Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 272/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , , zastúpenej advokátskou kanceláriou

, , v mene ktorej koná

konateľ a advokát , , vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -84 z 21. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a 2 (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -84 z 21. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

1.1 Ústavná sťažnosť bola doplnená podaním z 12. júna 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím č. 9/2014 z 25. apríla 2014 (ďalej len „rozhodnutie

č. 9/2014“) schválilo investičnú pomoc pre sťažovateľa na uskutočnenie «investičného

zámeru „Vybudovanie nového závodu na výrobu “ v lokalite , okres

Bardejov, v maximálnej nominálnej výške 4 500 000,- EUR.».

3. V dňoch 3. a 4. júla 2018 vykonali zamestnanci Ústredia práce, sociálnych vecí

a rodiny (ďalej len „ústredie“) kontrolu označenú ako „preventívna kontrola náhodným

výberom v kontrolovanom subjekte“. Po vykonaní kontroly ústredie v stanovisku

z 5. mája 2018 potvrdilo svoje predošlé stanovisko, podľa ktorého u sťažovateľa evidovalo

k 31. decembru 2015 71 pracovných miest. Ústredie tiež uviedlo, že sťažovateľ porušil

podmienky rozhodnutia ministerstva, za ktorých mu bola poskytnutá investičná pomoc,

keďže nevytvoril 150 nových pracovných miest do konca roka 2015. Sťažovateľ poukazuje

na to, že potvrdením zo 14. januára 2019 Sociálna poisťovňa potvrdila, že u sťažovateľa

eviduje k 31. decembru 2018 138 poistencov (zamestnancov).

4. Výzvou z 25. januára 2019 vyzvalo ministerstvo sťažovateľa na predloženie

vysvetlenia týkajúceho sa plnenia podmienok, na základe ktorých mu bola poskytnutá

investičná pomoc. Sťažovateľ v reakcii na výzvu ministerstva uviedol, že nezrovnalosť

v počte zamestnancov bola zrejme spôsobená metodikou zisťovania skutkového stavu,

„kedy príslušné orgány nezapočítali do počtu zamestnaných osôb práceneschopné osoby

a osoby zamestnané na čiastočný pracovný úväzok. Sťažovateľ ako prílohu svojej odpovede

predložil potvrdenie Sociálnej poisťovne zo dňa 14. 01. 2019...“. Sťažovateľ následne

požiadal ministerstvo o zmenu rozhodnutia č. 9/2014 z dôvodu, že nebude vedieť splniť

podmienku vytvorenia príslušného počtu pracovných miest. Ministerstvo vyzvalo

sťažovateľa, aby uviedol, ku ktorému dňu vytvoril alebo vytvorí 136 nových pracovných

miest. Sťažovateľ v doplnení žiadosti o zmenu rozhodnutia uviedol, že „počet 136

pracovných miest dosiahol ku dňu 31. 12. 2018 a že tento stav dokáže aj udržať.“.

5. Ministerstvo žiadosti sťažovateľa o zmenu rozhodnutia č. 9/2014 nevyhovelo, toto

rozhodnutie zrušilo a rozhodnutím č. 5/2019, č. 03335/2019-4220-35490 z 13. júna 2019

(ďalej len „rozhodnutie č. 5/2019“) uložilo sťažovateľovi povinnosť vrátiť

a) investičnú pomoc vo forme úľavy na dani z príjmu uplatnenú v celkovej

výške 110 756,05 € na základe dodatočného daňového priznania v zmysle príslušných

ustanovení o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a zákona

č. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a

b) investičnú pomoc vo forme dotácie na obstaraný dlhodobý hmotný majetok

čerpanú v celkovej výške 1 600 000 € do 15 pracovných dní odo dňa doručenia rozhodnutia.

6. Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie ministerstva č. 5/2019 je nezákonné, keďže

ministerstvo porušilo o regionálnej investičnej pomoci

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Sťažovateľ predovšetkým namieta, že

- ministerstvo založilo svoje rozhodnutie č. 5/2019 na štyroch dôvodoch, pričom

sťažovateľa vyzvalo k predloženiu vysvetlenia len k jednému dôvodu, sťažovateľ teda

nemal možnosť predložiť vysvetlenia k ďalším trom dôvodom;

- ministerstvo vychádzalo vo svojom rozhodnutí č. 5/2019 aj z potvrdenia Sociálnej

poisťovne z 9. apríla 2019, ktoré však sťažovateľovi nikdy nedoručilo s možnosťou vyjadriť

sa k nemu;

- podľa sťažovateľa kontrola vykonaná ústredím v dňoch 3. až 4. júla 2018 bola

nezákonná, keďže bola vykonaná spôsobom, ktorý nemá zákonný podklad;

- podmienky pre zrušenie rozhodnutia č. 9/2014 neboli splnené, keďže sťažovateľ

v súlade s preukázateľne zamestnával viac ako 90 % počtu

zamestnancov, ktorý bol určený rozhodnutím č. 9/2014;

- boli splnené podmienky pre vyhovenie žiadosti sťažovateľa o zmenu rozhodnutia,

napriek tomu tejto žiadosti nebolo vyhovené, keďže ministerstvo bez náležitého dôvodu

ukončilo posudzovanie žiadosti sťažovateľa.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ podal krajskému súdu správnu žalobu, ktorou sa

domáhal preskúmania a konania, ktoré

predchádzalo jeho vydaniu. So správnou žalobou podal sťažovateľ aj návrh na priznanie

odkladného účinku správnej žaloby podľa Správny

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Tento návrh odôvodnil tým,

že na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia ministerstva je povinný vrátiť

investičnú pomoc vo výške 1 710 756, 05 €, pričom táto suma mnohonásobne prevyšuje

jemu dostupný objem finančných prostriedkov. Pre sťažovateľa by bolo jediným dostupným

riešením ukončenie podnikania a speňaženie hnuteľného a nehnuteľného majetku

a technológií. Teda v „prípade okamžitého výkonu Rozhodnutia č. 5/2019 tak sťažovateľovi

hrozí závažná ujma, resp. vážny nenapraviteľný následok.“. Táto situácia sa následne

nevyhnutne dotkne aj zamestnancov sťažovateľa. Sťažovateľ poukazuje na to,

že podnikanie vykonáva v okrese Bardejov, ktorý je jedným z menej rozvinutých okresov

a ktorý sa umiestnil na 9. mieste zo všetkých okresov v počte evidovaných nezamestnaných.

Aj z uvedeného je zrejmé, že ministerstvo „povýšilo svoje vlastné záujmy nad záujmy

občanov a celej spoločnosti, keď nepripustilo žiadosť sťažovateľa o zmenu rozhodnutia, ale

namiesto toho prijalo nezákonné rozhodnutie. Rovnako nepostupoval v súlade so záujmami

spoločnosti Krajský súd v Bratislave, keď nepriznal správnej žalobe žalobcu odkladný

účinok, a to navyše bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia. Krajský súd

v Bratislave sa nezaoberal dôkladne posúdením dôvodnosti návrhu sťažovateľa na priznanie

odkladného účinku správnej žalobe. Obmedzil sa iba na strohé konštatovanie, že nezistil

zákonný dôvod pre priznanie odkladného účinku správnej žalobe, pretože sťažovateľ

nepreukázal, že mu hrozí závažná ujma a že priznanie odkladného účinku nebude v rozpore

s verejným záujmom. Tento záver Krajského súdu v Bratislave je pre sťažovateľa značne

prekvapivý, nakoľko následok okamžitého výkonu rozhodnutia v podobe totálnej likvidácie

sťažovateľa a s tým súvisiaceho prepúšťania 138 zamestnancov je zjavne v rozpore

s verejným záujmom. Na druhej strane je bez akýchkoľvek pochybností vo verejnom záujme

udržanie zamestnanosti u sťažovateľa, a to minimálne do momentu právoplatného

skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

vo veci samej.“.

8. Sťažovateľ poukazuje na to, že dôvodom na priznanie odkladného účinku správnej

žaloby v zmysle je už aj hrozba uvedených následkov, t. j. nevyžaduje

sa ich priame naplnenie. Sťažovateľ sa domnieva, že jeho návrh bol riadne odôvodnený

a poskytoval dostatočný podklad pre priznanie odkladného účinku. Krajský súd sa

s dôvodmi jeho návrhu dostatočne nezaoberal, okolnosti prípadu náležite nevyhodnotil,

„čím jednak prispel k zintenzívneniu hrozby závažnej ujmy na strane sťažovateľa spojenej

s okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia a jednak zasiahol do sťažovateľových

základných práv a slobôd...“. Nepriznanie odkladného účinku správnej žaloby a následný

majetkový postih by viedli k zániku hospodárskej existencie sťažovateľa a prípadné

rozhodnutie o správnej žalobe v prospech sťažovateľa by už nebolo spôsobilé napraviť

protiprávny stav. V dôsledku toho by celé súdne konanie bolo bez reálneho významu. Ani

prípadný „nárok na náhradu škody by nemal pre sťažovateľa reparačný účinok, vzhľadom

k výške Ministerstvom hospodárstva uplatňovaného nároku.

Krajský súd arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľa na priznanie odkladného

účinku správnej žalobe tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil.

Krajský súd sa vo svojich záveroch obmedzil na konštatovanie výsledkov jeho hodnotenia

bez logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych ustanovení.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave je tak nepresvedčivé a popiera základné princípy

spravodlivého procesu, ktorého výsledkom má byť predvídateľné rozhodnutie...“.

9. Krajský súd sa podľa sťažovateľa riadne nevysporiadal s jeho argumentáciou

v návrhu, obmedzil sa iba na jednoduché konštatovanie nedôvodnosti návrhu. Krajský súd

sa nevysporiadal „jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie o návrhu na priznanie

odkladného účinku správnej žalobe podstatné a právne významné.“. Napadnuté uznesenie je

potrebné považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu

podľa a 2 ... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -84

zo dňa 21. novembra 2019 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -84 zo dňa 21. novembra

2019 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 30.000,- eur... na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 450,29 Eur na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

11. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ

odvodňuje významom, ktorý má predmetné konanie pre neho, a tiež právnou neistotou,

v ktorej sa ocitol po rozhodnutí ministerstva a krajského súdu. Sťažovateľ uvádza,

že ministerstvo pristúpilo k vymáhaniu predmetnej sumy a Okresnému súdu Bardejov

doručilo návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Okresný súd Bardejov uznesením

sp. zn. z 8. januára 2020 zriadil záložné právo k hnuteľným a nehnuteľným

veciam sťažovateľa v prospech ministerstva. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ nachádza

v stave právnej neistoty. V dôsledku neposkytnutia súdnej ochrany krajským súdom mu

bolo «znemožnené efektívne chrániť svoje vlastnícke právo, ako aj práva svojich

zamestnancov... momentálne čelí riziku, že takýto zásah štátneho orgánu na majetkovú

podstatu sťažovateľa a následné hromadné prepúšťanie zamestnancov sú definitívne, čím

dôjde k nezvratnému zániku jeho hospodárskej existencie.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- €

za spôsob „odškodnenia“ resp. zmiernenia následkov spôsobených sťažovateľovi v dôsledku

neposkytnutia riadnej súdnej ochrany Krajským súdom...».

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

15. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

21. Ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nie je jeho

úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

, , , ).

22. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou posudzuje spravodlivosť procesu ako

celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba

v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany

orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý

a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

23. Ústavný súd do konania vo veci samej pred jeho právoplatným skončením

zasiahne len výnimočne, ak by išlo o rozhodnutie súdu spôsobilé výrazne a už nezvratným

(nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich

porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená

neskôr (), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na

výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo

v opravných konaniach ().

24. Ústavný súd k vzťahu medzi a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

25. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva

iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti

zbraní či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada

spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46

ods. 1 , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne

relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci

(m. m. ).

26. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania má svoj

ústavný základ v , je súd konajúci vo veci viazaný princípmi

spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

27. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

).

28. Podľa správny súd môže na návrh žalobcu

a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, ak by

okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu

verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná

hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný

vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným

záujmom.

29. Odkladný účinok správnej žaloby upravený v až «predstavuje

jeden z nových právnych inštitútov správneho súdneho konania, ktoré majú zabezpečiť

efektívnu ochranu zo strany správneho súdu tak, aby jeho rozhodnutie mohlo byť nielen

formálnym, ale i materiálnym prostriedkom ochrany práv a právom chránených záujmov

úspešného žalobcu. Podstatou odkladného účinku je zabezpečenie takého stavu, pri ktorom

by správnym súdom preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy

nevyvolávali žiadne právne účinky vrátane takých, ktoré by ich zrealizovaním boli

považované za skonzumované... Odkladný účinok správnej žaloby má predbežný,

zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent neodkladných

a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných a iných opatrení

v civilnom mimosporovom konaní. Oproti týmto opatreniam podstatou odkladného účinku

je „zmrazenie“ právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného

rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy... Možnosť priznania odkladného

účinku správnej žalobe rozhodnutím správneho súdu je plne ovládaná dispozičnou

zásadou... Podanie návrhu na priznanie odkladného účinku nie je viazané na žiadnu lehotu.

Žalobca môže podať takýto návrh najskôr so správnou žalobou, či už ako jej súčasť, alebo

samostatne a najneskôr do konečného rozhodnutia správneho súdu (pozri § 187 ods. 3)...

Návrh na priznanie odkladného účinku má v zásade povahu podania vo veci samej (§ 55

ods. 2). Okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57) by mal návrh obsahovať aj

dostatočnú identifikáciu dôvodu na priznanie odkladného účinku v zmysle písm. a) alebo b)

§ 185. Pri dôvode týkajúcom sa písm. a) § 185 by pritom mal navrhovateľ (žalobca)

dostatočne vymedziť aj konkrétny dôvod a skutkové okolnosti s ním spojené. Od tohto

vymedzenia nakoniec závisí vo veľkej miere aj rozhodnutie správneho súdu a rozsah jeho

odôvodnenia... Proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu

na priznanie odkladného účinku, či už kladne, alebo záporne, nie je prípustná kasačná

sťažnosť [§ 439 ods. 2 písm. e)], a to z dôvodu, aby sa pre rozhodovanie o nej zbytočne

nepredlžovalo konanie vo veci samej. Žalobca však môže podať nový návrh na priznanie

odkladného účinku, ak došlo k zmene pôvodného skutkového alebo právneho stavu.»

[BARICOVÁ, J.; FEČÍK, M.; ŠTEVČEK, M.; FILOVÁ, A. a kol. .

Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018. s. 924, s. 926 až 927 a s. 934. (porovnaj tiež

m. m. , , )].

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

30. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa a dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu z 21. novembra 2019, ktorým krajský súd návrh

sťažovateľa na priznanie odkladného účinku správnej žaloby zamietol. Sťažovateľ

predovšetkým namieta, že krajský súd napadnuté uznesenie neodôvodnil dostatočne,

napadnuté uznesenie je preto podľa sťažovateľa zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

31. Krajský súd v napadnutom uznesení poukázal na podanie správnej žaloby

sťažovateľom a tiež uviedol obsah jeho návrhu na priznanie odkladného účinku tejto

správnej žaloby. K tomuto návrhu sa vyjadrilo aj ministerstvo ako žalovaný. Krajský súd

v napadnutom uznesení vymedzil obsah vyjadrenia ministerstva, ktoré návrh sťažovateľa

na priznanie odkladného účinku považovalo za nedôvodný a neopodstatnený vzhľadom na

to, že sťažovateľ „vo svojom návrhu len jednoducho konštatuje, že okamžitým výkonom

napadnutého rozhodnutia mu hrozí závažná ujma, resp. nenapraviteľný následok, pričom

uvádza, že nedisponuje takými finančnými prostriedkami, z ktorých by vedel uhradiť svoj

záväzok vyplývajúci mu z predmetného rozhodnutia. Žalobca svoje tvrdenie nepodložil

žiadnymi dôkazmi, pričom žalovaný má vedomosť, že žalobca pristúpil v priebehu roka

2019 k založeniu časti svojho dlhodobého majetku v prospech iného podniku v skupine, čo

žalovaný považuje za účelové. Žalobca si je vedomý porušenia podmienok poskytnutia

investičnej pomoci a svojej povinnosti finančné prostriedky žalovanému vrátiť. Žalovaný má

za to, že ak súd prizná žalobe odkladný účinok, mohol by tým žalobcovi umožniť vykonanie

ďalších úkonov smerujúcich k zmenšeniu jeho majetku a zníženiu možnosti uspokojenia

pohľadávky žalovaného...“.

32. Následne krajský súd poukázal na všeobecné východiská týkajúce sa podávania

správnej žaloby a jej odkladného účinku, citoval § 184, § 185, § 186, § 188 a § 149 ods. 2

a uviedol tieto právne závery:

„13. Správny súd po oboznámení sa s návrhom žalobcu na priznanie odkladného

účinku správnej žalobe a vyjadrením žalovaného k žalobe a návrhu na priznanie

odkladného účinku správnej žalobe nezistil zákonný dôvod pre jeho priznanie. Žalobca vo

svojom návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe neuviedol, aká závažná

ujma či škoda mu okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia žalovaného hrozí. Žalobca

nepredložil žiadne dôkazy svedčiace o tom, že okamžitým výkonom napadnutého

rozhodnutia môže dôjsť k závažným následkom či škodám v zmysle .

Žalobca závažné následky, ktoré mu hrozia, bližšie nešpecifikoval žiadnym spôsobom. Tak,

ako už bolo konštatované vyššie, priznanie odkladného účinku správnej žalobe má charakter

výnimočnosti a odkladný účinok je možné žalobe priznať len v prípade, že okamžitým

výkonom napadnutého rozhodnutia hrozí žalobcovi niektorý zo zákonom predpokladaných

závažných následkov. Krajský súd je toho názoru, že dôvody uvedené v žalobe, ktorými

žalobca odôvodňuje svoj návrh na priznanie odkladného účinku žalobe, neosvedčujú, že

okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozí žalobcovi závažná ujma, prípadne iný

vážny nenapraviteľný následok v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Žalobca

taktiež nepreukázal, že priznanie odkladného účinku správnej žalobe nebude v rozpore

s verejným záujmom.

14. Vzhľadom na to, že žalobca v návrhu na priznanie odkladného účinku správnej

žalobe nepreukázal ani jednu z podmienok pre priznanie odkladného účinku správnej

žalobe, a to hrozbu ním tvrdenej závažnej ujmy a súladu priznania odkladného účinku

správnej žalobe s verejným záujmom, neosvedčil splnenie základných zákonom

vyžadovaných predpokladov definovaných v ustanovení , a preto správny

súd v súlade s ust. návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej

žalobe zamietol.“

33. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva predovšetkým záver,

že sťažovateľ svoje tvrdenia o splnení podmienok pre priznanie odkladného účinku správnej

žalobe nijako nepreukázal. O svojich tvrdeniach v návrhu nepredložil žiadne dôkazy.

Z napadnutého uznesenia je tiež zrejmé, že podkladom pre rozhodnutie krajského súdu bolo

aj vyjadrenie ministerstva ako žalovaného, v ktorom ministerstvo okrem iných poukázalo

na to, že sťažovateľ v priebehu roka 2019 zakladal časť svojho dlhodobého majetku

v prospech iného podniku v skupine, preto podľa ministerstva odkladný účinok správnej

žaloby by mohol viesť k vykonaniu ďalších úkonov sťažovateľom smerujúcich k zmenšeniu

jeho majetku, a tým k zníženiu možnosti uspokojenia pohľadávky ministerstva.

34. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že právne

závery krajského súdu vo vzťahu k nesplneniu podmienok na priznanie odkladného účinku

správnej žaloby sú logické, rešpektujú účel vo veci aplikovaných právnych noriem –

príslušných ustanovení . Odôvodnenie napadnutého uznesenia

je dostatočným podkladom pre výrok, ktorým krajský súd návrh sťažovateľa na priznanie

odkladného účinku správnej žalobe zamietol, preto tieto právne závery nie sú zjavne

neodôvodnené a ani arbitrárne, a tak sú ústavne akceptovateľné.

35. Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že správna žaloba má odkladný účinok

len vtedy, keď to zákon výslovne ustanovuje ( ). Správny súd môže priznať

správnej žalobe odkladný účinok na návrh za splnenia podmienok ustanovených v § 185

. Nemožno považovať za arbitrárny taký výklad , ktorý uplatnil aj krajský

súd, podľa ktorého je zodpovednosťou žalobcu, aby preukázal splnenie podmienok

v zmysle . Na tomto základe nemožno uvažovať o vyslovení porušenia

základných práv podľa a 2 a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu.

36. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa ,

ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nepreukázal, akým

spôsobom malo dôjsť k porušeniu tohto základného práva napadnutým uznesením krajského

súdu. Zaplatenie špecifikovanej sumy predstavujúcej investičnú pomoc vo forme daňovej

úľavy a vo forme dotácie na obstaranie dlhodobého hmotného majetku nepochybne

predstavuje zásah do majetkovej sféry sťažovateľa. Na druhej strane je relevantné,

že poskytnutie investičnej pomoci bolo podmienené splnením určitých podmienok.

Posudzovanie právneho záveru ministerstva vyjadreného v rozhodnutí č. 5/2019, podľa

ktorého sťažovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie investičnej pomoci, bude

predmetom posudzovania krajského súdu v konaní o správnej žalobe sťažovateľa. Z tohto

pohľadu v tomto štádiu konania nemožno jednoznačne posúdiť, či zásah do majetkovej

sféry sťažovateľa je ústavne akceptovateľný a či predstavuje porušenie základného práva

sťažovateľa podľa . Pokiaľ došlo k zásahu do majetkovej sféry

sťažovateľa na podklade napadnutého uznesenia krajského súdu, tento zásah nemožno

považovať za porušenie základného práva sťažovateľa podľa aj

vzhľadom na záver o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia.

37. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v danom prípade nič nenasvedčuje tomu,

že by sťažovateľovi nebolo možné poskytnúť súdnu ochranu v konaní o správnej žalobe

proti rozhodnutiu ministerstva. Sťažovateľ taktiež môže podať nový návrh na priznanie

odkladného účinku správnej žaloby, v ktorom dostatočne preukáže existenciu dôvodov

na vyhovenie takému návrhu.

38. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu