Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 279/2020
PDF · 551.95 KB
No categories available
I. ÚS 279/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 142 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 1 a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základných práv podľa čl. 20 a čl. 21 ods. 1 Charty základných práv
Európskej únie a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov
o právach osôb so zdravotným postihnutím rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
1 Sa 4/2017 z 8. septembra 2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Sžsk 1/2018 z 29. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2,
čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 2 čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základných práv podľa
čl. 1 a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základných práv podľa čl. 20 a čl. 21
ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práva podľa čl. 5 ods. 1
Dohovoru Organizácie spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím
(ďalej len „dohovor OSN“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 1 Sa 4/2017 z 8. septembra 2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžsk 1/2018 z 29. mája 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ (žalobca)
sa žalobou v správnom súdnictve domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia
Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava sp. zn.
UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11538 z 5. decembra 2016 (ďalej len „orgán verejnej
správy“), ktorým potvrdilo rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice sp. zn.
KE1/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2016/119409-0019 z 8. augusta 2016, ktorým sťažovateľovi ako
fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím majúcej kvôli vysokej amputácii pravej
dolnej končatiny pre diabetickú gangrénu určenú mieru funkčnej poruchy 60 % nepriznal
peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou
z dôvodu, že pre účely zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu
ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch“) má sťažovateľ vyšší
príjem ako päťnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú osobu podľa osobitného
zákona, t. j. zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o životnom minime“) a že vlastní
majetok presahujúci hodnotu 39 833 €. Sťažovateľ v žalobe namietal výlučne nesúlad
rozhodnutia orgánu verejnej správy s čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN, podľa ktorého zmluvné
strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok
na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie, tvrdiac,
že dohovor OSN neumožňuje zmluvnému štátu vylúčiť z práva na výhody zo zákona určitú
skupinu osôb, keďže zakotvuje nárok na rovnaký úžitok zo zákona pre každú zdravotne
postihnutú osobu. Kvôli diskriminácii z dôvodu príjmu sťažovateľa a hodnoty jeho majetku
sťažovateľ navrhol konanie prerušiť a vec predložiť ústavnému súdu na rozhodnutie
o súlade ustanovení § 41 ods. 12, § 18 ods. 16 a § 18 ods. 18 zákona o peňažných
príspevkoch s čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN.
3. Krajský súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa na prerušenie konania
zamietol s tým, že podľa jeho názoru sú uvedené ustanovenia zákona o peňažných
príspevkoch v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN. Žalobca, ako aj všetky ostatné osoby,
na ktoré sa aplikuje zákon o peňažných príspevkoch, sú posudzované rovnako, majú
rovnaký nárok na svoju ochranu a požívajú rovnaký úžitok zo zákona, bez diskriminácie, či
už ide o sťažovateľom tvrdený vyšší príjem alebo majetok v porovnaní s inými
jednotlivcami Slovenskej republiky. Sťažovateľ neuviedol a ani krajskému súdu z vlastnej
činnosti nie je známy ani jeden taký prípad, v ktorom by orgán verejnej správy postupoval
inak ako v sťažovateľovom prípade. Sťažovateľom citované všeobecné právne závery
z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu,
v ktorých ide o celkom iné skutkové prípady a právne závery, bez toho, aby ich sťažovateľ
stotožnil so svojím prípadom, nepostačuje.
3.1 Krajský súd zároveň správnu žalobu sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú. Podľa
názoru krajského súdu rozhodnutie orgánu verejnej správy je v súlade s čl. 5 ods. 1
dohovoru OSN, pretože sťažovateľ bol posudzovaný podľa zákona o peňažných
príspevkoch rovnako ako ostatné zdravotne postihnuté osoby, bola mu poskytnutá rovnaká
ochrana zo zákona ako iným zdravotne postihnutým osobám. Ak sťažovateľ nesplnil
podmienky stanovené v § 18 ods. 16 a 18 zákona o peňažných príspevkoch v spojení
s prílohou č. 13 zákona o peňažných príspevkoch, nemohol mu byť priznaný ani príspevok
na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou.
4. Najvyšší súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa, v ktorej opätovne namietol svoju
diskrimináciu, ako aj návrh sťažovateľa na prerušenie konania a na predloženie veci
ústavnému súdu, napadnutým rozsudkom zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia
najvyšší súd konštatoval, že z ústavného hľadiska možno danú problematiku subsumovať
pod kategóriu základných práv a slobôd druhej kategórie, ktoré sú z hľadiska slovenského
ústavného práva zaradené v piatom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom Hospodárske,
sociálne a kultúrne práva, ktoré vyžadujú skôr intervenciu štátu než jeho zdržanie sa (oproti
základným právam a slobodám generácie prvej), a to na účel zabezpečenia (v kontexte
prejednávaného prípadu) predovšetkým materiálnej stránky jednotlivca. Cieľom zákona
o peňažných príspevkoch je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej
dôstojnosti, za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. Postupom
a pravidlami plynúcimi z tohto zákona sa predovšetkým kompenzujú sociálne dôsledky
ťažkého zdravotného postihnutia, teda zmierňujú sa sociálne dôsledky ťažkého zdravotného
postihnutia formou poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu podľa tohto
zákona alebo poskytovaním sociálnych služieb podľa osobitného predpisu (zákona
č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) s tým, že za sociálny dôsledok ťažkého
zdravotného postihnutia je nutné v zmysle platnej legislatívy považovať znevýhodnenie,
ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní
s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých
podmienok a ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať
sama.
4.1 Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ v pozícii žiadateľa
na osobitnom a predpísanom tlačive z 8. apríla 2016 vyhlásil, že vlastní majetok v hodnote
presahujúcej 39 833 €. Zároveň na základe dokladov predložených sťažovateľom, resp.
doložených do spisu na dožiadanie správneho orgánu bolo preukázané, že príjem
sťažovateľa za rok 2015 činil spolu 37 269,12 €; takto zistený príjem pozostával
z invalidného dôchodku, nemocenských dávok (za obdobie od 1. januára 2015
do 31. januára 2015), príplatku za výkon funkcie prokurátora a čistého príjmu za rok 2015.
Vzhľadom na tieto zistené skutočnosti aj podľa názoru najvyššieho súdu bol správny postup
správnych orgánov, keď nevyhoveli žiadosti sťažovateľa a peňažný príspevok na kúpu
osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou mu nepriznali. Výška príjmu
sťažovateľa aj hodnota jeho majetku mu objektívne umožňuje, aby si dôsledky ťažkého
zdravotného postihnutia vykompenzoval z vlastných finančných zdrojov. Znevýhodnenie,
ktoré v oblasti mobility skutočne má, dokáže (i napriek svojmu skutočne ťažkému
zdravotnému postihnutiu) prekonať vlastnou zásluhou a vlastným pričinením. Sťažovateľ
nie je v situácii hmotnej ani sociálnej núdze, čo v konečnom dôsledku ani sám nenamietal.
Sťažovateľ nerozporoval spôsob výpočtu jeho príjmu na účely konania o peňažnom
príspevku na kúpu osobného motorového vozidla a ani vyhodnotenie výšky hodnoty
majetku, ktorý vlastní. Nemal teda výhrady k záveru správnych orgánov, že jeho priemerný
mesačný príjem v roku 2015 bol vyšší ako päťnásobok sumy životného minima, a ani
k záveru, že vlastní majetok v hodnote prevyšujúcej 39 833 €.
4.2 Najvyšší súd k namietanej diskriminácii sťažovateľa uviedol, že zákonodarca ako
jednu z podmienok na priznanie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového
vozidla stanovuje limit – nastavenie stropu (výšky) príjmu fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím, nad ktorý už nie je možné objektívne konštatovať, že peňažný
príspevok bude náležite plniť svoju esenciálnu kompenzačnú funkciu (prejav ekonomickej
a sociálnej politiky štátu). Týmto spôsobom však štát v žiadnom prípade nezasahuje
do ochrany a postavenia osôb so zdravotným postihnutím. Práve naopak, preberá na seba
pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, a to v rozsahu,
ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti, keďže by bolo neúnosné, aby štát
na základe univerzálnej a absolútnej solidarity garantoval poskytovanie peňažných
príspevkov, prípadne ďalších výhod plynúcich z tohto zákona v absolútne všetkých
prípadoch, t. j. systémom „každému a vo všetkom“. V tejto súvislosti možno poukázať i
na čl. 13 bod 1 Európskej sociálnej charty, podľa ktorého na zabezpečenie účinného výkonu
práva na sociálnu a lekársku pomoc sa zmluvné strany zaväzujú zabezpečiť, aby sa
ktorejkoľvek osobe bez dostačujúcich finančných prostriedkov, ktorá nie je schopná si ich
zabezpečiť či už vlastným úsilím alebo z iných zdrojov, najmä dávkami zo systému
sociálneho zabezpečenia, poskytla primeraná pomoc a v prípade choroby nevyhnutná
starostlivosť, ktorú si jej stav vyžaduje. V danom prípade nebolo preukázané a sťažovateľ
ani nenamietal, že by správne orgány rozhodujúce o priznaní peňažného príspevku na kúpu
osobného motorového vozidla rozhodovali vo veci sťažovateľa vzhľadom na jeho pohlavie,
rasu, farbu pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie
(napríklad zdravotné postihnutie) odlišne, ako rozhodovali o žiadostiach iných žiadateľov
o peňažný príspevok tohto typu, ktorí boli vzhľadom na ich ťažké zdravotné postihnutie
v identickej situácii (t. j. že by títo iní žiadatelia mali rovnaké zdravotné postihnutie,
rovnakú mieru zdravotného postihnutia, rovnaké ekonomické zázemie, poberali rovnaké
dávky, mali obdobné sociálne zázemie, vo veci by boli vypracované obdobné odborné
posudky a podobne, a na rozdiel od sťažovateľa im bol priznaný peňažný príspevok na kúpu
osobného motorového vozidla). Z uvedených dôvodov najvyšší súd nemohol prisvedčiť
tvrdeniu sťažovateľa, že v danej veci bolo vo vzťahu k jeho osobe rozhodnuté
diskriminačne, a tým aj v rozpore s čl. 14 dohovoru prípadne s čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN.
Namietaná diskriminácia sa nedotýkala sťažovateľa ako fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím, ale výlučne ako fyzickej osoby s vyšším príjmom, resp. majetkom
vyššej hodnoty, než ktorú určuje zákon o peňažných príspevkoch na priznanie príspevku
na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou. Pokiaľ sťažovateľ
v kasačnej sťažnosti citoval právne závery z rozsudkov ESĽP, Súdneho dvora Európskej
únie, ako aj ústavného súdu, tieto boli buď tak všeobecného charakteru, ktoré by bolo
možné aplikovať skoro na každú prejednávanú vec bez reálne a konkrétne založeného
vzťahu k nej, alebo v nich išlo o celkom iné skutkové prípady a právne závery s tým, že
žalobca ich nestotožnil so svojím prípadom v danej veci.
4.3 Najvyšší súd nepovažoval za dôvodné konanie prerušiť a predložiť vec
ústavnému súdu, keďže žalobný bod, ako aj dôvody prezentované sťažovateľom a podľa
neho odôvodňujúce prerušenie konania splývajú, resp. vychádzajú z toho istého právneho
základu, preto návrh sťažovateľa zamietol.
5. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí
a opakujúc argumenty, ktoré vzniesol v konaní pred všeobecnými súdmi v ústavnej
sťažnosti, krajskému súdu vytýka, že sa nezaoberal jeho námietkou, že mu bol upretý nárok
na rovnaký úžitok zo zákona o peňažných príspevkoch bez akejkoľvek diskriminácie, preto
považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny. S poukazom na § 11 ods. 2 zákona
č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), podľa ktorého
žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca
oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania došlo, sťažovateľ namieta, že orgán verejnej správy v správnom
súdnom konaní nepreukázal, že v danej veci postupoval proti sťažovateľovi
nediskriminačne. Situáciu sťažovateľa nenapravil ani najvyšší súd, ktorý v arbitrárnom
rozsudku o kasačnej sťažnosti sťažovateľa uviedol komplexnejšie dôvody svojho
rozhodnutia ako krajský súd. Takýto postup zo strany všeobecných súdov predstavuje podľa
názoru sťažovateľa porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5.1 Sťažovateľ ďalej uvádza, že zákon o peňažných príspevkoch nepriznáva osobám
s ťažkým zdravotným postihnutím s vyšším príjmom a majetkom nárok na rovnaký úžitok
zo zákona ako osobám s nižším príjmom a majetkom. Keďže vyšší príjem a majetok
nepredstavuje rozdiel takého druhu a takej závažnosti, aby odôvodňoval nerovnaké
zaobchádzanie, došlo podľa názoru sťažovateľa zo strany krajského súdu a najvyššieho súdu
k porušeniu jeho práva na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie
upraveného v čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN, v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 20 ústavy,
v čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu a v čl. 20 a čl. 21 ods. 1 charty.
V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ESĽP a Súdneho dvora
Európskej únie.
5.2 Okrem uvedeného mal najvyšší súd porušiť aj základné právo sťažovateľa
na verejné vyhlásenie rozsudku zaručené v čl. 142 ods. 3 ústavy, základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
keď sťažovateľovi na základe požiadavky uvedenej v kasačnej sťažnosti neoznámil termín
vyhlásenia rozsudku na jeho e-mailovú adresu.
5.3 Sťažovateľ napokon uvádza, že v konaniach pred krajským súdom aj najvyšším
súdom navrhoval ich prerušenie a predloženie veci ústavnému súdu na rozhodnutie o súlade
viacerých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch s čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN, čo
však všeobecné súdy zamietli. Sťažovateľ je toho názoru, že nepredloženie veci ústavnému
súdu v danom prípade ovplyvnilo konečné rozhodnutie vo veci, preto neprerušením konania
došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5.4 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie čl. 1
ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 142 ods. 3 ústavy, základných práv sťažovateľa
podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 1 a čl. 3 ods. 1
listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
základných práv podľa čl. 20 a čl. 21 ods. 1 charty a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Sa 4/2017 z 8. septembra 2017 a rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 1/2018 z 29. mája 2019, aby napadnutý rozsudok krajského
súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie,a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na
prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez
zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS
19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu
rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
12. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
13. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
14. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
15. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
16. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
17. Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a
vždy verejne.
18. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
21. Podľa čl. 1 listiny ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich
výklad a používanie musí byť v súlade s listinou.
22. Podľa čl. 3 ods. 1 listiny v ústave Českej republiky a v ústave Slovenskej
republiky možno základné práva a slobody rozšíriť nad mieru upravenú listinou.
23. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
24. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa
musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
25. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
26. Podľa čl. 20 charty pred zákonom sú si všetci rovní.
27. Podľa čl. 21 ods. 1 charty zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu
pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností,
jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti
k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej
orientácie.
28. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si
rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok
zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
29. Predmetnom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5,
čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 142 ods. 3 ústavy, základných práv sťažovateľa podľa čl. 20, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 1 a čl. 3 ods. 1 listiny, práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základných práv
podľa čl. 20 a čl. 21 ods. 1 charty a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 1 Sa 4/2017 z 8. septembra 2017 (body 3 a 3.1) a rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 1/2018 z 29. mája 2019 (body 4 až 4.3).
III. 1 K namietanému porušeniu čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základných
práv sťažovateľa podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 14 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 5 ods. 1
dohovoru OSN napadnutým rozsudkom krajského súdu
30. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutého rozsudku krajského súdu bol príslušný najvyšší súd, ktorého právomoc
predchádzala právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia
čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základných práv sťažovateľa podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN napadnutým rozsudkom
krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
III. 2 K namietanému porušeniu čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 142 ods. 3
ústavy, základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
32. Ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom
tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom
z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd, zaručuje čl. 46 ods. 2 ústavy. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka
súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci
viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo na
určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho
konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá.
Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva
z čl. 6 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných
a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej
veci (m. m. III. ÚS 305/08). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
33. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento
článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý
argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk
v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže
byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných
štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním
a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani
v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú
podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou
spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania
byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí
v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74).
Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
34. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na
subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,
35. V danom prípade najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodoval o kasačnej
sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Sa 4/2017 z 8. septembra
2017 vydanému v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
(bod 2). Podstatným pritom bolo zodpovedanie otázok, či sťažovateľ ako fyzická osoba
s ťažkým zdravotným postihnutím majúca kvôli vysokej amputácii pravej dolnej končatiny
pre diabetickú gangrénu určenú mieru funkčnej poruchy 60 % splnil zákonné podmienky
na priznanie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou
prevodovkou podľa zákona o peňažných príspevkoch v spojení so zákonom o životnom
minime a či v dôsledku negatívneho rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo
k diskriminácii sťažovateľa z dôvodu jeho príjmu a majetku oproti iným fyzickým osobám
s ťažkým zdravotným postihnutím s nižším príjmom a majetkom.
36. Podľa § 34 ods. 1 zákona o peňažných príspevkoch fyzickej osobe s ťažkým
zdravotným postihnutím, ktorá je podľa komplexného posudku vypracovaného podľa § 15
ods. 1 odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, možno
poskytnúť peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla.
37. Podľa § 18 ods. 8 prvej vety zákona o peňažných príspevkoch príjem na účely
poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sa zisťuje ako priemerný mesačný
príjem za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom fyzická osoba
požiadala o peňažný príspevok na kompenzáciu.
38. Podľa § 18 ods. 16 zákona o peňažných príspevkoch hranice príjmu fyzickej
osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na poskytovanie peňažného príspevku
na kompenzáciu sú ustanovené v prílohách č. 10 až 14. Skutočnosti na určenie výšky
peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou
upravuje príloha č. 13.
39. Podľa § 41 ods. 12 zákona o peňažných príspevkoch ak hodnota majetku fyzickej
osoby s ťažkým zdravotným postihnutím je vyššia ako 39 833 eur, peňažný príspevok
na kompenzáciu sa neposkytne alebo sa odníme a zastaví sa jeho výplata.
40. V danom prípade nebolo sporné, že sťažovateľ vzhľadom na jeho príjem
a majetok zákonné podmienky na priznanie peňažného príspevku na kúpu osobného
motorového vozidla s automatickou prevodovkou podľa zákona o peňažných príspevkoch
v spojení so zákonom o životnom minime nesplnil.
41. Arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zakladajúca porušenie
základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru má podľa názoru sťažovateľa spočívať v jeho diskriminácii z dôvodu
vyššieho príjmu a majetku oproti iným fyzickým osobám s ťažkým zdravotným postihnutím
s nižším príjmom a majetkom.
42. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne
obdobnej veci sťažovateľa týkajúcej sa nepriznania mu peňažného príspevku
na kompenzáciu zvýšených výdavkov na diétne stravovanie orgánom verejnej správy už
rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 229/2019-34 zo 4. júna 2019, v ktorom konštatoval, že
„nastavenie stropu (výšky) príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím,
nad ktorý už nie je možné objektívne konštatovať, že peňažný príspevok bude náležite plniť
svoju nosnú kompenzačnú funkciu, pretože potenciálny adresát preukázateľne disponuje
takým príjmom, z ktorého sa vie v tomto ohľade zabezpečiť sám, nemožno bez ďalšieho
chápať ako diskrimináciu tých osôb, ktoré sú zdravotne ťažko postihnuté, no dosahujú vyšší
príjem (resp. majú dostatočný majetok)“.
43. Na uvedenom závere ústavný súd zotrváva a v podrobnostiach na uznesenie
ústavného súdu č. k. I. ÚS 229/2019-34 zo 4. júna 2019 odkazuje.
44. Ústavný súd pripomína, že zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v súhrne
vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny
charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim
v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne
priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 59/97, mutatis mutandis II. ÚS
8/97, PL. ÚS 14/98).
45. Podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona na konanie vo veciach súvisiacich
s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Civilný sporový poriadok a nie
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).
46. Rozhodovanie súdu v rámci správneho súdnictva nemožno považovať
za antidiskriminačný spor. V konaní v rámci správneho súdnictva nemôže ani teoreticky
dôjsť k prechodu dôkazného bremena na žalovanú stranu, ako to antidiskriminačný zákon
predpokladá v sporových konaniach, v ktorých prebieha dokazovanie na ustálenie
skutkového stavu.
47. Z uvedeného dôvodu nie je námietka sťažovateľa týkajúca sa prenosu dôkazného
bremena na orgán verejnej správy spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
48. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal aj to, že mu najvyšší súd neoznámil
termín verejného vyhlásenia rozsudku na jeho e-mailovú adresu, avšak nespochybnil
skutočnosť, že napadnutý rozsudok bol vyhlásený verejne, a ani skutočnosť, že najvyšší súd
napadnutým rozsudkom o jeho kasačnej sťažnosti rozhodol, t. j. že vo veci konal. Za týchto
okolností ústavný súd samotné neoznámenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku na e-
mailovú adresu sťažovateľa zo strany najvyššieho súdu nepovažuje za pochybenie
dosahujúce takú ústavnoprávnu intenzitu, ktorá odôvodňuje vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
49. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd (a krajský súd) neprerušil konanie
a nepredložil vec ústavnému súdu, ústavný súd dopĺňa, že podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP
strana v konaní nemá právny nárok, aby konajúce súdy vyhoveli jej návrhu na prerušenie
konania. K záveru o potrebe prerušenia súdneho konania musí dôjsť samotný konajúci súd,
ktorý by v takomto prípade rozhodol o prerušení konania aj bez návrhu.
50. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s obsahom
napadnutého rozsudku dospel k záveru, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej
právomoci, pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej
úpravy, ktorými by poprel ich účel a význam. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne
nelogické s ohľadom na skutkový stav zistený orgánom verejnej správy, ústavne
neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité
pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa. V danom
prípade nič nenasvedčuje tomu, že by sťažovateľ v konaní pred orgánom verejnej správy
nemal možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať také dôkazy, ktoré by sa
z hľadiska záverov najvyššieho súdu javili ako právne významné pre zrušenie rozsudku
krajského súdu.
51. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
52. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej
sa námietky porušenia čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 142 ods. 3 ústavy, základných práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14
dohovoru a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu
53. „Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy nie je právnym základom oprávňujúcim osobu
na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len
ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“ (PL. ÚS 33/95)
„Tento článok Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské právo
vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje
sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i
zahraničné, a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť
akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky treba vykladať tak,
že každý má právo vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom Slovenskej republiky nie
je z tohto vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95) Právny názor ústavného súdu, ktorým sa
účel ochrany vlastníka podľa čl. 20 ústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom,
a nie aj s tými, ktorí sa usilujú o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym
názorom ESĽP, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu
nezahŕňa právo nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele
Case, séria A, 1983, č. 70).
54. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže pri predbežnom
prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
III.4 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
55. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy sú súčasťou základných princípov ústavy
a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení
v individuálnych konaniach o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave
ústavy (m. m. II. ÚS 821/00, I. ÚS 176/07I. ÚS 485/2010). Z uvedeného dôvodu ústavný
súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.5 K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 3 ods. 1 listiny napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
56. Ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemá oprávnenie bez námietky
sťažovateľa en bloc preskúmavať napádané rozhodnutie a iniciatívne vyhľadávať prípadné
ústavne neudržateľné pochybenia. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ústavný súd
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí, keďže vo vzťahu k uvedeným článkom listiny neuviedol žiadne
ústavne relevantné námietky.
III.6 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20
a čl. 21 ods. 1 charty napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
57. Ustanovenia charty sa vzťahujú na členské štáty len vtedy, ak ich vnútroštátne
orgány aplikujú právo Európskej únie. Ústavný súd konštatuje, že v konaní v rámci
správneho súdnictva, ktoré bolo ukončené napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, sa
neaplikuje právo Európskej únie, a teda ani charta nie je v tomto prípade aplikovateľná.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
58. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu