Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 258/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť R. R., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., M.,

vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2010, ako aj postupom

Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 2. mája 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2011

doručená sťažnosť R. R., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva zaručeného v (ďalej len „“) a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2010, ako aj

postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho uznesením z 2. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2010 uznaný vinným zo spáchania prečinu

subvenčného podvodu podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo bol odsúdený k peňažnému trestu

v sume 350 € a pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu mu bol

ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca. Zároveň bola

sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť prečinom spôsobenú škodu.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

krajský súd uznesením sp. zn. z 2. mája 2011 rozhodol tak, že ho ako

nedôvodné zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa postupom oboch súdov a ich rozhodnutiami došlo

k porušeniu jeho základného práva zaručeného v a práva zaručeného

v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50

ods. 6 je tvrdenie, že posúdenie údajov uvedených v jeho čestnom vyhlásení –

žiadosti o poskytnutie príspevku na bývanie zo 16. júna 2007 (potrebných na získanie

príspevku na bývanie v plnej výške) – mal okresný súd, ako aj odvolací krajský súd

vykonať v súlade so o štátnej službe profesionálnych vojakov

ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon o štátnej službe vojakov“) vo vtedy platnom znení, a nie až s jeho nasledujúcou

novelou účinnou od 1. júla 2007 (, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov). Oba súdy však sťažovateľovo konanie, t. j. posúdenie pravdivosti údajov

uvedených v jeho čestnom vyhlásení, hodnotili podľa neskoršej právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2007, a to konkrétne podľa § 215b ods. 2 zákona o štátnej službe vojakov.

Sťažovateľ je teda toho názoru, že všeobecné súdy mylne posúdili vznik trestnosti jeho

konania. Konkrétne sťažovateľ uvádza, že „napadnuté rozhodnutia súdov za použitia

pravej retroaktivity posudzujú vznik trestnosti určitého konania nie jeho samým

uskutočnením, ale nadobudnutím účinnosti zákona“. Z uvedeného dôvodu preto sťažovateľ

konštatuje, že oba súdy sa dopustili aplikácie retroaktivity v trestnom konaní, a teda porušili

sťažovateľovo právo zaručené v .

Sťažovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní

17. decembra 2010 predniesol návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov. Podľa

jeho tvrdení boli tieto návrhy odôvodnené zachytenými konkrétnymi tvrdeniami

navrhovaných osôb v ich čestnom vyhlásení vo vzťahu k preukázaniu neexistencie

subjektívnej stránky trestného činu. Súd prvého stupňa zamietol návrhy sťažovateľa

na vykonanie dokazovania s odôvodnením, že „doposiaľ zabezpečené dôkazy postačujú

na rozhodnutie vo veci“. Navrhnuté dôkazy mali podľa tvrdenia sťažovateľa povahu

ospravedlňujúcich dôkazov.

Odvolaciemu – krajskému súdu sťažovateľ zároveň vytýka, že nerešpektoval jeho

právo dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech, čo v odôvodnení svojho

rozhodnutia konštatoval bez toho, aby boli tieto dôkazy vykonané (t. j. bez toho, aby poznal

vôbec obsah týchto dôkazov), „že ani dôkazy navrhnuté vykonať obhajcom by nezmenili

záver o tom, že obžalovaný úmyselne vylákal...“. Sťažovateľ videl v takomto postupe

krajského súdu porušenie svojho práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, ako aj

.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50

ods. 6 a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie zaručené článkom 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd konaním Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod

sp. zn.: a jeho rozsudkom sp. zn.: zo dňa 17. 12. 2010 porušené

boli.

Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50

ods. 6 a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie zaručené článkom 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd konaním Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.:

23 a jeho uznesením sp. zn.: -394 zo dňa 02. 05. 2011 porušené

boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn.:

23 Tov/5/2011–394 zo dňa 02. 05. 2011 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn.: zo dňa 17. 12. 2010 a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na

ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 261,82,- EUR, ktorú sú porušovatelia v rade 1/ a 2/ povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. Č., advokáta v M... do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd

rozhodoval o porušení tých práv [ a dohovoru] a iba

v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ

domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (obdobne napr. ,

, ).

Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 17. decembra 2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. mája 2011.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva... vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov

proti sebe...

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 6

a práva zaručeného v dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2010

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 17. decembra 2010, ako aj postupom,

ktorý mu predchádzal, bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“), z čoho vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného

súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím okresného súdu

sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd

na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné

právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania tak

postupu, ako aj rozhodnutia okresného súdu vyhláseného 17. decembra 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania,

na základe ktorého by bolo povinnosťou krajského súdu v rozsahu svojho preskúmavacieho

revízneho oprávnenia vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho

vydaniu predchádzal, v podstate vyrovnať sa s rovnakými skutkovými a právnymi

argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza

aj v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ v konečnom dôsledku možnosť podania

riadneho opravného prostriedku využil a odvolanie podal.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 2. mája 2011

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d)

dohovoru postupom odvolacieho – krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. mája 2011 bolo potrebné odmietnuť pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

hovoriť vtedy keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený tak

možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. (, , ,

).

Z tohto pohľadu preto ústavný súd preskúmal ústavnú sťažnosť sťažovateľa

vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

postupom a rozhodnutím krajského súdu. Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa malo

k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru dôjsť v dôsledku toho,

že krajský súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy (výsluch nových svedkov) v trestnom

konaní vedenom proti nemu.

Pre potreby predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti sťažovateľa bolo preto

potrebné, aby ústavný súd predovšetkým ustálil, čo je obsahom práva zaručeného v čl. 6

ods. 3 písm. d) dohovoru a či toto právo zahŕňa povinnosť súdneho orgánu vykonať dôkazy

navrhnuté obžalovaným v trestnom konaní. Ústavný súd zobral pritom do úvahy, že v rámci

dohovoru poskytuje autoritatívny výklad jeho jednotlivých článkov judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), čo platí aj pre jeho čl. 6 ods. 3 písm. d).

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

To znamená, že výkon tohto práva musí rešpektovať zásadu rovnosti a fair procesu, ktorý je

riadiacou zásadou celého čl. 6.

Ani jedno z týchto práv však nie je absolútne v tom smere, že by mu zodpovedala

povinnosť súdu vypočuť každého svedka, o ktorého požiadal obžalovaný (rozsudok ESĽP

z 22. apríla 1992, Vidal, rozsudok ESĽP z 26. marca 1996, Doorson), hoci spresnil, že pri

odmietnutí žiadosti o vypočutie svedkov navrhnutých obžalovaným by mal vnútroštátny súd

uviesť dôvody svojho odmietnutia (rozsudok ESĽP z 22. apríla 1992, Vidal).

Európsky súd pre ľudské práva viackrát potvrdil toto oprávnenie všeobecných súdov,

keď rozhodol, že „Prináleží zásadne vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o nutnosti alebo

vhodnosti predvolať svedka. Len výnimočné okolnosti by mohli viesť súd k záveru, že je

nezlučiteľné s čl. 6 dohovoru ak by určitá osoba nebola vypočutá ako svedok.“ (napr.

rozsudok Bricomt v. Belgicko zo 7. júla 1989, séria A, č. 158, § 89; podobne aj rozsudok

Engel a spol. v. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, § 81).

Z viacerých rozhodnutí ESĽP vyplýva, že právo dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech môže byť obmedzené vnútroštátnymi súdnymi orgánmi, ak

nepovažujú ich výpovede za významné z pohľadu viny obžalovaného, resp. ak už nemajú

význam pre zistenie pravdy (napr. Pisano v. Taliansko).

Judikatúra ESĽP týkajúca sa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru je preto jednoznačná

v konštatovaní, že z neho nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy

navrhnuté v trestnom konaní (vrátane výsluchu svedkov). V dôsledku toho odmietnutie

žiadosti obžalovaného na vykonanie dôkazov v trestnom konaní nezakladá samo osebe (ipso

facto) porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, pokiaľ toto odmietnutie

súd náležite zdôvodní.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutým postupom krajského súdu sa nevytvorila

možnosť porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, dôvodnosť

ktorej by bolo potrebné preskúmavať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd

konal v rámci čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, keď odmietol žiadosť sťažovateľa o vypočutie

svedkov a svoje odmietnutie v rozhodnutí odôvodnil. Z tohto dôvodu preto ústavný súd

rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenej v časti

namietajúcej porušenie jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom

krajského súdu, ktorým odmietol vykonanie ním navrhovaných dôkazov (výsluch nových

svedkov) poukazom na to, že v dôsledku ich výsluchu „... by sa nezmenil záver o tom, že

obžalovaný úmyselne vylákal od Ministerstva obrany Slovenskej republiky príspevok na

bývanie vo vyššej výške než mu náležalo“.

3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 6

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 2. mája 2011

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva

zaručeného v postupom krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. mája 2011 bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu.

Podľa účinného v čase podania sťažnosti

(do 31. augusta 2011), dovolanie bolo možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola

vec právoplatne skončená.

Podľa účinného v čase podania sťažnosti

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného

v § 371 ods. 1... obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa dovolanie možno podať, ak

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Po preskúmaní námietok sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že aj vo vzťahu

k porušeniu základného práva zaručeného v postupom krajského súdu

v konaní vednom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. mája 2011 mal

sťažovateľ k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie na základe dôvodu

uvedeného v . V dôsledku toho je o jeho

eventuálnych námietkach oprávnený rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

dovolací, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa. Vzhľadom na túto

skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012