Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)I. ÚS 570/2017
PDF · 229.4 KB
No categories available
I. ÚS 570/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval prijatú sťažnosť mestskej časti Košice-Krásna, Opátska 19, Košice, zastúpenej
advokátom JUDr. Rastislavom Lenártom, Pollova 32, Košice, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského
súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 21/2016 a jeho uznesením z 31. marca
2017 a takto
rozhodol:
1. Základné právo mestskej časti Košice-Krásna na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 21/2016
z 31. marca 2017 p o r u š e n é b o l o .
2. Základné právo mestskej časti Košice-Krásna na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského
súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 21/2016 p o r u š e n é b o l o .
3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 21/2016 z 31. marca 2017
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
4. Mestskej časti Košice-Krásna p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť mestskej časti Košice-Krásna
trovy právneho zastúpenia v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov)
na účet advokáta JUDr. Rastislava Lenárta, Pollova 32, Košice, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
6. Sťažnosti mestskej časti Košice-Krásna vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra
2017 doručená sťažnosť mestskej časti Košice-Krásna, Opátska 19, Košice (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 21/2016 a jeho uznesením
z 31. marca 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Co 21/2016 uznesením z 31. marca 2017 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu z 31. marca 2017“) zrušil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 29 C 15/2005-520 z 26. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu z 26. októbra 2015“), ktorým okresný súd v konaní o vypratanie nehnuteľností vyhovel
žalobe sťažovateľky. Krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2015
z dôvodu podľa § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
podľa ktorého odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok
nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
3. Naplnenie dôvodu na zrušenie rozsudku okresného súdu z 26. októbra 2015
z dôvodu podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP videl krajský súd v tom, že okresný súd sa pri
konaní a rozhodovaní neriadil dôsledne právnym názorom a pokynmi odvolacieho súdu
vyslovenými v jeho uznesení č. k. 1 Co 176/2007-340 z 19. januára 2009, ktorým bol
zrušený v poradí prvý rozsudok okresného súdu vo veci a vec vrátená na ďalšie konanie,
a ani právnym názorom a pokynmi odvolacieho súdu vyslovenými v jeho uznesení č. k.
1 Co 203/2012-457 z 22. mája 2013, ktorým bol zrušený v poradí druhý rozsudok
okresného súdu vo veci a vec vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd zdôraznil, že
nerešpektovaním záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v súlade s ustálenou súdnou
praxou dochádza zo strany súdu prvej inštancie k závažnému porušeniu procesných
predpisov.
4. Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta, že ak krajský súd
svojím uznesením z 31. marca 2017 zrušil už v poradí tretí rozsudok okresného súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie, teda nový rozsudok okresného súdu vydaný po zrušení jeho
skoršieho rozsudku v odvolacom konaní, postupoval v rozpore s § 390 CSP, podľa ktorého
odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz
odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie,
pričom podľa sťažovateľky krajský súd opomenul aplikovať citované ustanovenie
a v odôvodnení svojho rozhodnutia ho ani len nespomenul.
5. Na základe takto vymedzenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Co 21/2016 a jeho uznesením z 31. marca 2017, zruší uznesenie krajského
súdu z 31. marca 2017 a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.
6. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 570/2017-10 z 15. novembra 2017
prijal sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na ďalšie konanie.
7. Krajský súd sa vyjadril podaním sp. zn. SprV/1126/2017 zo 6. decembra 2017
doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2017, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho
pojednávania vo veci a k meritu sťažnosti uviedol: „Sťažovateľka vytýka odvolaciemu súdu
porušenie vyššie citovaných ústavných práv, ktorých sa Krajský súd v Košiciach dopustil
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 21/2016 a osobitne uznesením zo dňa 31.3.2017.
Zo spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/15/2005 konštatujeme, že proti
rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 26.10.2015, č. k. 29C/15/2005-520 podali
žalovaní v 1.-5. rade odvolanie dňa 2. novembra 2015, t. j. za účinnosti zák. č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.).
Vec bola predložená Krajskému súdu v Košiciach s odvolaním žalovaných dňa
15.1.2016.
Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednával vec v čase účinnosti zák.
č. 160/2015 Z. z. CSP, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.
Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods.2 CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Keďže odvolanie žalovaných bolo podané pred 1. júlom 2016, krajský súd posúdil
vec podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania (dňa 2. novembra 2015),
teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.
Dôvodom pre takýto postup (bola a) je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak,
aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán
odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej právnej úpravy
procesného práva (Článok 2 ods. 1, 2 CSP), ako aj o potrebe ústavne konformného
i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Článok 3 ods. 1 CSP).
Dovolíme si nesúhlasiť s námietkou sťažovateľky, že odvolací súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Co 21/2016 porušil jej ústavné práva a osobitne, že uznesením zo dňa
31.3.2017 č. k. 1 Co 21/2016-552 porušil ustanovenie § 390 CSP.
Odvolací súd neporušil ust. § 390 CSP, lebo o odvolaní žalovaných rozhodoval
podľa O.s.p. za použitia § 470 ods.2 CSP.
K ďalším výhradám sťažovateľky ohľadom porušenia § 390 CSP odvolacím súdom,
žiada sa nám poznamenať, že zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP
a § 470 ods. 2 CSP konštatujeme, že nová právna úprava vychádza síce z princípu
okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale
procesný účinok tých odvolaní (podaných do 30. júna 2016), ktorý zostal zachovaný aj po
30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP).
V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od. 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy
o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom
rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami.
Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri
odvolaniach podaných od uvedeného dňa.
Opačný záver by bol, podľa nášho názoru, porušením právnej istoty a legitímnych
očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť
vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 36/1995).
Pre objektívne posúdenie (neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľky
odporúčame zabezpečiť na nahliadnutie spis Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/15/2005.
Ústavnú sťažnosť sťažovateľky považujeme na neopodstatnenú...“
8. Sťažovateľka zaujala stanovisko k vyjadreniu krajského súdu podaním doručeným
ústavnému súdu 28. decembra 2017, v ktorom zotrvala na dôvodoch svojej sťažnosti. Podľa
sťažovateľky sa krajský súd „ani len okrajovo nevyjadril ku všetkým aspektom odôvodnenia
podanej sťažnosti“, napríklad sa nevyjadril k tomu, prečo „vynechal“ a „nerešpektoval“
ustanovenie § 390 CSP v napadnutom uznesení.
9. Sťažovateľka prípisom doručeným ústavnému súdu 3. januára 2019 súhlasila
s upustením od ústneho pojednávania.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
v spojení s priebehom súdneho konania vo veci sťažovateľky (zisteného z vyžiadaného
súdneho spisu) a sťažnostnou argumentáciou sústredil svoju pozornosť na posúdenie
možnosti porušenia základných práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s opomenutím
aplikácie § 390 CSP krajským súdom v odvolacom konaní.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného
súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sebe okrem iných práv a záruk
(právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňa aj právo na odôvodnenie
rozhodnutia. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
14. Ústavný súd zdôrazňuje aj svoju všeobecne známu a ustálenú judikatúru, podľa
ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná
a účinná právna úprava (IV. ÚS 77/2002).
15. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-
procesnými zásadami upravenými v ústave.
16. Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len
ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia
veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím
súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej, a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali.
17. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu
prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému
rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
18. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že nová zákonná úprava civilného procesu
účinná od 1. júla 2016 prirodzene so sebou prináša a bude prinášať nutnosť riešenia
aplikačných otázok novokoncipovaných zákonných pravidiel postupu všeobecných súdov
v civilnom sporovom, mimosporovom i správnom súdnom konaní. Je potrebné zdôrazniť,
že riešenie aplikačných otázok vyvstávajúcich z novej právnej úpravy primárne patrí do
právomoci všeobecných súdov a akýkoľvek zásah ústavného súdu vo vzťahu k riešeniu
týchto otázok je limitovaný zistením závažného procesného excesu zo strany všeobecných
súdov majúceho za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu.
19. Ústavný súd preto aj v danej veci posudzoval možnosť existencie procesného
excesu v postupe krajského súdu, keď tento napriek výslovnému príkazu obsiahnutému
v § 390 CSP, aby vo veci sám rozhodol (keďže išlo o odvolací prieskum nového rozsudku
prvoinštačného súdu po zrušení jeho skoršieho rozsudku v odvolacom konaní), vo veci sám
nerozhodol, ale odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
20. Podstatnou otázkou v danej veci aj vzhľadom na obsah vyjadrenia krajského súdu
je aplikácia ustanovenia § 390 CSP účinného od 1. júla 2016 v odvolacích konaniach,
v ktorých bolo odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu podané v čase účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku, t. j. pred 1. júlom 2016 v spojení s dostatočnosťou
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k tejto otázke.
21. Ústavný súd konštatuje, že výklad zachovania účinkov odvolania podaného za
účinnosti starej procesnej úpravy s poukazom na § 470 ods. 2 CSP tak, ako bol tento
vyjadrený v stanovisku krajského súdu k sťažnosti, resp. priamo premietnutý do
napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vybočujú z rámca ústavne konformného výkladu.
Princíp zachovania účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou novej procesnej
úpravy civilného konania, vyjadrený v § 470 ods. 2 CSP, je doplňujúcim k princípu
okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového poriadku vyjadreného v § 470 ods. 1
CSP. V danom prípade aplikácia ustanovenia § 470 ods. 2 CSP nesporne znamená
zachovanie účinkov odvolania podaného za účinnosti starej procesnej úpravy spočívajúcich
v odvolacom prieskume odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku. Avšak tento
zachovaný účinok odvolania žiadnym spôsobom nespochybňuje okamžitú aplikabilitu
príkazu obsiahnutého v § 390 CSP. Obdobné závery už boli ústavným súdom judikované
napr. vo veciach III. ÚS 5/2018, III. ÚS 227/2017.
22. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že opomenutie príkazu
vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek
odôvodnenia tohto opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu
zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené
sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
23. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu
v odvolacom konaní a jeho zrušujúcim uznesením, a to v príčinnej súvislosti s opomenutím
aplikácie § 390 CSP krajským súdom.
24. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
25. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97).
26. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, zo sťažnosti vyplýva, že
predmet napadnutého konania tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov. Preto posudzovanú vec vo vzťahu k odvolaciemu konaniu vedenému krajským
súdom nie je možné hodnotiť ako fakticky a právne zložitú. Ústavný súd nezistil ani žiadne
skutočnosti, ktoré by boli také zásadné, aby ich v súvislosti s dĺžkou konania bolo potrebné
pripísať na ťarchu správania sťažovateľky.
27. Ústavný súd napokon posudzoval postup samotného krajského súdu. Ústavný súd
považuje postup krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní účastníkov konania proti
prvostupňovému rozsudku z 26. októbra 2015 za neefektívny a nesústredený, ktorý
vo významnej miere ovplyvnil celkovú dĺžku konania. Krajský súd ustanovenie § 390 CSP
ignoroval a napriek jeho výslovnému zneniu, ktoré nepripúšťa vo veci inú možnosť ako
povinnosť krajského súdu, aby sám vo veci rozhodol, napadnutým uznesením rozsudok
okresného súdu opätovne zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného postupu krajského súdu nebol dosiahnutý
účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale,
naopak, priebeh konania pri rozhodovaní vo veci samej sa opätovne spomalil. Vec bola
predložená krajskému súdu na odvolacie konanie 15. januára 2016, preto v prípade, ak by
krajský súd postupoval v súlade s účinnou právnou normou, konanie by bolo už 31. marca
2017, keď vo veci rozhodol, právoplatne skončené.
28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu
vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Co 21/2016 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy
29. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na právnu
pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy z obdobných dôvodov ako porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že sťažnostná
argumentácia sťažovateľky opomína akúkoľvek súvislosť s možnosťou porušenia jej
označených základných práv a takúto súvislosť nezistil ani ústavný súd. Preto sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti ústavný súd nevyhovel.
III.
30. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd preto zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie
konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze
[§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].
31. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka
v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €. Podľa názoru
ústavného súdu v danom prípade prichádzalo do úvahy aj priznanie finančného
zadosťučinenia, pri určení ktorého vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu, význam veci pre sťažovateľa a dĺžku konania. Vzhľadom na
zistený stav posudzovaného konania ústavný súd priznal sťažovateľke finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 €.
32. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
a náhradu ktorých si sťažovateľka uplatnila v sťažnosti. Pri stanovení výšky priznanej
náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky vychádzal ústavný súd z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej
základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017 je 147,33 €
a hodnota režijného paušálu je 8,84 €. S poukazom na výsledok konania vznikol
sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017
(prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 312,34 €
vrátane režijného paušálu (2 x 147,33 € + 2 x 8,84 €). Keďže právny zástupca nepredložil
ústavnému súdu osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena za poskytnuté právne
služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje celkovú sumu 312,34 €. Pokiaľ ide
o ďalšie úkony sťažovateľky v konaní, za tieto ústavný súd náhradu trov nepriznal, keďže
v nich sťažovateľka neuviedla inú argumentáciu ako v sťažnosti. Priznanú úhradu trov
konania je povinný zaplatiť sťažovateľke krajský súd na účet jej právneho zástupcu (§ 31a
ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku).
33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019