Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 145/2020
PDF · 258.75 KB
No categories available
III. ÚS 145/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Tauberom, Stará cesta 3139/6, Spišská Nová Ves,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 19 P 107/2017
z 31. októbra 2017, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 102/2018
z 28. septembra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
38/2019 zo 14. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2
ústavy a práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3
ústavy, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 19 P 107/2017 z 31. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok
okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
8 CoP 102/2018 z 28. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3
Cdo 38/2019 zo 14. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného
súdu v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa ‒,
(ďalej len „maloletý“), bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky, ktorá ho má
zastupovať a spravovať jeho majetok, sťažovateľovi ako otcovi maloletého bola uložená
povinnosť prispievať na výživu maloletého mesačným výživným vo výške 200 € a tvorbou
úspor vo výške 200 € mesačne. Zároveň bolo rozhodnuté o dlžnom výživnom a úprave
styku otca s maloletým. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Napadnutým
rozsudkom krajského súdu ako súdu odvolacieho bol napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdený vo výroku o zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky a zmenený
vo výroku o zastupovaní a spravovaní majetku maloletého tak, že maloletého budú
zastupovať a spravovať jeho majetok obaja rodičia. Napadnutým rozsudkom krajského súdu
bol zároveň zrušený napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom
z 19. decembra 2017 vo výroku o výživnom a výživnom pre tvorbu úspor, dlžnom
výživnom a úprave styku otca s maloletým a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie
konanie. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,
ktorého prípustnosť formálne založil na § 420 písm. e) a f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a na § 421 ods. 1 písm. a)
CSP. O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol
podľa § 447 písm. c) CSP v časti, v ktorej sťažovateľ namietal existenciu procesnej vady
konania v zmysle § 420 písm. e) a f) CSP, a vo zvyšku podľa § 447 písm. f) CSP.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vytkol, že nemal zabezpečené rovnaké práva ako
matka maloletého, keďže počas konania na okresnom súde nemal možnosť klásť otázky
v rozsahu, v akom požadoval. Na druhej strane sťažovateľ sám uznal, že mnohé otázky
nesúviseli s prejednávanou vecou, ale to podľa neho neznamená, že všetky ním
naformulované otázky sa mali ako neopodstatnené zamietnuť. Okrem toho
podľa sťažovateľa všetky jeho návrhy na vykonanie dôkazov, najmä znalecké dokazovanie,
boli zamietnuté bez náležitého odôvodnenia. Z tohto dôvodu má podozrenie, že okresný súd
nedodržal zásadu rovnosti účastníkov v konaní, zásadu rovnosti zbraní, teda sťažovateľ
nemohol rovnakou mierou ako matka uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, a tak v konaní pred súdom boli upierané jeho procesné práva. Tiež vytkol,
že krajský súd a najvyšší súd sa jednoduchým spôsobom stotožnili s názorom okresného
súdu. Zároveň namietal, že v konaní na okresnom súde, ako aj krajskom súde bolo porušené
základné právo maloletého na ochranu zdravia podľa čl. 40 prvej vety ústavy a taktiež právo
podľa čl. 3 dohovoru v súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že maloletý je u matky
vystavovaný pasívnemu fajčeniu. Podľa neho je namieste otázka, akým spôsobom sa súdy
touto skutočnosťou zaoberali, ak nevykonali k tomu dokazovanie. Sťažovateľ napokon
vytkol aj tú skutočnosť, že súd vôbec nerešpektoval právnu úpravu týkajúcu sa možnej
striedavej starostlivosti oboch rodičov, keď jednoducho skonštatoval, že na strane matky
neboli zistené nedostatky, a preto jej má byť maloletý zverený do starostlivosti.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
a základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1
a 4, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 38/2019 z 14. marca 2019, Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8CoP/102/2018 - 225 z 28.09.2018, Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.
19P/107/2017 z 31.10.2017 porušené boli.
2. Základné právo sťažovateľa a maloletého na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 38/2019
z 14. marca 2019, Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/102/2018 - 225
z 28.09.2018, Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 19P/107/2017 z 31.10.2017
porušené boli.
3. Základné právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života
podľa čl. 8, základné právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13, zákaz
diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 38/2019 z 14. marca 2019,
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/102/2018 - 225 z 28.09.2018,
Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 19P/107/2017 z 31.10.2017 porušené boli.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 38/2019
z 14. marca 2019 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 60 000 € (slovom
šesťdesiattisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. Tomáša Taubera, Stará cesta 3139/6, 052 01 Spišská Nová Ves, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
5. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi
Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola vec predbežne
prerokovaná v treťom senáte ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu)
a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
15. Podľa § 39 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak tento zákon na podanie nevyžaduje
osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
a podpis.
16. Podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia
navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú
osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,
akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
17. Podľa § 43 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí byť
datovaný a podpísaný navrhovateľom alebo jeho zástupcom.
18. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa
sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
19. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
21. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
III.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
22. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
uvedených základných práv, pričom k porušeniu týchto práv malo dôjsť napadnutým
rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom okresného súdu
23. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu ústavný súd nemá právomoc
na prerokovanie ústavnej sťažnosti, poukazujúc na princíp subsidiarity.
24. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
25. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,
ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,
že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal
na základe odvolania sťažovateľa krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
26. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
27. Ústavný súd z už uvedených hľadísk preskúmal napadnutý rozsudok krajského
súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil takú skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup týchto súdov nemajúci oporu v zákone.
28. Závery krajského súdu a najvyššieho súdu sú v ich rozhodnutiach zdôvodnené
riadne a presvedčivo, rozhodnutia nevykazujú znaky zjavnej neodôvodnenosti
ani arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľa, ktoré by boli
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť
ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu a najvyššieho súdu z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť
k porušeniu sťažovateľom označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právne posúdenie sťažovateľovej veci zo strany krajského
súdu a najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle
alebo arbitrárnosti.
29. Najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom a v súlade s príslušnými zákonnými
ustanoveniami odôvodnil, prečo odmietol dovolanie sťažovateľa proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, a to konkrétne podľa § 447 písm. c) CSP v časti,
v ktorej sťažovateľ namietal existenciu procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. e) a f)
CSP, a vo zvyšku podľa § 447 písm. f) CSP. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu najvyššieho súdu uviedol, že sa jednoduchým spôsobom stotožnil s názorom
okresného súdu. S tým nemožno súhlasiť, keďže odôvodnenie napadnutého uznesenia je
precízne a dôsledné. Argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu namietané porušenie jeho
označených práv napadnutým uznesením však ústavný súd vyhodnotil ako absolútne
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie zistiť spojitosť medzi napadnutým uznesením a namietaným porušením
označených práv.
30. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa nedodržania zásady rovnosti
účastníkov v konaní na okresnom súde, keď nemal možnosť klásť otázky v požadovanom
rozsahu a boli zamietnuté jeho návrhy na vykonanie dôkazov, námietku vystavovania
maloletého pasívnemu fajčeniu či námietku nerešpektovania právnej úpravy týkajúcej sa
možnej striedavej starostlivosti oboch rodičov, ústavný súd konštatuje, že tak krajský súd,
ako aj najvyšší súd sa s nimi náležite vysporiadali, ich odôvodnenia sú v tomto smere plne
ústavne akceptovateľné. Napokon, sám sťažovateľ vo vzťahu k jeho možnosti klásť otázky
v požadovanom rozsahu uznal, že mnohé otázky nesúviseli s prejednávanou vecou.
Argumentácia sťažovateľa tak vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj krajského
súdu nemá dostatočnú ústavnoprávnu relevanciu.
31. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto
neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd
a najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospeli. Ústavný súd však musel zaujať
stanovisko k tomu, či napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu spĺňali požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce
požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru).
32. Skutočnosť, že krajský súd a najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach zaujali
právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (II. ÚS 122/05). Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd a najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustili.
33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež jeho
právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie vysloviť porušenie ním označených práv.
34. Na základe uvedených skutočností, vzhľadom na postavenie ústavného súdu
vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd
ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
35. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohlo
dôjsť ani k porušeniu tohto základného práva. Sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu a najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená.
36. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy
ústavný súd uvádza, že tento článok ústavy je vstupnou bránou do ústavnej úpravy
základných práv a slobôd a ako taký má charakter všeobecných ústavných princípov.
Napriek tomu, že je implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, nemá charakter
základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať
pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 7/2010, m. m. I. ÚS 518/2013). Aj v tejto časti je preto
sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.
37. Sťažovateľ sa v petite ústavnej sťažnosti domáha aj vyslovenia porušenia práv
podľa čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru,
avšak bez toho, aby ústavne relevantným spôsobom odôvodnil porušenie týchto práv.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a v ústavnej sťažnosti to
odôvodňuje len poukazom na určité výroky zákonnej sudkyne v konaní pred okresným
súdom, nemožno to považovať za dostatočné odôvodnenie porušenia tohto základného
práva a už vôbec nie vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému
uzneseniu. V texte ústavnej sťažnosti teda chýba ústavnoprávne relevantná právna
argumentácia vo vzťahu k namietanému porušeniu uvedených práv napadnutými
rozhodnutiami. Ústavný súd konštatuje, že obligatórnou náležitosťou ústavnej sťažnosti
podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde je povinnosť sťažovateľa uviesť
konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu
jeho základných práv a slobôd. Keďže ústavná sťažnosť neobsahuje v tomto smere
relevantné odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú
v § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde.
38. Ústavný súd pripomína, že uplatnenie jeho právomocí je viazané na splnenie
viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1
ústavy, § 39 ods. 3 a 4, § 43 a § 123 zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný
súd opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak
náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 45 zákona o ústavnom súde). Osobitne to platí v prípadoch,
v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené
advokátom (m. m. III. ÚS 334/09).
39. Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia ústavnej sťažnosti významné
procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal
skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným
súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie ústavnej sťažnosti
obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou
podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany
sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných
práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou
alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo
záujmovej samosprávy, súdu atď.).
40. Uvedené platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva
na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti toto porušenie
odôvodnil len s poukazom na to, že maloletý má byť u matky vystavovaný pasívnemu
fajčeniu. Navyše, z petitu ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by sa porušenie tohto práva malo
týkať maloletého, ako to vyplýva z ostatného textu ústavnej sťažnosti. Petit tak v tomto
nekorešponduje s odôvodnením ústavnej sťažnosti, čo je jej závažným obsahovým
nedostatkom. Zároveň, pozornosti ústavného súdu neušla ani skutočnosť, že v bode 2 petitu
ústavnej sťažnosti sa navrhuje vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa
a aj maloletého na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. Porušenie tohto práva, ako už bolo uvedené, nie je ústavne
relevantným spôsobom odôvodnené, a navyše, maloletý nie je v ústavnej sťažnosti
označený ako ďalší sťažovateľ, z čoho takisto vyplýva nesúlad petitu s ostatným obsahom
ústavnej sťažnosti (označením sťažovateľa) a vytvára to priestor pre dohady.
41. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že ústavná sťažnosť
v tomto smere pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa
pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne
neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
42. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované
právne zastúpenie sťažovateľa ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných
práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 40 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práv
garantovaných čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
a najvyššieho súdu odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 56
ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
43. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí,
priznanie finančného zadosťučinenia, náhrada trov konania) formulovanými v sťažnostnom
petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu