Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 835 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1807)III. ÚS 69/2011
PDF · 206.65 KB
No categories available
III. ÚS 69/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. D. C., s. r. o, B., v mene ktorej koná advokátka JUDr. D. C., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 29 Cb 258/2001 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti T., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 258/2001 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 258/2001
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť jej do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti T., s. r. o., trovy
konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na
účet Advokátskej kancelárie JUDr. D. C., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 69/2011 zo 16. februára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 29 Cb 258/2001.
Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3177/2011
zo 14. marca 2011 doručeným ústavnému súdu 2. augusta 2010, v ktorom okrem iného
uviedol: „Dňa 6. 8. 2001 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej
veci navrhovateľa: J. T..., proti odporcovi: T., s.r.o.,... o určenie, že právny úkon -
leasingová zmluva zo dňa 6. 8. 1998 je neplatná. Dňa 8.8.2001 navrhovateľ doplnil svoje
podanie. Dňa 10. 9. 2002 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a vyzval
odporcu na vyjadrenie sa k návrhu. Dňa 14. 10. 2002 navrhovateľ žiadal o oslobodenie od
platenia súdneho poplatku. Dňa 4. 12. 2002 súd vydal uznesenie č. k. 29 Cb 258/01-47,
ktorým navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Dňa 7. 1. 2003 sa
navrhovateľ proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 29 Cb 258/10 zo dňa 4. 12.
2002 odvolal.
Dňa 28. 1. 2003 bol spis predložený s opravným prostriedkom, ktorý podal
navrhovateľ Krajskému súdu v Bratislave. Dňa 15.4.2003 došlo Okresnému súdu
Bratislava I uznesenie č. k. 14 Cob 17/03-54, ktorým Krajský súd v Bratislave uznesenie
č. k. 29 Cb 258/01-47 zo dňa 4. 12. 2002 potvrdil. Dňa 16. 10. 2003 sa odporca vyjadril
k návrhu zo dňa 4. 8. 2001. Dňa 21. 2. 2005 bolo vydané uznesenie č. k. 29 Cb 258/01-57,
ktorým súd konanie zastavil. Dňa 10. 3. 2005 sa navrhovateľ odvolal proti
uzneseniu č. k. 29 Cb 258/01-57 zo dňa 21. 2. 2005. Dňa 19. 5. 2005 súd zrušil uznesenie
sp. zn. 29 Cb 258/01 zo dňa 21. 2. 2005. Dňa 24. 8. 2005 súd opätovne vyzval odporcu na
vyjadrenie sa k návrhu. Dňa 5. 9. 2005 sa odporca vyjadril k návrhu zo dňa 4. 8. 2001. Dňa
8. 9. 2005 súd rozhodol uznesením č. k. 29 Cb 258/01-94 o vrátení súdneho poplatku. Dňa
21. 2. 2006 súd vytýčil termín pojednávania na deň 22. 5. 2006 o 13.30 hod. Dňa
28. 4. 2006 došlo na súd stanovisko navrhovateľa k vyjadreniu odporcu z 8. 10. 2003. Dňa
18. 5. 2006 došlo na súd vyjadrenie odporcu k podaniu navrhovateľa zo dňa 25. 4. 2006.
Dňa 19. 5. 2006 žiadosť odročenie pojednávania, ktoré sa malo konať 22. 5. 2006. Dňa
22. 5. 2006 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti
navrhovateľa a jeho právneho zástupcu na termín 23. 10. 2006 o 13.30 hod. Dňa
25. 9. 2006 súd písomne upovedomil o odročení pojednávania určeného na deň 23. 10.
2006 na neurčito. Dňa 8. 3. 2007 navrhovateľ podal návrh na zabezpečenie dôkazov podľa
ust. § 102, ods. 1 O. s. p. Dňa 4. 1. 2008 súd vytýčil termín pojednávania na deň 31. 1. 2008
o 10.30 hod. Dňa 4. 1. 2008 súd zaslal na vyjadrenie podanie navrhovateľa. Dňa
31. 1. 2008 sa konalo pojednávanie, ktoré sa odročilo na neurčito za účelom rozhodnutia
o pripustení zmeny petitu žaloby, ako aj rozhodnutia o rozšírení okruhu účastníkov na
strane odporcu, resp. o zabezpečení dôkazov. Dňa 29. 1. 2008 došlo na súd podanie
navrhovateľa - stanovisko k vyjadreniu odporcu zo dňa 17. 5. 2006. Dňa 1. 4. 2008 súd
rozhodol uznesením č. k. 29 Cb 258/01-184 o pripustení ďalších účastníkov do konania.
Dňa 5. 5. 2008 súd listom žiadal Colný úrad B. a odporcu o vydanie listinných dôkazov.
Dňa 29. 5. 2008 zaslanie dokumentov z Colného úradu B. Dňa 3. 2. 2010 súd vyzval
navrhovateľa, aby doplatil súdny poplatok za návrh vo výške 331,93 eura, dňa 2. 3. 2010
poplatok uhradený. Dňa 28. 2. 2011 súd vytýčil termín pojednávania na deň 13. 4. 2011 o
9.00 hod.
S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím konštatovať,
že v období od 28. 1. 2003 do 15. 4. 2003 sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde
v Bratislave.
Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, čo možno považovať
v danej veci za objektívny prieťah. Nakoľko zaťaženosť súdneho
oddelenia resp. jednotlivých civilných sudcov a viacnásobné prerozdeľovanie spisov
v oddelení 29 Cb nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania
garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené
zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.
V prípade, že Ústavný súd... dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa
subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní.
S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní
prosím Ústavný súd..., aby uvedené skutočnosti pri rozhodovaní o priznaní finančného
zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.“
Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, čo sa týka
chronológie procesných úkonov okresného súdu, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti,
vyjadrení účastníkov konania a obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený
na previerku 21. apríla 2011.
Navyše zistil, že okresný súd odročil pojednávanie 13. apríla 2011 po vypočutí
účastníkov konania na 8. jún 2011.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu
pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne
orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „OSP“) obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce
plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie
a stav právnej istoty.
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd
prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (obdobne IV. ÚS 117/04 a III. ÚS 142/08)
1. Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že predmetom namietaného konania
vedeného okresným súdom je žalobný návrh na určenie neplatnosti lízingovej zmluvy
zo 6. augusta 1998, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako odporkyňa v prvom rade.
Podľa názoru ústavného súdu spory o takéto nároky nie sú právne zložité a existuje k nim aj
stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšieho
priebehu napadnutého konania nezistil ani žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili
o mimoriadnej faktickej zložitosti veci, na čo sa napokon neodvolával ani okresný súd
vo svojom vyjadrení k sťažnosti, hoci medzi účastníkmi prebiehali na všeobecných súdoch
súčasne aj iné spory.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania pred
okresným súdom, ústavný súd konštatoval, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
nepodala z dôvodu nečinnosti všeobecného súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní
predsedovi okresného súdu (nevyužila účinný právny prostriedok nápravy na urýchlenie
konania) podľa osobitných právnych predpisov, hoci vedela už od septembra 2002, že je
účastníčkou konania. Počas tejto doby (aj úplnej nečinnosti okresného súdu) vôbec
neprejavila navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom. Podľa názoru ústavného súdu
teda nepostupovala podľa zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), čo
možno pripísať iba na jej ťarchu, keďže v súvislosti s doterajším priebehom a spôsobenými
prieťahmi okresného súdu sa aktívne začala zaujímať o stav konania až v sťažnosti podanej
ústavnému súdu v januári 2011. Na jej vrub možno pripísať aj to, že na výzvu okresného
súdu, aby sa vyjadrila k žalobnému návrhu v lehote 15 dní, ktorú prevzala 16. septembra
2002 (č. l. 31), reagovala až podaním z 8. októbra 2003 doručeným okresnému súdu
16. októbra 2003, teda až po jednom roku po uplynutí určenej lehoty. Tieto skutočnosti
preto zohľadnil ústavný súd najmä pri určení sumy finančného zadosťučinenia.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným
prieťahom v označenom konaní, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd
predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania (viac ako 9 a pol roka
rokov) je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Podľa názoru ústavného súdu
konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe
jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48
ods. 2 ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09).
Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní poukazuje
ústavný súd na to, že v jeho priebehu sa vyskytli väčšie obdobia nečinnosti. Okrem
nečinnosti na začiatku konania viac ako 42 mesiacov zistenej v období od 6. augusta 2001,
keď bola podaná žaloba, až do 21. februára 2005, keď okresný súd konanie zastavil (v
tomto období okresný súd urobil len jednoduché úkony, a to 10. septembra 2002, keď
vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a zaslal návrh na vyjadrenie
sťažovateľke, a 4. decembra 2002 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od
súdneho poplatku), bola zistená aj nečinnosť v trvaní viac ako 17 mesiacov–od 25. augusta
2006, keď zrušil pojednávanie určené na 23. október 2006 z dôvodu stáže zákonného sudcu
na ústrednom orgáne správy súdov, až do 31. januára 2008, keď sa konalo jediné relevantné
pojednávanie, ako aj v trvaní 35 mesiacov, od 1. apríla 2008, keď pripustil okresný súd
zmenu návrhu a pristúpenie ďalších účastníkov do konania, až do 28. februára 2011, keď
určil termín pojednávania na 13. apríl 2011 (v tomto období urobil len jednoduché úkony, a
to v máji 2008 žiadal Colný úrad B. a účastníkov konania o vydanie listinných dôkazov
a 3. februára 2010 vyzval navrhovateľa, aby doplatil súdny poplatok za rozšírený návrh).
Okrem toho okresný súd konal aj neefektívne. O neefektívnom postupe okresného
súdu svedčí nielen to, že aj keď mal už vyjadrenie sťažovateľky k žalobnému návrhu,
výzvu zopakoval ešte raz 24. augusta 2005, ale predovšetkým to, že dosiaľ v merite veci
ešte nerozhodol.
Zbytočné prieťahy v konaní priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.
Obranu súdu spočívajúcu vo vysokom počte vecí na tomto súde, zmenách sudcov
a v jeho nedostatočnom personálnom obsadení ústavný súd neakceptoval.
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti
za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého
nápadu pracovných vecí či námietka personálneho obsadenia tohto úseku a v tejto súvislosti
neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá
by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa
naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom
štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 29 Cb 258/2001, došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 258/2001,
prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu vo svojej sťažnosti žiadala priznať
finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré odôvodnila tým, že okresný súd v jej veci
riadne nekoná viac rokov, a pritom nejde o vec zložitú, kde nie je potrebné vykonávať
žiadne dokazovanie.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na zistený stav konania na okresnom súde v právnej veci sťažovateľky
vedenej pod sp. zn. 29 Cb 258/2001, ale zohľadňujúc aj ostatné okolnosti prípadu (najmä
správanie sťažovateľky hodnotené v časti II bod 2 nálezu), ústavný súd považoval priznanie
sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľky trovy konania vyčíslila
sumou 254,88 €.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je totožná so sumou
vypočítanou ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške.
Ústavný súd preto priznal advokátskej kancelárii úhradu trov konania celkovo za dva úkony
právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti) v sume 2 x 120,23 € a k tomu náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 €.
Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 254,88 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
Advokátskej kancelárie JUDr. D. C., s. r. o, B. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2011