Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 290/2020
PDF · 244.24 KB
No categories available
II. ÚS 290/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Mestická, Slovíková, s. r. o., Hviezdoslavova 6, Žilina, v mene ktorej koná konateľka
a advokátka JUDr. Zuzana Slovíková, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom mesta
Žilina, stavebného úradu v konaní vedenom pod sp. zn. 4723/2017-14029/2017-OSP-DRA
a jeho rozhodnutím zo 16. marca 2017, postupom Okresného úradu Žilina, odboru výstavby
a bytovej politiky v konaní vedenom pod sp. zn. OU-ZA-OVBP2-2017/025401/Rep a jeho
rozhodnutím z 19. júna 2017, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 30 S 74/2017 a jeho rozsudkom zo 4. septembra 2018 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžk 1/2019 a jeho rozsudkom
zo 14. januára 2020 a takto
rozhodol:
1. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia mesta Žilina sp. zn. 4723/2017-
14029/2017-OSP-DRA zo 16. marca 2017 a rozhodnutia Okresného úradu Žilina, odboru
výstavby a bytovej politiky sp. zn. OU-ZA-OVBP2-2017/025401/Rep z 19. júna 2017
n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. mája
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom mesta Žilina, stavebného úradu (ďalej len „prvostupňový správny
orgán“) v konaní sp. zn. 4723/2017-14029/2017-OSP-DRA a jeho rozhodnutím
zo 16. marca 2017 (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“), postupom
Okresného úradu Žilina, odboru výstavby a bytovej politiky (ďalej len „žalovaný“) v konaní
sp. zn. OU-ZA-OVBP2-2017/025401/Rep a jeho rozhodnutím z 19. júna 2017 (ďalej len
„rozhodnutie žalovaného“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 30 S 74/2017 a jeho rozsudkom zo 4. septembra 2018 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžk 1/2019 a jeho rozsudkom
zo 14. januára 2020 (ďalej len „rozsudok kasačného súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mesto Žilina svojím
rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu nariadilo odstránenie stavby – „rekreačného
objektu“, ktoré vlastní sťažovateľ. Sťažovateľ proti označenému rozhodnutiu
prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný svojím
rozhodnutím tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol a rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu potvrdil. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom vo veci konajúcich
správnych orgánov podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného,
o ktorej rozhodol krajský súd svojím rozsudkom tak, že žalobu sťažovateľa zamietol ako
nedôvodnú. Sťažovateľ proti označenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť,
o ktorej rozhodol najvyšší súd rozsudkom kasačného súdu.
3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho označeného základného práva
postupom a rozhodnutiami označených správnych orgánov, ako aj postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 30 S 74/2017 a jeho rozsudkom a postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžk 1/2019 a jeho rozsudkom. Sťažovateľ považuje postup
správnych orgánov, ako aj vo veci konajúcich súdov za nesprávny a ich rozhodnutia
za nezákonné. Argumentuje tým, že realizáciu drobnej stavby (ktorej odstránenie bolo
nariadené, pozn.) začal na základe nájomnej zmluvy z roku 2011 a územný plán mesta
Žilina bol schválený uznesením mestského zastupiteľstva mesta Žilina č. 15/2012
20. februára 2012 a jeho záväzné časti boli vyhlásené všeobecne záväzným nariadením
č. 4/2012. Pokiaľ územný plán mesta Žilina počíta s tým, že v rámci stavebnej činnosti je
možná údržba existujúceho objektu, ktorý v čase nadobudnutia účinnosti plánu už existoval,
sú potom rozhodnutia správnych orgánov nezákonné, a preto je potrebné ich zrušiť.
Vychádzajúc zo svojej sťažnostnej argumentácie, sťažovateľ je toho názoru, že aj postupom
krajského súdu a najvyššieho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného došlo
k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti výslovne uvádza, že „rozsudok Najvyššieho súdu
zo dňa 14. 01. 2020 v konaní č. k. 4 Sžk/1/2019 bol sťažovateľovi doručený 5. februára
2020, avšak na základe zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach
v súvislosti so šírením nákazlivej ľudskej choroby COVID- 19 v justícii, lehoty ustanovené
právnymi predpismi na uplatňovanie práv v čase od 27. 03. 2020 do 30. 04. 2020 neplynú“,
preto je toho názoru, že zákonná lehota je na podanie jeho ústavnej sťažnosti zachovaná.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol
v jeho veci týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Žiline v konaní pod č. k. 30 S/74/2017 v spojení s konaním na
Najvyššom súde SR pod č. k. 4 Sžk/1/2019, porušil právo sťažovateľa na vlastnícke právo
k majetku vyplývajúce z čl. 20 Ústavy SR.
2. Okresný súd Žilina v konaní pod č. OU-ZA-OVBP2-2017/025401/Rep porušil
právo sťažovateľa na vlastnícke právo k majetku vyplývajúce z čl. 20 Ústavy SR.
3. Mesto Žilina, stavebný úrad v konaní pod č. 4723/2017-14029/2017-OSP-DRA
porušil právo sťažovateľa na vlastnícke právo k majetku vyplývajúce z čl. 20 Ústavy SR.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 450,28 EUR,
ktorú je porušovateľ práva 1/, 2/, 3/ spoločne a nerozdielne povinný vyplatiť jeho právnemu
zástupcovi...“
6. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým
odloží vykonateľnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj vykonateľnosť
rozhodnutia žalovaného, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o tejto sťažnosti. Svoj návrh
sťažovateľ odôvodnil tým, že mu hrozí závažná ujma v prípade, že príslušný správny orgán
nariadi nútený výkon rozhodnutia, ktorým odstráni stavbu, do ktorej investoval nemalé
finančné prostriedky.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený
Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti
so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami
všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07,
14. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
III.
Samotné posúdenie veci ústavným súdom
15. Ústavný súd sa v prvom rade aj vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa zaoberal
otázkou včasnosti podania ústavnej sťažnosti.
16. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa ustanovenia
§ 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí
zákonom ustanovenej lehoty ani v minulosti ani teraz neumožňuje zmeškanie tejto lehoty
odpustiť, pretože to kogentná povaha ustanovenia § 124 zákona o ústavnom súde (predtým
§ 53 ods. 3, pozn.) neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
17. Keďže napadnuté rozhodnutie sa stalo právoplatným 13. februára 2020
a sťažovateľ podal svoju ústavnú sťažnosť 13. mája 2020, teda po uplynutí lehoty
na podanie sťažnosti podľa § 124 prvej vety zákona o ústavnom súde, ústavný súd
považoval za potrebné vysporiadať sa s otázkou včasnosti podania ústavnej sťažnosti. Podľa
§ 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony v čase od 27. marca 2020 (dátum nadobudnutia účinnosti
zákona) do 30. apríla 2020 spočívali lehoty, ustanovené právnymi predpismi
v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím
ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva. V uvedenom období teda lehoty
neplynuli a od 1. mája 2020 ich plynutie pokračuje, resp. pokračovalo. Z doslovného znenia
uvedeného ustanovenia vyplýva, že spočívanie lehôt sa týka len ochrany práv
v súkromnoprávnych vzťahoch. Vychádzajúc z cieľa predmetnej právnej úpravy
a celospoločenskej situácie, za ktorej boli mimoriadne opatrenia zákonodarcom prijaté, je
potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že sťažením uplatnenia ochrany svojich práv
v mimoriadnej situácii sú (boli) potenciálne postihnutí aj nositelia práv, vyplývajúcich
z iných, než súkromnoprávnych vzťahov (napríklad práva, ochrana ktorých sa uplatňuje
v správnom súdnictve, ale aj v súdnictve ústavnom). Ústavný súd (napr. na rozdiel od
Európskeho súdu pre ľudské práva) nemá zákonom danú možnosť sám svojím vlastným
vnútorným aktom rozhodnúť o predĺžení lehoty na podanie návrhu na začatie konania pred
ústavným súdom, rešpektuje však vo svojej činnosti inter alia princípy právneho štátu,
princíp rovnosti, povinnosť ústavne konformného výkladu a aplikácie právnych noriem
(čl. 152 ods. 4 ústavy), ako aj materiálny prístup k ochrane základných práv a slobôd. Preto
vychádzajúc z čl. 46 ústavy s ohľadom na § 62 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. II až
IV Civilného sporového poriadku považuje spočívanie lehoty na uplatnenie práva
v uvedenom období za aplikovateľné aj na posudzovanie dodržania lehoty na podanie
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. V deň pokračovania plynutia lehoty na
podanie ústavnej sťažnosti (1. mája 2020) zostávalo do jej uplynutia 18 dní. Sťažovateľ
podal svoju ústavnú sťažnosť 13. mája 2020. Prejednávanú ústavnú sťažnosť preto ústavný
súd považuje za podanú včas.
K namietanému porušeniu označeného základného práva postupom
a rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj postupom a rozhodnutím
žalovaného
18. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie
je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, III. ÚS 514/2017).
19. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
20. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a žalovaného ani ich predchádzajúci postup,
keďže ich už meritórne preskúmal na základe správnej žaloby sťažovateľa krajský súd,
ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
21. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
[m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014 (bod 2 výroku
rozhodnutia)].
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu
22. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol vydaný v konaní podľa Správneho
súdneho poriadku, ktoré je budované na báze jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam
krajských súdov v správnom súdnictve už preto zásadne nie je odvolanie ako riadny
opravný prostriedok prípustné, ale je možné podať kasačnú sťažnosť, ktorá má charakter
mimoriadneho opravného prostriedku. Ústavný súd už opakovane judikoval, že kasačná
sťažnosť (hoci smerovala proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu) v prípade
meritórneho rozhodnutia kasačného súdu predstavuje účinný prostriedok nápravy a ochrany
základných práv a slobôd (m. m. III. ÚS 33/2018, IV. ÚS 267/2018). V posudzovanej veci
o kasačnej sťažnosti sťažovateľa najvyšší súd rozhodol meritórne, teda tak, že ju podľa
§ 461 Správneho súdneho poriadku zamietol.
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje nedostatok právomoci konať
a rozhodovať o ochrane označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu ani jeho
predchádzajúcim postupom, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol
§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(bod 2 výroku rozhodnutia).
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom kasačného
súdu
24. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia
vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
25. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré
sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba
v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
26. Vzhľadom na povahu namietaného základného práva hmotnoprávneho charakteru
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či najvyšší súd ako súd
kasačný dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie a či
v konaní nedošlo pri aplikácii hmotného práva k excesu, ktorý by mohol založiť porušenie
základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
27. Najvyšší súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa, ktorou sa snažil zvrátiť
právoplatné rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu o nariadení odstránenia stavby vo vlastníctve sťažovateľa po tom, čo
krajský súd právoplatne rozhodol rozsudkom o zamietnutí jeho žaloby o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Najvyšší súd po rekapitulácii priebehu konania
pred správnymi orgánmi, krajským súdom a po citácii na vec vzťahujúcich sa ustanovení
právnych predpisov v podstatnom poukázal na svoje skôr prijaté právne závery, týkajúce sa
charakteru posudzovanej stavby v obdobných veciach v tej istej lokalite, ktoré preskúmal už
aj ústavný súd v konaniach I. ÚS 254/2018 a III. ÚS 405/2018, pričom ich vyhodnotil ako
ústavne akceptovateľné. V nadväznosti na to konštatoval, že z pripojeného
administratívneho spisu a tam uloženej fotodokumentácie vyplýva, že námietka sťažovateľa
týkajúca sa nesprávnej interpretácie § 43 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) je nedôvodná, keďže došlo k úprave
podkladu v rozsahu, že objekt je potrebné považovať za stavbu v zmysle už označeného
ustanovenia stavebného zákona (body 17 až 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku
kasačného súdu). Na sťažovateľovu námietku, že stavbu umiestnil ešte pred prijatím
územnoplánovacej dokumentácie mesta Žilina, reagoval tak, že sťažovateľovi ozrejmil, že
„súlad nepovolenej stavby s územnoplánovacou dokumentáciou je potrebné posudzovať
s územným plánom Mesta Žilina platným a účinným v čase konania o dodatočnom povolení
stavby a nie v čase fyzickej realizácie stavby“, pričom zároveň poukázal na zhodný záver
ústavného súdu v tejto otázke vyjadrený v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 254/2018 z 18. júla
2018.
28. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nevykazuje
znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššieho súdu.
29. Ústavný súd pripomína, že sťažovateľ namietal len porušenie svojho ústavou
zaručeného vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť
v dôsledku neposkytnutia súdnej kontroly zákonnosti rozhodnutia žalovaného
v požadovanej kvalite. Ústavný súd konštatuje, že nezistil takú príčinnú súvislosť medzi
namietaným právom hmotného charakteru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,
ktorá by mohla viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom označeného základného práva.
Je potrebné si uvedomiť, že najvyšší súd nerozhodoval o žiadnych hmotných právach
sťažovateľa, preskúmaval len zákonnosť rozhodnutia žalovaného, aj to po právoplatnosti
rozsudku krajského súdu. Keďže ústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti
výkladu a aplikácie na vec vzťahujúcich sa noriem hmotného, ako aj procesného práva, bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (bod 2 výroku rozhodnutia).
30. V nadväznosti na to, že v konaniach pred správnymi orgánmi a všeobecnými
súdmi vo veci sťažovateľa bolo preukázané, že sťažovateľ sa domáhal ochrany stavby − ako
svojho majetku, ktorú realizoval bez príslušného povolenia, ústavný súd dodáva, že
ústavnoprávna ochrana majetku v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy sa týka len majetku
nadobudnutého a užívaného v súlade s právnym poriadkom.
31. Sťažovateľ zároveň v ústavnej sťažnosti žiadal ústavný súd, aby rozhodol
o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu, ako aj rozhodnutia žalovaného, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o tejto
ústavnej sťažnosti. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti táto žiadosť bola
konzumovaná samotným rozhodnutím o tejto sťažnosti.
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
významu zaoberať sa návrhom na priznanie náhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu