Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 231/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Mojmíra Mamojku v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom ,

, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -40 z 19. decembra 2017 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu podľa

a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Bratislave č. k. -40 z 19. decembra 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -40 z 19. decembra 2017

z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

obchodnej spoločnosti v sume 585,75 € (slovom päťstoosemdesiatpäť

eur a sedemdesiatpäť centov) na účet advokáta ,

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -15

z 13. júna 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu podľa a 2 (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -40 z 19. decembra 2017.

2. Napadnutým uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľky

proti uzneseniu krajského súdu č. k. -32 z 21. septembra 2017 (vydaného

vyšším súdnym úradníkom) o zastavení konania, predmetom ktorého bolo preskúmanie

„zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. spisu UPS/US1/KGRaVSU/BEZ/2016/16512,

č. záznamu 2016/134956 zo dňa 13. 09. 2016, ktorým bolo na základe odvolania žalobcu

potvrdené rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, odboru

sprostredkovateľských služieb, č. /OSS zo dňa 22. 12. 2015 o zrušení

povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania“, keďže napriek

výzve krajského súdu č. k. -27 z 1. marca 2017 (doručenej právnemu

zástupcovi sťažovateľky 22. mája 2017) na zaplatenie súdneho poplatku v sume 70 €

za podanie žaloby v lehote 10 dní od jej doručenia tak do vydania rozhodnutia krajského

súdu neurobila. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd konštatoval, že „žalobca

vo svojej sťažnosti proti uzneseniu, ktorým súd zastavil konanie, žiadal zrušiť napadnuté

uznesenie jednak z dôvodu, že súd nemôže zastaviť konanie pre nezaplatenie súdneho

poplatku v prípade, ak už konal vo veci samej v zmysle ust. § 10 ods. 2 písm. a) Zákona o

súdnych poplatkoch (ako tomu malo byť podľa žalobcu v tomto prípade), ako aj z dôvodu,

že podľa právnej úpravy, ktorá sa má na konanie vedené pod sp. zn. v zmysle

označených prechodných ustanovení uvedených v aplikovať,

súd zruší uznesenie o zastavení konania, ak bol súdny poplatok zaplatený do konca lehoty

na podanie odvolania proti takému uzneseniu“. Prvú námietku sťažovateľky krajský súd

posúdil ako nedôvodnú s tým, že „predpoklady priznania odkladného účinku správnej

žalobe tak, ako sú upravené v ust. , nemajú svoje opodstatnenie a ani nevyžadujú

meritórne posudzovanie žalobných dôvodov a návrhov. Preto ani vydanie uznesenia č. k. 1

-24 zo dňa 31. 01. 2017, ktorým tunajší súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia žalovaného, v danej veci neiniciovalo meritórne preskúmavanie veci, ktoré by

malo za následok vznik prekážky pre rozhodnutie o zastavení konania podľa ust. § 10 ods. 2

písm. a) Zákona o súdnych poplatkov. Všetky žalobcom označené úkony správneho súdu

smerovali len ku príprave pojednávania, k dočasnej úprave pomerov strán a k poskytnutiu

dočasnej preventívnej ochrany žalobcovi pred prípadne negatívnymi dôsledkami

napadnutého rozhodnutia. Ku konaniu vo veci samej v konaní vedenom pod sp. zn. 1

však dosiaľ nedošlo.“. Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky krajský súd

poukázal na to, že „, ktorý novelizoval ,

neobsahoval žiadne prechodné ustanovenie, ktorým by sa upravovala aplikabilita

predchádzajúcej právnej úpravy. A vzhľadom na to, že je

procesnoprávnym predpisom, v prípade absencie prechodnej úpravy vo vzťahu ku

konkrétnej novele zákona, platí okamžitá aplikabilita tejto procesnoprávnej normy, tzn.

novelizované ust. sa vzťahuje na všetky právne

vzťahy, súdne konania a poplatkové povinnosti, teda aj tie, ktoré vznikli pred 01. 07. 2017

(ako tomu bolo v prípade povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za podanú správnu

žalobu)“, preto je „argumentácia žalobcu, ktorý sa odvoláva na prechodné ustanovenia

prijaté v súvislosti s týmto prípadom nesúvisiacimi novelami

(vykonanými inými osobitnými zákonmi), a ktoré riešia časovú pôsobnosť noriem, ktoré

nadobudli účinnosť v iný deň, ako , ktorý novelizoval ust.

“, nesprávna. Podľa názoru krajského súdu „pre celkové

posúdenie dôvodnosti sťažnosti žalobcu je dôležité to, že žalobca bol riadne vyzvaný na

zaplatenie súdneho poplatku za podanú správnu žalobu v lehote 10 dní od doručenia výzvy,

pričom výzva bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 22. 05. 2017. Napriek

poučeniu o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku podľa ust. § 10 ods. 1 Zákona o

súdnych poplatkoch, žalobca súdny poplatok riadne a včas nezaplatil. Žalobca, zastúpený

advokátom, si musel byť vedomý následkov súvisiacich s nezaplatením súdneho poplatku za

žalobu. Prípadné spoliehanie sa na to, že podľa pôvodnej právnej úpravy bolo možné súdny

poplatok dodatočne zaplatiť v lehote na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení

konania, predstavuje konanie, ktoré je jednoznačne v rozpore s princípom rýchlosti a

hospodárnosti konania. K tomu je treba taktiež dodať, že k novele ust. § 10 ods. 3 Zákona o

súdnych poplatkoch došlo s účinnosťou od 01. 07. 2017, k zastaveniu tohto konania

uznesením zo dňa 21. 09. 2017. Aj po novelizácii predmetného ustanovenia mal teda

žalobca dostatok času na to, aby súdny poplatok zaplatil pred tým, ako správny súd konanie

zastavil, aby tým odvrátil následky spojené s týmto úkonom súdu. Konanie žalobcu, ktorý

napriek tejto skutočnosti zaplatil poplatok až po zastavení konania, nemôže preto požívať

ochranu ani zákona, ani súdu. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru,

že vydané rozhodnutie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za podanú

správnu žalobu bolo vecne správne.“.

3. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne

a nezákonné, porušujúce jej právo na spravodlivý súdny proces, pričom poukazuje

na skutočnosť, že súčasne s podanou správnou žalobou (24. novembra 2016) navrhla, aby

správny súd v zmysle (ďalej len „“) priznal

správnej žalobe odkladný účinok. Tvrdí, že „súd začal konať vo veci samej ešte pred

vyzvaním žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, a to:

- výzvou resp. vydaním uznesenia, ktorú(é) zaslal ÚPSVaR Bratislava v procesnom

postavení žalovaného na vyjadrenie sa k správnej žalobe, ďalej

- zaslaním vyjadrenia ÚPSVaR Bratislava zo dňa 10. 1. 2017 spolu s prípisom súdu

zo dňa 27. 1. 2017 sťažovateľovi v procesnom postavení žalobcu. Podania boli doručené

sťažovateľovi 22. 2. 2017, ďalej

- vydaním uznesenia sp. zn. -24 zo dňa 31. 1. 2017 o odložení

vykonateľnosti rozhodnutia ÚPSVaR Bratislava, ktoré bolo doručené žalobcovi 24. 2.

2017...

Po vykonaní týchto viacerých úkonov mal porušovateľ riadne pokračovať v konaní...

Uznesenie porušovateľa sp. zn. -24 zo dňa 31. 1. 2017 je svojou

povahou rozhodnutím vo veci samej, pretože s nastúpením odkladného účinku sú spojené

tieto právne následky:

1. pozastavujú sa účinky napadnutého rozhodnutia ÚPSVaR Bratislava

č. UPS/US1/KGRaVSU/BEZ/2016/16512 zo dňa 13. 9. 2016 a

2. rozhodnutie ÚPSVaR Bratislava č. UPS/US1/KGRaVSU/BEZ/2016/16512 zo dňa

13. 9. 2016, ktorého sa odkladný účinok týka, nemôže byť podkladom na vydanie naň

nadväzujúcich rozhodnutí...

Priznanie odkladného účinku spôsobuje ničotnosť preskúmavaného rozhodnutia

ÚPSVaR Bratislava č. UPS/US1/KGRaVSU/BEZ/2016/16512 zo dňa 13. 9. 2016 až do

právoplatného skončenia konania pod sp. zn. a sťažovateľ tak môže aj naďalej

vykonávať činnosť agentúry dočasného zamestnávania na základe rozhodnutia – povolenia

ÚPSVaR.“.

4. Sťažovateľka súdny poplatok v sume 70 € uhradila 24. novembra 2017

prostredníctvom banky (platobným príkazom) na účet krajského súdu, pričom kópiu tohto

dokladu pripojila k sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu č. k. -32

z 21. septembra 2017 o zastavení konania.

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn.

z 25. júla 2018 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom konštatoval, že „nie každý úkon

súdu vykonaný vo vzťahu k účastníkom konania, či už v rámci skúmania procesných

podmienok, počas prípravy pojednávania alebo v inej fáze konania, má automaticky účinky

začatia konania vo veci samej. S poukazom na doterajšiu rozhodovaciu prax a právny názor

všeobecných, ale i správnych súdov Slovenskej republiky, za okamih začatia konania vo veci

samej možno spravidla považovať úkon súdu, resp. predsedu senátu/samosudcu, ktorým

otvára pojednávanie a vyzve žalobcu na prednes žaloby. Až v tej fáze konania, teda po

ukončení prípravy pojednávania a zistení predpokladov pre rozhodovanie o merite veci,

možno hovoriť o konaní vo veci samej. Doručovanie vyjadrení účastníkov konania

predstavuje len procesné úkony vykonávané za účelom prípravy pojednávania,

resp. rozhodnutia bez pojednávania tam, kde to príslušné ustanovenia Správneho súdneho

poriadku pripúšťajú. Samotným doručením, hoci i podaní účastníkov vo veci samej,

sa súdne konanie nedostáva do fázy konania vo veci samej, ale ich doručenie privodzuje

povinnosť prípravných úkonov súdu (napr. skúmanie náležitostí a podmienok, doručenie

protistrane). Podobne ani pri rozhodovaní o návrhu na priznanie odkladného účinku

správnej žaloby súd meritórne nepreskúmava žalobu (jej dôvodnosť), ale skúma splnenie

predpokladov priznania odkladného účinku správnej žaloby, tak, ako sú upravené v ust.

a tieto zásadne nevyžadujú meritórne posudzovanie

žalobných dôvodov a námietok voči napadnutému rozhodnutiu žalovaného. Vzhľadom na

uvedené ani vydanie uznesenia č. k. -24 zo dňa 31. 01. 2017, ktorým tunajší

súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, v danej veci neiniciovalo

meritórne preskúmanie veci, ktoré by malo za následok vznik prekážky pre rozhodnutie

o zastavení konania podľa ust. . Naopak,

všetky žalobcom označené úkony správneho súdu smerovali len k príprave pojednávania,

k dočasnej úprave pomerov strán a k poskytnutiu dočasnej preventívnej ochrany žalobcovi

pred prípadne negatívnymi dôsledkami napadnutého rozhodnutia (uznesenie o odložení

vykonateľnosti, resp. o priznaní odkladného účinku žaloby). Ku konaniu vo veci samej

v konaní vedenom pod sp. zn. však nedošlo. Za daných okolností preto

neobstojí ani aplikácia ust. , ktorého

použitia sa žalobkyňa sťažnosťou domáhala. O neuhradení súdneho poplatku vo veci

konajúci senát získal vedomosť až pri predložení spisu k termínu verejného vyhlásenia

rozsudku (t. j. ku dňu 21. 09. 2017). Z vyššie uvedených dôvodov, keď sťažovateľka

odôvodnila svoju ústavnú sťažnosť nesprávnym postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý mal spočívať v tom, že v rozpore

so zákonom zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, je potrebné konštatovať,

že predmetná sťažnosť je nedôvodná, pretože neboli splnené podmienky vyžadované ust.

tak, ako sa sťažovateľka mylne

domnievala; správny súd totiž do vydania rozhodnutia o zastavení konania nezačal konať vo

veci samej, teda meritórne nepreskúmaval právnu vec z hľadiska opodstatnenosti správnej

žaloby, a preto nenastal zákonný dôvod, podľa ktorého má súd povinnosť nezastaviť

konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku.“. Predseda krajského súdu k vyjadreniu pripojil

spis krajského súdu sp. zn. .

6. Dňa 8. augusta 2018 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko sťažovateľky

k vyjadreniu predsedu krajského súdu, v ktorom tvrdenia predsedu krajského súdu vyvrátila

s poukazom na , podľa ktorého podanie vo veci samej je najmä žaloba,

zmena žaloby, späťvzatie žaloby, sťažnosť, kasačná sťažnosť, a ak to z povahy veci

vyplýva, aj návrh na priznanie odkladného účinku. Sťažovateľka zároveň vyčíslila trovy

právneho zastúpenia celkovou sumou 585,75 €.

7. Predseda krajského súdu aj právny zástupca sťažovateľky vo svojich podaniach

uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní, preto ústavný súd s ich súhlasom

podľa upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity vyjadreného v citovanom článku

je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií (, ). Zásada subsidiarity reflektuje princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (). V tejto súvislosti

ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní uvedenej právomoci nie je jeho úlohou

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , , , ).

10. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

zaručeného a 2 a práva zaručeného dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu (bod 2) vydaným v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy, odôvodnená nesprávnou interpretáciou ustanovení

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

upravujúcich následky nezaplatenia poplatku.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

14. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

).

15. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti

zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada

spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46

ods. 1 , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne

relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci

(m. m. ).

16. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre

širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj

spravodlivé a presvedčivé (, , , ).

Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces ().

17. Rovnako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

18. Právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo

k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru sú teda v zásade identické ().

19. Podľa poplatková povinnosť

vzniká podaním žaloby, návrhu, odvolania, žaloby na obnovu konania, dovolania, kasačnej

sťažnosti alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom žalobca alebo

navrhovateľ, odvolateľ, ten, kto podal žalobu na obnovu konania, dovolateľ a ten, kto podal

kasačnú sťažnosť.

20. Podľa poplatok za podanie návrhu alebo

žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo

reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je

splatný vznikom poplatkovej povinnosti... Podľa

ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok.

21. Podľa v konaní pred správnym súdom sa

poplatok platí správnemu súdu, ktorý vo veci koná. V konaní o kasačnej sťažnosti sa

poplatok platí súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

22. Podľa ak nebol zaplatený poplatok

splatný podaním žaloby, návrhu na začatie konania, dovolania alebo kasačnej sťažnosti, súd

podľa § 9 vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí, spravidla v lehote

desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote,

súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve

poučený.

23. Podľa pre nezaplatenie

poplatku súd podľa § 9 konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej.

24. Podľa prvej vety prvoinštančný súd

zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak bol súdny

poplatok zaplatený v lehote určenej súdom podľa odseku 1 alebo ak sú na to dôvody podľa

odseku 2.

25. Podľa podanie vo veci samej je najmä žaloba, zmena žaloby,

späťvzatie žaloby, sťažnosť, kasačná sťažnosť, a ak to z povahy veci vyplýva, aj návrh na

priznanie odkladného účinku.

26. Podľa správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení

žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, ak by okamžitým

výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej

správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska

škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny

nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným

záujmom.

27. Podľa nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho

priznaním na základe rozhodnutia správneho súdu podľa § 185 sa pozastavujú účinky

napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy

a takéto rozhodnutie alebo opatrenie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich

rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy.

28. Podľa odkladný účinok zaniká právoplatnosťou rozhodnutia

správneho súdu vo veci samej.

29. Podľa uznesenie o priznaní odkladného účinku môže správny súd i bez

návrhu uznesením zrušiť, ak sa v priebehu konania ukáže, že na priznanie odkladného

účinku neboli dané dôvody alebo tie medzičasom odpadli.

30. Ústavný súd súhlasí so záverom krajského súdu o nesprávnej argumentácii

sťažovateľky odvolávajúcej sa na prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. februára

2017 ( ), a teda nemožnosti aplikovať na daný prípad

prvú vetu v znení účinnom do 30. júna 2017,

podľa ktorej prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie

súdneho poplatku, ak poplatník zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie

odvolania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na znenie

Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého prechodné

ustanovenia obsahujú právnu úpravu režimu prechodného spolupôsobenia doterajšieho

právneho predpisu a nového právneho predpisu na právne vzťahy upravené doterajším

právnym predpisom. Formulácia prechodných ustanovení musí byť úplná a presná, aby ich

prepojenie s konkrétnymi zmenami v právnom predpise bolo jednoznačné, a vytvárali tak

právny základ pre plynulý prechod existujúcich právnych vzťahov na novú právnu úpravu.

V prechodných ustanoveniach sa vyjadruje aj časovo obmedzená účinnosť ustanovení

právneho predpisu. Z dôvodovej správy k uvedenému zákonu vyplýva, že „účelom

prechodných ustanovení je vyriešenie a odstránenie možných aplikačných problémov pri

prechode z doterajšej právnej úpravy na novú právnu úpravu, ak nová právna úprava

zasahuje do právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe doterajšej právnej úpravy.

Formulácia prechodných ustanovení preto musí byť presná, úplná, jednoznačná

a nespochybniteľná, aby sa vytvoril jednoznačný právny základ pre dotknuté právne vzťahy

a umožnil sa im plynulý prechod na novú právnu úpravu po účinnosti nového právneho

predpisu, a aby nevznikli pochybnosti o tom, akým právnym režimom sa majú tieto právne

vzťahy riadiť. Okrem presnej formulácie prechodných ustanovení sa vyžaduje aj ich

previazanosť a spojitosť s konkrétnymi zmenami v právnom predpise, aby aj s odstupom

času a po prípadných ďalších novelizáciách právneho predpisu bolo zrejmé, na aké zmeny

v právnom predpise boli tieto prechodné ustanovenia naviazané.“.

31. Avšak vo vzťahu k aplikácii § 10 ods. 1 a § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych

poplatkoch nie je napadnuté uznesenie krajského súdu presvedčivo odôvodnené, jeho

tvrdenia uvedené v bodoch 27 až 29 napadnutého uznesenia (bod 3) nezohľadňujú aktuálnu

právnu úpravu, čo v konečnom dôsledku zakladá jeho nepreskúmateľnosť a ústavnú

neudržateľnosť.

32. Z obsahu predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že na základe návrhu

sťažovateľky z 18. novembra 2016 krajský súd uznesením č. k. -24

z 31. januára 2017 odložil vykonateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy až do

právoplatného skončenia konania vo veci samej, pretože „považoval dôvody uvedené

v žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti napadnuté rozhodnutia, resp. v návrhu na

priznanie odkladného účinku správnej žaloby za opodstatnené“.

33. „Zaradenie návrhu na priznanie odkladného účinku, ak to vyplýva z povahy veci,

medzi podania vo veci samej, súvisí s tým, že nová právna úprava správneho súdneho

konania radikálne mení doterajšiu právnu úpravu odkladu vykonateľnosti, a to i s ohľadom

na zavedenie jednoinštančného konania v správnom súdnictve. Rozlišovanie podania

vo veci samej a podania, ktoré nie je podaním vo veci samej, sa pritom odráža v Správnom

súdnom poriadku jednak v nutnosti dodatočného doručenia podania vo veci samej,

urobeného v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu v listinnej

podobe alebo v elektronickej podobe, autorizovanej podľa osobitného predpisu ( ),

jednak v postupe odstraňovania vád podania ( – 59 ). Vymedzenie podania vo veci

samej úzko súvisí s dispozičnou zásadou, ktorá ovláda správne súdne konanie (§ 5 ods. 5

)... Za podanie, ktoré nie je podaním vo veci samej, pritom možno označiť napríklad

návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa , námietku zaujatosti sudcu

podľa a 91 či žiadosť o nariadenie pojednávania podľa a

, návrh na odročenie pojednávania podľa , návrh

na prerušenie konania v zmysle či návrh na vykonanie dôkazov podľa

... Platí, že hmotnoprávny úkon účastníka konania je voči správnemu súdu účinný

okamihom jeho preukázateľného doručenia. “ (Baricová, J.; Fečík, M.; Števček, M.; Filová,

A.; a kol. . Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018. s. 373 až 376).

34. Rozhodnutie správneho súdu o priznaní odkladného účinku správnej žalobe

podľa má charakter úkonu vo veci samej a ako také bráni zastaveniu

konania podľa .

35. Z jednoznačne vyplýva, že k zániku odkladného účinku

dochádza ex lege právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu vo veci samej, resp. podľa

môže uznesenie o priznaní odkladného účinku zaniknúť aj skôr – na základe

rozhodnutia správneho súdu, ak sa v priebehu konania ukáže, že na priznanie odkladného

účinku neboli dané dôvody alebo tie medzičasom odpadli.

36. V napadnutom uznesení takéto odôvodnenie absentuje.

37. Krajský súd v napadnutom uznesení nezohľadnil už citované východiská ochrany

základných práv a slobôd, a preto jeho prístup k ochrane týchto práv nemožno považovať

za dostatočný a nemožno ho hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu

základného práva na súdnu ochranu zaručeného a 2 a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

38. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1), preto napadnuté uznesenie krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2

a jemu zodpovedajúcemu a

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

39. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

40. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré

je vykonateľné jeho doručením.

41. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky

(proti uzneseniu správneho súdu vydanému súdnym úradníkom) majúc na zreteli, že

spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom

ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej

veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných

ustanovení.

III.

42. Sťažovateľka v podaní z 3. augusta 2018 požiadala ústavný súd o priznanie

náhrady trov konania, ktoré vyčíslila celkovou sumou 585,75 €.

43. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

44. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017

predstavovala sumu 921 €.

45. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c)

a § 16 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 585,75 €

z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie

veci, písomné vyhotovenie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu predsedu krajského súdu –

vykonané v roku 2018) v sume po 153,50 € za jeden úkon a tri režijné paušály

v sume po 9,21 € za jeden paušál, ako aj 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd

(bod 3 výroku nálezu).

46. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2018