Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)IV. ÚS 276/2020
PDF · 442.28 KB
No categories available
IV. ÚS 276/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátskou
kanceláriou URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska
kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej
Urban, MBA, ktorou namieta porušenie základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Csp 92/2017, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu orgánu verejnej moci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou
kanceláriou URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska
kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej
Urban, MBA, ktorou namieta porušenie základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Csp 92/2017 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je stranou
v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom postavení žalobcu.
Na podklade žaloby sťažovateľa bolo 31. októbra 2017 na okresnom súde začaté napadnuté
konanie, v rámci ktorého sa sťažovateľ proti žalovanému domáha určenia, že úverová
zmluva „Flexipôžička“ č. z 18. augusta 2015 uzatvorená medzi
žalobcom (sťažovateľom) a žalovaným (ďalej len „úverová zmluva“) je bezúročná
a bez poplatkov (i), že zmluvná podmienka uvedená v čl. I úverovej zmluvy „poplatok za
poskytnutie úveru 36,40 Eur“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, a preto je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná (ii)
a že zmluvná podmienka (rozhodcovská doložka) uvedená v čl. II ods. 5 úverovej zmluvy je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a tak je
podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
3. K podanej žalobe sa žalovaný vyjadril podaním z 27. marca 2018, na ktoré
sťažovateľ reagoval replikou. Sťažovateľ ďalej poukazuje aj na účasť jeho právneho
zástupcu na pojednávaní nariadenom na 19. február 2020, čím preukazuje svoju aktívnu
účasť v napadnutom konaní. V tomto kontexte zdôrazňuje, že s prihliadnutím na to,
že vo veci ide o spotrebiteľský spor vyžadujúci si výnimočnú rýchlosť konania všeobecného
súdu, nie je ústavne akceptovateľné, aby všeobecný súd začal reálne pojednávať až
po uplynutí viac ako 2 rokov od podania žaloby. Podľa sťažovateľa ak všeobecný súd
za viac ako 3 roky vedenia súdneho konania nevydá ani jedno rozhodnutie, v takomto
prípade je možné jeho konanie označiť za nesústredené a neefektívne, spôsobujúce
v konečnom dôsledku zbytočné prieťahy. Podľa sťažovateľa postup, ktorým okresný súd
nariadil a zrealizoval len jedno pojednávanie (19. februára 2020), pričom za 3 roky „nebol
schopný vydať ani jedno súdne rozhodnutie, pričom za 3 roky vedenia súdneho konania
Porušovateľ zrealizoval úkony, ktoré spravidla súdu pri efektívnom a účinnom postupe pri
spotrebiteľskom spore trvajú cca 1 – 1,5 roka“, je ústavne neprijateľný.
4. Sťažovateľ uvádza, že konajúcemu okresnému súdu nevytýka, že by v napadnutom
konaní «bol absolútne nečinný, ale vytýka... že jeho doterajšie úkony neboli realizované
dostatočne efektívne a účinne, resp., že vôbec nevykonal také úkony, ktoré by efektívne
a účinne prispeli k vydaniu meritórneho právoplatného rozhodnutia, keďže sa sťažovateľ
ako slabšia strana v tzv. spotrebiteľskom spore ani po takmer 3 rokoch vedenia daného
konania „nedočkal“ vydania právoplatného rozhodnutia.».
5. Sťažovateľ zdôrazňuje, že napadnuté konanie má pre neho osobitný význam,
keďže v prípade určenia, že napádaná úverová zmluva je bezúročná a bezpoplatková, bude
sťažovateľ povinný vrátiť žalovanému len požičanú istinu bez akýchkoľvek poplatkov
a úrokov, pričom «ak predmetné súdne konanie trvá extrémne dlhú dobu (takmer 3 roky),
tak vzniká vážne „riziko“, že sťažovateľ v postavení spotrebiteľa uhradí žalovanej strane
viac, ako je požičaná istina v dôsledku čoho, by sťažovateľ následne musel iniciovať ďalšie
súdne konanie za účelom vydania bezdôvodného obohatenia.».
6. Okrem uvedeného podľa sťažovateľa má tento stav neistoty vo veci rozhodovania
značný dopad aj na jeho ekonomickú situáciu, keďže je v napadnutom konaní „zastúpený
erudovanou advokátskou kanceláriou so sídlom v Bratislave... dĺžka súdneho konania má
značný dopad aj na výšku trov právneho zastúpenia...“.
7. Ku kritériu právnej a faktickej zložitosti veci sťažovateľ konštatuje, že obdobné
konania vo veci určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľskej zmluvy
a neprijateľnosti zmluvných podmienok nemôžu byť považované za náročné, keďže tvoria
štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
8. K správaniu sťažovateľa ako strany v spore tento zdôrazňuje, že v preskúmavanej
veci „neexistujú také okolnosti, ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na jeho ťarchu pri
posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.“.
9. Napokon ku kritériu postupu samotného všeobecného súdu sťažovateľ uvádza,
že celková doba napadnutého konania je takmer 3 roky, pričom vzhľadom na aktuálnu
situáciu je „vysoký predpoklad, že predmetné konania ani v tomto roku právoplatne
ukončené nebude“.
10. S prihliadnutím na predmet sporu zastáva sťažovateľ názor, že neúmerná dĺžka
napadnutého konania má negatívny dopad na jeho finančnú stránku, ako aj psychickú
stránku.
11. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základných práv sťažovateľa zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny, ako aj práv sťažovateľa zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a okresnému súdu prikáže, aby v napadnutom konaní
konal bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ súčasne požaduje priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 675,43 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného
súdu
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny, ako aj práv na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 47 charty postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
15. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
16. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
K aplikovateľnosti ustanovení charty v konkrétnych okolnostiach veci
18. Podľa čl. 47 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
19. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené členským štátom výlučne
vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie sa základné práva zaručené v právnom poriadku Európskej únie uplatnia
vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Európskej únie, avšak nie mimo týchto
situácií. Pokiaľ teda určitá právna situácia nepatrí do pôsobnosti práva Európskej únie,
nemôžu sa na akty členských štátov vzťahovať ani ustanovenia charty (porov. napr.
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 30. 6. 2016 vo veci C-205/2015, Direcția
Generală Regională a Finanțelor Publice Brașov proti Vasilemu Tomovi, Biroul
Executorului Judecătoresc Horațiu-Vasile Cruduleci, body 23 a 24, ECLI:EU:C:2016:499,
pozri aj II. ÚS 45/2017).
20. S prihliadnutím na argumentáciu obsiahnutú v ústavnej sťažnosti, berúc do úvahy
predmet napadnutého konania vedeného okresným súdom, ktorým je rozhodovanie
o neprijateľnosti zmluvných podmienok, ako aj o tom, že spotrebiteľský úver je bezúročný
a bezpoplatkový, ústavný súd konštatuje, že tieto okolnosti dostatočne odôvodňujú záver
o tom, že v predmetnej veci (vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecným súdom)
dochádza (aj) k aplikácii práva Európskej únie predovšetkým v oblasti ochrany spotrebiteľa
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti ústavný súd konštatuje, že v konkrétnych okolnostiach veci sa aplikuje čl. 47
charty v časti práva sťažovateľa na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty postupom
okresného súdu v napadnutom konaní
21. Súc viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania (§ 45 zákona
o ústavnom súde), ústavný súd identifikoval predmet konania vo veci ústavnej sťažnosti ako
rozhodovanie o namietanom porušení práv zaručených ústavou, listinou, dohovorom
a chartou postupom okresného súdu v napadnutom konaní z dôvodu celkovej dĺžky
napadnutého konania, ktorú sťažovateľ považuje za extrémnu predovšetkým s prihliadnutím
na predmet konania pred všeobecným súdom, ktorým je rozhodovanie vo veci nárokov
uplatniteľných zo spotrebiteľskej zmluvy (k tomu pozri argumentáciu v bodoch 3 a 4 tohto
uznesenia).
22. Ústavný súd konštatuje, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne
čl. 47 charty) niet zásadnejších rozdielov, a preto aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný
súd vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektuje judikatúru a vychádza z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno ich
namietané porušenie posudzovať v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti
spoločne (m. m. IV. ÚS 120/2018).
23. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu alebo iného štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom
štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu
právnej istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu.
Na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy preto nestačí, aby súd alebo štátne
orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet
(napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
24. Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06). Ústavný súd už
vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť
ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných
prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014, IV. ÚS 120/2018), resp.
ak argumenty v ústavnej sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase jej podania takú
intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola ústavná sťažnosť prijatá
na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04, I. ÚS 190/2019).
25. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane
pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by
bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
26. Judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva, aplikujúc kritérium
významnosti veci, z pohľadu sťažovateľa diferencuje posudzovanie primeranosti plynulosti
konania do troch skupín v závislosti od potreby rýchlosti rozhodovania. Ide o konania
vyžadujúce si a) primeranú rýchlosť, b) osobitnú rýchlosť a c) výnimočnú rýchlosť.
V prípade konaní týkajúcich sa rodičovských práv vyžadujú štrasburské orgány ochrany
práva od vnútroštátnych súdnych orgánov výnimočnú rýchlosť konania
(m. m. IV. ÚS 89/2019). Do kategórie konaní vyžadujúcich si osobitnú rýchlosť možno
zaradiť tie, ktoré sa týkajú pracovnoprávnych sporov či sporov týkajúcich sa
vo všeobecnosti vecí sociálneho zabezpečenia či náhrady škody za ublíženie na zdraví
a osobného statusu. Nevynímajúc dôležitosť právnej ochrany spotrebiteľa v konaní pred
všeobecnými súdmi a nezotierajúc ani jeho slabšie postavenie vyžadujúce si osobitnú
právnu úpravu v prospech spotrebiteľa, ústavný súd konštatuje, že predmet konania
v konkrétnych okolnostiach veci (uplatnenie nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy) vyžaduje,
aby napadnuté konanie bolo vedené s primeranou rýchlosťou.
27. Na tomto závere nemení nič ani argumentácia obsiahnutá v samotnej ústavnej
sťažnosti (bod 5 tohto uznesenia), podľa ktorej sťažovateľ stotožňuje osobitný význam veci
s jeho prípadnou povinnosťou v budúcnosti na podklade prípadného súdneho rozhodnutia
vrátiť žalovanému len istinu bez poplatkov a úrokov v prípade, že bude v spore úspešný.
Sťažovateľ teda zdôrazňuje, že v jeho prípade vzniká riziko, že žalovanému zaplatí viac,
ako mu v skutočnosti patrí. Bez potreby bližšej argumentácie uvádzanej námietky ústavný
súd zdôrazňuje, že kritérium významnosti predmetu sporu pre sťažovateľa je výsostne
objektívnou kategóriou, posúdenie ktorej nemožno a priori spájať s možným (a teda
neistým) budúcim úspechom strany v spore tak, ako to prezentuje samotný sťažovateľ.
28. Okrem už uvedeného v konaní vo veci ústavnej sťažnosti namietaných
zbytočných prieťahov sú pre rozhodnutie ústavného súdu obdobne ako pre všeobecný súd
rozhodujúce okolnosti existujúce v čase vyhlásenia rozhodnutia. Pre záver ústavného súdu
vo veci namietaného porušenia práv postupom všeobecného súdu preto zásadne nemožno
zohľadňovať hypotetickú možnosť jeho postupu v budúcnosti, a tak, ako to požaduje
sťažovateľ v bode 9 tohto uznesenia, vychádzať z ničím nepodloženého predpokladu,
že napadnuté konanie „ani v tomto roku právoplatne ukončené nebude.“.
29. Napokon bez potreby bližšieho vysvetľovania v kontexte námietky sťažovateľa
obsiahnutej v bode 6 tohto uznesenia o tom, že dĺžka napadnutého konania má aj negatívny
ekonomický dopad na sťažovateľa (navýšenie trov právneho zastúpenia z dôvodu jeho
právneho zastúpenia erudovanou právnou kanceláriou), ústavný súd už len pre úplnosť
akcentuje esenciálny charakter dobrovoľnosti právneho zastúpenia v zmysle možnosti
výberu strany v civilnom spore nechať sa v rámci realizácie práva byť v konaní pred súdom
zastúpený advokátom v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy zastupovať konkrétnym advokátom.
Bezpochyby akékoľvek právne zastúpenie je spojené s určitým finančným nákladom,
pričom povinnosťou ktoréhokoľvek (nielen erudovaného) advokáta je pri výkone advokácie
chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta v najväčšej možnej miere. Dobrovoľná voľba
erudovanej advokátskej kancelárie pri hájení práv sťažovateľa vyžadujúca si zvýšené
finančné náklady nemôže byť preto sama osebe tou okolnosťou, ktorá by mala
pre posúdenie primeranosti postupu všeobecného súdu pri rozhodovaní v konkrétnej veci
esenciálny význam. Okrem zjavne subjektívneho charakteru kategórie erudovanosti
advokátskej kancelárie takýto rozdielny prístup pri posudzovaní vzniku zbytočných
prieťahov v závislosti od toho, či sa klient rozhodol pre advokáta erudovaného, čo si
vyžaduje zvýšené finančné náklady, alebo bežného advokáta s menšími finančnými nárokmi
koliduje s objektívnou kategóriou spravodlivosti, pretože neprimerane zvýhodňuje klienta
(stranu v spore) v závislosti od jeho/jej finančných možností, čo nie je v materiálnom poňatí
ochrany práv prijateľné.
30. Ústavný súd s poukazom na už uvedené zobral do úvahy doterajšiu celkovú dĺžku
napadnutého konania (dva roky a osem mesiacov), zohľadňujúc predmet napadnutého
konania vrátane toho, čo je pre sťažovateľa „v stávke“. Podľa názoru ústavného súdu už
na prvý pohľad nemožno v napadnutom konaní uvažovať o takých prieťahoch, ktorých
intenzita by mu po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala
dospieť k záveru o porušení základných práv sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, či práv
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty. Ústavný súd v nadväznosti poukazuje tiež
na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach,
podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri
roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 120/2018).
31. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej
sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania), keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
33. Napokon ústavný súd poznamenáva, že ak by ďalší priebeh napadnutého konania
signalizoval vznik prieťahov, toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa
§ 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni sťažovateľovi, aby po splnení
všetkých zákonných podmienok predložil ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu