Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 222/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou

JUDr. Valériou Brečkovou, Daľkovská 470/14, Snina, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 18. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. novembra 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Humenné

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 13. marca 2018 rozhodol

o návrhu , dcéry sťažovateľa, (ďalej len

„navrhovateľka“), na zvýšenie výživného tak, že návrh na zvýšenie výživného od roku 2012

do 30. júna 2015 zamietol, zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 4. apríla 2003 v časti určenia výživného pre maloletú navrhovateľku tak, že zvýšil

výživné zo sumy 800 Sk (26,56 €) mesačne na sumu 40 € mesačne od 1. júla 2015

do 31. októbra 2015 a na sumu 100 € mesačne od 1. novembra 2015 do 31. augusta 2016.

Zároveň zaviazal sťažovateľa uhradiť navrhovateľke zaostalé výživné za obdobie

od 1. júla 2015 do 31. augusta 2016 v sume 788,16 €, zrušil vyživovaciu povinnosť

sťažovateľa k navrhovateľke ku dňu 31. augusta 2016, zaviazal navrhovateľku uhradiť

náklady za preklad v sume 22,58 € a matku navrhovateľky zaviazal uhradiť náklady

za preklad v sume 651,04 €. O odvolaní matky navrhovateľky rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 12. septembra 2019, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej

inštancie „vo výroku o zamietnutí návrhu matky na zvýšenie výživného od roku 2012

do 30.6.2015, vo výroku o povinnosti matky nahradiť náklady za preklad, vo výroku

o trovách konania“ a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil právny názor, podľa ktorého

dôvody hodné osobitného zreteľa sú dané, a preto je potrebné určiť vyživovaciu povinnosť

otcovi aj za obdobie spätne troch rokov od podania návrhu na zvýšenie výživného matkou

za obdobie, keď dcéra sťažovateľa bola ešte maloletou.

3. Po vrátení veci okresný súd opäť vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 28. mája 2019 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že zmenil

rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 4. apríla 2003 v časti výživného tak,

že zvýšil výživné zo sumy 800 Sk (26,56 €) mesačne na sumu 120 € mesačne

od 14. mája 2012 do 28. decembra 2015 a na sumu 40 € mesačne od 1. marca 2015

do 30. júna 2015. Zároveň zaviazal sťažovateľa uhradiť navrhovateľke zaostalé výživné

za obdobie od 14. mája 2012 do 30. júna 2015 v sume 3 187,11 € a v prevyšujúcej časti

výšky výživného za obdobie od 14. mája 2012 do 30. júna 2015 návrh zamietol. Náhradu

nákladov za preklad Slovenskej republike nepriznal. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku

okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie súdu

prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

4. Sťažovateľ namieta, že odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie svojím postupom

porušili jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces, keď žiadnym

spôsobom nezdôvodnili existenciu okolností hodných osobitného zreteľa v zmysle § 77

ods. 1 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré odôvodňovali zvýšenie výživného

spätne za dobu 3 rokov od podania návrhu. Sťažovateľ v dôvodoch ústavnej sťažnosti

bližšie uviedol:

«Pre priznanie spätného výživného... nepostačuje len zmena pomerov, je potrebné

v konaní preukázať dôvody hodné osobitného zreteľa, tak ako to vyžaduje kogentné zákonné

ustanovenie, pre ktoré nebolo možné podať návrh na zvýšenie výživného v čase, keď výživné

prestalo zodpovedať možnostiam a schopnostiam povinného a potrebám maloletého

dieťaťa. Tie isté skutočnosti nemôžu byť zmenou pomerov aj dôvodmi hodnými osobitného

zreteľa...

„Zákonná podmienka existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre spätné

priznanie výživného vyplýva okrem iného zo snahy o zamedzenie špekulácií a zneužívania

možnosti priznávať výživné pre maloleté dieťa. Sprísňujúca úprava od oprávnených

vyžaduje zodpovedný a včasný prístup k riešeniu tejto otázky, t. j. aby návrh na určenie

výživného podávali bez zbytočného odkladu pri naplnení zákonných podmienok. Pokiaľ však

z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiť ako výnimočné, účastníci žiadajú o určenie

výživného s časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieť snahu o zneužívanie tohto

inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodné osobitného zreteľa bude treba

posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu.“

(Uznesenie Ústavného súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. )

Ak potrebám maloletého dieťaťa prestalo zodpovedať výživné zo strany sťažovateľa

tri roky pred podaním návrhu, bol to dôvod na podanie návrhu na zmenu rozhodnutia

o výške výživného. Nebolo preukázané, aby niečo skutočne bránilo matke podať návrh

na zvýšenie výživného počas roka 2012. V danej právnej veci nie sú prítomné dôvody hodné

osobitného zreteľa požadované ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine.

Postupom súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu bolo porušené, resp. nebolo

rešpektované kogentné ustanovenie Zákona o rodine, pričom tento postup spôsobil otcovi

ujmu na práve na spravodlivý súdny proces. Otec poukazuje tiež na to, že právo na súdnu

ochranu v sebe zahŕňa aj riadne odôvodnenie rozsudku, ktoré vyžaduje, aby sa súd

zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú rozhodujúce a právne významné pre rozhodnutie vo veci samej.

V konaní pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom neboli preukázané dôvody

hodné osobitného zreteľa. Z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu v tejto časti nesprávne.

Súd prvej inštancie uložil povinnosť v rozpore s citovaným ustanovením Zákona

o rodine. Skutočnosť, že krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil stotožnil sa

s jeho odôvodnením, ako aj s počiatkom určenia zmeny jeho vyživovacej povinnosti,

a nezrušil prvostupňový rozsudok..., podľa názoru sťažovateľa spôsobilo narušenie princípu

právnej istoty zaručenej otcovi právnym poriadkom.

Na základe vyššie uvedených skutočností má otec za to, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.»

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť

na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„... Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -469 zo dňa 18.11.2019 porušené bolo.

... Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -469 zo dňa 18.11.2019 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči Krajskému súdu

v Prešove.“

5.1 Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd podľa § 129 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku do právoplatného skončenia konania o ústavnej

sťažnosti, keďže v jeho prípade ide o situáciu predvídanú ,

„kedy by navrhovateľka v predmetnej právnej veci na podklade vykonateľného rozsudku

mohla vykonať exekúciu, pričom sťažovateľ sa nachádza v zlej finančnej situácii“.

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa návrhom na začatie konania je

sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

13. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky,

ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných

osobitného zreteľa.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

16. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

17. Podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho

však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno

priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody

hodné osobitného zreteľa.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

18. Podstatou námietok sťažovateľa, ktorými odôvodňuje porušenie v sťažnosti

označených práv, je ním prezentované tvrdenie, podľa ktorého krajský súd sa v napadnutom

rozsudku nevysporiadal s otázkou existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, čo nie je

v súlade s požiadavkou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Sťažovateľ namieta,

že v konaní nebola preukázaná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, no napriek

tomu mu bola právoplatne uložená povinnosť platiť výživné za obdobie troch rokov spätne

od podania návrhu. Z tohto dôvodu preto považuje napadnutý rozsudok za nesprávny.

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil princíp právnej istoty

a znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

19. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa poukazuje na svoju

judikatúru, podľa ktorej všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým

fyzickým osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj , ,

, ).

20. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(). Sťažovatelia nemajú podľa ,

a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich

systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,

že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni

jeho právomocí [ v spojení s

(ďalej len ,,CSP“)]. Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné

právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody

a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva

alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa

(m. m. , , , ).

21. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,

ak to zákon pripúšťa.

22. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

23. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia

a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity

posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.

24. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmá námietka sťažovateľa o nevysporiadaní sa

krajského súdu s existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa v odôvodnení

napadnutého rozsudku, čo nie je v súlade s požiadavkou riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia. Sťažovateľ je tiež presvedčený, že postupom vo veci konajúcich súdov mu

bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z uvedeného je preto zrejmé, že sťažovateľ sa

ochrany svojich práv mohol domôcť prostredníctvom dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku.

25. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa

vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň

znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,

na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie

o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegationis iustitiae (odmietnutia

spravodlivosti) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. októbra 2017).

26. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti judikoval, že v prípadoch uplatnenia

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého zabezpečiť ochranu práv

sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť je lehota

pre podanie sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v zásade zachovaná

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(m. m. , pozri aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11.

2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53

a 54). Tento princíp sa napokon premietol i do ustanovenia § 124 poslednej vety zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,

lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

27. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti v súčinnosti

s okresným súdom zistil, že sťažovateľ nevyužil v danej veci dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok podľa . Keďže sťažovateľ netvrdil, tým menej

preukazoval, že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach

jeho prípadu neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3

.

28. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom

súde ústavnú sťažnosť v časti namietaného nevysporiadania sa krajského súdu s existenciou

dôvodov hodných osobitného zreteľa v odôvodnení napadnutého rozsudku ako neprípustnú

odmietol.

29. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávneho právneho záveru

krajského súdu o existencii dôvodov na aplikáciu ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o rodine

ústavný súd vychádza zo svojej stabilizovanej judikatúry, súčasťou ktorej je aj doktrína

možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach

patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom

nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách okrem iného v tom smere, či závery všeobecných súdov nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

30. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,

ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľ však túto stabilizovanú judikatúru ústavného

súdu opomína a ústavnú sťažnosť uplatnil v podstate ako ďalší opravný prostriedok

v systéme všeobecného súdnictva. Účel ústavnej sťažnosti je však v porovnaní s opravnými

prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje

výlučne ochranu základných práv a slobôd.

31. V súlade s požiadavkou komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania (), ústavný súd pri posudzovaní otázky, či mohli

byť napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené označené práva sťažovateľa,

zohľadnil nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudok

okresného súdu, ktorý krajský súd potvrdil ako vecne správny.

32. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn.

z 28. mája 2019, ktorým vo veci sťažovateľa rozhodol po vrátení veci odvolacím súdom

na nové konanie a priznal navrhovateľke výživné za obdobie troch rokov spätne od podania

návrhu, najmä uviedol:

„Odvolací súd vo svojom odôvodnení uviedol, že výživné, ktoré bolo stanovené

v roku 2002 na mal. v roku 2012, nezodpovedalo tak potrebám dieťaťa,

ale aj pomerov u otca, ktorý mal podstatne vyšší príjem ako v čase poslednej úpravy.

Z návrhu a z vykonaného dokazovania vyplynulo, aké boli výdavky spojené s návštevou

školy v tom čase mal. a z toho je zrejmé, že otec, ktorý pri dosahovaní vyššieho

mesačného príjmu sám nedospel k záveru, že je potrebné prispievať na maloletú dcéru

vyššou sumou adekvátnou jej potrebám. Naďalej platil výživné vo výške v tom čase 30%

životného minima napriek tomu, že mesačný príjem umožňoval mu platiť vyššie výživné.

Už samotná táto skutočnosť odôvodňovala návrh matky na zvýšenie výživného aj 3 roky

spätne od podaného návrhu, pretože určené výživné nezodpovedalo potrebám dieťaťa,

ale ani pomerom na strane otca, ktorý iným spôsobom ako úhradou výživného ani na výživu

mal. neprispieval. V tom videl odvolací súd nesprávny právny záver,

pretože okolnosti, ktoré boli vyššie uvedené sú tými, ktoré sú dôvodmi hodnými osobitného

zreteľa na to, aby súd určil výživné vyššie aj za dlhšiu dobu, najmä, ak pomery na strane

rodiča, ktorý je povinný prispievať na výživu, odôvodňujú takúto úpravu. Z týchto dôvodov

zrušil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí výživného,

ako návrhu matky, za obdobie od 14.5.2012 do 30.6.2015...

Dôvody hodné osobitného zreteľa sú dané, a preto je potrebné určiť výživné otcovi

aj za obdobie spätne 3 rokov od podania návrhu na zvýšenie výživného matkou za obdobie,

kedy dcéra bola ešte maloletou, keďže plnoletosť dosiahla až vo februári

2016.“

33. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne

správny a v dôvodoch svojho rozhodnutia vo vzťahu k sťažnostným námietkam uviedol:

„... V predmetnej veci rozhodoval odvolací súd už uznesením zo dňa 12. septembra

2018. Týmto uznesením bol zrušený výrok súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu

na zvýšenie výživného od roku 2012 do 30.06.2015 a trovách štátu a trovách konania.

... Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal okolnosťami prípadu podľa už...

uvádzaného právneho názoru odvolacieho súdu v skoršom rozhodnutí. Zistil skutočnosti,

ktoré boli rozhodujúce do roku 2015 a správne aj vec posúdil. Zrejme je z tohto konania

a odvolací súd sa pridržiava tohto svojho právneho názoru už skôr vysloveného,

že existovali dôvody hodné osobitného zreteľa vzhľadom na minimálne výživné, ktoré platil

otec na dcéru bez ohľadu nato akom veku vývoja sa nachádzala tiež, aké boli výdavky.

Bez ohľadu nato, že dieťa žije v zahraničí odvolací súd sa domnieva, že pre temer dospelé

dieťa je 26 Eurové výživné skutočne neprimerané. Pokiaľ by aj žila na Slovensku určené

výživné vo výške 120 Eur mesačne od mája 2012 do februára 2015 neskôr už len 40 Eur

mesačne sú primeraným výživným vzhľadom na vek a potreby dieťaťa, ktoré medzitým

nadobudlo plnoletosť a v tomto konaní už vystupuje, ako navrhovateľka. Pomery sa

na strane navrhovateľky nesporne zmenili. Rodičia majú participovať na výživnom zhruba

v rovnakej miere. Súd prvej inštancie zistil pomery matky, potreby dieťaťa a pomery otca. Je

potrebné konštatovať, že otec v minulosti zarábal primerane a preto suma 120 Eur mesačne

z obdobia kedy riadne pracoval nie je ničím neprimeraným.

Zákon presne taxatívne nevymedzuje, čo je možné považovať za dôvody hodné

osobitného zreteľa a toto ustálenie patrí do úvahy súdu. Hmotnoprávnou podmienkou pre

zmenu súdneho rozhodnutia je zmena pomerov účastníkov konania. Nová koncepcia

obmedzuje možnosti zvýšiť výživné spätne od podaného návrhu, napriek tomu túto možnosť

nevylučuje. Zákon o rodine upravuje základné zásady, ktoré sú právnym vyjadrením

mravných postulátov.

... V článku 4 Zákona o rodine je vyjadrená povinnosť jednotlivých členov rodiny

vzájomne si pomáhať , vrátane zabezpečenia hmotných potrieb. Dieťa má zákonný nárok na

výživu od svojich rodičov, ide teda o povinnosť rodičov zo zákona. Výživné bolo určované

oprávnenej osobe - navrhovateľke po dobu dosiahnutia veku dospelosti len jedenkrát,

keď bola vo veku piatich rokov života, v predškolskom veku. Otec dlhodobo plnil

vyživovaciu povinnosť pod hranicou 30% životného minima a počas celého súdneho

konania / vrátane konania pred odvolacím súdom / nepovažoval nárok dieťaťa na akékoľvek

zvýšenie výživného za dôvodné, majúc vedomosť o veku dieťaťa. Obrana otca, že nemal

vedomosť o pomeroch dcéry neobstojí. Pasivita povinného rodiča za daných okolností sa

javí pre odvolací súd ako skutočnosť odporujúca s dobrými mravmi a ako dôvod hodný

osobitného zreteľa na priznanie výživného po dobu troch rokov spätne od podaného

návrhu.“

34. Poukazujúc na odôvodnenie napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje,

že nezistil svojvoľný postup krajského súdu vo vzťahu k výkladu a aplikácii § 77 ods. 1

zákona o rodine, ktorý umožňuje priznať výživné na maloleté dieťa spätne za dobu 3 rokov

pred podaním návrhu. V napadnutom rozsudku odvolací súd zotrval na svojom právnom

názore o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú aplikáciu

citovaného ustanovenia zákona o rodine, pričom právny názor odvolacieho súdu o danosti

týchto dôvodov bol sťažovateľovi známy už z predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia

krajského súdu. Krajský súd, vychádzajúc zo znenia citovaného ustanovenia zákona

o rodine, ktoré taxatívne nestanovuje, čo je možné považovať za dôvody hodné osobitného

zreteľa, a teda ich ustálenie je na úvahe súdu; poukazujúc tiež na základné zásady rodinného

kódexu, zohľadnil konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu, pričom poukázal najmä

na pasivitu sťažovateľa, ktorému vyživovacia povinnosť voči navrhovateľke vyplývala

priamo zo zákona. Krajský súd tiež zohľadnil skutočnosť, že súd rozhodoval o vyživovacej

povinnosti sťažovateľa voči maloletej len raz, a to vo veku jej piatich rokov,

pričom sťažovateľ počas celej doby platil minimálne výživné (aj keď jeho pomery mu

umožňovali platiť vyššie výživné) a iným spôsobom na výživu maloletej neprispieval.

Z tohto hľadiska je významnou aj okolnosť, že sťažovateľ počas celého súdneho konania

nepovažoval nárok na akékoľvek zvýšenie výživného za dôvodný. Nemožno sa

preto stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že krajským súdom uvádzané dôvody hodné

osobitného zreteľa sú zároveň skutočnosťami odôvodňujúcimi zmenu súdneho rozhodnutia.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil svojvoľný výklad či aplikáciu

právnych predpisov, ktoré by zakladali ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozsudku.

Právny záver krajského súdu vo veci sťažovateľa tak nemožno považovať za arbitrárny,

a tým popierajúci základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivý

proces.

35. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

36. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu po právnej i skutkovej stránke a, pridržiavajúc sa svojho vo veci skôr

vysloveného právneho názoru, rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Ústavný súd po prieskume napadnutého rozsudku dospel k záveru, že sťažovateľom

uplatnené námietky týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci sa javia nedôvodné

a nesignalizujú takú súvislosť s možným porušením jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa či jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého

rozsudku nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu

nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Vychádzajúc z uvedeného,

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

37. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľa, ako aj o návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého

rozsudku v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2020

Martin Vernarský predseda senátu