Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 279/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , vo veci

namietaného porušenia a 2, , a 2 a

Slovenskej republiky, základných práv podľa , a

Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 1 a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základných práv podľa čl. 20 a čl. 21 ods. 1 Charty základných práv

Európskej únie a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov

o právach osôb so zdravotným postihnutím rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 8. septembra 2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2,

, a 2 (ďalej len „“),

základných práv podľa , a , základných práv podľa

čl. 1 a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6

ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základných práv podľa čl. 20 a čl. 21

ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práva podľa čl. 5 ods. 1

Dohovoru Organizácie spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím

(ďalej len „dohovor OSN“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 8. septembra 2017 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. mája 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ (žalobca)

sa žalobou v správnom súdnictve domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia

Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava sp. zn.

UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/2016/11538 z 5. decembra 2016 (ďalej len „orgán verejnej

správy“), ktorým potvrdilo rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice sp. zn.

KE1/OPPnKŤZPaPČ/SOC/2016/119409-0019 z 8. augusta 2016, ktorým sťažovateľovi ako

fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím majúcej kvôli vysokej amputácii pravej

dolnej končatiny pre diabetickú gangrénu určenú mieru funkčnej poruchy 60 % nepriznal

peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou

z dôvodu, že pre účely o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch“) má sťažovateľ vyšší

príjem ako päťnásobok sumy životného minima pre jednu plnoletú osobu podľa osobitného

zákona, t. j. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o životnom minime“) a že vlastní

majetok presahujúci hodnotu 39 833 €. Sťažovateľ v žalobe namietal výlučne nesúlad

rozhodnutia orgánu verejnej správy s čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN, podľa ktorého zmluvné

strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok

na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie, tvrdiac,

že dohovor OSN neumožňuje zmluvnému štátu vylúčiť z práva na výhody zo zákona určitú

skupinu osôb, keďže zakotvuje nárok na rovnaký úžitok zo zákona pre každú zdravotne

postihnutú osobu. Kvôli diskriminácii z dôvodu príjmu sťažovateľa a hodnoty jeho majetku

sťažovateľ navrhol konanie prerušiť a vec predložiť ústavnému súdu na rozhodnutie

o súlade ustanovení § 41 ods. 12, § 18 ods. 16 a § 18 ods. 18 zákona o peňažných

príspevkoch s čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN.

3. Krajský súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa na prerušenie konania

zamietol s tým, že podľa jeho názoru sú uvedené ustanovenia zákona o peňažných

príspevkoch v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN. Žalobca, ako aj všetky ostatné osoby,

na ktoré sa aplikuje zákon o peňažných príspevkoch, sú posudzované rovnako, majú

rovnaký nárok na svoju ochranu a požívajú rovnaký úžitok zo zákona, bez diskriminácie, či

už ide o sťažovateľom tvrdený vyšší príjem alebo majetok v porovnaní s inými

jednotlivcami Slovenskej republiky. Sťažovateľ neuviedol a ani krajskému súdu z vlastnej

činnosti nie je známy ani jeden taký prípad, v ktorom by orgán verejnej správy postupoval

inak ako v sťažovateľovom prípade. Sťažovateľom citované všeobecné právne závery

z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu,

v ktorých ide o celkom iné skutkové prípady a právne závery, bez toho, aby ich sťažovateľ

stotožnil so svojím prípadom, nepostačuje.

3.1 Krajský súd zároveň správnu žalobu sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú. Podľa

názoru krajského súdu rozhodnutie orgánu verejnej správy je v súlade s čl. 5 ods. 1

dohovoru OSN, pretože sťažovateľ bol posudzovaný podľa zákona o peňažných

príspevkoch rovnako ako ostatné zdravotne postihnuté osoby, bola mu poskytnutá rovnaká

ochrana zo zákona ako iným zdravotne postihnutým osobám. Ak sťažovateľ nesplnil

podmienky stanovené v § 18 ods. 16 a 18 zákona o peňažných príspevkoch v spojení

s prílohou č. 13 zákona o peňažných príspevkoch, nemohol mu byť priznaný ani príspevok

na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou.

4. Najvyšší súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa, v ktorej opätovne namietol svoju

diskrimináciu, ako aj návrh sťažovateľa na prerušenie konania a na predloženie veci

ústavnému súdu, napadnutým rozsudkom zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia

najvyšší súd konštatoval, že z ústavného hľadiska možno danú problematiku subsumovať

pod kategóriu základných práv a slobôd druhej kategórie, ktoré sú z hľadiska slovenského

ústavného práva zaradené v piatom oddiele druhej hlavy nazvanom Hospodárske,

sociálne a kultúrne práva, ktoré vyžadujú skôr intervenciu štátu než jeho zdržanie sa (oproti

základným právam a slobodám generácie prvej), a to na účel zabezpečenia (v kontexte

prejednávaného prípadu) predovšetkým materiálnej stránky jednotlivca. Cieľom zákona

o peňažných príspevkoch je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej

dôstojnosti, za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. Postupom

a pravidlami plynúcimi z tohto zákona sa predovšetkým kompenzujú sociálne dôsledky

ťažkého zdravotného postihnutia, teda zmierňujú sa sociálne dôsledky ťažkého zdravotného

postihnutia formou poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu podľa tohto

zákona alebo poskytovaním sociálnych služieb podľa osobitného predpisu (zákona

č. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) s tým, že za sociálny dôsledok ťažkého

zdravotného postihnutia je nutné v zmysle platnej legislatívy považovať znevýhodnenie,

ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní

s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých

podmienok a ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať

sama.

4.1 Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ v pozícii žiadateľa

na osobitnom a predpísanom tlačive z 8. apríla 2016 vyhlásil, že vlastní majetok v hodnote

presahujúcej 39 833 €. Zároveň na základe dokladov predložených sťažovateľom, resp.

doložených do spisu na dožiadanie správneho orgánu bolo preukázané, že príjem

sťažovateľa za rok 2015 činil spolu 37 269,12 €; takto zistený príjem pozostával

z invalidného dôchodku, nemocenských dávok (za obdobie od 1. januára 2015

do 31. januára 2015), príplatku za výkon funkcie prokurátora a čistého príjmu za rok 2015.

Vzhľadom na tieto zistené skutočnosti aj podľa názoru najvyššieho súdu bol správny postup

správnych orgánov, keď nevyhoveli žiadosti sťažovateľa a peňažný príspevok na kúpu

osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou mu nepriznali. Výška príjmu

sťažovateľa aj hodnota jeho majetku mu objektívne umožňuje, aby si dôsledky ťažkého

zdravotného postihnutia vykompenzoval z vlastných finančných zdrojov. Znevýhodnenie,

ktoré v oblasti mobility skutočne má, dokáže (i napriek svojmu skutočne ťažkému

zdravotnému postihnutiu) prekonať vlastnou zásluhou a vlastným pričinením. Sťažovateľ

nie je v situácii hmotnej ani sociálnej núdze, čo v konečnom dôsledku ani sám nenamietal.

Sťažovateľ nerozporoval spôsob výpočtu jeho príjmu na účely konania o peňažnom

príspevku na kúpu osobného motorového vozidla a ani vyhodnotenie výšky hodnoty

majetku, ktorý vlastní. Nemal teda výhrady k záveru správnych orgánov, že jeho priemerný

mesačný príjem v roku 2015 bol vyšší ako päťnásobok sumy životného minima, a ani

k záveru, že vlastní majetok v hodnote prevyšujúcej 39 833 €.

4.2 Najvyšší súd k namietanej diskriminácii sťažovateľa uviedol, že zákonodarca ako

jednu z podmienok na priznanie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového

vozidla stanovuje limit – nastavenie stropu (výšky) príjmu fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím, nad ktorý už nie je možné objektívne konštatovať, že peňažný

príspevok bude náležite plniť svoju esenciálnu kompenzačnú funkciu (prejav ekonomickej

a sociálnej politiky štátu). Týmto spôsobom však štát v žiadnom prípade nezasahuje

do ochrany a postavenia osôb so zdravotným postihnutím. Práve naopak, preberá na seba

pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, a to v rozsahu,

ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti, keďže by bolo neúnosné, aby štát

na základe univerzálnej a absolútnej solidarity garantoval poskytovanie peňažných

príspevkov, prípadne ďalších výhod plynúcich z tohto zákona v absolútne všetkých

prípadoch, t. j. systémom „každému a vo všetkom“. V tejto súvislosti možno poukázať i

na čl. 13 bod 1 Európskej sociálnej charty, podľa ktorého na zabezpečenie účinného výkonu

práva na sociálnu a lekársku pomoc sa zmluvné strany zaväzujú zabezpečiť, aby sa

ktorejkoľvek osobe bez dostačujúcich finančných prostriedkov, ktorá nie je schopná si ich

zabezpečiť či už vlastným úsilím alebo z iných zdrojov, najmä dávkami zo systému

sociálneho zabezpečenia, poskytla primeraná pomoc a v prípade choroby nevyhnutná

starostlivosť, ktorú si jej stav vyžaduje. V danom prípade nebolo preukázané a sťažovateľ

ani nenamietal, že by správne orgány rozhodujúce o priznaní peňažného príspevku na kúpu

osobného motorového vozidla rozhodovali vo veci sťažovateľa vzhľadom na jeho pohlavie,

rasu, farbu pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo

sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie

(napríklad zdravotné postihnutie) odlišne, ako rozhodovali o žiadostiach iných žiadateľov

o peňažný príspevok tohto typu, ktorí boli vzhľadom na ich ťažké zdravotné postihnutie

v identickej situácii (t. j. že by títo iní žiadatelia mali rovnaké zdravotné postihnutie,

rovnakú mieru zdravotného postihnutia, rovnaké ekonomické zázemie, poberali rovnaké

dávky, mali obdobné sociálne zázemie, vo veci by boli vypracované obdobné odborné

posudky a podobne, a na rozdiel od sťažovateľa im bol priznaný peňažný príspevok na kúpu

osobného motorového vozidla). Z uvedených dôvodov najvyšší súd nemohol prisvedčiť

tvrdeniu sťažovateľa, že v danej veci bolo vo vzťahu k jeho osobe rozhodnuté

diskriminačne, a tým aj v rozpore s čl. 14 dohovoru prípadne s čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN.

Namietaná diskriminácia sa nedotýkala sťažovateľa ako fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím, ale výlučne ako fyzickej osoby s vyšším príjmom, resp. majetkom

vyššej hodnoty, než ktorú určuje zákon o peňažných príspevkoch na priznanie príspevku

na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou. Pokiaľ sťažovateľ

v kasačnej sťažnosti citoval právne závery z rozsudkov ESĽP, Súdneho dvora Európskej

únie, ako aj ústavného súdu, tieto boli buď tak všeobecného charakteru, ktoré by bolo

možné aplikovať skoro na každú prejednávanú vec bez reálne a konkrétne založeného

vzťahu k nej, alebo v nich išlo o celkom iné skutkové prípady a právne závery s tým, že

žalobca ich nestotožnil so svojím prípadom v danej veci.

4.3 Najvyšší súd nepovažoval za dôvodné konanie prerušiť a predložiť vec

ústavnému súdu, keďže žalobný bod, ako aj dôvody prezentované sťažovateľom a podľa

neho odôvodňujúce prerušenie konania splývajú, resp. vychádzajú z toho istého právneho

základu, preto návrh sťažovateľa zamietol.

5. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí

a opakujúc argumenty, ktoré vzniesol v konaní pred všeobecnými súdmi v ústavnej

sťažnosti, krajskému súdu vytýka, že sa nezaoberal jeho námietkou, že mu bol upretý nárok

na rovnaký úžitok zo zákona o peňažných príspevkoch bez akejkoľvek diskriminácie, preto

považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny. S poukazom na § 11 ods. 2 zákona

č. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), podľa ktorého

žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca

oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady

rovnakého zaobchádzania došlo, sťažovateľ namieta, že orgán verejnej správy v správnom

súdnom konaní nepreukázal, že v danej veci postupoval proti sťažovateľovi

nediskriminačne. Situáciu sťažovateľa nenapravil ani najvyšší súd, ktorý v arbitrárnom

rozsudku o kasačnej sťažnosti sťažovateľa uviedol komplexnejšie dôvody svojho

rozhodnutia ako krajský súd. Takýto postup zo strany všeobecných súdov predstavuje podľa

názoru sťažovateľa porušenie jeho základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5.1 Sťažovateľ ďalej uvádza, že zákon o peňažných príspevkoch nepriznáva osobám

s ťažkým zdravotným postihnutím s vyšším príjmom a majetkom nárok na rovnaký úžitok

zo zákona ako osobám s nižším príjmom a majetkom. Keďže vyšší príjem a majetok

nepredstavuje rozdiel takého druhu a takej závažnosti, aby odôvodňoval nerovnaké

zaobchádzanie, došlo podľa názoru sťažovateľa zo strany krajského súdu a najvyššieho súdu

k porušeniu jeho práva na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie

upraveného v dohovoru OSN, v a 2 v spojení s ,

v čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu a v čl. 20 a čl. 21 ods. 1 charty.

V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ESĽP a Súdneho dvora

Európskej únie.

5.2 Okrem uvedeného mal najvyšší súd porušiť aj základné právo sťažovateľa

na verejné vyhlásenie rozsudku zaručené v , základné právo podľa

v spojení s a a právo podľa dohovoru,

keď sťažovateľovi na základe požiadavky uvedenej v kasačnej sťažnosti neoznámil termín

vyhlásenia rozsudku na jeho e-mailovú adresu.

5.3 Sťažovateľ napokon uvádza, že v konaniach pred krajským súdom aj najvyšším

súdom navrhoval ich prerušenie a predloženie veci ústavnému súdu na rozhodnutie o súlade

viacerých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch s čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN, čo

však všeobecné súdy zamietli. Sťažovateľ je toho názoru, že nepredloženie veci ústavnému

súdu v danom prípade ovplyvnilo konečné rozhodnutie vo veci, preto neprerušením konania

došlo k porušeniu jeho základných práv podľa , a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5.4 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie čl. 1

ods. 1 a 2, , a 2 a , základných práv sťažovateľa

podľa , a , základných práv podľa a

listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

základných práv podľa čl. 20 a čl. 21 ods. 1 charty a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. septembra 2017 a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2019, aby napadnutý rozsudok krajského

súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie,a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

9. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na

prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez

zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , I. ÚS

19/02, , , , ). Úlohou ústavného súdu

rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné ().

12. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

13. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

14. Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

15. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

16. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

17. Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a

vždy verejne.

18. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

21. Podľa čl. 1 listiny ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich

výklad a používanie musí byť v súlade s listinou.

22. Podľa čl. 3 ods. 1 listiny v ústave Českej republiky a v ústave Slovenskej

republiky možno základné práva a slobody rozšíriť nad mieru upravenú listinou.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

24. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa

musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

25. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

26. Podľa čl. 20 charty pred zákonom sú si všetci rovní.

27. Podľa čl. 21 ods. 1 charty zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu

pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností,

jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti

k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej

orientácie.

28. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si

rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok

zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

29. Predmetnom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5,

a 2 a , základných práv sťažovateľa podľa ,

ods. 1 a , základných práv podľa a listiny, práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základných práv

podľa čl. 20 a čl. 21 ods. 1 charty a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 8. septembra 2017 (body 3 a 3.1) a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2019 (body 4 až 4.3).

III. 1 K namietanému porušeniu , a 2 , základných

práv sťažovateľa podľa , a , práv podľa

a čl. 14 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 5 ods. 1

dohovoru OSN napadnutým rozsudkom krajského súdu

30. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie

napadnutého rozsudku krajského súdu bol príslušný najvyšší súd, ktorého právomoc

predchádzala právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia

, a 2 , základných práv sťažovateľa podľa ,

a , práv podľa a dohovoru, práva podľa

dodatkového protokolu a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN napadnutým rozsudkom

krajského súdu odmietol podľa z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

III. 2 K namietanému porušeniu čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 142 ods. 3

, základných práv sťažovateľa podľa a , práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

32. Ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom

tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa

na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom

z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných

práv a slobôd, zaručuje . Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo na

určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho

konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá.

Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva

z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných

a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej

veci (m. m. ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

33. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento

článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý

argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk

v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže

byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných

štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním

a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú

podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania

byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí

v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74).

Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

34. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na

subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

).

35. V danom prípade najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodoval o kasačnej

sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 8. septembra

2017 vydanému v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

(bod 2). Podstatným pritom bolo zodpovedanie otázok, či sťažovateľ ako fyzická osoba

s ťažkým zdravotným postihnutím majúca kvôli vysokej amputácii pravej dolnej končatiny

pre diabetickú gangrénu určenú mieru funkčnej poruchy 60 % splnil zákonné podmienky

na priznanie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou

prevodovkou podľa zákona o peňažných príspevkoch v spojení so zákonom o životnom

minime a či v dôsledku negatívneho rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo

k diskriminácii sťažovateľa z dôvodu jeho príjmu a majetku oproti iným fyzickým osobám

s ťažkým zdravotným postihnutím s nižším príjmom a majetkom.

36. Podľa § 34 ods. 1 zákona o peňažných príspevkoch fyzickej osobe s ťažkým

zdravotným postihnutím, ktorá je podľa komplexného posudku vypracovaného podľa § 15

ods. 1 odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, možno

poskytnúť peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla.

37. Podľa § 18 ods. 8 prvej vety zákona o peňažných príspevkoch príjem na účely

poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sa zisťuje ako priemerný mesačný

príjem za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom fyzická osoba

požiadala o peňažný príspevok na kompenzáciu.

38. Podľa § 18 ods. 16 zákona o peňažných príspevkoch hranice príjmu fyzickej

osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na poskytovanie peňažného príspevku

na kompenzáciu sú ustanovené v prílohách č. 10 až 14. Skutočnosti na určenie výšky

peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla s automatickou prevodovkou

upravuje príloha č. 13.

39. Podľa § 41 ods. 12 zákona o peňažných príspevkoch ak hodnota majetku fyzickej

osoby s ťažkým zdravotným postihnutím je vyššia ako 39 833 eur, peňažný príspevok

na kompenzáciu sa neposkytne alebo sa odníme a zastaví sa jeho výplata.

40. V danom prípade nebolo sporné, že sťažovateľ vzhľadom na jeho príjem

a majetok zákonné podmienky na priznanie peňažného príspevku na kúpu osobného

motorového vozidla s automatickou prevodovkou podľa zákona o peňažných príspevkoch

v spojení so zákonom o životnom minime nesplnil.

41. Arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zakladajúca porušenie

základných práv sťažovateľa podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru má podľa názoru sťažovateľa spočívať v jeho diskriminácii z dôvodu

vyššieho príjmu a majetku oproti iným fyzickým osobám s ťažkým zdravotným postihnutím

s nižším príjmom a majetkom.

42. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne

obdobnej veci sťažovateľa týkajúcej sa nepriznania mu peňažného príspevku

na kompenzáciu zvýšených výdavkov na diétne stravovanie orgánom verejnej správy už

rozhodol uznesením č. k. -34 zo 4. júna 2019, v ktorom konštatoval, že

„nastavenie stropu (výšky) príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím,

nad ktorý už nie je možné objektívne konštatovať, že peňažný príspevok bude náležite plniť

svoju nosnú kompenzačnú funkciu, pretože potenciálny adresát preukázateľne disponuje

takým príjmom, z ktorého sa vie v tomto ohľade zabezpečiť sám, nemožno bez ďalšieho

chápať ako diskrimináciu tých osôb, ktoré sú zdravotne ťažko postihnuté, no dosahujú vyšší

príjem (resp. majú dostatočný majetok)“.

43. Na uvedenom závere ústavný súd zotrváva a v podrobnostiach na uznesenie

ústavného súdu č. k. -34 zo 4. júna 2019 odkazuje.

44. Ústavný súd pripomína, že zásady uvedené v a 2 v súhrne

vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny

charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim

v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne

priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (, mutatis mutandis II. ÚS

8/97, ).

45. Podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona na konanie vo veciach súvisiacich

s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje a nie

(ďalej len „“).

46. Rozhodovanie súdu v rámci správneho súdnictva nemožno považovať

za antidiskriminačný spor. V konaní v rámci správneho súdnictva nemôže ani teoreticky

dôjsť k prechodu dôkazného bremena na žalovanú stranu, ako to antidiskriminačný zákon

predpokladá v sporových konaniach, v ktorých prebieha dokazovanie na ustálenie

skutkového stavu.

47. Z uvedeného dôvodu nie je námietka sťažovateľa týkajúca sa prenosu dôkazného

bremena na orgán verejnej správy spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

48. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal aj to, že mu najvyšší súd neoznámil

termín verejného vyhlásenia rozsudku na jeho e-mailovú adresu, avšak nespochybnil

skutočnosť, že napadnutý rozsudok bol vyhlásený verejne, a ani skutočnosť, že najvyšší súd

napadnutým rozsudkom o jeho kasačnej sťažnosti rozhodol, t. j. že vo veci konal. Za týchto

okolností ústavný súd samotné neoznámenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku na e-

mailovú adresu sťažovateľa zo strany najvyššieho súdu nepovažuje za pochybenie

dosahujúce takú ústavnoprávnu intenzitu, ktorá odôvodňuje vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľa podľa v spojení s a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

49. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd (a krajský súd) neprerušil konanie

a nepredložil vec ústavnému súdu, ústavný súd dopĺňa, že podľa

strana v konaní nemá právny nárok, aby konajúce súdy vyhoveli jej návrhu na prerušenie

konania. K záveru o potrebe prerušenia súdneho konania musí dôjsť samotný konajúci súd,

ktorý by v takomto prípade rozhodol o prerušení konania aj bez návrhu.

50. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s obsahom

napadnutého rozsudku dospel k záveru, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej

právomoci, pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej

úpravy, ktorými by poprel ich účel a význam. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne

nelogické s ohľadom na skutkový stav zistený orgánom verejnej správy, ústavne

neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité

pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa. V danom

prípade nič nenasvedčuje tomu, že by sťažovateľ v konaní pred orgánom verejnej správy

nemal možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať také dôkazy, ktoré by sa

z hľadiska záverov najvyššieho súdu javili ako právne významné pre zrušenie rozsudku

krajského súdu.

51. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (, , ).

52. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej

sa námietky porušenia , a 2 a , základných práv

sťažovateľa podľa a , práv podľa a

dohovoru a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru OSN napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20

a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

53. „Ustanovenie nie je právnym základom oprávňujúcim osobu

na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len

ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“ ()

„Tento článok nevyhlasuje za základné ľudské právo

vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje

sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i

zahraničné, a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť

akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie treba vykladať tak,

že každý má právo vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom Slovenskej republiky nie

je z tohto vlastníctva vylúčený.“ () Právny názor ústavného súdu, ktorým sa

účel ochrany vlastníka podľa identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom,

a nie aj s tými, ktorí sa usilujú o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym

názorom ESĽP, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu

nezahŕňa právo nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele

Case, séria A, 1983, č. 70).

54. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú, keďže pri predbežnom

prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

III.4 K namietanému porušeniu a 2 napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

55. Ustanovenia a 2 sú súčasťou základných princípov

a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení

v individuálnych konaniach o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave

(m. m. , I. ÚS ). Z uvedeného dôvodu ústavný

súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.5 K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 3 ods. 1 listiny napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

56. Ústavný súd v konaní podľa nemá oprávnenie bez námietky

sťažovateľa en bloc preskúmavať napádané rozhodnutie a iniciatívne vyhľadávať prípadné

ústavne neudržateľné pochybenia. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ústavný súd

odmietol podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí, keďže vo vzťahu k uvedeným článkom listiny neuviedol žiadne

ústavne relevantné námietky.

III.6 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20

a čl. 21 ods. 1 charty napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

57. Ustanovenia charty sa vzťahujú na členské štáty len vtedy, ak ich vnútroštátne

orgány aplikujú právo Európskej únie. Ústavný súd konštatuje, že v konaní v rámci

správneho súdnictva, ktoré bolo ukončené napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, sa

neaplikuje právo Európskej únie, a teda ani charta nie je v tomto prípade aplikovateľná.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

58. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu