Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 270/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti TOPA STAV s. r. o.,

Sverepec 446, IČO 46 308 326, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Bohuslav

Majchrák, advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica 850, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Bohuslav Majchrák, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ), takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti TOPA STAV s. r. o. na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní

vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. )

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava V p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) konal bez zbytočných

prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti TOPA STAV s. r. o. p r i z n á v a primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e jej Okresný súd

Bratislava V p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava V j e p o v i n n ý nahradiť obchodnej spoločnosti TOPA

STAV s. r. o. trovy konania v sume 675,43 € (slovom šesťstosedemdesiatpäť eur

a štyridsaťtri centov) na účet jej právnej zástupkyne advokátskej kancelárie JUDr. Bohuslav

Majchrák, advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica 850, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti TOPA STAV s. r. o.,

Sverepec 446, IČO 46 308 326 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou

kanceláriou JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica 850, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Bohuslav Majchrák, ktorou namietala porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“),

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a základného práva podľa čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. [pôvodne vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“)].

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je

stranou v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom postavení žalobkyne,

ktorá sa žalobou podanou okresnému súdu 20. augusta 2014, t. j. pred takmer 6 rokmi,

domáhala proti žalovanému ( ) návrhom na vydanie zmenkového

platobného rozkazu podľa v čase podania návrhu platného a účinného Občianskeho súdneho

poriadku zaplatenia sumy 254 948,16 € s príslušenstvom a odmeny zo zmenky z titulu

nezaplatenej zmenkovej sumy. Vec bola pôvodne vedená okresným súdom pod sp. zn.

.

3. Sťažovateľka v kontexte označených práv zaručených , chartou

a dohovorom namieta, že počas obdobia takmer 6 rokov od začatia konania sa vo veci

„neuskutočnilo... ani jedno pojednávanie.“. Posledným procesným úkonom vo veci je

uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania z 20. mája 2015.

Okresný súd teda počas obdobia 5 rokov nevykonal „jediný procesný úkon smerujúci

k rozhodnutiu vo veci samej ani žiadny iný úkon.“.

4. Sťažovateľka zdôrazňuje, že sa na predsedu okresného súdu 4. septembra 2019

obrátila so žiadosťou o informáciu, „v akom stave sa naša vec nachádza, a kedy je

predpoklad vytýčenia termínu pojednávania vo veci.“. V žiadosti sťažovateľka

zdôrazňovala skutočnosť, že v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn.

o určenie neplatnosti úkonov (zmlúv o postúpení pohľadávky a určení,

že sťažovateľka nie je veriteľkou zo zmenky a zo zmluvy o postúpení pohľadávky) bolo

27. marca 2019 o žalobe dlžníka (žalovaného) rozhodnuté tak, že žaloba bola v celom

rozsahu zamietnutá. S ohľadom na uvedené zastáva sťažovateľka názor, že sú splnené

všetky zákonné podmienky na to, aby v napadnutom konaní okresný súd žalobe vyhovel,

keďže uvedené dosvedčuje jej aktívnu vecnú legitimáciu.

5. Absencia odpovede na žiadosť sťažovateľky zo 4. septembra 2019 bola dôvodom,

pre ktorý sa sťažovateľka 5. novembra 2019 obrátila na predsedu okresného súdu

so sťažnosťou na postup okresného súdu v súlade so o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“). Predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť v podaní doručenom

10. decembra 2019 uviedol, že v napadnutom konaní „malo byť už rozhodnuté, a to dňa

26.06.2017... no sudca toto rozhodnutie stranám nezaslal“.

6. Po nahliadnutí do spisu sťažovateľka zistila, že v napadnutom konaní nebolo

vydané žiadne meritórne rozhodnutie. V nadväznosti na uvedené zistenie sťažovateľka

opätovne urgovala o vyjadrenie k veci predsedu okresného súdu, ktorý v odpovedi

doručenej sťažovateľke 20. decembra 2019 konštatoval, „že došlo k chybe a že naša

sťažnosť je dôvodná, ergo v konaní došlo k zbytočným prieťahom, pričom súd vraj vytýčil

termín pojednávania vo veci na deň 13.02.2020 o 09:00 hod.“.

7. Aj napriek tvrdenému nariadeniu pojednávania sťažovateľke nebolo doručené

žiadne predvolanie na pojednávanie.

8. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti zastáva sťažovateľka názor, že v dôsledku

nečinnosti okresného súdu (v období od mája 2015 do dnešného dňa) trvajúcej viac ako

5 rokov nie je jej vec právoplatne skončená ani po takmer 6 rokoch od začatia konania.

9. K právnej a faktickej zložitosti veci sťažovateľka zdôrazňuje, že „sa nejedná o vec

osobitne zložitú po právnej, či skutkovej stránke, ktorá by sa vymykala bežnému spektru

agendy civilných súdov, zvlášť konkrétne agendy zmenkového súdu – Okresného súdu

Bratislava V (špecializovaného v zmysle )“.

10. Sťažovateľka ďalej uvádza, že svojím správaním k vzniku zbytočných prieťahov

neprispela. Naopak, okresný súd svojou nečinnosťou v trvaní 5 rokov spôsobil vznik

zbytočných prieťahov.

11. Sťažovateľka zároveň požaduje priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia, ktoré odôvodňuje existenciou právnej neistoty, ako aj tým, že „okrem

psychických nepríjemností nás celý spor stojí značné finančné prostriedky a hlavne ohrozuje

i... naše podnikanie, pretože dlh žalovaného predstavuje už vyše 400.000 €... žalovaná suma

istiny 254.948,16 € s prísl., a preto i finančné zadosťučinenie môže, aj keď len skutočne

čiastočne, či skôr celkom symbolicky, zmieniť toto bremeno, o ktoré sme nestáli.“.

12. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka požaduje priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €.

13. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jej

základných práv podľa a charty, ako aj jej práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a okresnému súdu prikáže,

aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka zároveň požaduje

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov

konania.

II.

Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie okresného súdu k ústavnej sťažnosti,

replika sťažovateľky a úkony okresného súdu v napadnutom konaní

14. Uznesením ústavného súdu č. k. -23 zo 17. júna 2020 bola

ústavná sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní prijatá na ďalšie konanie a v časti namietaného porušenia základného práva podľa

čl. 47 ods. 2 charty postupom okresného súdu v napadnutom konaní odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená.

15. Po prijatí časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie sa na výzvu ústavného súdu

k ústavnej sťažnosti vyjadrila prípisom sp. zn. Spr 3260/2020 zo 6. júla 2020 predsedníčka

okresného súdu, ktorá ústavnému súdu zároveň oznámila, že vo veci ústavnej sťažnosti

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

16. Vo svojom vyjadrení predsedníčka okresného súdu zdôraznila, že okresný súd

od podania žaloby do septembra 2016 priebežne konal, pričom jednotlivé úkony boli

uskutočňované v časovom rozpätí niekoľkých mesiacov. Ďalej konštatovala, že spis sa

od 16. februára 2015 do 28. decembra 2015 nachádzal na odvolacom súde, pričom

od 11. mája 2016 bola vec žaloby pridelená novému zákonnému sudcovi.

17. Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla, že vyjadrenie zákonného sudcu sa

nepodarilo zadovážiť, keďže rozhodnutím disciplinárneho senátu zo 17. júna 2020 bol

zákonnému sudcovi dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu „v súvislosti s jeho

dlhodobo pretrvávajúcim konaním v rozpore s procesnými predpismi, so statusovými

zákonmi a evidentne aj s etickými pravidlami správania sa sudcu.“.

18. K tvrdeniu o údajnom nariadení termínu pojednávania na 13. február 2020

predsedníčka okresného súdu konštatovala, že tento termín je v súdnom registri skutočne

vyznačený, avšak v poznámke sa uvádza, že bol zrušený na základe pokynu zákonného

sudcu bez uvedenia bližšieho dôvodu. Na podklade uvedeného zdôrazňuje, že za obdobie

od septembra 2016 až dosiaľ je nutné vyhodnotiť ústavnú sťažnosť ako dôvodnú, keďže

„zákonný sudca nezodpovedným prístupom k plneniu základných povinností sudcu spôsobil

namietané prieťahy v konaní.“.

19. Predsedníčka okresného súdu sa vyjadrila aj k sume požadovaného primeraného

finančného zadosťučinenia, ktorú považuje za neprimeranú. Poukázala pritom na nález

ústavného súdu sp. zn. z 3. mája 2011, „kde v prípade neprimeranej dĺžky

konania (v rozsahu 9,5 roka) bolo ako primerané finančné zadosťučinenia ÚS SR priznané

plnenie vo výške 1.500 eur.“.

20. Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu ústavný súd zaslal na prípadné zaujatie

stanoviska sťažovateľke, ktorá v reakcii v prípise doručenom ústavnému súdu 16. júla 2020

zdôraznila, že naďalej trvá na ústavnej sťažnosti a žiada ústavný súd, aby jej v celom

rozsahu vyhovel. Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania vo veci.

21. Sťažovateľka s ohľadom na uznanie dôvodnosti ústavnej sťažnosti zo strany

predsedníčky okresného súdu nepovažovala za potrebné osobitne sa vyjadriť k existencii

zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. K tvrdeniam predsedníčky okresného súdu

týkajúcim sa sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia však uviedla,

že s nimi nesúhlasí. V podstatnom zdôraznila, že sa v napadnutom konaní domáha

zaplatenia zmenkovej sumy vo výške viac ako 400 000 €, pričom od podania žaloby je

okresný súd absolútne nečinný, a tak za obdobie 6 rokov nedošlo ani k jednému

pojednávaniu. Uvedený postup je podľa sťažovateľky zo strany akéhokoľvek všeobecného

súdu bez ohľadu na konkrétny predmet sporu v právnom štáte neakceptovateľný.

22. Podľa sťažovateľky „Suma 1500 €, ktorú považuje nachádzací súd – porušovateľ

za primeranú možno samozrejme chápať len vo vzťahu ku skutočnosti, že má prirodzene

záujem ako povinná osoba platiť čo najmenej, a preto túto vonkoncom nepovažujeme za

zadosťučinenie v akomkoľvek zmysle jeho účelu a zrejme by ho tak nepociťovala ani žiadna

iná osoba v rovnakej situácii, v akej sa ocitla naša spoločnosť. Priznanie finančného

zadosťučinenia v sebe nepochybne implikuje formálnu stránku, ale aj materiálnu stránku,

tzn. pocit čiastočného odčinenia či uspokojenia.“.

23. Sťažovateľka ďalej konštatovala nemožnosť aplikácie záverov vo veci vedenej

ústavným súdom pod sp. zn. , a to s prihliadnutím na diametrálne odlišný

priebeh vecí. Na druhej strane poukázala na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn.

, v ktorom sa riešil zbytočný prieťah zo strany Okresného súdu Piešťany

v trvaní štyroch rokov, pričom predmetom konania bolo zaplatenie sumy 120 256,20 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €,

pričom „intenzita zásahu do základného práva s tým, ktorý trvá u sťažovateľky bola

podstatne miernejšia (v danom prípade súd vykonával procesné úkony, vytyčoval termíny

a spor trval ani nie 4 roky).“.

24. Sumu požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia (5 000 €) považuje

sťažovateľka za „prinajmenšom adekvátnu zásahu a zodpovedá i aktuálnej praxi ÚS SR.“.

25. Sťažovateľka si zároveň uplatnila náhradu trov konania za tri úkony právnej

služby.

26. Na podklade oznámenia predsedníčky okresného súdu (bod 15 tohto nálezu)

a sťažovateľky (bod 20 tohto nálezu) ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) so súhlasom

účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže

dospel k záveru, že od prípadného pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

27. Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom, ktorý

si ústavný súd zapožičal, a z ďalších zistení ústavného súdu vyplývajú tieto skutočnosti:

Dňa 20. augusta 2014 sťažovateľka doručila okresnému súdu proti žalovanému

žalobu a návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu na zaplatenie

sumy 254 948,16 € s príslušenstvom. Zmenka bola 3. septembra 2014 uložená do trezoru

okresného súdu.

Okresný súd sťažovateľku 16. septembra 2014 vyzval na zaplatenie súdneho

poplatku, ktorý sťažovateľka zaplatila 26. septembra 2014.

Dňa 23. septembra 2014 žalovaný navrhol prerušenie konania až do právoplatného

skončenia konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.

(oprávnenosť zmenkovej pohľadávky sťažovateľky žalovaný spochybnil, pretože sa

odvodzuje od zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorých neplatnosť je predmetom uvedeného

konania vedeného Okresným súdom Čadca). Na podklade uvedeného okresný súd

sťažovateľku 9. októbra 2014 vyzval na vyjadrenie sa k návrhu žalovaného na prerušenie

konania. Sťažovateľka vyjadrenie doručila 3. novembra 2014.

Uznesením okresného súdu č. k. -66 z 5. novembra 2014 bol návrh

žalovaného na prerušenie konania zamietnutý. Proti citovanému uzneseniu okresného súdu

podal žalovaný 24. novembra 2014 odvolanie a nový návrh na prerušenie konania.

Odvolanie žalovaného proti citovanému uzneseniu okresného súdu bolo doručované

3. decembra 2014 na vedomie sťažovateľke. Žalovaný svoje odvolanie proti citovanému

uzneseniu okresného súdu doplnil podaním z 12. decembra 2014, ktoré bolo zaslané

16. decembra 2014 na vedomie sťažovateľke.

Dňa 12. decembra 2014 podala sťažovateľka návrh na vydanie predbežného

opatrenia.

Dňa 18. decembra 2014 okresný súd uznesením č. k. -173 (ďalej len

„uznesenie o nariadení predbežného opatrenia“) nariadil predbežné opatrenie.

Dňa 15. januára 2015 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky.

Proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia podal žalovaný

26. januára 2015 odvolanie, ktoré bolo následne 9. februára 2015 doručované na vyjadrenie

sťažovateľke, ktorá sa vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu 13. marca 2015.

Spis bol na účely rozhodnutia o opravnom prostriedku predložený Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 24. februára 2015.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 26. marca 2015 bolo uznesenie

okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia potvrdené.

Dňa 28. apríla 2015 okresný súd posúdil doplňujúce vyjadrenie žalovaného k návrhu

na prerušenie konania ako nový návrh na prerušenie konania a vzhľadom na to sťažovateľku

30. apríla 2015 vyzval na vyjadrenie sa k nemu. Sťažovateľka sa k návrhu žalovaného

vyjadrila 18. mája 2015.

Okresný súd uznesením č. k. -311 z 20. mája 2015 (ďalej len

„uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konanie“) návrh žalovaného na prerušenie

konania z 24. novembra 2014 zamietol. Proti citovanému uzneseniu okresného súdu podal

žalovaný 8. júna 2015 odvolanie. Odvolanie žalovaného bolo následne 11. júna 2015

doručované na vedomie sťažovateľke, ktorá sa vyjadrila podaním doručeným krajskému

súdu 10. júla 2015. Na rozhodnutie o podanom odvolaní bol spis predložený krajskému

súdu 24. júna 2015.

Dňa 6. novembra 2015 podal žalovaný návrh na zrušenie uznesenia okresného súdu

o nariadení predbežného opatrenia.

Krajský súd uznesením č. k. -388 zo 14. decembra 2015 uznesenie

okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania potvrdil ako vecne správne.

Dňa 5. februára 2016 okresný súd vyzval sťažovateľku na doplnenie žaloby

doručenej 20. augusta 2014. Na výzvu sťažovateľka reagovala podaním doručeným

okresnému súdu 19. februára 2016. Dňa 29. februára 2016 okresný súd sťažovateľku

opätovne vyzval na zosúladenie petitu žaloby v súlade s prijatým plnením po splatnosti

zmenky. Na výzvu sťažovateľka reagovala podaním doručeným okresnému súdu

14. apríla 2016.

Dňa 11. mája 2016 bola vec prevedená do oddelenia CbZm z dôvodu nemožnosti

vydania zmenkového platobného rozkazu. Veci bola následne pridelená nová sp. zn.

.

Dňa 9. júna 2016 okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe

sťažovateľky. Žalovaný na výzvu reagoval podaním z 24. augusta 2016.

Dňa 11. januára 2017 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaujatie stanoviska

k vyjadreniu žalovaného k žalobe. Sťažovateľka na výzvu reagovala podaním

z 30. januára 2017.

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

28. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

29. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

30. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

31. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

32. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva a samotné posúdenie veci ústavným súdom

33. Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného

súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

34. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v , osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. , , , ).

35. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru

vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu ().

36. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá

povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne

realizovalo (m. m. , ). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je

preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav

právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník (strana sporu) obrátil na súd so žiadosťou o jeho

rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17

a (ďalej len „“). V zmysle CSP „súd

postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza

zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania

strán sporu a iných osôb“ a v zmysle „súd postupuje v konaní tak, aby sa

mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím

na povahu konania“.

37. K vzniku zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom môže pritom

dôjsť nielen jeho nečinnosťou, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou

(m. m. , , , ).

38. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä

podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania (resp. strany v spore) a postup samotného

súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.

, , ).

IV.A Právna a faktická zložitosť veci

39. Predmetom napadnutého konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie

vo veci uplatňovaného nároku na zaplatenie sumy 254 948,16 € s príslušenstvom z titulu

zmenky vydanej žalovaným. V zmysle je v obvode krajského súdu

príslušným rozhodovať v zmenkových a šekových sporoch okresný súd (tzv. kauzálna

príslušnosť). V zmysle zákonnej právnej úpravy je teda okresný súd príslušným v rámci

obvodu príslušného kraja výlučne rozhodovať zmenkové a šekové spory. Aj z uvedeného

dôvodu zákonom ustanovenej špecializácie okresného súdu tvoria takéto druhy sporov

štandardnú súčasť jeho rozhodovacej agendy (k tomu pozri aj argumentáciu sťažovateľky

obsiahnutú v bode 9 tohto nálezu). Napadnuté konanie sa preto s prihliadnutím

na špecializáciu okresného súdu pri rozhodovaní obdobných právnych sporov nejaví prima

facie ako právne zložité. Zmenkové a šekové spory môžu byť s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti fakticky zložitejšie. V konkrétnej veci žaloby sťažovateľky však procesné úkony

okresného súdu uskutočnené v napadnutom konaní (jednoduché procesné úkony

doručovania podaní a výziev na vyjadrenie sa k nim a rozhodovanie vo veci návrhu

na prerušenie konania a o predbežnom opatrení) faktickú zložitosť prejednávanej veci

neodôvodňujú. Navyše, okresný súd v napadnutom konaní neuskutočnil ani jedno

pojednávanie, v rámci ktorého by pristúpil k meritórnemu prejednaniu žaloby. Aj uvedená

skutočnosť svedčí o tom, že zbytočné prieťahy v tomto prípade nemožno ospravedlniť

faktickou zložitosťou veci.

IV.B Správanie subjektu (strany sporu)

40. Po preskúmaní spisovej dokumentácie ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka

ako strana sporu pred okresným súdom neprispela k predĺženiu napadnutého konania.

Naopak, ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola v doterajšom priebehu konania aktívna,

poskytovala okresnému súdu požadovanú súčinnosť (reagovala na výzvy okresného súdu

v ním určených lehotách) a podaním sťažnosti proti porušovaniu svojho práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona

o súdoch sa domáhala zvýšenia aktivity okresného súdu v napadnutom konaní (k tomu pozri

aj bod 5 tohto nálezu).

IV.C Postup okresného súdu v napadnutom konaní

41. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd pritom vychádzal

zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť

zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty

(m. m. , , ). Za neefektívnu činnosť, ktorá môže

zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ústavný súd považuje aj nesprávnu, resp. nesústredenú činnosť

všeobecného súdu (m. m. ).

42. Z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní vyplýva,

že od podania žaloby (august 2014) do mája 2016, keď došlo k prevedeniu veci

do oddelenia CbZm okresný súd síce vykonával priebežne procesné úkony, tieto však

v zásade možno s prihliadnutím na ich povahu (rozhodovanie vo veci prerušenia konania

a nariadenia predbežného opatrenia) charakterizovať ako procesné úkony nesmerujúce

k odstráneniu právnej neistoty strany sporu.

43. Obdobie od pridelenia veci do oddelenia CbZm (máj 2016) až po súčasnosť sa

vyznačuje ničím neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu. V relevantnom období

okresný súd vykonal len jednoduché procesné úkony výzvy žalovaného na vyjadrenie sa

k žalobe sťažovateľky a výzvy sťažovateľky na zaujatie stanoviska k vyjadreniu

žalovaného. Od podania stanoviska sťažovateľkou v januári 2017 až po súčasnosť je

okresný súd v napadnutom konaní absolútne nečinný (doba absolútnej nečinnosti tak

v posudzovanom období predstavuje 3 roky a 7 mesiacov).

44. Údajné nariadenie pojednávania na 13. február 2020, o ktorom sa sťažovateľka

dozvedela z odpovede vtedajšieho predsedu okresného súdu v decembri 2019 (k tomu pozri

aj bod 6 tohto nálezu), nemožno bez riadneho predvolania strán sporu hodnotiť ako

relevantný procesný úkon vykonaný vo veci. Okrem toho zo záznamov v súdnom registri,

na ktoré poukazuje aj predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení (k tomu pozri bod

18 tohto nálezu), vyplýva, že zákonný sudca nariadené pojednávanie zrušil bez uvedenia

dôvodu.

45. Za týchto okolností (absencia riadneho predvolania strán sporu na pojednávanie

a zrušenie termínu pojednávania bez udania dôvodu) nemožno hodnotiť postup okresného

súdu pri nariaďovaní pojednávania ako sústredený.

46. Napokon pre úplnosť ústavný súd poukazuje aj na nesústredenú činnosť

vtedajšieho predsedu okresného súdu, ktorý v odpovedi doručenej sťažovateľke v decembri

2019 uviedol v rozpore so skutočným stavom, že v napadnutom konaní už bolo rozhodnuté

v júni 2017 (k tomu pozri bod 5 tohto nálezu). Uvedené nesvedčí o náležitom zabezpečení

riadneho riadenia a správy príslušného okresného súdu. Predseda príslušného okresného

súdu pritom v súlade s § 33 ods. 2 zákona o súdoch zabezpečuje riadenie a správu

príslušného súdu a za ich výkon aj zodpovedá. Podľa § 49 písm. b) zákona o súdoch

zároveň zabezpečuje riadenie súdov aj výkonom dohľadu nad dodržiavaním dôstojnosti

a plynulosti súdneho konania.

V.

Záver

K bodu 1 výrokovej časti nálezu

47. S prihliadnutím na skutočnosti uvádzané v časti IV tohto nálezu, berúc do úvahy

ničím neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu, ktorá predstavuje viac ako 3 roky, ako aj

nesústredenú činnosť okresného súdu a prihliadajúc na skutočnosť, že vec sťažovateľky nie

je ani po uplynutí takmer 6 rokov od začatia napadnutého konania právoplatne skončená,

ústavný súd konštatuje, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov podľa

, ako aj jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto vyslovil porušenie práv sťažovateľky zaručených

a dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

(bod 1 výroku tohto nálezu).

K bodu 2 výrokovej časti nálezu

48. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

49. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd vzhľadom

na skutočnosť, že napadnuté konanie vedené okresným súdom nebolo do času rozhodnutia

ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti právoplatne skončené, prikázal okresnému súdu

podľa a konať

v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

K bodom 3 a 5 výrokovej časti nálezu

50. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

51. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

52. Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 5 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu (bod 11 tohto nálezu), pričom

stanovenú sumu požaduje aj s prihliadnutím na sumu uplatňovanú zo zmenky, o ktorú

v napadnutom konaní ide (254 948,16 €).

53. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

54. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä ničím neodôvodnenú

nečinnosť okresného súdu a jeho nesústredený postup, povahu a rozsah práv sťažovateľky,

ktoré boli porušené, predmet konania, ako aj jeho význam pre sťažovateľku, ústavný súd

dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam

posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €

(bod 3 výroku tohto nálezu).

55. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnej sťažnosti v časti

požadovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia prevyšujúcej sumu 3 000 €

nevyhovel tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.

56. Už len pre úplnosť s prihliadnutím na skutočnosti, ktorými sťažovateľka okrem

iných odôvodňuje sumu požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný

súd akcentuje, že právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie

nepredstavuje realizáciu práva priznaného . Primerané finančné

zadosťučinenie nemožno preto stotožňovať s odškodným, s náhradou, či už za skutočnú

škodu, alebo za ušlý zisk (obdobne ).

57. Podobne už ústavný súd uviedol, že „cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je náhrada nemajetkovej ujmy, a nie prípadná náhrada škody“

(), a tiež to, že dôvodom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

nemôže byť len výška sumy v predmetnom spore (m. m. ).

58. Osobitne ústavný súd zdôrazňuje aj to, že stanovenie sumy primeraného

finančného zadosťučinenia sa spravuje pravidlami nemajúcimi charakter matematického

vzorca, v ktorom by bola premennou výlučne len doba nečinnosti. Aj z uvedeného dôvodu

ústavný súd bez ďalšieho nemôže prihliadať na argumentáciu obsiahnutú v bodoch 19 a 23

tohto nálezu, ktorou sa účastníci tohto konania snažia poukázať na priznanú sumu

primeraného finančného zadosťučinenia v iných veciach. S prihliadnutím na uvedené preto

ústavný súd rozhodol vo veci priznania primeraného finančného zadosťučinenia tak, ako to

je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

K bodu 4 výrokovej časti nálezu

59. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

60. Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej

vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním právnou zástupkyňou.

61. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 675,43 € v súlade

s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), a to za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,

písomné podanie ústavnej sťažnosti a replika k vyjadreniu okresného súdu) podľa § 13a

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového základu podľa

§ 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál)

za každý úkon právnej služby za rok 2020 v sume 10,62 € (1/100 výpočtového základu

podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma náhrady trov konania tak predstavuje po jej

navýšení o daň z pridanej hodnoty sumu 675,43 €. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

vo veci náhrady trov konania sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku

tohto nálezu.

62. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

VI.

63. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu