Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 51 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (59)II. ÚS 258/2012
PDF · 205.28 KB
No categories available
II. ÚS 258/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť R. R., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., M.,
vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 6 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tv 1/2009 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2010, ako aj postupom
Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tov 5/2011 a jeho uznesením
z 2. mája 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2011
doručená sťažnosť R. R., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva zaručeného v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tv 1/2009 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2010, ako aj
postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.
zn. 23 Tov 5/2011 a jeho uznesením z 2. mája 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 2 Tv 1/2009 zo 17. decembra 2010 uznaný vinným zo spáchania prečinu
subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol odsúdený k peňažnému trestu
v sume 350 € a pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu mu bol
ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca. Zároveň bola
sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť prečinom spôsobenú škodu.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tov 5/2011 z 2. mája 2011 rozhodol tak, že ho ako
nedôvodné zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa postupom oboch súdov a ich rozhodnutiami došlo
k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 6 ústavy a práva zaručeného
v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50
ods. 6 ústavy je tvrdenie, že posúdenie údajov uvedených v jeho čestnom vyhlásení –
žiadosti o poskytnutie príspevku na bývanie zo 16. júna 2007 (potrebných na získanie
príspevku na bývanie v plnej výške) – mal okresný súd, ako aj odvolací krajský súd
vykonať v súlade so zákonom č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov
ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o štátnej službe vojakov“) vo vtedy platnom znení, a nie až s jeho nasledujúcou
novelou účinnou od 1. júla 2007 (zákon č. 253/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 312/2001
Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Oba súdy však sťažovateľovo konanie, t. j. posúdenie pravdivosti údajov
uvedených v jeho čestnom vyhlásení, hodnotili podľa neskoršej právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2007, a to konkrétne podľa § 215b ods. 2 zákona o štátnej službe vojakov.
Sťažovateľ je teda toho názoru, že všeobecné súdy mylne posúdili vznik trestnosti jeho
konania. Konkrétne sťažovateľ uvádza, že „napadnuté rozhodnutia súdov za použitia
pravej retroaktivity posudzujú vznik trestnosti určitého konania nie jeho samým
uskutočnením, ale nadobudnutím účinnosti zákona“. Z uvedeného dôvodu preto sťažovateľ
konštatuje, že oba súdy sa dopustili aplikácie retroaktivity v trestnom konaní, a teda porušili
sťažovateľovo právo zaručené v čl. 50 ods. 6 ústavy.
Sťažovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní
17. decembra 2010 predniesol návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov. Podľa
jeho tvrdení boli tieto návrhy odôvodnené zachytenými konkrétnymi tvrdeniami
navrhovaných osôb v ich čestnom vyhlásení vo vzťahu k preukázaniu neexistencie
subjektívnej stránky trestného činu. Súd prvého stupňa zamietol návrhy sťažovateľa
na vykonanie dokazovania s odôvodnením, že „doposiaľ zabezpečené dôkazy postačujú
na rozhodnutie vo veci“. Navrhnuté dôkazy mali podľa tvrdenia sťažovateľa povahu
ospravedlňujúcich dôkazov.
Odvolaciemu – krajskému súdu sťažovateľ zároveň vytýka, že nerešpektoval jeho
právo dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech, čo v odôvodnení svojho
rozhodnutia konštatoval bez toho, aby boli tieto dôkazy vykonané (t. j. bez toho, aby poznal
vôbec obsah týchto dôkazov), „že ani dôkazy navrhnuté vykonať obhajcom by nezmenili
záver o tom, že obžalovaný úmyselne vylákal...“. Sťažovateľ videl v takomto postupe
krajského súdu porušenie svojho práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, ako aj
§ 2 ods. 10 Trestného poriadku.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50
ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie zaručené článkom 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd konaním Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod
sp. zn.: 2 Tv/1/2009 a jeho rozsudkom sp. zn.: 2 Tv/1/2009 zo dňa 17. 12. 2010 porušené
boli.
Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50
ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie zaručené článkom 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd konaním Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.:
23 Tov/5/2011 a jeho uznesením sp. zn.: 23 Tov/5/2011-394 zo dňa 02. 05. 2011 porušené
boli.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn.:
23 Tov/5/2011–394 zo dňa 02. 05. 2011 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn.: 2 Tv/1/2009 zo dňa 17. 12. 2010 a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na
ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 261,82,- EUR, ktorú sú porušovatelia v rade 1/ a 2/ povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. Č., advokáta v M... do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh
výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd
rozhodoval o porušení tých práv [čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru] a iba
v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ
domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (obdobne napr. III ÚS 149/04,
III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva zaručeného
v čl. 50 ods. 6 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tv 1/2009 a jeho rozsudkom
zo 17. decembra 2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Tov 5/2011 a jeho uznesením z 2. mája 2011.
Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva... vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov
proti sebe...
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 6
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tv 1/2009 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2010
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva
zaručeného v čl. 50 ods. 6 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 Tv 1/2009 zo 17. decembra 2010, ako aj postupom,
ktorý mu predchádzal, bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“), z čoho vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú
ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného
súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím okresného súdu
sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd
na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné
právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa § 306 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu
prvého stupňa je odvolanie.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania tak
postupu, ako aj rozhodnutia okresného súdu vyhláseného 17. decembra 2010 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tv 1/2009 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania,
na základe ktorého by bolo povinnosťou krajského súdu v rozsahu svojho preskúmavacieho
revízneho oprávnenia vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho
vydaniu predchádzal, v podstate vyrovnať sa s rovnakými skutkovými a právnymi
argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza
aj v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ v konečnom dôsledku možnosť podania
riadneho opravného prostriedku využil a odvolanie podal.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tov 5/2011 a jeho
uznesením z 2. mája 2011
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d)
dohovoru postupom odvolacieho – krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Tov 5/2011 a jeho uznesením z 2. mája 2011 bolo potrebné odmietnuť pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
hovoriť vtedy keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený tak
možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08,
Z tohto pohľadu preto ústavný súd preskúmal ústavnú sťažnosť sťažovateľa
vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru
postupom a rozhodnutím krajského súdu. Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa malo
k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru dôjsť v dôsledku toho,
že krajský súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy (výsluch nových svedkov) v trestnom
konaní vedenom proti nemu.
Pre potreby predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti sťažovateľa bolo preto
potrebné, aby ústavný súd predovšetkým ustálil, čo je obsahom práva zaručeného v čl. 6
ods. 3 písm. d) dohovoru a či toto právo zahŕňa povinnosť súdneho orgánu vykonať dôkazy
navrhnuté obžalovaným v trestnom konaní. Ústavný súd zobral pritom do úvahy, že v rámci
dohovoru poskytuje autoritatívny výklad jeho jednotlivých článkov judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), čo platí aj pre jeho čl. 6 ods. 3 písm. d).
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.
To znamená, že výkon tohto práva musí rešpektovať zásadu rovnosti a fair procesu, ktorý je
riadiacou zásadou celého čl. 6.
Ani jedno z týchto práv však nie je absolútne v tom smere, že by mu zodpovedala
povinnosť súdu vypočuť každého svedka, o ktorého požiadal obžalovaný (rozsudok ESĽP
z 22. apríla 1992, Vidal, rozsudok ESĽP z 26. marca 1996, Doorson), hoci spresnil, že pri
odmietnutí žiadosti o vypočutie svedkov navrhnutých obžalovaným by mal vnútroštátny súd
uviesť dôvody svojho odmietnutia (rozsudok ESĽP z 22. apríla 1992, Vidal).
Európsky súd pre ľudské práva viackrát potvrdil toto oprávnenie všeobecných súdov,
keď rozhodol, že „Prináleží zásadne vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o nutnosti alebo
vhodnosti predvolať svedka. Len výnimočné okolnosti by mohli viesť súd k záveru, že je
nezlučiteľné s čl. 6 dohovoru ak by určitá osoba nebola vypočutá ako svedok.“ (napr.
rozsudok Bricomt v. Belgicko zo 7. júla 1989, séria A, č. 158, § 89; podobne aj rozsudok
Engel a spol. v. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, § 81).
Z viacerých rozhodnutí ESĽP vyplýva, že právo dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech môže byť obmedzené vnútroštátnymi súdnymi orgánmi, ak
nepovažujú ich výpovede za významné z pohľadu viny obžalovaného, resp. ak už nemajú
význam pre zistenie pravdy (napr. Pisano v. Taliansko).
Judikatúra ESĽP týkajúca sa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru je preto jednoznačná
v konštatovaní, že z neho nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy
navrhnuté v trestnom konaní (vrátane výsluchu svedkov). V dôsledku toho odmietnutie
žiadosti obžalovaného na vykonanie dôkazov v trestnom konaní nezakladá samo osebe (ipso
facto) porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, pokiaľ toto odmietnutie
súd náležite zdôvodní.
Z uvedeného vyplýva, že napadnutým postupom krajského súdu sa nevytvorila
možnosť porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, dôvodnosť
ktorej by bolo potrebné preskúmavať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd
konal v rámci čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, keď odmietol žiadosť sťažovateľa o vypočutie
svedkov a svoje odmietnutie v rozhodnutí odôvodnil. Z tohto dôvodu preto ústavný súd
rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenej v časti
namietajúcej porušenie jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom
krajského súdu, ktorým odmietol vykonanie ním navrhovaných dôkazov (výsluch nových
svedkov) poukazom na to, že v dôsledku ich výsluchu „... by sa nezmenil záver o tom, že
obžalovaný úmyselne vylákal od Ministerstva obrany Slovenskej republiky príspevok na
bývanie vo vyššej výške než mu náležalo“.
3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 6
ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tov 5/2011 a jeho
uznesením z 2. mája 2011
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva
zaručeného v čl. 50 ods. 6 ústavy postupom krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn.
23 Tov 5/2011 a jeho uznesením z 2. mája 2011 bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu.
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku účinného v čase podania sťažnosti
(do 31. augusta 2011), dovolanie bolo možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola
vec právoplatne skončená.
Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku účinného v čase podania sťažnosti
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného
v § 371 ods. 1... obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Po preskúmaní námietok sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že aj vo vzťahu
k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 6 ústavy postupom krajského súdu
v konaní vednom pod sp. zn. 23 Tov 5/2011 a jeho uznesením z 2. mája 2011 mal
sťažovateľ k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie na základe dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. V dôsledku toho je o jeho
eventuálnych námietkach oprávnený rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
dovolací, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa. Vzhľadom na túto
skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012