Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)IV. ÚS 272/2020
PDF · 514.3 KB
No categories available
IV. ÚS 272/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , , zastúpenej advokátskou kanceláriou
, , v mene ktorej koná
konateľ a advokát , , vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1 S 162/2019-84 z 21. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 1 S 162/2019-84 z 21. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
1.1 Ústavná sťažnosť bola doplnená podaním z 12. júna 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím č. 9/2014 z 25. apríla 2014 (ďalej len „rozhodnutie
č. 9/2014“) schválilo investičnú pomoc pre sťažovateľa na uskutočnenie «investičného
zámeru „Vybudovanie nového závodu na výrobu “ v lokalite , okres
Bardejov, v maximálnej nominálnej výške 4 500 000,- EUR.».
3. V dňoch 3. a 4. júla 2018 vykonali zamestnanci Ústredia práce, sociálnych vecí
a rodiny (ďalej len „ústredie“) kontrolu označenú ako „preventívna kontrola náhodným
výberom v kontrolovanom subjekte“. Po vykonaní kontroly ústredie v stanovisku
z 5. mája 2018 potvrdilo svoje predošlé stanovisko, podľa ktorého u sťažovateľa evidovalo
k 31. decembru 2015 71 pracovných miest. Ústredie tiež uviedlo, že sťažovateľ porušil
podmienky rozhodnutia ministerstva, za ktorých mu bola poskytnutá investičná pomoc,
keďže nevytvoril 150 nových pracovných miest do konca roka 2015. Sťažovateľ poukazuje
na to, že potvrdením zo 14. januára 2019 Sociálna poisťovňa potvrdila, že u sťažovateľa
eviduje k 31. decembru 2018 138 poistencov (zamestnancov).
4. Výzvou z 25. januára 2019 vyzvalo ministerstvo sťažovateľa na predloženie
vysvetlenia týkajúceho sa plnenia podmienok, na základe ktorých mu bola poskytnutá
investičná pomoc. Sťažovateľ v reakcii na výzvu ministerstva uviedol, že nezrovnalosť
v počte zamestnancov bola zrejme spôsobená metodikou zisťovania skutkového stavu,
„kedy príslušné orgány nezapočítali do počtu zamestnaných osôb práceneschopné osoby
a osoby zamestnané na čiastočný pracovný úväzok. Sťažovateľ ako prílohu svojej odpovede
predložil potvrdenie Sociálnej poisťovne zo dňa 14. 01. 2019...“. Sťažovateľ následne
požiadal ministerstvo o zmenu rozhodnutia č. 9/2014 z dôvodu, že nebude vedieť splniť
podmienku vytvorenia príslušného počtu pracovných miest. Ministerstvo vyzvalo
sťažovateľa, aby uviedol, ku ktorému dňu vytvoril alebo vytvorí 136 nových pracovných
miest. Sťažovateľ v doplnení žiadosti o zmenu rozhodnutia uviedol, že „počet 136
pracovných miest dosiahol ku dňu 31. 12. 2018 a že tento stav dokáže aj udržať.“.
5. Ministerstvo žiadosti sťažovateľa o zmenu rozhodnutia č. 9/2014 nevyhovelo, toto
rozhodnutie zrušilo a rozhodnutím č. 5/2019, č. 03335/2019-4220-35490 z 13. júna 2019
(ďalej len „rozhodnutie č. 5/2019“) uložilo sťažovateľovi povinnosť vrátiť
a) investičnú pomoc vo forme úľavy na dani z príjmu uplatnenú v celkovej
výške 110 756,05 € na základe dodatočného daňového priznania v zmysle príslušných
ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a
b) investičnú pomoc vo forme dotácie na obstaraný dlhodobý hmotný majetok
čerpanú v celkovej výške 1 600 000 € do 15 pracovných dní odo dňa doručenia rozhodnutia.
6. Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie ministerstva č. 5/2019 je nezákonné, keďže
ministerstvo porušilo § 23 ods. 14 zákona č. 57/2018 Z. z. o regionálnej investičnej pomoci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 57/2018 Z. z.“). Sťažovateľ predovšetkým namieta, že
- ministerstvo založilo svoje rozhodnutie č. 5/2019 na štyroch dôvodoch, pričom
sťažovateľa vyzvalo k predloženiu vysvetlenia len k jednému dôvodu, sťažovateľ teda
nemal možnosť predložiť vysvetlenia k ďalším trom dôvodom;
- ministerstvo vychádzalo vo svojom rozhodnutí č. 5/2019 aj z potvrdenia Sociálnej
poisťovne z 9. apríla 2019, ktoré však sťažovateľovi nikdy nedoručilo s možnosťou vyjadriť
sa k nemu;
- podľa sťažovateľa kontrola vykonaná ústredím v dňoch 3. až 4. júla 2018 bola
nezákonná, keďže bola vykonaná spôsobom, ktorý nemá zákonný podklad;
- podmienky pre zrušenie rozhodnutia č. 9/2014 neboli splnené, keďže sťažovateľ
v súlade s § 25 zákona č. 57/2018 Z. z. preukázateľne zamestnával viac ako 90 % počtu
zamestnancov, ktorý bol určený rozhodnutím č. 9/2014;
- boli splnené podmienky pre vyhovenie žiadosti sťažovateľa o zmenu rozhodnutia,
napriek tomu tejto žiadosti nebolo vyhovené, keďže ministerstvo bez náležitého dôvodu
ukončilo posudzovanie žiadosti sťažovateľa.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ podal krajskému súdu správnu žalobu, ktorou sa
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministerstva č. 5/2019 a konania, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu. So správnou žalobou podal sťažovateľ aj návrh na priznanie
odkladného účinku správnej žaloby podľa § 185 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Tento návrh odôvodnil tým,
že na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia ministerstva je povinný vrátiť
investičnú pomoc vo výške 1 710 756, 05 €, pričom táto suma mnohonásobne prevyšuje
jemu dostupný objem finančných prostriedkov. Pre sťažovateľa by bolo jediným dostupným
riešením ukončenie podnikania a speňaženie hnuteľného a nehnuteľného majetku
a technológií. Teda v „prípade okamžitého výkonu Rozhodnutia č. 5/2019 tak sťažovateľovi
hrozí závažná ujma, resp. vážny nenapraviteľný následok.“. Táto situácia sa následne
nevyhnutne dotkne aj zamestnancov sťažovateľa. Sťažovateľ poukazuje na to,
že podnikanie vykonáva v okrese Bardejov, ktorý je jedným z menej rozvinutých okresov
a ktorý sa umiestnil na 9. mieste zo všetkých okresov v počte evidovaných nezamestnaných.
Aj z uvedeného je zrejmé, že ministerstvo „povýšilo svoje vlastné záujmy nad záujmy
občanov a celej spoločnosti, keď nepripustilo žiadosť sťažovateľa o zmenu rozhodnutia, ale
namiesto toho prijalo nezákonné rozhodnutie. Rovnako nepostupoval v súlade so záujmami
spoločnosti Krajský súd v Bratislave, keď nepriznal správnej žalobe žalobcu odkladný
účinok, a to navyše bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia. Krajský súd
v Bratislave sa nezaoberal dôkladne posúdením dôvodnosti návrhu sťažovateľa na priznanie
odkladného účinku správnej žalobe. Obmedzil sa iba na strohé konštatovanie, že nezistil
zákonný dôvod pre priznanie odkladného účinku správnej žalobe, pretože sťažovateľ
nepreukázal, že mu hrozí závažná ujma a že priznanie odkladného účinku nebude v rozpore
s verejným záujmom. Tento záver Krajského súdu v Bratislave je pre sťažovateľa značne
prekvapivý, nakoľko následok okamžitého výkonu rozhodnutia v podobe totálnej likvidácie
sťažovateľa a s tým súvisiaceho prepúšťania 138 zamestnancov je zjavne v rozpore
s verejným záujmom. Na druhej strane je bez akýchkoľvek pochybností vo verejnom záujme
udržanie zamestnanosti u sťažovateľa, a to minimálne do momentu právoplatného
skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1 S/162/2019
vo veci samej.“.
8. Sťažovateľ poukazuje na to, že dôvodom na priznanie odkladného účinku správnej
žaloby v zmysle § 185 písm. a) SSP je už aj hrozba uvedených následkov, t. j. nevyžaduje
sa ich priame naplnenie. Sťažovateľ sa domnieva, že jeho návrh bol riadne odôvodnený
a poskytoval dostatočný podklad pre priznanie odkladného účinku. Krajský súd sa
s dôvodmi jeho návrhu dostatočne nezaoberal, okolnosti prípadu náležite nevyhodnotil,
„čím jednak prispel k zintenzívneniu hrozby závažnej ujmy na strane sťažovateľa spojenej
s okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia a jednak zasiahol do sťažovateľových
základných práv a slobôd...“. Nepriznanie odkladného účinku správnej žaloby a následný
majetkový postih by viedli k zániku hospodárskej existencie sťažovateľa a prípadné
rozhodnutie o správnej žalobe v prospech sťažovateľa by už nebolo spôsobilé napraviť
protiprávny stav. V dôsledku toho by celé súdne konanie bolo bez reálneho významu. Ani
prípadný „nárok na náhradu škody by nemal pre sťažovateľa reparačný účinok, vzhľadom
k výške Ministerstvom hospodárstva uplatňovaného nároku.
Krajský súd arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľa na priznanie odkladného
účinku správnej žalobe tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil.
Krajský súd sa vo svojich záveroch obmedzil na konštatovanie výsledkov jeho hodnotenia
bez logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych ustanovení.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave je tak nepresvedčivé a popiera základné princípy
spravodlivého procesu, ktorého výsledkom má byť predvídateľné rozhodnutie...“.
9. Krajský súd sa podľa sťažovateľa riadne nevysporiadal s jeho argumentáciou
v návrhu, obmedzil sa iba na jednoduché konštatovanie nedôvodnosti návrhu. Krajský súd
sa nevysporiadal „jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie o návrhu na priznanie
odkladného účinku správnej žalobe podstatné a právne významné.“. Napadnuté uznesenie je
potrebné považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S/162/2019-84
zo dňa 21. novembra 2019 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S/162/2019-84 zo dňa 21. novembra
2019 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 30.000,- eur... na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v sume 450,29 Eur na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
11. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ
odvodňuje významom, ktorý má predmetné konanie pre neho, a tiež právnou neistotou,
v ktorej sa ocitol po rozhodnutí ministerstva a krajského súdu. Sťažovateľ uvádza,
že ministerstvo pristúpilo k vymáhaniu predmetnej sumy a Okresnému súdu Bardejov
doručilo návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Okresný súd Bardejov uznesením
sp. zn. 1 Cb 71/2019 z 8. januára 2020 zriadil záložné právo k hnuteľným a nehnuteľným
veciam sťažovateľa v prospech ministerstva. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ nachádza
v stave právnej neistoty. V dôsledku neposkytnutia súdnej ochrany krajským súdom mu
bolo «znemožnené efektívne chrániť svoje vlastnícke právo, ako aj práva svojich
zamestnancov... momentálne čelí riziku, že takýto zásah štátneho orgánu na majetkovú
podstatu sťažovateľa a následné hromadné prepúšťanie zamestnancov sú definitívne, čím
dôjde k nezvratnému zániku jeho hospodárskej existencie.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- €
za spôsob „odškodnenia“ resp. zmiernenia následkov spôsobených sťažovateľovi v dôsledku
neposkytnutia riadnej súdnej ochrany Krajským súdom...».
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
15. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
21. Ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nie je jeho
úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
22. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou posudzuje spravodlivosť procesu ako
celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba
v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany
orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý
a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
23. Ústavný súd do konania vo veci samej pred jeho právoplatným skončením
zasiahne len výnimočne, ak by išlo o rozhodnutie súdu spôsobilé výrazne a už nezvratným
(nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich
porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená
neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na
výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo
v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
24. Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
25. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva
iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti
zbraní či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada
spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46
ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne
relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci
(m. m. III. ÚS 305/08).
26. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu čl. 46 ods. 1
ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania má svoj
ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci viazaný princípmi
spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
27. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012,
28. Podľa § 185 ods. 1 písm. a) SSP správny súd môže na návrh žalobcu
a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, ak by
okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu
verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná
hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný
vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným
záujmom.
29. Odkladný účinok správnej žaloby upravený v § 184 až § 189 SSP «predstavuje
jeden z nových právnych inštitútov správneho súdneho konania, ktoré majú zabezpečiť
efektívnu ochranu zo strany správneho súdu tak, aby jeho rozhodnutie mohlo byť nielen
formálnym, ale i materiálnym prostriedkom ochrany práv a právom chránených záujmov
úspešného žalobcu. Podstatou odkladného účinku je zabezpečenie takého stavu, pri ktorom
by správnym súdom preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy
nevyvolávali žiadne právne účinky vrátane takých, ktoré by ich zrealizovaním boli
považované za skonzumované... Odkladný účinok správnej žaloby má predbežný,
zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent neodkladných
a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných a iných opatrení
v civilnom mimosporovom konaní. Oproti týmto opatreniam podstatou odkladného účinku
je „zmrazenie“ právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného
rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy... Možnosť priznania odkladného
účinku správnej žalobe rozhodnutím správneho súdu je plne ovládaná dispozičnou
zásadou... Podanie návrhu na priznanie odkladného účinku nie je viazané na žiadnu lehotu.
Žalobca môže podať takýto návrh najskôr so správnou žalobou, či už ako jej súčasť, alebo
samostatne a najneskôr do konečného rozhodnutia správneho súdu (pozri § 187 ods. 3)...
Návrh na priznanie odkladného účinku má v zásade povahu podania vo veci samej (§ 55
ods. 2). Okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57) by mal návrh obsahovať aj
dostatočnú identifikáciu dôvodu na priznanie odkladného účinku v zmysle písm. a) alebo b)
§ 185. Pri dôvode týkajúcom sa písm. a) § 185 by pritom mal navrhovateľ (žalobca)
dostatočne vymedziť aj konkrétny dôvod a skutkové okolnosti s ním spojené. Od tohto
vymedzenia nakoniec závisí vo veľkej miere aj rozhodnutie správneho súdu a rozsah jeho
odôvodnenia... Proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu
na priznanie odkladného účinku, či už kladne, alebo záporne, nie je prípustná kasačná
sťažnosť [§ 439 ods. 2 písm. e)], a to z dôvodu, aby sa pre rozhodovanie o nej zbytočne
nepredlžovalo konanie vo veci samej. Žalobca však môže podať nový návrh na priznanie
odkladného účinku, ak došlo k zmene pôvodného skutkového alebo právneho stavu.»
[BARICOVÁ, J.; FEČÍK, M.; ŠTEVČEK, M.; FILOVÁ, A. a kol. Správny súdny poriadok.
Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018. s. 924, s. 926 až 927 a s. 934. (porovnaj tiež
m. m. I. ÚS 53/2018, III. ÚS 231/2018, III. ÚS 468/2018)].
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
30. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu z 21. novembra 2019, ktorým krajský súd návrh
sťažovateľa na priznanie odkladného účinku správnej žaloby zamietol. Sťažovateľ
predovšetkým namieta, že krajský súd napadnuté uznesenie neodôvodnil dostatočne,
napadnuté uznesenie je preto podľa sťažovateľa zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
31. Krajský súd v napadnutom uznesení poukázal na podanie správnej žaloby
sťažovateľom a tiež uviedol obsah jeho návrhu na priznanie odkladného účinku tejto
správnej žaloby. K tomuto návrhu sa vyjadrilo aj ministerstvo ako žalovaný. Krajský súd
v napadnutom uznesení vymedzil obsah vyjadrenia ministerstva, ktoré návrh sťažovateľa
na priznanie odkladného účinku považovalo za nedôvodný a neopodstatnený vzhľadom na
to, že sťažovateľ „vo svojom návrhu len jednoducho konštatuje, že okamžitým výkonom
napadnutého rozhodnutia mu hrozí závažná ujma, resp. nenapraviteľný následok, pričom
uvádza, že nedisponuje takými finančnými prostriedkami, z ktorých by vedel uhradiť svoj
záväzok vyplývajúci mu z predmetného rozhodnutia. Žalobca svoje tvrdenie nepodložil
žiadnymi dôkazmi, pričom žalovaný má vedomosť, že žalobca pristúpil v priebehu roka
2019 k založeniu časti svojho dlhodobého majetku v prospech iného podniku v skupine, čo
žalovaný považuje za účelové. Žalobca si je vedomý porušenia podmienok poskytnutia
investičnej pomoci a svojej povinnosti finančné prostriedky žalovanému vrátiť. Žalovaný má
za to, že ak súd prizná žalobe odkladný účinok, mohol by tým žalobcovi umožniť vykonanie
ďalších úkonov smerujúcich k zmenšeniu jeho majetku a zníženiu možnosti uspokojenia
pohľadávky žalovaného...“.
32. Následne krajský súd poukázal na všeobecné východiská týkajúce sa podávania
správnej žaloby a jej odkladného účinku, citoval § 184, § 185, § 186, § 188 a § 149 ods. 2
SSP a uviedol tieto právne závery:
„13. Správny súd po oboznámení sa s návrhom žalobcu na priznanie odkladného
účinku správnej žalobe a vyjadrením žalovaného k žalobe a návrhu na priznanie
odkladného účinku správnej žalobe nezistil zákonný dôvod pre jeho priznanie. Žalobca vo
svojom návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe neuviedol, aká závažná
ujma či škoda mu okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia žalovaného hrozí. Žalobca
nepredložil žiadne dôkazy svedčiace o tom, že okamžitým výkonom napadnutého
rozhodnutia môže dôjsť k závažným následkom či škodám v zmysle § 185 písm. a) SSP.
Žalobca závažné následky, ktoré mu hrozia, bližšie nešpecifikoval žiadnym spôsobom. Tak,
ako už bolo konštatované vyššie, priznanie odkladného účinku správnej žalobe má charakter
výnimočnosti a odkladný účinok je možné žalobe priznať len v prípade, že okamžitým
výkonom napadnutého rozhodnutia hrozí žalobcovi niektorý zo zákonom predpokladaných
závažných následkov. Krajský súd je toho názoru, že dôvody uvedené v žalobe, ktorými
žalobca odôvodňuje svoj návrh na priznanie odkladného účinku žalobe, neosvedčujú, že
okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozí žalobcovi závažná ujma, prípadne iný
vážny nenapraviteľný následok v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Žalobca
taktiež nepreukázal, že priznanie odkladného účinku správnej žalobe nebude v rozpore
s verejným záujmom.
14. Vzhľadom na to, že žalobca v návrhu na priznanie odkladného účinku správnej
žalobe nepreukázal ani jednu z podmienok pre priznanie odkladného účinku správnej
žalobe, a to hrozbu ním tvrdenej závažnej ujmy a súladu priznania odkladného účinku
správnej žalobe s verejným záujmom, neosvedčil splnenie základných zákonom
vyžadovaných predpokladov definovaných v ustanovení § 185 písm. a) SSP, a preto správny
súd v súlade s ust. § 188 SSP návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej
žalobe zamietol.“
33. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva predovšetkým záver,
že sťažovateľ svoje tvrdenia o splnení podmienok pre priznanie odkladného účinku správnej
žalobe nijako nepreukázal. O svojich tvrdeniach v návrhu nepredložil žiadne dôkazy.
Z napadnutého uznesenia je tiež zrejmé, že podkladom pre rozhodnutie krajského súdu bolo
aj vyjadrenie ministerstva ako žalovaného, v ktorom ministerstvo okrem iných poukázalo
na to, že sťažovateľ v priebehu roka 2019 zakladal časť svojho dlhodobého majetku
v prospech iného podniku v skupine, preto podľa ministerstva odkladný účinok správnej
žaloby by mohol viesť k vykonaniu ďalších úkonov sťažovateľom smerujúcich k zmenšeniu
jeho majetku, a tým k zníženiu možnosti uspokojenia pohľadávky ministerstva.
34. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že právne
závery krajského súdu vo vzťahu k nesplneniu podmienok na priznanie odkladného účinku
správnej žaloby sú logické, rešpektujú účel vo veci aplikovaných právnych noriem –
príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku. Odôvodnenie napadnutého uznesenia
je dostatočným podkladom pre výrok, ktorým krajský súd návrh sťažovateľa na priznanie
odkladného účinku správnej žalobe zamietol, preto tieto právne závery nie sú zjavne
neodôvodnené a ani arbitrárne, a tak sú ústavne akceptovateľné.
35. Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že správna žaloba má odkladný účinok
len vtedy, keď to zákon výslovne ustanovuje (§ 184 SSP). Správny súd môže priznať
správnej žalobe odkladný účinok na návrh za splnenia podmienok ustanovených v § 185
SSP. Nemožno považovať za arbitrárny taký výklad § 185 SSP, ktorý uplatnil aj krajský
súd, podľa ktorého je zodpovednosťou žalobcu, aby preukázal splnenie podmienok
v zmysle § 185 SSP. Na tomto základe nemožno uvažovať o vyslovení porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu.
36. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nepreukázal, akým
spôsobom malo dôjsť k porušeniu tohto základného práva napadnutým uznesením krajského
súdu. Zaplatenie špecifikovanej sumy predstavujúcej investičnú pomoc vo forme daňovej
úľavy a vo forme dotácie na obstaranie dlhodobého hmotného majetku nepochybne
predstavuje zásah do majetkovej sféry sťažovateľa. Na druhej strane je relevantné,
že poskytnutie investičnej pomoci bolo podmienené splnením určitých podmienok.
Posudzovanie právneho záveru ministerstva vyjadreného v rozhodnutí č. 5/2019, podľa
ktorého sťažovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie investičnej pomoci, bude
predmetom posudzovania krajského súdu v konaní o správnej žalobe sťažovateľa. Z tohto
pohľadu v tomto štádiu konania nemožno jednoznačne posúdiť, či zásah do majetkovej
sféry sťažovateľa je ústavne akceptovateľný a či predstavuje porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Pokiaľ došlo k zásahu do majetkovej sféry
sťažovateľa na podklade napadnutého uznesenia krajského súdu, tento zásah nemožno
považovať za porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy aj
vzhľadom na záver o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia.
37. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v danom prípade nič nenasvedčuje tomu,
že by sťažovateľovi nebolo možné poskytnúť súdnu ochranu v konaní o správnej žalobe
proti rozhodnutiu ministerstva. Sťažovateľ taktiež môže podať nový návrh na priznanie
odkladného účinku správnej žaloby, v ktorom dostatočne preukáže existenciu dôvodov
na vyhovenie takému návrhu.
38. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu