Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 84 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (125)II. ÚS 237/2011
PDF · 293.11 KB
No categories available
II. ÚS 237/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa
Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť A. Č. – A., K., zastúpeného advokátom JUDr. P. S.,
M., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé prerokovanie veci
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 41/2011 z 10. februára 2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo A. Č. – A. na spravodlivé prerokovanie veci zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 41/2011 z 10. februára 2011
p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 41/2011 z 10. februára 2011
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. A. Č. – A. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €
(slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v
Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. S., M., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 237/2011-21 z 2. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. Č. – A., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo
veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé prerokovanie veci zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v spojení s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 Co 41/2011 z 10. februára 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 8. októbra 2003
sa sťažovateľ stal dlžníkom S., a. s. (ďalej aj „veriteľ“), ktorá sťažovateľovi poskytla úver v
sume 365 133,11 €, pričom táto pohľadávka bola zabezpečená zriadením záložného práva v
prospech veriteľa na majetku sťažovateľa (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Sťažovateľ sa
stal dlžníkom veriteľa aj na základe ďalšej zmluvy o úvere z 12. marca 2007, na základe
ktorej veriteľ poskytol spoločnosti P., s. r. o, ktorej jediným spoločníkom a súčasne
konateľom bol sťažovateľ, úver v sume 165 860,96 €, pričom aj na zabezpečenie tohto dlhu
sťažovateľa bolo na jeho sporných nehnuteľnostiach v prospech veriteľa zriadené záložné
právo. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa voči veriteľovi dostal do omeškania s
plnením svojho dlhu vzniknutého na základe uvedených zmlúv o úvere, veriteľ pristúpil k
„... realizácii zriadeného záložného práva formou dobrovoľnej dražby“ predajom sporných
nehnuteľností sťažovateľa, pričom túto skutočnosť oznámil sťažovateľovi veriteľ listom z
9. septembra 2010. Pre účely predaja sporných nehnuteľností sťažovateľa na dobrovoľnej
dražbe si veriteľ spolu s dražobníkom (G., a. s.) dali spracovať znalecký posudok znalkyňou
Ing. F. (ďalej len „sporný znalecký posudok“) na určenie ceny sporných nehnuteľností
sťažovateľa, pričom týmto sporným znaleckým posudkom z 28. októbra 2010 bola určená
ich cena na sumu 610 000 €. Podľa názoru sťažovateľa bola týmto sporným znaleckým
posudkom cena jeho sporných nehnuteľností značne podhodnotená, pretože podľa
znaleckého posudku z 26. apríla 2008, ktorý si dal sťažovateľ vypracovať u znalca Ing. N.,
bola cena sporných nehnuteľností určená na sumu 1 171 264,73 €, a napokon tretím
znaleckým posudkom z 29. novembra 2010, ktorý si po oboznámení sa so sporným
znaleckým posudkom dal sťažovateľ vypracovať u znalca Ing. F., bola cena sporných
nehnuteľností určená sumou 983 000 €.
Na podklade sporného znaleckého posudku vydal dražobník 15. novembra 2010
oznámenie o dobrovoľnej dražbe sporných nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľa, ktoré
bolo zaregistrované v registri dobrovoľných dražieb 16. novembra 2010 s najnižším
podaním stanoveným na sumu 610 000 €, tak ako to vyplývalo zo sporného znaleckého
posudku. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi ako vlastníkovi sporných
nehnuteľností by ich dražobným predajom za cenu určenú sporným znaleckým posudkom
hrozil vznik škody, keďže podľa sťažovateľa mali tieto sporné nehnuteľnosti preukázateľne
podľa ďalších dvoch znaleckých posudkov oveľa vyššiu hodnotu, podal sťažovateľ
3. decembra 2010 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie
predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd prikázal veriteľovi a aj dražobníkovi zdržať
sa predaja sporných nehnuteľností za cenu nižšiu alebo rovnajúcu sa cene vyplývajúcej
zo sporného znaleckého posudku. Podľa sťažovateľa predajom sporných nehnuteľností
v jeho vlastníctve na dobrovoľnej dražbe za cenu vyplývajúcu zo sporného znaleckého
posudku by bol jednak on sám ukrátený na svojom majetku, pretože nehnuteľnosti v jeho
vlastníctve by sa predali výrazne pod ich hodnotu, čím by mu po uspokojení veriteľa
neostalo dostatok finančných prostriedkov na uspokojenie pohľadávok aj iných jeho
veriteľov, takže by na ich uspokojenie musel vynakladať ďalší svoj majetok a v konečnom
dôsledku by tak aj títo iní veritelia sťažovateľa mali sťažené postavenie pri vymáhaní
svojich pohľadávok od sťažovateľa. V návrhu na vydanie predbežného opatrenia sťažovateľ
tiež uviedol, že žalobou vo veci samej sa mieni domáhať aj určenia ceny sporných
nehnuteľností znaleckým posudkom spracovaným znalcom ustanoveným okresným súdom.
Okresný súd uznesením č. k. 45 C 188/2010-121 z 10. decembra 2010 návrhu
sťažovateľa v plnom rozsahu vyhovel a vydal predbežné opatrenie s odôvodnením, že
„... navrhovateľ preukázal a osvedčil skutočnosť, že v predmetnej veci existuje dôvodné
podozrenie, že v dôsledku prípadnej realizácie záložného práva, t. j. vykonaním
dobrovoľnej dražby dňa 21. 12. 2010, môže dôjsť k odpredaju predmetných nehnuteľností
vo vlastníctve navrhovateľa pod ich skutočnú trhovú hodnotu, v dôsledku čoho môže dôjsť k
ukráteniu záložných veriteľov na ich prípadných oprávnených pohľadávkach a tým aj k
zhoršeniu ich postavenia v rámci dražobného konania“.
Na základe odvolaní podaných veriteľom, ako aj dražobníkom krajský súd
napádaným uznesením sp. zn. 3 Co 41/2011 z 10. februára 2011 uznesenie okresného súdu
o predbežnom opatrení zmenil a návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia
v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že podľa krajského súd neboli dané základné zákonné
predpoklady na jeho vydanie.
V súvislosti s uznesením krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému
súdu namieta porušenie svojho základného práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na spravodlivé prerokovanie veci zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Porušenie základného práva na pokojné užívanie svojho majetku sťažovateľ
odôvodnil takto:
„Je zrejmé, že uskutočnením dražby na podklade znaleckého posudku Ing. F. dôjde k
predaju nehnuteľností pod ich skutočnú hodnotu, ktorá bola ustálená dvoma ďalšími
znaleckými posudkami v nepomerne väčšej výške než Ing. F. Nie je pravdou čo uvádza
odvolací súd vo svojom rozhodnutí a síce, že predbežným opatrením vydaným
prvostupňovým súdom sa chránia práva tretích osôb a nie samotného sťažovateľa, keďže
uskutočnením dobrovoľnej dražby na podklade posudku Ing. F. dôjde predovšetkým k
zásahu do vlastníckych práv sťažovateľa. Jednotliví ďalší veritelia, ktorí by sa za
normálnych okolností uspokojili z výťažku z predaja sa takto budú domáhať uspokojenia
z ostatného majetku sťažovateľa. Prípadne ak by pri speňažení majetku sťažovateľa ostal po
uspokojení jednotlivých veriteľov nejaký majetok, tento by pripadol sťažovateľovi. Keďže
však nehnuteľnosti budú predané pod ich skutočnú cenu, a to vôbec nie v zanedbateľnom
rozsahu, bude aj samotný sťažovateľ ukrátený na svojom majetku tým, že mu eventuálne
bude vyplatená podstatne nižšia suma než by tomu bolo pri akceptovaní ceny vyššej
stanovenej ďalšími dvoma znaleckými posudkami.“
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé súdne
konanie sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Nie je namieste skúmanie či došlo k porušeniu povinnosti zo strany odporcov ako to
požaduje súd, dôležitý je objektívny stav nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy
sťažovateľovi. Porušenie povinnosti odporcu nie je predpokladom, ktorý by zákon ukladal
skúmať v rámci konania o nariadenie predbežného opatrenia. Okrem iného zákon umožňuje
uloženie povinnosti predbežným opatrením aj tretej osobe, ktorá s právnym vzťahom
účastníkov konania nemusí mať nič spoločné (napr. uloženie povinnosti banke zdržať sa
uskutočňovania prevodov z účtu).
Zároveň zákazom uskutočnenia dobrovoľnej dražby nemohlo dôjsť na strane
odporcov k nijak závažnej ujme, a to predovšetkým v porovnaní s ujmou, ktorá objektívne
hrozí sťažovateľovi. V tomto smere je na mieste citácia práve odvolacím súdom citovaného
rozhodnutia ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 394/2001, podľa ktorého základným
zmyslom predbežného opatrenia je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom musia
byť rešpektované ústavné pravidlá ochrany i toho, voči komu predbežné opatrenie smeruje,
avšak ochrana toho, voči komu predbežné opatrenie má smerovať, nemôže dosiahnuť takej
miery, aby prakticky znemožnila ochranu oprávnených záujmov druhej strany. ...
Taktiež sa nemožno stotožniť so záverom odvolacieho súdu o tom, že by sa
nariadením predbežného opatrenia vopred judikovalo to čoho sa sťažovateľ mienil domáhať
až v konaní vo veci samej. Tak ako to citoval aj odvolací súd, súčasná súdna prax sa už
dávnejšie priklonila k správnemu záveru, že v niektorých prípadoch je možné požadovať
nariadenie predbežného opatrenia aj v znení, ktoré sa obsahovo zhoduje s uplatneným
žalobným návrhom vo veci samej, a to s ohľadom na to, že iným výrokom predbežného
opatrenia jednoducho nemožno zabezpečiť adekvátnu ochranu porušeným alebo ohrozeným
právam žalobcu. Takémuto záveru nasvedčuje napr. R 46/1996, uznesenie Vrchního soudu
v Prahe, sp. zn. 3 Cmo 1592/1994 zo 16. 6. 1994, ktoré vymedzilo istý okruh právnych
vzťahov, na účinnú ochranu ktorých sa vyžaduje, aby výrok o nariadení predbežného
opatrenia bol prakticky totožný z požadovaným výrokom rozhodnutia v merite veci.
Príkladom môže byť výrok predbežného opatrenia zakazujúci určité konanie v prípade
žaloby o zdržanie sa tohto konania, ktoré napĺňa znaky nekalosúťažného konania. Obdobne
aj v prípade sťažovateľa sa tento domáha zdržania sa určitého konania, ktorého
uskutočnením môže dôjsť k vzniku ujmy. Iný výrok, ktorý by zabezpečoval nárok
sťažovateľa, než taký, ktorý odporcom dočasne zakazuje takéto konanie jednoducho
neprichádza do úvahy. ...
V nadväznosti na všetko vyššie uvedené má preto sťažovateľ za to, že ak odvolací súd
zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh na nariadenie predbežného opatrenia
napriek objektívne existujúcim predpokladom na jeho nariadenie zamietol, zasiahol tým do
práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a v dôsledku
toho aj do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„Krajský súd v Košiciach v konaní o nariadenie predbežného opatrenia
navrhovateľa A. Č. – A... proti odporcovi v 1. rade G., a. s., B... a odporcovi v 2. rade S.,
a. s.,... vedenom pod sp. zn. 3 Co/41/2011 porušil právo sťažovateľa A. Č. – A... podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu ochranu... čl. 20 ods. 1 Ústavy SR na právo vlastniť majetok
ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý
proces.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3 Co/41/2011-153, zo dňa 10. 2. 2011,
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia (2 úkony po 123,50 € a 2x paušál po 7,41 €), ktoré je Krajský súd v Košiciach
povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprV 536/2011 z 20. júla 2011
a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom
z 10. augusta 2011.
2.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol:
«Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. februára 2011, č. k.
3 Co 41/2011-153 je právoplatné. Neprislúcha nám preskúmavať jeho zákonnosť ani vecnú
správnosť.
Dovoľujeme si ale vysloviť názor, že napadnuté uznesenie Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 10. februára 2011 obsahuje podrobné a relevantné dôvody, ktoré sú
v súlade s § 167 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p. a § 169 ods. 1 O. s. p.
Naviac v dôvodoch rozhodnutia odvolací súd poukázal aj na zákonnú možnosť
sťažovateľa uplatniť svoje právo o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa
príslušných ustanovení zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v platnom znení.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva pokojne užívať svoj
majetok zaručený v čl. 20 ods. 1 Ústavy, do pozornosti ústavného súdu dávame, že
o ochrane vlastníckeho práva sťažovateľa rozhoduje príslušný okresný súd na základe
žaloby zo dňa 10. januára 2011 vo veci samej, „o určenie hodnoty nehnuteľnosti“, ktorú
rozvádza v sťažnosti (na č. l. „6“) a ktorá má tvoriť prílohu ústavnej sťažnosti pod bodom
5 „dôkazy“. Pre ten prípad, že v uvedenom konaní vo veci samej sú splnené aj podmienky
pre nariadenie predbežného opatrenia, nič nebráni sťažovateľovi podať nový návrh na
nariadenie predbežného opatrenia po začatí konania (§ 102 ods. 1 O. s. p.).
K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, dovolíme si poznamenať len toľko, že
základné právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie
podľa subjektívnych predstáv sťažovateľa. Z priebehu konania nezistili sme také
skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, aby okresný, resp. krajský súd neumožnili
sťažovateľovi uplatniť jeho nároky, návrhy, protinávrhy, dôkazy, argumenty alebo aby mu
akýmkoľvek spôsobom bránil v realizácii jeho procesných aktivít.
Domnievame sa, že skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom odvolacieho
súdu nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení práva na spravodlivý
proces.
Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľa ohľadom
namietaného porušenia základného práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 Ústavy, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, odmietnuť.
Súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v predmetnej
veci.»
2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu
uviedol:
„Zákonná možnosť sťažovateľa uplatniť svoje právo o určenie neplatnosti
dobrovoľnej dražby je až následná možnosť právnej ochrany, ktorú predchádza návrh na
nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu, aby nevznikla vlastníkovi nehnuteľností škoda.
Sme toho názoru, že je rozdiel medzi uvedenými postupmi, kde pri jednom nedôjde
k prevodu vlastníckeho práva a pri druhom nadobúda vlastnícke právo vydražiteľ, pričom
až následne môže súd vysloviť dražbu za neplatnú na návrh o neplatnosť dražby pôvodného
vlastníka vydraženej nehnuteľnosti. Avšak v druhom prípade môžu hroziť medzičasom
reálne škody pôvodnému vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorý nemôže užívať nehnuteľnosť.
K ďalšiemu vyjadreniu Krajského súdu v Košiciach, ktoré sa týka žaloby zo dňa
10. 01. 2011 musíme uviesť, že sám Krajský súd uvádza, že v rámci podanej žaloby má
podať sťažovateľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Avšak z akého dôvodu? Keď
uvedený návrh už sťažovateľ podal a z jeho obsahu bola opodstatnenosť pre takýto postup.
Ďalej uvádzame, že naopak v predbežnom opatrení bolo uložené, aby v lehote 30 dní od
právoplatnosti tohto uznesenia podal na príslušnom súde návrh na začatie konania vo veci
samej. Na základe uvedeného predbežného opatrenia bol podaný návrh vo veci samej
a následné duplicitné podávanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia by bolo
z právneho hľadiska neopodstatnené.
V konaní o určenie hodnoty nehnuteľností, vedenom na Okresnom súde Košice I,
sp. zn. 36 C/2/2011 bol vytýčený termín pojednávania na 26. 10. 2011. Sťažnosť na znalca
Ing. I. F. bola vybavená so záverom, že rozdiel medzi objektívne určenou všeobecnou
hodnotou nehnuteľnosti a subjektívne určenou všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti je
zaokrúhlene 160.000,- EUR. Už uvedené konanie sa podľa nášho názoru dá považovať za
zásah do vlastníckych práv. MS SR uvádza, že nedostatok bol zistený po preskúmaní
výsledkov stanovenia všeobecnej hodnoty pozemkov a použitá metóda je síce správna, ale
výsledná jednotková všeobecná hodnota pozemku sa javí ako neobjektívna. No keď rozdiel v
ohodnotení je pri takej vysokej sume skoro 30%, dá sa to podľa nášho názoru už považovať
za neobjektívne bez akejkoľvek diskusie.
V neposlednom rade uvádzame, že v trestnom konaní, ktoré inicioval sťažovateľ
a ktoré je vedené pod ČVS: ORP-1089/2-OJP-KE-2009 ORPZ, OKP, Rampová č. 7 Košice
bol na základe pribratia znalca Ing. M. V., CSc. vyhotovený znalecký posudok týmto
znalcom, z ktorého vyplýva jednoznačný záver, že v prípade vykonania dražby na základe
znaleckého posudku Ing. F., by došlo k zásahu vlastníckych práv sťažovateľa a teda nejde
iba o subjektívny pocit sťažovateľa pre dôvodnosť nariadenia predbežného opatrenia, ale o
objektívne vypracovaný znalecký posudok, z ktorého nie je možné dospieť k inému záveru
ako len odôvodnenosť, ba až nutnosť nariadenia predbežného opatrenia.
Týmto oznamujeme súdu, že trváme na našich predošlých vyjadreniach a súhlasíme
s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Co 41/2011 z 10. februára 2011 došlo k porušeniu základného
práva a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy
a v čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. K porušeniu sťažovateľom označených základných práv
a práva malo dôjsť tým, že krajský súd podľa sťažovateľa dospel k arbitrárnym
a svojvoľným záverom o tom, že v prípade sťažovateľa neboli splnené zákonné predpoklady
na vydanie predbežného opatrenia, a tiež tým, že krajský súd na jeho vydanie požadoval aj
splnenie takých predpokladov, ktoré zákon na vydanie predbežného opatrenia nevyžaduje
(napr. skúmanie, či došlo k porušeniu povinnosti odporcom a pod.).
V uvedených súvislostiach ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho
úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124
ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami
upravenými v ústave.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).
Krajský súd sťažnosťou napádané uznesenie odôvodnil takto:
«Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podali
žalovaní v 1. a 2. rade v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal uznesenie podľa
§ 212 ods. 1, 3 O. s. p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd
k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.
Z pozitívnoprávnej úpravy ustanovenia § 74 a nasl. O. s. p. vyplývajú tieto základné
predpoklady pre vydanie predbežného opatrenia:
1/ naliehavosť vydania predbežného opatrenia,
21 dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana,
3/ odôvodnenie nebezpečenstva - bezprostredne hroziacej ujmy,
4/ preukázanie nároku, ktorého sa žalobca mieni domáhať návrhom vo veci samej,
5/ určitosť, zrozumiteľnosť a vykonateľnosť navrhovaného predbežného opatrenia,
Z ustanovenia § 76 O. s. p. vyplýva možnosť súdu predbežným opatrením uložiť
účastníkovi, okrem iného, aby nenakladal s určitými právami, alebo sa niečoho zdržal,
pričom povinnosť môže súd uložiť aj niekomu inému, než účastníkovi, ale iba za
predpokladu, že to od neho spravodlivo požadovať.
Súd prvého stupňa síce správne odcitoval ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku a teoreticky vysvetlil, že predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie vo veci
a jeho účelom je iba dočasná úprava pomerov účastníkov, alebo zabezpečenie výkonu
existujúceho, prípadne ešte nevykonateľného alebo očakávaného rozhodnutia. Opomenul
však, že podmienkou pre vydanie predbežného opatrenia je osvedčenie, že bez okamžitej, i
keď len dočasnej úpravy, by bolo právo účastníka ohrozené, ako aj to, že ďalej je potrebné,
aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti
nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Súd prvého stupňa v ďalšom už bez
náležitého odôvodnenia iba skonštatoval, že naliehavosť predbežnej úpravy s poukazom na
bezprostredne hroziacu ujmu mal za preukázanú z tej skutočnosti, že v dôsledku prípadnej
realizácie záložného práva, t.j. vykonaním dobrovoľnej dražby 21. decembra 2010, môže
dôjsť k odpredaju predmetných nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu pod ich skutočnú
trhovú hodnotu, v dôsledku čoho môže dôjsť k ukráteniu záložných veriteľov na ich
prípadných oprávnených pohľadávkach a tým aj k zhoršeniu ich postavenia v rámci
dražobného konania. Týmto postupom však súd chráni prípadné práva tretích osôb, nie
samotného žalobcu (títo ani nie sú účastníkmi konania o nariadenie predbežného
opatrenia). Z odôvodnenia uznesenia nie je možné zistiť aké konkrétne práva žalobcu -
zákonné, či zmluvné - sú ohrozené, aké konkrétne povinnosti - zákonné, či zmluvné - porušili
žalovaní v 1. a 2. rade. Súd sa nezaoberal ani tým, či, na druhej strane, prípadným
nariadením predbežného opatrenia nedôjde k neprimeranému zásahu do práv a chránených
záujmov žalovaných.
Základným zmyslom predbežného opatrenia je ochrana toho, kto o jeho vydanie
žiada, pričom musia byť rešpektované ústavné pravidla ochrany i toho, voči komu
predbežné opatrenie smeruje, avšak ochrana toho, voči komu predbežné opatrenie ma
smerovať, nemôže dosiahnuť takej miery, aby prakticky znemožnila ochranu oprávnených
záujmov druhej strany (pozri rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III. ÚS
394/2001).
Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacími námietkami žalovaných v 1. a 2. rade, že
v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia.
Predtým, než súd nariadi predbežné opatrenie, musí najprv vždy preskúmať otázku jeho
dôvodnosti a prípustnosti. Základnou podmienkou predbežného opatrenia je existencia
zákonného dôvodu vedúceho k jeho nariadeniu. Podľa zákona je ním taký stav právnych
(nie iba faktických) vzťahov medzi účastníkmi, ktorý bezpodmienečne vyžaduje dočasnú a
rýchlu súdnu úpravu, pričom zásah do práv dotknutého účastníka musí byť primeraný
navrhovateľom osvedčenému porušeniu jeho práva a právom chránených záujmov. Pri
rozhodovaní o predbežnom opatrení musí preto súd vždy vziať do úvahy to, že opatrenie
upravuje pomery účastníkov len predbežne, z toho dôvodu môže nariadiť len také predbežné
opatrenie, ktoré stačí k dosiahnutiu tohto účelu a nezasahuje do práv účastníka nad
nevyhnutnú mieru. Existencia právneho vzťahu medzi účastníkmi, existencia nároku, ako aj
ich osvedčenie samy o sebe ešte netvoria zákonný dôvod predbežného opatrenia. Vyžaduje
sa ešte, aby tieto právne vzťahy alebo nároky boli ohrozené. Až toto ich ohrozenie dovoľuje
súdu pred rozhodnutím veci nariadiť príslušné predbežné opatrenie. Ohrozenie nároku, či
už subjektívne alebo objektívne, má byť konkrétne a oprávnený účastník ho musí vždy ešte
navyše osvedčiť.
Z obsahu spisu, a to ani z návrhu na začatie konania, ani z návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia nevyplýva, v čom by malo spočívať konkrétne ohrozenie nároku
žalobcu - zákonného alebo zmluvného - v tomto konaní zo strany žalovaných. Rovnako nie
je zrejmé, akého nároku sa má žalobca domáhať v konaní vo veci samej, keďže to nevyplýva
ani z výroku uznesenia, ktorým prvostupňový súd nariadil predbežné opatrenie.
Z uvedeného dôvodu je uznesenie súdu prvého stupňa aj nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť, ale odvolací súd v zmysle súčasnej platnej úpravy Občianskeho súdneho
poriadku (§ 221 ods. 3) nemá možnosť pri preskúmavaní predbežného opatrenia ani
v takých prípadoch uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobca v návrhu na vydanie predbežného opatrenia uvádza, že sa mieni žalobou vo
veci samej domáhať vyslovenia zákazu vykonať dobrovoľnú dražbu na podklade znaleckého
posudku č. 28/2010, ktorý vypracovala znalkyňa Ing. I. F. a tiež sa mieni domáhať určenia
hodnoty nehnuteľností súdom ustanoveným znalcom.
Pokiaľ ide o prvú časť nároku v prípadnej žalobe vo veci samej, bola by úplne
identická s nárokom, ktorý uplatnil v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, teda
rozhodnutie vo veci samej by už bolo judikované vyhovením tomuto návrhu na vydanie
predbežného opatrenia. Takýto postup je však možný iba celkom výnimočne. Cieľom
predbežných opatrení v občianskom súdnom konaní je totiž provizórna (dočasná) úprava
pomerov účastníkov konania s cieľom umožniť ničím nerušené judikovanie vo veci samej.
Dočasné rozhodnutie môže slúžiť aj ako záruka efektívnosti budúceho núteného výkonu
súdneho rozhodnutia. „Z toho sa súčasne vyvodzuje, že predbežné opatrenie nemôže
obsahovať výrok, ktorý by sa rovnal výroku vo veci samej. Výnimky však pripustila nielen
judikatúra, ale v poslednom čase sa prijali viaceré právne úpravy, ktoré výslovne, za veľmi
striktných podmienok, umožňujú nariadiť predbežné opatrenie zhodné s rozhodnutím vo
veci samej.“ (pozri Komentár k § 74 Občianskeho súdneho poriadku v systéme ASPI).
Ani pokiaľ ide o druhú časť nároku v prípadnej žalobe vo veci samej (ako ju definuje
žalobca v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia), nie je z jeho návrhu zrejmé, z
nesplnenia akých povinností žalovaných - zákonných alebo zmluvných, vyplýva ohrozenie
práva žalobcu, na základe čoho by sa mohol domáhať určenia hodnoty nehnuteľností súdom
ustanoveným znalcom.
Vyššie uvedenou otázkou sa už vôbec nezaoberal súd prvého stupňa v uznesení, v
ktorom, okrem iného, uložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej, avšak bez
špecifikovania, o akú žalobu sa má jednať.
V nadväznosti na vyššie uvedené je otázne, v čom by malo spočívať ohrozenie výkonu
rozhodnutia v prípade, ak by bol žalobca v konaní vo veci samej úspešný. Fakt, že neplnenie
povinností zo strany žalobcu, dohodnutých v úverovej zmluve so žalovanou v 2. rade, bolo
dôvodom pre realizáciu dobrovoľnej dražby, pričom žalobca nie je spokojný s výškou
trhovej hodnoty nehnuteľností, ktoré majú byť v dobrovoľnej dražbe predané, tak ako ich
ustálila znalkyňa na žiadosť žalovaného v 1. rade (podľa § 12 ods. 1 zákona č. 527/2002
Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení noviel), nie je na vyhovenie návrhu na vydanie
predbežného opatrenia postačujúci.»
Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí
návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia založil na konštatovaní, že
sťažovateľ na jeho vydanie neosvedčil elementárne zákonné požiadavky, a to existenciu a
dôvodnosť jeho oprávneného nároku, ktorý mal byť predbežným opatrením dočasne
chránený, a tiež naliehavosť a existenciu ujmy, ktorá by tomuto oprávnenému nároku
bezprostredne hrozila a na odvrátenie ktorej by bolo potrebné nariadiť predbežné opatrenie.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že z okolnosti danej veci je
nepochybné a v súdnom konaní to nebolo nikým vyvrátené, že sťažovateľ je vlastníkom
draženej nehnuteľnosti, určenie ceny ktorej je sporné, a teda že návrhom na nariadenie
predbežného opatrenia sa sťažovateľ ako vlastník domáhal ochrany reálnej hodnoty
vlastníckeho práva (oprávnený nárok) k svojmu majetku, ktorá mu je ako vlastníkovi
priznaná už v čl. 20 ods. 1 ústavy. Ochrana, ktorá sa vlastníkovi zaručuje v čl. 20 ods. 1
ústavy, smeruje voči akejkoľvek inej osobe, ktorá by v neprípustnej miere či rozsahu
zasahovala do atribútov vlastníckeho práva vlastníka.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nie iba svojím tvrdením, ale aj dôkaznými
prostriedkami (popri znaleckom posudku, ktorý dal spracovať dražobník, predložil aj dva
ďalšie znalecké posudky spracované odlišnými znalcami týkajúce sa určenia ceny draženej
nehnuteľnosti) preukázal, resp. osvedčil existenciu hrozby vzniku škody na svojom majetku
v rozsahu nevyhnutnom na poskytnutie mu dočasnej ochrany nariadením predbežného
opatrenia. Nebezpečenstvo predmetnej škody spočívalo v tom, že sťažovateľ, aj keď
uzrozumený s predajom svojho majetku z dôvodu úhrady svojho záväzku voči žalovanému
v 2. rade, ktorému sa preto sťažovateľ nebránil, mohol predajom svojho majetku za cenu
výrazne pod jeho skutočnú hodnotu prísť o väčšiu časť svojho majetku, než by bolo
nevyhnutne potrebné na úhradu jeho záväzku. Uvedené mohlo v konečnom dôsledku
znamenať, že majetok sťažovateľa by sa zmenšil natoľko, že výťažok z predaja draženého
majetku nemusel postačovať na úhradu jeho záväzkov a sťažovateľ by na ich úhradu musel
vynakladať ďalší svoj majetok, k čomu by však nemusel pristúpiť, keby sa reálne stanovila
vyvolávacia cena draženého majetku.
V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že intenzita zásahu do vlastníckeho
práva realizovaného v podobe predaja predmetu vlastníctva by nemala byť vo výraznom
nepomere k skutočnej alebo aspoň skutočnosti sa čo najviac približujúcej cene toho
predmetu vlastníctva.
Okrem tohto, tak ako to vyplýva aj z rozhodnutia krajského súdu, hrozba ujmy na
majetku sťažovateľa bola v danom prípade skutočne bezprostredná, pretože predaj majetku
sťažovateľa za nereálnu cenu sa mal uskutočniť na dražbe 21. decembra 2010, takže potreba
poskytnutia ochrany sťažovateľovi bola naozaj naliehavá a neodkladná, preto aj okresný súd
nariadil predbežné opatrenie uznesením z 10. decembra 2010, uvedenú skutočnosť však
krajský súd vôbec vo svojom napadnutom rozhodnutí nezohľadnil, a to aj napriek tomu, že
krajský súd rozhodoval až 10. februára 2011.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a to najmä vzhľadom na bezprostrednosť hrozby
a s tým súvisiacu naliehavosť poskytnutia ochrany, sa voľba, resp. výber procesného
prostriedku sťažovateľom (návrh na nariadenie predbežného opatrenia) na ochranu jeho
vlastníckeho práva javí ako pochopiteľný a v danej situácii ako jedine účinný. V tejto
súvislosti argumentácia krajského súdu, že sťažovateľ mohol využiť na ochranu svojho
vlastníckeho práva aj žalobu o neplatnosť dražby alebo nový návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, sa javí ako neopodstatnená. Ústavný súd podotýka, že žaloba
o neplatnosť dražby sa v okolnostiach danej veci javila pre sťažovateľa iba ako ochrana
následná, t. j. ochrana, ktorú mohol využiť až po uskutočnení dražby. Obdobne aj ďalší
návrh na nariadenie predbežného opatrenia má síce sťažovateľ stále k dispozícii, avšak
návrhom na nariadenie predbežného opatrenia sťažovateľ potreboval odvrátiť v čase jeho
podania bezprostredne hroziacu dražbu.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno prisvedčiť názoru krajského súdu ani v tom
smere, že by pre nariadenie predbežného opatrenia nebola splnená ani ďalšia zákonná
podmienka, a to, že nariadenie predbežného opatrenia nesmie neprimerane zasiahnuť do
práv tých účastníkov, proti ktorým predbežné opatrenie smeruje. V danom prípade sa totiž
výrokom predbežného opatrenia nezakázalo žalovaným vykonať dražbu majetku
sťažovateľa ako takú, ale tento zákaz bol iba dočasný a vzťahoval sa iba na vykonanie
dražby na podklade konkrétneho znaleckého posudku. V konečnom dôsledku sťažovateľ
svoj záväzok voči žalovanému v 2. rade (S., a. s.) nepopiera ani nespochybňuje, a teda sa
ani nebráni dražbe svojho majetku, má však dôvodné pochybnosti o určenej výške
vyvolávacej ceny svojho draženého majetku.
Napokon ústavný súd poukazuje aj na to, že rozhodnutie krajského súdu je
rozporuplné aj v tom smere, že krajský súd na jednej strane konštatuje, že z rozhodnutia
okresného súdu o nariadení predbežného oparenia nie je zrejmé, čoho sa sťažovateľ bude
domáhať v konaní o veci samej, avšak na strane druhej krajský súd súčasne konštatuje, že
nie je prípustné nariadiť predbežné opatrenie, ktorého výrok by bol zhodný s navrhovaným
výrokom rozhodnutia vo veci samej, tak ako to je v skúmanom prípade sťažovateľa. Inými
slovami, krajský súd na jednej strane teda vyčíta okresnému súdu, že vo výroku uznesenia
o nariadení predbežného opatrenia nekonkretizoval, čoho sa má sťažovateľ domáhať
návrhom vo veci samej (§ 76 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku súdu explicitne
neukladá konkretizovať žalobu, ktorú má účastník konania po nariadení predbežného
opatrenia podať), na strane druhej však samotný krajský súd založil odôvodnenie svojho
rozhodnutia na konštatovaní, že v zmysle návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa
sťažovateľ bude v konaní o veci samej domáhať identického nároku, ako sa domáhal
v konaní o nariadenie predbežného opatrenia. Napokon krajský súd vo svojom rozhodnutí
sám iba vo všeobecnosti pripustil, že uvedený „... postup je však možný iba celkom
výnimočne“ (kedy by bol výrok predbežného opatrenia totožný s výrokom rozhodnutia vo
veci samej), avšak krajský súd už žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo daný prípad
nemožno za takúto výnimku považovať.
Vzhľadom na uvedené sú závery krajského súdu vyjadrené v jeho uznesení sp. zn.
3 Co 41/2011 z 10. februára 2011 svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a tým aj
z ústavného hľadiska kladúceho požiadavku na spravodlivé odôvodnenie súdneho
rozhodnutia neudržateľné.
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v bode 1
výroku tohto rozhodnutia vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 41/2011
z 10. februára 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v konečnom dôsledku aj jeho základné právo
vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa na konanie o vydanie predbežného
opatrenia spravidla nevzťahuje, a pretože ústavný súd v danej veci vyslovil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy, nepovažoval už za potrebné sa týmto aspektom zaoberať, tak ako to je
uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
III.
4. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.
3 Co 41/2011 z 10. februára 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný
súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy
vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto
vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil označené uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
Krajský súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom
súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.
5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov
konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie sa k stanovisku krajského súdu)
v sume 392,73 €.
Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si uplatnil úhradu trov len za dva
úkony právnej služby v sume 261,82 €, ústavný súd priznal mu úhradu trov len vo výške
uplatneného nároku tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011