Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)I. ÚS 44/2020
PDF · 468.96 KB
No categories available
I. ÚS 44/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky obchodnej
spoločnosti , ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., Kýčerského 7,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Šinkovic, pre namietané
porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
20 Co 24/2019-202 z 25. júna 2019 za účasti , ,
takto
rozhodol:
1. Základné práva obchodnej spoločnosti , podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 20 Co 24/2019-202 z 25. júna 2019 p o r u š e n é
b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 20 Co 24/2019-202 z 25. júna 2019
z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania obchodnej
spoločnosti v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur
a šesťdesiatšesť centov) na účet advokátskej kancelárie ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o.,
Kýčerského 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 44/2020-13
z 28. januára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 20 Co 24/2019-202 z 25. júna 2019 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou doručenou
Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 13. januára 2017 sa M. P. (ďalej
aj „žalobkyňa“ alebo „zúčastnená osoba“) domáhala proti sťažovateľke (žalovanej) vydania
bezdôvodného obohatenia v sume 105 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 105 € od druhého dňa po dni doručenia žaloby žalovanej do zaplatenia, ku ktorému
malo dôjsť po tom, ako uzatvorila „zmluvu č. 42287468 zo dňa 7. 8. 2012, ktorou jej bola
2
aktivovaná Bankomatka so schválením úverového rámca 1 800 eur s mesačnou
splátkou 60 eur... pričom z kreditnej karty vyčerpala sumu 450 eur a celkovo žalovanému
uhradila sumu 555 eur“. Žalobkyňa tvrdila, že keďže zmluva o poskytnutí spotrebiteľského
úveru neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) f), j) k) a y) zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase jej uzavretia (ďalej len „zákon
č. 129/2010 Z. z.“), ktorými sú:
- adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť;
- doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru;
- ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere;
- výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie,
v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia;
- priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský
úver platná k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnená podľa § 21 ods. 2
za príslušný kalendárny štvrťrok,
je spotrebiteľský úver podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný
a bez poplatkov.
3. Sťažovateľka s dôrazom na to, že v danom prípade ide o zmluvu uzavretú na dobu
neurčitú, ktorej predmetom je revolvingový úver, t. j. svojou povahou neustále dopĺňaný
a čerpaný úver, a ktorá sa skladá z viacerých dokumentov – žiadosti, obchodných
podmienok, cenníka a potvrdzujúceho listu, sa v predmetnom konaní bránila tým, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere je platným právnym úkonom, a keďže obsahuje všetky náležitosti
požadované zákonom č. 129/2010 Z. z., nemožno aplikovať sankciu bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru. Podľa názoru sťažovateľky výklad príslušných ustanovení zákona
č. 129/2010 Z. z. žalobkyňou je v úplnom rozpore s nutnosťou vykladať vnútroštátne normy
eurokonformným spôsobom, a to najmä v súlade so smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica 2008/48/ES“).
4. Okresný súd rozsudkom č. k. 29 Csp 9/2017-64 z 24. októbra 2017 žalobu
zamietol. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu
vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu, na základe ktorej bol sťažovateľke poskytnutý
úverový rámec v sume 1 800 € s mesačnou splátkou 60 €. Preskúmaním opodstatnenosti
žalobkyňou uplatneného nároku z hľadiska jeho súladu s relevantnými ustanoveniami
zákona č. 129/2010 Z. z. okresný súd dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
spĺňa všetky povinné náležitosti, preto nie je dôvodné považovať predmetný úver
za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodujúca pre vyhodnotenie spornej otázky bola podľa
názoru okresného súdu smernica 2008/48/ES, ktorá v čl. 22 upravuje úplnú harmonizáciu
a záväzný charakter, predovšetkým pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. To znamená, že členské štáty Európskej únie nie sú oprávnené vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave zahrnúť iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
než sú uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES. V tejto súvislosti okresný súd poukázal
aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 9. novembra 2016
vo veci C-42/2015,
5. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 29 Csp 9/2017-64 z 24. októbra 2017 podala
žalobkyňa odvolanie s tým, že za nesprávny považovala len záver okresného súdu, pokiaľ
išlo o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 psím. k) zákona
č. 129/2010 Z. z. So záverom okresného súdu, že predmetná zmluva obsahuje náležitosti
požadované § 9 ods. 2 písm. c), f), j) a y) zákona č. 129/2010 Z. z., žalobkyňa súhlasila.
6. Krajský súd rozsudkom č. k. 20 Co 13/2018-129 z 28. júna 2018 rozsudok
okresného súdu č. k. 29 Csp 9/2017-64 z 24. októbra 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z. presne uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
4
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy
o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami
sporu bola aj suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová
suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského
úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné,
že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov,
taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o spotrebiteľskom úvere,
ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu, obsahovala len úverový rámec 1 800 € a výšku
mesačnej splátky 60 €. Podľa názoru krajského súdu okresný súd vec nesprávne právne
posúdil, ak bez ďalšieho konštatoval, že eurokonformným výkladom prijal záver, že § 9
ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. neupravuje nutnosť rozpisu splátky na istinu, úrok
a poplatky. Keďže okresný súd o výške bezdôvodného obohatenia nerozhodol, krajský súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
7. Okresný súd následne rozsudkom č. k. 29 Csp 9/2017-159 z 12. novembra 2018
rozhodol tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 105 € s 5 % úrokom
z omeškania ročne od 5. februára 2017 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
a zároveň žalobkyni priznal proti sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že s poukazom na viazanosť právnym
názorom krajského súdu okresný súd musel dospieť k záveru, že v predmetnej zmluve
o spotrebiteľskom úvere absentuje obligatórna náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z. z dôvodu nerozlíšenia splátky úveru na splátku istiny, úrokov, príp.
iných poplatkov, a preto sa predmetný úver považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona
č. 129/2010 Z. z. za bezúročný a bez poplatkov. Sťažovateľke vzniklo právo
iba na zaplatenie finančných prostriedkov prevzatých žalobkyňou výbermi a platbami
predmetnou kreditnou kartou v celkovej sume 450 € s výnimkou uplatnených úrokov
a poplatkov. Keďže žalobkyňa v prospech sťažovateľky vykonala úhrady v celkovej sume
555 €, vznikla sťažovateľke povinnosť v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka
vydať bezdôvodné obohatenie nad sumu 450 € v celkovej sume 105 € predstavujúce úhrady
žalobkyne z titulu úrokov a poplatkov uplatnených sťažovateľkou vrátene úroku
z omeškania určeného v súlade s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších
predpisov vo výške 5 % ročne v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka od 5. februára 2017
do zaplatenia.
7.1 Okresný súd zároveň konštatoval, že napriek prijatému záveru o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. sa s uvedeným názorom
nestotožňuje z dôvodu, že tento odporuje ustálenej rozhodovacej praxi. S poukazom
na odôvodnenie svojho predchádzajúceho rozsudku nie je podľa názoru okresného súdu
nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa
s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi
bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Uvedený záver vyplýva
aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaných
vo veciach vedených pod sp. zn. 3 Cdo 146/2017, sp. zn. 4 Cdo 2011/2017, resp. sp. zn.
8. Na základe odvolania sťažovateľky, v ktorom namietala, že v rozsudku okresného
súdu č. k. 29 Csp 9/2017-159 z 12. novembra 2018 nenašla odpoveď na zásadnú otázku –
„z akého dôvodu pristúpil k výkladu § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ tak reštriktívnym spôsobom“,
ktorý je v úplnom protiklade s výkladom smernice 2008/48/ES zo strany Súdneho dvora
v rámci konania C-42/15, krajský súd rozsudkom č. k. 20 Co 24/2019-202 z 25. júna 2019
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a opätovne konštatoval, že „tak explicitne
presné ustanovenie, akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte
a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca
v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou
obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k) § 9 odsek 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí
dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu... Až s účinnosťou od 01. 05. 2018 (§ 25j
6
zákona č. 129/2010 Z. z.) došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno
preukázať, že vnútorné členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec sa však týka skutkového a právneho stavu
pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
C-42/15 . dňa 09. 11. 2016 konštatoval, že Smernica
bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej úprave stanovovali povinnosť zahrnúť
do zmluvy aj iné náležitosti než vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Tento zámer
zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od 01. 05. 2018, kedy zosúladil text
vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia teda/ale nie je možné hovoriť
o riadnej transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy... Nadväzne,
pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR
sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal
aj samotný najvyšší súd v bode 24 odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa
22. 02. 2018) výklad nie je absolútny a nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona.“.
9. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej
sťažnosti opätovne namieta, že «výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) [v súčasnosti písm.
i)] zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého vychádza napádané rozhodnutie, nie je
správny a je v rozpore s aktuálnou rozhodovacou praxou... a to napr. uzneseniami
Najvyššieho súdu SR (i) z 23. 04. 2018, sp. zn. 4 Cdo/211/2017, (ii) z 17. 04. 2018, sp. zn.
3 Cdo/56/2018, a (iii) z 22. 02. 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017, v zmysle ktorého (v poradí
tretieho menovaného):
- nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie
toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky;
- v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov
žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok
po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť
k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje...
Odvolací súd v napádanom rozhodnutí však svoj... odklon od tejto aktuálnej
rozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority... v danej otázke výklade ustanovenia zákona
nijak nezdôvodňuje a v tomto ohľade svoje úvahy nijak bližšie nevysvetľuje. Napádané
rozhodnutie je tak rozhodnutím nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov, navyše
popierajúcim účel článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku, a tým neprípustne
zasahujúcim do právnej istoty sťažovateľky a ústavou, listinou a dohovorom garantovaných
práv sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.».
9.1 Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje,
aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov
konania.
II.
Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľky
10. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 85/20
z 20. februára 2020 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, v ktorom uviedla, že postup
krajského súdu i obsah napadnutého rozsudku je zákonný, preskúmateľný a nearbitrárny,
preto nie je dôvod vysloviť porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavným súdom.
10.1 Predsedníčka krajského súdu k svojmu vyjadreniu pripojila aj vyjadrenie
predsedu senátu 20 Co krajského súdu JUDr. M. B., v ktorom poukázal na to, že predmetom
súdneho konania je rozhodovanie o vydaní bezdôvodného obohatenia v sume 105 €,
čo je zjavne bagateľná suma, preto by ústavný súd z dôvodu nesplnenia podmienky
mimoriadne závažnej intenzity zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľky nemal
do veci vstupovať. Okrem toho uviedol, že na základe návrhu krajského súdu na začatie
prejudiciálneho konania podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie z 12. júna 2019
8
prebieha pred Súdnym dvorom konanie C-485/19 (LH proti
), v ktorom má poskytnúť odpoveď na predložené prejudiciálne otázky:
10.2 „Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity
vykladať v tom zmysle, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej
spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vzniknutého
plnením spotrebiteľa na základe nekalej zmluvnej podmienky, má pre uplatnenie
objektívnej premlčacej doby desať rokov od momentu, keď k bezdôvodnému obohateniu
došlo povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.
10.3 Vnútroštátnemu súdu prislúcha vykladať vnútroštátne právo, ktoré bolo účinné
v čase relevantných skutkových okolností, v čo najväčšej možnej miere a bez toho,
aby sa požadoval výklad contra legem, v súlade s právom Únie. Vnútroštátny súd nemôže
platne zastávať názor, že vnútroštátne ustanovenie nie je možné vykladať v súlade s právom
Únie iba preto, že toto ustanovenie bolo v minulosti vykladané spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s týmto právom. Vnútroštátny súd má zohľadniť vnútroštátne právo ako celok
a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva.
10.4 Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať v tom
zmysle, že nemá priamy účinok v spore medzi súkromnoprávnymi subjektami.“
11. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu s tým,
že má právo vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia. Zúčastnená
osoba svoje právo vyjadriť sa nevyužila.
12. Na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu reagovala sťažovateľka podaním
zo 4. marca 2020, v ktorom uviedla, že na podanej ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu trvá
a že argumentáciu krajského súdu o bagateľnosti sporu považuje za značne zmätočnú
a vnútorne rozpornú. Sťažovateľka uviedla, že Súdny dvor a najvyšší súd opakovane
poskytli jasné a jednoznačné zodpovedanie nosnej právnej otázky tohto sporu, t. j.
či je nutné uvádzať tzv. rozpis splátok do zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Senáty krajského
súdu 10 Co a 14 Co majú v danej právnej otázke iný názor, než senát 20 Co. Tzv. rozpis
splátok nie je nutný, nikdy nebol a vnútroštátna právna úprava nikdy nemohla a naďalej
nesmie zakotviť takú povinnosť uvádzať do zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. k) [neskôr písm. l) a v súčasnosti písm. i)] zákona č. 129/2010 Z. z.
za použitia eurokonformného výkladu len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Krajský súd
neuskutočnil žiaden skutočný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.
Ústavnou sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu predstavuje vo svojej podstate
len neprípustné popretie ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a neprípustnú
svojvôľu krajského súdu.
12.1 V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci
C-331/18 z 5. septembra 2019 vo veci TE proti , ktorým rozhodol, že:
„1. Článok 10 ods. 2 písm. h) až j) smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice sa má vykladať v tom
zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je vnútroštátna právna úprava dotknutá
vo veci samej, podľa ktorej musí zmluva o úvere špecifikovať rozpis každej splátky určenej,
podľa prípadu, na amortizáciu istiny, splatenie úrokov a ostatných nákladov.
2. Článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, ako boli vyložené
rozsudkom z 9. novembra 2016, (C-42/15, EU:C:2016:842), sa majú
uplatniť na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením
tohto rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť
súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.“
13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
10
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje
len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný
súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,
ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie.
Len výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný
súd hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak
výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej
sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
17. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
18. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy
v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu
a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem
na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický
postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému
a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd
pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť
v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou
súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152
ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)
12
a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.
III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych
orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,
ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný
orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania
a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej
veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy,
ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými
je Slovenská republika viazaná.
19. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
20. Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať
pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej
nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona,
ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,
systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii
právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený
len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch
právneho štátu (I. ÚS 155/2017, ZNaU 28/2017, pozri aj nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. IV. ÚS 1241/12 z 13. marca 2013, z ktorého navyše vyplýva, že povinnosť
súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom
texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam,
kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.).
21. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 20 Co 24/2019-202 z 25. júna 2019 (bod 8).
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
25. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
v obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
14
26. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
27. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. III. ÚS 875/2016 a rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému
kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒36]. Právo na prístup k súdu však
nemá absolútny charakter a môže podliehať obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení
obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej úvahy. Právo na prístup k súdu nemožno
obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery, že to naruší samotnú podstatu daného
práva. Obmedzenie práva na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi
z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade, že nesleduje legitímny cieľ a ani v prípade, že medzi
použitými prostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality
(Grécko-katolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok
z 29. 11. 2016, § 89).
28. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
29. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento
článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý
argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk
v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže
byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných
štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním
a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani
v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú
podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou
spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania
byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí
v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
30. Sťažovateľka námietku porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.
20 Co 24/2019-202 z 25. júna 2019 vydaným v spotrebiteľskom spore, predmetom ktorého
bolo vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 105 € s príslušenstvom, odôvodňuje tým,
že krajský súd pri rozhodovaní o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k.
29 Csp 9/2017-159 z 12. novembra 2018 vyložil § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z. z. reštriktívnym spôsobom, ktorý nie je v súlade s výkladom smernice 2008/48/ES
vykonaným Súdnym dvorom v konaní vedenom pod sp. zn. C-42/15 a sp. zn. C-331/18
ani s judikatúrou najvyššieho súdu v spotrebiteľských sporoch vedených pod sp. zn.
3 Cdo 146/2017, sp. zn. 4 Cdo 211/2017 a sp. zn. 3 Cdo 56/2018 (body 9 a 12.1).
16
31. Ústavný súd v minulosti v prípadoch, keď ústavná sťažnosť smerovala proti
rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytoval
ústavnoprávnu ochranu sťažovateľovi len celkom výnimočne, ak ústavná sťažnosť
signalizovala, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom
rozsahu, resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].
32. Z rozsudku ESĽP vo veci Kľačanová proti Slovenskej republike z 27. novembra
2018 (sťažnosť č. 8394/13) vyplýva, že ústavný súd poskytujúci ústavnoprávnu ochranu
sťažovateľovi ani vo veciach, v ktorých ide zjavne o bagateľnú sumu, sa nemôže odvolať
na analógiu ratione valoris aplikovateľnú na dovolanie v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný prieskum napadnutého rozsudku krajského súdu teda nie je vylúčený.
33. ESĽP vo veci Simecki proti Chorvátsku, sťažnosť č. 15253/10 konštatoval,
že riziko akejkoľvek chyby zo strany štátu musí znášať samotný štát a omyly nesmú
byť napravované na náklady dotknutého jednotlivca. Právo na prístup k súdu nie je
absolútne a môže byť podrobené obmedzeniam, ktoré však nesmú limitovať prístup
jednotlivca takým spôsobom alebo v takom rozsahu, že bude porušená samotná podstata
tohto práva. Obmedzenie nebude zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak nesleduje legitímny
cieľ a ak neexistuje primeraný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami
a sledovaným cieľom (bod 23).
34. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného
práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné
interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana
je už súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú
expanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického
výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou,
ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom (PL. ÚS 11/2016, pozri aj rozsudok
súdneho dvora C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci proti
).
35. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania
procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.
V záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia
slabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne
a v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj Števček, M. a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 45 až 46.).
36. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód
výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu.
... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločný
menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia
všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda
doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno
jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom
právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy
odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (Drgonec, J. Ústava Slovenskej
republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133.).
37. Ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. októbra 2016 uviedol,
že „uznáva význam a dôležitosť interpretácie ustanovení právneho poriadku s ohľadom na
skúmanie zámeru (cieľa) zákonodarcu. Každý orgán aplikujúci právo v individuálnych
veciach musí v zložitých prípadoch prisúdiť pri výkladových a aplikačných postupoch
ťažiskový význam práve vôli zákonodarcu.
37.1 Nemožno však opomenúť ústavno-právne súvislosti integrácie Slovenskej
republiky do Európskej únie.
37.2 Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe
takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.
Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť
18
pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy.
37.3 Z citovanej ústavnej normy vyplýva, že vznik členstva Slovenskej republiky
v Európskej únii okrem iného tkvie aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity štátu
v prospech Európskej únie. Pritom ide aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom
regulovaní spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2
ústavy. Preto Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym
zákonodarným orgánom (čl. 72 ústavy), nie však jediným orgánom oprávneným normovať
obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily.
37.4 Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia
skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej
regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva
v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad vôľu zákonodarcu.
Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá v čl. 144 ods. 1 sudcom
pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ako kvalifikovaným výsledkom
realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci (toto sťažovateľ účelovo zdôrazňuje),
ale aj viazanosť ústavou (teda i jej čl. 7 ods. 2) i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa
37.5 Fakt vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je zásadným prelomom
v procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku i jeho interpretácie, pretože okrem
vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept materiálneho poňatia škody v čase,
keď integráciu do Európskej únie nebolo možné ani len predpokladať) je doň oprávnený
svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca.
37.6 Pre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou
rozhodovať v individuálnych prípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna
istota dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom
do Európskej únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto
konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia
odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne
záväzných aktoch Európskej únie. Ústavný súd hovorí o maximálnej, nie absolútnej snahe,
lebo v tomto bode myšlienkovej línie už je potrebné vziať do úvahy charakter právneho
predpisu vydaného únijným normotvorcom vyplývajúci z primárneho práva Európskej únie.
37.7 Práve smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva
sú (na rozdiel od nariadení) typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým
osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch. Podľa čl. 288 ods. 3
Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluva o fungovaní EÚ“) je smernica
záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
37.8 Citované ustanovenie primárneho práva Európskej únie vysiela zrozumiteľné
posolstvo vnútroštátnym orgánom členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon
ich vrchnostenských kompetencií, ktorý zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného
smernicou. Inými slovami, ide tu o povinnosť naplniť vôľu únijného tvorcu smernice
vnútroštátnymi právnymi prostriedkami.
37.9 Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena
právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju
povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku
smerníc a nepriameho účinku smerníc.“.
38. Pre posudzovaný prípad priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza
do úvahy, a to vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84),
podľa ktorého na základe vtedajšieho čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho
hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti už citovaný čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní
EÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať
sa na smernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému členskému
štátu, ktorému je určená“. Z toho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať
povinnosti jednotlivcom a že ustanovenia smernice ako také nemožno uplatňovať
voči jednotlivcom.
39. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie
Súdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci
Von Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho
20
práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici,
vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho,
keďže je to možné v rámci dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok
sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení
Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ).
40. Nepriamy účinok smerníc Súdny dvor ešte konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer
a ďalší (C-397/01 až 403/01). Tu zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva
v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých
na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje,
aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery
ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115).
Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových
metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť
sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto
ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné
s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol
cieľ stanovený smernicou (bod 116).
41. Dňa 22. mája 2008 bola v Úradnom vestníku Európskej únie publikovaná
smernica 2008/48/ES, ktorá v rámci Kapitoly IV – Informácie a práva týkajúce sa zmlúv
obsahuje čl. 10 ods. 2 písm. h), podľa ktorého zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne
uvádza: výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia.
41.1 Podľa anglickej verzie citovaného článku smernice 2008/48/ES „the credit
agreement shall s pecify in a clear and concisemanner: the amount, number and frequency
of payments to bemade by the consumer and, where appropriate, the order inwhich
payments will be allocated to different outstandingbalances charged at different borrowing
rates for thepurposes of reimbursement“.
41.2 Súčasťou smernice 2008/48/ES je Príloha II – Štandardné európske informácie
o spotrebiteľskom úvere, obsahujúca vo forme dvojstĺpcovej tabuľky konkrétne náležitosti
spotrebiteľského úveru, pokiaľ ide o: 1. Totožnosť a kontaktné údaje veriteľa/
sprostredkovateľa úveru, 2. Opis hlavných vlastností úverového produktu, 3. Náklady
spojené s úverom, 4. Iné dôležité aspekty a 5. Dodatočné informácie v prípade poskytovania
finančných služieb na diaľku. V rámci druhej kategórie označenej ako „Opis hlavných
vlastností úverového produktu“ sa v prvom stĺpci tabuľky uvádza, že spotrebiteľský úver
má okrem druhu úveru, celkovej výšky úveru, podmienok, ktoré upravujú čerpanie
finančných prostriedkov, dĺžky trvania zmluvy o úvere uvádzať aj splátky a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky poukazovať, čo druhý stĺpec upresňuje príkladom:
„Budete musieť zaplatiť: [Výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ] Úrok
a/alebo poplatky sa budú splácať takto:“. Tam, kde je uvedené „prípadne“, musí veriteľ
vyplniť kolónku, ak sú informácie relevantné pre úverový produkt, alebo musí príslušné
informácie alebo celý riadok vymazať, ak informácie nie sú pre druh daného úveru
relevantné. Informácie v hranatých zátvorkách slúžia ako vysvetlenie pre veriteľa a musia
sa nahradiť zodpovedajúcimi údajmi.
42. Smernica 2008/48/ES bola do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratá
zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
42.1 Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia
zmluvy o spotrebiteľskom úvere sporovými stranami, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto
náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
42.2 Súčasťou zákona č. 129/2010 Z. z. je Príloha 3 – Štandardné európske
informácie o spotrebiteľskom úvere, obsahujúca vo forme dvojstĺpcovej tabuľky konkrétne
náležitosti spotrebiteľského úveru pokiaľ ide o: 1. Totožnosť a kontaktné údaje veriteľa/
sprostredkovateľa spotrebiteľského úveru, 2. Opis hlavných vlastností spotrebiteľského
úveru, 3. Náklady spojené so spotrebiteľským úverom, 4. Iné dôležité právne aspekty
22
a 5. Dodatočné informácie, ak ide o poskytovanie finančných služieb na diaľku. V rámci
druhej kategórie označenej ako „Opis hlavných vlastností spotrebiteľského úveru“
sa v prvom stĺpci tabuľky uvádza, že spotrebiteľský úver má okrem druhu úveru, celkovej
výšky spotrebiteľského úveru, podmienok, ktoré upravujú čerpanie peňažných prostriedkov,
doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádzať aj splátky a prípadne poradie,
v ktorom sa budú splátky poukazovať, čo druhý stĺpec upresňuje príkladom: „Spotrebiteľ
musí zaplatiť: [Výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ] Úrok a/alebo
poplatky sa budú splácať takto:“. Aj tu platí, že tam, kde je uvedené „prípadne“, musí
veriteľ vyplniť kolónku, ak sú informácie relevantné pre ponúkaný spotrebiteľský úver,
alebo musí príslušné informácie alebo celý riadok vymazať, ak informácie nie sú pre druh
daného spotrebiteľského úveru relevantné. Informácie v hranatých zátvorkách slúžia
ako vysvetlenie pre veriteľa a musia sa nahradiť zodpovedajúcimi údajmi. Informácie
v okrúhlych zátvorkách slúžia ako bližšie vysvetlenie pre spotrebiteľa.
42.3 Pre úplnosť treba uviesť, že zneniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.
účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere sporovými stranami (výklad
ktorého krajským súdom nepovažuje sťažovateľka za eurokonformný) v súčasnosti
zodpovedá § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet, frekvenciu splátok a prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Z dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001
Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017
Z. z., vyplýva, že sa tým zabezpečil súlad so smernicou 2008/48/ES aj v spojitosti s úpravou
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom «vypustenie náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté z dôvodu záverov Rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 /
. V zmysle uvedeného rozsudku zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať
len náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom na to,
že touto smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov
(v článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES je uvedené, že ,,členské štáty nesmú zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení
tejto smernice.“).»
43. Anglické slovo frequency sa do slovenského jazyka prekladá ako frekvencia,
častosť, početnosť, hustota, kmitočet, a vzhľadom na oblasť jeho použitia mu možno
priradiť viacero významov. Slovo frekvencia sa v záväzkovoprávnych vzťahoch spravidla
chápe ako častosť vykonania, resp. opakovania konkrétneho právneho úkonu. Pri takomto
výklade môže byť frekvencia vykonania, resp. opakovania konkrétneho právneho úkonu
napr. jednorazová, denná, mesačná, štvrťročná, polročná, ročná a pod.
44. Preskúmaním napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že krajský súd
pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky skúmal výlučne vôľu zákonodarcu vyjadrenú v § 9
ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere sporovými stranami, aj to bez ohľadu na Prílohu 3, ktorá
je súčasťou zákona č. 129/2010 Z. z., a nie vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej
regulácie obsiahnutej v čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES vrátane jej Prílohy II.
45. Výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia
zmluvy o spotrebiteľskom úvere sporovými stranami prezentovaný krajským súdom
v napadnutom rozsudku v dostatočnej miere nezohľadňuje charakter a účel spotrebiteľského
sporu, čo v končenom dôsledku spôsobuje jeho ústavnú neudržateľnosť.
46. Ústavný súd si na účel overenia opodstatnenosti námietok sťažovateľky
vznesených v ústavnej sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 29 Csp 9/2017,
z obsahu ktorého zistil, že hoci sa sťažovateľka v predmetnom konaní bránila tvrdením,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere je platným právnym úkonom, a keďže obsahuje všetky
náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z. z., nemožno aplikovať sankciu bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru, pričom zdôraznila, že samotná zmluva sa skladá z viacerých
dokumentov – žiadosti, obchodných podmienok, cenníka a potvrdzujúceho listu,
ktoré ako dôkazy predložila (č. l. 28 až 41), pozornosti krajského súdu (ale aj okresného
24
súdu) ušla skutočnosť, že žalobkyňa v žiadosti o aktiváciu Bankomatky (kreditnej
platobnej karty s logom zo 7. augusta 2012 vyjadrila súhlas s tým, že „Banka
je oprávnená, po posúdení mojej schopnosti splácať úver, poskytnúť mi nižší úverový
rámec, ako som žiadal, resp. aký mi bol predschválený.“. Po posúdení úverovej bonity
spotrebiteľa, t. j. žalobkyne bola jej žiadosť schválená, čo potvrdzuje dokument označený
ako „Schválenie Žiadosti o Bankomatku (Potvrdzujúci list)“ zo 14. augusta 2012,
a tým „došlo k uzavretiu Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty“.
Potvrdzujúci list je súčasťou zmluvy. Na základe uvedeného bol žalobkyni sťažovateľkou
poskytnutý úverový rámec v sume 450 € so štandardnou mesačnou splátkou 15 €, aktuálnou
mesačnou úrokovou sadzbou 1,90 %, aktuálnou ročnou úrokovou sadzbou 22,80 %, pričom
termíny splátok boli 1. až 15. deň v kalendárnom mesiaci, presný termín splatnosti
bol 15. deň v kalendárnom mesiaci. Sťažovateľka zároveň oznámila žalobkyni, že výška
úverového rámca sa môže zvyšovať a že pri riadnom a včasnom splácaní sa môže
po prehodnotení a súhlase žalobkyne zvýšiť vždy po úhrade šiestich mesačných splátok.
Okrem toho sťažovateľka žalobkyni oznámila, že pri predpoklade, že štandardná úroková
sadzba a poplatky zostanú po celú dobu zmluvného vzťahu nezmenené, klient vyčerpá
spotrebiteľský úver platbou kartou u obchodníka 1. septembra 2012, výška spotrebiteľského
úveru je 450 €, počet splátok je 51, prvá až predposledná splátka je 15 €, posledná splátka
je 3,76 €, ročná percentuálna miera nákladov je 29,67 %, celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom sú 303,76 € a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, je 753,76 €.
47. V danej veci nebolo sporné, že žalobkyňa kreditnú platobnú kartu použila
a zo sťažovateľkou poskytnutého spotrebiteľského úveru vyčerpala sumu 450 €.
48. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré vyústilo do jeho
vnútornej rozpornosti, považuje ústavný súd za dôvod na vyslovenie porušenia základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, súčasťou ktorého
je nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným
spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu,
ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu
(m. m. III. ÚS 772/2016).
49. Podľa § 295 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol,
ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí
taký dôkaz. To znamená, že na rozdiel od všeobecnej úpravy procesného dokazovania
sa Civilný sporový poriadok v spotrebiteľských sporoch prikláňa k tzv. vyšetrovaciemu
princípu, čo je odôvodnené zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva
do spotrebiteľských právnych vzťahov. Súd sa nebude spoliehať v plnej miere na splnenie
si dôkaznej povinnosti spotrebiteľa, ale môže prevziať dôkaznú iniciatívu sám.
50. Preferovanie zvýšenej procesnej ochrany spotrebiteľa, t. j. žalobkyne
v predmetnom spore neodôvodnene stavia sťažovateľku do podstatne nevýhodnejšej pozície
oproti druhej sporovej strane.
51. V tejto súvislosti sťažovateľka správne poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora
C-331/18 z 5. septembra 2019 vo veci TE proti
52. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd
v napadnutom rozsudku nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv
a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom odvolaní sťažovateľky proti
rozsudku okresného súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu
základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
53. Napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2
ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).
26
54. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
55. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa
§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
56. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky,
majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie
ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel
príslušných zákonných ustanovení.
57. Aj z čl. 2 ods. 1 a 2 CSP vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv
a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
V.
Trovy konania
58. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby jej ústavný súd priznal
náhradu trov konania.
59. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
60. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal
z § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.
Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2018
predstavovala sumu 980 € a za I. polrok 2019 predstavovala sumu 1 062 €.
61. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej
sume 640,66 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby
(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2019 v sume
163,33 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 9,80 € za jeden paušál, ako aj za jeden
úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu) vykonaný
v roku 2020 v sume 177 € a jeden režijný paušál v sume 10,62 €, plus 20 % DPH,
ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku nálezu).
62. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
a vykonateľnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným
súdom... ak nevyplýva iné z rozhodnutia ústavného súdu (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom
súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu
28