Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 145/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina

Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Tauberom, Stará cesta 3139/6, Spišská Nová Ves,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj namietané porušenie a 2 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 47

ods. 3 , , a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 31. októbra 2017, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 28. septembra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo

38/2019 zo 14. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2

a práv podľa a 2, a 2, , a 4 a

, , a dohovoru rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 31. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok

okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3

Cdo 38/2019 zo 14. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného

súdu v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa ‒,

(ďalej len „maloletý“), bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky, ktorá ho má

zastupovať a spravovať jeho majetok, sťažovateľovi ako otcovi maloletého bola uložená

povinnosť prispievať na výživu maloletého mesačným výživným vo výške 200 € a tvorbou

úspor vo výške 200 € mesačne. Zároveň bolo rozhodnuté o dlžnom výživnom a úprave

styku otca s maloletým. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Napadnutým

rozsudkom krajského súdu ako súdu odvolacieho bol napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdený vo výroku o zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky a zmenený

vo výroku o zastupovaní a spravovaní majetku maloletého tak, že maloletého budú

zastupovať a spravovať jeho majetok obaja rodičia. Napadnutým rozsudkom krajského súdu

bol zároveň zrušený napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom

z 19. decembra 2017 vo výroku o výživnom a výživnom pre tvorbu úspor, dlžnom

výživnom a úprave styku otca s maloletým a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie

konanie. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,

ktorého prípustnosť formálne založil na a Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a na § 421 ods. 1 písm. a)

. O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol

podľa v časti, v ktorej sťažovateľ namietal existenciu procesnej vady

konania v zmysle a , a vo zvyšku podľa .

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vytkol, že nemal zabezpečené rovnaké práva ako

matka maloletého, keďže počas konania na okresnom súde nemal možnosť klásť otázky

v rozsahu, v akom požadoval. Na druhej strane sťažovateľ sám uznal, že mnohé otázky

nesúviseli s prejednávanou vecou, ale to podľa neho neznamená, že všetky ním

naformulované otázky sa mali ako neopodstatnené zamietnuť. Okrem toho

podľa sťažovateľa všetky jeho návrhy na vykonanie dôkazov, najmä znalecké dokazovanie,

boli zamietnuté bez náležitého odôvodnenia. Z tohto dôvodu má podozrenie, že okresný súd

nedodržal zásadu rovnosti účastníkov v konaní, zásadu rovnosti zbraní, teda sťažovateľ

nemohol rovnakou mierou ako matka uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany, a tak v konaní pred súdom boli upierané jeho procesné práva. Tiež vytkol,

že krajský súd a najvyšší súd sa jednoduchým spôsobom stotožnili s názorom okresného

súdu. Zároveň namietal, že v konaní na okresnom súde, ako aj krajskom súde bolo porušené

základné právo maloletého na ochranu zdravia podľa prvej vety a taktiež právo

podľa čl. 3 dohovoru v súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že maloletý je u matky

vystavovaný pasívnemu fajčeniu. Podľa neho je namieste otázka, akým spôsobom sa súdy

touto skutočnosťou zaoberali, ak nevykonali k tomu dokazovanie. Sťažovateľ napokon

vytkol aj tú skutočnosť, že súd vôbec nerešpektoval právnu úpravu týkajúcu sa možnej

striedavej starostlivosti oboch rodičov, keď jednoducho skonštatoval, že na strane matky

neboli zistené nedostatky, a preto jej má byť maloletý zverený do starostlivosti.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

a základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1

a 4, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 14. marca 2019, Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. - 225 z 28.09.2018, Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 31.10.2017 porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľa a maloletého na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 14. marca 2019, Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. - 225

z 28.09.2018, Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. z 31.10.2017

porušené boli.

3. Základné právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života

podľa čl. 8, základné právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13, zákaz

diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 14. marca 2019,

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. - 225 z 28.09.2018,

Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. z 31.10.2017 porušené boli.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 14. marca 2019 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 60 000 € (slovom

šesťdesiattisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. Tomáša Taubera, Stará cesta 3139/6, 052 01 Spišská Nová Ves, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

5. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi

Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola vec predbežne

prerokovaná v treťom senáte ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu)

a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

15. Podľa ak tento zákon na podanie nevyžaduje

osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

a podpis.

16. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia

navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú

osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,

akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

17. Podľa návrh na začatie konania musí byť

datovaný a podpísaný navrhovateľom alebo jeho zástupcom.

18. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

19. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

21. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

22. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

uvedených základných práv, pričom k porušeniu týchto práv malo dôjsť napadnutým

rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom okresného súdu

23. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu ústavný súd nemá právomoc

na prerokovanie ústavnej sťažnosti, poukazujúc na princíp subsidiarity.

24. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

25. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,

ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,

že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal

na základe odvolania sťažovateľa krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný

poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

26. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

27. Ústavný súd z už uvedených hľadísk preskúmal napadnutý rozsudok krajského

súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil takú skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup týchto súdov nemajúci oporu v zákone.

28. Závery krajského súdu a najvyššieho súdu sú v ich rozhodnutiach zdôvodnené

riadne a presvedčivo, rozhodnutia nevykazujú znaky zjavnej neodôvodnenosti

ani arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľa, ktoré by boli

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť

ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu a najvyššieho súdu z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť

k porušeniu sťažovateľom označených práv zaručených ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právne posúdenie sťažovateľovej veci zo strany krajského

súdu a najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle

alebo arbitrárnosti.

29. Najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom a v súlade s príslušnými zákonnými

ustanoveniami odôvodnil, prečo odmietol dovolanie sťažovateľa proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, a to konkrétne podľa v časti,

v ktorej sťažovateľ namietal existenciu procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. e) a f)

, a vo zvyšku podľa . Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu najvyššieho súdu uviedol, že sa jednoduchým spôsobom stotožnil s názorom

okresného súdu. S tým nemožno súhlasiť, keďže odôvodnenie napadnutého uznesenia je

precízne a dôsledné. Argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu namietané porušenie jeho

označených práv napadnutým uznesením však ústavný súd vyhodnotil ako absolútne

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie zistiť spojitosť medzi napadnutým uznesením a namietaným porušením

označených práv.

30. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa nedodržania zásady rovnosti

účastníkov v konaní na okresnom súde, keď nemal možnosť klásť otázky v požadovanom

rozsahu a boli zamietnuté jeho návrhy na vykonanie dôkazov, námietku vystavovania

maloletého pasívnemu fajčeniu či námietku nerešpektovania právnej úpravy týkajúcej sa

možnej striedavej starostlivosti oboch rodičov, ústavný súd konštatuje, že tak krajský súd,

ako aj najvyšší súd sa s nimi náležite vysporiadali, ich odôvodnenia sú v tomto smere plne

ústavne akceptovateľné. Napokon, sám sťažovateľ vo vzťahu k jeho možnosti klásť otázky

v požadovanom rozsahu uznal, že mnohé otázky nesúviseli s prejednávanou vecou.

Argumentácia sťažovateľa tak vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj krajského

súdu nemá dostatočnú ústavnoprávnu relevanciu.

31. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto

neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd

a najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospeli. Ústavný súd však musel zaujať

stanovisko k tomu, či napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu spĺňali požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce

požadovanú kvalitu v zmysle , listiny a

dohovoru).

32. Skutočnosť, že krajský súd a najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach zaujali

právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (). Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd a najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustili.

33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a listiny a tiež jeho

právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie vysloviť porušenie ním označených práv.

34. Na základe uvedených skutočností, vzhľadom na postavenie ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. , , , ), ústavný súd

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

35. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohlo

dôjsť ani k porušeniu tohto základného práva. Sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva zaručeného napadnutými rozhodnutiami krajského

súdu a najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená.

36. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa a 2

ústavný súd uvádza, že tento článok je vstupnou bránou do ústavnej úpravy

základných práv a slobôd a ako taký má charakter všeobecných ústavných princípov.

Napriek tomu, že je implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, nemá charakter

základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať

pred ústavným súdom (m. m. , m. m. ). Aj v tejto časti je preto

sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

37. Sťažovateľ sa v petite ústavnej sťažnosti domáha aj vyslovenia porušenia práv

podľa , a 2, a 4 , , a dohovoru,

avšak bez toho, aby ústavne relevantným spôsobom odôvodnil porušenie týchto práv.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena podľa a v ústavnej sťažnosti to

odôvodňuje len poukazom na určité výroky zákonnej sudkyne v konaní pred okresným

súdom, nemožno to považovať za dostatočné odôvodnenie porušenia tohto základného

práva a už vôbec nie vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému

uzneseniu. V texte ústavnej sťažnosti teda chýba ústavnoprávne relevantná právna

argumentácia vo vzťahu k namietanému porušeniu uvedených práv napadnutými

rozhodnutiami. Ústavný súd konštatuje, že obligatórnou náležitosťou ústavnej sťažnosti

podľa je povinnosť sťažovateľa uviesť

konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu

jeho základných práv a slobôd. Keďže ústavná sťažnosť neobsahuje v tomto smere

relevantné odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú

v .

38. Ústavný súd pripomína, že uplatnenie jeho právomocí je viazané na splnenie

viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1

, a , a ). V tejto súvislosti už ústavný

súd opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak

náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný

návrhom na začatie konania ( ). Osobitne to platí v prípadoch,

v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené

advokátom (m. m. ).

39. Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia ústavnej sťažnosti významné

procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal

skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným

súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie ústavnej sťažnosti

obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou

podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa je teda vznesenie relevantných námietok zo strany

sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných

práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou

alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo

záujmovej samosprávy, súdu atď.).

40. Uvedené platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

na ochranu zdravia podľa . Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti toto porušenie

odôvodnil len s poukazom na to, že maloletý má byť u matky vystavovaný pasívnemu

fajčeniu. Navyše, z petitu ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by sa porušenie tohto práva malo

týkať maloletého, ako to vyplýva z ostatného textu ústavnej sťažnosti. Petit tak v tomto

nekorešponduje s odôvodnením ústavnej sťažnosti, čo je jej závažným obsahovým

nedostatkom. Zároveň, pozornosti ústavného súdu neušla ani skutočnosť, že v bode 2 petitu

ústavnej sťažnosti sa navrhuje vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa

a aj maloletého na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa . Porušenie tohto práva, ako už bolo uvedené, nie je ústavne

relevantným spôsobom odôvodnené, a navyše, maloletý nie je v ústavnej sťažnosti

označený ako ďalší sťažovateľ, z čoho takisto vyplýva nesúlad petitu s ostatným obsahom

ústavnej sťažnosti (označením sťažovateľa) a vytvára to priestor pre dohady.

41. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že ústavná sťažnosť

v tomto smere pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa

pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne

neakceptuje (m. m. , , ).

42. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované

právne zastúpenie sťažovateľa ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných

práv zaručených a 2, a 2, a a 4 a práv

garantovaných čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 56

ods. 2 písm. c) .

43. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí,

priznanie finančného zadosťučinenia, náhrada trov konania) formulovanými v sťažnostnom

petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu