Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 53/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátkou , , vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 4 ods. 2, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Okresného súdu

Košice-okolie v konaniach vedených pod sp. zn. , , ,

, , , , , ,

, , a postupom a rozhodnutím Okresného súdu

Rožňava v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. februára 2019 doručená ústavná ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základných práv podľa , a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 4 ods. 2, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) postupom a rozhodnutiami

Okresného súdu Košice-okolie (ďalej aj „okresný súd I“) v konaniach vedených

pod sp. zn. , , , , ,

, , , , , ,

a postupom a rozhodnutím Okresného súdu Rožňava (ďalej aj „okresný súd

II“; oba súdy spolu ďalej aj „okresné súdy“) v konaní sp. zn.

(všetky rozhodnutia spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresných súdov“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je od roku 1996 občianskym

združením zapísaným v registri občianskych združení vedenom Ministerstvom vnútra

Slovenskej republiky pod sp. zn. prevádzkujúcim poradenské

centrum pre ženy zažívajúce násilie v párových vzťahoch , v rámci

ktorého týmto ženám poskytuje sociálne, právne a psychologické poradenstvo.

Sťažovateľovi bola zároveň rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. mája 2018 udelená akreditácia v zmysle zákona

č. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obetiach trestných činov“),

podľa ktorej je sťažovateľ oprávnený poskytovať obetiam trestných činov špecializovanú

odbornú pomoc v rozsahu: a) poskytovanie všeobecnej odbornej pomoci, b) poskytnutie

krízovej psychologickej intervencie, c) vyhodnotenie hrozby nebezpečenstva ohrozenia

života alebo zdravia, d) sprostredkovanie poskytovania sociálnych služieb v zariadení

núdzového bývania a špecializovaného sociálneho poradenstva, ak život alebo zdravie

obzvlášť zraniteľnej obete je bezprostredne ohrozené, a to pre okruh subjektov:

obeť trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby a pre územie: okresy Košice I,

Košice II, Košice III, Košice IV (ďalej len „akreditácia“).

3. V súvislosti s prijatím zákona o obetiach trestných činov bol sťažovateľ na návrh

príslušnej prokuratúry v súlade s

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ustanovený za zástupcu z radov

subjektov poskytujúcich pomoc obetiam trestných činov, a to napadnutými rozhodnutiami

okresných súdov.

4. Sťažovateľ v minulosti v totožných prípadoch podával sťažnosti proti

rozhodnutiam viacerých okresných súdov, identicky argumentujúc tak, že okresné súdy

pochybili, keď ho ustanovili za zástupcu z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam

podľa osobitného zákona o obetiach trestných činov v trestných veciach, pretože

takýto postup je v rozpore s jeho predmetom činnosti a akreditáciou. Sťažovateľ v tejto

súvislosti uviedol, «... že sa v rámci svojej činnosti venuje výlučne špecializovanému

poradenstvu pre ženy zažívajúce násilie v párových vzťahoch. Uvedené vyplýva aj z registra

subjektov poskytujúcich pomoc obetiam trestných činov zverejnenom Ministerstvom

spravodlivosti SR... Sťažovateľ preto poukazoval na skutočnosť, že má spôsobilosť

poskytovať odbornú pomoc výlučne v okresoch Košice I – IV a výlučne cieľovej skupine

uvedenej v registri MS SR špecificky ako „obete trestného činu týrania blízkej osoby

a zverenej osoby - ženy zažívajúce násilie v partnerských vzťahoch a ich detí“... Vo veciach,

v ktorých bol ustanovený... nevie poškodeným zabezpečiť odbornú pomoc...

Uviedol ďalej tiež, že podľa jeho názoru účelom novoprijatej právnej úpravy bolo

zabezpečenie skutočnej odbornej pomoci poškodeným v trestných konaniach subjektmi,

ktoré sa špecificky danej oblasti venujú a reálne pracujú s cieľovou skupinou,

do ktorej patria poškodené osoby. Vytkol súdom, že pochybili ak uvedené skutočnosti

pred ustanovením zástupcu poškodeným bližšie neskúmali a za zástupcu im ustanovil

subjekt, ktorý síce je v registri subjektov poskytujúcich pomoc obetiam a má aj akreditáciu,

avšak špecificky sa venuje pomoci ženám zažívajúcim násilie v párových vzťahoch,

čo nie je trestná činnosť, pre ktorú sa v daných veciach konanie vedie.».

5. Vo všetkých veciach, v ktorých Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

ako odvolací súd rozhodoval o sťažovateľom podaných sťažnostiach proti uzneseniam

okresných súdov, tieto pre ich neprípustnosť krajský súd zamietol s poukazom na § 193

ods. 1 v spojení s druhou vetou . Vo vzťahu k zamietnutiu

sťažností proti uzneseniam okresných súdov sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti

uviedol, že „... podľa právneho názoru odvolacieho súdu z ustanovenia § 48

ods. 2 vyplýva, že sťažnosť je prípustná len proti rozhodnutiu o ustanovení

opatrovníka... pričom právo podať sťažnosť má len opatrovník. Z uvedeného dôvodu

a aj vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax a právny názor krajského súdu“ sťažovateľ

proti napadnutým rozhodnutiam okresných súdov sťažnosti nepodával, keďže zastával

názor, že nie sú účinným prostriedkom nápravy.

6. K namietanému porušeniu práva na zákaz nútenej práce alebo nútenej služby

podľa a dohovoru sťažovateľ uviedol, že uvedená prax okresných

súdov a krajského súdu predstavuje porušenie jeho práva na zákaz nútenej práce či služby.

Ďalej uviedol: „Dopad vyššie popísanej praxe okresných súdov znamená, že sťažovateľ

je nútený vykonávať prácu, ktorá nie je predmetom jeho činnosti s cieľovou skupinou,

s ktorou nepracuje a mimo okresov svojej pôsobnosti. Štát tak núti sťažovateľa vykonávať

prácu v oblasti, ktorá nie je predmetom jeho činnosti, nemá a nikdy nemal záujem

ju vykonávať, nemá na ňu odbornosť... Ust. však v znení účinnom

do 31.12.2018 umožňuje ustanovenie subjektu na pomoc obetiam trestných činov

len v prípade maloletých osôb, čo je podľa názoru sťažovateľa v rozpore so zákonom

č. obetiach trestných činov a aj so Smernicou 2012/29 EU z 25.10.2012,

ktoré za zvlášť zraniteľné osoby považujú aj ženy zažívajúce rodovo podmienené násilie.

Za uvedené obdobie od 30.4.2018 sťažovateľ na uvedenej agende vykonal značné

množstvo práce spojenej s písaním písomností a účasťou na úkonoch v trestných konaniach,

čo značne narúša výkon riadnej činnosti sťažovateľa.

Za obdobie od 30.4.2018 doposiaľ bol sťažovateľ súdmi ustanovený za zástupcu

z radov subjektov poskytujúcich pomoc v 131 prípadoch, a to výlučne maloletým osobám

a väčšinou v prípadoch, v ktorých je vedené trestné konanie za prečin ohrozovania mravnej

výchovy mládeže, čo je v rozpore s sťažovateľovi udelenou akreditáciou.

... V prípade ak by sa sťažovateľ odmietol zúčastňovať úkonov v trestných konaniach,

v ktorých bol ustanovený poškodeným za zástupcu, tak by mu reálne hrozil zo strany

orgánov činných v trestnom konaní sankcie vo forme ukladania finančných pokút.

... Štát prijatím tejto právnej úpravy a jej vyššie popísanou aplikačnou praxou núti

neziskové organizácie, aby vykonávali činnosť, na vykonávanie ktorej neboli zriadené,

čo predstavuje porušenie ich práva na ochranu pred nútenou prácou.“

7. Sťažovateľ ďalej argumentuje aj tým, že postupom okresných súdov

a ich napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne

konanie, pretože okresné súdy bez toho, aby skúmali predmet činnosti sťažovateľa a rozsah

jeho pôsobnosti, ho ustanovili za zástupcu z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam

trestných činov. Keďže „legislatívna podľa ustálenej rozhodovacej praxe a právne výkladu

súdov neumožňuje sťažovateľov také rozhodnutie napadnúť sťažnosťou, predstavuje

porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces a odňatie možnosti sťažovateľa konať

pred súdom... popísaný aplikačný postup je v rozpore so zákonom, ako taký je neprijateľný

a závery súdov vyvodené z takejto právnej konštrukcie sú neakceptovateľné.

... Sťažovateľ ďalej namieta, že postup súdov, ktoré sťažovateľa ustanovili v týchto

prípadov za subjekt poskytujúci pomoc poškodeným predstavuje aj porušenie princípu

rovnosti zbraní, ktorá je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedeným

postupom totižto súdy jednému zo subjektov vykonávajúcich práva v mene poškodených

(opatrovníkovi) právo na podanie sťažnosti priznávajú, kým druhému subjektu toto právo

odopierajú.“.

8. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné práva a slobody podľa čl. 18, čl. 47 ods. 3 a čl. 46

ods. 1 a ľudských práv a základných slobôd podľa článkov 4

ods. 2, 6 ods. 1, článku 13 v spojitosti s čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

základných ľudských práv a slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Košice -

okolie postupom a rozhodnutím v konaniach č.k. , , ,

, , , , , ,

, , , a postupom a rozhodnutím Okresného súdu v Rožňave

v konaní č. , porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 30.11.2018,

sp. zn. , uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 29.11.2018,

sp. zn. , uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 4.12.2018,

sp. zn. , uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 4.12.2018,

sp. zn. , uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 26.11.2018,

sp. zn. , uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 26.11.2018,

sp. zn. , uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 27.11.2018,

sp. zn. , uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 17.12.2018,

sp. zn. , uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 12.12.2018,

sp. zn. , uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 7.12.2018,

sp. zn. , uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 6.12.2018,

sp. zn. , uznesenie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 6.12.2018,

sp.zn.6 a uznesenie Okresného súdu v Rožňave zo dňa 31.12.2018,

sp. zn. sa zrušujú a vec vracia okresným súdom na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Rožňava je povinný zaplatiť so sídlom... finančné

zadosťučinenie vo výške 600 Eur (slovom: šesťsto Eur) do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia. .

4. Okresný súd Košice okolie je povinný zaplatiť so sídlom... finančné

zadosťučinenie vo výške 7 200 Eur (slovom: sedemtisíc dvesto Eur) do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Rožňava a Okresný súd Košice okolie sú spoločne a nerozdielne

povinné nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 325,42 Eur na účet jeho právnej

zástupkyne, advokátky , a to všetko do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

9. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -10 z 30. apríla 2019 ju prijal na ďalšie konanie.

II.

Vyjadrenie odporcov a replika sťažovateľa

10. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) predložil prijatú ústavnú sťažnosť

účastníkom konania na vyjadrenie a podľa účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

11. Predsedníčka Okresného súdu Košice-okolie sa na základe výzvy ústavného súdu

vyjadrila k ústavnej sťažnosti prípisom sp. zn. z 21. mája 2019,

v ktorom uviedla: „V súvislosti s prijatím o obetiach trestných činov...

a doplnení... , okrem iného aj ustanovení druhá veta,

ktorým bol upravený postup pri ustanovení opatrovníka v prípadoch trestných činov

spáchaných voči blízkej osobe alebo zverenej osobe alebo ak je poškodeným osoba mladšia

ako 18 rokov/obete trestného činu v zmysle . V týchto prípadoch

zákonné ustanovenie prikazovalo súdu súčasne ustanoviť poškodenému opatrovníka

a zástupcu z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam podľa osobitného zákona,

ktorý má práva a povinnosti splnomocnenca poškodeného, ak tento nebol ustanovený

za opatrovníka /znenie účinné do 31.12.2018/.

Vychádzajúc z citácie ustanovenie je zrejmé,

že úlohou zástupcu z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam podľa osobitného

zákona v trestnom konaní nie je poskytovanie špecializovanej odbornej pomoci

poškodenému v rozsahu udelenej akreditácie , ale je jeho zastupovanie v trestnom konaní

a jeho oprávnenia sú uvedené v ustanovení , , t. j. robiť

za poškodeného návrhy na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné prostriedky,

oprávnenie zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť poškodený/

poskytnutie všeobecnej odbornej pomoci/.

Mám za to, že Občianske združenie . ktoré je držiteľom akreditácie

udelenej Ministerstvom spravodlivosti SR č. zo dňa 11.05.2018 je zapísané

v registri v registri subjektov poskytujúcich pomoc obetiam vedenom MS SR a zverejnené

na jeho webovej stránke tieto kritéria spĺňalo. Z informácii o tomto subjekte dostupnom

na jeho webovej stránke možno zistiť, že poskytujú aj všeobecnú odbornú pomoc.

Uznesenie súdu alebo prokurátora možno napadnúť v trestnom konaní

len, ak to zákon pripúšťa. Ani nesprávne poučenie, ku ktorému v niektorých z vyššie

uvedených trestných konaní tunajšieho súdu došlo, nemôže zmeniť rozhodujúcu skutočnosť,

že zákonné ustanovenie 48 ods.2 zástupcovi poškodenému nepriznával možnosť podať

sťažnosť. Na základe uvedeného konanie tunajšieho súdu bolo v súlade s platnou trestnou

legislatívou.“

Podľa názoru predsedníčky okresného súdu I postupom a namietanými

rozhodnutiami nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených práv a podanú ústavnú

sťažnosť považuje za nedôvodnú a požadované finančné zadosťučinenie za neprimerane

vysoké.

V uvedenom prípise predsedníčka okresného súdu I zároveň vyjadrila súhlas

s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

12. Predseda Okresného súdu Rožňava sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadril

prípisom sp. zn. Spr V 145/2019 z 28. mája 2019 a, vychádzajúc z pripojeného vyjadrenia

sudkyne pre prípravné konanie, uviedol, že na základe návrhu príslušného okresného

prokurátora sudkyňa pre prípravné konanie podľa ustanovila

poškodenej maloletej za opatrovníka „Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny“ a zároveň

ustanovila poškodenej maloletej zástupcu z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam,

a to sťažovateľa. Ďalej uviedol: „Toto procesné rozhodnutie sudkyni pre prípravné konanie

vyplynulo z toho, že uznesením vyšetrovateľa... zo dňa 12.12.2018 bolo začaté trestné

stíhanie a súčasne vznesené obvinenie... pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby...

Podľa v tomto ustanovení platného v čase

rozhodovania sudkyne pre prípravné konanie v prípadoch, v ktorých zákonný zástupca

poškodeného nemôže vykonávať svoje práva uvedené v ods. 1, predseda senátu

a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie ustanovuje

na výkon týchto práv poškodenému opatrovníka. V prípadoch trestných činov spáchaných

voči blízkej osobe, alebo zverenej osobe, ak je poškodeným osoba mladšia ako osemnásť

rokov sa za opatrovníka ustanoví najmä štátny orgán; súčasne s ustanovením opatrovníka

sa ustanoví zástupca z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam podľa osobitného

zákona, ktorý má práva a povinnosti splnomocnenca poškodeného, ak tento nebol

ustanovený za opatrovníka. Proti uzneseniu o ustanoveniu opatrovníka a oproti uzneseniu,

ktorým sudca pre prípravné konanie zamietol návrh prokurátora na ustanovenie

opatrovníka je prípustná sťažnosť.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že právo sťažovateľa nebolo

porušené. Sudkyňa pre prípravné konanie konala zákonne. Správnosť ustanovenia

potvrdzuje aj evidencia združenia na stránke Ministerstva spravodlivosti SR,

ako subjektu poskytujúceho pomoc obetiam s tým, že okruh obetí je práve obeť trestného

činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Námietka sťažovateľa spočívajúcej

v tom, že neposkytuje pomoc v obvode nášho súdu neobstojí, pretože podľa lustrácie súdu

sa nenašiel subjekt ktorý by poskytoval pomoc obetiam v obvode Okresného súdu Rožňava.

Zastávam názor, že existencia tohto občianskeho združenia umožňuje jej ustanovenia

bez akéhokoľvek obmedzenia.

V závere dodávam, že zákonná sudkyňa postupovala v súlade s vtedy platnou

právnou úpravou v zmysle , kedy sťažovateľa ustanovila ako zástupcu

z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam podľa osobitného zákona.“

Predseda okresného súdu II zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v danej veci.

13. V úvode vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľa, ktoré bolo ústavnému súdu

doručené 24. júna 2019, je uvedené, že so sťažovateľom netrvajú na prejednaní veci

na ústnom pojednávaní, a zároveň je vyjadrený v danej veci súhlas na upustenie od ústneho

pojednávania. V reakcii na vyjadrenie okresných súdov právna zástupkyňa uviedla:

„Sťažovateľ trvá na ním podanej ústavnej sťažnosti... a v nej uvedenej argumentácií.

má za to, že argumenty uvádzané predsedníčkou a predsedom dotknutých okresných súdov

v ich vyjadreniach k ústavnej sťažnosti neobstoja.

Predsedníčka Okresného súdu Košice – okolie v ňou podanom vyjadrení

predovšetkým uvádza, že podľa jej právneho názoru je z

v znení účinnom do 31.12.2018 zrejmé, že úlohou zástupcu z radov subjektov poskytujúcich

pomoc obetiam trestných činov nie je poskytovanie špecializovanej odbornej pomoci

poškodenému, ale je jeho zastupovanie v trestnom konaní, pričom jeho oprávnenia

sú uvedené v ust. , . Sťažovateľ sa s uvedenou interpretáciou

citovaných zákonných ustanovení nestotožňuje. Má za to, že zabezpečenie zastupovania

poškodených (ako obetí trestných činov) v zmysle

je súčasťou odbornej pomoci poskytovanej subjektmi poskytujúcimi pomoc obetiam

trestných činov v súlade s ust. o obetiach trestných činov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Navyše v zmysle zákona súčasťou odbornej

pomoci pre obete trestných činov nie je len poskytovanie právnej pomoci (zastupovanie

v trestných konaniach), ale aj inej pomoci ako je pomoc sociálna, psychologická

a iná. Je preto logické, aby táto pomoc (vrátane tej právnej) bola poskytovaná subjektmi,

ktoré majú odbornosť na prácu s konkrétnou cieľovou skupinou poškodených s cieľom,

aby bola zabezpečená poškodeným v trestných konaniach skutočná kvalifikovaná pomoc.

V danom prípade sa tak nestalo a súdy ustanovovali poškodeným v trestných

konaniach na zastupovanie sťažovateľa, ktorý síce je v registri subjektov poskytujúcich

pomoc obetiam a má aj akreditáciu, avšak špecificky sa venuje pomoci ženám zažívajúcim

násilie v párových vzťahoch, čo nie je trestná činnosť, pre ktorú sa v daných veciach

konanie viedlo. Ako už uviedol sťažovateľ v ním podanej ústavnej sťažnosti bol v trestných

konaniach za zástupcu poškodený ustanovený výlučne maloletým osobám a väčšinou

v prípadoch, v ktorých bolo vedené trestné konanie za prečin ohrozovania mravnej výchovy

mládeže, čo je v rozpore s sťažovateľovi udelenou akreditáciou a jeho predmetom činnosti.

Poškodené osoby v dotknutých konaniach, ktoré sú predmetom ústavnej sťažnosti

nie sú cieľovou skupinou, ktorej má sťažovateľ spôsobilosť odbornú pomoc poskytovať

a sú mimo jeho územnej pôsobnosti (t. j. mimo okresov Košice I. – IV.) Neobstojí

tak ani tvrdenie predsedu Okresného súdu v Rožňave, že súd bol oprávnený sťažovateľa

ustanovovať aj v prípadoch mimo jeho územnej pôsobnosti, vzhľadom na to, že v obvode

Okresného súdu Rožňava sa nenašiel subjekt, ktorý by poskytoval subjekt obetiam.

Podľa sťažovateľa nie je jeho povinnosťou sanovať skutočnosť, že zodpovedné štátne

inštitúcie v súvislosti s prijatím dotknutej právnej úpravy nevytvorili dostatočné podmienky

na vznik a existenciu dostatočného počtu subjektov poskytujúcich pomoc obetiam trestných

činov na území SR. Za uvedený stav jednoznačne sťažovateľ nenesie žiadnu zodpovednosť.

Sťažovateľ požiadal o udelenie akreditácie s cieľom poskytovať kvalifikovanú odbornú

pomoc (nielen právnu prostredníctvom zastupovania v trestných konaniach) ženám

zažívajúcim násilie v párových vzťahoch v Košiciach (okresy I- IV) čo je cieľová skupina

a územie, na ktorom dlhodobo pracuje a má v uvedenej oblasti expertízu. Uvedené bolo

jednoznačne aj cieľom legislatívy EU, ktorá mala byť transponovaná do nášho právneho

poriadku prijatím o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov a novelizáciou . Nie je predsa možné spravodlivo

požadovať od sťažovateľa, aby poskytoval v trestných konaniach pomoc poškodeným

v prípadoch, ktorým sa v rámci predmetu svojej činnosti nevenuje a nemá na to ani odborné

a personálne kapacity, navyše mimo svojej územnej pôsobnosti. Sťažovateľ má teda

za to, že postupom a rozhodnutiam dotknutých súdov došlo k porušeniu jeho základných

práv a slobôd tak ako to uviedol v ním podanej ústavnej sťažnosti a navrhuje,

aby jej ústavný súd v celom rozsahu vyhovel.“

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu

dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava

15. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť

vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti

procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti

v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana

súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,

pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

20. Podľa nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.

Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na

a) práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody

alebo osobám vykonávajúcim iný trest, nahradzujúci trest odňatia slobody,

b) vojenskú službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej

vojenskej služby,

c) službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd

alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové

hodnoty,

d) konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných,

e) menšie obecné služby na základe zákona.

21. Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával

nútené alebo povinné práce.

Podľa ods. 3 tohto článku sa za nútenú alebo povinnú prácu na účely tohto článku

nepovažujú:

a) práca bežne požadovaná pri výkone trestu uloženého podľa článku 5

tohto dohovoru alebo v čase podmienečného prepustenia z tohto trestu;

b) služba vojenského charakteru alebo v prípade osôb, ktoré odmietajú vojenskú

službu z dôvodov svedomia v krajinách, kde sa také odmietnutie vojenskej služby uznáva,

iná služba vyžadovaná namiesto povinnej vojenskej služby;

c) služba vyžadovaná v prípade núdze alebo pohromy, ktorá ohrozuje život

alebo blaho spoločenstva;

d) práca alebo služba, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych povinností.

22. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

III.1 Relevantná zákonná úprava v jednotlivých časových

obdobiach

23. Podľa ak je poškodená osoba pozbavená

spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jej spôsobilosť na právne úkony obmedzená,

vykonáva jej práva podľa tohto zákona jej zákonný zástupca, ktorý môže splnomocniť

zastupovaním aj organizáciu na pomoc poškodeným.

24. Znenie účinné od 1. januára 2019:

V prípadoch, v ktorých zákonný zástupca poškodeného nemôže vykonávať svoje

práva uvedené v odseku 1, predseda senátu a v prípravnom konaní na návrh prokurátora

sudca pre prípravné konanie ustanovia na výkon týchto práv poškodenému opatrovníka

z radov advokátov. Proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka a proti uzneseniu,

ktorým sudca pre prípravné konanie zamietol návrh prokurátora na ustanovenie

opatrovníka, je prípustná sťažnosť.

25. Znenie účinné od 1. januára 2006

do 31. decembra 2017:

V prípadoch, v ktorých zákonný zástupca poškodeného nemôže vykonávať svoje

práva uvedené v ods. 1 a je nebezpečenstvo z omeškania, predseda senátu a v prípravnom

konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie ustanovia na výkon týchto práv

poškodenému opatrovníka. V prípade trestných činov spáchaných voči blízkej osobe

alebo zverenej osobe, ak je poškodeným maloletá osoba, sa za opatrovníka ustanoví najmä

štátny orgán alebo poverený zástupca organizácie na pomoc poškodeným. Proti rozhodnutiu

o ustanovení opatrovníka je prípustná sťažnosť.

26. Znenie účinné od 1. januára 2018

do 30. júna 2018:

V prípadoch, v ktorých zákonný zástupca poškodeného nemôže vykonávať svoje

práva uvedené v odseku 1 a je nebezpečenstvo z omeškania, predseda senátu a v prípravnom

konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie ustanovia na výkon týchto práv

poškodenému opatrovníka. V prípade trestných činov spáchaných voči blízkej osobe

alebo zverenej osobe, ak je poškodeným osoba mladšia ako 18 rokov, sa za opatrovníka

ustanoví najmä štátny orgán, súčasne s ustanovením opatrovníka sa ustanoví zástupca

z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam podľa osobitného zákona, ktorý má práva

a povinnosti splnomocnenca poškodeného, ak ten nebol ustanovený za opatrovníka.

Proti rozhodnutiu o ustanovení opatrovníka je prípustná sťažnosť.

27. Znenie účinné od 1. júla 2018

do 31. decembra 2018:

V prípadoch, v ktorých zákonný zástupca poškodeného nemôže vykonávať svoje

práva uvedené v odseku 1, predseda senátu a v prípravnom konaní na návrh prokurátora

sudca pre prípravné konanie ustanovia na výkon týchto práv poškodenému opatrovníka.

V prípade trestných činov spáchaných voči blízkej alebo zverenej osobe, ak je poškodeným

osoba mladšia ako 18 rokov, sa za opatrovníka ustanoví najmä štátny orgán, súčasne

s ustanovením opatrovníka sa ustanoví zástupca z radov subjektov poskytujúcich pomoc

obetiam podľa osobitného zákona, ktorý má práva a povinnosti splnomocnenca

poškodeného, ak ten nebol ustanovený za opatrovníka. Proti uzneseniu o ustanovení

opatrovníka a proti uzneseniu, ktorým sudca pre prípravné konanie zamietol návrh

prokurátora na ustanovenie opatrovníka, je prípustná sťažnosť.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

28. Z petitu prijatej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie

označených práv postupom okresných súdov a napadnutými rozhodnutiami okresného

súdu I vydanými v období od 26. novembra 2018 do 17. decembra 2018

(ide o 12 rozhodnutí, pozn.) a rozhodnutím okresného súdu II vydaným 31. decembra 2018

(ide o jedno rozhodnutie, pozn.).

29. V posudzovanom prípade ústavný súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa,

že za obdobie „od 30.4.2018 doposiaľ bol sťažovateľ súdmi ustanovený za zástupcu z radov

subjektov poskytujúcich pomoc v 131 prípadoch...“, považuje za potrebné zdôrazniť,

že predmetom tejto ústavnej sťažnosti je posúdenie namietaného porušenia práv sťažovateľa

výlučne 13 napadnutými rozhodnutiami okresných súdov, ktoré boli vydané v období

od 26. novembra 2018 do 31. decembra 2018 a podľa sťažovateľa doručené mu „v období

od 12.12.2018 do 15.1.2019“. Ústavný súd konštatuje, že v skutkovo totožných veciach,

predmetom ktorých bolo namietané porušenie práv sťažovateľa postupom

aj iných okresných súdov a krajského súdu, rozhodol svojimi nálezmi

sp. zn. zo 16. apríla 2020 a sp. zn. zo 16. apríla 2020.

30. Ústavný súd berie do úvahy, že okresný súd I vo svojich napadnutých

rozhodnutiach nesprávne poučil sťažovateľa o možnosti podania opravného prostriedku,

resp. sťažovateľa poučil tak, že nešpecifikoval subjekt, ktorý je oprávnený podať sťažnosť

podľa a nasl. , ale obmedzil sa len na všeobecné poučenie

o možnosti podania opravného prostriedku. Poučenie malo byť štruktúrované a rozdelené

na dve časti (tak ako sťažovateľa poučil okresný súd II, pozn.). V prvej časti malo byť

uvedené, že len opatrovník je osobou oprávnenou podať sťažnosť podľa § 180

a nasl. , a v druhej časti mal byť sťažovateľ poučený

o tom, že ako zástupca z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam podľa osobitného

zákona nemá možnosť podať žiadny opravný prostriedok. Sťažovateľ však napriek

nesprávnemu poučeniu zo strany okresného súdu I podal predmetnú ústavnú sťažnosť

a ústavný súd pristúpil aj k vecnému prieskumu napadnutých rozhodnutí okresných súdov.

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami

okresných súdov

31. Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces spočíva v tvrdení,

že (i) okresné súdy napadnuté rozhodnutia vydali v rozpore so zákonom,

pretože za zástupcu z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam bol ustanovený

nad rámec svojej činnosti a mimo rozsahu svojej pôsobnosti, a (ii) tým,

že takéto rozhodnutia nebolo možné napadnúť sťažnosťou, bola mu odňatá možnosť konať

pred súdom.

32. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

33. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na príslušnom súde a pod tento článok tiež spadá

právomoc súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe.

Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.

Tento článok zaručuje každému právo na to, aby svoju záležitosť vo veci občianskych práv

a záväzkov mohol nechať predložiť súdu. V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo

na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo zahájiť konanie pred súdom)

len jedným z jeho aspektov. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá

právo na spravodlivé prerokovanie veci [Golder proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18,

bod 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti

zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu

().

34. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(, ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

35. Právo na súdnu ochranu zaručené nie je absolútne; podľa

ods. 1 sa ho možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú (napr. ).

36. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Článok 2 ods. 2

obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych

orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije

pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom

právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku . Ústavný príkaz,

ktorý je obsiahnutý v , je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať

ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom

rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných

práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

37. O prípad porušenia garantovaného základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem

iného vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť

svoje právo na všeobecnom súde (), alebo by rozhodol arbitrárne, bez náležitého

odôvodnenia svojho rozhodnutia (), prípadne, pokiaľ by sa pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (), teda ak súdom zvolený výklad

neprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný

výklad iný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia

zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore

so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.

38. Vo všeobecnom poňatí posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery,

ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu

(, , , , , ,

).

39. Ďalším z kritérií rozhodovania ústavného súdu je aj intenzita, akou malo byť

zasiahnuté do alebo medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,

ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd

sťažovateľa (, , , , ,

).

40. V spojitosti s tým už ústavný súd vo veci sp. zn. konštatoval,

že kritériá pre hodnotenie, či namietnutý postup všeobecného súdu mohol zakladať

porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces,

sú: (i) sťažovateľovi bol postupom súdu spôsobený nepriaznivý dôsledok, (ii) tento

nepriaznivý dôsledok sa vzťahuje na výsledok konania, (iii) tento nepriaznivý dôsledok

nebolo možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

41. Podľa judikatúry ESĽP „právo na súd” nie je absolútne; je podrobené

obmedzeniam najmä v prípadoch, ktoré sa týkajú podmienok prípustnosti odvolania, pretože

vzhľadom na povahu tohto práva je potrebná jeho právna úprava štátom, ktorý v tomto

ohľade požíva určitý rámec voľnej úvahy (Mortier proti Francúzsku, rozsudok z 31. 7. 2001,

č. 42195/98, ods. 33; Zborovský proti Slovenskej republike, rozsudok z 23. 10. 2012,

č. 14325/08, bod 47). Európsky súd pre ľudské práva taktiež uviedol, že procesné pravidlá,

ako sú lehoty pre predloženie dokumentov alebo podanie opravných prostriedkov, prislúcha

vykladať primárne vnútroštátnym orgánom, predovšetkým súdom (Běleš a ostatní proti

Českej republike, rozsudok z 12. 12. 2002, č. 47273/99, bod 60; Jensen proti Dánsku,

rozsudok z 13. 12. 2016, č. 8693/11, bod 35), a že procesné pravidlá a lehoty na podanie

opravných prostriedkov sú určené k zaisteniu riadneho chodu súdnictva a predovšetkým

právnej istoty (Zvolský a Zvolská proti Českej republike, rozsudok z 12. 12. 2002,

č. 46129/99, bod 46).

42. Podľa dôvodovej správy k zákonu o obetiach trestných činov, ktorým sa menilo

aj ustanovenie (body 26 a 27 nálezu) sa navrhovanou

zmenou „zakotvuje, že v prípade ustanovenia opatrovníka, ak je poškodeným maloletá

osoba pri trestných činov spáchaných voči blízkej osobe alebo zverenej osobe, sa ex lege

ustanoví zástupca z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam. Toto pravidlo

však nebude platiť v prípade, že za opatrovníka je ustanovený priamo subjekt poskytujúci

pomoc obetiam. Cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečiť právo obete (dieťaťa) na právnu

pomoc v trestnom konaní, keďže doterajšia právna úprava ani aplikačná prax toto právo

negarantovala.“.

43. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

v ktorej uvádza, že postup súdneho orgánu (tu príslušných okresných súdov), ktorý koná

v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej

alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 alebo práva podľa dohovoru (, , ,

, , ). Teda z konštantnej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádza

z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušenie

základných práv a slobôd (, ). Inak povedané, ak orgán štátu aplikuje

platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie

základného práva alebo slobody (, , , ).

44. V posudzovanej veci po oboznámení sa s obsahom ústavnej sťažnosti

a argumentáciou sťažovateľa, ako aj s ohľadom na citovanú judikatúru, bolo úlohou

ústavného súdu rozhodnúť, či napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ktoré sťažovateľ

označil za zásah do jeho základných ľudských práv, boli „primerané sledovanému

legitímnemu cieľu“ a či zdôvodnenie, ktoré všeobecné súdy uviedli na ospravedlnenie

tohoto zásahu, je „relevantné a dostatočné“. Ústavný súd sa vždy musí ubezpečiť,

že všeobecné súdy aplikovali štandardy, ktoré boli v súlade s princípmi obsiahnutými

v jednotlivých ľudskoprávnych článkoch či v medzinárodných zmluvách,

a že svoje meritórne rozhodnutie opierali o prijateľné posúdenie relevantných faktov.

45. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí okresných súdov, ktorých spoločným

obsahom je ustanovenie sťažovateľa (na základe akreditácie, pozn.) za zástupcu z radov

subjektov poskytujúcich pomoc obetiam, ktorými boli maloletí, ústavný súd konštatuje,

že okresné súdy konali explicitne podľa zákonnej úpravy

účinnej v relevantnom čase, ktorú vyložili v súlade s jej obsahom a účelom. Po posúdení

takého výkladu ústavný súd nezistil nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne

neopodstatnený výklad použitej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi okresnými súdmi.

Tie postupovali v súlade s , a teda ako štátny orgán neprekročili Trestným

poriadkom im danú kompetenciu v prípravnom konaní. Takým postupom v súlade

so zákonom nemohli odňať sťažovateľovi možnosť konať pred súdom s dôsledkom

porušenia ním označeného základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to sťažovateľ

vo svojej argumentácii namieta.

46. K argumentácii sťažovateľa v ústavnej sťažnosti, že okresnými súdmi bol

ustanovený za zástupcu z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam nad rámec svojej

činnosti a mimo rozsahu svojej pôsobnosti, ústavný súd pripúšťa, že právna úprava

v zmysle kvalifikácie, za akých podmienok bolo možné určitý subjekt

za takéhoto zástupcu ustanoviť, nebola dôsledná a spôsobovala nejednotnosť v aplikačnej

praxi. To viedlo zákonodarcu aj k zmene ustanovenia

(bod 24 nálezu, pozn.) , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony, s účinnosťou od 1. januára 2019. Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu

cieľom navrhovanej úpravy je zabezpečiť poškodenému, ktorý je v týchto prípadoch

maloletý, adekvátnu právnu pomoc v trestnom konaní na riadne uplatňovanie jeho práv

a podávanie opravných prostriedkov osobou, ktorá má na to adekvátne právnické vzdelanie,

teda osobou z radov advokátov.

Ďalším dôvodom vypustenia časti o ustanovení zástupcu z radov subjektov

poskytujúcich pomoc obetiam bol problém v praxi, keďže neexistoval

dostatok subjektov akreditovaných podľa zákona o obetiach trestných činov

(http://www.pravnelisty.sk/clanky/a703-niekolko-poznamok-k-zakonu-c-321-2018-z-z).

47. V okolnostiach danej veci je zrejmé, že napadnuté rozhodnutia boli vydané

v období od 26. novembra 2018 do 31. decembra 2018 podľa zákonnej úpravy § 48

ods. 2 účinnej v relevantnom čase. V dôsledku časovo bezprostrednej

zmeny právnej úpravy (od 1. januára 2019, pozn.), ako to vyplýva aj z obsahu

niektorých ústavným súdom zadovážených súdnych spisov, napadnuté rozhodnutia neboli

okresnými súdmi ani orgánmi činnými v trestnom konaní realizované.

Vychádzajúc z už uvedených argumentov, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľovi

napadnutými rozhodnutiami okresných súdov nebol spôsobený nepriaznivý dôsledok,

ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa v posudzovanej veci nevedú k záveru

o protiústavnosti napadnutých rozhodnutí ani k záveru o pochybeniach takej ústavnoprávnej

intenzity zo strany okresných súdov, na základe ktorých by v okolnostiach danej veci bolo

možné vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa.

48. V dôsledku tohto záveru ústavný súd rozhodol o nevyhovení ústavnej sťažnosti

sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

49. Nad rámec uvedeného, vzhľadom na obsahovú obsažnosť vyjadrení okresných

súdov, ktoré odkazom na konkrétne znenie zákonnej úpravy a v danom čase platných

a účinných právnych predpisov dostatočne podrobne ozrejmili svoje úvahy a východiská,

považoval ústavný súd za vhodné vyjadriť sa k sťažovateľom nastolenému argumentu

o tom, že sa v rámci svojej činnosti venuje výlučne špecializovanému poradenstvu pre ženy

„zažívajúcim násilie v párových vzťahoch, čo nie je trestná činnosť, pre ktorú sa v daných

veciach konanie vedie.“.

Podľa v trestnom konaní treba dokazovať najmä,

a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu, b) kto tento skutok spáchal

a z akých pohnútok, c) závažnosť činu vrátane príčin a pohnútok jeho spáchania, d) osobné

pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu... e) následok

a výšku škody spôsobenej trestným činom...

Podľa za dôkaz môže slúžiť všetko,

čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov

podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä

výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia... Metodika

objasňovania trestných činov je postavená na štandardnom postupe orgánov činných

v trestnom konaní o určitom druhu trestných činov. Pri trestnom čine podľa § 208 zákona

č. v znení neskorších predpisov [ďalej len „“

(ktorý predstavuje odbornú výhradu sťažovateľa)], rovnako ako pri trestnom čine podľa

(ktorý tvorí väčšinu posudzovaných prípadov) dotknuté

ustanovenia chránia ten istý spoločenský objekt, ktorým sú rodinné vzťahy a vývoj mládeže.

Z dôvodu ich obsahovej príbuznosti boli aj zaradené do tretej hlavy osobitnej časti

(s podobnými črtami najmä s trestnými činmi proti ľudskej dôstojnosti

podľa až , teda aj podobnou metodikou represívno-

preventívneho postupu).

Z odborného hľadiska sa tak pri trestnom čine podľa ,

ako aj pri ostatných trestných činoch v rámci uvedenej kategórie postupuje

rovnako/podobne. Dokazovanie je založené na výsluchu obvineného, poškodeného

a svedkov so špecifickým, vecne predurčeným zameraním, výrazne tiež na zabezpečení

znaleckých posudkov zameraných na psychologické, prípadne psychiatrické posúdenie osôb

(osobností) a v nadväznosti na to ich výpovedí opäť so špecifikami osobitného druhu

trestnej činnosti. Súčasťou odbornej pomoci subjektu v pozícii splnomocnenca poškodeného

je potom aj využívanie opravných prostriedkov v trestnom konaní, a to so znalosťou

problematiky obetí trestných činov už popísanej kategórie. Z toho vyplýva, že argumenty

sťažovateľa o tom, že nemá potrebné odborné skúsenosti a znalosti nie je adekvátna,

keďže by ich tak nemal ani na zastupovanie obetí trestného činu podľa § 208 Trestného

zákona. Je pritom nepochybné, že zabezpečiť zákonom požadovanú účasť predmetných

subjektov v konaní bolo zo strany konajúcich súdov vzhľadom na prioritnú potrebu ochrany

práv osobitne zraniteľných obetí trestných činov nevyhnutné.

IV.2 K namietanému porušeniu práv podľa a dohovoru

postupom a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov

50. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami okresných

súdov došlo vo vzťahu k nemu aj k porušeniu zákazu vyžadovania nútenej práce

alebo nútenej služby podľa a podľa dohovoru. Túto časť ústavnej

sťažnosti odôvodnil tým, že takto je nútený vykonávať prácu, ktorá nie je predmetom

jeho činnosti s cieľovou skupinou, mimo okresov svojej pôsobnosti.

51. Článok 18 ods. 1 ustanovuje zákaz nútených prác a nútených služieb.

Zákaz ustanovený však nemožno absolutizovať. Pre vymožiteľnosť

zákazu nútených prác a nútených služieb má praktický význam právna úprava so silou

zákona. Ku každej výnimke zo zákazu nútených prác a nútených služieb ustanovenej

v bol prijatý zákon spresňujúci podmienky príslušnej výnimky.

Ústavný súd poukazuje na , v ktorom sú taxatívnym

výpočtom určené práce a služby, ktoré sa nepokladajú za nútené práce

(okrem iných aj konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných)

napriek tomu, že zákon ustanovuje povinnosť danú prácu alebo službu vykonať

a že ustanovuje sankciu pre prípad nesplnenia tejto povinnosti.

Príklad zákonnej úpravy výnimky zo zákazu nútených prác a nútených služieb

podľa predstavuje v znení

účinnom od 1. januára 2018 do 31. decembra 2018, ktorý vymedzil všeobecnému súdu

oprávnenie (povinnosť) ustanoviť pre účely vyššej ochrany práv obete trestného činu,

ktorým bola osoba mladšia ako 18 rokov, okrem opatrovníka aj zástupcu z radov subjektov

poskytujúcich pomoc obetiam podľa zákona o obetiach trestných činov s právami

a povinnosťami splnomocnenca poškodeného.

Na rozdiel od odseku 1 , ktorý sa vzťahuje na každú fyzickú osobu,

úprava sa týka právneho postavenia iba kvalifikovaných kategórií osôb,

ktoré splnia zákonom určené podmienky na výkon práce alebo služby, ktorá sa podľa

nepokladá za nútenú ().

52. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd upravuje zákaz nútenej

alebo povinnej práce v čl. 4 ods. 2. Článok 4 ods. 3 dohovoru určuje výnimky z tohto

všeobecného zákazu. Dohovor pojem nútená práca ani povinná práca nedefinuje. Európsky

súd pre ľudské práva pri vymedzení pojmov nútená práca a povinná práca vychádza

z dohovorov Medzinárodnej organizácie práce [ďalej len „MOP“ (napr. rozsudok ESĽP

Van der Mussele proti Belgicku z 23. 11. 1983, č. 8919/80, bod 32)]. Podľa ESĽP

pod nútenú a povinnú prácu možno zahrnúť všetky formy osobnej práce alebo služby

bez ohľadu na to, či majú fyzickú alebo intelektuálnu povahu (rozsudok ESĽP Van der

Mussele proti Belgicku z 23. 11. 1983, č. 8919/80, § 33), za predpokladu, že povinnosť

nie je prijatá dobrovoľne. V rámci vymedzenia pojmov nútená a povinná práca

je ďalej potrebné zohľadniť, či práca nie je nespravodlivá alebo neznesiteľná

alebo neprináša útrapy (rozhodnutie Komisie pre ľudské práva I. v. Nórsko zo 17. 12. 1963,

č. 1468/62; sťažnosť č. 9322/81, X v. Holandsko a i.) alebo či nie je daná značná

a bezdôvodná nerovnováha medzi sledovaným účelom a povinnosťami stanovenými

v záujme jej dosiahnutia (rozsudok ESĽP Van der Mussele proti Belgicku z 23. 11. 1983,

č. 8919/80, bod 39).

53. Pojem nútenej alebo povinnej práce, ako ho chápe ústavný súd a ako bol

vyložený v judikatúre ESĽP, sa týka predovšetkým prác a služieb napĺňajúcich dve

kumulatívne podmienky či kritéria. Prvým kritériom, ktoré tvorí súčasť nútenej

alebo povinnej práce, je jej nedobrovoľný výkon, keď je osoba nútená prácu vykonávať

proti svojej vôli. Druhým kritériom je, že príkaz na výkon takejto práce, ako aj práca

samotná osobe spôsobujú rôzne útrapy. Použitie tohto kritéria však nie je namieste, pokiaľ

práca alebo služba nevybočuje z normálneho rámca pracovnej činnosti alebo služby,

resp. ak záväzok tieto práce či služby vykonávať sa nejaví ako zjavne nespravodlivý

alebo pre povinného nepredstavuje zbytočnú, neodôvodnenú tvrdosť

(m. m. ). Samostatným kritériom, podľa ktorého by bolo možné určité

práce alebo služby hodnotiť ako nútené alebo povinné, nie je odmena (resp. nedostatok

odmeny) za vykonávanú prácu ().

54. Prvým kritériom, ktoré rozhoduje o charaktere práce a/alebo služby ako nútenej

alebo povinnej, je ich nedobrovoľná povaha, keďže ich výkon sa od pracovníka vynucuje

napríklad pod hrozbou sankcie (čl. 2 Dohovoru MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci).

Sťažovateľ tento aspekt nútenej práce vo svojej ústavnej sťažnosti žiadnym spôsobom

neodôvodňuje a iba na jednom mieste stručne uvádza: „Dopad vyššie popísanej praxe

okresných súdov znamená, že sťažovateľ je nútený vykonávať prácu, ktorá nie je predmetom

jeho činnosti s cieľovou skupinou, s ktorou nepracuje a mimo okresov svojej pôsobnosti.

Štát tak núti sťažovateľa vykonávať prácu v oblasti, ktorá nie je predmetom jeho činnosti,

nemá a nikdy nemal záujem ju vykonávať, nemá na ňu odbornosť...“

Z okolností tohto prípadu tvrdených sťažovateľom vyplýva, že sťažovateľ

bol ustanovený za zástupcu z radov subjektov poskytujúcich pomoc obetiam podľa zákona

o obetiach trestných činov okresnými súdmi na základe návrhov príslušnej prokuratúry,

ktoré vychádzali z platnej akreditácie.

55. Čo sa týka druhého kritéria, tu vyvstáva otázka, či činnosti, ktoré na základe

napadnutých rozhodnutí mal sťažovateľ vykonávať, (ne)vybočovali z bežného rámca

povinností sťažovateľa ako subjektu poskytujúceho pomoc obetiam trestných činov týrania

blízkej alebo zverenej osoby, resp. či záväzok tieto činnosti vykonávať sa nejaví ako zjavne

nespravodlivý alebo nepredstavuje zbytočnú, neodôvodnenú tvrdosť.

Ako už bolo uvedené, okresné súdy postupovali podľa platnej zákonnej úpravy

(bod 45 nálezu) a účelom ustanovenia sťažovateľa za zástupcu podľa § 48 ods. 2 Trestného

poriadku bolo zabezpečiť jeho účasť v prípravných konaniach vzhľadom na prioritnú

potrebu ochrany práv osobitne zraniteľných obetí trestných činov, v týchto prípadoch

maloletých detí.

Na základe toho je možné konštatovať, že činnosti, ktoré mal sťažovateľ vykonávať,

nevybočovali z rámca činnosti sťažovateľa na základe udelenej akreditácie, táto služba mala

byť vykonávaná vo verejnom záujme s cieľom zaručiť maloletým osobám ako poškodeným

trestnými činmi väčšiu ochranu v prípravnom konaní, záťaž spojená s výkonom daných

činností nebola neprimeraná (bod 29 nálezu) a bola vyvážená výhodami spočívajúcimi

(ako splnomocnencovi poškodeného) v možnosti uplatnenia nároku na náhradu trov konania

v zmysle a nasl. .

56. Služby vyžadované od sťažovateľa postupom a na základe napadnutých

rozhodnutí okresného súdu teda nedosiahli úroveň nútenej práce či služieb alebo povinnej

práce. Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu práv sťažovateľa zaručených a

ods. 2 dohovoru ústavný súd konštatuje, že medzi tvrdeným porušením označených práv

a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov nenachádza ani príčinnú súvislosť,

keďže okresné súdy nepochybne nemohli byť tým subjektom, ktorý sťažovateľa mal nútiť

na vykonanie práce bez jeho súhlasu či na vykonanie práce, ktorá má nespravodlivý

charakter spôsobujúci mu rôzne útrapy. Ústavný súd preto rozhodol tak, že ústavnej

sťažnosti sťažovateľa ani v tejto časti nevyhovel.

IV.3 K namietanému porušeniu práv podľa a

dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov

57. Pretože ústavný súd nedospel po posúdení prijatej ústavnej sťažnosti k záveru

o porušení základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

nemohol dospieť ani k záveru o porušení ďalších sťažovateľom označených práv,

a to základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd nevyhovel ústavnej sťažnosti ani v časti namietaného porušenia

sťažovateľom označených práv, preto nevyhovel ani návrhu sťažovateľa na zrušenie

napadnutých rozhodnutí okresných súdov, priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia a na náhradu trov konania (

a contrario).

58. Vzhľadom na znenie , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného

súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu