Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 365/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

obchodnej spoločnosti Cuubuus International Holding, a. s., Miletičova 21, Bratislava,

IČO 35 934 182, právne zastúpenej spoločnosťou Eversheds Sutherland, advokátska

kancelária, s. r. o., Cintorínska 3/a, Bratislava, v mene ktorej koná Mag. Bernhard Hager,

LL.M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, základných práv podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. -324

z 1. júna 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Cuubuus International Holding, a. s.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Cuubuus International Holding, a. s.,

Miletičova 21, Bratislava, IČO 35 934 182 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -324 z 1. júna 2020 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi

bolo rozhodovanie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V uvedenom konaní

sťažovateľka vystupovala na strane žalobcu.

Konanie o určenie vlastníckeho práva bolo uznesením okresného súdu

sp. zn. z 9. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie o zastavení“) z dôvodu

litispendencie zastavené. Uznesením o zastavení konania bol žalovanému 1 priznaný

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a rovnako aj žalovanému 2 (výroky

II a III uznesenia o zastavení konania).

Uznesením vyššieho súdneho úradníka č. k. -269 z 22. mája 2019

(ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) bolo rozhodnuté, že sťažovateľka je

povinná uhradiť náhradu trov konania žalovaným v 1 a 2, každému v sume po 204,43 €.

Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podali obaja žalovaní sťažnosť.

3. O sťažnostiach proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka rozhodol sudca

okresného súdu uznesením č. k. -304 z 22. októbra 2019 (ďalej len „uznesenie

o trovách“) tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalovaným náhradu trov konania každému

v sume po 23 118,56 €.

Na základe návrhu žalovaného 2 vydal okresný súd dopĺňacie napadnuté uznesenie,

ktorým doplnil uznesenie okresného súdu o trovách o nárok žalovaného 2 na náhradu trov

vzniknutých konaním o sťažnostiach v rozsahu 33,33 % a zároveň rozhodol o trovách

konania o sťažnostiach v sume 1 928,31 €.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že pokiaľ je právo na rovnosť zbraní

a kontradiktórnosť konania obsahom práva na spravodlivý proces, okresný súd tieto jej

práva nerešpektoval, pretože „Návrh na doplnenie Sťažovateľovi nedoručil. Je pritom

zrejmé, že Návrh na doplnenie je písomné podanie Žalovaného 2, ktorým priamo ovplyvňuje

konajúci súd...“.

Ďalšie porušenie označených práv sťažovateľka vidí v postupe okresného súdu, keď

rozhodoval vo forme dopĺňacieho napadnutého uznesenia. V tejto súvislosti sťažovateľka

poukázala na iné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a uviedla: „Civilný sporový

poriadok teda umožňuje túto formu rozhodovania len vo vzťahu k rozsudkom, nie však

vo vzťahu k uzneseniam o trovách konania. nepozná inštitút

dopĺňacieho uznesenia o trovách a analógia v tomto smere nie je prípustná“

Sťažovateľka argumentovala aj tým, že okresný súd poprel dvojfázovosť

rozhodovania o trovách konania explicitne upravenú v (ďalej

len „CSP“), keď napadnutým uznesením rozhodol jednak o nároku na náhradu trov

žalovaného 2 a zároveň o samotnej sume trov.

Napokon sťažovateľka predniesla svoj názor vo vzťahu k sume trov v konaní

o sťažnostiach a uviedla, že okresný súd „... vychádzal zo základnej sadzby vo výške

9.622,93 EUR, ktorá sa nesprávne upínala na pôvodný predmet konania. Konajúci súd

zrejme opomenul skutočnosť, že predmetom Napádaného uznesenia nebolo rozhodovanie

o vlastníckom práve k nehnuteľnosti, ale rozhodovanie o trovách konania o Sťažnostiach.“.

5. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne a jeho právne závery sú

podľa nej bez relevantného právneho zakotvenia, a preto navrhla, aby ústavný súd rozhodol

o jej ústavnej sťažnosti nálezom: „1) Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu

v zmysle a Listiny, právo na rovnosť účastníkov konania

v zmysle a 37 ods. 3 Listiny a právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením Okresného súdu Bratislava IV,

č. -324 zo dňa 1. 6. 2020 porušené boli.

2) Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV

č. -324 zo dňa 1. 6. 2020 sa zrušuje a vec sa vracia...

3) Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania...“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

8. Podľa a obdobne podľa listiny každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa a obdobne podľa listiny všetci účastníci sú

si v konaní podľa ods. 2 rovní.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci

ústavným súdom

13. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie o porušení sťažovateľkiných práv

napadnutým uznesením, ktorým bola zaviazaná na náhradu trov konania o sťažnosti proti

uzneseniu vyššieho súdneho úradníka. Porušenie označených práv sťažovateľka vnímala

jednak v postupe okresného súdu, forme rozhodnutia, ako aj v samotnej sume trov konania.

14. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ).

15. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu zakladajúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa

môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (,

, ) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorých sa prejavujú atribúty

ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o nákladoch konania

sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v , , ,

, z novšej judikatúry pozri , ,

, , ).

16. Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale je

nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej

judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. ,

). Z tohto postavenia mu preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť

právneho záveru, ku ktorému všeobecný súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel.

Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či napadnuté uznesenie všeobecného

súdu spĺňa požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46

ods. 1 ), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup

všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi

predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

ľudských práv (napr. , , ).

17. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ

by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného

právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny

rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu), či celkom

nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu

nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva

účastníka ().

18. Z § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyplýva, že základná

sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva.

Podľa vyhlášky č. ak nie je ustanovené inak, považuje sa

za tarifnú hodnotu suma peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna

služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. V zmysle § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky č. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je

jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci

alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

19. V rámci súdnej praxe sa v minulosti vyskytli názory, že v prípade určovacích

žalôb ide generálne o spor s neoceniteľným predmetom konania. S týmto názorom však

nemožno súhlasiť. Sporné boli najmä prípady vo veciach určenia vlastníckeho práva k veci

a v sporoch o vydanie veci, keď nebolo zrejmé, či hodnota veci, o ktorej vlastníctve sa vedie

spor, je tarifnou hodnotou s cieľom určenia tarifnej odmeny. Po novele vyhláškou

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa mení a dopĺňa

vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov,

s účinnosťou od 1. júla 2013 boli tieto nejasnosti odstránené. Aj pred touto novelou sa

prevažná časť judikatúry súdov prikláňala k názoru, že aj vo veciach určenia, či tu právny

vzťah alebo právo je alebo nie je, je potrebné pri odmene právnej služby vychádzať

z hodnoty veci alebo práva, a to za predpokladu, že predmetom konania je vec alebo právo,

ktoré sú oceniteľné peniazmi. Hodnota predmetu zmluvy je potom určiteľná hodnotou

hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, ktorá je peniazmi oceniteľná, a preto je na mieste

aplikácia vyhlášky č. a pri náhrade trov konania sa za tarifnú

hodnotu veci považuje všeobecná hodnota spornej nehnuteľnosti ().

20. Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že žalovaný 2 si

v sťažnostnom konaní (proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka) trovy konania uplatnil

a vyčíslil. Okresný súd s poukazom na a a rozhodol

dopĺňacím uznesením. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o neprípustnosti rozhodnutia

vo forme dopĺňacieho uznesenia ústavný súd poukazuje na komentár k ,

podľa ktorého „Ustanovenie o doplnení rozsudku je primerane aplikovateľné aj

na rozhodovanie uznesením“ (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J.,

MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 827 s.).

21. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietanú sumu trov sťažnostného konania, ústavný

súd poukazuje na vyhlášky č. , z ktorého vyplýva, že smerodajnou

je tarifná hodnota určená pri začatí poskytovania právnej služby. Základná sadzba tarifnej

odmeny za úkon právnej služby bola v sume 9 622,93 €. Uvedená hodnota základnej sadzby

tarifnej odmeny bola vyčíslená už v rozhodnutí o trovách konania, ktoré sťažovateľka

ústavnou sťažnosťou nenamietala. Napokon okresný súd v napadnutom uznesení tarifnú

odmenu ešte znížil podľa zásady úspechu (33,33 %) a tiež v zmysle § 13a ods. 2 písm. b)

vyhlášky č. , podľa ktorej odmena v sume jednej polovice základnej sadzby

tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby – odvolanie proti

rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu.

22. Vo vzťahu k argumentu o porušení dvojinštančnosti rozhodovania v otázke

trov konania ústavný súd odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 31. mája 2018 (v napadnutom uznesení naňho odkázal aj okresný

súd), z ktorého vyplýva, že «Je nepochybné, že v súvislosti s podaním sťažnosti proti

uzneseniu vydanému súdnym úradníkom môžu vzniknúť niektorej zo strán sporu trovy.

Podľa názoru odvolacieho súdu je však súd prvej inštancie (v danom prípade sudca)

povinný rozhodnúť tak o nároku, ako aj výške trov vzniknutých v súvislosti s konaním

o sťažnosti. S prihliadnutím na argumentáciu uvedenú vyššie však nemožno vyvodiť záver,

že o výroku sudcu, ktorým bolo rozhodnuté o nároku, alebo aj výške trov vzniknutých

v súvislosti s podanou sťažnosťou, je prípustné odvolanie. V konaní o sťažnosti s konečnou

platnosťou totiž rozhoduje súd prvej inštancie. Zákon proti uzneseniu súdu prvej inštancie

v takom prípade už žiadny opravný prostriedok nepripúšťa.

... v danom prípade opätovné dvojfázové rozhodovanie súdu o trovách konania,

(t. j. keď sudca v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti najprv rozhodne o nároku na ich

náhradu a následne by mal o výške týchto trov rozhodnúť súdny úradník, proti rozhodnutiu

ktorého je vždy prípustný opravný prostriedok), je v rozpore s princípom hospodárnosti

konania upraveného v článku 17 základných zásad a tiež

v rozpore s účelom konania súdu o sťažnosti. Práve v tomto prípade je však daný priestor

pre analógiu iuris, keď konajúci súd má možnosť postupom podľa článku 4 ods. 2

základných zásad vysloviť: „Ak sudca rozhoduje o sťažnosti

proti uzneseniu súdneho úradníka podľa rozhodne v tomto rozhodnutí

zároveň o nároku na náhradu a o výške trov konania o sťažnosti.“».

23. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že nemala možnosť vyjadriť sa k návrhu

žalovaného 2 na doplnenie rozhodnutia, ústavný súd poznamenáva, že ústavnou sťažnosťou

napadnuté uznesenie posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi

garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov

preskúmať napadnuté uznesenie z pohľadu prípadných procesných pochybení či pochybení

pri aplikácii procesných noriem, pretože tieto chyby zjavne nemali takú relevanciu, ktorá by

mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého uznesenia so sťažovateľkou v ústavnej

sťažnosti označenými právami.

24. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie a konštatuje, že nezistil

v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania okresný súd riadne

interpretoval príslušné zákonné ustanovenia. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

vstupovať do interpretácie okresného súdu a nahradzovať jeho prijaté právne závery

svojimi. Závery okresného súdu v napadnutom rozhodnutí sú riadne uvedené, presvedčivé,

jasné a netrpia absenciou logiky.

25. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že splnomocnenie udelené

právnemu zástupcovi na zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom nebolo

predložené vo forme vyžadovanej zákonom, keďže bolo ústavnému súdu predložené

v elektronickej podobe podpísané len kvalifikovaným elektronickým podpisom právneho

zástupcu sťažovateľky.

Na internetovej stránke ústavného súdu ˂w ww.ustavnysud.sk ˃v sekcii „Elektronické

služby“ sa okrem linku na formulár na elektronické podanie na začatie konania

pred ústavným súdom, ktorým možno iniciovať všetky typy konaní upravených v prvom

oddiele siedmej hlavy patriacich do právomoci ústavného súdu, nachádza aj

upozornenie v tomto znení: „Elektronické podanie na začatie konania pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky musí podávajúci podpísať kvalifikovaným elektronickým

podpisom (KEP). V prípade, ak podanie podáva právny zástupca v mene svojho klienta, je

potrebné, aby splnomocnenie právneho zástupcu, ktoré má tvoriť prílohu podania, bolo už

pred priložením k formuláru podania podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom

(KEP) klienta. Ak klient nemá kvalifikovaný elektronický podpis, možno splnomocnenie

doručiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky buď v elektronickej podobe vykonaním

zaručenej konverzie jeho podpísaného originálu z listinnej podoby do elektronického

dokumentu alebo doručiť podpísaný originál splnomocnenia v listinnej podobe poštou,

prípadne osobne“.

Predloženie kvalifikovaného splnomocnenia je zákonnou povinnosťou vyplývajúcou

z (m. m. , ).

Ústavný súd konštatuje, že ani prípadné odstránenie nedostatku preukázania

splnomocnenia sťažovateľky na zastupovanie pred ústavným súdom advokátom by

v okolnostiach daného prípadu neviedlo k prijatiu ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto ústavný súd na odstránenie tohto nedostatku sťažovateľku nevyzýval.

26. Na základe uvedeného nezistil ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti v napadnutom uznesení okresného súdu pochybenia takej ústavnoprávnej

intenzity, aby mohol po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať

porušenie označených práv, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu