Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 348/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátkou

JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 24. mája 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 24. mája 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 24. mája 2019

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €

(slovom päťsto eur), ktoré j e mu Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov), ktorú j e Krajský

súd v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety

Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie/uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že pôvodný žalobca sa žalobou podanou

29. decembra 2010 na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti

žalovanej náhrady škody spôsobenej na jeho motorovom vozidle. V priebehu konania

navrhol pôvodný žalobca, aby okresný súd pripustil zámenu účastníkov konania

spočívajúcu v tom, aby pôvodný žalobca z konania vystúpil a do konania vstúpil sťažovateľ.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 25. septembra 2013 pripustil zámenu

účastníkov konania a vo veci rozhodol prvým rozsudkom z 22. októbra 2013 tak, že žalobe

sčasti vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol s tým, že žiadny z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania.

O podaných odvolaniach sťažovateľa aj žalovanej rozhodol krajský súd v poradí

prvým uznesením sp. zn. z 31. augusta 2016 tak, zrušil napadnutý rozsudok

okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd uložil súdu prvej inštancie

po riadnom dokazovaní posúdiť nárok sťažovateľa v prejednávanom spore, vysporiadať sa

so všetkými právnymi a skutkovými tvrdeniami sporových strán a v prípade potreby

nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie. Odvolací súd zároveň uložil súdu prvej inštancie,

aby sa vysporiadal aj s námietkou premlčania, ktorú žalovaná vzniesla v odvolacom konaní.

Okresný súd vo veci opätovne rozhodol v poradí druhým rozsudkom 13. apríla 2017

tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovel, priznal sťažovateľovi náhradu trov konania a uložil

žalovanej povinnosť nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %. Proti tomuto rozsudku

okresného súdu žalovaná podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením sp. zn. z 24. mája 2019 (v poradí druhé uznesenie, pozn.)

tak, že zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Podľa sťažovateľa napadnutým rozhodnutím krajského súdu boli porušené ním

označené práva, pretože v posudzovanom prípade nastala situácia uvedená v § 390 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené (uznesením

z 31. augusta 2016) a odvolací súd rozhodol napadnutým uznesením o odvolaní

proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Tým, že nerozhodol sám, ale rozsudok súdu

prvej inštancie druhýkrát zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, „nerešpektoval zákonný

príkaz“ uvedený v . Takýto postup krajského súdu je podľa sťažovateľa

arbitrárny a je „nezlučiteľný s ochranou základných práv namietaných touto sťažnosťou,

ktorú zaručuje sťažovateľovi a dohovor.“. Na podporu svojej argumentácie poukázal

sťažovateľ na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých sa vyjadril k aplikácii § 390

.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené považuje za nesporné, že „touto ústavnou

sťažnosťou napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, došlo k porušeniu jeho

práv zakotvených v a dohovoru vo vzťahu k spravodlivosti

súdneho konania.“.

4. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

uviedol, že vychádzajúc „zo zmyslu a účelu ust. , ktorým je predovšetkým

zrýchlenie konania a naplnenie práva strany konania na prerokovania veci bez prieťahov

a v primeranej lehote, je nevyhnutné dospieť k záveru, že predmetné rozhodnutie krajského

súdu porušilo, aj tieto sťažnosťou namietané práva.

Konanie v predmetnej veci prebieha od roku 2010 a doposiaľ, ani po 9 rokoch nie je

právoplatne skončené. V konaní ide o náhradu škody... nemožno považovať vec za právne

zložitú... neskončenie konania nevyplýva, ani zo zložitosti veci... on sám neprispel svojimi

úkonmi k neprimeranej dĺžke konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené, a predovšetkým a na skutočnosť, že v predmetnej veci

ide o konanie o náhradu škody, ktorá sťažovateľovi vznikla už v roku 2008, a ktorú tento

v roku 2009 aj uhradil, je zrejmé, že zbytočné prieťahy v konaní, a jeho neprimeraná dĺžka

bránia sťažovateľovi v tom, aby mu bola táto škoda nahradená.“.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa:

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v čl. 46 ods. 1

,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v ,

- na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa

24. 5. 2019 porušené.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 24. 5. 2019, a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2500 €,

ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi rade trovy konania.“

6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -24 z 21. novembra 2019 ju podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“) prijal na ďalšie konanie.

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa

7. Ústavný súd podľa predložil prijatú ústavnú

sťažnosť účastníkom konania na vyjadrenie a podľa

účastníkov konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením

od ústneho pojednávania.

8. Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k ústavnej

sťažnosti prípisom sp. zn. z 13. januára 2020, v ktorom uviedol,

že sa nestotožňuje s dôvodnosťou podanej ústavnej sťažnosti a považuje ju

za neopodstatnenú. Predseda krajského súdu odkázal na vyjadrenie predsedníčky senátu

11 Co, ktorá v podstatnom uviedla:

„Odvolací súd hneď v úvode vyššie uvedeného uznesenia uviedol, že aj napriek

skutočnosti, že rozhodnutie súdu prvej inštancie už bolo raz zrušené, má za to, že nie sú

splnené podmienky pre aplikáciu ust. , ktoré odvolaciemu súdu prikazuje

rozhodnúť vo veci, ak už rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo raz odvolacím súdom

zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná

a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Odvolací súd dospel

k záveru, že v prípade, ak by v danom štádiu konania (dokazovania) sám vo veci rozhodol,

došlo by k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania, pretože odvolací súd by svoje

rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorými sa pred ním prvoinštančný súd nezaoberal,

keďže po zrušení veci odvolacím súdom pri rozhodovaní neposudzoval a nijako sa

nevysporiadal s námietkou premlčania, vznesenou žalovaným, a to napriek pokynu, ktorý

v tomto smere odvolací súd súdu prvej inštancie dal v predchádzajúcom zrušujúcom

uznesení (uznesením z 31. augusta 2016, č. k. -248). Strany sporu by v tomto

prípade nemali možnosť podať riadny opravný prostriedok a nepochybne by sa im tak

odňalo právo domáhať sa nápravy rozhodnutia vydaného v jednej inštancii. Do úvahy

pritom prichádzajú už len mimoriadne opravné prostriedky a ústavná sťažnosť, ktoré majú

prísne zákonné limity a možnosť využitia preto neprichádza do úvahy v každej veci. Právo

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd... nemožno zúžiť iba na právo na skončenie veci v primeranej lehote

aj za cenu porušenia ostatných práv, ktoré sú jeho súčasťou.

Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal predovšetkým z premisy, že účelom

ustanovenia nie je náprava pochybení súdu prvej inštancie odvolacím súdom,

vytknutých mu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Nejedná sa o prípad, kedy by sa

súd prvej inštancie s pochybením, ktorého sa dopustil v predchádzajúcom rozhodnutí,

vysporiadal následne po jeho zrušení odvolacím súdom nesprávne, prípadne nedostatočne,

ale o prípad, kedy náprave vytknutej nesprávnosti nevenoval žiadnu pozornosť tak

z hľadiska dokazovania v konaní, ako aj odôvodnenia rozhodnutia. Preto senát Krajského

súdu v Košiciach... rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Predseda krajského súdu ako doplnenie k vyjadreniu predsedníčky senátu navyše

uviedol:

„Ak teda senát prejednávajúci vec vzhliadol existenciu dôvodov pre opätovné

zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého

uznesenia, nemožno tento jeho postup hodnotiť ako postup, ktorým došlo k spôsobeniu

prieťahov v konaní.“

V uvedenom prípise predseda krajského súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania v danej veci.

9. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu

29. januára 2020 v reakcii na uvedené vyjadrenie krajského súdu v podstatnom uviedla:

«Sťažovateľ považuje svoju ústavnú sťažnosť za opodstatnené v celom rozsahu

a vyjadrenie predsedu krajského súdu a k nemu pripojené vyjadrenie predsedníčky senátu

krajského súdu za nespôsobilé spochybniť opodstatnenosť sťažnostných argumentov.

V prvom rade je potrebné poukázať na to, že pokiaľ uvedené stanoviská poukazujú

na odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, napadnutého sťažnosťou, sťažovateľ sa

vo svojej sťažnosti detailne vysporiadal s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, tou jeho

časťou, ktorá mala „vysvetliť z akého dôvodu súd nerešpektoval zákonný príkaz uvedený

v ustanovení . Vo svojej sťažnosti sťažovateľ poukázal na nenáležité

vyvodzovanie oprávnenia na takýto postup z nálezu ústavného súdu sp. zn. ,

vydaného v konaní, v ktorom rozhodoval o súlade právnych predpisov s ... Táto

právomoc vyplýva ústavnému súdu z , ods. 3 , pričom ide o jeho výlučnú

právomoc. Znamená to, že ústavný súd v osobitnom konaní je výlučne oprávnený rozhodnúť

o súlade právnych predpisov...

Takúto právomoc však ústavodarca nezveril všeobecným súdom, a nedostatok takejto

právomoci, nemôžu všeobecné súdy nahrádzať tým, že si uzurpujú právo konkrétne

ustanovenia právnych predpisov, neaplikovať.

Všeobecný súd, tak... nie je v pozícii, že si vyberá, či platnú a účinnú zákonnú právnu

normu bude aplikovať, alebo nie.

Je však nesporné, že aj všeobecný súd môže pri svojej rozhodovacej činnosti dospieť

k záveru, o nesúlade právneho predpisu s a medzinárodnými zmluvami.

Z uvedeného dôvodu ústavodarca všeobecnému súdu priznal právomoc podať návrh

na začatie konania pred ústavným súdom v ...

Krajský súd teda mal k dispozícii predpokladaný právny prostriedok, ktorým

by za situácie, ak dospel k záveru, že ust. nie je v súlade s a Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) inicioval konanie,

v ktorom by ústavný súd o súlade predmetného zákonného ustanovenia s

či Dohovorom rozhodol.

... Alternatívou k takémuto postupu však nie je nerešpektovanie platného a účinného

právneho predpisu z dôvodu, že krajský súd posúdil, že aplikáciou tohto zákonného

ustanovenia by došlo k porušeniu práv zaručených a Dohovorom.

... Sťažovateľ zároveň podotýka, že vyššie uvedené úvahy o existencii právneho

prostriedku, ktorým by všeobecný súd domnievajúc sa, že ust. je v nesúlade

s a Dohovorom, prekladá len z dôvodu, aby poukázal na celkom zjavnú

neakceptovateľnosť rozhodnutia krajského súdu a odôvodnenia „vysvetľujúceho“ prečo súd

nerešpektoval platnú a účinnú právnu normu. Nič však nenasvedčuje tomu, že bol dôvod

považovať ust. za nesúladné s či Dohovorom. Predovšetkým je potrebné

poukázať na to, že ústavný súd rozhodujúci opakovane v druhovo identických veciach,

týkajúcich sa aplikácie ust. (, III. ÚS. 5/2018, ),

ani raz nenaznačil v odôvodnení týchto rozhodnutí, že by aplikácia ust.

vyvolávala otázky vo vzťahu k zlučiteľnosti tohto zákonného ustanovenia a jeho dôsledkov

s a Dohovorom.

... Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, je zrejmé, že obrana krajského súdu

neobstojí, a sťažnosť sťažovateľa je dôvodná v celom rozsahu...

Podstatou sťažnostných námietok sťažovateľa zostáva, tak ako to bolo uvedené,

v ústavnej sťažnosti, aj v tomto podaní vyššie, porušenie jeho práv označených v ústavnej

sťažnosti nerešpektovaním ust. krajským súdom v rozhodnutí napadnutom

ústavnou sťažnosťou.»

Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne uviedol, že netrvá na prejednaní veci

na ústnom pojednávaní, a vyjadril v danej veci súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava

11. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

IV.

Ústavnoprávne východiska v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

17. Z petitu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených

práv podľa a dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu,

ktorým v rozpore s nerozhodol vo veci, ale opätovne zrušil rozsudok okresného

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čím spôsobil aj prieťahy v konaní.

IV.1 K namietanému porušeniu a dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu

18. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

20. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

22. Ústavný súd preskúmaval, či požadované limity spravodlivého súdneho konania

boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité posúdenie jeho veci odrazilo

aj v náležitom odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd po oboznámení sa

s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s priebehom súdneho konania

vo veci sťažovateľa, so sťažnostnou argumentáciou, ako aj s obsahom vyjadrenia krajského

súdu k ústavnej sťažnosti a so stanoviskom sťažovateľa k tomuto vyjadreniu sústredil svoju

pozornosť na posúdenie možnosti porušenia označených práv sťažovateľa v príčinnej

súvislosti s neaplikovaním krajským súdom v odvolacom konaní.

23. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len

ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní

pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia

veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím

súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli

alebo ak také dôvody neexistovali.

24. Podľa odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak

a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola

vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a

b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej

inštancie.

25. Ústavný súd už v náleze sp. zn. z 19. novembra 2019 uviedol,

že nová zákonná úprava civilného procesu účinná od 1. júla 2016 prirodzene so sebou

priniesla nutnosť riešenia aplikačných otázok novokoncipovaných zákonných pravidiel

postupu všeobecných súdov v civilnom sporovom, mimosporovom i správnom súdnom

konaní. Je potrebné zdôrazniť, že riešenie aplikačných otázok vyvstávajúcich z novej

právnej úpravy primárne patrí do právomoci všeobecných súdov a akýkoľvek zásah

ústavného súdu vo vzťahu k riešeniu týchto otázok je limitovaný zistením závažného

procesného excesu zo strany všeobecných súdov majúceho za následok porušenie

niektorého z princípov spravodlivého procesu.

26. Aj v posudzovanom prípade preto ústavný súd sústredil svoju pozornosť

na prípadnú existenciu takéhoto procesného excesu v postupe krajského súdu, keď tento

napriek výslovnému príkazu obsiahnutému v , aby vo veci sám rozhodol

(keďže išlo o odvolací prieskum nového rozsudku prvoinštačného súdu po zrušení jeho

skoršieho rozsudku v odvolacom konaní), vo veci sám nerozhodol, ale odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

27. Ustanovenie ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol

vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie

bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu

prvej inštancie.

28. Ako z dikcie vyplýva, toto ustanovenie je formulované kategoricky

a v ňom uloženú povinnosť ukladá odvolaciemu súdu splniť vždy, ak sú naplnené

predpoklady obsiahnuté v tomto rozhodnutí. Aj odvolací súd je povinný konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z hľadiska

systematiky ide o ustanovenie špeciálne vo vzťahu

k ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o podanom odvolaní (vrátane § 389

). Ako aj zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, pri splnení

predpokladov na aplikáciu je daná zákonná povinnosť odvolacieho súdu

postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto

ustanovenia sa odkloniť (, ).

29. Ústavný súd dáva do pozornosti aj odbornú právnickú publikáciu

(ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J.,

TOMAŠOVIČ, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,

s. 1307.), z ktorej cituje: „Pokiaľ sa súd prvej inštancie aj v poradí druhým rozhodnutím,

resp. konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dopustí takých procesných pochybení,

ktoré by inak boli dôvodom na zrušenie v poradí druhého rozhodnutia (§ 389), musí ich

odvolací súd sám odstrániť alebo napraviť v odvolacom konaní. To znamená, že bude jeho

povinnosťou preskúmať splnenie procesných podmienok, napraviť prípadné nedostatky

v procesnom postupe, ktorým súd porušil právo strany na spravodlivý proces, či doplniť

alebo zopakovať dokazovanie (porovnaj komentár k § 384). Na doplnenie alebo

zopakovanie dokazovania musí odvolací súd nariadiť odvolacie pojednávanie (§ 385).“

30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzatvára, že opomenutie,

resp. nerešpektovanie príkazu vyplývajúceho z , aby odvolací súd sám vo veci

rozhodol, zakladá danosť takého procesného excesu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo

porušené sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(obdobne ústavný súd rozhodol už napr. vo veciach sp. zn. ,

, , a ).

31. Pokiaľ preto krajský súd vo veci sťažovateľa ignoroval a napriek jeho

zneniu vo veci sám meritórne nerozhodol, neaplikovaním relevantnej právnej normy porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a reálne neposkytol sťažovateľovi súdnu

ochranu v požadovanej kvalite (bod 1 výroku nálezu).

32. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, bolo pre dovŕšenie

ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa ,

resp. podľa , a preto ústavný súd zrušil napadnuté

uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu).

33. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

IV.2 K namietanému porušeniu a dohovoru

napadnutým postupom krajského súdu

34. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v napadnutom konaní.

35. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho

orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna

neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu,

t. j. stavu právnej istoty, dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného

štátneho orgánu (, , , ).

36. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

37. Konanie vo veci sťažovateľa bolo začaté na okresnom súde 29. decembra 2010

a do dnešného dňa nie je právoplatne skončené.

38. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci,

správanie účastníka a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom

prípade.

39. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka

posudzovaného konania nebola závislá od skutkovej zložitosti veci. Po právnej stránke

možno danú vec, t. j. rozhodovanie súdu o návrhu na priznanie náhrady škody spôsobenej

na motorovom vozidle, považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by

odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

40. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa

v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala

byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov

došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Procesné úkony sťažovateľa, teda

podanie riadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiam prvoinštančného súdu, podľa

názoru ústavného súdu neovplyvnili priebeh napadnutého konania.

41. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup krajského súdu. Ústavný súd

považuje postup krajského súdu v konaní o odvolaní žalovanej proti druhému rozsudku

okresného súdu za neefektívny a taký, ktorý ovplyvnil celkovú dĺžku konania.

42. Ustanovenie bolo zaradené do civilného procesného práva s cieľom

dosiahnutia zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a v nadväznosti na základné

zásady civilného sporového konania. Jednou z nich je i zásada vyjadrená v ,

podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného

a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Účelom je zrýchlenie

konania rozhodnutím v merite veci a skrátenie celkovej dĺžky súdneho konania.

43. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného postupu krajského súdu nebol

dosiahnutý účel zakotvený v , ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite

veci, ale naopak, priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie škody

opätovne spomalil. Následne zrušením rozhodnutia súdu prvého stupňa v merite veci

zásadne ovplyvnil aj dĺžku konania vedeného prvostupňovým súdom. V prípade, ak by

krajský súd postupoval v súlade s účinnou právnou normou, konanie by bolo už takmer

10 mesiacov právoplatne skončené.

44. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu

vo veci vedenej pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(bod 2 výroku nálezu).

V.

Primerané finančné zadosťučinenie

45. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,

ak to požiadal.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

46. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 500 €

z dôvodov uvedených vo svojej ústavnej sťažnosti, poukazujúc na to, že o škode, ktorá

vznikla ešte v roku 2008, prebieha konanie od roku 2010 a „ani po 9 rokoch nie je

právoplatne skončené.“.

47. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

48. Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania ústavný súd priznal

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 500 € (bod 4 výroku nálezu).

VI.

Náhrada trov konania

49. Podľa môže ústavný súd v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

50. Právna zástupkyňa sťažovateľa v petite ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie

náhrady trov konania pred ústavným súdom, ale trovy konania nevyčíslila. Ústavný súd

pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho spisu. Odmenu priznal

za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie ústavnej

sťažnosti). Za dva úkony vykonané v roku 2019 patrí odmena v sume dvakrát po 163,33 €

a režijný paušál v sume dvakrát po 9,80 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Trovy

právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 346,26 €, ktorá sa vzhľadom

na skutočnosť, že advokátka je aj platcom dane z pridanej hodnoty, čo preukázala

osvedčením o registrácii, zvyšuje o 20 %.

51. Vzhľadom na uvedené ústavný súd priznal celkovú náhradu trov konania

sťažovateľovi v sume 415,51 €, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.

52. Pokiaľ sa sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti domáhal, aby ústavný súd

rozhodol o zákaze krajskému súdu pokračovať v porušovaní jeho označených práv, ústavný

súd konštatuje, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa opomína akúkoľvek súvislosť

s možnosťou vyslovenia takéhoto zákazu, a preto ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto

časti nevyhovel (bod 6 výroku tohto nálezu).

53. Vzhľadom na znenie , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného

súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu