a uznesením krajského súdu zo 6. marca 2014 a jemu

predchádzajúcim postupom.

Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde), v tomto prípade konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, namieta porušenie základného práva podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením krajského súdu zo 6. marca 2014, na ktoré

sa ním označené články a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže neexistuje žiadna

vecná súvislosť medzi uznesením krajského súdu zo 6. marca 2014 a namietaným

porušením označených článkov a dohovoru, sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti

zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol už na predbežnom

prerokovaní podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014