Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 290/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Mestická, Slovíková, s. r. o., Hviezdoslavova 6, Žilina, v mene ktorej koná konateľka

a advokátka JUDr. Zuzana Slovíková, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva vlastniť majetok podľa postupom mesta

Žilina, stavebného úradu v konaní vedenom pod sp. zn. 14029/2017-OSP-DRA

a jeho rozhodnutím zo 16. marca 2017, postupom Okresného úradu Žilina, odboru výstavby

a bytovej politiky v konaní vedenom pod sp. zn. OU-ZA-OVBP2-2017/025401/Rep a jeho

rozhodnutím z 19. júna 2017, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. septembra 2018 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 14. januára 2020 a takto

rozhodol:

1. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia mesta Žilina sp. zn.

14029/2017-OSP-DRA zo 16. marca 2017 a rozhodnutia Okresného úradu Žilina, odboru

výstavby a bytovej politiky sp. zn. OU-ZA-OVBP2-2017/025401/Rep z 19. júna 2017

n e v y h o v u j e .

2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. mája

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) postupom mesta Žilina, stavebného úradu (ďalej len „prvostupňový správny

orgán“) v konaní sp. zn. 14029/2017-OSP-DRA a jeho rozhodnutím

zo 16. marca 2017 (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“), postupom

Okresného úradu Žilina, odboru výstavby a bytovej politiky (ďalej len „žalovaný“) v konaní

sp. zn. OU-ZA-OVBP2-2017/025401/Rep a jeho rozhodnutím z 19. júna 2017 (ďalej len

„rozhodnutie žalovaného“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. septembra 2018 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 14. januára 2020 (ďalej len „rozsudok kasačného súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mesto Žilina svojím

rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu nariadilo odstránenie stavby – „rekreačného

objektu“, ktoré vlastní sťažovateľ. Sťažovateľ proti označenému rozhodnutiu

prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný svojím

rozhodnutím tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol a rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu potvrdil. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom vo veci konajúcich

správnych orgánov podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného,

o ktorej rozhodol krajský súd svojím rozsudkom tak, že žalobu sťažovateľa zamietol ako

nedôvodnú. Sťažovateľ proti označenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť,

o ktorej rozhodol najvyšší súd rozsudkom kasačného súdu.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho označeného základného práva

postupom a rozhodnutiami označených správnych orgánov, ako aj postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom a postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom. Sťažovateľ považuje postup

správnych orgánov, ako aj vo veci konajúcich súdov za nesprávny a ich rozhodnutia

za nezákonné. Argumentuje tým, že realizáciu drobnej stavby (ktorej odstránenie bolo

nariadené, pozn.) začal na základe nájomnej zmluvy z roku 2011 a územný plán mesta

Žilina bol schválený uznesením mestského zastupiteľstva mesta Žilina č. 15/2012

20. februára 2012 a jeho záväzné časti boli vyhlásené všeobecne záväzným nariadením

č. 4/2012. Pokiaľ územný plán mesta Žilina počíta s tým, že v rámci stavebnej činnosti je

možná údržba existujúceho objektu, ktorý v čase nadobudnutia účinnosti plánu už existoval,

sú potom rozhodnutia správnych orgánov nezákonné, a preto je potrebné ich zrušiť.

Vychádzajúc zo svojej sťažnostnej argumentácie, sťažovateľ je toho názoru, že aj postupom

krajského súdu a najvyššieho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného došlo

k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa .

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti výslovne uvádza, že „rozsudok Najvyššieho súdu

zo dňa 14. 01. 2020 v konaní č. k. bol sťažovateľovi doručený 5. februára

2020, avšak na základe o niektorých mimoriadnych opatreniach

v súvislosti so šírením nákazlivej ľudskej choroby COVID- 19 v justícii, lehoty ustanovené

právnymi predpismi na uplatňovanie práv v čase od 27. 03. 2020 do 30. 04. 2020 neplynú“,

preto je toho názoru, že zákonná lehota je na podanie jeho ústavnej sťažnosti zachovaná.

5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol

v jeho veci týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Žiline v konaní pod č. k. v spojení s konaním na

Najvyššom súde SR pod č. k. , porušil právo sťažovateľa na vlastnícke právo

k majetku vyplývajúce z SR.

2. Okresný súd Žilina v konaní pod č. OU-ZA-OVBP2-2017/025401/Rep porušil

právo sťažovateľa na vlastnícke právo k majetku vyplývajúce z SR.

3. Mesto Žilina, stavebný úrad v konaní pod č. 4723/2017-14029/2017-OSP-DRA

porušil právo sťažovateľa na vlastnícke právo k majetku vyplývajúce z SR.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 450,28 EUR,

ktorú je porušovateľ práva 1/, 2/, 3/ spoločne a nerozdielne povinný vyplatiť jeho právnemu

zástupcovi...“

6. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým

odloží vykonateľnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj vykonateľnosť

rozhodnutia žalovaného, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o tejto sťažnosti. Svoj návrh

sťažovateľ odôvodnil tým, že mu hrozí závažná ujma v prípade, že príslušný správny orgán

nariadi nútený výkon rozhodnutia, ktorým odstráni stavbu, do ktorej investoval nemalé

finančné prostriedky.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený

Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

13. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). V súvislosti

so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami

všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ,

).

14. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. , Higgins

c. Francúzsko z 19. 2 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

III.

Samotné posúdenie veci ústavným súdom

15. Ústavný súd sa v prvom rade aj vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa zaoberal

otázkou včasnosti podania ústavnej sťažnosti.

16. Podľa nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa ustanovenia

. V prípade podania sťažnosti po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty ani v minulosti ani teraz neumožňuje zmeškanie tejto lehoty

odpustiť, pretože to kogentná povaha ustanovenia (predtým

§ 53 ods. 3, pozn.) neumožňuje (napr. m. m. , , ).

17. Keďže napadnuté rozhodnutie sa stalo právoplatným 13. februára 2020

a sťažovateľ podal svoju ústavnú sťažnosť 13. mája 2020, teda po uplynutí lehoty

na podanie sťažnosti podľa prvej vety , ústavný súd

považoval za potrebné vysporiadať sa s otázkou včasnosti podania ústavnej sťažnosti. Podľa

o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením

nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony v čase od 27. marca 2020 (dátum nadobudnutia účinnosti

zákona) do 30. apríla 2020 spočívali lehoty, ustanovené právnymi predpismi

v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím

ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva. V uvedenom období teda lehoty

neplynuli a od 1. mája 2020 ich plynutie pokračuje, resp. pokračovalo. Z doslovného znenia

uvedeného ustanovenia vyplýva, že spočívanie lehôt sa týka len ochrany práv

v súkromnoprávnych vzťahoch. Vychádzajúc z cieľa predmetnej právnej úpravy

a celospoločenskej situácie, za ktorej boli mimoriadne opatrenia zákonodarcom prijaté, je

potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že sťažením uplatnenia ochrany svojich práv

v mimoriadnej situácii sú (boli) potenciálne postihnutí aj nositelia práv, vyplývajúcich

z iných, než súkromnoprávnych vzťahov (napríklad práva, ochrana ktorých sa uplatňuje

v správnom súdnictve, ale aj v súdnictve ústavnom). Ústavný súd (napr. na rozdiel od

Európskeho súdu pre ľudské práva) nemá zákonom danú možnosť sám svojím vlastným

vnútorným aktom rozhodnúť o predĺžení lehoty na podanie návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom, rešpektuje však vo svojej činnosti inter alia princípy právneho štátu,

princíp rovnosti, povinnosť ústavne konformného výkladu a aplikácie právnych noriem

( ), ako aj materiálny prístup k ochrane základných práv a slobôd. Preto

vychádzajúc z s ohľadom na v spojení s čl. II až

IV považuje spočívanie lehoty na uplatnenie práva

v uvedenom období za aplikovateľné aj na posudzovanie dodržania lehoty na podanie

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. V deň pokračovania plynutia lehoty na

podanie ústavnej sťažnosti (1. mája 2020) zostávalo do jej uplynutia 18 dní. Sťažovateľ

podal svoju ústavnú sťažnosť 13. mája 2020. Prejednávanú ústavnú sťažnosť preto ústavný

súd považuje za podanú včas.

K namietanému porušeniu označeného základného práva postupom

a rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj postupom a rozhodnutím

žalovaného

18. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

19. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (porovnaj m. m.

, , , ).

20. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a žalovaného ani ich predchádzajúci postup,

keďže ich už meritórne preskúmal na základe správnej žaloby sťažovateľa krajský súd,

ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

21. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

[m. m. , , , (bod 2 výroku

rozhodnutia)].

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu

22. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol vydaný v konaní podľa Správneho

súdneho poriadku, ktoré je budované na báze jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam

krajských súdov v správnom súdnictve už preto zásadne nie je odvolanie ako riadny

opravný prostriedok prípustné, ale je možné podať kasačnú sťažnosť, ktorá má charakter

mimoriadneho opravného prostriedku. Ústavný súd už opakovane judikoval, že kasačná

sťažnosť (hoci smerovala proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu) v prípade

meritórneho rozhodnutia kasačného súdu predstavuje účinný prostriedok nápravy a ochrany

základných práv a slobôd (m. m. , ). V posudzovanej veci

o kasačnej sťažnosti sťažovateľa najvyšší súd rozhodol meritórne, teda tak, že ju podľa

zamietol.

23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje nedostatok právomoci konať

a rozhodovať o ochrane označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu ani jeho

predchádzajúcim postupom, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(bod 2 výroku rozhodnutia).

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom kasačného

súdu

24. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia

vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

25. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré

sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

26. Vzhľadom na povahu namietaného základného práva hmotnoprávneho charakteru

podľa úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či najvyšší súd ako súd

kasačný dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie a či

v konaní nedošlo pri aplikácii hmotného práva k excesu, ktorý by mohol založiť porušenie

základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa .

27. Najvyšší súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa, ktorou sa snažil zvrátiť

právoplatné rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu o nariadení odstránenia stavby vo vlastníctve sťažovateľa po tom, čo

krajský súd právoplatne rozhodol rozsudkom o zamietnutí jeho žaloby o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Najvyšší súd po rekapitulácii priebehu konania

pred správnymi orgánmi, krajským súdom a po citácii na vec vzťahujúcich sa ustanovení

právnych predpisov v podstatnom poukázal na svoje skôr prijaté právne závery, týkajúce sa

charakteru posudzovanej stavby v obdobných veciach v tej istej lokalite, ktoré preskúmal už

aj ústavný súd v konaniach a , pričom ich vyhodnotil ako

ústavne akceptovateľné. V nadväznosti na to konštatoval, že z pripojeného

administratívneho spisu a tam uloženej fotodokumentácie vyplýva, že námietka sťažovateľa

týkajúca sa nesprávnej interpretácie o územnom

plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) je nedôvodná, keďže došlo k úprave

podkladu v rozsahu, že objekt je potrebné považovať za stavbu v zmysle už označeného

ustanovenia stavebného zákona (body 17 až 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku

kasačného súdu). Na sťažovateľovu námietku, že stavbu umiestnil ešte pred prijatím

územnoplánovacej dokumentácie mesta Žilina, reagoval tak, že sťažovateľovi ozrejmil, že

„súlad nepovolenej stavby s územnoplánovacou dokumentáciou je potrebné posudzovať

s územným plánom Mesta Žilina platným a účinným v čase konania o dodatočnom povolení

stavby a nie v čase fyzickej realizácie stavby“, pričom zároveň poukázal na zhodný záver

ústavného súdu v tejto otázke vyjadrený v jeho uznesení sp. zn. z 18. júla

2018.

28. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššieho súdu.

29. Ústavný súd pripomína, že sťažovateľ namietal len porušenie svojho

zaručeného vlastníckeho práva podľa , ku ktorému malo dôjsť

v dôsledku neposkytnutia súdnej kontroly zákonnosti rozhodnutia žalovaného

v požadovanej kvalite. Ústavný súd konštatuje, že nezistil takú príčinnú súvislosť medzi

namietaným právom hmotného charakteru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,

ktorá by mohla viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom označeného základného práva.

Je potrebné si uvedomiť, že najvyšší súd nerozhodoval o žiadnych hmotných právach

sťažovateľa, preskúmaval len zákonnosť rozhodnutia žalovaného, aj to po právoplatnosti

rozsudku krajského súdu. Keďže ústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti

výkladu a aplikácie na vec vzťahujúcich sa noriem hmotného, ako aj procesného práva, bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (bod 2 výroku rozhodnutia).

30. V nadväznosti na to, že v konaniach pred správnymi orgánmi a všeobecnými

súdmi vo veci sťažovateľa bolo preukázané, že sťažovateľ sa domáhal ochrany stavby − ako

svojho majetku, ktorú realizoval bez príslušného povolenia, ústavný súd dodáva, že

ústavnoprávna ochrana majetku v zmysle sa týka len majetku

nadobudnutého a užívaného v súlade s právnym poriadkom.

31. Sťažovateľ zároveň v ústavnej sťažnosti žiadal ústavný súd, aby rozhodol

o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť rozhodnutia prvostupňového správneho

orgánu, ako aj rozhodnutia žalovaného, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o tejto

ústavnej sťažnosti. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti táto žiadosť bola

konzumovaná samotným rozhodnutím o tejto sťažnosti.

32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

významu zaoberať sa návrhom na priznanie náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu