Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 324/2026
PDF · 313.25 KB
No categories available
I. ÚS 324/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , zastúpenej AKKB, spol. s r. o., Štefánikova 18, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B1-8C/603/2004 a Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 4Co/2/2025 a sp. zn. 4Co/135/2025 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B1-8C/603/2004 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/2/2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/135/2025 konal bez zbytočných prieťahov.
4. Mestský súd Bratislava IV j e p o v i n n ý zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie 6 000 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
5. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie 265 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
6. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
7. Náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu v napadnutom konaní (pôvodne konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 8C/603/2004) a postupom krajského súdu v napadnutých konaniach označených v záhlaví tohto nálezu. Sťažovateľka navrhuje uloženie príkazu krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Zároveň si uplatňuje nárok na priznanie finančného zadosťučinenia zo strany mestského súdu v sume 6 090 eur za porušenie práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a v sume 21 500 eur za porušenie základného práva na súdnu ochranu. Sťažovateľka navrhuje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 265 eur zo strany krajského súdu. Napokon si uplatňuje aj nárok na náhradu trov konania v sume 951,68 eur.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je sporovou stranou v napadnutom konaní vedenom pôvodne okresným súdom, ktoré sa začalo podaním žaloby žalobcu 3. septembra 2004. Predmetom napadnutého konania vedeného v súčasnosti mestským súdom je zaplatenie 9 499,24 eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody a ušlého zisku, ktoré mali vzniknúť v príčinnej súvislosti s vystúpením zo združenia, v rámci ktorého žalobca a sťažovateľka poskytovali právnu pomoc spoločne.
3. Okresný súd rozsudkom zo 17. júna 2010 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu skutočnej škody 2 048,82 eur a náhradu ušlého zisku 1 991,63 eur s príslušenstvom.
4. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2Co/255/2010 z 31. januára 2012 bol rozsudok okresného súdu zo 17. júna 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.
5. Nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 515/2013 zo 4. júna 2014 bolo vyslovené porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
6. V poradí druhým rozsudkom z 24. marca 2015 okresný súd uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 470,74 eur s príslušenstvom (výrok I) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II), vzájomná žaloba bola zamietnutá (výrok III) a žiadnej zo strán nebola priznaná náhrada trov konania (výrok IV).
7. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4Co/407/2015 z 25. apríla 2018 rozsudok okresného súdu z 24. marca 2015 v zamietavej časti potvrdil a vo vyhovujúcej časti ho zrušil a vec v tomto rozsahu (v časti o zaplatenie 1 470,74 eur s príslušenstvom) vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
8. Nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 259/2018 z 20. júna 2018 bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/407/2015.
9. V poradí tretím rozsudkom súdu prvej inštancie z 22. februára 2022 bol návrh na prerušenie konania zamietnutý (výrok I), žaloba v časti o zaplatenie 1 470,74 eur s príslušenstvom zamietnutá (výrok II), zároveň bolo rozhodnuté o nárokoch na náhradu trov konania (výroky III a IV).
10. Nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 334/2022 z 8. septembra 2022 bolo vyslovené porušenie práv žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v napadnutom konaní po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 515/2013 zo 4. júna 2014.
11. Nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 600/2024 z 29. januára 2025 bolo vyslovené porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote postupom mestského súdu v napadnutom konaní po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 334/2022 z 8. septembra 2022.
12. Krajský súd uznesením sp. zn. 4Co/2/2025 z 31. marca 2025 rozsudok mestského súdu z 22. februára 2022 vo výroku I potvrdil ako vecne správny a vo výrokoch II, III a IV zrušil a vec vrátil mestskému súdu na ďalšie konanie.
13. Nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 391/2025 z 30. septembra 2025 bolo vyslovené porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu z 31. marca 2025. Citované rozhodnutie bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie v súčasnosti vedené krajským súdom pod sp. zn. 4Co/135/2025.
14. Uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 324/2026 z 9. júna 2026 bola ústavná sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu.
II. Argumentácia sťažovateľky
15. Podstatou argumentácie sťažovateľky je tvrdenie o existencii zbytočných prieťahov v napadnutých konaniach vedených mestským súdom a krajským súdom. Argumentuje, že vec žaloby nie je ani po uplynutí viac ako 21 rokov právoplatne skončená.
16. V konkrétnostiach poukazuje na skutočnosť, že po tom, ako bol krajským súdom vydaný rozsudok 25. apríla 2018, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vymedzenej časti zrušené, došlo k vydaniu meritórneho rozhodnutia až po uplynutí troch rokov a deviatich mesiacov, čo predstavuje prieťah v konaní (bod 9 tohto nálezu).
17. Mestský súd a krajský súd spôsobili od rozhodnutia ústavného súdu vo veci sťažovateľky (sp. zn. IV. ÚS 259/2018 z 20. júna 2018) nedôvodné prieťahy, ktoré trvali 6 rokov a 21 dní, čo zohľadňuje aj požadovaná celková suma finančného zadosťučinenia 6 355 eur, t. j. 1 000 eur za jeden rok prieťahov.
18. Ako neefektívny hodnotí sťažovateľka postup, ktorým došlo k strate jej podania (vzájomnej žaloby). Upriamuje pozornosť aj na neskoré spojenie konaní vo veci žaloby žalobcu a ňou podanej vzájomnej žaloby a na nečinnosť, čo viedlo podľa sťažovateľky aj s prihliadnutím na extrémne dlhé prieťahy až k odmietnutiu spravodlivosti. Uvedená situácia vyvoláva u sťažovateľky pocit právnej
a vnútornej neistoty. Požadovaná suma finančného zadosťučinenia plní proti porušovateľom preventívno-sankčný rozmer.
III. Vyjadrenia mestského súdu a krajského súdu a replika sťažovateľky
III.1. Vyjadrenie mestského súdu:
19. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril mestský súd. V podstatnom predsedníčka mestského súdu v prípise sp. zn. 1SprV/442/2026 z 9. júla 2026 uviedla, že v napadnutom konaní postupoval mestský súd plynulo a v súlade s príslušnými procesnými predpismi.
III.2. Vyjadrenie krajského súdu:
20. Prípisom sp. zn. 1SprV/222/2026 z 22. júna 2026 reagoval na výzvu ústavného súdu predseda krajského súdu, ktorý poukázal na vyjadrenie predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a sudkyne spravodajkyne Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej, s ktorým sa stotožnil. V podstatnom bolo zdôraznené, že síce nálezom z 30. septembra 2025 (bod 13 tohto nálezu) bolo zrušené rozhodnutie krajského súdu, avšak vyčítané procesné pochybenie už nemôže byť aktuálne posudzované v konaní o tejto ústavnej sťažnosti, keďže tvorí prekážku res iudicata, a iné prieťahy v predmetnej veci neboli spôsobené.
III.3. Replika sťažovateľky:
21. Ústavný súd nevyhodnotil ako nevyhnutné vyžiadať si vyjadrenie sťažovateľky ku skutočnostiam uvádzaným vo vyjadreniach krajského súdu a mestského súdu, keďže vyjadrenia obsahovali skutočnosti známe sťažovateľke zo súdneho spisu, resp. poukaz na sťažovateľke známy nález ústavného súdu z 30. septembra 2025.
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
22. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka existencie zbytočných prieťahov v napadnutých konaniach vedených mestským súdom a krajským súdom vo veci náhrady škody a ušlého zisku.
23. Ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže na základe podaní krajského súdu a mestského súdu, berúc do úvahy skutočnosti vyplývajúce zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie, dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
IV.1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a základného práva na súdnu ochranu postupom mestského súdu v napadnutom konaní:
24. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj v čl. 38 ods. 2 listiny) osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
25. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
26. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky.
27. Vec, ktorá je predmetom posúdenia v napadnutom konaní (náhrada škody a ušlého zisku), nie je fakticky ani právne zložitá, teda dĺžka napadnutého konania, ako to konštatoval ústavný súd už viackrát, nebola spôsobená zložitosťou prejednávanej veci (m. m. II. ÚS 515/2013, III. ÚS 334/2022).
28. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v napadnutom konaní, ústavný súd zistil, že aj sťažovateľka prispela svojím správaním k doterajšej dĺžke napadnutého konania, a to žiadosťami o odročovanie pojednávaní predovšetkým v začiatočných fázach konania pred súdom prvej inštancie (odročenie pojednávaní nariadených na 10. november 2005, 24. január 2006, 31. marec 2006, 26. január 2007, 25. marec 2010, 17. jún 2010). Indiferentný postoj sťažovateľky k účasti na pojednávaní dokonca vyústil do rozhodnutia pôvodne konajúceho okresného súdu z 26. mája 2006, ktorým pristúpil k uloženiu poriadkovej pokuty sťažovateľke. Uvedené skutočnosti nepochybne mali dopad na celkovú dĺžku trvania konania, na čo ústavný súd prihliadol pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
29. Napokon ústavný súd posúdil postup súdu prvej inštancie. Prihliadal pritom na závery prezentované v súvislosti s posúdením postupu súdu prvej inštancie ústavným súdom vo veciach predchádzajúcich ústavných sťažností protistrany (žalobcu), ktoré sú aplikovateľné aj na tu
prejednávanú vec. Už vo veci ústavnej sťažnosti žalobcu sp. zn. II. ÚS 515/2013 ústavný súd pri posúdení obdobia konania do júna 2014 okrem iného zdôraznil, že civilné konanie, ktoré bez meritórneho rozhodnutia súdu prvej inštancie trvá tak dlho, ako to je v danej veci (ku dňu meritórneho rozhodnutia ústavného súdu 9 rokov a 6 mesiacov), možno už len na základe posúdenia tohto neprimeraného obdobia považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 515/2013). Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (m. m. I. ÚS 66/03).
30. Nad rámec už uvedeného ústavný súd zdôrazňuje v reakcii na námietku sťažovateľky obsiahnutú v bode 18 tohto nálezu jej dôvodnosť. V konkrétnostiach ústavný súd k už uvedeným záverom v posudzovanom období konštatuje, že z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2Co/255/2010 z 31. januára 2012 vyplýva ako dôvod zrušenia v poradí prvého rozsudku okresného súdu zo 17. júna 2010 (body 3 a 4 tohto nálezu) nesústredenosť v postupe okresného súdu, ktorý sa riadne nezaoberal sťažovateľkou 6. mája 2010 podanou vzájomnou žalobou. Na podklade uvedených skutočností bola vec vzájomnej žaloby pôvodne vedená pod sp. zn. 24C/92/2010 spojená uznesením okresného súdu z 22. novembra 2012 s vecou, ktorá bola prejednávaná v napadnutom konaní. Uvedená nesústredenosť spôsobila predĺženie napadnutého konania o dva roky, čo s prihliadnutím na celkovú dobu konania nemožno považovať za postup efektívne smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.
31. V náleze vydanom v totožnej veci (III. ÚS 334/2022) ústavný súd o postupe súdu prvej inštancie v následnom období konštatoval, že tento konal vo veci v zásade plynulo a na pojednávaní konanom 24. marca 2015 meritórne rozhodol (bod 6 tohto nálezu). V období od 14. augusta 2015 do 25. apríla 2018 sa spis nachádzal na krajskom súde a v období od 18. januára 2019 do 18. júna 2019 na dovolacom súde, čo nemožno pričítať na ťarchu súdu prvej inštancie. V období po vrátení veci dovolacím súdom ústavný súd zistil v postupe súdu prvej inštancie nečinnosť bez existencie zákonnej prekážky, keď nariadil pojednávanie až na 30. marec 2020. Toto pojednávanie sa neuskutočnilo z dôvodu prijatých protipandemických opatrení. Nečinnosť súdu prvej inštancie v posudzovanom období nemožno v reštančnej veci hodnotiť inak ako nerešpektovanie príkazu ústavného súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov (III. ÚS 334/2022).
32. V náleze vydanom vo veci žalobcu sp. zn. II. ÚS 600/2024 ústavný súd konštatoval, že v relevantnom období (september 2022 až február 2025) súd prvej inštancie vykonával procesné úkony spojené s podaním odvolania sporových strán. Spis bol predložený odvolaciemu súdu predkladacou správou z 29. novembra 2022. Po zmene zákonného sudcu zo 16. januára 2023 bol spis 1. februára 2023 súdu vrátený z dôvodu absencie rozhodnutia o návrhu sťažovateľky na doplnenie rozsudku okresného súdu. Vzápätí došlo k zmene zákonného sudcu 13. marca 2024. Súd návrh sťažovateľky na doplnenie rozsudku okresného súdu zamietol rozhodnutím z 11. apríla 2024, proti ktorému podala sťažovateľka odvolanie. Spis bol opäť predložený odvolaciemu súdu predkladacou správou zo 16. septembra 2024. Spis bol vrátený mestskému súdu bez rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu chýb a iných nesprávností podľa § 224 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a nedoručenia podania jednej zo sporových strán na vyjadrenie podľa § 374 ods. 3 CSP. Na podklade uvedených skutočností ústavný súd uzavrel, že postup súdu prvej inštancie v napadnutom konaní bol nesústredený z dôvodu opakovaného
vrátenia veci z odvolacieho súdu na účely rozhodnutia o návrhu sťažovateľky, pričom nesprávnym postupom mestského súdu pri opakovanom predkladaní spisu odvolaciemu súdu sa konanie predĺžilo o ďalšie dva roky. Zároveň neuniklo pozornosti ústavného súdu to, že vec nie je ani po viac ako dvadsiatich rokoch rozhodnutá, čo je v právnom štáte ústavne neakceptovateľné (II. ÚS 600/2024).
33. V následnom období bol spis na rozhodnutie o odvolaní na krajskom súde, ktorý síce uznesením sp. zn. 4Co/2/2025 z 31. marca 2025 v poradí tretí rozsudok mestského súdu z 22. februára 2022 zrušil a vec vrátil mestskému súdu na ďalšie konanie, no nálezom ústavného súdu bolo označené kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie krajskému súdu. V súčasnosti je teda vec sťažovateľky opätovne na odvolacom súde.
34. Dosiaľ uvedené úvahy ústavného súdu vedú k záveru o tom, že postupom mestského súdu v napadnutom konaní, ktorý sa vyznačuje nečinnosťou, ako aj nesústredenosťou (body 31 a 32 tohto nálezu), zohľadňujúc skutočnosť, že vec sťažovateľky nie je ani po uplynutí takmer 22 rokov právoplatne skončená, pričom súd prvej inštancie vo veci vydal celkom tri meritórne rozhodnutia a posledné z nich až po uplynutí takmer osemnástich rokov od podania žaloby, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).
35. Sťažovateľka dôvodí, že nesústredenosť a nečinnosť mestského súdu viedla aj s prihliadnutím na extrémnu dĺžku konania o žalobe k odmietnutiu spravodlivosti. Námietka sťažovateľky je dôvodná.
36. Ústavný súd konštatuje, že nečinnosť (resp. aj neefektívna činnosť) orgánu verejnej moci v konaní (v danom prípade mestského súdu), ktorá viedla k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sama osebe neznamená aj porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na to, aby nečinnosť všeobecného súdu mala za následok porušenie práva na súdnu ochranu, musí dosiahnuť takú intenzitu, ktorá by v konečnom dôsledku znamenala odmietnutie reálneho prístupu k súdu, resp. k jeho rozhodnutiu v zmysle porušenia zákazu denegatio iustitiae (II. ÚS 272/2020). Prednostne sa takýto záver predpokladá v niekoľkoročnom, spravidla desiatky rokov trvajúcom konaní (I. ÚS 501/2025).
37. Predmetom konania je rozhodovanie vo veci náhrady škody a ušlého zisku, ktoré mali vzniknúť v príčinnej súvislosti s vystúpením zo združenia, v rámci ktorého žalobca a sťažovateľka poskytovali právnu pomoc spoločne. Nejde teda o vec patriacu do kategórie citlivých konaní vyžadujúcich si osobitnú či výnimočnú rýchlosť (k tomu pozri IV. ÚS 276/2020), no s prihliadnutím na extrémnu dĺžku napadnutého konania, ktorá v čase rozhodovania ústavného súdu dosahuje takmer 22 rokov, berúc do úvahy skutočnosť, že súd prvej inštancie vydal (zatiaľ posledný) v poradí tretí rozsudok po uplynutí takmer 18 rokov od podania žaloby, ústavný súd konštatuje splnenie podmienok na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v zmysle odmietnutia reálneho prístupu k súdu postupom mestského súdu v napadnutom konaní (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu). Extrémne dlhé súdne konanie bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej totiž vo svojej podstate vo vzťahu k sťažovateľke možno kvalifikovať ako odmietnutie spravodlivosti (m. m. III. ÚS 290/2023).
IV.2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a základného práva na súdnu ochranu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach:
38. V úvode tejto časti rozhodnutia sa ústavný súd v reakcii na podstatu vyjadrenia krajského súdu vyjadril k námietke, podľa ktorej je nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 391/2025 z 30. septembra 2025 (bod 13 tohto nálezu) res iudicata, ktorý bráni posúdeniu procesného pochybenia krajského súdu v tomto konaní. Ústavný súd nepovažuje námietku krajského súdu za dôvodnú.
39. Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd opakovane zaoberal a rozhodoval o totožných návrhoch doručených ústavnému súdu. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku res iudicata nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci (m. m. I. ÚS 489/2025). Keďže predmetom konania vo veci sp. zn. IV. ÚS 391/2025 bolo rozhodovanie o námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu, pričom v tomto konaní je predmetom rozhodovania námietka o existencii zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, nie je daná totožnosť predmetu konania, čo zároveň vylučuje existenciu prekážky brániacej posúdiť procesné pochybenie krajského súdu ako postup spôsobujúci zbytočný prieťah v napadnutom konaní.
40. S prihliadnutím na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 259/2018 z 20. júna 2018 (bod 8 tohto nálezu) vydaný na poklade predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažovateľky vo veci námietky zbytočných prieťahov v postupe odvolacieho súdu môže byť predmetom konania o tejto ústavnej sťažnosti výlučne (tak ako to je označené aj v záhlaví tohto nálezu) postup odvolacieho súdu v napadnutých konaniach, ktoré chronologicky nasledovali po citovanom rozhodnutí ústavného súdu.
41. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v relevantnom čase bol spis v konaní o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie z 22. februára 2022 odvolacím súdom vrátený súdu prvej inštancie z dôvodu procesných pochybení tohto súdu dvakrát (pozri k tomu bod 32 tohto nálezu, v rámci ktorého bola vyhodnocovaná nesústredená činnosť súdu prvej inštancie). Po náprave procesných vád zo strany súdu prvej inštancie bol spis na rozhodnutie o odvolaní predložený odvolaciemu súdu v januári 2025, pričom rozhodnutie krajský súd vydal už v marci 2025. Jeho postup tak s ohľadom na promptnosť rozhodovania nemožno sám osebe označiť za spôsobujúci zbytočný prieťah. Avšak s ohľadom na kasačné rozhodnutie ústavného súdu (bod 13 tohto nálezu) možno konštatovať, že procesné pochybenie krajského súdu spočívajúce vo vydaní kasačného rozhodnutia bez splnenia príslušných podmienok, t. j. porušujúce príkaz rozhodnúť vo veci sám, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie už bolo raz odvolacím súdom zrušené a vec vrátená tomuto súdu na nové rozhodnutie, vedie k záveru o vzniku zbytočných prieťahov. Postup odvolacieho súdu contra legem (§ 390 ods. 1 CSP) bol ústavným súdom už označený za priečiaci sa čl. 17 základných princípov CSP (nález ústavného súdu z 30. septembra 2025). Krajský súd tak neprihliadaním na celkovú dĺžku napadnutého konania, ktoré začalo 3. septembra 2004, pričom predmetné konanie predstavovalo v poradí už tretie odvolacie konanie vo veci sťažovateľky a jeho vadný postup viedol k štvrtému odvolaciemu konaniu, spôsobil vznik zbytočných prieťahov.
42. Súčasťou už stabilnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, podľa ktorého čas konania na inštančne nadriadenom súde v prípade zrušenia rozhodnutia z dôvodu nepreskúmateľnosti alebo inej procesnej vady majúcej za následok porušenie práva strany na spravodlivý proces ide na „vrub“ súdu, ktorému sa rozhodnutie zrušilo (m. m. I. ÚS 59/2023, I. ÚS 451/2022, I. ÚS 725/2024).
43. Ústavný súd nie je síce súdom inštančne nadriadeným krajskému súdu, no právnymi dôsledkami kasačného nálezu s povinnosťou krajského súdu sa odvolaním opätovne riadne zaoberať a o ňom aj rozhodnúť meritórne ho za taký možno fakticky označiť, a preto je dôvodný záver o tom, že v postupe krajského súdu možno jednoznačne identifikovať neefektívny postup vyžadujúci si nápravu pochybenia spočívajúceho v porušení práv žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
44. Ústavný súd preto rozhodol o tom, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/2/2025 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).
45. Vzhľadom na skutočnosť, že v postupe krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/135/2025 ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by dôvodne viedli k záveru o existencii zbytočných prieťahov (spis je na odvolacom súde od októbra 2025), návrhu na vyslovenie porušenia práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v relevantnej časti nevyhovel (bod 6 výrokovej časti tohto nálezu).
46. Ústavný súd nevyhovel ani návrhu na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach, a to vzhľadom na skutočnosť, že nezistil takú intenzitu zbytočných prieťahov, ktorá by v konečnom dôsledku znamenala odmietnutie reálneho prístupu k súdu, resp. k jeho rozhodnutiu v zmysle porušenia zákazu denegatio iustitiae (bod 6 výrokovej časti tohto nálezu).
V. Príkaz konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
47. Napadnuté konanie síce nie je právoplatne skončené (vec je toho času v štádiu odvolacieho konania, pozn.), pričom súd prvej inštancie bude po rozhodnutí odvolacieho súdu vykonávať úkony administratívneho charakteru, ako aj rozhodovať o sume náhrady trov konania. Aj napriek uvedenému nie sú splnené podmienky na to, aby ústavný súd súdu prvej inštancie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Totožný príkaz totiž ústavný súd adresoval súdu prvej inštancie už v skoršom náleze sp. zn. II. ÚS 515/2013 zo 4. júna 2014. Navyše samotná sťažovateľka sa uloženia tohto príkazu vo vzťahu k mestskému súdu ani nedomáha.
48. Ústavný súd však uložil príkaz konať bez zbytočných prieťahov krajskému súdu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti koná vo veci podaného odvolania pod sp. zn. 4Co/135/2025 (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).
49. Napokon sa ústavný súd zaoberal návrhom sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
50. Ústavný súd vzhľadom na všetky okolnosti posudzovaného prípadu v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde finančné zadosťučinenie priznal, majúc pritom na zreteli, že jeho cieľom je zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, nie získanie iného majetkového prospechu. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V tomto prípade je vzhľadom na dĺžku konania podstatný aj dlhodobo neprejavovaný záujem o osud vlastnej veci.
51. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia v danej veci ústavný súd prihliadol primárne na extrémnu dĺžku napadnutého konania v trvaní takmer 22 rokov, ako aj na nesústredený postup a nečinnosť mestského súdu a konštatovanie odmietnutia prístupu k súdu prvej inštancie, ako aj procesne vadný postup krajského súdu a, zohľadňujúc správanie sťažovateľky, ktorým prispela k predĺženiu napadnutého konania, rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia sťažovateľke v sume 6 000 eur zo strany mestského súdu (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu) a 265 eur zo strany krajského súdu (bod 5 výrokovej časti tohto nálezu). Vzhľadom na uvedené návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia zo strany mestského súdu presahujúceho sumu 6 000 eur nevyhovel tak, ako to je uvedené v bode 6 výrokovej časti tohto nálezu.
VI. Trovy konania
52. Ústavný súd napokon rozhodol vo veci náhrady trov konania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na dikciu § 73 zákona o ústavnom súde, ktorý svojou štruktúrou (vzťah odsekov 1 a 3) vytvára koncept, podľa ktorého účastník konania na ústavnom súde v zásade sám znáša trovy takého konania a len v odôvodnených (i) prípadoch ústavný súd môže (ii) podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Zákon o ústavnom súde nestavia právo na náhradu trov konania do nárokovateľnej polohy, ako to je v iných druhoch regulovaných právno-aplikačných procesov (napr. civilné sporové konanie, správne súdne konanie, exekučné konanie a ďalšie). Ústavný súd tak disponuje širokým priestorom na úvahu o tom, či vôbec priznať náhradu trov konania, a ak áno, v akom rozsahu (III. ÚS 209/2020, I. ÚS 238/2021).
53. V prejednávanej veci nie je odôvodnené, aby sťažovateľke bola priznaná náhrada trov konania.
54. Rozhodnutie sťažovateľky poskytujúcej právne služby v rámci výkonu advokácie prostredníctvom advokátskej kancelárie dať sa zastúpiť sama sebou (advokátska kancelária AKKB, spol. s r. o., v ktorej sťažovateľka vystupuje ako konateľka a spoločníčka) nemožno v konaní pred ústavným súdom síce uprieť, no zároveň ho nemožno považovať za hospodárne a účelné z pohľadu nákladov konania. To platí o to viac, že ide o konanie, v ktorom nemožno počítať s procesným rizikom spojeným s povinnosťou náhrady trov konania protistrany. Od sťažovateľky ako právne kvalifikovanej osoby (advokátka) je dôvodné očakávať schopnosť spísať ústavnú sťažnosť, ak v konaní pred všeobecným súdom, v ktorom vystupuje ako účastník konania, došlo k zbytočným prieťahom (obdobne II. ÚS 498/2024, III. ÚS 617/2023, III. ÚS 240/2024, III. ÚS 340/2024, I. ÚS 95/2026). Z tejto premisy napokon vychádza aj § 34 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak je navrhovateľom v konaní pred ústavným súdom advokát, nemusí byť v konaní
zastúpený. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal (bod 7 výrokovej časti tohto nálezu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu