Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 155/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Martinom Čemanom, Letná 45, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. septembra 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 19. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Martinom Čemanom, Letná 45, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. septembra 2018

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len “krajský súd“) sp. zn. z 19. októbra 2017 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 13. februára 2017 uznaný vinným z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) s poukazom

na , v znení účinnom v čase skutku

(ďalej len „“), za spáchanie ktorého mu bol uložený trest odňatia slobody

v trvaní desiatich rokov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský

súd na odvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom sp. zn. z 19. októbra 2017

zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 13. februára 2017 vo výroku o treste

a sťažovateľovi vymeral trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov odňatia slobody

so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 6. septembra 2018 odmietol sťažovateľom podané dovolanie. Naostatok

podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť ústavnému súdu.

3.1 Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru v postupe

a napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, a to „z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom právneho posúdenia § 372, písm. c.)

vzhľadom k námietke nezákonnosti vykonaných dôkazných prostriedkov

a z nich vyplývajúcich dôkazov a to konkrétne zápisníc Národnej Kriminálnej agentúry

svedkov zo dňa zo dňa 15.12.2015 a zo dňa

16.12.2015 a ich vykonanie súdmi ako aj vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom vysporiadania sa s posúdením

dôvodu dovolania podľa , písm. c.) vo vzťahu k nezákonnosti

vykonaných dôkazných prostriedkov a to konkrétne zápisníc Národnej kriminálnej agentúry

svedkov zo dňa zo dňa 15.12.2015 a zo dňa

16.12.2015.“. Sťažovateľ teda (obsahovo) atakuje postup najvyššieho súdu, ktorý sa s ním

predostretým dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) zákona č.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) vysporiadal arbitrárnym spôsobom, keď po obsahovej stránke tvrdil, že ním

sťažovateľ napadol spôsob hodnotenia dôkazov, ku ktorému nemá najvyšší súd

v dovolacom konaní právomoc, pričom ale „... má za to, že vo svojom dovolaní nenapádal

hodnotenie dôkazov (svedeckých výpovedí) ale napádal skutočnosť, že dôkazné prostriedky,

z ktorých tieto dôkazy vyplývajú sú nezákonné a ako také ani nemali byť prvostupňovým

súdom vykonané, čo napadol v odvolacom konaní a následne aj v dovolaní.“. Inými

slovami, sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietol to, že v dovolacom konaní

prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa

„... namietal nezákonnosť dôkazného prostriedku a nie jeho hodnotenie uvedenými súdmi.“.

3.2 Nezákonnosť ním predostretých dôkazov, a to výsluchov „

zo dňa zo dňa 15.12.2015 a zo dňa 16.12.2015“, vidí v spôsobe ich

vykonania orgánom činným v trestnom konaní, ktorý mal umožniť týmto svedkom

samostatne vypovedať ku skutkom kladeným sťažovateľovi za vinu, resp. vo všeobecnosti

k trestnej činnosti mu kladenej za vinu, pričom zdôraznil „... nutnosť, aby orgán činný

v trestnom konaní ako vykonávateľ procesného úkonu dal minimálne možnosť svedkovi, aby

SÁM súvisle vypovedal všetko, čo o veci vie, a odkiaľ sa dozvedel ním uvádzané skutočnosti.

Zákonná možnosť znamená, že svedok má v prvom rade aj v spojitosti s § 127, ods. 1

a , ods. 1 , povinnosť (povinnosť, vzhľadom na uloženie sankcie za jej

porušenie v zmysle § 346 Tr. zákona) SÁM svojimi slovami súvisle vypovedať pravdivo

a nie nezamlčať, čo o veci vie, a odkiaľ sa to dozvedel (v tomto konkrétnom prípade nebolo

využité právo svedka na odopretie výpovede ani nestal prípad zákazu výsluchu svedka). Až

následne, ak svedok neviem SÁM súvisle uviesť nič o veci, resp. ak SÁM uvedie niečo k veci

ale je to neúplné, nejasné alebo rozporné, je možno pristúpiť (resp. vznikne zákonné právo

OČTK) ku kladeniu otázok na doplnenie výpovede alebo na objasnenie neúplnosti,

nejasností alebo rozporov.“. Vzhľadom na to, že tento postup nebol v prípade svedkov

a dodržaný, „... je toho názoru, že nezákonnosť

získaných dôkazov je zrejmá a nie je nutné inak vyhodnocovať existujúce už vykonané

dôkazy, keďže ak by súdy správne právne posúdili nezákonnosť dôkazných prostriedkov a to

konkrétne uvedených zápisníc museli by v prípade rešpektovania

nevykonať z nich vyplývajúce dôkazy. Nie je nutné posudzovať dopad dôkazu na skutok,

nakoľko ešte predtým je nutné sa zaoberať zákonnosťou dôkazu z pozície, či bol získaný

z dôkazného prostriedku v zmysle . Jedná sa o elementárnu činnosť

súdu, ktorá predchádza ďalšiemu skutkovému hodnoteniu dôkazu.“.

3.3 Predostretú argumentáciu sťažovateľ predniesol aj v odvolacom konaní

pred krajským súdom, ktorý „... však v odôvodnení nepoukázal, prečo považuje predmetné

dôkazné prostriedky za zákonné s poukazom na to, že odporujú § 119 a 132 Trestného

poriadku ako to uvádzal sťažovateľ a teda nezodpovedal podľa sťažovateľa na podstatnú

otázku, či súdy správne vykonali dôkazy ak sú dôkazné prostriedky napádané sťažovateľom

ako nezákonné. Na zodpovedanie tejto podstatnej otázky súdom, by súd najprv musel

posúdiť argumenty sťažovateľa ohľadne uvedenej nezákonnosti, čo nevykonal. A následne

po vysporiadaní s týmito argumentmi mal zodpovedať otázku, či ich prvostupňový súd

vykonal zákonne. To však nevykonal a teda ani právne neposúdil namietanú nezákonnosť

dôkazných prostriedkov z pohľadu odporovania a 132

a vzhľadom na to ani nemohol relevantne odôvodniť svoj rozsudok vo vzťahu k tejto

námietke sťažovateľa. Sťažovateľ považuje skutočnosť, že si Krajský súd v Košiciach vyberá

z jeho odvolacích námietok len niektoré, pričom na tak podstatnú skutočnosť ako je

legálnosť získaných dôkazov neprihliada za arbitrárne konanie, ktoré zasahuje do

základných práv sťažovateľa.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 6. septembra 2018 a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. zo

dňa 19. októbra 2017porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

6. septembra 2018 a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. zo dňa

19. októbra 2017sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšia konanie

alebo alternatívne Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo

dňa 6. septembra 2018 zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 325,42 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu.“

II.

Právomoc ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie pred ústavným súdom

upravuje o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

9. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

12. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá

tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej

základné práva a slobody.

13. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie. Podľa je ústavná sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

14. Vec napadla ústavnému súdu 20. novembra 2018 a bola pôvodne pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné

obdobie sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec

prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

a pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu

práce je na konanie vo veci príslušný štvrtý senát ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš

(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. októbra 2017

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (, , , ,

, ).

17. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním predloženým najvyššiemu súdu, a to

z dôvodu podľa , teda z dôvodu, že rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Predmetnú

argumentáciu predložil aj krajskému súdu v odvolacom konaní, avšak z dôvodu podaného

dovolania, ktoré je síce mimoriadnym, ale účinným prostriedkom nápravy, právomoci

ústavného súdu predchádza/predchádzala právomoc najvyššieho súdu sa s týmto dovolacím

dôvodom vysporiadať predpokladaným a ústavne konformným

spôsobom. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou

prezentovaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím

krajského súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú

právomoc, preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu [ ].

III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. septembra 2018

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

22. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá tiež právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. V tomto smere toto

ustanovenie zakotvuje „právo na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo

zahájiť konanie pred súdom) len jedným z jeho aspektov (Golder proti Spojenému

kráľovstvu). K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo

na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie

veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť

prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky

spravodlivého procesu ().

23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

24. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru ESĽP Ruiz Torija c.

Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12.

1994, séria A, č. 303B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2.

1998). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(, , , ).

25.1 O prípad porušenia garantovaného základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného

vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje

právo na všeobecnom súde () alebo by rozhodol arbitrárne bez náležitého

odôvodnenia svojho rozhodnutia (), prípadne, pokiaľ by sa pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (), teda ak súdom zvolený výklad

neprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný

výklad iný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia

zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore

so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.

25.2 Vo všeobecnom poňatí posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , , , , ).

26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

27. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 6. septembra 2018

k sťažovateľom predostretým výhradám v podstatnom dôvodil:

„Obvinený podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr.

por. (č.l. 1308-1310), v rámci ktorého uviedol, že okresný aj krajský súd použili v jeho

neprospech dôkazy, ktoré boli získané v rozpore s , a to výpovede

svedkov a s poukázaním na ustanovenia ,

, ako aj na ,

Podľa obvineného z dikcie a výkladu uvedených ustanovení vyplýva, že je nutnosť,

aby orgán činný v trestnom konaní dal minimálne možnosť svedkovi, aby sám súvisle

vypovedal všetko, čo o veci vie a odkiaľ sa dozvedel ním uvádzané skutočnosti. Až následne,

ak svedok nevie sám súvisle nič uviesť o veci je možné pristúpiť ku kladeniu otázok na

doplnenie výpovede alebo na objasnenie neúplnosti, nejasnosti alebo rozporov.

Vyšetrovateľ pri výsluchu svedka dňa 16. decembra 2015 splnenie

tejto povinnosti odoprel a priamo mu adresoval svoje otázky, na ktoré potreboval odpoveď,

čo však porušuje uvedené ustanovenie a má za následok neplatnosť takéhoto dôkazu...

Obvinený , ako aj v rámci svojich dovolaní uplatnili

dovolací dôvod uvedený v ustanovení Podľa ktorého

dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené ma dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom, dovolací súd uvádza nasledovné.

Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí byť

zrejmá z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že

by sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Dovolací dôvod v tomto

prípade nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že súd zle vykonal dôkazy, prípadne že

vykonané dôkazy nevyhodnotil podľa jeho predstáv. Pokiaľ ide o výhradu obvineného,

spočívajúcu konkrétne v tom, že konajúce súdy v danom prípade nepostupovali správne pri

hodnotení svedeckých výpovedí a vykonaných dôkazov a že tieto závery nezodpovedajú

predstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania

dovolacieho súdu, akým spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením

jednotlivých dôkazov, ako aj aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu sa

jedná o skutkové námietky v rámci spôsobu hodnotenia dôkazu súdom, ktoré sú

z dovolacieho konania vylúčené, nakoľko správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd

nemôže skúmať a meniť. Len s poukázaním na nesprávny postup pri hodnotení dôkazov, ako

aj z odmietnutia vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať predmetný

dovolací dôvod.

Z Čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy navrhnuté v trestnom konaní

(vrátane výsluchu svedkov), avšak odmietnutie žiadosti obžalovaného o vykonanie nim

navrhovaných dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom náležíte zdôvodnené.

( z 11. júla 2012). Obvinenými uplatnené námietky v rámci predmetného

dovolacieho dôvodu sú neodôvodnené, nakoľko hodnotia skutkový stav, ktorého

preskúmanie je v dovolacom konaní neprípustné, a preto nemôže byť naplnený predmetný

dovolací dôvod.“

28. Krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. z 19. októbra 2017

k sťažovateľom prezentovanej výhrade uviedol túto argumentáciu:

„Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom

rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom

pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi

podrobne, perfektne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom

rozsahu aj stotožnil.“

29. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho

a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež

v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť

i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12.

1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Predpokladom tohto postupu je splnenie

podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno

pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania. Rozsudok z 15. 2. 2007

k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland. Rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti

č. 49684/99, § 31 – § 33). Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného

posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj

odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

30. Okresný súd vo svojom rozsudku sp. zn. z 13. februára 2017

vo vzťahu k sťažovateľovi argumentoval:

„Čo sa týka viny obžalovaného v bode 3/ ten sa priznal, že najmenej od

júna 2015 do novembra 2015 si kupoval pervitín od obžalovaného a keď

on nemal, od obžalovaného . Ďalej priznal, že pervitín odpredal svedkovi

ako aj svedkovi . Toto jeho priznanie bolo v

súlade s výpoveďami týchto svedkov, preto ho súd vyhodnotil ako pravdivé. Na základe

výpovedí obžalovaného, svedka ako aj záznamov z odposluchov ustálil súd

obdobie predaja pervitínu svedkovi v období najmenej mesiaca jún až november 2015...

Čo sa týka ďalších skutkových okolností, ktoré sa mu kládli obžalobou za vinu, že

mal predať pervitín aj svedkovi a , tieto

okolnosti obžalovaný poprel, keď uviedol, že uvedeným svedkom pervitín nikdy nepredal. Zo

spáchania tejto časti skutku ho však usvedčujú výpovede svedkov

a z prípravného konania.

Svedok na hlavnom pojednávaní nevypovedal. Vo výpovedi

z prípravného konania zo dňa 15.12.2015 podrobne vypovedal o tom, ako si v období

jedného roka kupoval pervitín od . Následne pri konfrontácii s obžalovaným

dňa 23.3.2016 svedok uviedol, že pervitín od obžalovaného nekupoval. Nevie, prečo vo

výpovedi 15.12.2015 to uviedol, nevie, čo vypovedal vtedy, bol zostresovaný.

Pri hodnotení výpovedí svedka súd vyhodnotil ako vierohodnú výpoveď svedka zo

dňa 15.12.2015, kde ucelene, logicky a vierohodne vypovedal. Podrobne popísal spôsob

kontaktu, akým spôsobom dohadovali predaj a kúpu pervitínu, akým spôsobom došlo

k odovzdaniu a prevzatiu pervitínu, dokonca popísal jeden prípad, kedy mal pervitín

uložený v tzv. mŕtvej schránke - na , pri rampe do kameňolomu, frekvenciu nákupu

pervitínu a jeho cenu. Následnú zmenu výpovede v rámci konfrontácie, ktorú odôvodnil, že

bol zostresovaný, súd takto vyhodnotil ako účelovú. Nič nenasvedčuje tomu, aby svedok vo

výpovedi dňa 15.12.2015 mal tak detailne a presvedčivo opisovať skutkové okolnosti

nepravdivo a vymýšľať si ich.

Taktiež svedok na hlavnom pojednávaní poprel, aby si pervitín

zadovažoval od obžalovaného. V prípravnom konaní pritom vypovedal, že v období jedného

roka užíval pervitín, ktorý kupoval od obžalovaného a . Ďalej

popísal spôsob, akým sa dohadovali na jeho predaji, cenu, spôsob stretnutia. Zmenu

výpovede svedok odôvodnil osobnými problémami a nátlakom tretích osôb, ktoré nechce

uviesť. Takúto zmenu výpovede súd vyhodnotil ako účelovú a tendenčnú, keď nevysvetlil

žiadnym hodnoverným spôsobom kto mal vykonať na jeho osobu nátlak, aby vypovedal

proti obžalovaným, z akého dôvodu sa tak malo stať.

Takto popretú časť skutku obžalovaným súd vyhodnotil ako účelové

tvrdenie v snahe vyhnúť sa prísnejšej trestnej sadzbe. A práve naopak výpovede svedkov

v spojitosti s ďalšími dôkazmi potvrdili, že obžalovaný potom, čo zadovážil pervitín, tento

neužíval len pre vlastnú potrebu, ale aj v žalovanom období predával ďalším osobám, a to

najmenej , , a

, teda viacerým osobám. Na základe výpovedí svedkov súd ustálil časové

obdobie, kedy k odpredaju pervitínu obžalovaným došlo, teda najmenej od októbra 2014 do

novembra 2015, čo je nutné považovať za dlhší čas, čo nebolo vyvrátené ani výpoveďami

svedkov a , ktorí potvrdili to, čo tvrdil obžalovaný, že

v období od februára 2014 do februára 2015 bol práceneschopný a bol doma, potom tri

mesiace pracoval v a následne sa definitívne vrátil do miesta trvalého bydliska

v júni 2015, keďže počas maródky bol v a aj počas krátkeho obdobia, čo

pracoval opäť v , chodil domov.

Výpovede svedkov , . ,

. , , , ,

a , ktorí popreli, aby si zaobstarávali pervitín od obžalovaného

neprispeli k skutkovému objasneniu veci.“

31. V prvom rade ústavný súd vo všeobecnej rovine akcentuje, že mu neprináleží sa

vyjadrovať k právnej podstate skutočností, na podklade ktorých bola alebo nebola vyvodená

trestnoprávna zodpovednosť určitej osobe, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé argumenty

s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či sú/nie sú postačujúce k záveru

o trestnoprávnej zodpovednosti. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany

ústavnosti je skúmať iba ústavné aspekty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce

závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z pohľadu toho,

či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a s právnymi

okolnosťami tej-ktorej veci. Teda ústavný súd nie je možné vnímať ako tzv. skutkový súd,

ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí

ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Navyše judikatúra

Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť

č. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj doterajšia judikatúra ESĽP (napríklad v prípade

Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)

v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým

spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho

prípadu ().

32.1 Zohľadnením materiálneho hľadiska argumentácie sťažovateľa v podanej

ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľove právne úvahy smerujú

k nepoužiteľnosti dôkazov (výpovedí dvoch dotknutých svedkov z prípravného konania)

a prostredníctvom tejto okolnosti k spochybneniu trestnoprávnej kvalifikácie trestnej

činnosti mu kladenej za vinu pokrytej okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej

sadzby podľa s poukazom na a ,

teda v kvalifikovanej skutkovej podstate vo vzťahu k okolnostiam, že páchal drogovú

trestnú činnosť a na viacerých osobách (v súvislosti s rozšírením okruhu osôb zúčastnených

na nákupe drogy) a po dlhší čas. Kvalifikácia predovšetkým podľa § 172 ods. 2 písm. c)

s poukazom na je založená výsluchmi sťažovateľom

spochybnených svedkov a , ktorí boli vypočutí

v prípravnom konaní a ktorých spôsob výsluchu, resp. postup orgánu činného v trestnom

konaní pri ich vypočutí, nemal byť v súlade so zákonom. Na túto námietku sťažovateľa

ústavný súd uvádza, že okresný súd ich vypočul na hlavnom pojednávaní, a to

pri nahradení, resp. porovnaní výpovedí týchto svedkov oproti ich výpovediam

z prípravného konania dožadovaním sa vysvetlenia týchto rozporov, a pri svojom hodnotení

zdôvodnil, prečo a z akých dôvodov im neuveril, resp. prečo neakceptoval zmenu ich

výpovedí (čím tak okresný súd dôsledne postupoval podľa zásady trestného konania

vyjadrenej v – zásada voľného hodnotenia dôkazov). Týmto

postupom okresný súd však nemohol odstrániť sťažovateľom tvrdenú a v ústavnej sťažnosti

popísanú nezákonnosť výkonu týchto dôkazov (výsluchov svedkov) z prípravného konania,

keďže práve na ich obsahu bolo vo významnej miere založené uznanie viny vo vzťahu

k prísnejšej právnej kvalifikácii podľa (bod 30).

Predpokladom záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je len také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno

dosiahnuť procesnými prostriedkami (, , ) –

v tomto prípade v odvolacom a v konečnom dôsledku dovolacom konaní.

32.2 Na tomto mieste je potrebné konštatovať, že najvyšší súd postupoval nedôsledne

pri posúdení dovolacieho dôvodu podľa

a neposkytol dostatočnú odpoveď vysvetľujúcu, prečo sťažovateľom označené dôkazy

považuje za zákonné, resp. prečo sťažovateľom predostretá argumentácia nedopadá na tento

dovolací dôvod. Je potrebné prisvedčiť sťažovateľovi, že namietal nezákonnosť dôkazov

(výsluch svedkov v prípravnom konaní, keď následne bolo rozhodnutie v skutkovej

okolnosti podmieňujúcej použitie prísnejšej trestnej sadzby založené, resp. spoluzaložené na

takto vykonaných dôkazoch), a nie hodnotenie týchto dôkazov skôr konajúcimi súdmi.

Najvyšší súd tak neodstránil v dovolacom konaní ani argumentačné pochybenie krajského

súdu, ktorý sa v rámci tejto námietky obmedzil len na všeobecné konštatácie rovnako

neriešiace podstatu problému, ktorým je procesná nepoužiteľnosť dôkazu, nie hodnotenie

(pri opakovaných výsluchoch sa meniaceho) obsahu svedeckých výpovedí.

32.3 Ústavný súd však k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právu na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru stabilne judikuje,

že sú „výsledkové“, čo znamená, že konanie pred súdom musí byť ako celok spravodlivé,

čo závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (,

, , , , ). Aj v zmysle

rozhodovacej činnosti ESĽP v prípadoch namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanie ako

celok malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti

Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50; rozsudok vo veci A. M. proti Taliansku zo 14. 12.

1999, § 23, § 24; rozsudok vo veci Komanický proti Slovenskej republike zo 4. 6. 2002).

Krajský súd doplnením znaleckého dokazovania ustálil záver o zmenšenej príčetnosti

sťažovateľa v čase spáchania skutku, v dôsledku čoho za súčasného uloženia ochranného

protitoxikomanického liečenia ústavnou formou, ďalej zohľadnením účelu trestu v rovine

individuálnej prevencie za zvýraznenia jeho výchovnej zložky a napokon aplikáciou „čl. 6

ods. 1, ods. 3 Dohovoru v rámci ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. Zák.“ mimoriadne znížil

sťažovateľovi okresným súdom uložený trest odňatia slobody na dobu šiestich rokov

s odôvodnením, že „... v osobe obžalovaných sa nejedná o tak nebezpečných páchateľov,

aby v záujme ochrany spoločnosti bolo nevyhnutné im uložiť trest odňatia slobody, vo

výmere aký im bol uložený prvostupňovým súdom. Inak povedané, na dosiahnutie účelu

trestu nie je takýto trest nevyhnutný a preto ho nemožno považovať ani za spravodlivý.“.

Vo výsledku teda bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v zákonnej sadzbe

predpokladanej základnej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. c), d)

, ktorá je v rozmedzí od troch rokov v dolnej hranici trestnej sadzby

a desiatich rokov v hornej hranici trestnej sadzby, oproti sadzbe pri kvalifikovanej skutkovej

podstate podľa , ktorá je v rozmedzí desiatich rokov

v dolnej hranici trestnej sadzby a pätnástich rokov v hornej hranici trestnej sadzby.

Nadväzujúc na argumentáciu krajského súdu pri ukladaní trestu – jeho uloženie vo výmere

šiestich rokov (čo zodpovedá dolnej polovici trestnej sadzby, ku ktorej sťažovateľ

prostredníctvom ústavnej sťažnosti v dôsledkoch jej eventuálneho úspechu smeruje, teda

sadzby podľa ) by už nebolo možné považovať

za neprimerane prísne (ako trest uložený v rámci prísnejšej trestnej sadzby podľa § 172 ods.

2 , proti použitiu ktorej, naopak, sťažovateľ obsahovo brojí). Na tomto

mieste ústavný súd navyše konštatuje, že argumentácia sťažovateľa, ktorá spochybňuje

aplikáciu , opomína naplnenie tohto kvalifikačného

momentu až dvoma zákonnými znakmi, teda aj kvalifikačným momentom podľa § 138

písm. b) , ktorý bol podľa obsahu odôvodnenia okresného súdu

verifikovaný aj vykonanými odposluchmi telekomunikačnej prevádzky. V konečnom

dôsledku použitie základnej skutkovej podstaty dotknutej právnej kvalifikácie, teda § 172

ods. 1 písm. c), d) , nie je argumentáciou sťažovateľa spochybnené.

32.4 V súhrne teda možno uzavrieť, že vyhovenie (a teda aj prijatie na ďalšie

konanie) ústavnej sťažnosti by v tomto prípade bolo z ústavnoprávneho, materiálne

ponímaného hľadiska samoúčelné bez možnosti privodiť sťažovateľovi priaznivejší

výsledok v proti nemu vedenom trestnom konaní.

33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú

sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu