Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 360 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (366)PL. ÚS 107/2011
PDF · 371.6 KB
No categories available
PL. ÚS 107/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2014 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Ľubomíra
Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej,
Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu Krajského súdu v Košiciach na začatie
konania o súlade ustanovenia § 23 ods. 2 a § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, ako aj s čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 9
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd takto
rozhodol:
1. Konanie o návrhu Krajského súdu v Košiciach na vyslovenie nesúladu § 13 ods. 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa
vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, s § 43 ods. 1
a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj s čl. 18
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 9 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
z a s t a v u j e .
2. Vo zvyšnej časti návrhu Krajského súdu v Košiciach n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. PL. ÚS 107/2011-7 z 2. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie návrh Krajského súdu
v Košiciach, zastúpeného predsedom senátu „3 CoKR“ (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie
konania o súlade ustanovenia § 23 ods. 2 a § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „vyhláška“), s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení
s § 87 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“), ako aj s čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 9 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“).
Navrhovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil nesúlad
napadnutých ustanovení vyhlášky s označenými ustanoveniami zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, ako aj s označenými článkami ústavy a listiny.
V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľ okrem iného uvádza:
«V predmetnej právnej veci týkajúcej sa konkurzu na majetok spoločnosti
GASTROSERVIS Košice, s.r.o., so sídlom Európska trieda 11, Košice..., Okresný súd
Košice I ako príslušný konkurzný súd nepriznal správcovi konkurznej podstaty... odmenu
z dôvodu, že konkurz bol zrušený pre nedostatok majetku úpadcu...
„Vzhľadom nato, že k zrušeniu konkurzu pre nedostatok majetku došlo až po konaní
prvej schôdze veriteľov a po uhradení paušálnej odmeny správcovi a vzhľadom
na skutočnosť, že konkurz bol zrušený pre nedostatok majetku, rozhodol súd o nepriznaní
odmeny ustanovenému správcovi. Súd pri svojich úvahách vychádzal z § 134 ods. 2
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., v zmysle
ktorého patrí správcovi odmena zo speňažovania iba za predpokladu, že výťažok
zo speňaženia dosiahol vyššiu hodnotu, než akú predstavujú priradené pohľadávky proti
podstate.“
Krajský súd v Košiciach v rámci konania o odvolaní zistil rozpor medzi príslušnými
právnymi predpismi upravujúcimi odmeňovanie správcu konkurznej podstaty v prípade, ak
bol konkurz na majetok úpadcu zrušený pre nedostatok majetku.
Podľa § 102 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, „súd rozhodne aj bez
návrhu o zrušení konkurzu pre nedostatok majetku, ak zistí, že majetok úpadcu nepostačuje
ani na úhradu pohľadávok proti podstate; v uznesení súd rozhodne aj o odmene
a výdavkoch správcu, ktoré sa platia z majetku dlžníka, preddavku na úhradu odmeny
a výdavkov predbežného správcu alebo preddavku na úhradu nákladov konkurzu“.
Citované ustanovenie zakotvuje hmotnoprávnu podmienku zrušenia konkurzu pre
nedostatok majetku súdom – touto podmienkou je, že majetok úpadcu nepostačuje
na úhradu pohľadávok proti podstate a zároveň aj v tomto prípade výslovne priznáva
správcovi právo na odmenu.
Uvedená úprava nadväzuje na § 43 ods. 1 druhú vetu Zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, podľa ktorého za „výkon funkcie po konaní prvej schôdze veriteľov má
správca nárok na odmenu určenú ako percento zo speňaženia majetku podliehajúceho
konkurzu určeného na uspokojenie veriteľov prihlásených pohľadávok“.
Zákon o konkurze a reštrukturalizácii a zároveň aj vyhláška č. 665/2005 Z. z.
v ustanovení § 23 ods. 2, podľa ktorého „ak bol konkurz zrušený pre nedostatok majetku
(§ 102 ods. 1 zákona) po konaní prvej schôdze veriteľov, správcovi patrí paušálna odmena
podľa § 12 a odmena z výťažku podľa § 13 až 22; iná odmena správcovi nepatrí“,
priznávajú správcovi konkurznej podstaty právo na odmenu aj v prípade zrušenia konkurzu
pre nedostatok majetku. Aplikáciou § 13 ods. 2, na ktorý predmetné ustanovenie § 23 ods. 2
vyhlášky 665/2005 Z. z. odkazuje, však nemožno nikdy dospieť k inému záveru, než k tomu,
že správca má nárok na odmenu z výťažku vo výške 0 eur, a to z nasledujúceho dôvodu:
Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. „výťažkom na účely určenia odmeny
z výťažku sa rozumie suma peňažných prostriedkov v eurách priradená k dotknutej
súpisovej zložke majetku ako výťažok zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu
podľa zásad ustanovených zákonom znížená o sumu priradených pohľadávok proti
podstate“.
V prípade zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku suma priradených pohľadávok
proti podstate bude vždy vyššia, než je výťažok zo speňaženia, pretože podľa § 87 ods. 5
Zákona o konkurze a reštrukturalizácii „po vzniku pohľadávky proti podstate správca
priradí pohľadávku proti podstate k tej súpisovej zložke majetku, v súvislosti s ktorou
pohľadávka proti podstate vznikla. Ak pohľadávka proti podstate vznikla v súvislosti
s viacerými súpisovými zložkami majetku, správca pomerne rozpočíta pohľadávku proti
podstate medzi dotknuté súpisové zložky majetku... Ak nie je možné určiť, v súvislosti
s ktorou súpisovou zložkou majetku pohľadávka proti podstate vznikla, správca rozpočíta
pohľadávku proti podstate medzi všetky súpisové zložky majetku“. Z citovaného
ustanovenia vyplýva, že správca je povinný každú pohľadávku proti podstate priraďovať k
súpisovým zložkám majetku“.
Situácia, kedy by správcovi vznikol nárok na odmenu z výťažku pri zrušení konkurzu
pre nedostatok majetku, nemôže podľa § 13 ods. 2, na ktoré odkazuje § 23 ods. 2 vyhlášky
č. 665/2005 Z. z., nikdy nastať, pretože:
- Pohľadávky proti podstate prevyšujú výťažok zo speňaženia
- Každá pohľadávka proti podstate musí byť priradená k určitej spisovej zložke
majetku. To znamená, že napriek akokoľvek zrealizovanému speňaženiu konkurznej
podstaty bude výťažok zo speňaženia po odpočítaní priradených pohľadávok proti podstate
vždy v mínuse.
Uvedené ustanovenia vyhlášky z toho dôvodu podľa názoru Krajského súdu
v Košiciach odporujú príslušným ustanoveniam Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii, ktoré správcovi právo na odmenu aj v tomto prípade priznávajú.
Zároveň súd poukazuje aj na širšie zákonné a ústavnoprávne súvislosti nastolenej
problematiky odmeňovania správcov v konkurze, ktorá bola v podobnom prípade aj
predmetom konania Ústavného súdu českej republiky o súlade právnych predpisov (nález
PL. ÚS 36/01 z 25. 06. 2002, publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 403/2002 Sb.):
1. O vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka a ustanovení správcu konkurznej
podstaty rozhoduje súd, pričom podmienkou vyhlásenia konkurzu je práve existencia
majetku postačujúceho na úhradu nákladov konkurzu (§ 20 ods. 1 per analogiam), ktorými
sú vlastne pohľadávky proti podstate.
2. Zákon č. 7/2005 Z. z. a vyhláška 665/2005 Z. z. určujú priebeh konkurzu tak, že či
už predbežný správca pri podaní správy o stave majetku dlžníka alebo správca konkurznej
podstaty pri zverejnení súpisu konkurznej podstaty, určujú hodnotu majetku bez toho, aby
v tej dobe poznali situáciu speňažovateľnosti úpadcovho majetku. Predpoklad tejto
speňažiteľnosti v čase rozhodovania o vyhlásení konkurzu môže byť diametrálne odlišný
od reality v čase speňažovania. Správca sa dostane často do situácie, že aj po vykonaní
množstva práce a vynaložení značných nákladov, je výťažok zo speňaženia veľmi malý,
pričom vzhľadom na citované ustanovenie § 13 ods. 2 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. nebude
mať bez vlastného zavinenia nikdy nárok na vyplatenie odmeny za vykonanú prácu.
3. Ak už konkurz za takýchto okolností (napriek nedostatku majetku dlžníka, ktorý sa
ukáže až dostatočne, ako tomu bolo v tomto prípade) súdom vyhlásený bol, správca je
nútený súdom vykonávať činnosť po uskutočnení prvej schôdze veriteľov bez nároku
na odmenu. Odborné a nákladné činnosti ako speňažovanie majetku, organizovanie
dražieb, prípadné prevádzkovanie podniku po vyhlásení konkurzu, uspokojovanie
pohľadávok proti podstate, ich priraďovanie k súpisovým zložkám majetku, vedenie
pracovno-právnej agendy, účtovnej evidencie, zabezpečovanie archivácie, atď., vykonáva
správca pre veriteľov a pre štát úplne zadarmo, pretože v prípade zrušenia konkurzu aj tak
nedostane žiadnu odmenu.
4. Okrem vyššie uvedeného, súd poukazuje aj na praktický aspekt, že správcovi
od určitého momentu môže byť z hľadiska odmeny jedno, za akú sumu speňaží majetok
úpadcu, najmä ak mu budú doručované prihlášky proti podstate, ktoré budú zjavne
prevyšovať hodnotu majetku uvedenú v súpise konkurznej podstaty (ak mal úpadca
zamestnancov, je táto situácia pravidlom). Ustanovenie § 23 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 2
vyhlášky č. 665/2005 Z. z., pri ktorej výška výťažku speňaženia prestane byť motivačným
faktorom pre správcu konkurznej podstaty, smeruje proti samotnej podstate konkurzného
konania a vytvára značnú nerovnosť v právnom postavení medzi správcami konkurznej
podstaty rôznych úpadcov.
5. Český ústavný súd v náleze PL. ÚS 36/01 z 25. 6. 2002, ktorý bol publikovaný
v Zbierke zákonov pod č. 403/2002 Sb., uviedol, že činnosť správcu konkurznej podstaty
spadá pod ochranu pred nútenými prácami podľa článku 9 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (resp. z výnimiek ustanovených v ods. 2, ktoré by umožňovali štátu uložiť správcovi
povinnosť, aby určitú činnosť (celé konkurzné konanie, s ktorým má nepochybne vysoké
náklady) vykonával pre štát zadarmo.
6. Podľa názoru súdu je povinnosťou zákonodarcu, ak už poveril správcu
vykonávaním určitej verejnej funkcie, zabezpečiť mu právo na odmenu za výkon tejto
činnosti, pokiaľ bola vykonaná v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Činnosť správcu
konkurznej podstaty v súlade so zákonom, na základe ktorej mu nevznikne žiadny nárok
na odmenu, má charakter nútenej práce, čo je v právnom štáte neakceptovateľné.
7. Nad rámec tohto návrhu súd poukazuje na skutočnosť, že obdobná situácia, keby
štát poverí osobu zapísanú v Zozname správcom výkonom určitej činnosti bez toho, aby mu
garantoval právo na riadnu odmenu za vykonanú prácu, nastáva aj pri ustanovení
likvidátora obchodnej spoločnosti súdom podľa § 71 Obchodného zákonníka. Podľa § 75
ods. 6 sa odmena a výdavky likvidátora uhrádzajú z majetku spoločnosti, pričom ak
spoločnosť majetok nemá, likvidátor nemá žiadnu možnosť získať odmenu, napriek riadne
vykonanej činnosti, na základe rozhodnutia súdu.
Krajský súd z týchto dôvodov právoplatne prerušil konanie podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O. s. p. a podáva tento návrh na začatie konania.
Krajský súd navrhuje, aby ústavný súd v pléne po predbežnom prerokovaní tento
návrh na začatie konania prijal a po vykonanom ústneho verejného pojednávania vyniesol
tento nález
Ustanovenie § 23 ods. 2 a § 13 ods. 2 vyhl. č. 665/2005 Z. z. je v rozpore s § 43
ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zák. č. 7/2005 Z. z. ako aj čl. 18 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 9 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.»
II.
Po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval ústavný súd Národnú radu Slovenskej
republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“),
zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“), na vyjadrenie k návrhu a oznámenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo verejné ústne pojednávanie.
Predseda národnej rady listom č. PREDS-690/2011 z 13. februára 2012 k návrhu
krajského súdu zaujal toto stanovisko:
„... Národná rada nie je účastníkom konania, pretože v konaní ide o preskúmanie
vyhlášky, ktorú vydalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky na základe zákona.
Z uvedeného dôvodu sa Národná rada k meritu veci nevyjadruje...“
Predseda národnej rady ako prílohu k tomuto vyjadreniu predložil ústavnému súdu
návrh zákona o konkurze a reštrukturalizácii (tlač 835) vrátane dôvodovej správy a záznamu
z rozpravy o návrhu zákona na schôdzi národnej rady.
Vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, vo svojom vyjadrení
č. 26555/2011/150 z 28. decembra 2011 uviedla:
„Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o návrhu Krajského
súdu v Košiciach vyniesol nasledovné uznesenie:
Konanie o návrhu na začatie konania sa zastavuje.
Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky súhlasí, aby Ústavný súd Slovenskej republiky, v súlade s ust. § 30 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z. z. upustil od ústneho pojednávania...
Ministerstvo spravodlivosti SR vypracovalo vyhlášku z 8. decembra 2011, ktorou sa
mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 665/2005 Z. z., ktorou sa
vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Táto vyhláška bola
dňa 23. decembra 2011 zverejnená v Zbierke zákonov pod č. 514/2011 Z. z, pričom
účinnosť nadobudne dňa 1. januára 2012. V citovanej vyhláške sa okrem iného mení aj § 13
ods. 2.
Za výkon funkcie správcu má správca právo na odmenu. Podrobnosti o výške, druhu
a spôsobe určenia odmeny správcu v konkurze ustanovuje všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý vydalo Ministerstvo spravodlivosti SR na základe splnomocnenia
obsiahnutého v zákone o konkurze a reštrukturalizácii. Zákon o konkurze
a reštrukturalizácii upravuje iba právo na odmenu a základné pravidlá pre jej priznávanie.
§ 13 ods. 2 vyhlášky ustanovuje výpočtový základ odmeny správcu za výkon funkcie
po konaní prvej schôdze veriteľov. § 23 ods. 2 vyhlášky ustanovuje odmenu správcu, ak bol
konkurz zrušený pre nedostatok majetku po konaní prvej schôdze veriteľov, pričom odkazuje
aj na § 13 vyhlášky.
Správca je povinný dodržiavať pri speňažovaní okrem iných zásad zásadu
minimalizácie nákladov správy a speňažovania. Právna úprava pôsobila motivačne, keď
znižovala výpočtový základ odmeny správcu o náklady konkurzu (pohľadávky proti
podstate). Pohľadávkami proti podstate sú všetky náklady konkurzu, aj tie, ktorých výšku
správca nevie ovplyvniť. Preto ostatná novela vyhlášky ustanovuje, že výťažok na účely
určenia odmeny správcu sa znižuje iba o náklady speňaženia všeobecnej a oddelenej
podstaty okrem nákladov, ktoré schválil príslušný orgán.
Dňa 1. januára 2011 nadobudne účinnosť zákon č. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon obsahuje novú úpravu pohľadávok proti podstate. Pre prípad, že výťažok
zo speňaženej konkurznej podstaty nebude postačovať ani na úhradu všetkých pohľadávok
proti podstate, upravuje sa poradie, v ktorom sa majú tieto pohľadávky proti podstate
uspokojiť. Náklady speňaženia podstaty, rozvrhu a odmena správcu sú zaradené v tomto
poradí na prvé miesto.
§ 23 vyhlášky upravuje odmenu správcu v prípade zrušenia konkurzu pre nedostatok
majetku po konaní prvej schôdze veriteľov takým spôsobom, že priznáva správcovi paušálnu
odmenu podľa § 12 a odmenu z výťažku podľa § 13 až 22; iná odmena správcovi nepatrí.
Úpravou výpočtového základu v novele vyhlášky č. 665/2005 Z. z. a poradia pohľadávok
proti podstate v zákone č. 348/2011 Z. z. sa dosiahlo, že nenastane situácia, keď by
správcovi nevznikol nárok na odmenu po odpočítaní ostatných pohľadávok proti podstate,
prípadne, že by sa niektoré pohľadávky proti podstate uspokojovali v skoršom poradí.
Odmena správcu je podľa zákona pohľadávkou proti úpadcovi. Aby bolo možné
uhradiť náklady konania, predbežný správca pred vyhlásením konkurzu skúma existenciu
majetku. Na úhradu nákladov konkurzu slúži aj preddavok zložený účastníkom konkurzného
konania. Pre porovnanie s českou právnou úpravou v čase rozhodovania ústavného súdu
(navrhovateľom citované rozhodnutie českého ústavného súdu PL. ÚS 36/01), v zákona
č. 94/1996 Sb., ktorým sa novelizoval zákon č. 328/1991 Sb., sa opustila vyhľadávacia
zásada v konkurznom konaní pri zisťovaní majetku dlžníka pred vyhlásením konkurzu.
Niektoré osoby, ktoré podávali návrh na vyhlásenie konkurzu, bolo možné tiež oslobodiť od
povinnosti zaplatiť zálohu na náklady konkurzu. Toto ustanovenie umožňujúce oslobodenie
od povinnosti platiť záloh na náklady konkurzu, český ústavný súd v citovanom náleze
nakoniec zrušil.
Vykonávací predpis, ktorým je vyhláška č. 665/2005 Z. z., môže ustanoviť iba
podrobnosti o výške, druhu a spôsobe určenia odmeny správcu v konkurze. Nemôže nad
rámec zákona stanoviť zdroj, prípadne subjekt, ktorý by hradil odmenu správcu v prípade,
ak je predĺžená konkurzná podstata...
Podľa ustanovenia čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, Ústavný súd
rozhoduje o súlade b) nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými
zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej
republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so
zákonmi.
Podľa ustanovenia čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavný súd svojím
rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad,
strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány,
ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia
rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi
a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide
o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy
uvedené v odseku i písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi
predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov Štátnej správy. Ak tak neurobia,
také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od
vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa ustanovenia § 41a ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z., ak preskúmavané právne
predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu Ústavného súdu, konanie sa zastaví.
V zmysle citovaných ustanovení právnych predpisov rozhoduje Ústavný súd
Slovenskej republiky o nesúlade právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom
vyššej právnej sily a s medzinárodnou zmluvou len v tom prípade, ak sú tieto právne
predpisy platné a účinné. Ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred
vyhlásením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, konanie sa zastaví.
V súlade s vyššie uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že ustanovenie § 13 ods. 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 665/2005 Z. z. v navrhovateľom napadnutom
znení stratí platnosť nadobudnutím účinnosti vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR
č. 514/2011 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR
č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (dňom 1. januára 2012), je daný dôvod na zastavenie konania o súlade právnych
predpisov vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 107/2011.“
Krajský súd, ako aj vláda, v zastúpení ministerkou spravodlivosti Slovenskej
republiky, oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade nariadení vlády,
všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými
vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, a so zákonmi.
Takýto návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) a čl. 144 ods. 2 ústavy môže (musí) podať
okrem iného aj súd, ak sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo
jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prerokúvanej veci, odporuje ústave, ústavnému
zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 ústavy alebo zákonu. Právny názor
ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu krajského súdu,
ktorým sa domáha vyslovenia nesúladu § 23 ods. 2 a § 13 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1
a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a s čl. 18 ods. 1
ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 18 ods. 1 ústavy nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo služby.
Podľa čl. 9 ods. 1 listiny nikoho nemožno podrobiť núteným prácam alebo službám.
Podľa § 43 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii správca má za výkon
funkcie do konania prvej schôdze veriteľov nárok na paušálnu odmenu, ktorej výšku určí
súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov. Za výkon funkcie po konaní prvej
schôdze veriteľov má správca nárok na odmenu určenú ako percento z výťažku
zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu určeného na uspokojenie veriteľov
prihlásených pohľadávok.
Podľa § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom
do 31. decembra 2011 (v znení účinnom v čase podania návrhu) po vzniku pohľadávky proti
podstate správca priradí pohľadávku proti podstate tej súpisovej zložke majetku, v súvislosti
s ktorou pohľadávka proti podstate vznikla. Ak pohľadávka proti podstate vznikla
v súvislosti s viacerými súpisovými zložkami majetku, správca pomerne rozpočíta
pohľadávku proti podstate medzi dotknuté súpisové zložky majetku podľa ich vzájomnej
hodnoty, pričom vychádza z hodnoty uvedenej v súpise; ak je už súpisová zložka majetku
speňažená, správca vychádza z hodnoty ešte nerozvrhnutého výťažku zo speňaženia. Ak nie
je možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku pohľadávka proti podstate
vznikla, správca rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi všetky súpisové zložky
majetku; ak však pohľadávka proti podstate vznikla v súvislosti s uplatňovaním
odporovacieho práva, správca pomerne rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi tie
súpisové zložky majetku, ktoré tvoria tú podstatu, ktorá môže mať z uplatňovania
odporovacieho práva prospech. Pohľadávky proti podstate priradené súpisovej zložke
majetku vylúčenej zo súpisu správca rozpočíta novým spôsobom. O priraďovaní
a rozpočítavaní pohľadávok proti podstate správca vedie prehľadnú evidenciu tak, aby z nej
bol nepochybný veriteľ, právny dôvod, čas vzniku a čas uspokojenia pohľadávky proti
podstate, ako aj jej priradenie súpisovej zložke majetku a dôvod tohto priradenia. Evidenciu
pohľadávok proti podstate správca vedie osobitne pre všeobecnú podstatu a osobitne
pre každú oddelenú podstatu.
Podľa § 102 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd rozhodne aj bez návrhu
o zrušení konkurzu pre nedostatok majetku, ak zistí, že majetok úpadcu nepostačuje ani
na úhradu pohľadávok proti podstate; v uznesení súd rozhodne aj o odmene a výdavkoch
správcu, ktoré sa platia z majetku dlžníka, preddavku na úhradu odmeny a výdavkov
predbežného správcu alebo preddavku na úhradu nákladov konkurzu.
Podľa § 204 písm. e) zákona o konkurze a reštrukturalizácii všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví podrobnosti o výške, druhu a spôsobe
určenia odmeny správcu v konkurze.
Podľa § 206a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení zákona
č. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 348/2011 Z. z.), konania
začaté pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2
neustanovuje inak.
3.1 K rozhodovaniu o súlade § 13 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1
v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a s čl. 18 ods. 1 ústavy
a čl. 9 ods. 1 listiny
Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v znení účinnom do 31. decembra 2011 výťažkom
na účely určenia odmeny z výťažku sa rozumie suma peňažných prostriedkov v eurách
priradená k dotknutej súpisovej zložke majetku ako výťažok zo speňaženia majetku
podliehajúceho konkurzu podľa zásad ustanovených zákonom (§ 91 ods. 4 zákona) znížená
o sumu priradených pohľadávok proti podstate.
Dňa 8. decembra 2011 bola s účinnosťou od 1. januára 2012 vydaná ministerstvom
spravodlivosti vyhláška č. 514/2011 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré
ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 514/2011 Z. z.).
Článkom I bodom 4 vyhlášky č. 514/2011 Z. z. boli slová „priradených pohľadávok proti
podstate“ v § 13 ods. 2 vyhlášky nahradené slovami „nákladov speňaženia všeobecnej
a oddelenej podstaty okrem nákladov, ktoré schválil príslušný orgán (§ 82 zákona)“.
Vyhláška č. 514/2011 Z. z. nadobudla podľa jej článkom II účinnosť 1. januára 2012.
Ustanovenie § 13 ods. 2 vyhlášky teda v znení vyhlášky č. 514/2011 Z. z. znie:
„Výťažkom na účely určenia odmeny z výťažku sa rozumie suma peňažných prostriedkov
v eurách priradená k dotknutej súpisovej zložke majetku ako výťažok zo speňaženia
majetku podliehajúceho konkurzu podľa zásad ustanovených zákonom (§ 91 ods. 4 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii) znížená o sumu nákladov speňaženia všeobecnej a
oddelenej podstaty okrem nákladov, ktoré schválil príslušný orgán (§ 82 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii)“.
Podľa § 41a ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak preskúmavané
právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre dôsledne zastával názor, že
návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov alebo ich jednotlivých ustanovení
sa vecne zaoberá iba za predpokladu, že právny predpis alebo jeho jednotlivé ustanovenia
nestratili platnosť pred skončením konania pred ústavným súdom (PL. ÚS 18/02,
PL. ÚS 41/03, PL. ÚS 43/03, PL. ÚS 23/08). V neskoršom období začal ústavný súd
považovať uvedenú judikatúru za prekonanú, vychádzajúc zo znenia čl. 144 ods. 2 ústavy
obsahujúceho návrhové oprávnenie všeobecného súdu podať návrh na začatie konania
o súlade právneho predpisu týkajúceho sa ním prerokúvanej veci, ktoré podanie návrhu
nepodmieňuje platnosťou napadnutého právneho predpisu. Zo zásady ústavne súladného
výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) možno vyvodiť záver, že v prípadoch, ak má všeobecný súd
prerokúvanú vec rozhodnúť podľa právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého
ustanovenia, ktorý/é už bol/o zrušený/é, ale je v dôsledku prechodných ustanovení tohto
alebo iného právneho predpisu uplatniteľný/é pre rozhodnutie v konkrétnej veci, sa
ustanovenie § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde o zastavení konania pred ústavným
súdom, ktoré má len právnu silu zákona, nepoužije. Zastavenie konania v takýchto
prípadoch by popieralo zmysel a účel konania o súlade právnych predpisov iniciovaného
všeobecnými súdmi v súvislosti s ich rozhodovacou činnosťou podľa čl. 144 ods. 2 ústavy
a bolo by aj v rozpore s koncepciou špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly
ústavnosti právnych predpisov, z ktorého vychádza ústava, a výrazom neprimeraného
príklonu k formalistickému chápaniu ochrany ústavnosti (PL. US 1/2010).
Vzhľadom na zmenu znenia ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky ústavný súd
predovšetkým skúmal, či jeho pôvodne napadnuté znenie je stále uplatniteľné vo veci,
v ktorej má krajský súd rozhodovať. Ústavný súd však zistil, že vyhláška č. 514/2011 Z. z.
neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia vzťahujúce sa na konania začaté
do 1. januára 2012. Preto má v danej konkurznej veci krajský súd povinnosť
pri rozhodovaní o odmene správcu konkurznej podstaty po 31. decembri 2011 použiť už iné
znenie § 13 ods. 2 vyhlášky ako to, ktoré bolo predsedom senátu krajského súdu napadnuté.
Vyhláška č. 514/2011 Z. z. pritom nezmenila text § 13 ods. 2 vyhlášky len v nepodstatnej
časti, ale zásadným spôsobom modifikovala určenie odmeny správcu konkurznej podstaty
po prvej schôdzi veriteľov.
V dôsledku straty platnosti napádaného znenia ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky,
ktoré už v danej veci nie je aplikovateľné, preto bolo na mieste vo vzťahu k tomuto
ustanoveniu konanie zastaviť. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že súčasne
s nadobudnutím účinnosti nového znenia § 13 ods. 2 vyhlášky (1. januára 2012) bol
zákonom č. 348/2011 Z. z. podstatne zmenený aj § 87 ods. 5 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, ktorý sa má vzhľadom na prechodné ustanovenie (§ 206a zákona
o konkurze a reštrukturalizácii) použiť v krajským súdom prerokúvanej veci ešte v znení
pred 1. januárom 2012. Predmetom tohto konania pred ústavným súdom totiž nie je ústavný
prieskum súladu označeného ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii
s niektorým z článkov ústavy či medzinárodnej zmluvy, s ktorou vyslovila národná rada
súhlas, ale abstraktná kontrola ústavnosti § 13 ods. 2 vyhlášky v znení, ktoré v priebehu
konania pred ústavným súdom stratilo platnosť a v krajským súdom prerokúvanej veci už
toho času nie je ani uplatniteľné. Ústavný súd preto konanie v časti, ktorou navrhovateľ
namietal nesúlad § 13 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5
zákona o konkurze a reštrukturalizácii a s čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny, zastavil.
3.2 K rozhodovaniu o súlade § 23 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1
v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a s čl. 18 ods. 1 ústavy
a čl. 9 ods. 1 listiny
Podľa § 23 ods. 2 vyhlášky ak bol konkurz zrušený pre nedostatok majetku (§ 102
ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) po konaní prvej schôdze veriteľov, správcovi
patrí paušálna odmena podľa § 12 a odmena z výťažku podľa § 13 až § 22, iná odmena
správcovi nepatrí.
Vyhláškou č. 514/2011 Z. z. nebolo znenie § 23 ods. 2 vyhlášky počas konania
ústavného súdu zmenené, a tak ostalo ústavnému súdu posúdiť jeho súladnosť
s navrhovateľom označenými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ústavy
a listiny.
3.2.1 K súladu vyhlášky so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii v zmysle
a v rámci jeho splnomocňovacieho ustanovenia § 204
Podľa čl. 123 ústavy ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov
a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to
splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom,
ktorý ustanoví zákon.
Uvádzaný článok ústavy je ústavným súdom vykladaný tak, že vláda ani ministerstvá
a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne záväzný právny predpis upravujúci
spoločenské vzťahy, ktoré národná rada neupravila zákonom. Všeobecne záväzným
právnym predpisom orgánu výkonnej moci nemožno upraviť spoločenský vzťah vo väčšom
rozsahu, než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu (PL. ÚS 7/96).
Právomoc orgánov uvedených v čl. 123 ústavy vylučuje, aby tieto mohli upraviť aj
iné (nové) povinnosti než tie, ktoré už upravil zákon splnomocňujúci tieto orgány
na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu. Tým však nie je vylúčené, aby tieto
predpisy neupravovali také práva a povinnosti, ktoré napomáhajú realizácii (vykonaniu,
uskutočneniu) tých práv a povinností, ktoré upravuje splnomocňovací zákon. Vykonávacie
právne predpisy nesmú regulovať konkrétny právny vzťah nad rámec zákona. To ďalej
znamená, že vykonávacím právnym predpisom nemožno subjektom právnych vzťahov
ukladať také právne povinnosti, ktoré zákon neupravuje. Pri ich prípadnom uložení sa
v právnom predpise musia zachovať základné práva a slobody (PL. ÚS 6/98).
Účelom konkurzu je dosiahnutie pre veriteľov čo najvyššej miery uspokojenia ich
pohľadávok. Za výkon funkcie správcu má správca právo na odmenu, ako to vyplýva z § 43
ods. 1 a 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zároveň zákon v § 43 ods. 2 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii upravuje aj pravidlá jej priznávania a v ustanovení § 204
písm. e) zákona o konkurze a reštrukturalizácii splnomocňuje ministerstvo spravodlivosti
na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý ustanoví podrobnosti o výške,
druhu a spôsobe určenia odmeny správcu v konkurze.
Na ten účel vydalo ministerstvo spravodlivosti vyhlášku, ktorá v § 23 ods. 2 upravuje
druhy odmeny správcu v prípade zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku, čím dochádza
ku konkretizácii § 102 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého súd
v uznesení o zrušení konkurzu pre nedostatok majetku rozhoduje aj o odmene a výdavkoch
správcu, ktoré sa platia z majetku dlžníka.
Vyhláška nemení právny vzťah upravený zákonom a neupravuje ani nový právny
vzťah s novými prvkami. Napadnuté ustanovenie vyhlášky v skutočnosti napomáha
realizácii práva na odmenu upraveného v § 43 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
rozsah zmocnenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii teda neprekračuje, a preto nie je
z hľadiska medzí ustanovených § 204 písm. e) zákona o konkurze a reštrukturalizácii
v nesúlade s § 43 ods. 1 a § 102 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii.
3.2.2 K namietanému nesúladu § 23 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1
v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
Podstata navrhovateľových námietok o nesúlade ním označených ustanovení
vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii spočíva v spôsobe určenia sumy pre výpočet výťažku z majetku
v prípadoch zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku, v dôsledku čoho „je správca súdom
nútený vykonávať činnosť po uskutočnení prvej schôdze veriteľov bez nároku na odmenu...“,
t. j. „správca vykonáva pre veriteľov a pre štát činnosti úplne zadarmo, pretože v prípade
zrušenia konkurzu aj tak nedostane žiadnu odmenu“. Navrhovateľ pritom argumentuje, že
ustanovenia vyhlášky upravujúce spôsob určenia sumy peňažných prostriedkov pre správcu
konkurznej podstaty (rozhodnej pre výpočet jeho odmeny prostredníctvom výťažku
zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu) v konkurzných konaniach zrušených
pre nedostatok majetku spôsobujú, že správca v týchto prípadoch pracuje zadarmo. Podľa
jeho názoru sa vyhláška v označených ustanoveniach „ocitla“ v rozpore so zákonom
o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý správcovi konkurznej podstaty priznáva odmenu
prostredníctvom výťažku z majetku podliehajúcemu konkurzu aj v prípadoch, keď bol
zrušený pre nedostatok majetku.
Ako už bolo uvedené, zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 43 upravuje
„dvojzložkovú“ odmenu správcu konkurznej podstaty (zložky ktorej sa uplatňujú rôznym
spôsobom, v rôznom právnom režime) za výkon jeho funkcie, ako aj v rôznych etapách
prebiehajúceho konkurzného konania. Zatiaľ čo paušálna odmena sa podľa zákona
o konkurze a reštrukturalizácii uspokojuje prednostne pred inými pohľadávkami proti
podstate, odmenu z výťažku zo speňaženia majetku zákonodarca zaradil medzi ďalšie
pohľadávky proti podstate (§ 87 ods. 1 v znení účinnom do 31. decembra 2011), ale
negarantuje jej prednostné uspokojenie na „úkor“ ostatných pohľadávok voči podstate
(výživné pre maloleté deti, dane, poplatky, poistné, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu
a i.).
Navrhovateľ však vo svojom návrhu dospel k výkladu, že v prípade konkurzných
konaní zrušených pre nedostatok majetku má mať odmena správcu z výťažku
zo speňaženého majetku prednosť (ako jedna z pohľadávok proti podstate) pred inými
pohľadávkami proti podstate. Táto úvaha zodpovedá tvrdeniu navrhovateľa, že správca
konkurznej podstaty má nárok na odmenu aj v prípade konkurzného konania zrušeného
pre nedostatok majetku. Takýto výklad zákona o konkurze a reštrukturalizácii je však
potrebné odmietnuť, pretože nezodpovedá dikcii zákona a ani úmyslu zákonodarcu. Jeho
hlavný nedostatok spočíva v tom, že k režimu prednostného (prioritného) uspokojenia
nároku na odmenu správcu konkurznej podstaty v konaniach zrušených pre nedostatok
majetku dospieva navrhovateľ na základe výkladu citovaných ustanovení zákona, ktoré síce
správcovi nárok na odmenu priznávajú, ale neustanovujú, že táto bude poskytnutá
prednostne (prioritne) a na „úkor“ uspokojenia iných pohľadávok voči podstate.
V tejto súvislosti treba uviesť, že tam, kde zákonodarca považoval za potrebné
zaviesť prioritný (prednostný) režim úhrady konkrétnej zložky odmeny správcu konkurznej
podstaty, v zákone o konkurze a reštrukturalizácii to výslovne uviedol. Zavedenie
prednostného režimu uspokojenia nároku správcu konkurznej podstaty na odmenu
prostredníctvom speňaženia majetku tak síce môže byť predmetom budúcej právnej úpravy,
ale nie účelového výkladu ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii v platnom
znení. Pri navrhovateľom uvádzanom výklade by sa v praxi mohla vyskytnúť situácia, že
v konkurznom konaní zrušenom pre nedostatok majetku by si správca konkurznej podstaty
vyinkasoval svoju paušálnu časť odmeny, ako aj odmenu prostredníctvom výťažku
z predaného majetku a k uspokojeniu žiadneho veriteľa by nedošlo.
Obsahom ustanovenia § 23 ods. 2 vyhlášky, ktorého súlad s označenými
ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii ústavný súd v medziach daného
návrhu posudzuje, je však len stanovenie druhov odmien, ktoré patria správcovi v prípade
zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku vrátane blanketového odkazu na iné ustanovenia
vyhlášky, podľa ktorých majú byť tieto odmeny určované. Označené ustanovenie
neupravuje ani prednostné uspokojenie odmeny z výťažku pred inými pohľadávkami proti
podstate, čo by nebolo v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii účinnom
do 31. decembra 2011, ani spôsob určenia odmeny z výťažku. S prihliadnutím na to, že
právna argumentácia navrhovateľa sa týka predovšetkým vzťahu odmeny z výťažku
k ostatným pohľadávkam proti podstate a v podstate nespochybňuje v § 23 ods. 2 vyhlášky
ustanovené právo správcu na paušálnu odmenu a odmenu z výťažku a v komparácii
so znením označených ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii nebolo možné
dôjsť k záveru o obsahovom rozpore napadnutého § 23 ods. 2 vyhlášky s navrhovateľom
označenými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ústavný súd dospel
k záveru o nedostatku dôvodov na vyslovenie navrhovateľom požadovaného nesúladu § 23
ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii.
3.2.3 K namietanému nesúladu § 23 ods. 2 vyhlášky s čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9
ods. 1 listiny
Znenia čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny sú takmer identické a v súlade s nimi:
„Nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo služby“ s výnimkami uvedenými v odseku
2 písm. a) až e) ústavy, resp. a) až d) listiny.
Na podporu tejto časti návrhu navrhovateľ uviedol, že právny režim odmien správcov
konkurzných podstát upravený v napadnutých ustanoveniach vyhlášky je v rozpore
s ústavným zákazom nútenej práce, keďže „Činnosť správcu konkurznej podstaty v súlade
so zákonom, na základe ktorej mu nevznikne žiadny nárok na odmenu má charakter nútenej
práce, čo je v právnom štáte neakceptovateľné.“. Podľa názoru navrhovateľa je
„povinnosťou zákonodarcu, ak už poveril správcu vykonávaním určitej verejnej funkcie,
zabezpečiť mu odmenu za výkon tejto činnosti ak bola vykonávaná v súlade s príslušnými
právnymi predpismi“. Na podporu svojho tvrdenia uvádza aj nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. Pl. ÚS 36/01, v ktorom sa uvádza, že „... činnosť správcu konkurznej
podstaty spadá pod ochranu pred nútenými prácami podľa čl. 9 ods. 1 Listiny základných
práv slobôd“. Hoci ani ústava a ani listina neobsahujú záväznú definíciu termínov „nútené
práce alebo služby“, ich spoločným znakom je, že upravujú jedno zo základných ľudských
práv, ktoré tvorí aj predmet úpravy viacerých medzinárodných dohovorov o ľudských
právach a základných slobodách. Konkrétne ide o čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) z roku 1950, ktorý uvádza, že „Od nikoho
sa nebude požadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce“. Rovnaké znenie má aj
čl. 5 Charty základných práv Európskej únie tvoriacich súčasť tzv. Lisabonskej zmluvy.
Ďalšími medzinárodnými dohovormi sú dohovory Medzinárodnej organizácie práce (ďalej
len „MOP“), a to Dohovor MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci z r. 1930 a Dohovor
MOP č. 105 o zrušení povinnej práce z r. 1957. V tejto súvislosti možno uviesť, že ústavný
súd na margo takýchto prípadov už v r. 1993 uviedol, že: „prevažná väčšina základných
práv alebo slobôd uvedených v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky predstavuje
ústavnú transformáciu medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky v oblasti
medzinárodnoprávnej zmluvnej úpravy základných práv a slobôd“. V dôsledku toho
«neexistuje žiadny právny alebo faktický dôvod, aby bol pre potreby konania o súlade
právnych predpisov pred ústavným súdom poskytovaný „termínu...“ odlišný výklad, pokiaľ
existujú platné medzinárodné zmluvy... a existuje medzinárodne uznávaný výklad termínu,
ku ktorému je možné dospieť použitím výkladových pravidiel medzinárodného zmluvného
práva» (PL. ÚS 5/93).
K výkladu termínov nútená alebo povinná práca preto možno dospieť použitím
príslušných medzinárodných dohovorov v rámci a v zmysle ktorých sa vykladajú aj čl. 18
ods. 2 ústavy a čl. 9 ods. 1. listiny. Pokiaľ ide o dohovor, tento neprináša vlastnú definíciu
termínov „nútená alebo povinná práca“.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa odvoláva
na dohovory MOP. Takto sa Komisia pre ľudské práva v prípade Iversen z r. 1968 a ESĽP
v prípade Van Der Mussele z r. 1983 odvolali na Dohovor MOP č. 29 o nútenej alebo
povinnej práci z r. 1930. Podľa jeho čl. 2 treba pod nimi rozumieť akúkoľvek prácu alebo
službu, ktorá je od osoby vyžadovaná pod hrozbou akéhokoľvek potrestania a na výkon
ktorej sa osoba neponúkla dobrovoľne. Nedobrovoľnosť (resp. výkon práce proti vôli
osoby) používa ako kritérium pre nútenú alebo povinnú prácu aj ďalšia judikatúra
štrasburského súdu, ktorá sa priamo neodvoláva na dohovory MOP. Základné prvky nútenej
alebo povinnej práce sú podľa Komisie pre ľudské práva dané tým, že „Takúto prácu alebo
službu musí pracovník vykonávať proti svojej vôli a príkaz na jej vykonávanie je
nespravodlivý, prípadne spôsobujúci útrapy, alebo že samotný výkon práce alebo
služby spôsobuje pracovníkovi útrapy“ (sťažnosť č. 4653/70, X v. FRG,
sťažnosť č. 8410/78, X v. FRG, sťažnosť č. 9322/81, X v. Holandsko a i.).
Prvým kritériom, ktoré tvorí súčasť nútenej alebo povinnej práce, je jej
nedobrovoľný výkon, keď je osoba nútená prácu vykonávať proti svojej vôli. Druhým
kritériom je, že príkaz na výkon takejto práce, ako aj práca samotná osobe spôsobuje rôzne
útrapy. Použitie tohto kritéria však nie je namieste, pokiaľ práca alebo služba nevybočuje
z normálneho rámca pracovnej činnosti alebo služby.
Samostatným kritériom, podľa ktorého by bolo možné určité práce alebo služby
hodnotiť ako nútené alebo povinné, však nie je odmena (resp. nedostatok odmeny)
za vykonávanú prácu, hoci vo viacerých prípadoch právnikov, advokátov alebo notárov,
ktorí boli nútení vykonávať prácu ex offo buď zadarmo alebo za nízke sumy, uvádzali aj
tento dôvod (sťažnosť č. 4653/70, X v. FRG – nemecký právnik, sťažnosti č. 4897/71
a č. 5219/71 – rakúski právnici, sťažnosť č. 8410/78 X v. FRG – nemecký verejný notár
a iné). Napriek tomu, že štrasburské orgány ich situáciu v daných prípadoch vyhodnotili ako
„neuspokojivú“, nerozhodli (vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadov), že porušuje čl. 4
dohovoru. Berúc do úvahy tieto skutočnosti preto ústavný súd skúmal, či skutočnosti
uvádzané navrhovateľom možno kvalifikovať ako nútenú alebo povinnú prácu správcu
konkurznej podstaty v prípadoch konkurzov zrušených pre nedostatok majetku, v ktorých
by dochádzalo k bezodplatnému výkonu jeho funkcie.
Prvým kritériom, ktoré rozhoduje o charaktere práce a/alebo služby ako nútenej alebo
povinnej, je ich nedobrovoľná povaha, keďže jej výkon sa od pracovníka vynucuje
napríklad pod hrozbou sankcie (čl. 2 Dohovoru MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci).
Navrhovateľ tento aspekt nútenej práce vo svojom návrhu žiadnym spôsobom
neodôvodňuje vo vzťahu k výkonu funkcie správcu konkurznej podstaty a iba na jednom
mieste stručne uvádza: „Ak už konkurz za týchto okolností (napriek nedostatku majetku
dlžníka), ktorý sa ukáže až dodatočne... vyhlásený bol, správca je nútený súdom vykonávať
činnosť po uskutočnení prvej schôdze veriteľov bez nároku na odmenu.“ Ku kritériu nútenej
povahy práce správcu konkurznej podstaty možno uviesť, že záujemcovia sa pre ňu
rozhodujú dobrovoľne a na základe vlastnej žiadosti. Zákon č. 8/2005 Z. z. o správcoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov vo svojom § 24 ods. 1 uvádza, že „Zápis
do zoznamu správcov vykonáva ministerstvo na základe písomnej žiadosti osoby, ktorej sa
zápis do zoznamu týka“, a „Ak žiadateľ spĺňa predpoklady na zápis do zoznamu správcov,
ministerstvo do 30 dní od doručenia úplnej žiadosti zapíše žiadateľa do zoznamu
správcov...“ (odsek 5). Vo svojej činnosti sa správcovia spravujú platnými právnymi
predpismi, v dôsledku čoho sú si dopredu vedomí, že v prípadoch zrušenia konkurzov pre
nedostatok majetku môže nastať situácia, že za výkon svojej funkcie nedostanú odmenu.
Táto skutočnosť však „dodatočne“ (ex post) nerobí z výkonu funkcie správcu konkurznej
podstaty nútenú alebo povinnú prácu v zmysle ústavy a ani listiny.
Podľa platnej právnej úpravy nemožno charakterizovať výkon funkcie správcu
konkurznej podstaty v prípadoch konkurzných konaní zrušených pre nedostatok majetku ani
ako nespravodlivý alebo spôsobujúci útrapy, keďže jeho činnosť tvorí normálnu
(prirodzenú) súčasť bežnej agendy správcov konkurzných podstát vyplývajúcej z ich
výlučnej právomoci na poskytovanie právnych služieb takéhoto druhu.
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ani prípadný
bezodplatný výkon funkcie správcu konkurznej podstaty, ku ktorému dochádza
v konkurzných konaniach zrušených pre nedostatok majetku, nenapĺňa kritériá rozhodujúce
pre posúdenie práce alebo služby ako nútenej alebo povinnej podľa čl. 18 ods. 1 ústavy
a čl. 9 ods. 1 listiny, preto nebolo možné dôjsť k záveru, že napadnuté ustanovenie § 23
ods. 2 vyhlášky je v rozpore s čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu v časti namietaného nesúladu § 23 ods. 2
vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii a s čl. 18 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 listiny nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2014