Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 153/2020
PDF · 264.52 KB
No categories available
IV. ÚS 153/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická
46, Trenčín, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Matúš Košara, vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 97/2019 z 28. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“),
(ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“), a
(ďalej aj „sťažovateľ v 3. rade“, spolu ďalej
aj „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica Birošová, s. r. o.,
Piaristická 46, Trenčín, pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 97/2019
z 28. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli, že krajský súd napadnutým rozhodnutím
ako odvolací orgán zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 4 C 14/2017 z 20. apríla 2017 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), a to tak,
že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Zmenu uznesenia okresného súdu
krajský súd odôvodnil tým, že v prípade dobrovoľných dražieb súdy nemôžu vydať
neodkladné opatrenie, ak sú navrhovatelia (sťažovatelia) toho názoru, že nie je možné,
aby bolo vykonané záložné právo zo záložnej zmluvy, keďže sťažovatelia sa v prípade
úspešného vykonania dobrovoľnej dražby môžu domáhať ochrany svojich práv žalobou
o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktorá je osobitným typom určovacej žaloby podľa
§ 137 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“). Súd teda bude vykonávať následnú súdnu kontrolu platnosti
záložnej zmluvy (ex post). Na doplnenie krajský súd poznamenal, že sťažovatelia môžu
požiadať kataster nehnuteľností o zápis informatívnej poznámky o prebiehajúcom súdnom
spore.
2.1 Podľa sťažovateľov krajský súd daným výkladom prakticky poprel zmysel
právneho inštitútu neodkladných opatrení v prípade dobrovoľných dražieb vôbec. Následná
súdna ochrana v konaní o neplatnosť dobrovoľnej dražby po vykonaní dražby má
pre sťažovateľov minimálny význam. Sú im mediálne známe prípady, keď po úspešnej
dražbe vydražitelia prakticky vyhodia ľudí na ulicu bez ohľadu na to, či podali alebo
nepodali žalobu o neplatnosť dobrovoľnej dražby. Jedine nariadené neodkladné opatrenie
v minulosti dokázalo zabrániť už uvedenej situácii. Ľudia na ulici sa ťažko a s veľkým
časovým odstupom dostávajú späť k svojim nehnuteľnostiam. Vlastníctvo nehnuteľností je
pritom neustále menené v zdĺhavých súdnych konaniach a nehnuteľnosti sú s odstupom
času schátrané. V prípade sťažovateľov súdy od podania žalôb vo veci samej 4. mája 2017,
na ktoré bolo naviazané vydané neodkladné opatrenie, prakticky nevykonali žiaden úkon
vo veci. Podľa sťažovateľov je napadnuté rozhodnutie zároveň v rozpore s rozhodovacou
praxou všeobecných súdov. Označili rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
13 Co 41/2019 z 26. februára 2019, sp. zn. 16 Co 163/2018 z 3. júla 2018, rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 152/2017 zo 7. júna 2017, rozhodnutie Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 6 Co 55/2017 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 89/2016.
Sťažovatelia sa nevedia zmieriť s právnou situáciou, keď všeobecné súdy v obdobných
veciach bežne vydávajú neodkladné opatrenie, no v ich veci to tak nie je. Vo vzťahu
k nemožnosti vykonať záložné právo okrem opačných súdnych rozhodnutí v obdobných
veciach poukázali na obsah svojej žaloby. Tou sa domáhajú určenia, že záložné právo
zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z 21. októbra 2004 tu nie je,
že záložné právo zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z 21. októbra
2004 nie je možné vykonať. Sťažovatelia uviedli, že vzniesli námietku premlčania výkonu
záložného práva proti záložnému veriteľovi. Svoju pohľadávku zabezpečenú záložným
právom, ktorá je tiež premlčaná, preto nemôže uspokojiť výkonom záložného práva.
3. Krajský súd podľa sťažovateľov absolútne neriešil a neskúmal argumenty, a to
premlčanie záložného práva, ako aj premlčanie pohľadávky. Cielene sa sústredil iba
na obmedzenie základných občianskych práv sťažovateľov na súdnu ochranu. De facto
znemožnil sťažovateľom brániť sa. Znevýhodnil, doslova zneškodnil obyčajných občanov
v prospech ekonomicky silnej banky v zastúpení dražobnou spoločnosťou. Rozhodnutie,
aby si sťažovatelia dali najskôr vydražiť dom, a potom sa snažili napadnúť neplatnosť
dražby, je absurdné a krajne nespravodlivé, keď existuje v tomto smere celý rad opačných
súdnych rozhodnutí. Sťažovatelia presvedčení o nezákonnosti dražby rodinného domu kvôli
premlčaniu záložného práva a premlčaniu pohľadávky sa preto obracajú na ústavný súd.
4. Podľa sťažovateľov k uvedenému pristupuje aj porušenie ich základného práva
na vlastnenie majetku. Ak záložný veriteľ pristupuje k výkonu záložného práva, ktorého
výkon, ako aj samotná pohľadávka záložného veriteľa sú premlčané, tak jeho konanie
priamo smeruje k zbaveniu vlastníka tohto majetku, a to nezákonným a ústavne
konformným spôsobom.
5. Sťažovatelia poukázali na krízovú a neúnosne ťažkú životnú situáciu, do ktorej sa
dostali z dôvodu napadnutého rozhodnutia. Tento zvrat v kauze spôsobil všetkým členom
rodiny obrovský stres, stratu sociálnych istôt a otras dôvery v spravodlivé súdnictvo.
Obnovila sa im trauma spred troch rokov. Obzvlášť sa uvedená situácia dotýka 12 ľudí
tvoriacich rodinu a majúcich trvalý pobyt v rodinnom dome.
6. Je podľa nich namieste a dôvodný aj odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia. Navrhli ústavnému súdu, aby vydal dočasné opatrenie s takmer identickým
znením ako prvé dva výroky neodkladného opatrenia pôvodne nariadeného uznesením
okresného súdu sp. zn. 4 C 14/2017 z 20. apríla 2017. Uplatnili si nárok na zadosťučinenie
v sume 1 000 € za ujmu spôsobenú krajským súdom. Jej výšku odvodili s ohľadom
na spôsobenú ujmu, na reálne vzniknutú ekonomickú stratu a ako ekvivalent morálnej
nápravy zodpovedajúcej zásahom do základných ústavných práv.
7. Lehotu na podanie ústavnej sťažnosti považujú sťažovatelia za splnenú, pretože
napadnuté rozhodnutie bolo ich právnemu zástupcovi doručené 18. decembra 2019 a lehota
uplynie najneskôr 18. februára 2020. Vyčerpali všetky opravné prostriedky aj iné právne
prostriedky poskytované osobitnými predpismi na ochranu ich základného práva.
8. V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovatelia podporili svoju argumentáciu
viacerými súdnymi rozhodnutiami. Tie sa zaoberali následkami výkonu záložného práva
a boli vydané ústavným súdom (sp. zn. PL. ÚS 23/2014, II. ÚS 261/2013, II. ÚS 237/2011).
Poukázali aj na potrebu zohľadnenia toho, že sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade
bývajú v nehnuteľnosti, ktorej sa neodkladné opatrenie týka. Upriamili pozornosť na viaceré
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) týkajúce sa pojmu obydlia a zásahov do práva na obydlie, tiež na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 279/2012 zaoberajúceho sa pojmom
domov. Uviedli aj obdobné veci, v ktorých z dôvodu vznesenia obdobnej námietky
premlčania súdy poskytli ochranu navrhovateľom v podobe nariadenia neodkladného, resp.
predbežného opatrenia (Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 254/2015, sp. zn.
12 Co 126/2013). Napokon odkázali na množstvo súdnych rozhodnutí všeobecných súdov
poskytujúcich ochranu neodkladným, resp. predbežným opatrením.
9. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, zrušil napadnuté rozhodnutie, priznal sťažovateľom primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1 000 €, ktoré im vyplatí krajský súd, a priznal im aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
III.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
16. Podanie sťažovateľov možno posúdiť ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127
ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 123 a nasl. zákona o ústavnom súde.
17. Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie
zákonom o ústavnom súde ustanovených podmienok konania pred ústavným súdom zistil,
že ústavnú sťažnosť podali oprávnené osoby – strany civilného súdneho procesu
v procesnom postavení navrhovateľov (§ 122), návrh je prípustný (§ 55), obsahuje
všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 43, § 123)
a sťažovatelia sú v konaní zastúpení advokátom (§ 34 ods. 1) na základe predloženého
plnomocenstva výslovne udeleného na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavná
sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote (§ 124) po vyčerpaní dostupných právnych
prostriedkov (§ 132 ods. 2).
18. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť
sťažovateľov predbežne prerokoval v senáte, primárne skúmajúc, či vo veci nie sú prítomné
dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu,
ktorým zmenil uznesenie okresného súdu o nariadení neodkladného opatrenia tak, že ho
zamietol. Jeho výklad podľa nich prakticky poprel zmysel právneho inštitútu neodkladných
opatrení v prípade dobrovoľných dražieb. Neskúmaním argumentov sťažovateľov
o premlčaní im de facto znemožnil brániť sa. Rozhodnutie je podľa nich vzhľadom na celý
rad opačných súdnych rozhodnutí nespravodlivé a absurdné.
20. Ústavný súd poznamenáva, že si všimol nesúlad petitu ústavnej sťažnosti s jej
odôvodnením v časti označenia dátumu napadnutého rozhodnutia, pretože v petite je
uvedený dátum 28. december 2019 namiesto správneho dátumu vydania rozhodnutia
28. novembra 2019, čo považuje iba za chybu v písaní. Ďalší, ale právne významný nesúlad
medzi petitom a odôvodnením ústavnej sťažnosti sa prejavil v tom, že v bode III písm. B)
ústavnej sťažnosti namietajú sťažovatelia aj porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ústavy, v petite ústavnej sťažnosti táto námietka nie je premietnutá. Ústavný
súd vzhľadom na jeho zásadnú viazanosť petitom ústavnej sťažnosti v súlade s § 45 zákona
o ústavnom súde ustálil predmet konania pred ústavným súdom tak, ako to je uvedené
v záhlaví tohto rozhodnutia.
III.1 Východiská rozhodovania ústavného súdu
21. V prvom rade ústavný súd prihliadol na povahu rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré je v tejto veci predmetom konania. Pokiaľ ide o ústavnoprávny prieskum rozhodnutí
všeobecných súdov o neodkladných opatreniach (podobne ako pri rozhodnutiach
o predbežných opatreniach za prechádzajúcej procesnoprávnej úpravy), poukazuje ústavný
súd na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť.
22. V recentných rozhodnutiach (napr. II. ÚS 741/2017, II. ÚS 447/2017,
II. ÚS 340/2015) ústavný súd mutatis mutandis uviedol, že rozhodovanie o návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Posúdenie podmienok na nariadenie neodkladného
opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Aj v konaniach,
v rámci ktorých všeobecný súd rozhoduje o neodkladných opatreniach, musia byť dodržané
minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp.
práva na spravodlivý súdny proces. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu. To znamená, že takéto rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý je
koncentrovaným vyjadrením odôvodnenia právneho názoru všeobecného súdu. Ďalej
rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného musí mať rovnako ako iné rozhodnutia
predovšetkým zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť
prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené. Všeobecný súd
pri rozhodovaní o neodkladných opatreniach je povinný poskytnúť ochranu nielen tomu, kto
sa vydania takého opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu
návrh smeruje (m. m. IV. ÚS 257/2010).
23. Rovnako však ústavný súd akceptuje určité zníženie nárokov na dostatočnosť
zistenia skutkového stavu a obsiahlosť právnej argumentácie pri rozhodovaní o návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia, čo je odôvodnené potrebou rýchleho rozhodnutia
o nich na účely účinnej dočasnej úpravy pomerov (porov. I. ÚS 102/05, č. 52/2005 Zb. ÚS
a v ňom citovaná prejudikatúra). Ústavný súd tak v zásade pripúšťa obsahový prieskum
rozhodnutí o predbežných opatreniach len z hľadiska ich zjavnej protiústavnosti
a arbitrárnosti (porov. II. ÚS 222/04, č. 138/2004 Zb. ÚS).
24. S podobným prístupom sa možno stretnúť v judikatúre ESĽP vo vzťahu
k ochrane práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ktorá sa postupne ustálila v tom smere, že predmetom ochrany podľa
tohto ustanovenia môžu byť aj konania o predbežných opatreniach, v ktorých sa ale nemusia
uplatňovať všetky požiadavky práva na spravodlivé súdne konanie (porov. Micallef proti
Malte, sťažnosť č. 17056/06, rozsudok veľkého senátu z 15. 10. 2009, najmä ods. 86).
25. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je potom také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného
súdu, napr. v konaní o veci samej (porov. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013).
26. Ústavný súd si uvedomuje odlišnosť predošlej právnej úpravy predbežných
opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Inak povedané, prijatím
Civilného sporového poriadku sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení
podľa Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení
dočasne upraviť pomery účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej, resp.
cieľom bolo eliminovať ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa
od doterajšej koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení
navrhovaných opatrení nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa § 336
ods. 1 CSP môže súd pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku
uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej.
Ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov
medzi stranami, súd túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie
neodkladného opatrenia, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330
ods. 2 CSP), na rozdiel od úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorej
dočasnosť predbežných opatrení vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo
totožný s výrokom vo veci samej.
27. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa
v zásade nepovažuje za orgán oprávnený zasahovať do rozhodnutí o neodkladných
opatreniach v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania
nezasahujú konečným spôsobom (porov. m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom
na charakter konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť
do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať
konečnému meritórnemu rozhodnutiu (porov. m. m. III. ÚS 309/2012).
28. Ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Poukazuje preto aj na relevantné časti uznesenia okresného súdu.
29. Neodkladné opatrenie nariadené uznesením okresného súdu spočívalo v uložení
zákazu žalovaným v 1. a 2. rade nakladať s konkrétne označenými nehnuteľnosťami
nachádzajúcimi sa v katastrálnom území (záhrady a dom) formou zdržania sa
vykonania dobrovoľnej dražby do právoplatného skončenia konania vo veci samej.
Sťažovateľom bola súčasne uložená povinnosť do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti
tohto uznesenia podať žalobu vo veci samej o náhradu škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej im úmyselným porušovaním zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách
a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o dobrovoľných dražbách“) žalovanými v 1. a 2. rade a o určenie, že záložné právo
zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z 21. októbra 2004 tu nie je.
30. Okresný súd dospel k záveru, že skutočnosti uvedené sťažovateľmi v návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia a jeho doplnení odôvodňujú nariadenie neodkladného
opatrenia. Považoval za dôvodnú potrebu dočasne upraviť pomery strán, pretože žalovaní
konajú v rozpore s § 10 ods. 1, § 12 ods. 5 a 17 zákona o dobrovoľných dražbách a s § 151l
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
Konštatoval, že pre úmrtie záložcu ( ) a právoplatne neukončené konanie
o dedičstve po nej nie je možné bez porušenia citovaných ustanovení vykonať dobrovoľnú
dražbu. Nie je totiž objektívne možné doručiť znalecký posudok a oznámenie o začatí
výkonu záložného práva všetkým vlastníkom predmetu zálohu. Tým je im znemožnené
namietať výšku hodnoty zálohu alebo sa domáhať prípadnej neplatnosti dobrovoľnej dražby
z dôvodu, že nie je zrejmé, kto sa stane spoluvlastníkom predmetu zálohu so sťažovateľom
v 1. rade. Vyvstáva preto dôvodná obava, že by mohlo dôjsť k trvalému zásahu do práv
sťažovateľov, ktorý by nebolo možné napraviť uvedením do pôvodného stavu. Vykonaním
záložného práva žalovaného v 1. rade dobrovoľnou dražbou realizovanou žalovaným
v 2. rade dôjde k zmene vlastníka založených nehnuteľností. Navyše sťažovatelia v doplnení
návrhu vzniesli námietku premlčania proti zabezpečenej pohľadávke.
III.2 Vlastné posúdenie napadnutého rozhodnutia v rámci čl. 46 ods. 1 ústavy
31. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu nevyhodnotil
argumentáciu sťažovateľov ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia krajského súdu obsahuje zhrnutie obsahu uznesenia okresného súdu sp. zn.
4 C 14/2017 z 20. apríla 2017 a opísanie jeho podstatných dôvodov. Rozsiahlo rekapituluje
obsah odvolania žalovaného v 1. rade, po ktorom nasleduje opis vyjadrenia sťažovateľov
k odvolaniu. Odvolanie žalovaného v 1. rade krajský súd vyhodnocuje ako opodstatnené.
Zameriava sa na podstatnú otázku potreby bezodkladnej úpravy pomerov, ktorej skúmanie
vyžaduje Civilný sporový poriadok pri rozhodovaní o neodkladných opatreniach. Jeho
závery v relevantnej časti poukazujú na žalobu o určenie, ktorú podali sťažovatelia 16. mája
2017, ktorú označil za vhodnú na dosiahnutie rozhodnutia, že nie je možné vykonať záložné
právo zo záložnej zmluvy z 21. októbra 2004. Krajský súd sa vyjadril aj k alternatíve, že by
pred právoplatným skončením tohto súdneho konania došlo k vykonaniu dražby. Odkázal
na možnosť podania žaloby o neplatnosť dražby, na zabezpečenie súdnej kontroly platnosti
záložnej zmluvy ex post. Nevylúčil ani možnosť súdneho posúdenia záložnej zmluvy aj
pred vykonaním dražby, o ktorú podľa neho išlo práve v prípade sťažovateľov. Vyjadril sa
vo všeobecnosti aj k následkom súdneho rozhodnutia o vyhlásení neplatnosti dražby,
ktorým dochádza k zániku účinkov príklepu, k spätnému zániku vlastníckeho práva
vydražiteľa a k eliminácii súdnych sporov vlastníka predmetu dražby. Vyvodil, že je možné
dospieť k záveru, že neexistuje potreba bezodkladnej okamžitej úpravy pomerov strán,
bez ktorej by bolo právo sťažovateľov ohrozené. Upriamil pozornosť na možnosť požiadať
kataster nehnuteľností o zápis informatívnej poznámky o prebiehajúcom konaní
k nehnuteľnostiam podľa § 5 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995
Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov. Vďaka tomu budú mať aj tretie osoby
vedomosť o prebiehajúcom konaní týkajúcom sa nehnuteľností. Následne krajský súd
uzavrel, že pre neosvedčenie všetkých predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že návrh na jeho
nariadenie zamietol.
32. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení
a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu
bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené. Jeho právne závery
vychádzajú z okolností prípadu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je primerané tomu,
že ide o rozhodnutie predbežnej povahy o neodkladnom opatrení a nemožno ho prima facie
považovať ani za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Nepriamo z neho vyplýva,
že neodkladné opatrenie sťažovateľov nebolo opodstatnené, pretože hroziaca ujma, resp.
zhoršenie ich právnej pozície nedosiahli takú mieru, že by mali predstihnúť možnosť
následnej súdnej ochrany v konaní o neplatnosť dobrovoľnej dražby. Vzhľadom
na námietku sťažovateľov o minimálnom význame iniciovania tejto následnej súdnej
kontroly odkazuje ústavný súd na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
so zodpovedajúcimi vysvetleniami významu a následkov úspešnej žaloby o neplatnosť
dražby v podobe zániku vlastníckeho práva vydražiteľa. Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia okrem iného vyplýva, že sťažovateľka v 2. rade a sťažovateľ v 3. rade ako dlžníci
odmietajú plniť svoj záväzok, a preto výkon záložného práva prebieha od roku 2011.
V takomto skutkovom rámci sa krajským súdom zvolená miera úvahy javí ako logická
a vyvážená, pričom vychádza z konkrétnych osvedčených skutočností. Vyváženosť úvahy
spočíva aj v tom, že sťažovatelia sa v danej situácii domáhajú ochrany svojich práv práve
neodkladným opatrením. Ak by ho súd nariadil, tak by to v konečnom dôsledku mohlo
znamenať neopodstatnený zásah do práv a povinností protistrany (žalovaného v 1. rade)
a zároveň poskytnutie ochrany tomu, kto si svoje povinnosti neplní.
33. Napadnuté uznesenie bolo výsledkom procesného postupu, ktorý bol zákonný
a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu rozhodovania všeobecných
súdov. Ani v tomto smere ústavný súd teda nenašiel pochybenie všeobecného súdu
spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu (porov. III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07) a ktorý by oprávňoval
ústavný súd zasiahnuť do napadnutého uznesenia krajského súdu o neodkladnom opatrení.
34. Ak krajský súd vo veci sťažovateľov rozhodol inak ako iné súdy v konaniach
o inej, aj keď obdobnej veci (nariadenie neodkladného opatrenia zdržať sa výkonu
záložného práva dobrovoľnou dražbou), nemožno len na tomto základe uzavrieť,
že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore s princípom právnej istoty. Tento ústavný
princíp je premietnutý v čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP, podľa ktorého právna istota
je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. V zmysle čl. 2 ods. 3 CSP
ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu
rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
Princíp právnej istoty inštitucionalizovaný v procesnom práve úzko súvisí s požiadavkou
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. To je tiež dôvodom, prečo je pojmovo explicitne
naviazaný na existujúcu ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. V nej sa
prejavuje na jednej strane vertikálny koncept viazanosti súdu nižšej inštancie záväzným
právnym názorom súdu vyššej inštancie (kasačná záväznosť), ale aj argumentačne
významný autoritatívny výklad najvyššej súdnej autority (najmä ústavného súdu alebo
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).
35. Inými slovami, k porušeniu princípu právnej istoty v konkrétnom prípade
v zásade nedošlo iba tým, že sa napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako súdu
odvolacieho odlišuje od rozhodnutí iných súdov prvej inštancie alebo iných odvolacích
súdov v podobnej veci (nariadenie neodkladného opatrenia zdržať sa výkonu záložného
práva). V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je posudzovať
vhodnosť, účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Rovnako
tak ústavný súd nezjednocuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov. Rozhodujúce je,
či z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť konkrétne úvahy, ktoré súd
viedli ku konkrétnemu právnemu záveru.
36. Premietnutím už opísaných východísk na vec sťažovateľov je potrebné upozorniť
aj na ďalší zásadný aspekt veci, a to ten, že krajský súd nerozhodol s konečnou platnosťou
o úprave právnych vzťahov, ktoré sú predmetom sporu medzi sťažovateľmi a žalovanými.
Vo veci samej je na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 14/2017 vedený spor o žalobe
sťažovateľov o určenie, že záložné právo zo zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam z 21. októbra 2004 tu nie je, že záložné právo zo zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnostiam z 21. októbra 2004 nie je možné vykonať. Vo veci
samej doteraz nebolo rozhodnuté. Pokiaľ sťažovatelia zdôrazňujú v ústavnej sťažnosti,
že krajský súd sa v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia nevyjadril k ich námietke
premlčania, ústavný súd konštatuje, že o tejto námietke sa bude rozhodovať v spore vo veci
samej. Prípadným právnym názorom krajského súdu vysloveným v procesnom štádiu
konania o neodkladnom opatrení by okresný súd nemohol byť viazaný, pretože rozhodnutie
o námietke premlčania je nepochybne závislé od dokazovania vo veci samej. Sťažovateľom
tak zostávajú zachované všetky ich procesné práva a nevydanie neodkladného opatrenia
na tom nič nemení.
37. Bez významu nie je ani skutočnosť, že hoci aktuálnemu návrhu sťažovateľov
na nariadenie neodkladného opatrenia nebolo vyhovené, sťažovatelia majú možnosť
na ochranu svojich práv podať za splnenia zákonných podmienok (§ 329 ods. 3 CSP) nový
návrh na neodkladné opatrenie.
38. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu
svojím vlastným. Ustálená rozhodovacia prax ústavného súdu rešpektuje názor, podľa
ktorého základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 340/04, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07,
I. ÚS 232/08, I. ÚS 204/2010).
39. Vzhľadom na predložené východiská a závery ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľov podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú, keďže ani po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo ani
potenciálne možné dospieť k názoru o porušení sťažovateľmi označených ústavných práv
napadnutým uznesením krajského súdu.
40. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu