Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 525/2017
PDF · 208.92 KB
No categories available
III. ÚS 525/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2018 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť , , a ,
zastúpených obchodnou
spoločnosťou advocatius s. r. o., Palackého 12, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka
a advokátka JUDr. Zdenka Benčíková, pre namietané porušenie ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 204/2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 204/2012 p o r u š e n é b o l i .
2. a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
každému v sume po 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III
p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť
a trovy právneho zastúpenia spolu v sume 374,80 € (slovom
tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat centov) na účet ich právneho zástupcu advocatius
s. r. o., Palackého 12, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 525/2017-14 z 12. septembra 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, , a ,
(ďalej len „sťažovatelia) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietali porušenie ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 204/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že v napadnutom konaní vedenom pred okresným
súdom, v ktorom sú sťažovatelia v procesnej pozícii žalobcov „o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam“, dochádza k zbytočným prieťahom. Poukázali na to, že
v predmetnej právnej veci okresný súd vyhlásil rozsudok 16. februára 2016, pričom
písomné vyhotovenie rozsudku im bolo doručené až 17. októbra 2016, teda po ôsmich
mesiacoch od jeho vyhlásenia. Vo veci bola podaná okresnému súdu 12. septembra 2016
sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej bolo zdôraznené, že okresný súd nevyhotovil
a nedoručil predmetný rozsudok ani po viacerých žiadostiach, hoci sa tak malo stať
do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia. Uvedená sťažnosť na prieťahy v konaní bola v odpovedi
podpredsedníčky okresného súdu z 12. októbra 2016 vyhodnotená ako dôvodná, pričom
tiež bolo uvedené, že lehota na vyhotovenie rozhodnutia bola rozhodnutím predsedu súdu
predĺžená do 25. júla 2016 a rozsudok bol expedovaný 11. októbra 2016.
3. Sťažovatelia konštatovali, že vec nie je po skutkovej ani právnej stránke zložitá
„aj vzhľadom na rozsiahlosť dokazovania, už vykonaného v konaní vedenom na tom istom
súde pod sp. zn. 43C 30/2007, ktorého skutkové závery sa dali využiť v tomto konaní“. Tiež
uviedli, že nemajú žiadny podiel na predĺžení konania.
4. Sťažovatelia poukázali aj na to, že proti uvedenému rozsudku okresného súdu boli
podané odvolania. Ich posledným úkonom vo veci bolo vyjadrenie z 2. februára 2017
proti vyjadreniu žalovaných k odvolaniu sťažovateľov, pričom 5. júna 2017 sa spis stále
nachádzal na okresnom súde.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol,
že okresný súd v napadnutom konaní porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby priznal sťažovateľom primerané finančné
zadosťučinenie, každému v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
6. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že 16. júna 2017, teda
po podaní sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu, bola vec predložená odvolaciemu súdu
na rozhodnutie o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu zo 16. februára 2016
vydaného v napadnutom konaní.
7. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr. 416/2017 z 8. novembra 2017
doručeným ústavnému súdu 10. novembra 2017 vyjadril k sťažnosti predseda okresného
súdu, pričom k tomuto podaniu bolo priložené vyjadrenie zákonnej sudkyne k ústavnej
sťažnosti a chronologický prehľad jednotlivých úkonov okresného súdu a strán sporu.
Predseda okresného súdu uviedol, že s vyjadrením zákonnej sudkyne sa v plnom rozsahu
stotožňuje a je toho názoru, že postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu namietaných
práv sťažovateľov.
8. Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že od pridelenia veci v nej konala
priebežne, a to aj s ohľadom na jej právnu a skutkovú zložitosť a na množstvo vecí
v oddelení, ktoré vybavuje. Ako dôvody žiadostí o predĺženie zákonnej lehoty na písomné
vypracovanie rozhodnutia uviedla náročnosť vypracovávaného rozhodnutia po skutkovej
stránke, zložitosť veci aj po právnej stránke (reštančná vec, viaceré uplatnené nároky,
rozsiahle dokazovanie, svedkovia, znalecké dokazovanie, súvisiace trestné konanie),
opakovanú práceneschopnosť, čerpanie riadnej dovolenky, preťaženosť súdneho oddelenia
a množstvo reštančných vecí.
9. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení vyslovil súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
10. K vyjadreniu predsedu okresného súdu zaujala na základe výzvy ústavného súdu
stanovisko aj právna zástupkyňa sťažovateľov. Vo svojom podaní doručenom ústavnému
súdu v elektronickej podobe 6. decembra 2017 a 12. decembra 2017 aj v listinnej podobe
uviedla, že v rozpore s vyjadrením predsedu okresného súdu o neporušení namietaných práv
sťažovateľov je odpoveď okresného súdu z 12. októbra 2016 na sťažnosť sťažovateľov
vo veci prieťahov v napadnutom konaní, keď v nej okresný súd prostredníctvom svojej
podpredsedníčky uviedol, že sťažnosť je dôvodná.
11. K vyjadreniu zákonnej sudkyne právna zástupkyňa sťažovateľov okrem iného
uviedla, že „Sťažovatelia majú vedomosť o sústavnej preťaženosti
konajúcich/rozhodujúcich súdov, ktorá však nemôže byť bezvýhradne dôvodom na také
prieťahy v konaní, aké vznikli v konaní vedenom pod sp.zn. 6C/204/2012.
Ospravedlniteľným dôvodom pre prieťahy v konaní nie je ani štúdium aplikovateľnej
judikatúry. Je to najmä z toho dôvodu, že takýto prieťah mohol byť jednoducho odstránený
skorším vypracovaním a doručením rozhodnutia vo veci samej. Už vôbec nie je možné
akceptovať argument, že ako účastníci by sme prieťahy v konaní malí akceptovať z dôvodu
prijatia novej právnej úpravy.“.
12. K argumentom zákonnej sudkyne o skutkovej a právnej zložitosti veci právna
zástupkyňa sťažovateľov uviedla, že „napadnutým je nečinnosť Porušovateľa v podobe
nevypracovania a nedoručenia rozhodnutia, ktoré bolo vyhlásené na pojednávaní konanom
dňa 16.02.2016. Vypracovanie rozhodnutia vo veci samej tak nemôže byť ovplyvnené
Porušovateľom vymenovanými okolnosťami, najmä ak ich preskúmavaníe muselo
predchádzať vydaniu tohto rozhodnutia, na základe ktorých si Porušovateľ utvoril svoj
právny úsudok vo veci, t.j. už pred vyhlásením rozhodnutia vo veci.“.
13. Sťažovatelia už v podanej sťažnosti vyslovili súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
15. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
K porušeniu sťažovateľmi označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu
v napadnutom konaní.
17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
18. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
19. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
20. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb, ďalej z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní
tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní
s prihliadnutím na povahu konania (obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016).
21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť
sťažovateľov.
22. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, kde sú sťažovatelia žalobcami
v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a vypratanie nehnuteľnosti,
ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende
všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej
náročnosti prerokovávanej veci, hoci pripúšťa istú mieru skutkovej zložitosti vyplývajúcu
najmä z pomerne rozsiahleho vykonaného dokazovania.
23. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri hodnotení podľa
tohto kritéria ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na ťarchu účastníkov konania pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov
došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.
24. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania a zistil, že z vyjadrenia predsedu
okresného súdu, resp. zákonnej sudkyne, z chronologického prehľadu jednotlivých úkonov
súdu a z predloženého súdneho spisu vyplýva, že v napadnutom konaní sa nečinnosťou súdu
vyznačovalo predovšetkým obdobie od 16. februára 2016, keď bol na pojednávaní
vyhlásený rozsudok, do 11. októbra 2016, keď bolo písomné vyhotovenie rozsudku zaslané
stranám sporu, čo je takmer 8 mesiacov.
25. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali najmä uvedené obdobie nečinnosti
okresného súdu. V tejto súvislosti opakovane žiadali o doručenie písomného vyhotovenia
rozsudku vyhláseného 16. februára 2016 a bola podaná aj sťažnosť predsedovi okresného
súdu na prieťahy v konaní. Uvedená sťažnosť bola vyhodnotená ako dôvodná, pričom bolo
poukázané na to, že jedným z dôvodov spôsobeného prieťahu v konaní je aj počet vecí
v súdnom oddelení zákonnej sudkyne.
26. V súvislosti s uvedeným ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 158 ods. 5
Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase vyhlásenia rozsudku okresného
súdu rozsudok sa mal vyhotoviť a odoslať do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia, pričom
predseda súdu môže rozhodnúť inak (lehotu predĺžiť) len zo závažných dôvodov. Napriek
viacnásobným žiadostiam zákonnej sudkyne o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozsudku,
ktorým bolo aj vyhovené, okresný súd nevyhotovil rozsudok ani v naposledy predĺženej
lehote do 25. júla 2016. Rozsudok bol nakoniec vyhotovený a odoslaný až 11. októbra 2016,
teda takmer po 8 mesiacoch od jeho vyhlásenia. Povinnosť vyhotoviť a odoslať rozsudok
v stanovenej lehote vyplýva aj z § 223 ods. 3 CSP účinného od 1. júla 2016.
27. Z predloženého súdneho spisu vyplýva aj neodôvodnená nečinnosť okresného
súdu od 5. novembra 2012, keď bol daný pokyn na vyžiadanie vyšetrovacieho spisu
a súdneho spisu, do 15. marca 2013, keď bol uvedený pokyn realizovaný. V tomto období
bol okresný súd nečinný vyše 4 mesiace.
28. Na základe uvedených skutočností predstavuje celková doba nečinnosti
okresného súdu približne 1 rok.
29. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii o množstve vecí
pripadajúcich na zákonnú sudkyňu, o preťaženosti súdneho oddelenia, o opakovanej
práceneschopnosti zákonnej sudkyne či množstve reštančných vecí, túto ústavný súd
neakceptoval. Ústavný súd tu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že
Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov
alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej
právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (I. ÚS 35/03, II. ÚS 52/99).
30. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 204/2012 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
31. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd
podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
32. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu bolo konanie
pred okresným súdom ako súdom prvej inštancie ukončené vydaním rozsudku (ktorý bol už
aj písomne vyhotovený a doručený), ústavný súd vo svojom náleze príkaz konať v zmysle
čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy neformuloval. I napriek tomu ústavný súd pripomína, že
v potenciálnom prípade vrátenia veci sťažovateľov na ďalšie konanie v prvej inštancii
pred okresným súdom povinnosť konať bez zbytočných prieťahov vyplýva pre konajúci súd
priamo z garancií čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
33. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
34. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
35. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
36. Sťažovatelia v sťažnosti žiadali o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia každému v sume 2 000 €, čo odôvodnili celkovou dĺžkou konania
pred okresným súdom a najmä osemmesačným obdobím, kým bol rozsudok okresného súdu
od jeho vyhlásenia písomne vyhotovený a doručený stranám.
37. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
38. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
39. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na
jeho neodôvodnenú nečinnosť v trvaní približne 1 roka, berúc do úvahy predmet konania
na okresnom súde, správanie účastníkov, zložitosť veci, ako aj všetky okolnosti daného
prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 500 € pre každého zo sťažovateľov
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
40. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľov si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 396,05 €.
41. Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
42. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2016 v sume 884 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017 (príprava
a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) po 147,33 €.
43. Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval dve osoby, v zmysle § 13 ods. 2
vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony
pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Vychádzajúc z uvedeného hodnota jedného
spoločného úkonu právnej služby v tomto prípade predstavuje 147,33 €. Ďalej má právny
zástupca sťažovateľov nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,84 € za jeden úkon podľa
vyhlášky. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena
a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %.
Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľom, spolu takto predstavuje
sumu 374,80 €.
44. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení
s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
45. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2018