Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 251/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) o prijatej ústavnej sťažnosti

, zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou

Solárovou, Škultétyho 3, Košice, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom

päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý nahradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov)

na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Dariny Solárovej, Škultétyho 3, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 28. decembra

2012 domáhal „ochrany svojich ústavných, zákonných (osobnostných) a občianskych práv,

poškodených žalovaným “. V znení neskorších úprav žaloby sa domáhal

ochrany osobnosti a uznania za nulitný a ničotný tzv. „rozhodcovský rozsudok“ zo 7. mája

2007 vyhotovený žalovaným, ktorý bol vykonštruovaný bez rozhodcovskej zmluvy

a rozhodcovského konania, bez doručenia sťažovateľovi. Očakávané rozhodnutie malo byť

satisfakciou pre sťažovateľa a malo viesť k zastaveniu nelegitímnej exekúcie vedenej

na základe rozhodcovského rozsudku.

3. Okresný súd zapríčinil sťažovateľovi stav právnej neistoty nedôvodnými

prieťahmi, neefektívnym konaním, pretože v priebehu 22 mesiacov nesprávnym procesným

postupom zjavne porušoval procesné ustanovenia, čo sa vymyká aj zo zákonného

a z ústavnoprávneho rámca. Pokračuje totiž ďalej v konaní, v ktorom zanikla procesná

subjektivita žalovaného jeho úmrtím 10. januára 2018. Pritom niet pochýb o tom,

že predmetom konania nie je tzv. majetkový spor a ani spor o finančnom zadosťučinení.

Okresný súd napriek tomu nesprávne skúmal a posudzoval dedičské konanie po nebohom

žalovanom. Potom vydal 24. júla 2018 arbitrárne a neprekonateľné uznesenie o pokračovaní

v konaní s manželkou žalovaného ako dedičkou. Nerozhodol o návrhu sťažovateľa

z 22. augusta 2018 na zastavenie konania, ale vydal arbitrárne uznesenia zo 4. marca 2019

a z 15. mája 2019. Tiež nariaďoval súdne pojednávania, čím zbytočne zaťažoval

sťažovateľa a iné osoby a nekonal procesne správne. Nerešpektoval tak princíp právnej

istoty, konal svojvoľne a neústavne, nie na základe zákona a nie v medziach zákona (čl. 2

ods. 2 ).

4. Sťažovateľ poukázal aj na diametrálne odlišnú rozhodovaciu činnosť o tej istej

právnej otázke zániku procesnej subjektivity žalovaného [rozhodnutie Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. septembra 2019

a Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 31. júla 2018], keď súdy zastavili

konanie. Okresný súd tak nesprávnym procesným postupom zbytočne a neprimerane

zaťažoval stranu sťažovateľa aj inú osobu, nekonal rýchlo a hospodárne. Obdobie

neefektívnej činnosti je možné identifikovať od upovedomenia okresného súdu o smrti

žalovaného. Neskúmaním nedostatku procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť,

založil stav právnej neistoty a zaťažil konanie ústavnou neudržateľnosťou. Vec posúdenia

zániku právnej subjektivity skrz smrť žalovaného v tomto prípade nie je právne zložitou

a strata spôsobilosti mala len ten následok, že konanie mal okresný súd podľa § 63 ods. 1

a 2 v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „CSP“) bezodkladne zastaviť.

5. Uplatnenú sumu primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

tým, že v dôsledku neústavného konania okresného súdu musí zažívať nervozitu, stres,

poníženie, bol donútený k zbytočným úkonom a strate času, k dodatočným stretnutiam

s úradnými a neúradnými osobami. To viedlo k morálnym a finančným ujmám na jeho

strane, len aby sa mohol domôcť garantovaných práv a dočkať sa poskytnutia právnej istoty

a zákonného zastavenia veci. Cieľom požadovaného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva sťažovateľa, ktorý podľa jeho názoru vyžaduje nielen

vyslovenie porušenia.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní bolo porušené sťažovateľovo základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a jeho právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navrhol ústavnému súdu zastaviť napadnuté konanie

na okresnom súde a priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

2 500 €, ktoré mu vyplatí okresný súd. Napokon navrhol uložiť okresnému súdu povinnosť

zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 346,26 €.

II.

Procesný postup ústavného súdu, chronológia úkonov okresného súdu v napadnutom

konaní, vyjadrenie okresného súdu k ústavnej sťažnosti a replika sťažovateľa

7. Ústavný súd uznesením č. k. -9 z 9. júna 2020 ústavnú sťažnosť

prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu.

8. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vyzval predsedu okresného súdu

na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a oznámenie, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Predseda okresného súdu podaním sp. zn. z 25. júna 2020

oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o ústavnej sťažnosti. K obsahu

ústavnej sťažnosti uviedol, že postupom okresného súdu nedošlo k žiadnym zbytočným

prieťahom v namietanom konaní. Naopak, sťažovateľ svojimi procesnými návrhmi

vyžadujúcimi si rozhodnutie okresného súdu bráni skorému prejednaniu veci a meritórnemu

rozhodnutiu. V štyroch prípadoch na jeho žiadosť musel okresný súd nariadené

pojednávanie odročiť. Uvedeným postupom doslova znemožňuje súdu vo veci konať

a rozhodnúť.

8.1 Predseda okresného súdu predložil aj tento rozpis úkonov súdu a strán sporu:

- 2. júla 2012 – začatie konania;

- 19. decembra 2012 – pridelenie veci do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. Zuzany

Stolárovej so sp. zn. ;

- 10. januára 2013 – výzva sťažovateľovi na zaplatenie súdneho poplatku, výzvy

a poučenia stranám sporu;

- 25. septembra 2013 – nariadenie prvého termínu pojednávania na 10. január 2014;

- 3. januára 2014 – sťažovateľom podaná námietka miestnej príslušnosti súdu,

žiadosť o zrušenie termínu pojednávania a žiadosť o prerušenie konania do vyriešenia

otázky miestnej príslušnosti;

- 10. januára 2014 – odročenie pojednávania na neurčito na účely rozhodnutia

o námietke miestnej nepríslušnosti;

- 12. marca 2014 – uznesenie o nevyhovení námietke na vyslovenie miestnej

nepríslušnosti okresného súdu;

- 15. apríla 2014 – odvolanie sťažovateľa;

- 28. mája 2014 – predloženie spisu krajskému súdu;

- 27. mája 2015 – uznesenie krajského súdu, že na konanie je príslušný okresný súd;

- 25. júna 2015 – nariadený termín pojednávania na 29. september 2015;

- 29. septembra 2015 – odročenie pojednávania na neurčito na žiadosť právneho

zástupcu sťažovateľa a na účely rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania;

- 25. januára 2016 – uznesenie o neprerušení konania, nariadenie termínu

pojednávania na 15. apríl 2016;

- 3. marca 2016 – opakovaný návrh sťažovateľa na prerušenie konania;

- 15. apríla 2016 – odročenie pojednávania na neurčito z dôvodu, že sťažovateľ podal

podnet na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

na preskúmanie uznesenia okresného súdu z 25. januára 2016;

- zaslanie spisu generálnej prokuratúre, vrátenie spisu 6. mája 2016;

- 18. mája 2016 – uznesenie o neprerušení konania;

- 21. júna 2016 – tretí návrh sťažovateľa na prerušenie konania z dôvodu, že podal

ústavnú sťažnosť na ústavnom súde, ústavný súd odložil podanie 29. júna 2016;

- 16. novembra 2016 – uznesenie o neprerušení konania;

- 18. novembra 2016 – nariadený termín pojednávania na 27. január 2017;

- 27. januára 2017 – pojednávanie, sťažovateľ opätovne predniesol návrh

na prerušenie konania, okresný súd na pojednávaní vyhlásil uznesenie, že konanie

neprerušuje, a pokračoval v konaní, pojednávanie okresný súd odročil na účely doplnenia

dokazovania;

- 21. apríla 2017 – nariadený termín pojednávania na 7. júl 2017;

- 7. júla 2017 – pojednávanie, odročené na 24. október 2017 na účely doplnenia

dokazovania výsluchom sťažovateľa;

- 19. októbra 2017 – zmena petitu žaloby;

- 24. októbra 2017 – pojednávanie, prejednanie veci, odročenie na 23. január 2018;

- 19. januára 2018 – zrušenie pojednávania z dôvodu úmrtia žalovaného;

- 23. januára 2018 – späťvzatie zmeny žalobného petitu z 19. októbra 2017 a žiadosť

o rozhodnutie o pôvodnom návrhu;

- 11. júna 2018 – uznesenie o čiastočnom zastavení konania a trovách konania;

- 24. júla 2018 – uznesenie o pokračovaní v konaní s dedičkou žalovaného

;

- 30. augusta 2018 – nariadený termín pojednávania na 23. október 2018;

- 4. októbra 2018 – návrh sťažovateľa na prerušenie konania;

- 23. októbra 2018 – odročenie pojednávania na neurčito z dôvodu na strane

zástupkyne sťažovateľa;

- 7. decembra 2018 – nariadený termín pojednávania na 15. február 2019;

- 6. februára 2019 – návrh sťažovateľa na prerušenie konania;

- 11. februára 2019 – sťažovateľ ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní

a žiadal pojednávanie odročiť;

- 4. marca 2019 – uznesenie o uložení sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny petit;

- 7. mája 2019 – spresnenie žalobného návrhu;

- 15. mája 2019 – uznesenie o pripustení zmeny petitu žaloby;

- 17. júna 2019 – nariadený termín pojednávania na 20. september 2019;

- 11. septembra 2019 – opakovaný návrh sťažovateľa na zabezpečenie dôkazu

a spresnenie petitu žaloby;

- 17. septembra 2019 – návrh sťažovateľa na prerušenie konania;

- 20. septembra 2019 – pojednávanie odročené na 18. október 2019;

- 18. októbra 2019 – pojednávanie odročené na žiadosť zástupkyne sťažovateľa

na 13. december 2019;

- 13. decembra 2019 – pojednávanie odročené na žiadosť sťažovateľa

pre práceneschopnosť jeho zástupkyne na neurčito;

- 31. decembra 2019 – oznam sťažovateľa, že podal ústavnému súdu ústavnú

sťažnosť (ide o nesprávny údaj, pretože ústavný súd okresnému súdu preposlal ústavnú

sťažnosť a sťažovateľ podanie oznámil už 5. decembra 2019, pozn.);

- 27. januára 2020 – uznesenie o prerušení konania do právoplatného skončenia

konania na ústavnom súde vedeného pod sp. zn. .

9. V replike k vyjadreniu predsedu okresného súdu sťažovateľ uviedol, že jeho

ústavná sťažnosť je dôvodná z dôvodu postupu okresného súdu v rozpore s Civilným

sporovým poriadkom a , pretože od 11. januára 2018 koná so stranou sporu, ktorá

zomrela a ktorej procesná spôsobilosť zanikla, hoci mal povinnosť súdne konanie ex offo

zastaviť. Týmto dňom začalo porušovanie označených práv sťažovateľa. Sťažovateľ

opakovane odkázal na rozhodnutia všeobecných súdov (bod 4), ktoré za rovnakej skutkovej

situácie konanie zastavili. Súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho prejednania jeho

ústavnej sťažnosti.

III.

Relevantná právna úprava a východiská ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

12. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

14. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ,

).

15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

16. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý určuje, že súd postupuje

v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným

prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu

a iných osôb, ďalej z , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa

mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím

na povahu konania (obdobne a účinného

do 30. júna 2016).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

základného práva podľa a práva zaručeného dohovoru,

podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov, resp. právo, aby jeho záležitosť bola prerokovaná v primeranej lehote, a právo

na spravodlivý proces. K porušeniu ním označených práv malo dôjsť nesprávnym

a neefektívnym postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd viazaný

návrhom podľa preskúmal namietané porušenia označených

práv v napadnutom konaní iba v období od 19. januára 2018.

IV.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

18. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

19. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu.

Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí

„formálne“ vyčerpať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou

subsidiaritou je myslené to, že ich odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní

ústavnoprávny prieskum. Ústavná sťažnosť je v zásade prípustná vtedy, ak sťažovateľ

vyčerpal dostupné prostriedky ochrany svojich práv a zároveň ak konanie pred orgánom

verejnej moci už skončilo a jeho výsledok môže byť preskúmaný ústavným súdom

z hľadiska ochrany zaručených základných práv a slobôd. Ak právny predpis

ustanovuje, že príslušným na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca je iný orgán

verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2

ods. 2 ), keby iný orgán verejnej moci rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť

príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci.

20. Ústavný súd zároveň pripomína, že spravidla nezasahuje do prebiehajúceho, ešte

neskončeného konania pred všeobecnými súdmi (, ).

Konanie o ústavnej sťažnosti tak nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by

bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh

sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci. V konaní o ústavnej sťažnosti ústavný súd

zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to tie, ktorými sa konanie vo veci samej

skončilo. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej

sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky ().

21. Ústavný súd v doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto zásady.

Išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila časť konania

alebo ktorým sa riešila určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto

výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne

a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj to, že námietka

ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla by už byť

uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel

zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom

procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

22. Podľa názoru ústavného súdu nie je prítomný žiadny dôvod, aby z pohľadu

zachovania práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v posudzovanej veci

preskúmaval postup okresného súdu, ktorý vo veci samej ešte nerozhodol konečným

rozhodnutím. Nerozhodnutie okresného súdu o zastavení konania podľa predstáv

sťažovateľa nie je postupom, ktorý by do jeho označeného práva zasiahol nezvratným

spôsobom. Námietku nedostatku procesnej podmienky konania môže okresný súd posúdiť

kedykoľvek až do skončenia konania ( ).

23. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ústavný súd mohol ústavnú sťažnosť

v časti týkajúcej sa postupu okresného súdu v namietanom konaní pri predbežnom

prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci podľa § 132 ods. 1 v spojení s § 56 ods. 2

písm. a) . Keďže však bola ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie

konanie ako celok, bolo na mieste v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovieť (bod 5 výroku

nálezu).

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

24. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ). Podľa

uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

25. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie

o ochranu osobnosti, resp. (od pripustenia zmeny petitu žaloby) o zrušenie rozhodcovského

rozsudku možno zaradiť k štandardnej agende všeobecných súdov. Konanie o ochrane

osobnosti svojou povahou vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie

účelu súdneho konania, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa

naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis ,

, ). Dĺžka konania podľa zistenia ústavného súdu nebola závislá

od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci.

26. Z predloženej ústavnej sťažnosti nevyplýva osobitný význam tejto veci

pre sťažovateľa. Rozhodnutie malo byť preňho satisfakciou a malo viesť k zastaveniu

nelegitímnej exekúcie trvajúcej takmer 10 rokov. Toto tvrdenie sťažovateľa je však

spochybnené vzhľadom na obsah zapožičaného spisu, z ktorého vyplýva, že uznesením

Okresného súdu Košice II č. k. -1369 zo 17. júla 2015 bola exekúcia proti

nemu zastavená. Krajský súd uznesením č. k. -1493 z 10. marca 2016 toto

uznesenie potvrdil a právoplatnosť nadobudlo 22. júna 2016.

27. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho

konania. Sťažovateľ pristupoval k uplatňovaniu svojich práv v súdnom konaní pomerne

aktívnym spôsobom. Sám oznámil súdu úmrtie žalovaného. Jeho procesné návrhy z augusta

2018 však neboli úplne jasné, pretože na jednej strane oznamoval súdu, že žalovaným

v predmetnej veci ex offo je , na druhej strane navrhoval neskôr zastavenie

konania. Podal viaceré procesné návrhy (5-krát návrh na prerušenie konania, 2-krát návrh

na zastavenie konania a preskúmanie procesných podmienok konania, 2-krát návrh

na zabezpečenie dôkazov a 5-krát žiadal o odročenie pojednávania).

28. Napriek argumentácii okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že správanie

sťažovateľa v napadnutom konaní nemožno hodnotiť ako zjavne účelové alebo zjavne

obštrukčné. V súvislosti s naznačenou procesnou aktivitou sťažovateľa ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že v dôsledku uplatnenia procesných práv

účastníkom konania nepochybne dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento

stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu

vo veci (, , , ). Ústavný súd

konštatuje, že o väčšine procesných návrhov sťažovateľa podaných po úmrtí žalovaného

okresný súd vôbec nerozhodol. Okresný súd po podaní jednotlivých návrhov na prerušenie

konania (s výnimkou návrhu doručeného 5. decembra 2019) o nich nerozhodoval

uznesením, ale len inicioval zisťovanie informácií z iných konaní o stave vybavenia podaní

sťažovateľa (na ústavnom súde, na okresnom súde vo veci sp. zn. ,

na generálnej prokuratúre a druhýkrát na ústavnom súde), a preto nemožno sťažovateľovi

pričítať podiel na dĺžke konania z dôvodu podávania procesných návrhov. Na druhej strane

však k predĺženiu konania pri zvolenom postupe okresného súdu prispeli opakované

žiadosti o odročenie pojednávaní (5-krát od októbra 2018 do decembra 2019).

29. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania. Vychádzal z prehľadu úkonov

vymedzeného v bode 8.1 nálezu. Zohľadniac celkovú dĺžku konania začatého v júli 2012

a trvajúceho do dnešného dňa (konanie je právoplatne prerušené od marca 2020), je celková

dĺžka konania 8 rokov hneď na prvý pohľad neprimeraná. Dĺžku konania negatívne

ovplyvnili aj opakované obdobia nečinnosti, neefektívnej a nesústredenej činnosti

okresného súdu. Viac ako jeden rok sa spis nachádzal aj na krajskom súde na rozhodnutie

o príslušnosti, čo okresnému súdu pričítať nemožno. Sťažovateľ však primárne namietal

nesprávny procesný postup okresného súdu v priebehu 22 mesiacov počítaných

od 19. januára 2018, keď okresnému súdu oznámil úmrtie žalovaného, a preto ústavný súd,

súc viazaný rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti ( ),

posudzoval napadnuté konanie iba v tomto rozsahu.

30. V preskúmavanom období ústavný súd zistil kratšie obdobia nečinnosti

(23. januára 2018 až 14. marca 2018, 11. apríla 2018 až 11. júna 2018 a 13. júna 2018 až

24. júla 2018) spolu v trvaní vyše 4 mesiacov. Okresný súd o viacerých procesných

podaniach sťažovateľa vôbec nerozhodol (podania z 8. augusta 2018, z 22. augusta 2018,

zo 4. októbra 2018, z 2. januára 2019, zo 6. februára 2019, z 11. septembra 2019,

zo 17. septembra 2019 a z 15. októbra 2019), hoci ich bral na vedomie, realizoval na ich

základe svoje zisťovania, prípadne ich doručoval protistrane.

31. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity namietaného konania

upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj

neefektívna (nesústredená) činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť

porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne

napr. , ).

32. V postupe okresného súdu ústavný súd zistil nesústredenosť, pretože na jednej

strane uznesením z 11. júna 2018 len čiastočne zastavil konanie a uznesením z 24. júla 2018

pokračoval v konaní s právnym nástupcom žalovaného. Na druhej strane 8. februára 2019

zrušil pojednávanie „z procesných dôvodov“ pre skúmanie procesných podmienok konania

(v nadväznosti na návrh na prerušenie konania kvôli odvolaniu sťažovateľa v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. ), pričom priebežne nesledoval stav

uvedeného konania a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. zo 17. septembra

2019 si zabezpečil až 8. júna 2020. Ani toto rozhodnutie ho však v konečnom dôsledku

neviedlo k vydaniu rozhodnutia posudzujúceho splnenie procesných podmienok konania,

pretože ešte 27. januára 2020 prerušil konanie do skončenia konania na ústavnom súde,

v ktorom sa podľa okresného súdu rieši otázka správnosti jeho procesného postupu

a výsledok môže mať zásadný význam pre stanovenie nasledujúceho procesného postupu

v napadnutom konaní.

33. Uvedený rozpor svedčí o neistote, prípadne až neochote okresného súdu zaujať

konzistentný právny názor k sťažovateľom namietanej (a právne významnej) skutočnosti

zániku právnej subjektivity pôvodného žalovaného, resp. k otázke právneho nástupníctva.

Okresný súd v uznesení o prerušení konania do skončenia konania na ústavnom súde

vychádzal z mylného predpokladu o tom, akým spôsobom uplatní ústavný súd svoju

prieskumnú právomoc voči postupu okresného súdu na základe podanej ústavnej sťažnosti

sťažovateľa. Následkom toho považuje ústavný súd vydanie uznesenia o prerušení konania

z 27. januára 2020 za neefektívne, a preto aj obdobie od jeho vydania za obdobie nečinnosti.

Dôvodom na fakultatívne rozhodnutie o prerušení konania ( ) je obvykle

prebiehajúce konanie o prejudiciálnej otázke, ktorá patrí do právomoci iného orgánu,

pričom úlohou súdu je vždy urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými

prostriedkami. Pri rozhodovaní o prerušení je potrebné vyvážiť právo na rýchlu a účinnú

ochranu práv (zásada hospodárnosti konania) a záujem na právnej istote spočívajúcej

v získaní právoplatného rozhodnutia iného orgánu, ktoré môžu mať význam pre rozhodnutie

súdu. Úlohou konajúceho súdu je poskytnúť náležitú odpoveď na vyváženie stretu týchto

záujmov v odôvodnení rozhodnutia o prerušení konania. Argumentáciu okresného súdu,

ktorou odôvodnil prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného

na ústavnom súde pod sp. zn. v súvisiacom konaní, považuje ústavný súd

za ústavne neakceptovateľnú a neodôvodnene kladúcu do úzadia právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie veci v primeranej lehote.

Okresný súd pri dovtedajšej dĺžke konania mal mať viac na zreteli právo strán na konanie

bez zbytočných prieťahov ako proklamovanú hospodárnosť konania a právnu istotu,

odhliadnuc od neznalosti možností ústavnoprávneho prieskumu vo vzťahu k postupu súdu

v neskončenom konaní.

34. Ústavný súd pri hodnotení efektívnosti úkonov zistil, že okresný súd jednoznačne

nereagoval na podanie sťažovateľa doručené mu 22. augusta 2018, z ktorého nie je zrejmé,

či ide o návrh na zastavenie konania alebo o odvolanie proti uzneseniu z 24. júla 2018.

Okresný súd neefektívne nariadil pojednávanie na 18. október 2019, ktoré odročil

pre nedodržanie lehoty na prípravu. V prípade dlhodobej práceneschopnosti zástupkyne

sťažovateľa okresný súd mohol uplatniť niektorý z nástrojov podľa Civilného sporového

poriadku na zabezpečenie plynulosti konania.

35. Osobitosťou tejto ústavnej sťažnosti je, že je ňou napádaný procesný postup

okresného súdu, ktorý nezastavil celé napadnuté konanie po úmrtí žalovaného, následkom

čoho konanie trvá dodnes, čím je podľa sťažovateľa porušované právo na prerokovanie

bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ zastáva názor,

že celé konanie malo byť zastavené, okresný súd zastáva názor, že konanie pokračuje

v časti, v ktorej nedošlo úmrtím žalovaného k vzniku neodstrániteľného nedostatku

podmienky konania. Ústavný súd odkazuje na svoje závery v časti IV.1 rozhodnutia

a navyše na tomto mieste uvádza, že nie je oprávnený v konaní o ústavnej sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru) posudzovať správnosť právneho názoru okresného súdu vyjadreného

v uzneseniach z 11. júna 2018, resp. z 24. júla 2018. Na takýto postup ústavného súdu totiž

nie sú dané procesné podmienky, predovšetkým absentuje návrh na začatie konania

v podobe ústavnej sťažnosti smerujúcej proti konkrétnemu právoplatnému rozhodnutiu

okresného súdu, ktorým mali byť porušené základné práva a slobody, so zodpovedajúcou

ústavnoprávnou argumentáciou.

36. Nie je možné preskúmavať správnosť právoplatného rozhodnutia okresného súdu

z 11. júna 2018 bez toho, aby bolo označené ako predmet ústavného prieskumu. Ústavný

súd dáva do pozornosti svoju ustálenú judikatúru (), podľa ktorej

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zásade

nemôže dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho

postupom (nečinnosťou či nesprávnym alebo neefektívnym postupom).

37. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že zistené obdobia nečinnosti

okresného súdu (spolu prevyšujúce 10 mesiacov) významne prispeli k dĺžke konania nielen

v namietanej časti, ale aj k celkovej dĺžke konania. Aj pri zohľadnení aktívneho

uplatňovania procesných práv zo strany sťažovateľa a jeho neúčasti na pojednávaniach

nariadených po úmrtí žalovaného (čo možno vnímať aj ako formu jeho nesúhlasu s podľa

neho nesprávnym postupom súdu spočívajúcim v pokračovaní v konaní) je potrebné

ústavnú sťažnosť vyhodnotiť ako dôvodnú. Okresný súd nevyužil prostriedky dané mu

procesným predpisom na zabezpečenie, aby ochrana práv sťažovateľa (ako aj protistrany

v namietanom konaní) bola účinná, rýchla, bez neprimeraného zaťažovania strán

a aby prípadné procesné úkony slúžiace na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné

uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedúce k nedôvodnému predlžovaniu konania (ako

v podstate argumentuje predseda súdu) odmietol alebo sankcionoval.

38. To vedie ústavný súd k záveru, že postup okresného súdu v okolnostiach tohto

prípadu napriek početnosti jeho úkonov a neprítomnosti dlhších období nečinnosti súdu

vykazuje znaky nesústredenosti, neefektívnosti a v konečnom dôsledku zbytočných

prieťahov, ktoré dosahujú až ústavnoprávnu intenzitu.

39. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku).

V.

Príkaz vo veci konať a finančné zadosťučinenie

40. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

41. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

42. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v nadväznosti na konštatovanie porušenia

ním označených práv zastavil napadnuté konanie. Ústavný súd rozumie, že nespokojnosť

sťažovateľa s postupom okresného súdu ho viedla k formulovaniu takého znenia petitu,

avšak vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený

advokátkou, nie je možné označiť tento návrh inak ako nekompetentný.

43. v rovnako ako v

taxatívne vymenúvajú možnosti postupu ústavného súdu v prípade vyhovenia ústavnej

sťažnosti. Vychádzajúc zo zásady subsidiarity, z ústavne vymedzených právomocí

ústavného súdu a zo skutočnosti, že ústavný súd nie je súčasťou všeobecného súdnictva, je

samozrejmé, že ústavný súd nie je oprávnený sám rozhodovať vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov.

44. V nadväznosti na výrok o porušení označených práv a v záujme efektívnosti

poskytnutej ochrany sťažovateľovi preto ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia

prikázal okresnému súdu podľa a zákona

o ústavnom súde konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, zohľadňujúc

skutočnosť, že vec toho času nie je právoplatne skončená.

45. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to

požiadal.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha.

46. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 2 500 €, svoju žiadosť riadne odôvodnil (bod 5).

47. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

48. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa

pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia

nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných

podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. ,

).

49. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že len

konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto

uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia

, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky

okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (čas nečinnosti, predmet sporu a význam

napadnutého konania pre sťažovateľa, postoj sťažovateľa pri hájení svojich práv, mieru

zavinenia okresného súdu) považuje za primerané vo výške 500 € tak, ako to je uvedené

v bode 3 výroku tohto nálezu. Vo zvyšnej časti jeho žiadosti ústavný súd nevyhovel (bod 5

výroku nálezu). Ústavný súd vychádzal pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia

zo svojej judikatúry (napr. , ,

a ).

50. Podľa ak ústavný súd prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva

a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

VI.

Trovy konania

51. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

52. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

53. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

v sume 346,26 € ako trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané

v roku 2019 (príprava a prevzatie veci a písomné podanie na súde) v hodnote po 163,33 €

vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 €. Náhradu za tretí úkon právnej služby

– stanovisko k vyjadreniu okresného súdu doručené ústavnému súdu 10. júla 2020 ústavný

súd sťažovateľovi nepriznal, pretože jeho obsah neprispel k objasneniu posudzovanej veci.

54. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť

na účet advokátky ( v spojení s ) v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

55. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu