Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 237/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť A. Č. – A., K., zastúpeného advokátom JUDr. P. S.,

M., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé prerokovanie veci

zaručeného v a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením

základného práva vlastniť majetok zaručeného v

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 10. februára 2011 a takto

rozhodol:

1. Základné právo A. Č. – A. na spravodlivé prerokovanie veci zaručené v čl. 46

ods. 1 v spojení s

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 10. februára 2011

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 10. februára 2011

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. A. Č. – A. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €

(slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v

Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. S., M., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-21 z 2. júna 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. Č. – A., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé prerokovanie veci zaručeného

v (ďalej len „“) a práva zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 8. októbra 2003

sa sťažovateľ stal dlžníkom S., a. s. (ďalej aj „veriteľ“), ktorá sťažovateľovi poskytla úver v

sume 365 133,11 €, pričom táto pohľadávka bola zabezpečená zriadením záložného práva v

prospech veriteľa na majetku sťažovateľa (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Sťažovateľ sa

stal dlžníkom veriteľa aj na základe ďalšej zmluvy o úvere z 12. marca 2007, na základe

ktorej veriteľ poskytol spoločnosti P., s. r. o, ktorej jediným spoločníkom a súčasne

konateľom bol sťažovateľ, úver v sume 165 860,96 €, pričom aj na zabezpečenie tohto dlhu

sťažovateľa bolo na jeho sporných nehnuteľnostiach v prospech veriteľa zriadené záložné

právo. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa voči veriteľovi dostal do omeškania s

plnením svojho dlhu vzniknutého na základe uvedených zmlúv o úvere, veriteľ pristúpil k

„... realizácii zriadeného záložného práva formou dobrovoľnej dražby“ predajom sporných

nehnuteľností sťažovateľa, pričom túto skutočnosť oznámil sťažovateľovi veriteľ listom z

9. septembra 2010. Pre účely predaja sporných nehnuteľností sťažovateľa na dobrovoľnej

dražbe si veriteľ spolu s dražobníkom (G., a. s.) dali spracovať znalecký posudok znalkyňou

Ing. F. (ďalej len „sporný znalecký posudok“) na určenie ceny sporných nehnuteľností

sťažovateľa, pričom týmto sporným znaleckým posudkom z 28. októbra 2010 bola určená

ich cena na sumu 610 000 €. Podľa názoru sťažovateľa bola týmto sporným znaleckým

posudkom cena jeho sporných nehnuteľností značne podhodnotená, pretože podľa

znaleckého posudku z 26. apríla 2008, ktorý si dal sťažovateľ vypracovať u znalca Ing. N.,

bola cena sporných nehnuteľností určená na sumu 1 171 264,73 €, a napokon tretím

znaleckým posudkom z 29. novembra 2010, ktorý si po oboznámení sa so sporným

znaleckým posudkom dal sťažovateľ vypracovať u znalca Ing. F., bola cena sporných

nehnuteľností určená sumou 983 000 €.

Na podklade sporného znaleckého posudku vydal dražobník 15. novembra 2010

oznámenie o dobrovoľnej dražbe sporných nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľa, ktoré

bolo zaregistrované v registri dobrovoľných dražieb 16. novembra 2010 s najnižším

podaním stanoveným na sumu 610 000 €, tak ako to vyplývalo zo sporného znaleckého

posudku. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi ako vlastníkovi sporných

nehnuteľností by ich dražobným predajom za cenu určenú sporným znaleckým posudkom

hrozil vznik škody, keďže podľa sťažovateľa mali tieto sporné nehnuteľnosti preukázateľne

podľa ďalších dvoch znaleckých posudkov oveľa vyššiu hodnotu, podal sťažovateľ

3. decembra 2010 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie

predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd prikázal veriteľovi a aj dražobníkovi zdržať

sa predaja sporných nehnuteľností za cenu nižšiu alebo rovnajúcu sa cene vyplývajúcej

zo sporného znaleckého posudku. Podľa sťažovateľa predajom sporných nehnuteľností

v jeho vlastníctve na dobrovoľnej dražbe za cenu vyplývajúcu zo sporného znaleckého

posudku by bol jednak on sám ukrátený na svojom majetku, pretože nehnuteľnosti v jeho

vlastníctve by sa predali výrazne pod ich hodnotu, čím by mu po uspokojení veriteľa

neostalo dostatok finančných prostriedkov na uspokojenie pohľadávok aj iných jeho

veriteľov, takže by na ich uspokojenie musel vynakladať ďalší svoj majetok a v konečnom

dôsledku by tak aj títo iní veritelia sťažovateľa mali sťažené postavenie pri vymáhaní

svojich pohľadávok od sťažovateľa. V návrhu na vydanie predbežného opatrenia sťažovateľ

tiež uviedol, že žalobou vo veci samej sa mieni domáhať aj určenia ceny sporných

nehnuteľností znaleckým posudkom spracovaným znalcom ustanoveným okresným súdom.

Okresný súd uznesením č. k. -121 z 10. decembra 2010 návrhu

sťažovateľa v plnom rozsahu vyhovel a vydal predbežné opatrenie s odôvodnením, že

„... navrhovateľ preukázal a osvedčil skutočnosť, že v predmetnej veci existuje dôvodné

podozrenie, že v dôsledku prípadnej realizácie záložného práva, t. j. vykonaním

dobrovoľnej dražby dňa 21. 12. 2010, môže dôjsť k odpredaju predmetných nehnuteľností

vo vlastníctve navrhovateľa pod ich skutočnú trhovú hodnotu, v dôsledku čoho môže dôjsť k

ukráteniu záložných veriteľov na ich prípadných oprávnených pohľadávkach a tým aj k

zhoršeniu ich postavenia v rámci dražobného konania“.

Na základe odvolaní podaných veriteľom, ako aj dražobníkom krajský súd

napádaným uznesením sp. zn. z 10. februára 2011 uznesenie okresného súdu

o predbežnom opatrení zmenil a návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia

v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že podľa krajského súd neboli dané základné zákonné

predpoklady na jeho vydanie.

V súvislosti s uznesením krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému

súdu namieta porušenie svojho základného práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného

v , základného práva na spravodlivé prerokovanie veci zaručeného

v a v dohovoru.

Porušenie základného práva na pokojné užívanie svojho majetku sťažovateľ

odôvodnil takto:

„Je zrejmé, že uskutočnením dražby na podklade znaleckého posudku Ing. F. dôjde k

predaju nehnuteľností pod ich skutočnú hodnotu, ktorá bola ustálená dvoma ďalšími

znaleckými posudkami v nepomerne väčšej výške než Ing. F. Nie je pravdou čo uvádza

odvolací súd vo svojom rozhodnutí a síce, že predbežným opatrením vydaným

prvostupňovým súdom sa chránia práva tretích osôb a nie samotného sťažovateľa, keďže

uskutočnením dobrovoľnej dražby na podklade posudku Ing. F. dôjde predovšetkým k

zásahu do vlastníckych práv sťažovateľa. Jednotliví ďalší veritelia, ktorí by sa za

normálnych okolností uspokojili z výťažku z predaja sa takto budú domáhať uspokojenia

z ostatného majetku sťažovateľa. Prípadne ak by pri speňažení majetku sťažovateľa ostal po

uspokojení jednotlivých veriteľov nejaký majetok, tento by pripadol sťažovateľovi. Keďže

však nehnuteľnosti budú predané pod ich skutočnú cenu, a to vôbec nie v zanedbateľnom

rozsahu, bude aj samotný sťažovateľ ukrátený na svojom majetku tým, že mu eventuálne

bude vyplatená podstatne nižšia suma než by tomu bolo pri akceptovaní ceny vyššej

stanovenej ďalšími dvoma znaleckými posudkami.“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé súdne

konanie sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Nie je namieste skúmanie či došlo k porušeniu povinnosti zo strany odporcov ako to

požaduje súd, dôležitý je objektívny stav nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy

sťažovateľovi. Porušenie povinnosti odporcu nie je predpokladom, ktorý by zákon ukladal

skúmať v rámci konania o nariadenie predbežného opatrenia. Okrem iného zákon umožňuje

uloženie povinnosti predbežným opatrením aj tretej osobe, ktorá s právnym vzťahom

účastníkov konania nemusí mať nič spoločné (napr. uloženie povinnosti banke zdržať sa

uskutočňovania prevodov z účtu).

Zároveň zákazom uskutočnenia dobrovoľnej dražby nemohlo dôjsť na strane

odporcov k nijak závažnej ujme, a to predovšetkým v porovnaní s ujmou, ktorá objektívne

hrozí sťažovateľovi. V tomto smere je na mieste citácia práve odvolacím súdom citovaného

rozhodnutia ústavného súdu ČR, sp. zn. , podľa ktorého základným

zmyslom predbežného opatrenia je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom musia

byť rešpektované ústavné pravidlá ochrany i toho, voči komu predbežné opatrenie smeruje,

avšak ochrana toho, voči komu predbežné opatrenie má smerovať, nemôže dosiahnuť takej

miery, aby prakticky znemožnila ochranu oprávnených záujmov druhej strany. ...

Taktiež sa nemožno stotožniť so záverom odvolacieho súdu o tom, že by sa

nariadením predbežného opatrenia vopred judikovalo to čoho sa sťažovateľ mienil domáhať

až v konaní vo veci samej. Tak ako to citoval aj odvolací súd, súčasná súdna prax sa už

dávnejšie priklonila k správnemu záveru, že v niektorých prípadoch je možné požadovať

nariadenie predbežného opatrenia aj v znení, ktoré sa obsahovo zhoduje s uplatneným

žalobným návrhom vo veci samej, a to s ohľadom na to, že iným výrokom predbežného

opatrenia jednoducho nemožno zabezpečiť adekvátnu ochranu porušeným alebo ohrozeným

právam žalobcu. Takémuto záveru nasvedčuje napr. R 46/1996, uznesenie Vrchního soudu

v Prahe, sp. zn. zo 16. 6. 1994, ktoré vymedzilo istý okruh právnych

vzťahov, na účinnú ochranu ktorých sa vyžaduje, aby výrok o nariadení predbežného

opatrenia bol prakticky totožný z požadovaným výrokom rozhodnutia v merite veci.

Príkladom môže byť výrok predbežného opatrenia zakazujúci určité konanie v prípade

žaloby o zdržanie sa tohto konania, ktoré napĺňa znaky nekalosúťažného konania. Obdobne

aj v prípade sťažovateľa sa tento domáha zdržania sa určitého konania, ktorého

uskutočnením môže dôjsť k vzniku ujmy. Iný výrok, ktorý by zabezpečoval nárok

sťažovateľa, než taký, ktorý odporcom dočasne zakazuje takéto konanie jednoducho

neprichádza do úvahy. ...

V nadväznosti na všetko vyššie uvedené má preto sťažovateľ za to, že ak odvolací súd

zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh na nariadenie predbežného opatrenia

napriek objektívne existujúcim predpokladom na jeho nariadenie zamietol, zasiahol tým do

práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle a v dôsledku

toho aj do jeho práva vlastniť majetok v zmysle .“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„Krajský súd v Košiciach v konaní o nariadenie predbežného opatrenia

navrhovateľa A. Č. – A... proti odporcovi v 1. rade G., a. s., B... a odporcovi v 2. rade S.,

a. s.,... vedenom pod sp. zn. porušil právo sťažovateľa A. Č. – A... podľa čl.

46 ods. 1 SR na súdnu ochranu... SR na právo vlastniť majetok

ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý

proces.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. -153, zo dňa 10. 2. 2011,

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania a trov právneho

zastúpenia (2 úkony po 123,50 € a 2x paušál po 7,41 €), ktoré je Krajský súd v Košiciach

povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. z 20. júla 2011

a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom

z 10. augusta 2011.

2.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol:

«Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. februára 2011, č. k.

-153 je právoplatné. Neprislúcha nám preskúmavať jeho zákonnosť ani vecnú

správnosť.

Dovoľujeme si ale vysloviť názor, že napadnuté uznesenie Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 10. februára 2011 obsahuje podrobné a relevantné dôvody, ktoré sú

v súlade s , v spojení s a

Naviac v dôvodoch rozhodnutia odvolací súd poukázal aj na zákonnú možnosť

sťažovateľa uplatniť svoje právo o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa

príslušných ustanovení o dobrovoľných dražbách v platnom znení.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva pokojne užívať svoj

majetok zaručený v , do pozornosti ústavného súdu dávame, že

o ochrane vlastníckeho práva sťažovateľa rozhoduje príslušný okresný súd na základe

žaloby zo dňa 10. januára 2011 vo veci samej, „o určenie hodnoty nehnuteľnosti“, ktorú

rozvádza v sťažnosti (na č. l. „6“) a ktorá má tvoriť prílohu ústavnej sťažnosti pod bodom

5 „dôkazy“. Pre ten prípad, že v uvedenom konaní vo veci samej sú splnené aj podmienky

pre nariadenie predbežného opatrenia, nič nebráni sťažovateľovi podať nový návrh na

nariadenie predbežného opatrenia po začatí konania ( ).

K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručené

v a v Dohovoru, dovolíme si poznamenať len toľko, že

základné právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie

podľa subjektívnych predstáv sťažovateľa. Z priebehu konania nezistili sme také

skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, aby okresný, resp. krajský súd neumožnili

sťažovateľovi uplatniť jeho nároky, návrhy, protinávrhy, dôkazy, argumenty alebo aby mu

akýmkoľvek spôsobom bránil v realizácii jeho procesných aktivít.

Domnievame sa, že skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom odvolacieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení práva na spravodlivý

proces.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľa ohľadom

namietaného porušenia základného práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 , základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a Dohovoru, odmietnuť.

Súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v predmetnej

veci.»

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu

uviedol:

„Zákonná možnosť sťažovateľa uplatniť svoje právo o určenie neplatnosti

dobrovoľnej dražby je až následná možnosť právnej ochrany, ktorú predchádza návrh na

nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu, aby nevznikla vlastníkovi nehnuteľností škoda.

Sme toho názoru, že je rozdiel medzi uvedenými postupmi, kde pri jednom nedôjde

k prevodu vlastníckeho práva a pri druhom nadobúda vlastnícke právo vydražiteľ, pričom

až následne môže súd vysloviť dražbu za neplatnú na návrh o neplatnosť dražby pôvodného

vlastníka vydraženej nehnuteľnosti. Avšak v druhom prípade môžu hroziť medzičasom

reálne škody pôvodnému vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorý nemôže užívať nehnuteľnosť.

K ďalšiemu vyjadreniu Krajského súdu v Košiciach, ktoré sa týka žaloby zo dňa

10. 01. 2011 musíme uviesť, že sám Krajský súd uvádza, že v rámci podanej žaloby má

podať sťažovateľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Avšak z akého dôvodu? Keď

uvedený návrh už sťažovateľ podal a z jeho obsahu bola opodstatnenosť pre takýto postup.

Ďalej uvádzame, že naopak v predbežnom opatrení bolo uložené, aby v lehote 30 dní od

právoplatnosti tohto uznesenia podal na príslušnom súde návrh na začatie konania vo veci

samej. Na základe uvedeného predbežného opatrenia bol podaný návrh vo veci samej

a následné duplicitné podávanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia by bolo

z právneho hľadiska neopodstatnené.

V konaní o určenie hodnoty nehnuteľností, vedenom na Okresnom súde Košice I,

sp. zn. bol vytýčený termín pojednávania na 26. 10. 2011. Sťažnosť na znalca

Ing. I. F. bola vybavená so záverom, že rozdiel medzi objektívne určenou všeobecnou

hodnotou nehnuteľnosti a subjektívne určenou všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti je

zaokrúhlene 160.000,- EUR. Už uvedené konanie sa podľa nášho názoru dá považovať za

zásah do vlastníckych práv. MS SR uvádza, že nedostatok bol zistený po preskúmaní

výsledkov stanovenia všeobecnej hodnoty pozemkov a použitá metóda je síce správna, ale

výsledná jednotková všeobecná hodnota pozemku sa javí ako neobjektívna. No keď rozdiel v

ohodnotení je pri takej vysokej sume skoro 30%, dá sa to podľa nášho názoru už považovať

za neobjektívne bez akejkoľvek diskusie.

V neposlednom rade uvádzame, že v trestnom konaní, ktoré inicioval sťažovateľ

a ktoré je vedené pod ČVS: ORP-1089/2-OJP-KE-2009 ORPZ, OKP, Rampová č. 7 Košice

bol na základe pribratia znalca Ing. M. V., CSc. vyhotovený znalecký posudok týmto

znalcom, z ktorého vyplýva jednoznačný záver, že v prípade vykonania dražby na základe

znaleckého posudku Ing. F., by došlo k zásahu vlastníckych práv sťažovateľa a teda nejde

iba o subjektívny pocit sťažovateľa pre dôvodnosť nariadenia predbežného opatrenia, ale o

objektívne vypracovaný znalecký posudok, z ktorého nie je možné dospieť k inému záveru

ako len odôvodnenosť, ba až nutnosť nariadenia predbežného opatrenia.

Týmto oznamujeme súdu, že trváme na našich predošlých vyjadreniach a súhlasíme

s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným uznesením

krajského súdu sp. zn. z 10. februára 2011 došlo k porušeniu základného

práva a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručených v

a v čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok

zaručeného v . K porušeniu sťažovateľom označených základných práv

a práva malo dôjsť tým, že krajský súd podľa sťažovateľa dospel k arbitrárnym

a svojvoľným záverom o tom, že v prípade sťažovateľa neboli splnené zákonné predpoklady

na vydanie predbežného opatrenia, a tiež tým, že krajský súd na jeho vydanie požadoval aj

splnenie takých predpokladov, ktoré zákon na vydanie predbežného opatrenia nevyžaduje

(napr. skúmanie, či došlo k porušeniu povinnosti odporcom a pod.).

V uvedených súvislostiach ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho

úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami

upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Krajský súd sťažnosťou napádané uznesenie odôvodnil takto:

«Krajský súd ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podali

žalovaní v 1. a 2. rade v zákonnej lehote ( ), preskúmal uznesenie podľa

, , ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ). Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd

k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.

Z pozitívnoprávnej úpravy ustanovenia a nasl. vyplývajú tieto základné

predpoklady pre vydanie predbežného opatrenia:

1/ naliehavosť vydania predbežného opatrenia,

21 dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana,

3/ odôvodnenie nebezpečenstva - bezprostredne hroziacej ujmy,

4/ preukázanie nároku, ktorého sa žalobca mieni domáhať návrhom vo veci samej,

5/ určitosť, zrozumiteľnosť a vykonateľnosť navrhovaného predbežného opatrenia,

Z ustanovenia vyplýva možnosť súdu predbežným opatrením uložiť

účastníkovi, okrem iného, aby nenakladal s určitými právami, alebo sa niečoho zdržal,

pričom povinnosť môže súd uložiť aj niekomu inému, než účastníkovi, ale iba za

predpokladu, že to od neho spravodlivo požadovať.

Súd prvého stupňa síce správne odcitoval ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku a teoreticky vysvetlil, že predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie vo veci

a jeho účelom je iba dočasná úprava pomerov účastníkov, alebo zabezpečenie výkonu

existujúceho, prípadne ešte nevykonateľného alebo očakávaného rozhodnutia. Opomenul

však, že podmienkou pre vydanie predbežného opatrenia je osvedčenie, že bez okamžitej, i

keď len dočasnej úpravy, by bolo právo účastníka ohrozené, ako aj to, že ďalej je potrebné,

aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti

nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Súd prvého stupňa v ďalšom už bez

náležitého odôvodnenia iba skonštatoval, že naliehavosť predbežnej úpravy s poukazom na

bezprostredne hroziacu ujmu mal za preukázanú z tej skutočnosti, že v dôsledku prípadnej

realizácie záložného práva, t.j. vykonaním dobrovoľnej dražby 21. decembra 2010, môže

dôjsť k odpredaju predmetných nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu pod ich skutočnú

trhovú hodnotu, v dôsledku čoho môže dôjsť k ukráteniu záložných veriteľov na ich

prípadných oprávnených pohľadávkach a tým aj k zhoršeniu ich postavenia v rámci

dražobného konania. Týmto postupom však súd chráni prípadné práva tretích osôb, nie

samotného žalobcu (títo ani nie sú účastníkmi konania o nariadenie predbežného

opatrenia). Z odôvodnenia uznesenia nie je možné zistiť aké konkrétne práva žalobcu -

zákonné, či zmluvné - sú ohrozené, aké konkrétne povinnosti - zákonné, či zmluvné - porušili

žalovaní v 1. a 2. rade. Súd sa nezaoberal ani tým, či, na druhej strane, prípadným

nariadením predbežného opatrenia nedôjde k neprimeranému zásahu do práv a chránených

záujmov žalovaných.

Základným zmyslom predbežného opatrenia je ochrana toho, kto o jeho vydanie

žiada, pričom musia byť rešpektované ústavné pravidla ochrany i toho, voči komu

predbežné opatrenie smeruje, avšak ochrana toho, voči komu predbežné opatrenie ma

smerovať, nemôže dosiahnuť takej miery, aby prakticky znemožnila ochranu oprávnených

záujmov druhej strany (pozri rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III. ÚS

394/2001).

Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacími námietkami žalovaných v 1. a 2. rade, že

v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia.

Predtým, než súd nariadi predbežné opatrenie, musí najprv vždy preskúmať otázku jeho

dôvodnosti a prípustnosti. Základnou podmienkou predbežného opatrenia je existencia

zákonného dôvodu vedúceho k jeho nariadeniu. Podľa zákona je ním taký stav právnych

(nie iba faktických) vzťahov medzi účastníkmi, ktorý bezpodmienečne vyžaduje dočasnú a

rýchlu súdnu úpravu, pričom zásah do práv dotknutého účastníka musí byť primeraný

navrhovateľom osvedčenému porušeniu jeho práva a právom chránených záujmov. Pri

rozhodovaní o predbežnom opatrení musí preto súd vždy vziať do úvahy to, že opatrenie

upravuje pomery účastníkov len predbežne, z toho dôvodu môže nariadiť len také predbežné

opatrenie, ktoré stačí k dosiahnutiu tohto účelu a nezasahuje do práv účastníka nad

nevyhnutnú mieru. Existencia právneho vzťahu medzi účastníkmi, existencia nároku, ako aj

ich osvedčenie samy o sebe ešte netvoria zákonný dôvod predbežného opatrenia. Vyžaduje

sa ešte, aby tieto právne vzťahy alebo nároky boli ohrozené. Až toto ich ohrozenie dovoľuje

súdu pred rozhodnutím veci nariadiť príslušné predbežné opatrenie. Ohrozenie nároku, či

už subjektívne alebo objektívne, má byť konkrétne a oprávnený účastník ho musí vždy ešte

navyše osvedčiť.

Z obsahu spisu, a to ani z návrhu na začatie konania, ani z návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia nevyplýva, v čom by malo spočívať konkrétne ohrozenie nároku

žalobcu - zákonného alebo zmluvného - v tomto konaní zo strany žalovaných. Rovnako nie

je zrejmé, akého nároku sa má žalobca domáhať v konaní vo veci samej, keďže to nevyplýva

ani z výroku uznesenia, ktorým prvostupňový súd nariadil predbežné opatrenie.

Z uvedeného dôvodu je uznesenie súdu prvého stupňa aj nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť, ale odvolací súd v zmysle súčasnej platnej úpravy Občianskeho súdneho

poriadku (§ 221 ods. 3) nemá možnosť pri preskúmavaní predbežného opatrenia ani

v takých prípadoch uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca v návrhu na vydanie predbežného opatrenia uvádza, že sa mieni žalobou vo

veci samej domáhať vyslovenia zákazu vykonať dobrovoľnú dražbu na podklade znaleckého

posudku č. 28/2010, ktorý vypracovala znalkyňa Ing. I. F. a tiež sa mieni domáhať určenia

hodnoty nehnuteľností súdom ustanoveným znalcom.

Pokiaľ ide o prvú časť nároku v prípadnej žalobe vo veci samej, bola by úplne

identická s nárokom, ktorý uplatnil v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, teda

rozhodnutie vo veci samej by už bolo judikované vyhovením tomuto návrhu na vydanie

predbežného opatrenia. Takýto postup je však možný iba celkom výnimočne. Cieľom

predbežných opatrení v občianskom súdnom konaní je totiž provizórna (dočasná) úprava

pomerov účastníkov konania s cieľom umožniť ničím nerušené judikovanie vo veci samej.

Dočasné rozhodnutie môže slúžiť aj ako záruka efektívnosti budúceho núteného výkonu

súdneho rozhodnutia. „Z toho sa súčasne vyvodzuje, že predbežné opatrenie nemôže

obsahovať výrok, ktorý by sa rovnal výroku vo veci samej. Výnimky však pripustila nielen

judikatúra, ale v poslednom čase sa prijali viaceré právne úpravy, ktoré výslovne, za veľmi

striktných podmienok, umožňujú nariadiť predbežné opatrenie zhodné s rozhodnutím vo

veci samej.“ (pozri Komentár k v systéme ASPI).

Ani pokiaľ ide o druhú časť nároku v prípadnej žalobe vo veci samej (ako ju definuje

žalobca v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia), nie je z jeho návrhu zrejmé, z

nesplnenia akých povinností žalovaných - zákonných alebo zmluvných, vyplýva ohrozenie

práva žalobcu, na základe čoho by sa mohol domáhať určenia hodnoty nehnuteľností súdom

ustanoveným znalcom.

Vyššie uvedenou otázkou sa už vôbec nezaoberal súd prvého stupňa v uznesení, v

ktorom, okrem iného, uložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej, avšak bez

špecifikovania, o akú žalobu sa má jednať.

V nadväznosti na vyššie uvedené je otázne, v čom by malo spočívať ohrozenie výkonu

rozhodnutia v prípade, ak by bol žalobca v konaní vo veci samej úspešný. Fakt, že neplnenie

povinností zo strany žalobcu, dohodnutých v úverovej zmluve so žalovanou v 2. rade, bolo

dôvodom pre realizáciu dobrovoľnej dražby, pričom žalobca nie je spokojný s výškou

trhovej hodnoty nehnuteľností, ktoré majú byť v dobrovoľnej dražbe predané, tak ako ich

ustálila znalkyňa na žiadosť žalovaného v 1. rade (podľa

Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení noviel), nie je na vyhovenie návrhu na vydanie

predbežného opatrenia postačujúci.»

Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí

návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia založil na konštatovaní, že

sťažovateľ na jeho vydanie neosvedčil elementárne zákonné požiadavky, a to existenciu a

dôvodnosť jeho oprávneného nároku, ktorý mal byť predbežným opatrením dočasne

chránený, a tiež naliehavosť a existenciu ujmy, ktorá by tomuto oprávnenému nároku

bezprostredne hrozila a na odvrátenie ktorej by bolo potrebné nariadiť predbežné opatrenie.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že z okolnosti danej veci je

nepochybné a v súdnom konaní to nebolo nikým vyvrátené, že sťažovateľ je vlastníkom

draženej nehnuteľnosti, určenie ceny ktorej je sporné, a teda že návrhom na nariadenie

predbežného opatrenia sa sťažovateľ ako vlastník domáhal ochrany reálnej hodnoty

vlastníckeho práva (oprávnený nárok) k svojmu majetku, ktorá mu je ako vlastníkovi

priznaná už v . Ochrana, ktorá sa vlastníkovi zaručuje v

, smeruje voči akejkoľvek inej osobe, ktorá by v neprípustnej miere či rozsahu

zasahovala do atribútov vlastníckeho práva vlastníka.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nie iba svojím tvrdením, ale aj dôkaznými

prostriedkami (popri znaleckom posudku, ktorý dal spracovať dražobník, predložil aj dva

ďalšie znalecké posudky spracované odlišnými znalcami týkajúce sa určenia ceny draženej

nehnuteľnosti) preukázal, resp. osvedčil existenciu hrozby vzniku škody na svojom majetku

v rozsahu nevyhnutnom na poskytnutie mu dočasnej ochrany nariadením predbežného

opatrenia. Nebezpečenstvo predmetnej škody spočívalo v tom, že sťažovateľ, aj keď

uzrozumený s predajom svojho majetku z dôvodu úhrady svojho záväzku voči žalovanému

v 2. rade, ktorému sa preto sťažovateľ nebránil, mohol predajom svojho majetku za cenu

výrazne pod jeho skutočnú hodnotu prísť o väčšiu časť svojho majetku, než by bolo

nevyhnutne potrebné na úhradu jeho záväzku. Uvedené mohlo v konečnom dôsledku

znamenať, že majetok sťažovateľa by sa zmenšil natoľko, že výťažok z predaja draženého

majetku nemusel postačovať na úhradu jeho záväzkov a sťažovateľ by na ich úhradu musel

vynakladať ďalší svoj majetok, k čomu by však nemusel pristúpiť, keby sa reálne stanovila

vyvolávacia cena draženého majetku.

V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že intenzita zásahu do vlastníckeho

práva realizovaného v podobe predaja predmetu vlastníctva by nemala byť vo výraznom

nepomere k skutočnej alebo aspoň skutočnosti sa čo najviac približujúcej cene toho

predmetu vlastníctva.

Okrem tohto, tak ako to vyplýva aj z rozhodnutia krajského súdu, hrozba ujmy na

majetku sťažovateľa bola v danom prípade skutočne bezprostredná, pretože predaj majetku

sťažovateľa za nereálnu cenu sa mal uskutočniť na dražbe 21. decembra 2010, takže potreba

poskytnutia ochrany sťažovateľovi bola naozaj naliehavá a neodkladná, preto aj okresný súd

nariadil predbežné opatrenie uznesením z 10. decembra 2010, uvedenú skutočnosť však

krajský súd vôbec vo svojom napadnutom rozhodnutí nezohľadnil, a to aj napriek tomu, že

krajský súd rozhodoval až 10. februára 2011.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a to najmä vzhľadom na bezprostrednosť hrozby

a s tým súvisiacu naliehavosť poskytnutia ochrany, sa voľba, resp. výber procesného

prostriedku sťažovateľom (návrh na nariadenie predbežného opatrenia) na ochranu jeho

vlastníckeho práva javí ako pochopiteľný a v danej situácii ako jedine účinný. V tejto

súvislosti argumentácia krajského súdu, že sťažovateľ mohol využiť na ochranu svojho

vlastníckeho práva aj žalobu o neplatnosť dražby alebo nový návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, sa javí ako neopodstatnená. Ústavný súd podotýka, že žaloba

o neplatnosť dražby sa v okolnostiach danej veci javila pre sťažovateľa iba ako ochrana

následná, t. j. ochrana, ktorú mohol využiť až po uskutočnení dražby. Obdobne aj ďalší

návrh na nariadenie predbežného opatrenia má síce sťažovateľ stále k dispozícii, avšak

návrhom na nariadenie predbežného opatrenia sťažovateľ potreboval odvrátiť v čase jeho

podania bezprostredne hroziacu dražbu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno prisvedčiť názoru krajského súdu ani v tom

smere, že by pre nariadenie predbežného opatrenia nebola splnená ani ďalšia zákonná

podmienka, a to, že nariadenie predbežného opatrenia nesmie neprimerane zasiahnuť do

práv tých účastníkov, proti ktorým predbežné opatrenie smeruje. V danom prípade sa totiž

výrokom predbežného opatrenia nezakázalo žalovaným vykonať dražbu majetku

sťažovateľa ako takú, ale tento zákaz bol iba dočasný a vzťahoval sa iba na vykonanie

dražby na podklade konkrétneho znaleckého posudku. V konečnom dôsledku sťažovateľ

svoj záväzok voči žalovanému v 2. rade (S., a. s.) nepopiera ani nespochybňuje, a teda sa

ani nebráni dražbe svojho majetku, má však dôvodné pochybnosti o určenej výške

vyvolávacej ceny svojho draženého majetku.

Napokon ústavný súd poukazuje aj na to, že rozhodnutie krajského súdu je

rozporuplné aj v tom smere, že krajský súd na jednej strane konštatuje, že z rozhodnutia

okresného súdu o nariadení predbežného oparenia nie je zrejmé, čoho sa sťažovateľ bude

domáhať v konaní o veci samej, avšak na strane druhej krajský súd súčasne konštatuje, že

nie je prípustné nariadiť predbežné opatrenie, ktorého výrok by bol zhodný s navrhovaným

výrokom rozhodnutia vo veci samej, tak ako to je v skúmanom prípade sťažovateľa. Inými

slovami, krajský súd na jednej strane teda vyčíta okresnému súdu, že vo výroku uznesenia

o nariadení predbežného opatrenia nekonkretizoval, čoho sa má sťažovateľ domáhať

návrhom vo veci samej ( súdu explicitne

neukladá konkretizovať žalobu, ktorú má účastník konania po nariadení predbežného

opatrenia podať), na strane druhej však samotný krajský súd založil odôvodnenie svojho

rozhodnutia na konštatovaní, že v zmysle návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa

sťažovateľ bude v konaní o veci samej domáhať identického nároku, ako sa domáhal

v konaní o nariadenie predbežného opatrenia. Napokon krajský súd vo svojom rozhodnutí

sám iba vo všeobecnosti pripustil, že uvedený „... postup je však možný iba celkom

výnimočne“ (kedy by bol výrok predbežného opatrenia totožný s výrokom rozhodnutia vo

veci samej), avšak krajský súd už žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo daný prípad

nemožno za takúto výnimku považovať.

Vzhľadom na uvedené sú závery krajského súdu vyjadrené v jeho uznesení sp. zn.

z 10. februára 2011 svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a tým aj

z ústavného hľadiska kladúceho požiadavku na spravodlivé odôvodnenie súdneho

rozhodnutia neudržateľné.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v bode 1

výroku tohto rozhodnutia vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 10. februára 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie zaručené v a v konečnom dôsledku aj jeho základné právo

vlastniť majetok zaručené v , tak ako to je uvedené v bode 1 výroku

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa na konanie o vydanie predbežného

opatrenia spravidla nevzťahuje, a pretože ústavný súd v danej veci vyslovil porušenie čl. 46

ods. 1 , nepovažoval už za potrebné sa týmto aspektom zaoberať, tak ako to je

uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

III.

4. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 10. februára 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný

súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy

vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa , a preto

vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil označené uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na

ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Krajský súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom

súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu

trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov

konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (prevzatie a príprava

zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie sa k stanovisku krajského súdu)

v sume 392,73 €.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si uplatnil úhradu trov len za dva

úkony právnej služby v sume 261,82 €, ústavný súd priznal mu úhradu trov len vo výške

uplatneného nároku tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011