Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)III. ÚS 231/2018
PDF · 522.27 KB
No categories available
III. ÚS 231/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Mojmíra Mamojku v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom ,
, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1 S 267/2016-40 z 19. decembra 2017 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 1 S 267/2016-40 z 19. decembra 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 267/2016-40 z 19. decembra 2017
z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
obchodnej spoločnosti v sume 585,75 € (slovom päťstoosemdesiatpäť
eur a sedemdesiatpäť centov) na účet advokáta ,
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 231/2018-15
z 13. júna 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 267/2016-40 z 19. decembra 2017.
2. Napadnutým uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľky
proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 S 267/2016-32 z 21. septembra 2017 (vydaného
vyšším súdnym úradníkom) o zastavení konania, predmetom ktorého bolo preskúmanie
„zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. spisu UPS/US1/KGRaVSU/BEZ/2016/16512,
č. záznamu 2016/134956 zo dňa 13. 09. 2016, ktorým bolo na základe odvolania žalobcu
potvrdené rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, odboru
sprostredkovateľských služieb, č. 2015/23315/201571/OSS zo dňa 22. 12. 2015 o zrušení
povolenia na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania“, keďže napriek
výzve krajského súdu č. k. 1 S 267/2016-27 z 1. marca 2017 (doručenej právnemu
zástupcovi sťažovateľky 22. mája 2017) na zaplatenie súdneho poplatku v sume 70 €
za podanie žaloby v lehote 10 dní od jej doručenia tak do vydania rozhodnutia krajského
súdu neurobila. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd konštatoval, že „žalobca
vo svojej sťažnosti proti uzneseniu, ktorým súd zastavil konanie, žiadal zrušiť napadnuté
uznesenie jednak z dôvodu, že súd nemôže zastaviť konanie pre nezaplatenie súdneho
poplatku v prípade, ak už konal vo veci samej v zmysle ust. § 10 ods. 2 písm. a) Zákona o
súdnych poplatkoch (ako tomu malo byť podľa žalobcu v tomto prípade), ako aj z dôvodu,
že podľa právnej úpravy, ktorá sa má na konanie vedené pod sp. zn. 1 S/267/2016 v zmysle
označených prechodných ustanovení uvedených v Zákone o súdnych poplatkoch aplikovať,
súd zruší uznesenie o zastavení konania, ak bol súdny poplatok zaplatený do konca lehoty
na podanie odvolania proti takému uzneseniu“. Prvú námietku sťažovateľky krajský súd
posúdil ako nedôvodnú s tým, že „predpoklady priznania odkladného účinku správnej
žalobe tak, ako sú upravené v ust. § 185 SSP, nemajú svoje opodstatnenie a ani nevyžadujú
meritórne posudzovanie žalobných dôvodov a návrhov. Preto ani vydanie uznesenia č. k. 1
S/267/2016-24 zo dňa 31. 01. 2017, ktorým tunajší súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia žalovaného, v danej veci neiniciovalo meritórne preskúmavanie veci, ktoré by
malo za následok vznik prekážky pre rozhodnutie o zastavení konania podľa ust. § 10 ods. 2
písm. a) Zákona o súdnych poplatkov. Všetky žalobcom označené úkony správneho súdu
smerovali len ku príprave pojednávania, k dočasnej úprave pomerov strán a k poskytnutiu
dočasnej preventívnej ochrany žalobcovi pred prípadne negatívnymi dôsledkami
napadnutého rozhodnutia. Ku konaniu vo veci samej v konaní vedenom pod sp. zn. 1
S/267/2016 však dosiaľ nedošlo.“. Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky krajský súd
poukázal na to, že „zákon č. 152/2017 Z. z., ktorý novelizoval Zákon o súdnych poplatkoch,
neobsahoval žiadne prechodné ustanovenie, ktorým by sa upravovala aplikabilita
predchádzajúcej právnej úpravy. A vzhľadom na to, že Zákon o súdnych poplatkoch je
procesnoprávnym predpisom, v prípade absencie prechodnej úpravy vo vzťahu ku
konkrétnej novele zákona, platí okamžitá aplikabilita tejto procesnoprávnej normy, tzn.
novelizované ust. § 10 ods. 3 Zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje na všetky právne
vzťahy, súdne konania a poplatkové povinnosti, teda aj tie, ktoré vznikli pred 01. 07. 2017
(ako tomu bolo v prípade povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za podanú správnu
žalobu)“, preto je „argumentácia žalobcu, ktorý sa odvoláva na prechodné ustanovenia
prijaté v súvislosti s týmto prípadom nesúvisiacimi novelami Zákona o súdnych poplatkoch
(vykonanými inými osobitnými zákonmi), a ktoré riešia časovú pôsobnosť noriem, ktoré
nadobudli účinnosť v iný deň, ako zákon č. 152/2017 Z. z., ktorý novelizoval ust. § 10 ods. 3
Zákona o súdnych poplatkoch“, nesprávna. Podľa názoru krajského súdu „pre celkové
posúdenie dôvodnosti sťažnosti žalobcu je dôležité to, že žalobca bol riadne vyzvaný na
zaplatenie súdneho poplatku za podanú správnu žalobu v lehote 10 dní od doručenia výzvy,
pričom výzva bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 22. 05. 2017. Napriek
poučeniu o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku podľa ust. § 10 ods. 1 Zákona o
súdnych poplatkoch, žalobca súdny poplatok riadne a včas nezaplatil. Žalobca, zastúpený
advokátom, si musel byť vedomý následkov súvisiacich s nezaplatením súdneho poplatku za
žalobu. Prípadné spoliehanie sa na to, že podľa pôvodnej právnej úpravy bolo možné súdny
poplatok dodatočne zaplatiť v lehote na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení
konania, predstavuje konanie, ktoré je jednoznačne v rozpore s princípom rýchlosti a
hospodárnosti konania. K tomu je treba taktiež dodať, že k novele ust. § 10 ods. 3 Zákona o
súdnych poplatkoch došlo s účinnosťou od 01. 07. 2017, k zastaveniu tohto konania
uznesením zo dňa 21. 09. 2017. Aj po novelizácii predmetného ustanovenia mal teda
žalobca dostatok času na to, aby súdny poplatok zaplatil pred tým, ako správny súd konanie
zastavil, aby tým odvrátil následky spojené s týmto úkonom súdu. Konanie žalobcu, ktorý
napriek tejto skutočnosti zaplatil poplatok až po zastavení konania, nemôže preto požívať
ochranu ani zákona, ani súdu. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru,
že vydané rozhodnutie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za podanú
správnu žalobu bolo vecne správne.“.
3. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne
a nezákonné, porušujúce jej právo na spravodlivý súdny proces, pričom poukazuje
na skutočnosť, že súčasne s podanou správnou žalobou (24. novembra 2016) navrhla, aby
správny súd v zmysle § 185 písm. a) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) priznal
správnej žalobe odkladný účinok. Tvrdí, že „súd začal konať vo veci samej ešte pred
vyzvaním žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, a to:
- výzvou resp. vydaním uznesenia, ktorú(é) zaslal ÚPSVaR Bratislava v procesnom
postavení žalovaného na vyjadrenie sa k správnej žalobe, ďalej
- zaslaním vyjadrenia ÚPSVaR Bratislava zo dňa 10. 1. 2017 spolu s prípisom súdu
zo dňa 27. 1. 2017 sťažovateľovi v procesnom postavení žalobcu. Podania boli doručené
sťažovateľovi 22. 2. 2017, ďalej
- vydaním uznesenia sp. zn. 1 S/267/2016-24 zo dňa 31. 1. 2017 o odložení
vykonateľnosti rozhodnutia ÚPSVaR Bratislava, ktoré bolo doručené žalobcovi 24. 2.
2017...
Po vykonaní týchto viacerých úkonov mal porušovateľ riadne pokračovať v konaní...
Uznesenie porušovateľa sp. zn. 1 S/267/2016-24 zo dňa 31. 1. 2017 je svojou
povahou rozhodnutím vo veci samej, pretože s nastúpením odkladného účinku sú spojené
tieto právne následky:
1. pozastavujú sa účinky napadnutého rozhodnutia ÚPSVaR Bratislava
č. UPS/US1/KGRaVSU/BEZ/2016/16512 zo dňa 13. 9. 2016 a
2. rozhodnutie ÚPSVaR Bratislava č. UPS/US1/KGRaVSU/BEZ/2016/16512 zo dňa
13. 9. 2016, ktorého sa odkladný účinok týka, nemôže byť podkladom na vydanie naň
nadväzujúcich rozhodnutí...
Priznanie odkladného účinku spôsobuje ničotnosť preskúmavaného rozhodnutia
ÚPSVaR Bratislava č. UPS/US1/KGRaVSU/BEZ/2016/16512 zo dňa 13. 9. 2016 až do
právoplatného skončenia konania pod sp. zn. 1 S/267/2016 a sťažovateľ tak môže aj naďalej
vykonávať činnosť agentúry dočasného zamestnávania na základe rozhodnutia – povolenia
ÚPSVaR.“.
4. Sťažovateľka súdny poplatok v sume 70 € uhradila 24. novembra 2017
prostredníctvom banky (platobným príkazom) na účet krajského súdu, pričom kópiu tohto
dokladu pripojila k sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 S 267/2016-32
z 21. septembra 2017 o zastavení konania.
5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. 1 SprV 374/2018
z 25. júla 2018 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom konštatoval, že „nie každý úkon
súdu vykonaný vo vzťahu k účastníkom konania, či už v rámci skúmania procesných
podmienok, počas prípravy pojednávania alebo v inej fáze konania, má automaticky účinky
začatia konania vo veci samej. S poukazom na doterajšiu rozhodovaciu prax a právny názor
všeobecných, ale i správnych súdov Slovenskej republiky, za okamih začatia konania vo veci
samej možno spravidla považovať úkon súdu, resp. predsedu senátu/samosudcu, ktorým
otvára pojednávanie a vyzve žalobcu na prednes žaloby. Až v tej fáze konania, teda po
ukončení prípravy pojednávania a zistení predpokladov pre rozhodovanie o merite veci,
možno hovoriť o konaní vo veci samej. Doručovanie vyjadrení účastníkov konania
predstavuje len procesné úkony vykonávané za účelom prípravy pojednávania,
resp. rozhodnutia bez pojednávania tam, kde to príslušné ustanovenia Správneho súdneho
poriadku pripúšťajú. Samotným doručením, hoci i podaní účastníkov vo veci samej,
sa súdne konanie nedostáva do fázy konania vo veci samej, ale ich doručenie privodzuje
povinnosť prípravných úkonov súdu (napr. skúmanie náležitostí a podmienok, doručenie
protistrane). Podobne ani pri rozhodovaní o návrhu na priznanie odkladného účinku
správnej žaloby súd meritórne nepreskúmava žalobu (jej dôvodnosť), ale skúma splnenie
predpokladov priznania odkladného účinku správnej žaloby, tak, ako sú upravené v ust.
§ 185 Správneho súdneho poriadku a tieto zásadne nevyžadujú meritórne posudzovanie
žalobných dôvodov a námietok voči napadnutému rozhodnutiu žalovaného. Vzhľadom na
uvedené ani vydanie uznesenia č. k. 1 S/267/2016-24 zo dňa 31. 01. 2017, ktorým tunajší
súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, v danej veci neiniciovalo
meritórne preskúmanie veci, ktoré by malo za následok vznik prekážky pre rozhodnutie
o zastavení konania podľa ust. §10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch. Naopak,
všetky žalobcom označené úkony správneho súdu smerovali len k príprave pojednávania,
k dočasnej úprave pomerov strán a k poskytnutiu dočasnej preventívnej ochrany žalobcovi
pred prípadne negatívnymi dôsledkami napadnutého rozhodnutia (uznesenie o odložení
vykonateľnosti, resp. o priznaní odkladného účinku žaloby). Ku konaniu vo veci samej
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/267/2016 však nedošlo. Za daných okolností preto
neobstojí ani aplikácia ust. § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch, ktorého
použitia sa žalobkyňa sťažnosťou domáhala. O neuhradení súdneho poplatku vo veci
konajúci senát získal vedomosť až pri predložení spisu k termínu verejného vyhlásenia
rozsudku (t. j. ku dňu 21. 09. 2017). Z vyššie uvedených dôvodov, keď sťažovateľka
odôvodnila svoju ústavnú sťažnosť nesprávnym postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/267/2016, ktorý mal spočívať v tom, že v rozpore
so zákonom zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, je potrebné konštatovať,
že predmetná sťažnosť je nedôvodná, pretože neboli splnené podmienky vyžadované ust.
§ 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch tak, ako sa sťažovateľka mylne
domnievala; správny súd totiž do vydania rozhodnutia o zastavení konania nezačal konať vo
veci samej, teda meritórne nepreskúmaval právnu vec z hľadiska opodstatnenosti správnej
žaloby, a preto nenastal zákonný dôvod, podľa ktorého má súd povinnosť nezastaviť
konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku.“. Predseda krajského súdu k vyjadreniu pripojil
spis krajského súdu sp. zn. 1 S 267/2016.
6. Dňa 8. augusta 2018 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko sťažovateľky
k vyjadreniu predsedu krajského súdu, v ktorom tvrdenia predsedu krajského súdu vyvrátila
s poukazom na § 55 ods. 2 SSP, podľa ktorého podanie vo veci samej je najmä žaloba,
zmena žaloby, späťvzatie žaloby, sťažnosť, kasačná sťažnosť, a ak to z povahy veci
vyplýva, aj návrh na priznanie odkladného účinku. Sťažovateľka zároveň vyčíslila trovy
právneho zastúpenia celkovou sumou 585,75 €.
7. Predseda krajského súdu aj právny zástupca sťažovateľky vo svojich podaniach
uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní, preto ústavný súd s ich súhlasom
podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity vyjadreného v citovanom článku ústavy
je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V tejto súvislosti
ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní uvedenej právomoci nie je jeho úlohou
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
10. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky
zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu (bod 2) vydaným v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy, odôvodnená nesprávnou interpretáciou ustanovení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)
upravujúcich následky nezaplatenia poplatku.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
14. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,
15. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka
súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci
viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti
zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada
spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46
ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne
relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci
(m. m. III. ÚS 305/08).
16. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj
spravodlivé a presvedčivé (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
17. Rovnako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých
sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
18. Právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sú teda v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
19. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť
vzniká podaním žaloby, návrhu, odvolania, žaloby na obnovu konania, dovolania, kasačnej
sťažnosti alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom žalobca alebo
navrhovateľ, odvolateľ, ten, kto podal žalobu na obnovu konania, dovolateľ a ten, kto podal
kasačnú sťažnosť.
20. Podľa § 8 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je
splatný vznikom poplatkovej povinnosti... Podľa § 8 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch
ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok.
21. Podľa § 9 ods. 7 zákona o súdnych poplatkoch v konaní pred správnym súdom sa
poplatok platí správnemu súdu, ktorý vo veci koná. V konaní o kasačnej sťažnosti sa
poplatok platí súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
22. Podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch ak nebol zaplatený poplatok
splatný podaním žaloby, návrhu na začatie konania, dovolania alebo kasačnej sťažnosti, súd
podľa § 9 vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí, spravidla v lehote
desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote,
súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve
poučený.
23. Podľa § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch pre nezaplatenie
poplatku súd podľa § 9 konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej.
24. Podľa § 10 ods. 3 prvej vety zákona o súdnych poplatkoch prvoinštančný súd
zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak bol súdny
poplatok zaplatený v lehote určenej súdom podľa odseku 1 alebo ak sú na to dôvody podľa
odseku 2.
25. Podľa § 55 ods. 2 SSP podanie vo veci samej je najmä žaloba, zmena žaloby,
späťvzatie žaloby, sťažnosť, kasačná sťažnosť, a ak to z povahy veci vyplýva, aj návrh na
priznanie odkladného účinku.
26. Podľa § 185 písm. a) SSP správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení
žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, ak by okamžitým
výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej
správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska
škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny
nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným
záujmom.
27. Podľa § 186 ods. 1 SSP nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho
priznaním na základe rozhodnutia správneho súdu podľa § 185 sa pozastavujú účinky
napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy
a takéto rozhodnutie alebo opatrenie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich
rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy.
28. Podľa § 186 ods. 2 SSP odkladný účinok zaniká právoplatnosťou rozhodnutia
správneho súdu vo veci samej.
29. Podľa § 189 SSP uznesenie o priznaní odkladného účinku môže správny súd i bez
návrhu uznesením zrušiť, ak sa v priebehu konania ukáže, že na priznanie odkladného
účinku neboli dané dôvody alebo tie medzičasom odpadli.
30. Ústavný súd súhlasí so záverom krajského súdu o nesprávnej argumentácii
sťažovateľky odvolávajúcej sa na prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. februára
2017 (§ 18g zákona o súdnych poplatkoch), a teda nemožnosti aplikovať na daný prípad
§ 10 ods. 3 prvú vetu zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30. júna 2017,
podľa ktorej prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku, ak poplatník zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie
odvolania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na znenie § 5 ods. 4 zákona č. 400/2015
Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého prechodné
ustanovenia obsahujú právnu úpravu režimu prechodného spolupôsobenia doterajšieho
právneho predpisu a nového právneho predpisu na právne vzťahy upravené doterajším
právnym predpisom. Formulácia prechodných ustanovení musí byť úplná a presná, aby ich
prepojenie s konkrétnymi zmenami v právnom predpise bolo jednoznačné, a vytvárali tak
právny základ pre plynulý prechod existujúcich právnych vzťahov na novú právnu úpravu.
V prechodných ustanoveniach sa vyjadruje aj časovo obmedzená účinnosť ustanovení
právneho predpisu. Z dôvodovej správy k uvedenému zákonu vyplýva, že „účelom
prechodných ustanovení je vyriešenie a odstránenie možných aplikačných problémov pri
prechode z doterajšej právnej úpravy na novú právnu úpravu, ak nová právna úprava
zasahuje do právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe doterajšej právnej úpravy.
Formulácia prechodných ustanovení preto musí byť presná, úplná, jednoznačná
a nespochybniteľná, aby sa vytvoril jednoznačný právny základ pre dotknuté právne vzťahy
a umožnil sa im plynulý prechod na novú právnu úpravu po účinnosti nového právneho
predpisu, a aby nevznikli pochybnosti o tom, akým právnym režimom sa majú tieto právne
vzťahy riadiť. Okrem presnej formulácie prechodných ustanovení sa vyžaduje aj ich
previazanosť a spojitosť s konkrétnymi zmenami v právnom predpise, aby aj s odstupom
času a po prípadných ďalších novelizáciách právneho predpisu bolo zrejmé, na aké zmeny
v právnom predpise boli tieto prechodné ustanovenia naviazané.“.
31. Avšak vo vzťahu k aplikácii § 10 ods. 1 a § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych
poplatkoch nie je napadnuté uznesenie krajského súdu presvedčivo odôvodnené, jeho
tvrdenia uvedené v bodoch 27 až 29 napadnutého uznesenia (bod 3) nezohľadňujú aktuálnu
právnu úpravu, čo v konečnom dôsledku zakladá jeho nepreskúmateľnosť a ústavnú
neudržateľnosť.
32. Z obsahu predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že na základe návrhu
sťažovateľky z 18. novembra 2016 krajský súd uznesením č. k. 1 S 267/2016-24
z 31. januára 2017 odložil vykonateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy až do
právoplatného skončenia konania vo veci samej, pretože „považoval dôvody uvedené
v žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti napadnuté rozhodnutia, resp. v návrhu na
priznanie odkladného účinku správnej žaloby za opodstatnené“.
33. „Zaradenie návrhu na priznanie odkladného účinku, ak to vyplýva z povahy veci,
medzi podania vo veci samej, súvisí s tým, že nová právna úprava správneho súdneho
konania radikálne mení doterajšiu právnu úpravu odkladu vykonateľnosti, a to i s ohľadom
na zavedenie jednoinštančného konania v správnom súdnictve. Rozlišovanie podania
vo veci samej a podania, ktoré nie je podaním vo veci samej, sa pritom odráža v Správnom
súdnom poriadku jednak v nutnosti dodatočného doručenia podania vo veci samej,
urobeného v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu v listinnej
podobe alebo v elektronickej podobe, autorizovanej podľa osobitného predpisu (§ 56 SSP),
jednak v postupe odstraňovania vád podania (§ 58 – 59 SSP). Vymedzenie podania vo veci
samej úzko súvisí s dispozičnou zásadou, ktorá ovláda správne súdne konanie (§ 5 ods. 5
SSP)... Za podanie, ktoré nie je podaním vo veci samej, pritom možno označiť napríklad
návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 166 SSP, námietku zaujatosti sudcu
podľa § 90 a 91 SSP či žiadosť o nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 písm. a) a
§ 182 ods. 1 písm. g) SSP, návrh na odročenie pojednávania podľa § 115 SSP, návrh
na prerušenie konania v zmysle § 100 SSP či návrh na vykonanie dôkazov podľa § 121
SSP... Platí, že hmotnoprávny úkon účastníka konania je voči správnemu súdu účinný
okamihom jeho preukázateľného doručenia. “ (Baricová, J.; Fečík, M.; Števček, M.; Filová,
A.; a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018. s. 373 až 376).
34. Rozhodnutie správneho súdu o priznaní odkladného účinku správnej žalobe
podľa § 185 písm. a) SSP má charakter úkonu vo veci samej a ako také bráni zastaveniu
konania podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch.
35. Z § 186 ods. 2 SSP jednoznačne vyplýva, že k zániku odkladného účinku
dochádza ex lege právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu vo veci samej, resp. podľa
§ 189 SSP môže uznesenie o priznaní odkladného účinku zaniknúť aj skôr – na základe
rozhodnutia správneho súdu, ak sa v priebehu konania ukáže, že na priznanie odkladného
účinku neboli dané dôvody alebo tie medzičasom odpadli.
36. V napadnutom uznesení takéto odôvodnenie absentuje.
37. Krajský súd v napadnutom uznesení nezohľadnil už citované východiská ochrany
základných práv a slobôd, a preto jeho prístup k ochrane týchto práv nemožno považovať
za dostatočný a nemožno ho hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
38. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým
uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1), preto napadnuté uznesenie krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2
ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
39. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
40. Podľa § 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré
je vykonateľné jeho doručením.
41. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky
(proti uzneseniu správneho súdu vydanému súdnym úradníkom) majúc na zreteli, že
spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom
ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej
veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných
ustanovení.
III.
42. Sťažovateľka v podaní z 3. augusta 2018 požiadala ústavný súd o priznanie
náhrady trov konania, ktoré vyčíslila celkovou sumou 585,75 €.
43. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
44. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal
z § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.
Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017
predstavovala sumu 921 €.
45. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c)
a § 16 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 585,75 €
z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie
veci, písomné vyhotovenie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu predsedu krajského súdu –
vykonané v roku 2018) v sume po 153,50 € za jeden úkon a tri režijné paušály
v sume po 9,21 € za jeden paušál, ako aj 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd
(bod 3 výroku nálezu).
46. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2018