Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 570/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval prijatú sťažnosť mestskej časti Košice-Krásna, Opátska 19, Košice, zastúpenej

advokátom JUDr. Rastislavom Lenártom, Pollova 32, Košice, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 a základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca

2017 a takto

rozhodol:

1. Základné právo mestskej časti Košice-Krásna na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 31. marca 2017 p o r u š e n é b o l o .

2. Základné právo mestskej časti Košice-Krásna na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 31. marca 2017

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4. Mestskej časti Košice-Krásna p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť mestskej časti Košice-Krásna

trovy právneho zastúpenia v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov)

na účet advokáta JUDr. Rastislava Lenárta, Pollova 32, Košice, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Sťažnosti mestskej časti Košice-Krásna vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra

2017 doručená sťažnosť mestskej časti Košice-Krásna, Opátska 19, Košice (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva na

právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. marca 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. uznesením z 31. marca 2017 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu z 31. marca 2017“) zrušil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -520 z 26. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu z 26. októbra 2015“), ktorým okresný súd v konaní o vypratanie nehnuteľností vyhovel

žalobe sťažovateľky. Krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2015

z dôvodu podľa (ďalej aj „“),

podľa ktorého odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok

nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

3. Naplnenie dôvodu na zrušenie rozsudku okresného súdu z 26. októbra 2015

z dôvodu podľa videl krajský súd v tom, že okresný súd sa pri

konaní a rozhodovaní neriadil dôsledne právnym názorom a pokynmi odvolacieho súdu

vyslovenými v jeho uznesení č. k. -340 z 19. januára 2009, ktorým bol

zrušený v poradí prvý rozsudok okresného súdu vo veci a vec vrátená na ďalšie konanie,

a ani právnym názorom a pokynmi odvolacieho súdu vyslovenými v jeho uznesení č. k.

-457 z 22. mája 2013, ktorým bol zrušený v poradí druhý rozsudok

okresného súdu vo veci a vec vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd zdôraznil, že

nerešpektovaním záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v súlade s ustálenou súdnou

praxou dochádza zo strany súdu prvej inštancie k závažnému porušeniu procesných

predpisov.

4. Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta, že ak krajský súd

svojím uznesením z 31. marca 2017 zrušil už v poradí tretí rozsudok okresného súdu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie, teda nový rozsudok okresného súdu vydaný po zrušení jeho

skoršieho rozsudku v odvolacom konaní, postupoval v rozpore s , podľa ktorého

odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz

odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie,

pričom podľa sťažovateľky krajský súd opomenul aplikovať citované ustanovenie

a v odôvodnení svojho rozhodnutia ho ani len nespomenul.

5. Na základe takto vymedzenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 3 a postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2017, zruší uznesenie krajského

súdu z 31. marca 2017 a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

6. Ústavný súd uznesením č. k. -10 z 15. novembra 2017

prijal sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na ďalšie konanie.

7. Krajský súd sa vyjadril podaním sp. zn. zo 6. decembra 2017

doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2017, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho

pojednávania vo veci a k meritu sťažnosti uviedol: „Sťažovateľka vytýka odvolaciemu súdu

porušenie vyššie citovaných ústavných práv, ktorých sa Krajský súd v Košiciach dopustil

v konaní vedenom pod sp. zn. a osobitne uznesením zo dňa 31.3.2017.

Zo spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. konštatujeme, že proti

rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 26.10.2015, č. k. -520 podali

žalovaní v 1.-5. rade odvolanie dňa 2. novembra 2015, t. j. za účinnosti

(ďalej len ).

Vec bola predložená Krajskému súdu v Košiciach s odvolaním žalovaných dňa

15.1.2016.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednával vec v čase účinnosti zák.

č. , ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.

Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Keďže odvolanie žalovaných bolo podané pred 1. júlom 2016, krajský súd posúdil

vec podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania (dňa 2. novembra 2015),

teda podľa príslušných ustanovení

Dôvodom pre takýto postup (bola a) je nevyhnutnosť rešpektovania základných

princípov o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak,

aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán

odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej právnej úpravy

procesného práva (Článok 2 ods. 1, 2 ), ako aj o potrebe ústavne konformného

i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Článok 3 ods. 1 ).

Dovolíme si nesúhlasiť s námietkou sťažovateľky, že odvolací súd v konaní vedenom

pod sp. zn. porušil jej ústavné práva a osobitne, že uznesením zo dňa

31.3.2017 č. k. -552 porušil ustanovenie .

Odvolací súd neporušil ust. , lebo o odvolaní žalovaných rozhodoval

podľa za použitia .

K ďalším výhradám sťažovateľky ohľadom porušenia odvolacím súdom,

žiada sa nám poznamenať, že zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení

a konštatujeme, že nová právna úprava vychádza síce z princípu

okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď ), rešpektuje ale

procesný účinok tých odvolaní (podaných do 30. júna 2016), ktorý zostal zachovaný aj po

30. júni 2016 (viď ).

V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od. 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy

o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom

rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami.

Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri

odvolaniach podaných od uvedeného dňa.

Opačný záver by bol, podľa nášho názoru, porušením právnej istoty a legitímnych

očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť

vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ).

Pre objektívne posúdenie (neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľky

odporúčame zabezpečiť na nahliadnutie spis Okresného súdu Košice II sp. zn. .

Ústavnú sťažnosť sťažovateľky považujeme na neopodstatnenú...“

8. Sťažovateľka zaujala stanovisko k vyjadreniu krajského súdu podaním doručeným

ústavnému súdu 28. decembra 2017, v ktorom zotrvala na dôvodoch svojej sťažnosti. Podľa

sťažovateľky sa krajský súd „ani len okrajovo nevyjadril ku všetkým aspektom odôvodnenia

podanej sťažnosti“, napríklad sa nevyjadril k tomu, prečo „vynechal“ a „nerešpektoval“

ustanovenie v napadnutom uznesení.

9. Sťažovateľka prípisom doručeným ústavnému súdu 3. januára 2019 súhlasila

s upustením od ústneho pojednávania.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

v spojení s priebehom súdneho konania vo veci sťažovateľky (zisteného z vyžiadaného

súdneho spisu) a sťažnostnou argumentáciou sústredil svoju pozornosť na posúdenie

možnosti porušenia základných práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s opomenutím

aplikácie krajským súdom v odvolacom konaní.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného

súdu vyplýva, že základné právo podľa v sebe okrem iných práv a záruk

(právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňa aj právo na odôvodnenie

rozhodnutia. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

).

14. Ústavný súd zdôrazňuje aj svoju všeobecne známu a ustálenú judikatúru, podľa

ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná

a účinná právna úprava ().

15. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-

procesnými zásadami upravenými v ústave.

16. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len

ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní

pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia

veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím

súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej, a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli

alebo ak také dôvody neexistovali.

17. Podľa odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu

prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému

rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

18. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že nová zákonná úprava civilného procesu

účinná od 1. júla 2016 prirodzene so sebou prináša a bude prinášať nutnosť riešenia

aplikačných otázok novokoncipovaných zákonných pravidiel postupu všeobecných súdov

v civilnom sporovom, mimosporovom i správnom súdnom konaní. Je potrebné zdôrazniť,

že riešenie aplikačných otázok vyvstávajúcich z novej právnej úpravy primárne patrí do

právomoci všeobecných súdov a akýkoľvek zásah ústavného súdu vo vzťahu k riešeniu

týchto otázok je limitovaný zistením závažného procesného excesu zo strany všeobecných

súdov majúceho za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu.

19. Ústavný súd preto aj v danej veci posudzoval možnosť existencie procesného

excesu v postupe krajského súdu, keď tento napriek výslovnému príkazu obsiahnutému

v , aby vo veci sám rozhodol (keďže išlo o odvolací prieskum nového rozsudku

prvoinštačného súdu po zrušení jeho skoršieho rozsudku v odvolacom konaní), vo veci sám

nerozhodol, ale odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

20. Podstatnou otázkou v danej veci aj vzhľadom na obsah vyjadrenia krajského súdu

je aplikácia ustanovenia účinného od 1. júla 2016 v odvolacích konaniach,

v ktorých bolo odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu podané v čase účinnosti

, t. j. pred 1. júlom 2016 v spojení s dostatočnosťou

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k tejto otázke.

21. Ústavný súd konštatuje, že výklad zachovania účinkov odvolania podaného za

účinnosti starej procesnej úpravy s poukazom na tak, ako bol tento

vyjadrený v stanovisku krajského súdu k sťažnosti, resp. priamo premietnutý do

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vybočujú z rámca ústavne konformného výkladu.

Princíp zachovania účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou novej procesnej

úpravy civilného konania, vyjadrený v , je doplňujúcim k princípu

okamžitej aplikability ustanovení vyjadreného v

. V danom prípade aplikácia ustanovenia nesporne znamená

zachovanie účinkov odvolania podaného za účinnosti starej procesnej úpravy spočívajúcich

v odvolacom prieskume odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku. Avšak tento

zachovaný účinok odvolania žiadnym spôsobom nespochybňuje okamžitú aplikabilitu

príkazu obsiahnutého v . Obdobné závery už boli ústavným súdom judikované

napr. vo veciach , .

22. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že opomenutie príkazu

vyplývajúceho z , aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek

odôvodnenia tohto opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu

zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené

sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa .

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa

23. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom krajského súdu

v odvolacom konaní a jeho zrušujúcim uznesením, a to v príčinnej súvislosti s opomenutím

aplikácie krajským súdom.

24. Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

25. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného

práva podľa skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania

a spôsobu, akým v konaní postupoval súd ().

26. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, zo sťažnosti vyplýva, že

predmet napadnutého konania tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov. Preto posudzovanú vec vo vzťahu k odvolaciemu konaniu vedenému krajským

súdom nie je možné hodnotiť ako fakticky a právne zložitú. Ústavný súd nezistil ani žiadne

skutočnosti, ktoré by boli také zásadné, aby ich v súvislosti s dĺžkou konania bolo potrebné

pripísať na ťarchu správania sťažovateľky.

27. Ústavný súd napokon posudzoval postup samotného krajského súdu. Ústavný súd

považuje postup krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní účastníkov konania proti

prvostupňovému rozsudku z 26. októbra 2015 za neefektívny a nesústredený, ktorý

vo významnej miere ovplyvnil celkovú dĺžku konania. Krajský súd ustanovenie

ignoroval a napriek jeho výslovnému zneniu, ktoré nepripúšťa vo veci inú možnosť ako

povinnosť krajského súdu, aby sám vo veci rozhodol, napadnutým uznesením rozsudok

okresného súdu opätovne zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného postupu krajského súdu nebol dosiahnutý

účel zakotvený v , ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale,

naopak, priebeh konania pri rozhodovaní vo veci samej sa opätovne spomalil. Vec bola

predložená krajskému súdu na odvolacie konanie 15. januára 2016, preto v prípade, ak by

krajský súd postupoval v súlade s účinnou právnou normou, konanie by bolo už 31. marca

2017, keď vo veci rozhodol, právoplatne skončené.

28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu

vo veci vedenej pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3

29. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na právnu

pomoc v konaní pred súdmi podľa a základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa z obdobných dôvodov ako porušenie svojho

základného práva podľa , ústavný súd konštatuje, že sťažnostná

argumentácia sťažovateľky opomína akúkoľvek súvislosť s možnosťou porušenia jej

označených základných práv a takúto súvislosť nezistil ani ústavný súd. Preto sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti ústavný súd nevyhovel.

III.

30. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd preto zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie

konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze

[ a ].

31. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie (podobne ). Sťažovateľka

v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €. Podľa názoru

ústavného súdu v danom prípade prichádzalo do úvahy aj priznanie finančného

zadosťučinenia, pri určení ktorého vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných

Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa

čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu, význam veci pre sťažovateľa a dĺžku konania. Vzhľadom na

zistený stav posudzovaného konania ústavný súd priznal sťažovateľke finančné

zadosťučinenie v sume 1 000 €.

32. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

a náhradu ktorých si sťažovateľka uplatnila v sťažnosti. Pri stanovení výšky priznanej

náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky vychádzal ústavný súd z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej

základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017 je 147,33 €

a hodnota režijného paušálu je 8,84 €. S poukazom na výsledok konania vznikol

sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017

(prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 312,34 €

vrátane režijného paušálu (2 x 147,33 € + 2 x 8,84 €). Keďže právny zástupca nepredložil

ústavnému súdu osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena za poskytnuté právne

služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje celkovú sumu 312,34 €. Pokiaľ ide

o ďalšie úkony sťažovateľky v konaní, za tieto ústavný súd náhradu trov nepriznal, keďže

v nich sťažovateľka neuviedla inú argumentáciu ako v sťažnosti. Priznanú úhradu trov

konania je povinný zaplatiť sťažovateľke krajský súd na účet jej právneho zástupcu (§ 31a

ods. 1 v spojení s ).

33. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2019