Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 255/2020
PDF · 533.15 KB
No categories available
I. ÚS 255/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavné sťažnosti sťažovateľky
obchodnej spoločnosti AL Agroservis, s. r. o., Vydrany 1093, IČO 36 280 208, zastúpenej
advokátom JUDr. Tiborom Szakálom, Svätého Juraja 1386/36, Dunajská Streda,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14 S 17/2017 z 28. júna 2018
a sp. zn. 14 S 10/2017 zo 17. mája 2018 a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžfk 23/2018 zo 17. apríla 2019 a sp. zn. 5 Sžfk 57/2018
z 12. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavné sťažnosti obchodnej spoločnosti AL Agroservis, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti AL Agroservis, s. r. o., Vydrany 1093,
IČO 36 280 208 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 S 17/2017
z 28. júna 2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Sžfk 23/2018 zo 17. apríla 2019.
1.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka
(žalobkyňa) sa žalobou v správnom súdnictve domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia
rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné
riaditeľstvo“) č. 100304845/2017 z 15. februára 2017, ktorým potvrdilo rozhodnutie
Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 1670600/2016 z 3. novembra 2016,
ktorým sťažovateľke vo vyrubovacom konaní podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z.
o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty
(ďalej aj „DPH“) v sume 37 162,06 € za zdaňovacie obdobie október 2011, keďže vykonané
rozsiahle dokazovanie nepreukázalo, že „že daňový subjekt BELIEF, s. r. o. – deklarovaný
dodávateľ daňového subjektu (žalobcu) vlastnil tovar – repku olejnú uvedený na faktúrach
č. FP1110006, FP1110007, FP1110008, FP1110009, FP1110010, FP1110011 a následne
ho daňovému subjektu aj dodal, a preto žalobcovi nebolo uznané právo odpočítať si daň
na základe týchto predložených dokladov“. Zásadnou spornou otázkou medzi účastníkmi
konania bolo posúdenie miery zaťaženia sťažovateľky dôkazným bremenom vyplývajúcim
z § 24 ods. 1 daňového poriadku, konkrétne, či nedošlo k neprimeranému prenosu
dôkazného bremena na sťažovateľku, ako aj to, či skutkový stav zistený správcom dane bol,
resp. nebol dostatočný na riadne posúdenie veci a následné rozhodnutie. Správca dane
pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že v prípade, že zdaniteľný obchod podľa
faktúry, na základe ktorej si platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane, nie je uskutočnený
dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia dokladov nie je dôkazom,
že tovar bol skutočne nadobudnutý od deklarovaného dodávateľa. Daňový subjekt musí byť
schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve od osoby
a pre osobu uvedenú na faktúre.
1.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol ako
nedôvodnú, pričom konštatoval, že „odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky
atribúty zákonnosti, žalovaný sa podrobne vysporiadal s odvolacími námietkami,
rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav
zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k podstatnému
porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia“.
1.3 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol,
pričom konštatoval, že odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane,
ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti
z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, na ktorej uplatnenie v danom prípade
neexistoval žiaden dôvod.
2. Dňa 6. apríla 2020 bola ústavnému súdu doručená ďalšia ústavná
sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 S 10/2017
zo 17. mája 2018 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžfk 57/2018
z 12. decembra 2019.
2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka
sa žalobou v správnom súdnictve domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia
finančného riaditeľstva č. 100203865/2017 z 2. februára 2017, ktorým potvrdilo
rozhodnutie správcu dane č. 104040946/2016 z 5. októbra 2016, ktorým sťažovateľke
vo vyrubovacom konaní podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil rozdiel na DPH v sume
126 035,12 € za zdaňovacie obdobie máj 2012, keďže vykonané rozsiahle dokazovanie
nepreukázalo, že „že daňový subjekt BELIEF, s. r. o. – deklarovaný dodávateľ daňového
subjektu (žalobcu) vlastnil tovar – repku olejnú uvedený na faktúrach č. FP1200050,
PP1200051, FP1200052, FP1200053, FP120004, FP1200055, FP1200056, FP1200057,
FP1200058, FP1200059, FP1200060, FP1200061 a následne ho daňovému subjektu
aj dodal, a preto žalobcovi nebolo uznané právo odpočítať si daň na základe týchto
predložených dokladov“. Zásadná sporná otázka medzi účastníkmi konania bola identická
ako v predchádzajúcom vyrubovacom konaní.
2.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol ako
nedôvodnú, pričom konštatoval, že „odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky
atribúty zákonnosti, žalovaný sa podrobne vysporiadal s odvolacími námietkami,
rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav
zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k podstatnému
porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia“.
2.3 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžfk 23/2018 zo 17. apríla 2019 kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol.
3. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. 23/2020-9 z 13. mája 2020 rozhodol o spojení
ústavných sťažností sťažovateľky na spoločné konanie.
4. Sťažovateľka so závermi krajského súdu a najvyššieho súdu nesúhlasí a opakujúc
argumenty, ktoré vzniesla v konaniach pred týmito súdmi, v ústavnej sťažnosti namieta,
že dožadovať sa od sťažovateľky ako daňového subjektu úplnej identifikácie
predchádzajúceho vlastníka tovaru pred dodávateľom nemá oporu v zákone. Nositeľom
oprávnení, t. j. sledovania a kontrolovania výrobných a obstarávacích procesov u iných
daňových subjektov, predchádzajúcich dodávateľov predchádzajúcich vlastníkov –
obchodných partnerov, nie je kontrolovaný daňový subjekt. Správca dane si musí pri vedení
dokazovania, pri hodnotení dôkazov uvedomiť rozsah reálnych zákonných práv a oprávnení
kontrolovaného daňového subjektu voči iným daňovým subjektom pri vstupovaní
do obchodných kontraktov a ich realizácii. Sťažovateľka nepopiera názor a tézu opakovane
vyslovenú v odôvodnení rozsudkov všeobecných súdov, že dokazovanie zo strany správcu
dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom, čo vlastne daňový subjekt splnil, ale predkladať dôkazy nad tento rámec nie je
v reálnej moci sťažovateľky, lebo daňový subjekt nad tento rámec už právne prostriedky
na zabezpečenie dôkazov nemá. V okolnostiach daných vecí problém vlastníctva tovaru
obchodnej spoločnosti BELIEF s. r. o. v plnej miere znáša a zaťažuje správcu dane, ktorý
nepotvrdil, že by zo strany sťažovateľky došlo ku konaniu, ktoré má byť súčasťou daňového
podvodu. Krajský súd a najvyšší súd tým, že bez zdôvodnene uvážlivých dôvodov odmietli
argumentáciu sťažovateľky, porušili jej právo na presvedčivé súdne rozhodnutie.
Najvyššiemu súdu sťažovateľka navyše vytýka, že nenáležitým spôsobom posúdil skutkovú
a právnu stránku rozhodnutí a postupu správnych orgánov v otázke komunikácie s daňovým
subjektom.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavných sťažností navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí vecí na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkami krajského súdu sp. zn. 14 S 17/2017 z 28. júna 2018 a sp. zn. 14 S 10/2017
zo 17. mája 2018 a rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžfk 23/2018 zo 17. apríla 2019
a sp. zn. 5 Sžfk 57/2018 z 12. decembra 2019, aby napadnuté rozsudky krajského súdu
a napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania. Sťažovateľka zároveň navrhuje,
aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých rozsudkov krajského súdu
a napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/22019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného
súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
III.
Posúdenie vecí ústavným súdom
12. Predmetnom ústavných sťažností je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami
krajského súdu sp. zn. 14 S 17/2017 z 28. júna 2018 a sp. zn. 14 S 10/2017
zo 17. mája 2018 a rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžfk 23/2018 zo 17. apríla 2019
a sp. zn. 5 Sžfk 57/2018 z 12. decembra 2019.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III. 1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy napadnutými rozsudkami krajského súdu
16. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
17. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutých rozsudkov krajského súdu bol príslušný najvyšší súd, ktorého právomoc
predchádzala právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľky, preto ústavné sťažnosti sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutými rozsudkami
krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu
18. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka
súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci
viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom
prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,
ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia
na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam
prerokúvanej veci (m. m. III. ÚS 305/08). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
19. Najvyšší súd napadnutými rozsudkami rozhodoval o kasačných sťažnostiach
sťažovateľky proti rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 S 17/2017 z 28. júna 2018
a sp. zn. 14 S 10/2017 zo 17. mája 2018 vydaným v konaniach o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí orgánu verejnej správy (body 1.1 až 1.3 a 2.1 až 2.3). Podstatným pritom bolo
posúdenie, či skutkový stav zistený správcom dane v daňovom konaní bol, resp. nebol
dostatočný na riadne posúdenie veci a následné rozhodnutie podľa § 68 ods. 6 daňového
poriadku, ako aj to, či v daňovom konaní nedošlo k neprimeranému prenosu dôkazného
bremena na sťažovateľku.
20. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,
21. „V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov
a správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia
uvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal
správca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym
konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné
identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porovnaj Vernarský, M.
Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,
2009. s. 11, 24 ‒ 25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy,
avšak je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná,
akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť
závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal
v rámci správy daní a v priebehu konania. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom
správnom konaní, ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty
účastníka konania v tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými
argumentmi a tvrdeniami účastníka vysporiadal.“ (I. ÚS 480/2017).
22. Vyrubovacie konanie je osobitným druhom daňového konania. Za účel
vyrubovacieho konania možno považovať zistenie, resp. určenie a následné vyrubenie dane.
K vyrubovaciemu konaniu sa môže pristúpiť v dôsledku ukončenia daňovej kontroly (§ 44 a
nasl.) alebo ukončenia určovania dane podľa pomôcok (§ 48 a nasl.). Výsledkom
vyrubovacieho konania je rozhodnutie, ktorým správca dane vyrubuje daň alebo rozdiel
dane oproti vyrubenej dani. Na vyrubovacie konanie sa podporne použijú všeobecné
ustanovenia daňového konania (§ 58 až 66).
23. Podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom
vo vyrubovacom konaní určí sumu alebo rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa
osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.
24. K výsledkom vyrubovacieho konania správca dane dôjde správnou úvahou,
v rámci ktorej sa musí vysporiadať i s tvrdeniami a dôkaznými návrhmi vznesenými
daňovým subjektom v priebehu daňovej kontroly i vo vyjadrení k protokolu...
Až hodnotenie dôkazov, ich konfrontácia s vyjadreniami a dôkazmi daňového subjektu proti
protokolu umožňuje správcovi dane v štádiu vyrubovacieho konania vysloviť záver
o vyrubenej dani. Námietkami a vyjadreniami účastníka konania sa musí zaoberať
už správca dane... Pokiaľ tak neurobil, jeho rozhodnutie je arbitrárne, vydané jednostranne
na základe zistení správcu dane. Z hľadiska právnej praxe nie je možné tieto nedostatky
ponechať na odstraňovanie až v štádiu odvolacieho konania vlastnou činnosťou žalovaného
(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 47/2007 z 21. novembra 2007).
25. Ústavný súd už v uznesení sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011
konštatoval, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte – žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu – žalobcu, ktorý disponuje svojím právom
uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane
z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento
nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene
a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži
až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.
Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“.
26. Pre porovnanie možno poukázať na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012, v ktorom uviedol, že „... daňové řízení
je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň přiznat, nese tedy
břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese i břemeno důkazní.
Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty skutečnosti, které sám
tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. Pl. ÚS 38/95, všechna rozhodnutí
tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení prokazuje především svým
účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky Nejvyššího
správního soudu ze dne 30. 1. 2008, čj. 2 Afs 24/2007-119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne
22. 10. 2008, čj. 9 Afs 30/2008-86, ze dne 16. 7. 2009, čj. 1 Afs 57/2009-83, či ze dne
8. 7. 2010, čj. 1 Afs 39/2010 – 124, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná
na www.nssoud.cz).
Existence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně
bezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich
předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,
čj. 7 Afs 132/2004-99, ze dne 31. 12. 2008, čj. 8 Afs 54/2008-68). Správce daně proto může
vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví
a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)
daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho
pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou
v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen
prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce
daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti
o věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné
rozsudky čj. 2 Afs 24/2007-119, čj. 9 Afs 30/2008-86, čj. 1 Afs 39/2010-124, nález
Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. II. ÚS 232/02).
Pokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným
skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení
a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu
případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje
zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“.
27. Zároveň netreba opomínať, že Súdny dvor Európskej únie vo svojich
rozhodnutiach opakovane judikuje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným
zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112/ES, preto sa osoby
podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom
dovolávať noriem práva Únie; prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť
priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto
právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. V tejto súvislosti Súdny dvor
Európskej únie napr. v rozsudku z 13. februára 2014 vo veci C 18/13 (Maks Pen EOOD
proti Direktor na Direkcija „Obžalvane i danăčno osiguritelna praktika“ Sofija) vyslovil:
„1. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby si zdaniteľná osoba
odpočítala daň z pridanej hodnoty, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom
v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané
ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo
nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady
na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré
podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, pod dvojitou
podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže,
že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba
vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo
súčasťou tohto podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť.
2. V prípade, ak vnútroštátne súdy majú povinnosť alebo možnosť ex offo vzniesť
právne dôvody založené na záväznom pravidle vnútroštátneho práva, musia to robiť
vo vzťahu k záväznému pravidlu práva Únie, akým je aj pravidlo, ktoré požaduje,
aby vnútroštátne orgány a vnútroštátne súdy zamietli právo na odpočet dane z pridanej
hodnoty, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že sa toto právo nárokuje
podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Týmto vnútroštátnym súdom prináleží
pri posúdení podvodného alebo zneužívajúceho charakteru tohto nároku na odpočet dane
vykladať vnútroštátne právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel smernice 2006/112
s cieľom dosiahnuť ňou sledovaný výsledok, čo vyžaduje, aby urobili všetko, čo je v ich
právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním
uznané.
3. Smernica 2006/112, ktorá podľa svojho článku 242 požaduje najmä, aby každá
zdaniteľná osoba viedla na účely uplatnenia dane z pridanej hodnoty a jej kontroly daňovým
úradom dostatočne podrobné účtovníctvo, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu,
aby dotknutý členský štát požadoval v medziach ustanovení článku 273 tej istej smernice
od všetkých zdaniteľných osôb, aby v tejto súvislosti dodržiavali všetky vnútroštátne právne
normy v oblasti účtovníctva, ktoré sú v súlade s medzinárodnými účtovnými štandardmi,
pod podmienkou, že opatrenia prijaté v tomto zmysle nejdú nad rámec toho, čo je potrebné
na dosiahnutie cieľov spočívajúcich v zabezpečení riadneho výberu dane a predchádzaniu
podvodom.“
28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s obsahom
napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd postupoval v medziach
svojej právomoci, pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej
právnej úpravy (ani príslušnej právnej úpravy Európskej únie v oblasti spoločného systému
dane z pridanej hodnoty), ktorými by poprel ich účel a význam. Napadnuté rozsudky
najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery nimi
formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne
neudržateľné alebo že by napadnuté rozsudky nereflektovali ťažiskové skutočnosti dôležité
pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačných sťažnostiach sťažovateľky alebo
nezohľadnili jej tvrdenia o nevysporiadaní sa s jej námietkami. Aj podľa názoru ústavného
súdu je potrebné právne úkony správcu dane vnímať v celkovom kontexte uskutočnenej
daňovej kontroly, preto pokiaľ najvyšší súd (resp. krajský súd) poukazom na skutkové
zistenia správcu dane dospel k záveru, že sťažovateľka v daňovom konaní nepreukázala
oprávnenosť odpočítania DPH z predložených faktúr, nemožno konštatovať, že napadnuté
rozsudky odôvodnil nedostatočne.
29. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
30. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavné sťažnosti sťažovateľky v časti
týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
III.3 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozsudkami krajského súdu a napadnutými rozsudkami najvyššieho
súdu
31. Ako bolo uvedené, článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces
pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti
,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) pojem občianske práva a záväzky treba vykladať autonómne, pričom sem
nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva a záväzky. Pod tento pojem
možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného
práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania kvalifikované
vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do pôsobnosti čl. 6
dohovoru v jeho občianskoprávnej (resp. civilnej) časti, ak je ich výsledok rozhodujúci
pre práva a povinnosti súkromného charakteru. V okolnostiach daného prípadu nemožno
opomenúť judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá vylučuje jeho
aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core
of public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej
komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok
Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31). Výnimku ESĽP nachádza v daňových
prípadoch tam, kde daňové konanie považuje za konanie trestné. Európsky súd pre ľudské
práva vo veci Ferrazzini proti Taliansku konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1
dohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným dôsledkom, ktoré nevyhnutne majú
na platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP pripomenul, že dohovor „je živý
nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov a Súdu prináleží
zrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na právnu ochranu, ktorá má byť
zaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej moci, nemala byť pôsobnosť
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory medzi občanmi a orgánmi verejnej
moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov“.
32. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, že aj dohovor ako každodenne
realizovaný a aplikovaný právny predpis má byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou
orgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace sa
spoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto potrebné zohľadniť spoločenské pomery,
ktoré podmieňovali podobu dohovoru v období jeho vzniku, pričom vývoj judikatúry ESĽP
postupne speje k novoformulovaným kritériám na posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods.
1 dohovoru na spory o zákonnosť administratívnych rozhodnutí medzi správnymi orgánmi
a fyzickými osobami a právnickými osobami (I. ÚS 314/2015).
33. Vzhľadom na obsah ústavných sťažností a predmet rozhodovania všeobecných
súdov vymedzený v I. časti tohto uznesenia ústavný súd konštatuje, že samotný čl. 6 ods. 1
dohovoru na prípad sťažovateľky ratione materiae nemožno aplikovať, keďže zo strany
správcu dane nedošlo k uloženiu daňovej sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho
charakteru, a teda nie je naplnená požiadavka druhého kritéria z troch v zmysle
tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne
konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru
(k tomu porovnaj Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72,
5370/72, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82, ako aj judikatúru ústavného súdu
vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 241/07, II. ÚS 205/2015, II. ÚS 175/2016,
II. ÚS 506/2016, II. ÚS 906/2016, I. ÚS 480/2017).
34. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavné sťažnosti sťažovateľky v časti
týkajúcej sa namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
rozsudkami krajského súdu a napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
35. Vzhľadom na odmietnutie ústavných sťažností ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu