Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 348/2019
PDF · 306.82 KB
No categories available
II. ÚS 348/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátkou
JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 321/2017 a jeho
uznesením z 24. mája 2019 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 11 Co 321/2017 z 24. mája 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 Co 321/2017 p o r u š e n é b o l i .
3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 321/2017 z 24. mája 2019
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
4. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €
(slovom päťsto eur), ktoré j e mu Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov), ktorú j e Krajský
súd v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety
Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 321/2017
a jeho uznesením z 24. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie/uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že pôvodný žalobca sa žalobou podanou
29. decembra 2010 na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti
žalovanej náhrady škody spôsobenej na jeho motorovom vozidle. V priebehu konania
navrhol pôvodný žalobca, aby okresný súd pripustil zámenu účastníkov konania
spočívajúcu v tom, aby pôvodný žalobca z konania vystúpil a do konania vstúpil sťažovateľ.
Okresný súd uznesením sp. zn. 15 C 330/2010 z 25. septembra 2013 pripustil zámenu
účastníkov konania a vo veci rozhodol prvým rozsudkom z 22. októbra 2013 tak, že žalobe
sčasti vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol s tým, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.
O podaných odvolaniach sťažovateľa aj žalovanej rozhodol krajský súd v poradí
prvým uznesením sp. zn. 3 Co 133/2014 z 31. augusta 2016 tak, zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd uložil súdu prvej inštancie
po riadnom dokazovaní posúdiť nárok sťažovateľa v prejednávanom spore, vysporiadať sa
so všetkými právnymi a skutkovými tvrdeniami sporových strán a v prípade potreby
nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie. Odvolací súd zároveň uložil súdu prvej inštancie,
aby sa vysporiadal aj s námietkou premlčania, ktorú žalovaná vzniesla v odvolacom konaní.
Okresný súd vo veci opätovne rozhodol v poradí druhým rozsudkom 13. apríla 2017
tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovel, priznal sťažovateľovi náhradu trov konania a uložil
žalovanej povinnosť nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %. Proti tomuto rozsudku
okresného súdu žalovaná podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
uznesením sp. zn. 11 Co 321/2017 z 24. mája 2019 (v poradí druhé uznesenie, pozn.)
tak, že zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Podľa sťažovateľa napadnutým rozhodnutím krajského súdu boli porušené ním
označené práva, pretože v posudzovanom prípade nastala situácia uvedená v § 390 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené (uznesením
z 31. augusta 2016) a odvolací súd rozhodol napadnutým uznesením o odvolaní
proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Tým, že nerozhodol sám, ale rozsudok súdu
prvej inštancie druhýkrát zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, „nerešpektoval zákonný
príkaz“ uvedený v § 390 CSP. Takýto postup krajského súdu je podľa sťažovateľa
arbitrárny a je „nezlučiteľný s ochranou základných práv namietaných touto sťažnosťou,
ktorú zaručuje sťažovateľovi ústava a dohovor.“. Na podporu svojej argumentácie poukázal
sťažovateľ na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých sa vyjadril k aplikácii § 390
CSP.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené považuje za nesporné, že „touto ústavnou
sťažnosťou napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, došlo k porušeniu jeho
práv zakotvených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k spravodlivosti
súdneho konania.“.
4. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti
uviedol, že vychádzajúc „zo zmyslu a účelu ust. § 390 CSP, ktorým je predovšetkým
zrýchlenie konania a naplnenie práva strany konania na prerokovania veci bez prieťahov
a v primeranej lehote, je nevyhnutné dospieť k záveru, že predmetné rozhodnutie krajského
súdu porušilo, aj tieto sťažnosťou namietané práva.
Konanie v predmetnej veci prebieha od roku 2010 a doposiaľ, ani po 9 rokoch nie je
právoplatne skončené. V konaní ide o náhradu škody... nemožno považovať vec za právne
zložitú... neskončenie konania nevyplýva, ani zo zložitosti veci... on sám neprispel svojimi
úkonmi k neprimeranej dĺžke konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené, a predovšetkým a na skutočnosť, že v predmetnej veci
ide o konanie o náhradu škody, ktorá sťažovateľovi vznikla už v roku 2008, a ktorú tento
v roku 2009 aj uhradil, je zrejmé, že zbytočné prieťahy v konaní, a jeho neprimeraná dĺžka
bránia sťažovateľovi v tom, aby mu bola táto škoda nahradená.“.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa:
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v čl. 46 ods. 1
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy,
- na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/321/2017 zo dňa
24. 5. 2019 porušené.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/321/2017
zo dňa 24. 5. 2019, a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2500 €,
ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi rade trovy konania.“
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením
č. k. II. ÚS 348/2019-24 z 21. novembra 2019 ju podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
II.
Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa
7. Ústavný súd podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde predložil prijatú ústavnú
sťažnosť účastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde
účastníkov konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením
od ústneho pojednávania.
8. Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k ústavnej
sťažnosti prípisom sp. zn. 1 SprV 983/2019 z 13. januára 2020, v ktorom uviedol,
že sa nestotožňuje s dôvodnosťou podanej ústavnej sťažnosti a považuje ju
za neopodstatnenú. Predseda krajského súdu odkázal na vyjadrenie predsedníčky senátu
11 Co, ktorá v podstatnom uviedla:
„Odvolací súd hneď v úvode vyššie uvedeného uznesenia uviedol, že aj napriek
skutočnosti, že rozhodnutie súdu prvej inštancie už bolo raz zrušené, má za to, že nie sú
splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 390 CSP, ktoré odvolaciemu súdu prikazuje
rozhodnúť vo veci, ak už rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo raz odvolacím súdom
zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná
a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Odvolací súd dospel
k záveru, že v prípade, ak by v danom štádiu konania (dokazovania) sám vo veci rozhodol,
došlo by k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania, pretože odvolací súd by svoje
rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorými sa pred ním prvoinštančný súd nezaoberal,
keďže po zrušení veci odvolacím súdom pri rozhodovaní neposudzoval a nijako sa
nevysporiadal s námietkou premlčania, vznesenou žalovaným, a to napriek pokynu, ktorý
v tomto smere odvolací súd súdu prvej inštancie dal v predchádzajúcom zrušujúcom
uznesení (uznesením z 31. augusta 2016, č. k. 3Co/133/2014-248). Strany sporu by v tomto
prípade nemali možnosť podať riadny opravný prostriedok a nepochybne by sa im tak
odňalo právo domáhať sa nápravy rozhodnutia vydaného v jednej inštancii. Do úvahy
pritom prichádzajú už len mimoriadne opravné prostriedky a ústavná sťažnosť, ktoré majú
prísne zákonné limity a možnosť využitia preto neprichádza do úvahy v každej veci. Právo
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd... nemožno zúžiť iba na právo na skončenie veci v primeranej lehote
aj za cenu porušenia ostatných práv, ktoré sú jeho súčasťou.
Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal predovšetkým z premisy, že účelom
ustanovenia § 390 CSP nie je náprava pochybení súdu prvej inštancie odvolacím súdom,
vytknutých mu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Nejedná sa o prípad, kedy by sa
súd prvej inštancie s pochybením, ktorého sa dopustil v predchádzajúcom rozhodnutí,
vysporiadal následne po jeho zrušení odvolacím súdom nesprávne, prípadne nedostatočne,
ale o prípad, kedy náprave vytknutej nesprávnosti nevenoval žiadnu pozornosť tak
z hľadiska dokazovania v konaní, ako aj odôvodnenia rozhodnutia. Preto senát Krajského
súdu v Košiciach... rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“
Predseda krajského súdu ako doplnenie k vyjadreniu predsedníčky senátu navyše
uviedol:
„Ak teda senát prejednávajúci vec vzhliadol existenciu dôvodov pre opätovné
zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého
uznesenia, nemožno tento jeho postup hodnotiť ako postup, ktorým došlo k spôsobeniu
prieťahov v konaní.“
V uvedenom prípise predseda krajského súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v danej veci.
9. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu
29. januára 2020 v reakcii na uvedené vyjadrenie krajského súdu v podstatnom uviedla:
«Sťažovateľ považuje svoju ústavnú sťažnosť za opodstatnené v celom rozsahu
a vyjadrenie predsedu krajského súdu a k nemu pripojené vyjadrenie predsedníčky senátu
krajského súdu za nespôsobilé spochybniť opodstatnenosť sťažnostných argumentov.
V prvom rade je potrebné poukázať na to, že pokiaľ uvedené stanoviská poukazujú
na odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, napadnutého sťažnosťou, sťažovateľ sa
vo svojej sťažnosti detailne vysporiadal s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, tou jeho
časťou, ktorá mala „vysvetliť z akého dôvodu súd nerešpektoval zákonný príkaz uvedený
v ustanovení § 390 CSP. Vo svojej sťažnosti sťažovateľ poukázal na nenáležité
vyvodzovanie oprávnenia na takýto postup z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 25/01,
vydaného v konaní, v ktorom rozhodoval o súlade právnych predpisov s Ústavou... Táto
právomoc vyplýva ústavnému súdu z čl. 125 ods. 1, ods. 3 ústavy, pričom ide o jeho výlučnú
právomoc. Znamená to, že ústavný súd v osobitnom konaní je výlučne oprávnený rozhodnúť
o súlade právnych predpisov...
Takúto právomoc však ústavodarca nezveril všeobecným súdom, a nedostatok takejto
právomoci, nemôžu všeobecné súdy nahrádzať tým, že si uzurpujú právo konkrétne
ustanovenia právnych predpisov, neaplikovať.
Všeobecný súd, tak... nie je v pozícii, že si vyberá, či platnú a účinnú zákonnú právnu
normu bude aplikovať, alebo nie.
Je však nesporné, že aj všeobecný súd môže pri svojej rozhodovacej činnosti dospieť
k záveru, o nesúlade právneho predpisu s ústavou a medzinárodnými zmluvami.
Z uvedeného dôvodu ústavodarca všeobecnému súdu priznal právomoc podať návrh
na začatie konania pred ústavným súdom v čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy...
Krajský súd teda mal k dispozícii ústavou predpokladaný právny prostriedok, ktorým
by za situácie, ak dospel k záveru, že ust. § 390 CSP nie je v súlade s ústavou a Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) inicioval konanie,
v ktorom by ústavný súd o súlade predmetného zákonného ustanovenia s ústavou
či Dohovorom rozhodol.
... Alternatívou k takémuto postupu však nie je nerešpektovanie platného a účinného
právneho predpisu z dôvodu, že krajský súd posúdil, že aplikáciou tohto zákonného
ustanovenia by došlo k porušeniu práv zaručených ústavou a Dohovorom.
... Sťažovateľ zároveň podotýka, že vyššie uvedené úvahy o existencii právneho
prostriedku, ktorým by všeobecný súd domnievajúc sa, že ust. § 390 CSP je v nesúlade
s ústavou a Dohovorom, prekladá len z dôvodu, aby poukázal na celkom zjavnú
neakceptovateľnosť rozhodnutia krajského súdu a odôvodnenia „vysvetľujúceho“ prečo súd
nerešpektoval platnú a účinnú právnu normu. Nič však nenasvedčuje tomu, že bol dôvod
považovať ust. § 390 CSP za nesúladné s ústavou či Dohovorom. Predovšetkým je potrebné
poukázať na to, že ústavný súd rozhodujúci opakovane v druhovo identických veciach,
týkajúcich sa aplikácie ust. § 390 CSP (III. ÚS 379/2017, III. ÚS. 5/2018, I.ÚS 227/2018),
ani raz nenaznačil v odôvodnení týchto rozhodnutí, že by aplikácia ust. § 390 CSP
vyvolávala otázky vo vzťahu k zlučiteľnosti tohto zákonného ustanovenia a jeho dôsledkov
s ústavou a Dohovorom.
... Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, je zrejmé, že obrana krajského súdu
neobstojí, a sťažnosť sťažovateľa je dôvodná v celom rozsahu...
Podstatou sťažnostných námietok sťažovateľa zostáva, tak ako to bolo uvedené,
v ústavnej sťažnosti, aj v tomto podaní vyššie, porušenie jeho práv označených v ústavnej
sťažnosti nerešpektovaním ust. § 390 CSP krajským súdom v rozhodnutí napadnutom
ústavnou sťažnosťou.»
Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne uviedol, že netrvá na prejednaní veci
na ústnom pojednávaní, a vyjadril v danej veci súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
IV.
Ústavnoprávne východiska v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
17. Z petitu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených
práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu,
ktorým v rozpore s § 390 CSP nerozhodol vo veci, ale opätovne zrušil rozsudok okresného
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čím spôsobil aj prieťahy v konaní.
IV.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu
18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
19. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
20. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
22. Ústavný súd preskúmaval, či požadované limity spravodlivého súdneho konania
boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité posúdenie jeho veci odrazilo
aj v náležitom odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd po oboznámení sa
s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s priebehom súdneho konania
vo veci sťažovateľa, so sťažnostnou argumentáciou, ako aj s obsahom vyjadrenia krajského
súdu k ústavnej sťažnosti a so stanoviskom sťažovateľa k tomuto vyjadreniu sústredil svoju
pozornosť na posúdenie možnosti porušenia označených práv sťažovateľa v príčinnej
súvislosti s neaplikovaním § 390 CSP krajským súdom v odvolacom konaní.
23. Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len
ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím
súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali.
24. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak
a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola
vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a
b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej
inštancie.
25. Ústavný súd už v náleze sp. zn. I. ÚS 218/2019 z 19. novembra 2019 uviedol,
že nová zákonná úprava civilného procesu účinná od 1. júla 2016 prirodzene so sebou
priniesla nutnosť riešenia aplikačných otázok novokoncipovaných zákonných pravidiel
postupu všeobecných súdov v civilnom sporovom, mimosporovom i správnom súdnom
konaní. Je potrebné zdôrazniť, že riešenie aplikačných otázok vyvstávajúcich z novej
právnej úpravy primárne patrí do právomoci všeobecných súdov a akýkoľvek zásah
ústavného súdu vo vzťahu k riešeniu týchto otázok je limitovaný zistením závažného
procesného excesu zo strany všeobecných súdov majúceho za následok porušenie
niektorého z princípov spravodlivého procesu.
26. Aj v posudzovanom prípade preto ústavný súd sústredil svoju pozornosť
na prípadnú existenciu takéhoto procesného excesu v postupe krajského súdu, keď tento
napriek výslovnému príkazu obsiahnutému v § 390 CSP, aby vo veci sám rozhodol
(keďže išlo o odvolací prieskum nového rozsudku prvoinštačného súdu po zrušení jeho
skoršieho rozsudku v odvolacom konaní), vo veci sám nerozhodol, ale odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
27. Ustanovenie § 390 CSP ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol
vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie
bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu
prvej inštancie.
28. Ako z dikcie § 390 CSP vyplýva, toto ustanovenie je formulované kategoricky
a v ňom uloženú povinnosť ukladá odvolaciemu súdu splniť vždy, ak sú naplnené
predpoklady obsiahnuté v tomto rozhodnutí. Aj odvolací súd je povinný konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z hľadiska
systematiky Civilného sporového poriadku ide o ustanovenie špeciálne vo vzťahu
k ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o podanom odvolaní (vrátane § 389
CSP). Ako aj zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, pri splnení
predpokladov na aplikáciu § 390 CSP je daná zákonná povinnosť odvolacieho súdu
postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto
ustanovenia sa odkloniť (I. ÚS 227/2018, II. ÚS 531/2018).
29. Ústavný súd dáva do pozornosti aj odbornú právnickú publikáciu
(ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J.,
TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,
s. 1307.), z ktorej cituje: „Pokiaľ sa súd prvej inštancie aj v poradí druhým rozhodnutím,
resp. konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dopustí takých procesných pochybení,
ktoré by inak boli dôvodom na zrušenie v poradí druhého rozhodnutia (§ 389), musí ich
odvolací súd sám odstrániť alebo napraviť v odvolacom konaní. To znamená, že bude jeho
povinnosťou preskúmať splnenie procesných podmienok, napraviť prípadné nedostatky
v procesnom postupe, ktorým súd porušil právo strany na spravodlivý proces, či doplniť
alebo zopakovať dokazovanie (porovnaj komentár k § 384). Na doplnenie alebo
zopakovanie dokazovania musí odvolací súd nariadiť odvolacie pojednávanie (§ 385).“
30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzatvára, že opomenutie,
resp. nerešpektovanie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci
rozhodol, zakladá danosť takého procesného excesu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo
porušené sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(obdobne ústavný súd rozhodol už napr. vo veciach sp. zn. I. ÚS 570/2017,
III. ÚS 379/2017, I. ÚS 227/2018, III. ÚS 5/2018 a I. ÚS 218/2019).
31. Pokiaľ preto krajský súd vo veci sťažovateľa § 390 CSP ignoroval a napriek jeho
zneniu vo veci sám meritórne nerozhodol, neaplikovaním relevantnej právnej normy porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a reálne neposkytol sťažovateľovi súdnu
ochranu v ústavou požadovanej kvalite (bod 1 výroku nálezu).
32. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, bolo pre dovŕšenie
ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy,
resp. podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil napadnuté
uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu).
33. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
IV.2 K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým postupom krajského súdu
34. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v napadnutom konaní.
35. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna
neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu,
t. j. stavu právnej istoty, dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného
štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, IV. ÚS 221/04, III. ÚS 154/06, II. ÚS 438/2017).
36. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
37. Konanie vo veci sťažovateľa bolo začaté na okresnom súde 29. decembra 2010
a do dnešného dňa nie je právoplatne skončené.
38. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
II. ÚS 32/02, I. ÚS 54/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom
prípade.
39. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola závislá od skutkovej zložitosti veci. Po právnej stránke
možno danú vec, t. j. rozhodovanie súdu o návrhu na priznanie náhrady škody spôsobenej
na motorovom vozidle, považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by
odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci.
40. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala
byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov
došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Procesné úkony sťažovateľa, teda
podanie riadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiam prvoinštančného súdu, podľa
názoru ústavného súdu neovplyvnili priebeh napadnutého konania.
41. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup krajského súdu. Ústavný súd
považuje postup krajského súdu v konaní o odvolaní žalovanej proti druhému rozsudku
okresného súdu za neefektívny a taký, ktorý ovplyvnil celkovú dĺžku konania.
42. Ustanovenie § 390 CSP bolo zaradené do civilného procesného práva s cieľom
dosiahnutia zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a v nadväznosti na základné
zásady civilného sporového konania. Jednou z nich je i zásada vyjadrená v čl. 17 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Účelom § 390 CSP je zrýchlenie
konania rozhodnutím v merite veci a skrátenie celkovej dĺžky súdneho konania.
43. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného postupu krajského súdu nebol
dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite
veci, ale naopak, priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie škody
opätovne spomalil. Následne zrušením rozhodnutia súdu prvého stupňa v merite veci
zásadne ovplyvnil aj dĺžku konania vedeného prvostupňovým súdom. V prípade, ak by
krajský súd postupoval v súlade s účinnou právnou normou, konanie by bolo už takmer
10 mesiacov právoplatne skončené.
44. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu
vo veci vedenej pod sp. zn. 11 Co 321/2017 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 2 výroku nálezu).
V.
Primerané finančné zadosťučinenie
45. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,
ak to požiadal.
Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
46. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 500 €
z dôvodov uvedených vo svojej ústavnej sťažnosti, poukazujúc na to, že o škode, ktorá
vznikla ešte v roku 2008, prebieha konanie od roku 2010 a „ani po 9 rokoch nie je
právoplatne skončené.“.
47. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
48. Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania ústavný súd priznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 500 € (bod 4 výroku nálezu).
VI.
Náhrada trov konania
49. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
50. Právna zástupkyňa sťažovateľa v petite ústavnej sťažnosti žiadala o priznanie
náhrady trov konania pred ústavným súdom, ale trovy konania nevyčíslila. Ústavný súd
pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho spisu. Odmenu priznal
za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie ústavnej
sťažnosti). Za dva úkony vykonané v roku 2019 patrí odmena v sume dvakrát po 163,33 €
a režijný paušál v sume dvakrát po 9,80 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Trovy
právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 346,26 €, ktorá sa vzhľadom
na skutočnosť, že advokátka je aj platcom dane z pridanej hodnoty, čo preukázala
osvedčením o registrácii, zvyšuje o 20 %.
51. Vzhľadom na uvedené ústavný súd priznal celkovú náhradu trov konania
sťažovateľovi v sume 415,51 €, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.
52. Pokiaľ sa sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti domáhal, aby ústavný súd
rozhodol o zákaze krajskému súdu pokračovať v porušovaní jeho označených práv, ústavný
súd konštatuje, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa opomína akúkoľvek súvislosť
s možnosťou vyslovenia takéhoto zákazu, a preto ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto
časti nevyhovel (bod 6 výroku tohto nálezu).
53. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného
súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu