Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 155/2020
PDF · 349.26 KB
No categories available
IV. ÚS 155/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Martinom Čemanom, Letná 45, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Tdo 51/2018 zo 6. septembra 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6 To 30/2017 z 19. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Martinom Čemanom, Letná 45, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 51/2018 zo 6. septembra 2018
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len “krajský súd“) sp. zn. 6 To 30/2017 z 19. októbra 2017 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 51/2016
z 13. februára 2017 uznaný vinným z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) s poukazom
na § 138 písm. b), j) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom v čase skutku
(ďalej len „Trestný zákon“), za spáchanie ktorého mu bol uložený trest odňatia slobody
v trvaní desiatich rokov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský
súd na odvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom sp. zn. 6 To 30/2017 z 19. októbra 2017
zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 51/2016 z 13. februára 2017 vo výroku o treste
a sťažovateľovi vymeral trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov odňatia slobody
so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd uznesením sp. zn.
5 Tdo 51/2018 zo 6. septembra 2018 odmietol sťažovateľom podané dovolanie. Naostatok
podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť ústavnému súdu.
3.1 Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v postupe
a napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, a to „z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom právneho posúdenia § 372, písm. c.)
Trestného poriadku vzhľadom k námietke nezákonnosti vykonaných dôkazných prostriedkov
a z nich vyplývajúcich dôkazov a to konkrétne zápisníc Národnej Kriminálnej agentúry
svedkov zo dňa zo dňa 15.12.2015 a zo dňa
16.12.2015 a ich vykonanie súdmi ako aj vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom vysporiadania sa s posúdením
dôvodu dovolania podľa § 371, písm. c.) Trestného poriadku vo vzťahu k nezákonnosti
vykonaných dôkazných prostriedkov a to konkrétne zápisníc Národnej kriminálnej agentúry
svedkov zo dňa zo dňa 15.12.2015 a zo dňa
16.12.2015.“. Sťažovateľ teda (obsahovo) atakuje postup najvyššieho súdu, ktorý sa s ním
predostretým dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) zákona č.
301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) vysporiadal arbitrárnym spôsobom, keď po obsahovej stránke tvrdil, že ním
sťažovateľ napadol spôsob hodnotenia dôkazov, ku ktorému nemá najvyšší súd
v dovolacom konaní právomoc, pričom ale „... má za to, že vo svojom dovolaní nenapádal
hodnotenie dôkazov (svedeckých výpovedí) ale napádal skutočnosť, že dôkazné prostriedky,
z ktorých tieto dôkazy vyplývajú sú nezákonné a ako také ani nemali byť prvostupňovým
súdom vykonané, čo napadol v odvolacom konaní a následne aj v dovolaní.“. Inými
slovami, sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietol to, že v dovolacom konaní
prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku
„... namietal nezákonnosť dôkazného prostriedku a nie jeho hodnotenie uvedenými súdmi.“.
3.2 Nezákonnosť ním predostretých dôkazov, a to výsluchov „
zo dňa zo dňa 15.12.2015 a zo dňa 16.12.2015“, vidí v spôsobe ich
vykonania orgánom činným v trestnom konaní, ktorý mal umožniť týmto svedkom
samostatne vypovedať ku skutkom kladeným sťažovateľovi za vinu, resp. vo všeobecnosti
k trestnej činnosti mu kladenej za vinu, pričom zdôraznil „... nutnosť, aby orgán činný
v trestnom konaní ako vykonávateľ procesného úkonu dal minimálne možnosť svedkovi, aby
SÁM súvisle vypovedal všetko, čo o veci vie, a odkiaľ sa dozvedel ním uvádzané skutočnosti.
Zákonná možnosť znamená, že svedok má v prvom rade aj v spojitosti s § 127, ods. 1
a § 131, ods. 1 Tr. poriadku, povinnosť (povinnosť, vzhľadom na uloženie sankcie za jej
porušenie v zmysle § 346 Tr. zákona) SÁM svojimi slovami súvisle vypovedať pravdivo
a nie nezamlčať, čo o veci vie, a odkiaľ sa to dozvedel (v tomto konkrétnom prípade nebolo
využité právo svedka na odopretie výpovede ani nestal prípad zákazu výsluchu svedka). Až
následne, ak svedok neviem SÁM súvisle uviesť nič o veci, resp. ak SÁM uvedie niečo k veci
ale je to neúplné, nejasné alebo rozporné, je možno pristúpiť (resp. vznikne zákonné právo
OČTK) ku kladeniu otázok na doplnenie výpovede alebo na objasnenie neúplnosti,
nejasností alebo rozporov.“. Vzhľadom na to, že tento postup nebol v prípade svedkov
a dodržaný, „... je toho názoru, že nezákonnosť
získaných dôkazov je zrejmá a nie je nutné inak vyhodnocovať existujúce už vykonané
dôkazy, keďže ak by súdy správne právne posúdili nezákonnosť dôkazných prostriedkov a to
konkrétne uvedených zápisníc museli by v prípade rešpektovania Trestného poriadku
nevykonať z nich vyplývajúce dôkazy. Nie je nutné posudzovať dopad dôkazu na skutok,
nakoľko ešte predtým je nutné sa zaoberať zákonnosťou dôkazu z pozície, či bol získaný
z dôkazného prostriedku v zmysle Trestného poriadku. Jedná sa o elementárnu činnosť
súdu, ktorá predchádza ďalšiemu skutkovému hodnoteniu dôkazu.“.
3.3 Predostretú argumentáciu sťažovateľ predniesol aj v odvolacom konaní
pred krajským súdom, ktorý „... však v odôvodnení nepoukázal, prečo považuje predmetné
dôkazné prostriedky za zákonné s poukazom na to, že odporujú § 119 a 132 Trestného
poriadku ako to uvádzal sťažovateľ a teda nezodpovedal podľa sťažovateľa na podstatnú
otázku, či súdy správne vykonali dôkazy ak sú dôkazné prostriedky napádané sťažovateľom
ako nezákonné. Na zodpovedanie tejto podstatnej otázky súdom, by súd najprv musel
posúdiť argumenty sťažovateľa ohľadne uvedenej nezákonnosti, čo nevykonal. A následne
po vysporiadaní s týmito argumentmi mal zodpovedať otázku, či ich prvostupňový súd
vykonal zákonne. To však nevykonal a teda ani právne neposúdil namietanú nezákonnosť
dôkazných prostriedkov z pohľadu odporovania § 119 a 132 Trestného poriadku
a vzhľadom na to ani nemohol relevantne odôvodniť svoj rozsudok vo vzťahu k tejto
námietke sťažovateľa. Sťažovateľ považuje skutočnosť, že si Krajský súd v Košiciach vyberá
z jeho odvolacích námietok len niektoré, pričom na tak podstatnú skutočnosť ako je
legálnosť získaných dôkazov neprihliada za arbitrárne konanie, ktoré zasahuje do
základných práv sťažovateľa.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Tdo 51/2018
zo dňa 6. septembra 2018 a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6To/30/2017 zo
dňa 19. októbra 2017porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Tdo 51/2018 zo dňa
6. septembra 2018 a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6To/30/2017 zo dňa
19. októbra 2017sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšia konanie
alebo alternatívne Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Tdo 51/2018 zo
dňa 6. septembra 2018 zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 325,42 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho
zástupcu.“
II.
Právomoc ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie pred ústavným súdom
upravuje zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
12. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá
tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej
základné práva a slobody.
13. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
14. Vec napadla ústavnému súdu 20. novembra 2018 a bola pôvodne pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné
obdobie sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec
prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
a pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu
práce je na konanie vo veci príslušný štvrtý senát ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš
(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 To 30/2017 z 19. októbra 2017
15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
17. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie
krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním predloženým najvyššiemu súdu, a to
z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že rozhodnutie je
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Predmetnú
argumentáciu predložil aj krajskému súdu v odvolacom konaní, avšak z dôvodu podaného
dovolania, ktoré je síce mimoriadnym, ale účinným prostriedkom nápravy, právomoci
ústavného súdu predchádza/predchádzala právomoc najvyššieho súdu sa s týmto dovolacím
dôvodom vysporiadať Trestným poriadkom predpokladaným a ústavne konformným
spôsobom. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou
prezentovaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
krajského súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú
právomoc, preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 51/2018 zo 6. septembra 2018
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
22. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá tiež právomoc súdov
rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný
článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. V tomto smere toto
ustanovenie zakotvuje „právo na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo
zahájiť konanie pred súdom) len jedným z jeho aspektov (Golder proti Spojenému
kráľovstvu). K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo
na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie
veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť
prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky
spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012).
24. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru ESĽP Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12.
1994, séria A, č. 303B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2.
1998). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
25.1 O prípad porušenia ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného
vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje
právo na všeobecnom súde (II. ÚS 8/01) alebo by rozhodol arbitrárne bez náležitého
odôvodnenia svojho rozhodnutia (I. ÚS 241/07), prípadne, pokiaľ by sa pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05), teda ak súdom zvolený výklad
neprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný
výklad iný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia
zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore
so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.
25.2 Vo všeobecnom poňatí posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 13/00,
I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
27. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tdo 51/2018 zo 6. septembra 2018
k sťažovateľom predostretým výhradám v podstatnom dôvodil:
„Obvinený podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr.
por. (č.l. 1308-1310), v rámci ktorého uviedol, že okresný aj krajský súd použili v jeho
neprospech dôkazy, ktoré boli získané v rozpore s Trestným poriadkom, a to výpovede
svedkov a s poukázaním na ustanovenia §119 ods. 2 Tr. por.,
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na § 132 ods. 1,2 Tr. por.
Podľa obvineného z dikcie a výkladu uvedených ustanovení vyplýva, že je nutnosť,
aby orgán činný v trestnom konaní dal minimálne možnosť svedkovi, aby sám súvisle
vypovedal všetko, čo o veci vie a odkiaľ sa dozvedel ním uvádzané skutočnosti. Až následne,
ak svedok nevie sám súvisle nič uviesť o veci je možné pristúpiť ku kladeniu otázok na
doplnenie výpovede alebo na objasnenie neúplnosti, nejasnosti alebo rozporov.
Vyšetrovateľ pri výsluchu svedka dňa 16. decembra 2015 splnenie
tejto povinnosti odoprel a priamo mu adresoval svoje otázky, na ktoré potreboval odpoveď,
čo však porušuje uvedené ustanovenie a má za následok neplatnosť takéhoto dôkazu...
Obvinený , ako aj v rámci svojich dovolaní uplatnili
dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) Tr. Por. Podľa ktorého
dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené ma dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom, dovolací súd uvádza nasledovné.
Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí byť
zrejmá z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že
by sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Dovolací dôvod v tomto
prípade nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že súd zle vykonal dôkazy, prípadne že
vykonané dôkazy nevyhodnotil podľa jeho predstáv. Pokiaľ ide o výhradu obvineného,
spočívajúcu konkrétne v tom, že konajúce súdy v danom prípade nepostupovali správne pri
hodnotení svedeckých výpovedí a vykonaných dôkazov a že tieto závery nezodpovedajú
predstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania
dovolacieho súdu, akým spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením
jednotlivých dôkazov, ako aj aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu sa
jedná o skutkové námietky v rámci spôsobu hodnotenia dôkazu súdom, ktoré sú
z dovolacieho konania vylúčené, nakoľko správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd
nemôže skúmať a meniť. Len s poukázaním na nesprávny postup pri hodnotení dôkazov, ako
aj z odmietnutia vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať predmetný
dovolací dôvod.
Z Čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy navrhnuté v trestnom konaní
(vrátane výsluchu svedkov), avšak odmietnutie žiadosti obžalovaného o vykonanie nim
navrhovaných dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom náležíte zdôvodnené.
(II. ÚS 258/2012 z 11. júla 2012). Obvinenými uplatnené námietky v rámci predmetného
dovolacieho dôvodu sú neodôvodnené, nakoľko hodnotia skutkový stav, ktorého
preskúmanie je v dovolacom konaní neprípustné, a preto nemôže byť naplnený predmetný
dovolací dôvod.“
28. Krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 6 To 30/2017 z 19. októbra 2017
k sťažovateľom prezentovanej výhrade uviedol túto argumentáciu:
„Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom
rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom
pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi
podrobne, perfektne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom
rozsahu aj stotožnil.“
29. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho
a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež
v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť
i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12.
1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Predpokladom tohto postupu je splnenie
podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania. Rozsudok z 15. 2. 2007
k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland. Rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti
č. 49684/99, § 31 – § 33). Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj
odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
30. Okresný súd vo svojom rozsudku sp. zn. 2 T 51/2016 z 13. februára 2017
vo vzťahu k sťažovateľovi argumentoval:
„Čo sa týka viny obžalovaného v bode 3/ ten sa priznal, že najmenej od
júna 2015 do novembra 2015 si kupoval pervitín od obžalovaného a keď
on nemal, od obžalovaného . Ďalej priznal, že pervitín odpredal svedkovi
ako aj svedkovi . Toto jeho priznanie bolo v
súlade s výpoveďami týchto svedkov, preto ho súd vyhodnotil ako pravdivé. Na základe
výpovedí obžalovaného, svedka ako aj záznamov z odposluchov ustálil súd
obdobie predaja pervitínu svedkovi v období najmenej mesiaca jún až november 2015...
Čo sa týka ďalších skutkových okolností, ktoré sa mu kládli obžalobou za vinu, že
mal predať pervitín aj svedkovi a , tieto
okolnosti obžalovaný poprel, keď uviedol, že uvedeným svedkom pervitín nikdy nepredal. Zo
spáchania tejto časti skutku ho však usvedčujú výpovede svedkov
a z prípravného konania.
Svedok na hlavnom pojednávaní nevypovedal. Vo výpovedi
z prípravného konania zo dňa 15.12.2015 podrobne vypovedal o tom, ako si v období
jedného roka kupoval pervitín od . Následne pri konfrontácii s obžalovaným
dňa 23.3.2016 svedok uviedol, že pervitín od obžalovaného nekupoval. Nevie, prečo vo
výpovedi 15.12.2015 to uviedol, nevie, čo vypovedal vtedy, bol zostresovaný.
Pri hodnotení výpovedí svedka súd vyhodnotil ako vierohodnú výpoveď svedka zo
dňa 15.12.2015, kde ucelene, logicky a vierohodne vypovedal. Podrobne popísal spôsob
kontaktu, akým spôsobom dohadovali predaj a kúpu pervitínu, akým spôsobom došlo
k odovzdaniu a prevzatiu pervitínu, dokonca popísal jeden prípad, kedy mal pervitín
uložený v tzv. mŕtvej schránke - na , pri rampe do kameňolomu, frekvenciu nákupu
pervitínu a jeho cenu. Následnú zmenu výpovede v rámci konfrontácie, ktorú odôvodnil, že
bol zostresovaný, súd takto vyhodnotil ako účelovú. Nič nenasvedčuje tomu, aby svedok vo
výpovedi dňa 15.12.2015 mal tak detailne a presvedčivo opisovať skutkové okolnosti
nepravdivo a vymýšľať si ich.
Taktiež svedok na hlavnom pojednávaní poprel, aby si pervitín
zadovažoval od obžalovaného. V prípravnom konaní pritom vypovedal, že v období jedného
roka užíval pervitín, ktorý kupoval od obžalovaného a . Ďalej
popísal spôsob, akým sa dohadovali na jeho predaji, cenu, spôsob stretnutia. Zmenu
výpovede svedok odôvodnil osobnými problémami a nátlakom tretích osôb, ktoré nechce
uviesť. Takúto zmenu výpovede súd vyhodnotil ako účelovú a tendenčnú, keď nevysvetlil
žiadnym hodnoverným spôsobom kto mal vykonať na jeho osobu nátlak, aby vypovedal
proti obžalovaným, z akého dôvodu sa tak malo stať.
Takto popretú časť skutku obžalovaným súd vyhodnotil ako účelové
tvrdenie v snahe vyhnúť sa prísnejšej trestnej sadzbe. A práve naopak výpovede svedkov
v spojitosti s ďalšími dôkazmi potvrdili, že obžalovaný potom, čo zadovážil pervitín, tento
neužíval len pre vlastnú potrebu, ale aj v žalovanom období predával ďalším osobám, a to
najmenej , , a
, teda viacerým osobám. Na základe výpovedí svedkov súd ustálil časové
obdobie, kedy k odpredaju pervitínu obžalovaným došlo, teda najmenej od októbra 2014 do
novembra 2015, čo je nutné považovať za dlhší čas, čo nebolo vyvrátené ani výpoveďami
svedkov a , ktorí potvrdili to, čo tvrdil obžalovaný, že
v období od februára 2014 do februára 2015 bol práceneschopný a bol doma, potom tri
mesiace pracoval v a následne sa definitívne vrátil do miesta trvalého bydliska
v júni 2015, keďže počas maródky bol v a aj počas krátkeho obdobia, čo
pracoval opäť v , chodil domov.
Výpovede svedkov , . ,
. , , , ,
a , ktorí popreli, aby si zaobstarávali pervitín od obžalovaného
neprispeli k skutkovému objasneniu veci.“
31. V prvom rade ústavný súd vo všeobecnej rovine akcentuje, že mu neprináleží sa
vyjadrovať k právnej podstate skutočností, na podklade ktorých bola alebo nebola vyvodená
trestnoprávna zodpovednosť určitej osobe, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé argumenty
s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či sú/nie sú postačujúce k záveru
o trestnoprávnej zodpovednosti. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany
ústavnosti je skúmať iba ústavné aspekty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce
závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z pohľadu toho,
či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a s právnymi
okolnosťami tej-ktorej veci. Teda ústavný súd nie je možné vnímať ako tzv. skutkový súd,
ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí
ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Navyše judikatúra
Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť
č. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj doterajšia judikatúra ESĽP (napríklad v prípade
Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)
v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým
spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho
prípadu (I. ÚS 26/2014).
32.1 Zohľadnením materiálneho hľadiska argumentácie sťažovateľa v podanej
ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľove právne úvahy smerujú
k nepoužiteľnosti dôkazov (výpovedí dvoch dotknutých svedkov z prípravného konania)
a prostredníctvom tejto okolnosti k spochybneniu trestnoprávnej kvalifikácie trestnej
činnosti mu kladenej za vinu pokrytej okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej
sadzby podľa § 172 ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. b) a j) Trestného zákona,
teda v kvalifikovanej skutkovej podstate vo vzťahu k okolnostiam, že páchal drogovú
trestnú činnosť a na viacerých osobách (v súvislosti s rozšírením okruhu osôb zúčastnených
na nákupe drogy) a po dlhší čas. Kvalifikácia predovšetkým podľa § 172 ods. 2 písm. c)
s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona je založená výsluchmi sťažovateľom
spochybnených svedkov a , ktorí boli vypočutí
v prípravnom konaní a ktorých spôsob výsluchu, resp. postup orgánu činného v trestnom
konaní pri ich vypočutí, nemal byť v súlade so zákonom. Na túto námietku sťažovateľa
ústavný súd uvádza, že okresný súd ich vypočul na hlavnom pojednávaní, a to
pri nahradení, resp. porovnaní výpovedí týchto svedkov oproti ich výpovediam
z prípravného konania dožadovaním sa vysvetlenia týchto rozporov, a pri svojom hodnotení
zdôvodnil, prečo a z akých dôvodov im neuveril, resp. prečo neakceptoval zmenu ich
výpovedí (čím tak okresný súd dôsledne postupoval podľa zásady trestného konania
vyjadrenej v § 2 ods. 12 Trestného poriadku – zásada voľného hodnotenia dôkazov). Týmto
postupom okresný súd však nemohol odstrániť sťažovateľom tvrdenú a v ústavnej sťažnosti
popísanú nezákonnosť výkonu týchto dôkazov (výsluchov svedkov) z prípravného konania,
keďže práve na ich obsahu bolo vo významnej miere založené uznanie viny vo vzťahu
k prísnejšej právnej kvalifikácii podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona (bod 30).
Predpokladom záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu
pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno
dosiahnuť procesnými prostriedkami (I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06) –
v tomto prípade v odvolacom a v konečnom dôsledku dovolacom konaní.
32.2 Na tomto mieste je potrebné konštatovať, že najvyšší súd postupoval nedôsledne
pri posúdení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku
a neposkytol dostatočnú odpoveď vysvetľujúcu, prečo sťažovateľom označené dôkazy
považuje za zákonné, resp. prečo sťažovateľom predostretá argumentácia nedopadá na tento
dovolací dôvod. Je potrebné prisvedčiť sťažovateľovi, že namietal nezákonnosť dôkazov
(výsluch svedkov v prípravnom konaní, keď následne bolo rozhodnutie v skutkovej
okolnosti podmieňujúcej použitie prísnejšej trestnej sadzby založené, resp. spoluzaložené na
takto vykonaných dôkazoch), a nie hodnotenie týchto dôkazov skôr konajúcimi súdmi.
Najvyšší súd tak neodstránil v dovolacom konaní ani argumentačné pochybenie krajského
súdu, ktorý sa v rámci tejto námietky obmedzil len na všeobecné konštatácie rovnako
neriešiace podstatu problému, ktorým je procesná nepoužiteľnosť dôkazu, nie hodnotenie
(pri opakovaných výsluchoch sa meniaceho) obsahu svedeckých výpovedí.
32.3 Ústavný súd však k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru stabilne judikuje,
že sú „výsledkové“, čo znamená, že konanie pred súdom musí byť ako celok spravodlivé,
čo závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (I. ÚS 79/03,
I. ÚS 236/03, III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj v zmysle
rozhodovacej činnosti ESĽP v prípadoch namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanie ako
celok malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti
Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50; rozsudok vo veci A. M. proti Taliansku zo 14. 12.
1999, § 23, § 24; rozsudok vo veci Komanický proti Slovenskej republike zo 4. 6. 2002).
Krajský súd doplnením znaleckého dokazovania ustálil záver o zmenšenej príčetnosti
sťažovateľa v čase spáchania skutku, v dôsledku čoho za súčasného uloženia ochranného
protitoxikomanického liečenia ústavnou formou, ďalej zohľadnením účelu trestu v rovine
individuálnej prevencie za zvýraznenia jeho výchovnej zložky a napokon aplikáciou „čl. 6
ods. 1, ods. 3 Dohovoru v rámci ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. Zák.“ mimoriadne znížil
sťažovateľovi okresným súdom uložený trest odňatia slobody na dobu šiestich rokov
s odôvodnením, že „... v osobe obžalovaných sa nejedná o tak nebezpečných páchateľov,
aby v záujme ochrany spoločnosti bolo nevyhnutné im uložiť trest odňatia slobody, vo
výmere aký im bol uložený prvostupňovým súdom. Inak povedané, na dosiahnutie účelu
trestu nie je takýto trest nevyhnutný a preto ho nemožno považovať ani za spravodlivý.“.
Vo výsledku teda bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v zákonnej sadzbe
predpokladanej základnej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. c), d)
Trestného zákona, ktorá je v rozmedzí od troch rokov v dolnej hranici trestnej sadzby
a desiatich rokov v hornej hranici trestnej sadzby, oproti sadzbe pri kvalifikovanej skutkovej
podstate podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, ktorá je v rozmedzí desiatich rokov
v dolnej hranici trestnej sadzby a pätnástich rokov v hornej hranici trestnej sadzby.
Nadväzujúc na argumentáciu krajského súdu pri ukladaní trestu – jeho uloženie vo výmere
šiestich rokov (čo zodpovedá dolnej polovici trestnej sadzby, ku ktorej sťažovateľ
prostredníctvom ústavnej sťažnosti v dôsledkoch jej eventuálneho úspechu smeruje, teda
sadzby podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona) by už nebolo možné považovať
za neprimerane prísne (ako trest uložený v rámci prísnejšej trestnej sadzby podľa § 172 ods.
2 Trestného zákona, proti použitiu ktorej, naopak, sťažovateľ obsahovo brojí). Na tomto
mieste ústavný súd navyše konštatuje, že argumentácia sťažovateľa, ktorá spochybňuje
aplikáciu § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, opomína naplnenie tohto kvalifikačného
momentu až dvoma zákonnými znakmi, teda aj kvalifikačným momentom podľa § 138
písm. b) Trestného zákona, ktorý bol podľa obsahu odôvodnenia okresného súdu
verifikovaný aj vykonanými odposluchmi telekomunikačnej prevádzky. V konečnom
dôsledku použitie základnej skutkovej podstaty dotknutej právnej kvalifikácie, teda § 172
ods. 1 písm. c), d) Trestného zákona, nie je argumentáciou sťažovateľa spochybnené.
32.4 V súhrne teda možno uzavrieť, že vyhovenie (a teda aj prijatie na ďalšie
konanie) ústavnej sťažnosti by v tomto prípade bolo z ústavnoprávneho, materiálne
ponímaného hľadiska samoúčelné bez možnosti privodiť sťažovateľovi priaznivejší
výsledok v proti nemu vedenom trestnom konaní.
33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú
sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu