Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 405/2018
PDF · 273.86 KB
No categories available
III. ÚS 405/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Súkeníkom, advokátska kancelária, Stred
60/55, Považská Bystrica, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Sžo 37/2016 z 31. mája 2018 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
20 S 159/2015 z 8. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 3. septembra 2018 doručená sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), pre
namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 37/2016
z 31. mája 2018 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
20 S 159/2015 z 8. marca 2016.
2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza, že rozhodnutím mesta Žilina, stavebného
úradu, č. 21871/2013-18161/2015-OS-DRA z 21. apríla 2015 (ďalej aj „rozhodnutie mesta
Žilina“) bolo sťažovateľovi nariadené odstránenie stavby, a to rekreačného objektu pri
vodnom diele v katastrálnom území Mojšova Lúčka. Proti rozhodnutiu mesta Žilina podal
sťažovateľ odvolanie, v rámci ktorého poukazoval na nezákonnosť daného rozhodnutia.
Následne bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru
výstavby a bytovej politiky č. OU-ZA- OVBP2-2015/020418-2/KRA zo 16. júla 2015
(ďalej len „rozhodnutie okresného úradu“), ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa
a potvrdil rozhodnutie mesta Žilina, stavebného úradu, č. 21870/2013-18161/2015-OS-DRA
z 21. apríla 2015.
Sťažovateľ považoval rozhodnutie okresného úradu Žilina za nezákonné, preto podal
na Krajskom súde v Žiline žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
okresného úradu, ako aj postupu správneho orgánu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 S 159/2015 z 8. marca 2016 žalobu sťažovateľa zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 27/2016 z 31. mája 2018, ktorým najvyšší súd
potvrdil namietaný rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ uviedol, že namietaný rozsudok
najvyššieho súdu mu bol doručený 10. júla 2018.
3. Sťažovateľ uvádza, že na základe nájomnej zmluvy z 19. mája 2014, ktorú
uzatvoril s prenajímateľom Urbárska obec Žilina, si prenajal pozemok v katastrálnom území
Mojšova Lúčka. Účelom nájmu bolo osadenie dočasnej stavby, rekreačného objektu na
pozemku pre uskladnenie rybárskych potrieb a na rekreáciu. Objekt pritom osadil na
pozemok ešte v roku 2010 jeho predchádzajúci vlastník. Pred osadením objektu právny
predchodca sťažovateľa z dôvodu právnej istoty ohlásil mestu Žilina osadenie objektu na
pozemku. Právny predchodca sťažovateľa a následne aj sťažovateľ takmer tri roky objekt
nerušene užívali.
Následne bol sťažovateľ zo strany mesta Žilina ako stavebného úradu vyzvaný na
predloženie písomnej žiadosti o dodatočné povolenie stavby, pretože mesto Žilina
považovalo objekt za stavbu v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,stavebný
zákon“). Sťažovateľ preto podal žiadosť o dodatočné povolenie stavby objektu. V rámci
konania o dodatočné povolenie stavby vyzvalo mesto Žilina sťažovateľa, aby predložil
viaceré doklady, čo sťažovateľ vykonal a predložil projektovú dokumentáciu a stanoviská
dotknutých orgánov. Sťažovateľ doklad o tom, že stavba objektu nie je v rozpore
s verejným záujmom, doložiť nemohol, avšak zaslal mestu Žilina svoje vyjadrenie. Podľa
sťažovateľa objekt nie je stavbou v zmysle stavebného zákona, a pokiaľ by ňou aj bol, je
v súlade s územným plánom mesta Žilina, keďže ide o objekt drobnej architektúry, ktorý
slúži na rekreačné účely a športový rybolov.
4. Sťažovateľ namieta, že správne orgány, ako aj súdy nesprávne posúdili charakter
objektu, keď ho považovali za stavbu v zmysle § 43 stavebného zákona, a «... považuje
právnu argumentáciu Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k charakteru Objektu za nesprávnu.
Už v prvom vyjadrení, ktoré predložil administratívnemu orgánu uviedol dostatok
argumentov, ktoré preukazujú, že Objekt nie je pevným základom spojený so zemou. Pokiaľ
aj správne orgány a všeobecné súdy tvrdili, že jeho umiestnenie na Pozemok si malo
vyžiadať úpravu terénu v malej časti, tak im predložil dôkazy, ktoré jasne vyvrátili, že by
došlo k terénnym úpravám na ňom z dôvodu umiestnenia Objektu. Pokiaľ Najvyšší súd SR
uvádza, že bez úpravy by Sťažovateľ nemohol na Pozemok Objekt umiestniť, a teda
i v prípade jeho minulej úpravy sa pri Objekte jedná o stavbu v zmysle ustanovenia § 43 SZ,
tak takýto výklad nemá podľa názoru Sťažovateľa oporu v danom ustanovení. „Ako totiž
vyplýva z citovaného ustanovenia § 43 SZ, tak: „Stavba je stavebná konštrukcia postavená
stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej
osadenie vyžaduje úpravu podkladu.
Podľa názoru Sťažovateľa z citovaného ustanovenia vyplýva, že definícia pojmu
stavba môže byť pri alternatíve týkajúcej sa úpravy pozemku naplnená výlučne v tom
prípade, ak si osadenie predmetnej stavby priamo vyžaduje úpravu podkladu. Podľa názoru
Sťažovateľa potreba úpravy pozemku musí byť priamo vyvolaná tou konkrétnou
skutočnosťou, že na nej má dôjsť k umiestneniu stavby. Bez toho, aby existovala predmetná
príčinná súvislosť, nemôže dôjsť k naplneniu hmotnoprávnych podmienok pojmu stavba.
Sťažovateľ sa domnieva, že k naplneniu predmetnej legálnej definícii nemôže dôjsť v tom
prípade, ak v minulosti bola vykonaná úprava pozemku pre odlišné účely a následne po
uplynutí dlhšej doby došlo k umiestneniu veci na pozemok, a to bez toho, aby sa to
vyžiadalo akékoľvek úpravy pozemku. Nesúhlasí s tým, že by došlo k obchádzaniu zákona,
ak by stavebník umiestnil vec na v minulosti upravený pozemok a neohlásil by ju ako
drobnú stavbu. Rozhodujúcou je totiž práve povaha konkrétnej veci, ktorá má byť na
pozemok umiestnená. Sťažovateľ si myslí, že nemôže niesť zodpovednosť za konanie iného,
nakoľko práva a povinnosti mu môžu vznikať len na základe jeho právnych úkonov.
Vychádza z legálnej definície právneho úkonu uvedenej v ustanovení § 34 Občianskeho
zákonníka, kde základným pojmovým znakom právneho úkonu je prejav vôle. V prípade, ak
sťažovateľ neprejavil žiadnym spôsobom vôľu, ktorá by smerovala k úprave Pozemku a na
tento Objekt výlučne uložil na základe platného právneho titulu a tiež bez toho, aby ho
pevne spojil so zemou, nemôže sa jednať o stavbu v zmysle ustanovenia § 43 SZ.».
Sťažovateľ nesúhlasí s tým, že by došlo k obchádzaniu zákona, ak by stavebník umiestnil
vec na v minulosti upravený pozemok a neohlásil by ju ako drobnú stavbu. Rozhodujúcou je
podľa jeho názoru práve povaha konkrétnej veci, ktorá má byť na pozemok umiestnená.
Sťažovateľ podrobnejšie uvádza dôvody, ktorými podľa jeho názoru správne orgány
pochybili v konaní o vydanie dodatočného stavebného povolenia a o odstránenie stavby,
najmä charakter objektu, otázku preukázania súladu stavby s verejným záujmom
a nadobudnutie platnosti územného plánu mesta Žilina až v čase po umiestnení objektu na
pozemok, a uvádza: „Objekt na Pozemok umiestnil už v roku 2010 jeho pôvodný vlastník
a tento nerušene tri roky užíval. Pokiaľ bol zo strany Mesta Žilina vyzvaný, aby preukázal
súlad Objektu s verejným záujmom, tak tento bol zo strany správnych orgánov posudzovaný
na základe územného plánu Mesta Žilina, ktorý nadobudol platnosť až potom ako došlo
k umiestneniu Objektu na Pozemok. Pritom ani správca Pozemku Urbárska obec,
pozemkové spoločenstvo nesúhlasí s územným plánom Mesta Žilina... Takýto postup
zo strany správnych orgánov možno podľa názoru Sťažovateľ považovať za porušenie
zákazu retroaktivity.“
Na funkciu rekreačného objektu a jeho charakter sťažovateľ „poukazoval v rámci
správneho konania ako aj konania pred všeobecnými súdmi. Správne orgány a ani
všeobecné súdy sa však s argumentáciou a námietkami Sťažovateľa nevysporiadali, keď
neuviedli také konkrétne skutočnosti, ktoré majú oporu v územnom pláne Mesta Žilina
a všeobecne záväzných právnych predpisov. Z tohto dôvodu považuje Sťažovateľ aj
Rozsudok NS SR v časti týkajúcej sa súladu Objektu s územným plánom Mesta Žilina za
nepreskúmateľný. Podľa názoru Sťažovateľa bolo povinnosťou Najvyššieho súdu SR
vysporiadať sa v rámci odôvodnenia Rozsudku NS SR náležíte s argumentmi uvedenými
v odvolaní zo strany Sťažovateľa.“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo ... podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/37/2016 zo dňa 31.05.2018
porušené bolo.
2. Základné právo ... podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 20S/159/2015 zo dňa 08.03.2016 porušené bolo.
3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/37/2016 zo dňa
31.05.2018 a rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 20S/159/2015 zo dňa 08.03.2016 sa
zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
, , bytom
, štátneho občana SR, advokátovi JUDr. Jánovi Súkeníkovi so sídlom Stred 60/55
Považská Bystrica vo výške 390,50 EUR do 15 dni odo dňa právoplatnosti nálezu.“
6. Sťažovateľ týmto zároveň v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) navrhol, aby ústavný súd uznesením rozhodol o dočasnom
opatrení:
„Vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
7Sžo/61/2016 zo dňa 25.04.2018 (pozn. správne 8 Sžo 37/2016 z 31. mája 2018) odkladá do
právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
Nariaďuje Mestu Žilina ako príslušnému stavebnému úradu zdržať sa výkonu
rozhodnutia Mesta Žilina, stavebného úradu, č.s.: 21871/2013-18161/2015-OS-DRA zo dňa
21.04.2015 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
13. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
14. Podľa § 43 stavebného zákona stavba je stavebná konštrukcia postavená
stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej
osadenie vyžaduje úpravu podkladu.
15. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných práv
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, a to rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 37/2016 z 31. mája 2018
a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 20 S 159/2015 z 8. marca 2016. Sťažovateľ nesúhlasí
s právnym názorom najvyššieho súdu a krajského súdu uvedeným v namietaných
rozsudkoch. Podľa jeho názoru krajský súd, ako aj najvyšší súd pochybili pri právnom
posúdení veci predovšetkým pri určení, či rekreačný objekt, ktorý bol predmetom sporu, je
potrebné považovať za stavbu, ako aj pri posúdení jeho súladu s územným plánom mesta
Žilina. Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy nesprávne právne posúdili vec a s jeho
námietkami sa nevysporiadali. Sťažovateľ považuje rozsudok najvyššieho súdu v časti
týkajúcej sa súladu objektu s územným plánom za nepreskúmateľný.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 20 S 159/2015 z 8. marca 2016 ako súdu prvého stupňa
16. Právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe
subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane
označených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)
nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní
o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú a právnickú
osobu. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že
o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd na
základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme všeobecného
súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.
17. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie
jeho základných práv a slobôd označeným uznesením krajského súdu, ktorý vo veci
rozhodoval ako súd prvého stupňa, ústavný súd zistil existenciu práve takejto situácie,
pretože proti jeho rozhodnutiu mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok na
ochranu svojich základných práv a slobôd poskytovaný zákonom (odvolanie), ktorý aj
využil, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
18. Vzhľadom na to, že na zabezpečenie účinnej ochrany práv údajne porušených
rozsudkom krajského súdu mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy,
bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 37/2016 z 31. mája 2018 ako
súdu odvolacieho
19. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu malo
podľa sťažovateľ dôjsť
- nesprávnou právnou argumentáciou najvyššieho súdu vo vzťah ku charakteru
objektu, ktorého odstránenie bolo sťažovateľovi nariadené, a s tým súvisiacim nesprávnym
výkladom § 43 stavebného zákona, týkajúceho sa nutnosti úpravy podkladu, na ktorom je
objekt umiestnený,
- tým, že rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný a nedostatočne
odôvodnený, pretože sa v ňom najvyšší súd nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou
sa súladu objektu s územným plánom mesta Žilina.
20. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 8 Sžo 37/2016 z 31. mája 2018
k podstate veci uviedol:
«Hlavnou odvolacou námietkou žalobcu bola námietka, že rekreačný objekt nie je
stavbou podľa § 43 Stavebného zákona, keďže na účely § 43 zákona sa vyžaduje, aby si
vykonanie terénnych úprav vyžiadalo priamo umiestnenie stavby, čo vyplýva z jeho znenia
a nepostačuje, aby boli terénne úpravy vykonané v minulosti bez súvisu so stavbou a tieto
boli využité pri jej osadení. Uvedená námietka bola v rámci správneho konania hlavnou
skutočnosťou pre právne posúdenie veci. Správne orgány oboch stupňov sa danou noetikou
náležité zaoberali a túto predmetný objekt vyhodnotili ako stavbu podľa § 43 Stavebného
zákona, s právnym názorom ktorým sa v odvolaním napadnutým rozhodnutím stotožnil aj
krajský súd.
Najvyšší súd poukazuje na to, že Stavebný zákon v dotknutom ani inom ustanovení
bližšie legálne nešpecifikuje, čo treba rozumieť pod slovným spojením „úprava podkladu".
Uvedené možno na účely Stavebného zákona vyložiť tak, že sa jedná o prispôsobenie
podkladu bez ohľadu na rozsah tak, aby čo najviac funkčne a technicky zodpovedal
následnému umiestneniu stavby. Konkrétne môže ísť o zarovnanie, zhutnenie, vyštrkovanie
podkladu, spevnenie svahov a podobne, všetko bez ohľadu na rozsah prác.
Z príslušnej fotodokumentácie vyhotovenej v súvislosti s výkonom štátneho
stavebného dohľadu z 5. novembra 2013 a zo 17. februára 2015, ako aj zo Znaleckého
posudku číslo 3/2015 vypracovaného znalcom 8. januára 2015,
a zadávateľom ktorého bol práve žalobca, vyplýva, že sa jednalo o pozemnú stavbu, ktorej
osadenie si vyžiadalo (len) v malej časti úpravu terénu, a to, vychádzajúc
z fotodokumentácie, najmä zarovnaním podkladu a navozením kameniva a štrku, s čím bolo
následne vystlaté (vyštrkované) lôžko záhradného domčeka. (Znalec konštatoval uloženie
podlahy terasy na hranoloch, ktoré sú uložené voľne bez základov na štrkovom podklade
a čo sa týka samotného dreveného domčeka, tento je osadený na drevených železničných
podvaloch.) Na uvedenom nič nemení ani tá skutočnosť, že k hlavnej úprave podkladu došlo
(mohlo/malo dôjsť) v minulosti, teda nie priamo príčinné v súvislosti s výstavbou tohto
Rekreačného objektu, nakoľko na účely posúdenia objektu ako stavby podľa § 43
Stavebného zákona je rozhodujúce, že objekt bol umiestnený, resp. osadený, na takom
mieste, ktoré bolo (muselo byť) upravené. Bez takejto úpravy by stavebník nemohol objekt
osadiť a musel by sám pristúpiť k úprave podkladu. Pokiaľ teda stavebník využil už
v minulosti uskutočnenú úpravu podkladu, na ktorý následne umiestnil objekt, jedná sa
o stavbu podľa § 43 menovaného zákona. Opačný výklad by znamenal obchádzanie zákona,
nakoľko by umožňoval, aby stavebník využil pri umiestnení stavby už skôr upravený podklad
a tým sa vyhol povinnosti buď stavbu ohlásiť, alebo iniciovať postup smerujúci k vydaniu
stavebného povolenia, čo určite nie je účelom Stavebného zákona. Rekreačný objekt je teda
stavebnou konštrukciou postavenou stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorej
osadenie vyžaduje úpravu podkladu, (podporne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Sžo/61/2016 z 25. apríla 2018).
...
Žalobca poukázal tiež na tú skutočnosť, že rekreačný objekt bol na pozemok
umiestnený pôvodným vlastníkom pozemku ešte predtým, ako bol schválený predmetný
územný plán Mesta Žilina, v čase kedy umiestnenie stavby na uvedenom pozemku nebolo
v rozpore s verejným záujmom. Uvedená skutočnosť však v predmetnom konaní nie je
relevantná, nakoľko, ako správne uviedol krajský súd, pôvodný stavebník porušil zákon, keď
nevyčkal na vydanie príslušného rozhodnutia stavebného úradu. Nečinnosť stavebného
úradu ho v žiadnom prípade neoprávňovala na realizáciu stavby bez stavebného či iného
povolenia v zmysle Stavebného zákona. Vzhľadom k tomu, že pri umiestnení stavby došlo
k porušeniu zákona, správny orgán prvého stupňa postupoval správne a zákonne, keď
v konaní o dodatočnom povolení stavby posudzoval súlad stavby so záväznou časťou platnej
územnoplánovacej dokumentácie - Územným plánom mesta Žilina účinným ku dňu
rozhodnutia.
K námietke žalobcu, že krajský súd nesprávne vyhodnotil námietku žalobcu, že účel
využitia rekreačného objektu, a to uskladnenie rybárskych potrieb predstavuje doplnkovú
funkciu pre šport (športový rybolov), najvyšší súd uvádza, že jednak žalovaný správny
orgán, ako aj krajský súd sa dostatočne vysporiadali s uvedenou otázkou. Žalovaný
v rozhodnutí poukázal na pojem „rybolov", ktorým sa rozumie výlučne činnosť spojená
s odchytom rýb a nie stavebná činnosť. Správne tiež poukázal na skutočnosť, že ak niekto je
či už športovým, alebo rekreačným rybárom, automaticky mu to nezakladá oprávnenie
zriadiť si za týmto účelom stavbu. Správne podotkol, že ak by sa prijal záver žalobcu, že
vykonávanie športovo - rekreačných aktivít jednotlivcov v tomto území je podmienené
a viazané na uskutočnenie stavby, znamenalo by to potom, že každému, kto takéto aktivity
vykonáva (napríklad korčuľovanie, bicyklovanie, beh a podobne) malo automaticky
prislúchať oprávnenie zriadiť si stavbu skladu za účelom odkladania športových potrieb.
Uvedené však cieľom územného plánu nebolo. Žalovaný jasne, zrozumiteľne a dostatočným
spôsobom uviedol, a to aj s prihliadnutím na tvrdený účel užívania rekreačného objektu
(uskladnenie rybárskych potrieb), prečo nie je možné tento objekt subsumovať pod niektorú
zo stanovených funkcií v Územnom pláne Mesta Žilina.
Postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.»
21. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
22. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už
uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s
právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
23. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným
zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav
a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
24. Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší
súd sa námietkami, ktoré boli predmetom odvolania podaného sťažovateľom proti rozsudku
krajského súdu a ktoré sú aj obsahom sťažnosti doručenej ústavnému súdu, riadne zaoberal
a vysporiadal sa s nimi. Ústavný súd sa s právnym názorom najvyššieho súdu v celom
rozsahu stotožňuje.
Ústavný súd konštatuje, že podstata rozsudku najvyššieho súdu spočívala práve
v interpretácii § 43 stavebného zákona a jeho aplikácii na zistený skutkový stav. Najvyšší
súd sa pomerne podrobne zaoberal dôkazmi predloženými v konaní, právnym posúdením
charakteru objektu, výkladom slovného spojenia „úprava podkladu“ a konštatoval, že
z hľadiska naplnenia pojmu „stavba“ podľa § 43 stavebného zákona bolo v predmetnej veci
rozhodujúce, že objekt bol umiestnený, resp. osadený na takom mieste, ktoré bolo (muselo
byť) upravené. Opačný výklad by znamenal obchádzanie zákona, kedy by sa umožnilo
stavebníkom na umiestnenie objektu len využiť už v minulosti uskutočnenú úpravu
podkladu bez toho, aby takúto stavbu ohlásili, resp. aby požiadali o stavebné povolenie.
Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku týkajúcu sa súladu stavby s územným pánom
mesta Žilina a platnosti územného plánu mesta Žilina v čase umiestnenia objektu, ústavný
súd nemôže súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že rozsudok najvyššieho súdu je v tejto časti
nepreskúmateľný a neodôvodnený. Najvyšší súd konštatoval, že táto námietka nie je
relevantná, keďže stavebník porušil zákon, keď nevyčkal pred osadením stavby na vydanie
príslušného rozhodnutia stavebného úradu. Vzhľadom na to, že pri umiestnení stavby bol
porušený zákon, správny orgán v ďalšom konaní o dodatočnom povolení stavby už
posudzoval jej súlad s územným plánom mesta Žilina platným a účinným v čase
rozhodovania.
25. V súvislosti s tým napokon ústavný súd poukazuje aj na svoje predchádzajúce
rozhodnutie, a to uznesenie sp. zn. I. ÚS 254/2018, v ktorom sa zaoberal skutkovo a právne
podobnou vecou a dospel k obdobným právnym záverom.
26. Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v napadnutom rozsudku
najvyššieho súdu nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú,
ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako to sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí. Najvyšší súd aplikoval na zistený skutkový stav
relevantnú zákonnú úpravu, vysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľa
a z rozsudku je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci. Závery,
ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne
neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nestačí na
prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku.
27. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu
vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť
ako nezákonný napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.
28. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 37/2016 z 31. mája
2018 ako súdu odvolacieho
29. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo
dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže najvyšší
súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval
relevantné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom
a tvrdeným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho ju pri
predbežnom prerokovaní aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2018