Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 69/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. D. C., s. r. o, B., v mene ktorej koná advokátka JUDr. D. C., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti T., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €

(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť jej do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti T., s. r. o., trovy

konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na

účet Advokátskej kancelárie JUDr. D. C., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. zo 16. februára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3177/2011

zo 14. marca 2011 doručeným ústavnému súdu 2. augusta 2010, v ktorom okrem iného

uviedol: „Dňa 6. 8. 2001 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej

veci navrhovateľa: J. T..., proti odporcovi: T., s.r.o.,... o určenie, že právny úkon -

leasingová zmluva zo dňa 6. 8. 1998 je neplatná. Dňa 8.8.2001 navrhovateľ doplnil svoje

podanie. Dňa 10. 9. 2002 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a vyzval

odporcu na vyjadrenie sa k návrhu. Dňa 14. 10. 2002 navrhovateľ žiadal o oslobodenie od

platenia súdneho poplatku. Dňa 4. 12. 2002 súd vydal uznesenie č. k. -47,

ktorým navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Dňa 7. 1. 2003 sa

navrhovateľ proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa 4. 12.

2002 odvolal.

Dňa 28. 1. 2003 bol spis predložený s opravným prostriedkom, ktorý podal

navrhovateľ Krajskému súdu v Bratislave. Dňa 15.4.2003 došlo Okresnému súdu

Bratislava I uznesenie č. k. -54, ktorým Krajský súd v Bratislave uznesenie

č. k. -47 zo dňa 4. 12. 2002 potvrdil. Dňa 16. 10. 2003 sa odporca vyjadril

k návrhu zo dňa 4. 8. 2001. Dňa 21. 2. 2005 bolo vydané uznesenie č. k. -57,

ktorým súd konanie zastavil. Dňa 10. 3. 2005 sa navrhovateľ odvolal proti

uzneseniu č. k. -57 zo dňa 21. 2. 2005. Dňa 19. 5. 2005 súd zrušil uznesenie

sp. zn. zo dňa 21. 2. 2005. Dňa 24. 8. 2005 súd opätovne vyzval odporcu na

vyjadrenie sa k návrhu. Dňa 5. 9. 2005 sa odporca vyjadril k návrhu zo dňa 4. 8. 2001. Dňa

8. 9. 2005 súd rozhodol uznesením č. k. -94 o vrátení súdneho poplatku. Dňa

21. 2. 2006 súd vytýčil termín pojednávania na deň 22. 5. 2006 o 13.30 hod. Dňa

28. 4. 2006 došlo na súd stanovisko navrhovateľa k vyjadreniu odporcu z 8. 10. 2003. Dňa

18. 5. 2006 došlo na súd vyjadrenie odporcu k podaniu navrhovateľa zo dňa 25. 4. 2006.

Dňa 19. 5. 2006 žiadosť odročenie pojednávania, ktoré sa malo konať 22. 5. 2006. Dňa

22. 5. 2006 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti

navrhovateľa a jeho právneho zástupcu na termín 23. 10. 2006 o 13.30 hod. Dňa

25. 9. 2006 súd písomne upovedomil o odročení pojednávania určeného na deň 23. 10.

2006 na neurčito. Dňa 8. 3. 2007 navrhovateľ podal návrh na zabezpečenie dôkazov podľa

ust. , ods. 1 Dňa 4. 1. 2008 súd vytýčil termín pojednávania na deň 31. 1. 2008

o 10.30 hod. Dňa 4. 1. 2008 súd zaslal na vyjadrenie podanie navrhovateľa. Dňa

31. 1. 2008 sa konalo pojednávanie, ktoré sa odročilo na neurčito za účelom rozhodnutia

o pripustení zmeny petitu žaloby, ako aj rozhodnutia o rozšírení okruhu účastníkov na

strane odporcu, resp. o zabezpečení dôkazov. Dňa 29. 1. 2008 došlo na súd podanie

navrhovateľa - stanovisko k vyjadreniu odporcu zo dňa 17. 5. 2006. Dňa 1. 4. 2008 súd

rozhodol uznesením č. k. -184 o pripustení ďalších účastníkov do konania.

Dňa 5. 5. 2008 súd listom žiadal Colný úrad B. a odporcu o vydanie listinných dôkazov.

Dňa 29. 5. 2008 zaslanie dokumentov z Colného úradu B. Dňa 3. 2. 2010 súd vyzval

navrhovateľa, aby doplatil súdny poplatok za návrh vo výške 331,93 eura, dňa 2. 3. 2010

poplatok uhradený. Dňa 28. 2. 2011 súd vytýčil termín pojednávania na deň 13. 4. 2011 o

9.00 hod.

S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím konštatovať,

že v období od 28. 1. 2003 do 15. 4. 2003 sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde

v Bratislave.

Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, čo možno považovať

v danej veci za objektívny prieťah. Nakoľko zaťaženosť súdneho

oddelenia resp. jednotlivých civilných sudcov a viacnásobné prerozdeľovanie spisov

v oddelení 29 Cb nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania

garantovaného v SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené

zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.

V prípade, že Ústavný súd... dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa

subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní.

S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní

prosím Ústavný súd..., aby uvedené skutočnosti pri rozhodovaní o priznaní finančného

zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.“

Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, čo sa týka

chronológie procesných úkonov okresného súdu, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti,

vyjadrení účastníkov konania a obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený

na previerku 21. apríla 2011.

Navyše zistil, že okresný súd odročil pojednávanie 13. apríla 2011 po vypočutí

účastníkov konania na 8. jún 2011.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenie svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. ).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu

pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne

orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky

súdny poriadok (ďalej len „OSP“) obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce

plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie

a stav právnej istoty.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadnil tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd

prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (obdobne a )

1. Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že predmetom namietaného konania

vedeného okresným súdom je žalobný návrh na určenie neplatnosti lízingovej zmluvy

zo 6. augusta 1998, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako odporkyňa v prvom rade.

Podľa názoru ústavného súdu spory o takéto nároky nie sú právne zložité a existuje k nim aj

stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšieho

priebehu napadnutého konania nezistil ani žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili

o mimoriadnej faktickej zložitosti veci, na čo sa napokon neodvolával ani okresný súd

vo svojom vyjadrení k sťažnosti, hoci medzi účastníkmi prebiehali na všeobecných súdoch

súčasne aj iné spory.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania pred

okresným súdom, ústavný súd konštatoval, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

nepodala z dôvodu nečinnosti všeobecného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní

predsedovi okresného súdu (nevyužila účinný právny prostriedok nápravy na urýchlenie

konania) podľa osobitných právnych predpisov, hoci vedela už od septembra 2002, že je

účastníčkou konania. Počas tejto doby (aj úplnej nečinnosti okresného súdu) vôbec

neprejavila navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom. Podľa názoru ústavného súdu

teda nepostupovala podľa zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), čo

možno pripísať iba na jej ťarchu, keďže v súvislosti s doterajším priebehom a spôsobenými

prieťahmi okresného súdu sa aktívne začala zaujímať o stav konania až v sťažnosti podanej

ústavnému súdu v januári 2011. Na jej vrub možno pripísať aj to, že na výzvu okresného

súdu, aby sa vyjadrila k žalobnému návrhu v lehote 15 dní, ktorú prevzala 16. septembra

2002 (č. l. 31), reagovala až podaním z 8. októbra 2003 doručeným okresnému súdu

16. októbra 2003, teda až po jednom roku po uplynutí určenej lehoty. Tieto skutočnosti

preto zohľadnil ústavný súd najmä pri určení sumy finančného zadosťučinenia.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným

prieťahom v označenom konaní, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd

predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania (viac ako 9 a pol roka

rokov) je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Podľa názoru ústavného súdu

konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe

jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48

ods. 2 (obdobne napr. , , ).

Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní poukazuje

ústavný súd na to, že v jeho priebehu sa vyskytli väčšie obdobia nečinnosti. Okrem

nečinnosti na začiatku konania viac ako 42 mesiacov zistenej v období od 6. augusta 2001,

keď bola podaná žaloba, až do 21. februára 2005, keď okresný súd konanie zastavil (v

tomto období okresný súd urobil len jednoduché úkony, a to 10. septembra 2002, keď

vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a zaslal návrh na vyjadrenie

sťažovateľke, a 4. decembra 2002 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od

súdneho poplatku), bola zistená aj nečinnosť v trvaní viac ako 17 mesiacov–od 25. augusta

2006, keď zrušil pojednávanie určené na 23. október 2006 z dôvodu stáže zákonného sudcu

na ústrednom orgáne správy súdov, až do 31. januára 2008, keď sa konalo jediné relevantné

pojednávanie, ako aj v trvaní 35 mesiacov, od 1. apríla 2008, keď pripustil okresný súd

zmenu návrhu a pristúpenie ďalších účastníkov do konania, až do 28. februára 2011, keď

určil termín pojednávania na 13. apríl 2011 (v tomto období urobil len jednoduché úkony, a

to v máji 2008 žiadal Colný úrad B. a účastníkov konania o vydanie listinných dôkazov

a 3. februára 2010 vyzval navrhovateľa, aby doplatil súdny poplatok za rozšírený návrh).

Okrem toho okresný súd konal aj neefektívne. O neefektívnom postupe okresného

súdu svedčí nielen to, že aj keď mal už vyjadrenie sťažovateľky k žalobnému návrhu,

výzvu zopakoval ešte raz 24. augusta 2005, ale predovšetkým to, že dosiaľ v merite veci

ešte nerozhodol.

Zbytočné prieťahy v konaní priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Obranu súdu spočívajúcu vo vysokom počte vecí na tomto súde, zmenách sudcov

a v jeho nedostatočnom personálnom obsadení ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti

za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (). Námietka pretrvávajúceho vysokého

nápadu pracovných vecí či námietka personálneho obsadenia tohto úseku a v tejto súvislosti

neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá

by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa

naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom

štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším

postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. , došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa .

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľky

podľa okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. ,

prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu vo svojej sťažnosti žiadala priznať

finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré odôvodnila tým, že okresný súd v jej veci

riadne nekoná viac rokov, a pritom nejde o vec zložitú, kde nie je potrebné vykonávať

žiadne dokazovanie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie

finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti

aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania na okresnom súde v právnej veci sťažovateľky

vedenej pod sp. zn. , ale zohľadňujúc aj ostatné okolnosti prípadu (najmä

správanie sťažovateľky hodnotené v časti II bod 2 nálezu), ústavný súd považoval priznanie

sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľky trovy konania vyčíslila

sumou 254,88 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je totožná so sumou

vypočítanou ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške.

Ústavný súd preto priznal advokátskej kancelárii úhradu trov konania celkovo za dva úkony

právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

sťažnosti) v sume 2 x 120,23 € a k tomu náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 €.

Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

Advokátskej kancelárie JUDr. D. C., s. r. o, B. ( v spojení

s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011