Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 44/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky obchodnej

spoločnosti , ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., Kýčerského 7,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Šinkovic, pre namietané

porušenie jej základných práv podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

-202 z 25. júna 2019 za účasti , ,

takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti , podľa

a Listiny základných práv a slobôd

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -202 z 25. júna 2019 p o r u š e n é

b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -202 z 25. júna 2019

z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania obchodnej

spoločnosti v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur

a šesťdesiatšesť centov) na účet advokátskej kancelárie ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o.,

Kýčerského 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) uznesením č. k. -13

z 28. januára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základných práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -202 z 25. júna 2019 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou doručenou

Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 13. januára 2017 sa M. P. (ďalej

aj „žalobkyňa“ alebo „zúčastnená osoba“) domáhala proti sťažovateľke (žalovanej) vydania

bezdôvodného obohatenia v sume 105 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne

zo sumy 105 € od druhého dňa po dni doručenia žaloby žalovanej do zaplatenia, ku ktorému

malo dôjsť po tom, ako uzatvorila „zmluvu č. 42287468 zo dňa 7. 8. 2012, ktorou jej bola

2

aktivovaná Bankomatka so schválením úverového rámca 1 800 eur s mesačnou

splátkou 60 eur... pričom z kreditnej karty vyčerpala sumu 450 eur a celkovo žalovanému

uhradila sumu 555 eur“. Žalobkyňa tvrdila, že keďže zmluva o poskytnutí spotrebiteľského

úveru neobsahuje náležitosti podľa f), k) a

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase jej uzavretia (ďalej len „zákon

č. “), ktorými sú:

- adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo

sťažnosť;

- doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru;

- ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy

o spotrebiteľskom úvere;

- výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie,

v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi

úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia;

- priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský

úver platná k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnená podľa § 21 ods. 2

za príslušný kalendárny štvrťrok,

je spotrebiteľský úver podľa bezúročný

a bez poplatkov.

3. Sťažovateľka s dôrazom na to, že v danom prípade ide o zmluvu uzavretú na dobu

neurčitú, ktorej predmetom je revolvingový úver, t. j. svojou povahou neustále dopĺňaný

a čerpaný úver, a ktorá sa skladá z viacerých dokumentov – žiadosti, obchodných

podmienok, cenníka a potvrdzujúceho listu, sa v predmetnom konaní bránila tým, že zmluva

o spotrebiteľskom úvere je platným právnym úkonom, a keďže obsahuje všetky náležitosti

požadované , nemožno aplikovať sankciu bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru. Podľa názoru sťažovateľky výklad príslušných ustanovení zákona

č. žalobkyňou je v úplnom rozpore s nutnosťou vykladať vnútroštátne normy

eurokonformným spôsobom, a to najmä v súlade so smernicou Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica 2008/48/ES“).

4. Okresný súd rozsudkom č. k. -64 z 24. októbra 2017 žalobu

zamietol. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu

vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu, na základe ktorej bol sťažovateľke poskytnutý

úverový rámec v sume 1 800 € s mesačnou splátkou 60 €. Preskúmaním opodstatnenosti

žalobkyňou uplatneného nároku z hľadiska jeho súladu s relevantnými ustanoveniami

okresný súd dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere

spĺňa všetky povinné náležitosti, preto nie je dôvodné považovať predmetný úver

za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodujúca pre vyhodnotenie spornej otázky bola podľa

názoru okresného súdu smernica 2008/48/ES, ktorá v čl. 22 upravuje úplnú harmonizáciu

a záväzný charakter, predovšetkým pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. To znamená, že členské štáty Európskej únie nie sú oprávnené vo svojej

vnútroštátnej právnej úprave zahrnúť iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

než sú uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES. V tejto súvislosti okresný súd poukázal

aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 9. novembra 2016

vo veci C-42/2015,

5. Proti rozsudku okresného súdu č. k. -64 z 24. októbra 2017 podala

žalobkyňa odvolanie s tým, že za nesprávny považovala len záver okresného súdu, pokiaľ

išlo o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 psím. k) zákona

č. So záverom okresného súdu, že predmetná zmluva obsahuje náležitosti

požadované , , a , žalobkyňa súhlasila.

6. Krajský súd rozsudkom č. k. -129 z 28. júna 2018 rozsudok

okresného súdu č. k. -64 z 24. októbra 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že § 9 ods. 2 písm. k)

presne uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem

všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov

4

a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely

jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy

o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami

sporu bola aj suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová

suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského

úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné,

že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov,

taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o spotrebiteľskom úvere,

ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu, obsahovala len úverový rámec 1 800 € a výšku

mesačnej splátky 60 €. Podľa názoru krajského súdu okresný súd vec nesprávne právne

posúdil, ak bez ďalšieho konštatoval, že eurokonformným výkladom prijal záver, že § 9

ods. 2 písm. k) neupravuje nutnosť rozpisu splátky na istinu, úrok

a poplatky. Keďže okresný súd o výške bezdôvodného obohatenia nerozhodol, krajský súd

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

7. Okresný súd následne rozsudkom č. k. -159 z 12. novembra 2018

rozhodol tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 105 € s 5 % úrokom

z omeškania ročne od 5. februára 2017 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

a zároveň žalobkyni priznal proti sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že s poukazom na viazanosť právnym

názorom krajského súdu okresný súd musel dospieť k záveru, že v predmetnej zmluve

o spotrebiteľskom úvere absentuje obligatórna náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k)

z dôvodu nerozlíšenia splátky úveru na splátku istiny, úrokov, príp.

iných poplatkov, a preto sa predmetný úver považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona

č. za bezúročný a bez poplatkov. Sťažovateľke vzniklo právo

iba na zaplatenie finančných prostriedkov prevzatých žalobkyňou výbermi a platbami

predmetnou kreditnou kartou v celkovej sume 450 € s výnimkou uplatnených úrokov

a poplatkov. Keďže žalobkyňa v prospech sťažovateľky vykonala úhrady v celkovej sume

555 €, vznikla sťažovateľke povinnosť v zmysle a nasl.

vydať bezdôvodné obohatenie nad sumu 450 € v celkovej sume 105 € predstavujúce úhrady

žalobkyne z titulu úrokov a poplatkov uplatnených sťažovateľkou vrátene úroku

z omeškania určeného v súlade s nariadenia vlády Slovenskej republiky č. ,

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , v znení neskorších

predpisov vo výške 5 % ročne v súlade s od 5. februára 2017

do zaplatenia.

7.1 Okresný súd zároveň konštatoval, že napriek prijatému záveru o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere podľa sa s uvedeným názorom

nestotožňuje z dôvodu, že tento odporuje ustálenej rozhodovacej praxi. S poukazom

na odôvodnenie svojho predchádzajúceho rozsudku nie je podľa názoru okresného súdu

nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa

s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi

bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Uvedený záver vyplýva

aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaných

vo veciach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , resp. sp. zn.

.

8. Na základe odvolania sťažovateľky, v ktorom namietala, že v rozsudku okresného

súdu č. k. -159 z 12. novembra 2018 nenašla odpoveď na zásadnú otázku –

„z akého dôvodu pristúpil k výkladu § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ tak reštriktívnym spôsobom“,

ktorý je v úplnom protiklade s výkladom smernice 2008/48/ES zo strany Súdneho dvora

v rámci konania C-42/15, krajský súd rozsudkom č. k. -202 z 25. júna 2019

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1

(ďalej aj „“) a opätovne konštatoval, že „tak explicitne

presné ustanovenie, akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu

eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte

a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca

v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou

obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k) § 9 odsek 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí

dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu... Až s účinnosťou od 01. 05. 2018 (§ 25j

6

) došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno

preukázať, že vnútorné členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy

o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec sa však týka skutkového a právneho stavu

pred novelou vykonanou Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci

C-42/15 . dňa 09. 11. 2016 konštatoval, že Smernica

bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej úprave stanovovali povinnosť zahrnúť

do zmluvy aj iné náležitosti než vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Tento zámer

zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od 01. 05. 2018, kedy zosúladil text

vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia teda/ale nie je možné hovoriť

o riadnej transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy... Nadväzne,

pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR

sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal

aj samotný najvyšší súd v bode 24 odôvodnenia uznesenia sp. zn. zo dňa

22. 02. 2018) výklad nie je absolútny a nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona.“.

9. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej

sťažnosti opätovne namieta, že «výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) [v súčasnosti písm.

i)] zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého vychádza napádané rozhodnutie, nie je

správny a je v rozpore s aktuálnou rozhodovacou praxou... a to napr. uzneseniami

Najvyššieho súdu SR (i) z 23. 04. 2018, sp. zn. , (ii) z 17. 04. 2018, sp. zn.

, a (iii) z 22. 02. 2018, sp. zn. , v zmysle ktorého (v poradí

tretieho menovaného):

- nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie

toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky;

- v zmluvách uzatváraných podľa nemožno od dodávateľov

žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok

po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2

písm. k) uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť

k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje...

Odvolací súd v napádanom rozhodnutí však svoj... odklon od tejto aktuálnej

rozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority... v danej otázke výklade ustanovenia zákona

nijak nezdôvodňuje a v tomto ohľade svoje úvahy nijak bližšie nevysvetľuje. Napádané

rozhodnutie je tak rozhodnutím nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov, navyše

popierajúcim účel článku 2 ods. 2 , a tým neprípustne

zasahujúcim do právnej istoty sťažovateľky a , listinou a dohovorom garantovaných

práv sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.».

9.1 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje,

aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie

jej základných práv podľa a listiny, ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov

konania.

II.

Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľky

10. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 85/20

z 20. februára 2020 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, v ktorom uviedla, že postup

krajského súdu i obsah napadnutého rozsudku je zákonný, preskúmateľný a nearbitrárny,

preto nie je dôvod vysloviť porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj práva podľa dohovoru ústavným súdom.

10.1 Predsedníčka krajského súdu k svojmu vyjadreniu pripojila aj vyjadrenie

predsedu senátu 20 Co krajského súdu JUDr. M. B., v ktorom poukázal na to, že predmetom

súdneho konania je rozhodovanie o vydaní bezdôvodného obohatenia v sume 105 €,

čo je zjavne bagateľná suma, preto by ústavný súd z dôvodu nesplnenia podmienky

mimoriadne závažnej intenzity zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľky nemal

do veci vstupovať. Okrem toho uviedol, že na základe návrhu krajského súdu na začatie

prejudiciálneho konania podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie z 12. júna 2019

8

prebieha pred Súdnym dvorom konanie C-485/19 (LH proti

), v ktorom má poskytnúť odpoveď na predložené prejudiciálne otázky:

10.2 „Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity

vykladať v tom zmysle, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej

spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vzniknutého

plnením spotrebiteľa na základe nekalej zmluvnej podmienky, má pre uplatnenie

objektívnej premlčacej doby desať rokov od momentu, keď k bezdôvodnému obohateniu

došlo povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

10.3 Vnútroštátnemu súdu prislúcha vykladať vnútroštátne právo, ktoré bolo účinné

v čase relevantných skutkových okolností, v čo najväčšej možnej miere a bez toho,

aby sa požadoval výklad contra legem, v súlade s právom Únie. Vnútroštátny súd nemôže

platne zastávať názor, že vnútroštátne ustanovenie nie je možné vykladať v súlade s právom

Únie iba preto, že toto ustanovenie bolo v minulosti vykladané spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s týmto právom. Vnútroštátny súd má zohľadniť vnútroštátne právo ako celok

a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva.

10.4 Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice Európskeho parlamentu a Rady

2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať v tom

zmysle, že nemá priamy účinok v spore medzi súkromnoprávnymi subjektami.“

11. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu s tým,

že má právo vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia. Zúčastnená

osoba svoje právo vyjadriť sa nevyužila.

12. Na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu reagovala sťažovateľka podaním

zo 4. marca 2020, v ktorom uviedla, že na podanej ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu trvá

a že argumentáciu krajského súdu o bagateľnosti sporu považuje za značne zmätočnú

a vnútorne rozpornú. Sťažovateľka uviedla, že Súdny dvor a najvyšší súd opakovane

poskytli jasné a jednoznačné zodpovedanie nosnej právnej otázky tohto sporu, t. j.

či je nutné uvádzať tzv. rozpis splátok do zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Senáty krajského

súdu 10 Co a 14 Co majú v danej právnej otázke iný názor, než senát 20 Co. Tzv. rozpis

splátok nie je nutný, nikdy nebol a vnútroštátna právna úprava nikdy nemohla a naďalej

nesmie zakotviť takú povinnosť uvádzať do zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Ustanovenie

[neskôr písm. l) a v súčasnosti písm. i)]

za použitia eurokonformného výkladu len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Krajský súd

neuskutočnil žiaden skutočný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.

Ústavnou sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu predstavuje vo svojej podstate

len neprípustné popretie ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a neprípustnú

svojvôľu krajského súdu.

12.1 V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci

C-331/18 z 5. septembra 2019 vo veci TE proti , ktorým rozhodol, že:

„1. Článok 10 ods. 2 písm. h) až j) smernice Európskeho parlamentu a Rady

2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice

Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice sa má vykladať v tom

zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je vnútroštátna právna úprava dotknutá

vo veci samej, podľa ktorej musí zmluva o úvere špecifikovať rozpis každej splátky určenej,

podľa prípadu, na amortizáciu istiny, splatenie úrokov a ostatných nákladov.

2. Článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. , ako boli vyložené

rozsudkom z 9. novembra 2016, (C-42/15, EU:C:2016:842), sa majú

uplatniť na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením

tohto rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť

súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.“

13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci ( ).

10

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje

len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný

súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,

ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie.

Len výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný

súd hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak

výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej

sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

17. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

18. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy

v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu

a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd

pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152

ods. 4 ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)

12

a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.

). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia

právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych

orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,

ale aj zmyslom a účelom zákona (). Ústavne konformný výklad je príslušný

orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania

a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej

veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ,

ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými

je Slovenská republika viazaná.

19. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (, ZNaU 100/2005).

20. Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať

pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej

nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona,

ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,

systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii

právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený

len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch

právneho štátu (, ZNaU 28/2017, pozri aj nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 13. marca 2013, z ktorého navyše vyplýva, že povinnosť

súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom

texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam,

kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.).

21. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky podľa a listiny a práva podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -202 z 25. júna 2019 (bod 8).

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

25. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

v obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

14

26. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

27. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému

kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒36]. Právo na prístup k súdu však

nemá absolútny charakter a môže podliehať obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení

obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej úvahy. Právo na prístup k súdu nemožno

obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery, že to naruší samotnú podstatu daného

práva. Obmedzenie práva na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi

z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade, že nesleduje legitímny cieľ a ani v prípade, že medzi

použitými prostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality

(Grécko-katolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok

z 29. 11. 2016, § 89).

28. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý proces (, ).

29. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento

článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý

argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk

v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže

byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných

štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním

a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú

podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania

byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí

v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

30. Sťažovateľka námietku porušenia základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-202 z 25. júna 2019 vydaným v spotrebiteľskom spore, predmetom ktorého

bolo vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 105 € s príslušenstvom, odôvodňuje tým,

že krajský súd pri rozhodovaní o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k.

-159 z 12. novembra 2018 vyložil

Z. z. reštriktívnym spôsobom, ktorý nie je v súlade s výkladom smernice 2008/48/ES

vykonaným Súdnym dvorom v konaní vedenom pod sp. zn. C-42/15 a sp. zn. C-331/18

ani s judikatúrou najvyššieho súdu v spotrebiteľských sporoch vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. (body 9 a 12.1).

16

31. Ústavný súd v minulosti v prípadoch, keď ústavná sťažnosť smerovala proti

rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytoval

ústavnoprávnu ochranu sťažovateľovi len celkom výnimočne, ak ústavná sťažnosť

signalizovala, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom

rozsahu, resp. intenzite (, , )].

32. Z rozsudku ESĽP vo veci Kľačanová proti Slovenskej republike z 27. novembra

2018 (sťažnosť č. 8394/13) vyplýva, že ústavný súd poskytujúci ústavnoprávnu ochranu

sťažovateľovi ani vo veciach, v ktorých ide zjavne o bagateľnú sumu, sa nemôže odvolať

na analógiu ratione valoris aplikovateľnú na dovolanie v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný prieskum napadnutého rozsudku krajského súdu teda nie je vylúčený.

33. ESĽP vo veci Simecki proti Chorvátsku, sťažnosť č. 15253/10 konštatoval,

že riziko akejkoľvek chyby zo strany štátu musí znášať samotný štát a omyly nesmú

byť napravované na náklady dotknutého jednotlivca. Právo na prístup k súdu nie je

absolútne a môže byť podrobené obmedzeniam, ktoré však nesmú limitovať prístup

jednotlivca takým spôsobom alebo v takom rozsahu, že bude porušená samotná podstata

tohto práva. Obmedzenie nebude zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak nesleduje legitímny

cieľ a ak neexistuje primeraný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami

a sledovaným cieľom (bod 23).

34. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného

práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné

interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana

je už súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú

expanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického

výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ,

ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom (, pozri aj rozsudok

súdneho dvora C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci proti

).

35. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania

procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.

V záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia

slabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne

a v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj Števček, M. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 45 až 46.).

36. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód

výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu.

... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločný

menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia

všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda

doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno

jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom

právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy

odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (Drgonec, J. Slovenskej

republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133.).

37. Ústavný súd už v náleze sp. zn. z 11. októbra 2016 uviedol,

že „uznáva význam a dôležitosť interpretácie ustanovení právneho poriadku s ohľadom na

skúmanie zámeru (cieľa) zákonodarcu. Každý orgán aplikujúci právo v individuálnych

veciach musí v zložitých prípadoch prisúdiť pri výkladových a aplikačných postupoch

ťažiskový význam práve vôli zákonodarcu.

37.1 Nemožno však opomenúť ústavno-právne súvislosti integrácie Slovenskej

republiky do Európskej únie.

37.2 Podľa Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe

takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.

Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť

18

pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa .

37.3 Z citovanej ústavnej normy vyplýva, že vznik členstva Slovenskej republiky

v Európskej únii okrem iného tkvie aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity štátu

v prospech Európskej únie. Pritom ide aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom

regulovaní spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2

. Preto Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym

zákonodarným orgánom ( ), nie však jediným orgánom oprávneným normovať

obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily.

37.4 Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia

skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej

regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva

v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad vôľu zákonodarcu.

Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá v čl. 144 ods. 1 sudcom

pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ako kvalifikovaným výsledkom

realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci (toto sťažovateľ účelovo zdôrazňuje),

ale aj viazanosť (teda i jej ) i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa

...

37.5 Fakt vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je zásadným prelomom

v procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku i jeho interpretácie, pretože okrem

vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept materiálneho poňatia škody v čase,

keď integráciu do Európskej únie nebolo možné ani len predpokladať) je doň oprávnený

svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca.

37.6 Pre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou

rozhodovať v individuálnych prípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna

istota dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom

do Európskej únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto

konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia

odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne

záväzných aktoch Európskej únie. Ústavný súd hovorí o maximálnej, nie absolútnej snahe,

lebo v tomto bode myšlienkovej línie už je potrebné vziať do úvahy charakter právneho

predpisu vydaného únijným normotvorcom vyplývajúci z primárneho práva Európskej únie.

37.7 Práve smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva

sú (na rozdiel od nariadení) typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým

osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch. Podľa čl. 288 ods. 3

Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluva o fungovaní EÚ“) je smernica

záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má

dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

37.8 Citované ustanovenie primárneho práva Európskej únie vysiela zrozumiteľné

posolstvo vnútroštátnym orgánom členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon

ich vrchnostenských kompetencií, ktorý zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného

smernicou. Inými slovami, ide tu o povinnosť naplniť vôľu únijného tvorcu smernice

vnútroštátnymi právnymi prostriedkami.

37.9 Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena

právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju

povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku

smerníc a nepriameho účinku smerníc.“.

38. Pre posudzovaný prípad priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza

do úvahy, a to vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84),

podľa ktorého na základe vtedajšieho čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho

hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti už citovaný čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní

EÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať

sa na smernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému členskému

štátu, ktorému je určená“. Z toho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať

povinnosti jednotlivcom a že ustanovenia smernice ako také nemožno uplatňovať

voči jednotlivcom.

39. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie

Súdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci

Von Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho

20

práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici,

vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho,

keďže je to možné v rámci dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok

sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení

Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ).

40. Nepriamy účinok smerníc Súdny dvor ešte konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer

a ďalší (C-397/01 až 403/01). Tu zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva

v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých

na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje,

aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery

ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115).

Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových

metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť

sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto

ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné

s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol

cieľ stanovený smernicou (bod 116).

41. Dňa 22. mája 2008 bola v Úradnom vestníku Európskej únie publikovaná

smernica 2008/48/ES, ktorá v rámci Kapitoly IV – Informácie a práva týkajúce sa zmlúv

obsahuje čl. 10 ods. 2 písm. h), podľa ktorého zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne

uvádza: výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú

splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

úveru na účely splatenia.

41.1 Podľa anglickej verzie citovaného článku smernice 2008/48/ES „the credit

agreement shall s pecify in a clear and concisemanner: the amount, number and frequency

of payments to bemade by the consumer and, where appropriate, the order inwhich

payments will be allocated to different outstandingbalances charged at different borrowing

rates for thepurposes of reimbursement“.

41.2 Súčasťou smernice 2008/48/ES je Príloha II – Štandardné európske informácie

o spotrebiteľskom úvere, obsahujúca vo forme dvojstĺpcovej tabuľky konkrétne náležitosti

spotrebiteľského úveru, pokiaľ ide o: 1. Totožnosť a kontaktné údaje veriteľa/

sprostredkovateľa úveru, 2. Opis hlavných vlastností úverového produktu, 3. Náklady

spojené s úverom, 4. Iné dôležité aspekty a 5. Dodatočné informácie v prípade poskytovania

finančných služieb na diaľku. V rámci druhej kategórie označenej ako „Opis hlavných

vlastností úverového produktu“ sa v prvom stĺpci tabuľky uvádza, že spotrebiteľský úver

má okrem druhu úveru, celkovej výšky úveru, podmienok, ktoré upravujú čerpanie

finančných prostriedkov, dĺžky trvania zmluvy o úvere uvádzať aj splátky a prípadne

poradie, v ktorom sa budú splátky poukazovať, čo druhý stĺpec upresňuje príkladom:

„Budete musieť zaplatiť: [Výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ] Úrok

a/alebo poplatky sa budú splácať takto:“. Tam, kde je uvedené „prípadne“, musí veriteľ

vyplniť kolónku, ak sú informácie relevantné pre úverový produkt, alebo musí príslušné

informácie alebo celý riadok vymazať, ak informácie nie sú pre druh daného úveru

relevantné. Informácie v hranatých zátvorkách slúžia ako vysvetlenie pre veriteľa a musia

sa nahradiť zodpovedajúcimi údajmi.

42. Smernica 2008/48/ES bola do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratá

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

42.1 Podľa účinného v čase uzavretia

zmluvy o spotrebiteľskom úvere sporovými stranami, zmluva o spotrebiteľskom úvere

okrem všeobecných náležitostí podľa musí obsahovať tieto

náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné

poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom

s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

42.2 Súčasťou je Príloha 3 – Štandardné európske

informácie o spotrebiteľskom úvere, obsahujúca vo forme dvojstĺpcovej tabuľky konkrétne

náležitosti spotrebiteľského úveru pokiaľ ide o: 1. Totožnosť a kontaktné údaje veriteľa/

sprostredkovateľa spotrebiteľského úveru, 2. Opis hlavných vlastností spotrebiteľského

úveru, 3. Náklady spojené so spotrebiteľským úverom, 4. Iné dôležité právne aspekty

22

a 5. Dodatočné informácie, ak ide o poskytovanie finančných služieb na diaľku. V rámci

druhej kategórie označenej ako „Opis hlavných vlastností spotrebiteľského úveru“

sa v prvom stĺpci tabuľky uvádza, že spotrebiteľský úver má okrem druhu úveru, celkovej

výšky spotrebiteľského úveru, podmienok, ktoré upravujú čerpanie peňažných prostriedkov,

doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádzať aj splátky a prípadne poradie,

v ktorom sa budú splátky poukazovať, čo druhý stĺpec upresňuje príkladom: „Spotrebiteľ

musí zaplatiť: [Výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ] Úrok a/alebo

poplatky sa budú splácať takto:“. Aj tu platí, že tam, kde je uvedené „prípadne“, musí

veriteľ vyplniť kolónku, ak sú informácie relevantné pre ponúkaný spotrebiteľský úver,

alebo musí príslušné informácie alebo celý riadok vymazať, ak informácie nie sú pre druh

daného spotrebiteľského úveru relevantné. Informácie v hranatých zátvorkách slúžia

ako vysvetlenie pre veriteľa a musia sa nahradiť zodpovedajúcimi údajmi. Informácie

v okrúhlych zátvorkách slúžia ako bližšie vysvetlenie pre spotrebiteľa.

42.3 Pre úplnosť treba uviesť, že zneniu

účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere sporovými stranami (výklad

ktorého krajským súdom nepovažuje sťažovateľka za eurokonformný) v súčasnosti

zodpovedá v znení neskorších predpisov, podľa

ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho

zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet, frekvenciu splátok a prípadné

poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom

s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

Z dôvodovej správy k , ktorým sa mení a dopĺňa

Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a

ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

Z. z., vyplýva, že sa tým zabezpečil súlad so smernicou 2008/48/ES aj v spojitosti s úpravou

náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom «vypustenie náležitostí zmluvy

o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté z dôvodu záverov Rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 /

. V zmysle uvedeného rozsudku zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať

len náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom na to,

že touto smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov

(v článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES je uvedené, že ,,členské štáty nesmú zachovať

ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení

tejto smernice.“).»

43. Anglické slovo frequency sa do slovenského jazyka prekladá ako frekvencia,

častosť, početnosť, hustota, kmitočet, a vzhľadom na oblasť jeho použitia mu možno

priradiť viacero významov. Slovo frekvencia sa v záväzkovoprávnych vzťahoch spravidla

chápe ako častosť vykonania, resp. opakovania konkrétneho právneho úkonu. Pri takomto

výklade môže byť frekvencia vykonania, resp. opakovania konkrétneho právneho úkonu

napr. jednorazová, denná, mesačná, štvrťročná, polročná, ročná a pod.

44. Preskúmaním napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že krajský súd

pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky skúmal výlučne vôľu zákonodarcu vyjadrenú v § 9

ods. 2 písm. k) účinného v čase uzavretia zmluvy

o spotrebiteľskom úvere sporovými stranami, aj to bez ohľadu na Prílohu 3, ktorá

je súčasťou , a nie vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej

regulácie obsiahnutej v čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES vrátane jej Prílohy II.

45. Výklad účinného v čase uzavretia

zmluvy o spotrebiteľskom úvere sporovými stranami prezentovaný krajským súdom

v napadnutom rozsudku v dostatočnej miere nezohľadňuje charakter a účel spotrebiteľského

sporu, čo v končenom dôsledku spôsobuje jeho ústavnú neudržateľnosť.

46. Ústavný súd si na účel overenia opodstatnenosti námietok sťažovateľky

vznesených v ústavnej sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. ,

z obsahu ktorého zistil, že hoci sa sťažovateľka v predmetnom konaní bránila tvrdením,

že zmluva o spotrebiteľskom úvere je platným právnym úkonom, a keďže obsahuje všetky

náležitosti požadované , nemožno aplikovať sankciu bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru, pričom zdôraznila, že samotná zmluva sa skladá z viacerých

dokumentov – žiadosti, obchodných podmienok, cenníka a potvrdzujúceho listu,

ktoré ako dôkazy predložila (č. l. 28 až 41), pozornosti krajského súdu (ale aj okresného

24

súdu) ušla skutočnosť, že žalobkyňa v žiadosti o aktiváciu Bankomatky (kreditnej

platobnej karty s logom zo 7. augusta 2012 vyjadrila súhlas s tým, že „Banka

je oprávnená, po posúdení mojej schopnosti splácať úver, poskytnúť mi nižší úverový

rámec, ako som žiadal, resp. aký mi bol predschválený.“. Po posúdení úverovej bonity

spotrebiteľa, t. j. žalobkyne bola jej žiadosť schválená, čo potvrdzuje dokument označený

ako „Schválenie Žiadosti o Bankomatku (Potvrdzujúci list)“ zo 14. augusta 2012,

a tým „došlo k uzavretiu Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty“.

Potvrdzujúci list je súčasťou zmluvy. Na základe uvedeného bol žalobkyni sťažovateľkou

poskytnutý úverový rámec v sume 450 € so štandardnou mesačnou splátkou 15 €, aktuálnou

mesačnou úrokovou sadzbou 1,90 %, aktuálnou ročnou úrokovou sadzbou 22,80 %, pričom

termíny splátok boli 1. až 15. deň v kalendárnom mesiaci, presný termín splatnosti

bol 15. deň v kalendárnom mesiaci. Sťažovateľka zároveň oznámila žalobkyni, že výška

úverového rámca sa môže zvyšovať a že pri riadnom a včasnom splácaní sa môže

po prehodnotení a súhlase žalobkyne zvýšiť vždy po úhrade šiestich mesačných splátok.

Okrem toho sťažovateľka žalobkyni oznámila, že pri predpoklade, že štandardná úroková

sadzba a poplatky zostanú po celú dobu zmluvného vzťahu nezmenené, klient vyčerpá

spotrebiteľský úver platbou kartou u obchodníka 1. septembra 2012, výška spotrebiteľského

úveru je 450 €, počet splátok je 51, prvá až predposledná splátka je 15 €, posledná splátka

je 3,76 €, ročná percentuálna miera nákladov je 29,67 %, celkové náklady spotrebiteľa

spojené so spotrebiteľským úverom sú 303,76 € a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť, je 753,76 €.

47. V danej veci nebolo sporné, že žalobkyňa kreditnú platobnú kartu použila

a zo sťažovateľkou poskytnutého spotrebiteľského úveru vyčerpala sumu 450 €.

48. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré vyústilo do jeho

vnútornej rozpornosti, považuje ústavný súd za dôvod na vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , súčasťou ktorého

je nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným

spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu,

ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu

(m. m. ).

49. Podľa súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol,

ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí

taký dôkaz. To znamená, že na rozdiel od všeobecnej úpravy procesného dokazovania

sa v spotrebiteľských sporoch prikláňa k tzv. vyšetrovaciemu

princípu, čo je odôvodnené zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva

do spotrebiteľských právnych vzťahov. Súd sa nebude spoliehať v plnej miere na splnenie

si dôkaznej povinnosti spotrebiteľa, ale môže prevziať dôkaznú iniciatívu sám.

50. Preferovanie zvýšenej procesnej ochrany spotrebiteľa, t. j. žalobkyne

v predmetnom spore neodôvodnene stavia sťažovateľku do podstatne nevýhodnejšej pozície

oproti druhej sporovej strane.

51. V tejto súvislosti sťažovateľka správne poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora

C-331/18 z 5. septembra 2019 vo veci TE proti

52. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd

v napadnutom rozsudku nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv

a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom odvolaní sťažovateľky proti

rozsudku okresného súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu

základných práv zaručených a listiny a práva

na zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

53. Napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základných práv

sťažovateľky podľa a listiny a práva podľa

dohovoru, preto ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2

a jemu zodpovedajúcemu a

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).

26

54. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

55. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

56. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky,

majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie

ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel

príslušných zákonných ustanovení.

57. Aj z a 2 vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv

a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp

právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor

bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;

ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne

očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

V.

Trovy konania

58. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby jej ústavný súd priznal

náhradu trov konania.

59. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

60. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2018

predstavovala sumu 980 € a za I. polrok 2019 predstavovala sumu 1 062 €.

61. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej

sume 640,66 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby

(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2019 v sume

163,33 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 9,80 € za jeden paušál, ako aj za jeden

úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu) vykonaný

v roku 2020 v sume 177 € a jeden režijný paušál v sume 10,62 €, plus 20 % DPH,

ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu).

62. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

a vykonateľnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným

súdom... ak nevyplýva iné z rozhodnutia ústavného súdu (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu

28