Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 255/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavné sťažnosti sťažovateľky

obchodnej spoločnosti AL Agroservis, s. r. o., Vydrany 1093, IČO 36 280 208, zastúpenej

advokátom JUDr. Tiborom Szakálom, Svätého Juraja 1386/36, Dunajská Streda,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a 2 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkami Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 28. júna 2018

a sp. zn. zo 17. mája 2018 a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. apríla 2019 a sp. zn.

z 12. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti AL Agroservis, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti AL Agroservis, s. r. o., Vydrany 1093,

IČO 36 280 208 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv

podľa a 2 (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. júna 2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 17. apríla 2019.

1.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka

(žalobkyňa) sa žalobou v správnom súdnictve domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia

rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) č. 100304845/2017 z 15. februára 2017, ktorým potvrdilo rozhodnutie

Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 1670600/2016 z 3. novembra 2016,

ktorým sťažovateľke vo vyrubovacom konaní podľa

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty

(ďalej aj „DPH“) v sume 37 162,06 € za zdaňovacie obdobie október 2011, keďže vykonané

rozsiahle dokazovanie nepreukázalo, že „že daňový subjekt BELIEF, s. r. o. – deklarovaný

dodávateľ daňového subjektu (žalobcu) vlastnil tovar – repku olejnú uvedený na faktúrach

č. FP1110006, FP1110007, FP1110008, FP1110009, FP1110010, FP1110011 a následne

ho daňovému subjektu aj dodal, a preto žalobcovi nebolo uznané právo odpočítať si daň

na základe týchto predložených dokladov“. Zásadnou spornou otázkou medzi účastníkmi

konania bolo posúdenie miery zaťaženia sťažovateľky dôkazným bremenom vyplývajúcim

z § 24 ods. 1 daňového poriadku, konkrétne, či nedošlo k neprimeranému prenosu

dôkazného bremena na sťažovateľku, ako aj to, či skutkový stav zistený správcom dane bol,

resp. nebol dostatočný na riadne posúdenie veci a následné rozhodnutie. Správca dane

pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že v prípade, že zdaniteľný obchod podľa

faktúry, na základe ktorej si platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane, nie je uskutočnený

dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia dokladov nie je dôkazom,

že tovar bol skutočne nadobudnutý od deklarovaného dodávateľa. Daňový subjekt musí byť

schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve od osoby

a pre osobu uvedenú na faktúre.

1.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol ako

nedôvodnú, pričom konštatoval, že „odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky

atribúty zákonnosti, žalovaný sa podrobne vysporiadal s odvolacími námietkami,

rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav

zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k podstatnému

porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia“.

1.3 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol,

pričom konštatoval, že odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane,

ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti

z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, na ktorej uplatnenie v danom prípade

neexistoval žiaden dôvod.

2. Dňa 6. apríla 2020 bola ústavnému súdu doručená ďalšia ústavná

sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. mája 2018 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. decembra 2019.

2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka

sa žalobou v správnom súdnictve domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia

finančného riaditeľstva č. 100203865/2017 z 2. februára 2017, ktorým potvrdilo

rozhodnutie správcu dane č. 104040946/2016 z 5. októbra 2016, ktorým sťažovateľke

vo vyrubovacom konaní podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil rozdiel na DPH v sume

126 035,12 € za zdaňovacie obdobie máj 2012, keďže vykonané rozsiahle dokazovanie

nepreukázalo, že „že daňový subjekt BELIEF, s. r. o. – deklarovaný dodávateľ daňového

subjektu (žalobcu) vlastnil tovar – repku olejnú uvedený na faktúrach č. FP1200050,

PP1200051, FP1200052, FP1200053, FP120004, FP1200055, FP1200056, FP1200057,

FP1200058, FP1200059, FP1200060, FP1200061 a následne ho daňovému subjektu

aj dodal, a preto žalobcovi nebolo uznané právo odpočítať si daň na základe týchto

predložených dokladov“. Zásadná sporná otázka medzi účastníkmi konania bola identická

ako v predchádzajúcom vyrubovacom konaní.

2.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol ako

nedôvodnú, pričom konštatoval, že „odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky

atribúty zákonnosti, žalovaný sa podrobne vysporiadal s odvolacími námietkami,

rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav

zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k podstatnému

porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia“.

2.3 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. apríla 2019 kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol.

3. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. 23/2020-9 z 13. mája 2020 rozhodol o spojení

ústavných sťažností sťažovateľky na spoločné konanie.

4. Sťažovateľka so závermi krajského súdu a najvyššieho súdu nesúhlasí a opakujúc

argumenty, ktoré vzniesla v konaniach pred týmito súdmi, v ústavnej sťažnosti namieta,

že dožadovať sa od sťažovateľky ako daňového subjektu úplnej identifikácie

predchádzajúceho vlastníka tovaru pred dodávateľom nemá oporu v zákone. Nositeľom

oprávnení, t. j. sledovania a kontrolovania výrobných a obstarávacích procesov u iných

daňových subjektov, predchádzajúcich dodávateľov predchádzajúcich vlastníkov –

obchodných partnerov, nie je kontrolovaný daňový subjekt. Správca dane si musí pri vedení

dokazovania, pri hodnotení dôkazov uvedomiť rozsah reálnych zákonných práv a oprávnení

kontrolovaného daňového subjektu voči iným daňovým subjektom pri vstupovaní

do obchodných kontraktov a ich realizácii. Sťažovateľka nepopiera názor a tézu opakovane

vyslovenú v odôvodnení rozsudkov všeobecných súdov, že dokazovanie zo strany správcu

dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým

subjektom, čo vlastne daňový subjekt splnil, ale predkladať dôkazy nad tento rámec nie je

v reálnej moci sťažovateľky, lebo daňový subjekt nad tento rámec už právne prostriedky

na zabezpečenie dôkazov nemá. V okolnostiach daných vecí problém vlastníctva tovaru

obchodnej spoločnosti BELIEF s. r. o. v plnej miere znáša a zaťažuje správcu dane, ktorý

nepotvrdil, že by zo strany sťažovateľky došlo ku konaniu, ktoré má byť súčasťou daňového

podvodu. Krajský súd a najvyšší súd tým, že bez zdôvodnene uvážlivých dôvodov odmietli

argumentáciu sťažovateľky, porušili jej právo na presvedčivé súdne rozhodnutie.

Najvyššiemu súdu sťažovateľka navyše vytýka, že nenáležitým spôsobom posúdil skutkovú

a právnu stránku rozhodnutí a postupu správnych orgánov v otázke komunikácie s daňovým

subjektom.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavných sťažností navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí vecí na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej

základných práv podľa a 2 a práva podľa dohovoru

rozsudkami krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2018 a sp. zn.

zo 17. mája 2018 a rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. apríla 2019

a sp. zn. z 12. decembra 2019, aby napadnuté rozsudky krajského súdu

a napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania. Sťažovateľka zároveň navrhuje,

aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých rozsudkov krajského súdu

a napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/22019 Z. z. (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

9. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

III.

Posúdenie vecí ústavným súdom

12. Predmetnom ústavných sťažností je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky podľa a 2 a práva podľa dohovoru rozsudkami

krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2018 a sp. zn.

zo 17. mája 2018 a rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. apríla 2019

a sp. zn. z 12. decembra 2019.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III. 1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a 2 napadnutými rozsudkami krajského súdu

16. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie

napadnutých rozsudkov krajského súdu bol príslušný najvyšší súd, ktorého právomoc

predchádzala právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľky, preto ústavné sťažnosti sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základného práva podľa a 2 napadnutými rozsudkami

krajského súdu odmietol podľa z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a 2 napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu

18. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom

prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,

ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia

na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam

prerokúvanej veci (m. m. ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

19. Najvyšší súd napadnutými rozsudkami rozhodoval o kasačných sťažnostiach

sťažovateľky proti rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2018

a sp. zn. zo 17. mája 2018 vydaným v konaniach o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutí orgánu verejnej správy (body 1.1 až 1.3 a 2.1 až 2.3). Podstatným pritom bolo

posúdenie, či skutkový stav zistený správcom dane v daňovom konaní bol, resp. nebol

dostatočný na riadne posúdenie veci a následné rozhodnutie podľa § 68 ods. 6 daňového

poriadku, ako aj to, či v daňovom konaní nedošlo k neprimeranému prenosu dôkazného

bremena na sťažovateľku.

20. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

).

21. „V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov

a správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia

uvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal

správca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym

konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné

identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porovnaj Vernarský, M.

Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,

2009. s. 11, 24 ‒ 25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy,

avšak je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná,

akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť

závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým

s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal

v rámci správy daní a v priebehu konania. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom

správnom konaní, ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty

účastníka konania v tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými

argumentmi a tvrdeniami účastníka vysporiadal.“ ().

22. Vyrubovacie konanie je osobitným druhom daňového konania. Za účel

vyrubovacieho konania možno považovať zistenie, resp. určenie a následné vyrubenie dane.

K vyrubovaciemu konaniu sa môže pristúpiť v dôsledku ukončenia daňovej kontroly (§ 44 a

nasl.) alebo ukončenia určovania dane podľa pomôcok (§ 48 a nasl.). Výsledkom

vyrubovacieho konania je rozhodnutie, ktorým správca dane vyrubuje daň alebo rozdiel

dane oproti vyrubenej dani. Na vyrubovacie konanie sa podporne použijú všeobecné

ustanovenia daňového konania (§ 58 až 66).

23. Podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom

vo vyrubovacom konaní určí sumu alebo rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa

osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

24. K výsledkom vyrubovacieho konania správca dane dôjde správnou úvahou,

v rámci ktorej sa musí vysporiadať i s tvrdeniami a dôkaznými návrhmi vznesenými

daňovým subjektom v priebehu daňovej kontroly i vo vyjadrení k protokolu...

Až hodnotenie dôkazov, ich konfrontácia s vyjadreniami a dôkazmi daňového subjektu proti

protokolu umožňuje správcovi dane v štádiu vyrubovacieho konania vysloviť záver

o vyrubenej dani. Námietkami a vyjadreniami účastníka konania sa musí zaoberať

už správca dane... Pokiaľ tak neurobil, jeho rozhodnutie je arbitrárne, vydané jednostranne

na základe zistení správcu dane. Z hľadiska právnej praxe nie je možné tieto nedostatky

ponechať na odstraňovanie až v štádiu odvolacieho konania vlastnou činnosťou žalovaného

(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 21. novembra 2007).

25. Ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 23. februára 2011

konštatoval, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte – žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona

č. v spojení s , zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť

dôkazné bremeno na strane daňového subjektu – žalobcu, ktorý disponuje svojím právom

uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane

z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento

nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene

a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži

až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,

nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“.

26. Pre porovnanie možno poukázať na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej

republiky sp. zn. z 27. januára 2012, v ktorom uviedol, že „... daňové řízení

je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň přiznat, nese tedy

břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese i břemeno důkazní.

Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty skutečnosti, které sám

tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. , všechna rozhodnutí

tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení prokazuje především svým

účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky Nejvyššího

správního soudu ze dne 30. 1. 2008, čj. -119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne

22. 10. 2008, čj. -86, ze dne 16. 7. 2009, čj. -83, či ze dne

8. 7. 2010, čj. – 124, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná

na www.nssoud.cz).

Existence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně

bezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich

předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,

čj. -99, ze dne 31. 12. 2008, čj. -68). Správce daně proto může

vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví

a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)

daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho

pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou

v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen

prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce

daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti

o věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné

rozsudky čj. -119, čj. -86, čj. -124, nález

Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. ).

Pokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným

skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení

a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu

případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje

zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“.

27. Zároveň netreba opomínať, že Súdny dvor Európskej únie vo svojich

rozhodnutiach opakovane judikuje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným

zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112/ES, preto sa osoby

podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom

dovolávať noriem práva Únie; prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť

priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto

právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. V tejto súvislosti Súdny dvor

Európskej únie napr. v rozsudku z 13. februára 2014 vo veci C 18/13 (Maks Pen EOOD

proti Direktor na Direkcija „Obžalvane i danăčno osiguritelna praktika“ Sofija) vyslovil:

„1. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane

z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby si zdaniteľná osoba

odpočítala daň z pridanej hodnoty, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom

v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané

ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo

nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady

na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré

podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, pod dvojitou

podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže,

že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba

vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo

súčasťou tohto podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť.

2. V prípade, ak vnútroštátne súdy majú povinnosť alebo možnosť ex offo vzniesť

právne dôvody založené na záväznom pravidle vnútroštátneho práva, musia to robiť

vo vzťahu k záväznému pravidlu práva Únie, akým je aj pravidlo, ktoré požaduje,

aby vnútroštátne orgány a vnútroštátne súdy zamietli právo na odpočet dane z pridanej

hodnoty, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že sa toto právo nárokuje

podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Týmto vnútroštátnym súdom prináleží

pri posúdení podvodného alebo zneužívajúceho charakteru tohto nároku na odpočet dane

vykladať vnútroštátne právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel smernice 2006/112

s cieľom dosiahnuť ňou sledovaný výsledok, čo vyžaduje, aby urobili všetko, čo je v ich

právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním

uznané.

3. Smernica 2006/112, ktorá podľa svojho článku 242 požaduje najmä, aby každá

zdaniteľná osoba viedla na účely uplatnenia dane z pridanej hodnoty a jej kontroly daňovým

úradom dostatočne podrobné účtovníctvo, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu,

aby dotknutý členský štát požadoval v medziach ustanovení článku 273 tej istej smernice

od všetkých zdaniteľných osôb, aby v tejto súvislosti dodržiavali všetky vnútroštátne právne

normy v oblasti účtovníctva, ktoré sú v súlade s medzinárodnými účtovnými štandardmi,

pod podmienkou, že opatrenia prijaté v tomto zmysle nejdú nad rámec toho, čo je potrebné

na dosiahnutie cieľov spočívajúcich v zabezpečení riadneho výberu dane a predchádzaniu

podvodom.“

28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s obsahom

napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd postupoval v medziach

svojej právomoci, pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej

právnej úpravy (ani príslušnej právnej úpravy Európskej únie v oblasti spoločného systému

dane z pridanej hodnoty), ktorými by poprel ich účel a význam. Napadnuté rozsudky

najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery nimi

formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne

neudržateľné alebo že by napadnuté rozsudky nereflektovali ťažiskové skutočnosti dôležité

pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačných sťažnostiach sťažovateľky alebo

nezohľadnili jej tvrdenia o nevysporiadaní sa s jej námietkami. Aj podľa názoru ústavného

súdu je potrebné právne úkony správcu dane vnímať v celkovom kontexte uskutočnenej

daňovej kontroly, preto pokiaľ najvyšší súd (resp. krajský súd) poukazom na skutkové

zistenia správcu dane dospel k záveru, že sťažovateľka v daňovom konaní nepreukázala

oprávnenosť odpočítania DPH z predložených faktúr, nemožno konštatovať, že napadnuté

rozsudky odôvodnil nedostatočne.

29. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu (, , ).

30. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavné sťažnosti sťažovateľky v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv podľa a 2

napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

III.3 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutými rozsudkami krajského súdu a napadnutými rozsudkami najvyššieho

súdu

31. Ako bolo uvedené, článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces

pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti

,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) pojem občianske práva a záväzky treba vykladať autonómne, pričom sem

nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva a záväzky. Pod tento pojem

možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného

práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania kvalifikované

vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do pôsobnosti čl. 6

dohovoru v jeho občianskoprávnej (resp. civilnej) časti, ak je ich výsledok rozhodujúci

pre práva a povinnosti súkromného charakteru. V okolnostiach daného prípadu nemožno

opomenúť judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá vylučuje jeho

aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core

of public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej

komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok

Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31). Výnimku ESĽP nachádza v daňových

prípadoch tam, kde daňové konanie považuje za konanie trestné. Európsky súd pre ľudské

práva vo veci Ferrazzini proti Taliansku konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1

dohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným dôsledkom, ktoré nevyhnutne majú

na platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP pripomenul, že dohovor „je živý

nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov a Súdu prináleží

zrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na právnu ochranu, ktorá má byť

zaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej moci, nemala byť pôsobnosť

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory medzi občanmi a orgánmi verejnej

moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov“.

32. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, že aj dohovor ako každodenne

realizovaný a aplikovaný právny predpis má byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou

orgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace sa

spoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto potrebné zohľadniť spoločenské pomery,

ktoré podmieňovali podobu dohovoru v období jeho vzniku, pričom vývoj judikatúry ESĽP

postupne speje k novoformulovaným kritériám na posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods.

1 dohovoru na spory o zákonnosť administratívnych rozhodnutí medzi správnymi orgánmi

a fyzickými osobami a právnickými osobami ().

33. Vzhľadom na obsah ústavných sťažností a predmet rozhodovania všeobecných

súdov vymedzený v I. časti tohto uznesenia ústavný súd konštatuje, že samotný čl. 6 ods. 1

dohovoru na prípad sťažovateľky ratione materiae nemožno aplikovať, keďže zo strany

správcu dane nedošlo k uloženiu daňovej sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho

charakteru, a teda nie je naplnená požiadavka druhého kritéria z troch v zmysle

tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne

konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru

(k tomu porovnaj Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72,

5370/72, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82, ako aj judikatúru ústavného súdu

vo veciach vedených pod sp. zn. , , ,

, , ).

34. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavné sťažnosti sťažovateľky v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými

rozsudkami krajského súdu a napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnené.

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavných sťažností ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu