Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 405/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Súkeníkom, advokátska kancelária, Stred

60/55, Považská Bystrica, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. mája 2018 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 8. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 3. septembra 2018 doručená sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), pre

namietané porušenie základného práva podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len “) a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2018 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 8. marca 2016.

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza, že rozhodnutím mesta Žilina, stavebného

úradu, č. 21871/2013-18161/2015-OS-DRA z 21. apríla 2015 (ďalej aj „rozhodnutie mesta

Žilina“) bolo sťažovateľovi nariadené odstránenie stavby, a to rekreačného objektu pri

vodnom diele v katastrálnom území Mojšova Lúčka. Proti rozhodnutiu mesta Žilina podal

sťažovateľ odvolanie, v rámci ktorého poukazoval na nezákonnosť daného rozhodnutia.

Následne bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru

výstavby a bytovej politiky č. OU-ZA- OVBP2-2015/020418-2/KRA zo 16. júla 2015

(ďalej len „rozhodnutie okresného úradu“), ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa

a potvrdil rozhodnutie mesta Žilina, stavebného úradu, č. 21870/2013-18161/2015-OS-DRA

z 21. apríla 2015.

Sťažovateľ považoval rozhodnutie okresného úradu Žilina za nezákonné, preto podal

na Krajskom súde v Žiline žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

okresného úradu, ako aj postupu správneho orgánu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 8. marca 2016 žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2018, ktorým najvyšší súd

potvrdil namietaný rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ uviedol, že namietaný rozsudok

najvyššieho súdu mu bol doručený 10. júla 2018.

3. Sťažovateľ uvádza, že na základe nájomnej zmluvy z 19. mája 2014, ktorú

uzatvoril s prenajímateľom Urbárska obec Žilina, si prenajal pozemok v katastrálnom území

Mojšova Lúčka. Účelom nájmu bolo osadenie dočasnej stavby, rekreačného objektu na

pozemku pre uskladnenie rybárskych potrieb a na rekreáciu. Objekt pritom osadil na

pozemok ešte v roku 2010 jeho predchádzajúci vlastník. Pred osadením objektu právny

predchodca sťažovateľa z dôvodu právnej istoty ohlásil mestu Žilina osadenie objektu na

pozemku. Právny predchodca sťažovateľa a následne aj sťažovateľ takmer tri roky objekt

nerušene užívali.

Následne bol sťažovateľ zo strany mesta Žilina ako stavebného úradu vyzvaný na

predloženie písomnej žiadosti o dodatočné povolenie stavby, pretože mesto Žilina

považovalo objekt za stavbu v zmysle o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,stavebný

zákon“). Sťažovateľ preto podal žiadosť o dodatočné povolenie stavby objektu. V rámci

konania o dodatočné povolenie stavby vyzvalo mesto Žilina sťažovateľa, aby predložil

viaceré doklady, čo sťažovateľ vykonal a predložil projektovú dokumentáciu a stanoviská

dotknutých orgánov. Sťažovateľ doklad o tom, že stavba objektu nie je v rozpore

s verejným záujmom, doložiť nemohol, avšak zaslal mestu Žilina svoje vyjadrenie. Podľa

sťažovateľa objekt nie je stavbou v zmysle stavebného zákona, a pokiaľ by ňou aj bol, je

v súlade s územným plánom mesta Žilina, keďže ide o objekt drobnej architektúry, ktorý

slúži na rekreačné účely a športový rybolov.

4. Sťažovateľ namieta, že správne orgány, ako aj súdy nesprávne posúdili charakter

objektu, keď ho považovali za stavbu v zmysle § 43 stavebného zákona, a «... považuje

právnu argumentáciu Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k charakteru Objektu za nesprávnu.

Už v prvom vyjadrení, ktoré predložil administratívnemu orgánu uviedol dostatok

argumentov, ktoré preukazujú, že Objekt nie je pevným základom spojený so zemou. Pokiaľ

aj správne orgány a všeobecné súdy tvrdili, že jeho umiestnenie na Pozemok si malo

vyžiadať úpravu terénu v malej časti, tak im predložil dôkazy, ktoré jasne vyvrátili, že by

došlo k terénnym úpravám na ňom z dôvodu umiestnenia Objektu. Pokiaľ Najvyšší súd SR

uvádza, že bez úpravy by Sťažovateľ nemohol na Pozemok Objekt umiestniť, a teda

i v prípade jeho minulej úpravy sa pri Objekte jedná o stavbu v zmysle ustanovenia § 43 SZ,

tak takýto výklad nemá podľa názoru Sťažovateľa oporu v danom ustanovení. „Ako totiž

vyplýva z citovaného ustanovenia § 43 SZ, tak: „Stavba je stavebná konštrukcia postavená

stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej

osadenie vyžaduje úpravu podkladu.

Podľa názoru Sťažovateľa z citovaného ustanovenia vyplýva, že definícia pojmu

stavba môže byť pri alternatíve týkajúcej sa úpravy pozemku naplnená výlučne v tom

prípade, ak si osadenie predmetnej stavby priamo vyžaduje úpravu podkladu. Podľa názoru

Sťažovateľa potreba úpravy pozemku musí byť priamo vyvolaná tou konkrétnou

skutočnosťou, že na nej má dôjsť k umiestneniu stavby. Bez toho, aby existovala predmetná

príčinná súvislosť, nemôže dôjsť k naplneniu hmotnoprávnych podmienok pojmu stavba.

Sťažovateľ sa domnieva, že k naplneniu predmetnej legálnej definícii nemôže dôjsť v tom

prípade, ak v minulosti bola vykonaná úprava pozemku pre odlišné účely a následne po

uplynutí dlhšej doby došlo k umiestneniu veci na pozemok, a to bez toho, aby sa to

vyžiadalo akékoľvek úpravy pozemku. Nesúhlasí s tým, že by došlo k obchádzaniu zákona,

ak by stavebník umiestnil vec na v minulosti upravený pozemok a neohlásil by ju ako

drobnú stavbu. Rozhodujúcou je totiž práve povaha konkrétnej veci, ktorá má byť na

pozemok umiestnená. Sťažovateľ si myslí, že nemôže niesť zodpovednosť za konanie iného,

nakoľko práva a povinnosti mu môžu vznikať len na základe jeho právnych úkonov.

Vychádza z legálnej definície právneho úkonu uvedenej v ustanovení § 34 Občianskeho

zákonníka, kde základným pojmovým znakom právneho úkonu je prejav vôle. V prípade, ak

sťažovateľ neprejavil žiadnym spôsobom vôľu, ktorá by smerovala k úprave Pozemku a na

tento Objekt výlučne uložil na základe platného právneho titulu a tiež bez toho, aby ho

pevne spojil so zemou, nemôže sa jednať o stavbu v zmysle ustanovenia § 43 SZ.».

Sťažovateľ nesúhlasí s tým, že by došlo k obchádzaniu zákona, ak by stavebník umiestnil

vec na v minulosti upravený pozemok a neohlásil by ju ako drobnú stavbu. Rozhodujúcou je

podľa jeho názoru práve povaha konkrétnej veci, ktorá má byť na pozemok umiestnená.

Sťažovateľ podrobnejšie uvádza dôvody, ktorými podľa jeho názoru správne orgány

pochybili v konaní o vydanie dodatočného stavebného povolenia a o odstránenie stavby,

najmä charakter objektu, otázku preukázania súladu stavby s verejným záujmom

a nadobudnutie platnosti územného plánu mesta Žilina až v čase po umiestnení objektu na

pozemok, a uvádza: „Objekt na Pozemok umiestnil už v roku 2010 jeho pôvodný vlastník

a tento nerušene tri roky užíval. Pokiaľ bol zo strany Mesta Žilina vyzvaný, aby preukázal

súlad Objektu s verejným záujmom, tak tento bol zo strany správnych orgánov posudzovaný

na základe územného plánu Mesta Žilina, ktorý nadobudol platnosť až potom ako došlo

k umiestneniu Objektu na Pozemok. Pritom ani správca Pozemku Urbárska obec,

pozemkové spoločenstvo nesúhlasí s územným plánom Mesta Žilina... Takýto postup

zo strany správnych orgánov možno podľa názoru Sťažovateľ považovať za porušenie

zákazu retroaktivity.“

Na funkciu rekreačného objektu a jeho charakter sťažovateľ „poukazoval v rámci

správneho konania ako aj konania pred všeobecnými súdmi. Správne orgány a ani

všeobecné súdy sa však s argumentáciou a námietkami Sťažovateľa nevysporiadali, keď

neuviedli také konkrétne skutočnosti, ktoré majú oporu v územnom pláne Mesta Žilina

a všeobecne záväzných právnych predpisov. Z tohto dôvodu považuje Sťažovateľ aj

Rozsudok NS SR v časti týkajúcej sa súladu Objektu s územným plánom Mesta Žilina za

nepreskúmateľný. Podľa názoru Sťažovateľa bolo povinnosťou Najvyššieho súdu SR

vysporiadať sa v rámci odôvodnenia Rozsudku NS SR náležíte s argumentmi uvedenými

v odvolaní zo strany Sťažovateľa.“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo ... podľa ,

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 31.05.2018

porušené bolo.

2. Základné právo ... podľa ,

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. zo dňa 08.03.2016 porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

31.05.2018 a rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. zo dňa 08.03.2016 sa

zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

, , bytom

, štátneho občana SR, advokátovi JUDr. Jánovi Súkeníkovi so sídlom Stred 60/55

Považská Bystrica vo výške 390,50 EUR do 15 dni odo dňa právoplatnosti nálezu.“

6. Sťažovateľ týmto zároveň v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) navrhol, aby ústavný súd uznesením rozhodol o dočasnom

opatrení:

„Vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 25.04.2018 (pozn. správne z 31. mája 2018) odkladá do

právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Nariaďuje Mestu Žilina ako príslušnému stavebnému úradu zdržať sa výkonu

rozhodnutia Mesta Žilina, stavebného úradu, č.s.: 21871/2013-18161/2015-OS-DRA zo dňa

21.04.2015 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

13. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

14. Podľa § 43 stavebného zákona stavba je stavebná konštrukcia postavená

stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej

osadenie vyžaduje úpravu podkladu.

15. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných práv

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa a práva na ochranu

majetku podľa a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu, a to rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2018

a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. marca 2016. Sťažovateľ nesúhlasí

s právnym názorom najvyššieho súdu a krajského súdu uvedeným v namietaných

rozsudkoch. Podľa jeho názoru krajský súd, ako aj najvyšší súd pochybili pri právnom

posúdení veci predovšetkým pri určení, či rekreačný objekt, ktorý bol predmetom sporu, je

potrebné považovať za stavbu, ako aj pri posúdení jeho súladu s územným plánom mesta

Žilina. Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy nesprávne právne posúdili vec a s jeho

námietkami sa nevysporiadali. Sťažovateľ považuje rozsudok najvyššieho súdu v časti

týkajúcej sa súladu objektu s územným plánom za nepreskúmateľný.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

, dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 8. marca 2016 ako súdu prvého stupňa

16. Právomoc ústavného súdu podľa je založená na princípe

subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane

označených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)

nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní

o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú a právnickú

osobu. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že

o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd na

základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme všeobecného

súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.

17. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie

jeho základných práv a slobôd označeným uznesením krajského súdu, ktorý vo veci

rozhodoval ako súd prvého stupňa, ústavný súd zistil existenciu práve takejto situácie,

pretože proti jeho rozhodnutiu mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok na

ochranu svojich základných práv a slobôd poskytovaný zákonom (odvolanie), ktorý aj

využil, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

18. Vzhľadom na to, že na zabezpečenie účinnej ochrany práv údajne porušených

rozsudkom krajského súdu mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy,

bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2018 ako

súdu odvolacieho

19. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu malo

podľa sťažovateľ dôjsť

- nesprávnou právnou argumentáciou najvyššieho súdu vo vzťah ku charakteru

objektu, ktorého odstránenie bolo sťažovateľovi nariadené, a s tým súvisiacim nesprávnym

výkladom § 43 stavebného zákona, týkajúceho sa nutnosti úpravy podkladu, na ktorom je

objekt umiestnený,

- tým, že rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný a nedostatočne

odôvodnený, pretože sa v ňom najvyšší súd nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou

sa súladu objektu s územným plánom mesta Žilina.

20. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku sp. zn. z 31. mája 2018

k podstate veci uviedol:

«Hlavnou odvolacou námietkou žalobcu bola námietka, že rekreačný objekt nie je

stavbou podľa § 43 Stavebného zákona, keďže na účely § 43 zákona sa vyžaduje, aby si

vykonanie terénnych úprav vyžiadalo priamo umiestnenie stavby, čo vyplýva z jeho znenia

a nepostačuje, aby boli terénne úpravy vykonané v minulosti bez súvisu so stavbou a tieto

boli využité pri jej osadení. Uvedená námietka bola v rámci správneho konania hlavnou

skutočnosťou pre právne posúdenie veci. Správne orgány oboch stupňov sa danou noetikou

náležité zaoberali a túto predmetný objekt vyhodnotili ako stavbu podľa § 43 Stavebného

zákona, s právnym názorom ktorým sa v odvolaním napadnutým rozhodnutím stotožnil aj

krajský súd.

Najvyšší súd poukazuje na to, že Stavebný zákon v dotknutom ani inom ustanovení

bližšie legálne nešpecifikuje, čo treba rozumieť pod slovným spojením „úprava podkladu".

Uvedené možno na účely Stavebného zákona vyložiť tak, že sa jedná o prispôsobenie

podkladu bez ohľadu na rozsah tak, aby čo najviac funkčne a technicky zodpovedal

následnému umiestneniu stavby. Konkrétne môže ísť o zarovnanie, zhutnenie, vyštrkovanie

podkladu, spevnenie svahov a podobne, všetko bez ohľadu na rozsah prác.

Z príslušnej fotodokumentácie vyhotovenej v súvislosti s výkonom štátneho

stavebného dohľadu z 5. novembra 2013 a zo 17. februára 2015, ako aj zo Znaleckého

posudku číslo 3/2015 vypracovaného znalcom 8. januára 2015,

a zadávateľom ktorého bol práve žalobca, vyplýva, že sa jednalo o pozemnú stavbu, ktorej

osadenie si vyžiadalo (len) v malej časti úpravu terénu, a to, vychádzajúc

z fotodokumentácie, najmä zarovnaním podkladu a navozením kameniva a štrku, s čím bolo

následne vystlaté (vyštrkované) lôžko záhradného domčeka. (Znalec konštatoval uloženie

podlahy terasy na hranoloch, ktoré sú uložené voľne bez základov na štrkovom podklade

a čo sa týka samotného dreveného domčeka, tento je osadený na drevených železničných

podvaloch.) Na uvedenom nič nemení ani tá skutočnosť, že k hlavnej úprave podkladu došlo

(mohlo/malo dôjsť) v minulosti, teda nie priamo príčinné v súvislosti s výstavbou tohto

Rekreačného objektu, nakoľko na účely posúdenia objektu ako stavby podľa § 43

Stavebného zákona je rozhodujúce, že objekt bol umiestnený, resp. osadený, na takom

mieste, ktoré bolo (muselo byť) upravené. Bez takejto úpravy by stavebník nemohol objekt

osadiť a musel by sám pristúpiť k úprave podkladu. Pokiaľ teda stavebník využil už

v minulosti uskutočnenú úpravu podkladu, na ktorý následne umiestnil objekt, jedná sa

o stavbu podľa § 43 menovaného zákona. Opačný výklad by znamenal obchádzanie zákona,

nakoľko by umožňoval, aby stavebník využil pri umiestnení stavby už skôr upravený podklad

a tým sa vyhol povinnosti buď stavbu ohlásiť, alebo iniciovať postup smerujúci k vydaniu

stavebného povolenia, čo určite nie je účelom Stavebného zákona. Rekreačný objekt je teda

stavebnou konštrukciou postavenou stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorej

osadenie vyžaduje úpravu podkladu, (podporne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 25. apríla 2018).

...

Žalobca poukázal tiež na tú skutočnosť, že rekreačný objekt bol na pozemok

umiestnený pôvodným vlastníkom pozemku ešte predtým, ako bol schválený predmetný

územný plán Mesta Žilina, v čase kedy umiestnenie stavby na uvedenom pozemku nebolo

v rozpore s verejným záujmom. Uvedená skutočnosť však v predmetnom konaní nie je

relevantná, nakoľko, ako správne uviedol krajský súd, pôvodný stavebník porušil zákon, keď

nevyčkal na vydanie príslušného rozhodnutia stavebného úradu. Nečinnosť stavebného

úradu ho v žiadnom prípade neoprávňovala na realizáciu stavby bez stavebného či iného

povolenia v zmysle Stavebného zákona. Vzhľadom k tomu, že pri umiestnení stavby došlo

k porušeniu zákona, správny orgán prvého stupňa postupoval správne a zákonne, keď

v konaní o dodatočnom povolení stavby posudzoval súlad stavby so záväznou časťou platnej

územnoplánovacej dokumentácie - Územným plánom mesta Žilina účinným ku dňu

rozhodnutia.

K námietke žalobcu, že krajský súd nesprávne vyhodnotil námietku žalobcu, že účel

využitia rekreačného objektu, a to uskladnenie rybárskych potrieb predstavuje doplnkovú

funkciu pre šport (športový rybolov), najvyšší súd uvádza, že jednak žalovaný správny

orgán, ako aj krajský súd sa dostatočne vysporiadali s uvedenou otázkou. Žalovaný

v rozhodnutí poukázal na pojem „rybolov", ktorým sa rozumie výlučne činnosť spojená

s odchytom rýb a nie stavebná činnosť. Správne tiež poukázal na skutočnosť, že ak niekto je

či už športovým, alebo rekreačným rybárom, automaticky mu to nezakladá oprávnenie

zriadiť si za týmto účelom stavbu. Správne podotkol, že ak by sa prijal záver žalobcu, že

vykonávanie športovo - rekreačných aktivít jednotlivcov v tomto území je podmienené

a viazané na uskutočnenie stavby, znamenalo by to potom, že každému, kto takéto aktivity

vykonáva (napríklad korčuľovanie, bicyklovanie, beh a podobne) malo automaticky

prislúchať oprávnenie zriadiť si stavbu skladu za účelom odkladania športových potrieb.

Uvedené však cieľom územného plánu nebolo. Žalovaný jasne, zrozumiteľne a dostatočným

spôsobom uviedol, a to aj s prihliadnutím na tvrdený účel užívania rekreačného objektu

(uskladnenie rybárskych potrieb), prečo nie je možné tento objekt subsumovať pod niektorú

zo stanovených funkcií v Územnom pláne Mesta Žilina.

Postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa

v spojení s a s potvrdil.»

21. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

22. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už

uviedol, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s

právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

23. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

24. Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší

súd sa námietkami, ktoré boli predmetom odvolania podaného sťažovateľom proti rozsudku

krajského súdu a ktoré sú aj obsahom sťažnosti doručenej ústavnému súdu, riadne zaoberal

a vysporiadal sa s nimi. Ústavný súd sa s právnym názorom najvyššieho súdu v celom

rozsahu stotožňuje.

Ústavný súd konštatuje, že podstata rozsudku najvyššieho súdu spočívala práve

v interpretácii § 43 stavebného zákona a jeho aplikácii na zistený skutkový stav. Najvyšší

súd sa pomerne podrobne zaoberal dôkazmi predloženými v konaní, právnym posúdením

charakteru objektu, výkladom slovného spojenia „úprava podkladu“ a konštatoval, že

z hľadiska naplnenia pojmu „stavba“ podľa § 43 stavebného zákona bolo v predmetnej veci

rozhodujúce, že objekt bol umiestnený, resp. osadený na takom mieste, ktoré bolo (muselo

byť) upravené. Opačný výklad by znamenal obchádzanie zákona, kedy by sa umožnilo

stavebníkom na umiestnenie objektu len využiť už v minulosti uskutočnenú úpravu

podkladu bez toho, aby takúto stavbu ohlásili, resp. aby požiadali o stavebné povolenie.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku týkajúcu sa súladu stavby s územným pánom

mesta Žilina a platnosti územného plánu mesta Žilina v čase umiestnenia objektu, ústavný

súd nemôže súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že rozsudok najvyššieho súdu je v tejto časti

nepreskúmateľný a neodôvodnený. Najvyšší súd konštatoval, že táto námietka nie je

relevantná, keďže stavebník porušil zákon, keď nevyčkal pred osadením stavby na vydanie

príslušného rozhodnutia stavebného úradu. Vzhľadom na to, že pri umiestnení stavby bol

porušený zákon, správny orgán v ďalšom konaní o dodatočnom povolení stavby už

posudzoval jej súlad s územným plánom mesta Žilina platným a účinným v čase

rozhodovania.

25. V súvislosti s tým napokon ústavný súd poukazuje aj na svoje predchádzajúce

rozhodnutie, a to uznesenie sp. zn. , v ktorom sa zaoberal skutkovo a právne

podobnou vecou a dospel k obdobným právnym záverom.

26. Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v napadnutom rozsudku

najvyššieho súdu nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú,

ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s a dohovoru,

ako to sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí. Najvyšší súd aplikoval na zistený skutkový stav

relevantnú zákonnú úpravu, vysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľa

a z rozsudku je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci. Závery,

ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne

neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nestačí na

prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku.

27. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu

vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť

ako nezákonný napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

28. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu základného práva podľa a

dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája

2018 ako súdu odvolacieho

29. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a do práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, keďže najvyšší

súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval

relevantné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

a tvrdeným porušením základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho ju pri

predbežnom prerokovaní aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2018