Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 107/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2014 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Ľubomíra

Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej,

Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu Krajského súdu v Košiciach na začatie

konania o súlade ustanovenia § 23 ods. 2 a § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ako aj s a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd takto

rozhodol:

1. Konanie o návrhu Krajského súdu v Košiciach na vyslovenie nesúladu § 13 ods. 2

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa

vykonávajú niektoré ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, s § 43 ods. 1

a v spojení s o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj s čl. 18

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd

z a s t a v u j e .

2. Vo zvyšnej časti návrhu Krajského súdu v Košiciach n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -7 z 2. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie návrh Krajského súdu

v Košiciach, zastúpeného predsedom senátu „3 CoKR“ (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie

konania o súlade ustanovenia § 23 ods. 2 a § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „vyhláška“), s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení

s o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“), ako aj s (ďalej len „“)

a čl. 9 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“).

Navrhovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil nesúlad

napadnutých ustanovení vyhlášky s označenými ustanoveniami zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, ako aj s označenými článkami a listiny.

V odôvodnení svojho návrhu navrhovateľ okrem iného uvádza:

«V predmetnej právnej veci týkajúcej sa konkurzu na majetok spoločnosti

GASTROSERVIS Košice, s.r.o., so sídlom Európska trieda 11, Košice..., Okresný súd

Košice I ako príslušný konkurzný súd nepriznal správcovi konkurznej podstaty... odmenu

z dôvodu, že konkurz bol zrušený pre nedostatok majetku úpadcu...

„Vzhľadom nato, že k zrušeniu konkurzu pre nedostatok majetku došlo až po konaní

prvej schôdze veriteľov a po uhradení paušálnej odmeny správcovi a vzhľadom

na skutočnosť, že konkurz bol zrušený pre nedostatok majetku, rozhodol súd o nepriznaní

odmeny ustanovenému správcovi. Súd pri svojich úvahách vychádzal z § 134 ods. 2

Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , v zmysle

ktorého patrí správcovi odmena zo speňažovania iba za predpokladu, že výťažok

zo speňaženia dosiahol vyššiu hodnotu, než akú predstavujú priradené pohľadávky proti

podstate.“

Krajský súd v Košiciach v rámci konania o odvolaní zistil rozpor medzi príslušnými

právnymi predpismi upravujúcimi odmeňovanie správcu konkurznej podstaty v prípade, ak

bol konkurz na majetok úpadcu zrušený pre nedostatok majetku.

Podľa § 102 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, „súd rozhodne aj bez

návrhu o zrušení konkurzu pre nedostatok majetku, ak zistí, že majetok úpadcu nepostačuje

ani na úhradu pohľadávok proti podstate; v uznesení súd rozhodne aj o odmene

a výdavkoch správcu, ktoré sa platia z majetku dlžníka, preddavku na úhradu odmeny

a výdavkov predbežného správcu alebo preddavku na úhradu nákladov konkurzu“.

Citované ustanovenie zakotvuje hmotnoprávnu podmienku zrušenia konkurzu pre

nedostatok majetku súdom – touto podmienkou je, že majetok úpadcu nepostačuje

na úhradu pohľadávok proti podstate a zároveň aj v tomto prípade výslovne priznáva

správcovi právo na odmenu.

Uvedená úprava nadväzuje na § 43 ods. 1 druhú vetu Zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, podľa ktorého za „výkon funkcie po konaní prvej schôdze veriteľov má

správca nárok na odmenu určenú ako percento zo speňaženia majetku podliehajúceho

konkurzu určeného na uspokojenie veriteľov prihlásených pohľadávok“.

v ustanovení § 23 ods. 2, podľa ktorého „ak bol konkurz zrušený pre nedostatok majetku

(§ 102 ods. 1 zákona) po konaní prvej schôdze veriteľov, správcovi patrí paušálna odmena

podľa § 12 a odmena z výťažku podľa § 13 až 22; iná odmena správcovi nepatrí“,

priznávajú správcovi konkurznej podstaty právo na odmenu aj v prípade zrušenia konkurzu

pre nedostatok majetku. Aplikáciou § 13 ods. 2, na ktorý predmetné ustanovenie § 23 ods. 2

vyhlášky odkazuje, však nemožno nikdy dospieť k inému záveru, než k tomu,

že správca má nárok na odmenu z výťažku vo výške 0 eur, a to z nasledujúceho dôvodu:

Podľa vyhlášky č. „výťažkom na účely určenia odmeny

z výťažku sa rozumie suma peňažných prostriedkov v eurách priradená k dotknutej

súpisovej zložke majetku ako výťažok zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu

podľa zásad ustanovených zákonom znížená o sumu priradených pohľadávok proti

podstate“.

V prípade zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku suma priradených pohľadávok

proti podstate bude vždy vyššia, než je výťažok zo speňaženia, pretože podľa § 87 ods. 5

Zákona o konkurze a reštrukturalizácii „po vzniku pohľadávky proti podstate správca

priradí pohľadávku proti podstate k tej súpisovej zložke majetku, v súvislosti s ktorou

pohľadávka proti podstate vznikla. Ak pohľadávka proti podstate vznikla v súvislosti

s viacerými súpisovými zložkami majetku, správca pomerne rozpočíta pohľadávku proti

podstate medzi dotknuté súpisové zložky majetku... Ak nie je možné určiť, v súvislosti

s ktorou súpisovou zložkou majetku pohľadávka proti podstate vznikla, správca rozpočíta

pohľadávku proti podstate medzi všetky súpisové zložky majetku“. Z citovaného

ustanovenia vyplýva, že správca je povinný každú pohľadávku proti podstate priraďovať k

súpisovým zložkám majetku“.

Situácia, kedy by správcovi vznikol nárok na odmenu z výťažku pri zrušení konkurzu

pre nedostatok majetku, nemôže podľa § 13 ods. 2, na ktoré odkazuje § 23 ods. 2 vyhlášky

č. , nikdy nastať, pretože:

- Pohľadávky proti podstate prevyšujú výťažok zo speňaženia

- Každá pohľadávka proti podstate musí byť priradená k určitej spisovej zložke

majetku. To znamená, že napriek akokoľvek zrealizovanému speňaženiu konkurznej

podstaty bude výťažok zo speňaženia po odpočítaní priradených pohľadávok proti podstate

vždy v mínuse.

Uvedené ustanovenia vyhlášky z toho dôvodu podľa názoru Krajského súdu

v Košiciach odporujú príslušným ustanoveniam o konkurze

a reštrukturalizácii, ktoré správcovi právo na odmenu aj v tomto prípade priznávajú.

Zároveň súd poukazuje aj na širšie zákonné a ústavnoprávne súvislosti nastolenej

problematiky odmeňovania správcov v konkurze, ktorá bola v podobnom prípade aj

predmetom konania Ústavného súdu českej republiky o súlade právnych predpisov (nález

z 25. 06. 2002, publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 403/2002 Sb.):

1. O vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka a ustanovení správcu konkurznej

podstaty rozhoduje súd, pričom podmienkou vyhlásenia konkurzu je práve existencia

majetku postačujúceho na úhradu nákladov konkurzu (§ 20 ods. 1 per analogiam), ktorými

sú vlastne pohľadávky proti podstate.

2. a vyhláška určujú priebeh konkurzu tak, že či

už predbežný správca pri podaní správy o stave majetku dlžníka alebo správca konkurznej

podstaty pri zverejnení súpisu konkurznej podstaty, určujú hodnotu majetku bez toho, aby

v tej dobe poznali situáciu speňažovateľnosti úpadcovho majetku. Predpoklad tejto

speňažiteľnosti v čase rozhodovania o vyhlásení konkurzu môže byť diametrálne odlišný

od reality v čase speňažovania. Správca sa dostane často do situácie, že aj po vykonaní

množstva práce a vynaložení značných nákladov, je výťažok zo speňaženia veľmi malý,

pričom vzhľadom na citované ustanovenie vyhlášky č. nebude

mať bez vlastného zavinenia nikdy nárok na vyplatenie odmeny za vykonanú prácu.

3. Ak už konkurz za takýchto okolností (napriek nedostatku majetku dlžníka, ktorý sa

ukáže až dostatočne, ako tomu bolo v tomto prípade) súdom vyhlásený bol, správca je

nútený súdom vykonávať činnosť po uskutočnení prvej schôdze veriteľov bez nároku

na odmenu. Odborné a nákladné činnosti ako speňažovanie majetku, organizovanie

dražieb, prípadné prevádzkovanie podniku po vyhlásení konkurzu, uspokojovanie

pohľadávok proti podstate, ich priraďovanie k súpisovým zložkám majetku, vedenie

pracovno-právnej agendy, účtovnej evidencie, zabezpečovanie archivácie, atď., vykonáva

správca pre veriteľov a pre štát úplne zadarmo, pretože v prípade zrušenia konkurzu aj tak

nedostane žiadnu odmenu.

4. Okrem vyššie uvedeného, súd poukazuje aj na praktický aspekt, že správcovi

od určitého momentu môže byť z hľadiska odmeny jedno, za akú sumu speňaží majetok

úpadcu, najmä ak mu budú doručované prihlášky proti podstate, ktoré budú zjavne

prevyšovať hodnotu majetku uvedenú v súpise konkurznej podstaty (ak mal úpadca

zamestnancov, je táto situácia pravidlom). Ustanovenie § 23 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 2

vyhlášky č. , pri ktorej výška výťažku speňaženia prestane byť motivačným

faktorom pre správcu konkurznej podstaty, smeruje proti samotnej podstate konkurzného

konania a vytvára značnú nerovnosť v právnom postavení medzi správcami konkurznej

podstaty rôznych úpadcov.

5. Český ústavný súd v náleze z 25. 6. 2002, ktorý bol publikovaný

v Zbierke zákonov pod č. 403/2002 Sb., uviedol, že činnosť správcu konkurznej podstaty

spadá pod ochranu pred nútenými prácami podľa článku 9 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (resp. z výnimiek ustanovených v ods. 2, ktoré by umožňovali štátu uložiť správcovi

povinnosť, aby určitú činnosť (celé konkurzné konanie, s ktorým má nepochybne vysoké

náklady) vykonával pre štát zadarmo.

6. Podľa názoru súdu je povinnosťou zákonodarcu, ak už poveril správcu

vykonávaním určitej verejnej funkcie, zabezpečiť mu právo na odmenu za výkon tejto

činnosti, pokiaľ bola vykonaná v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Činnosť správcu

konkurznej podstaty v súlade so zákonom, na základe ktorej mu nevznikne žiadny nárok

na odmenu, má charakter nútenej práce, čo je v právnom štáte neakceptovateľné.

7. Nad rámec tohto návrhu súd poukazuje na skutočnosť, že obdobná situácia, keby

štát poverí osobu zapísanú v Zozname správcom výkonom určitej činnosti bez toho, aby mu

garantoval právo na riadnu odmenu za vykonanú prácu, nastáva aj pri ustanovení

likvidátora obchodnej spoločnosti súdom podľa . Podľa

ods. 6 sa odmena a výdavky likvidátora uhrádzajú z majetku spoločnosti, pričom ak

spoločnosť majetok nemá, likvidátor nemá žiadnu možnosť získať odmenu, napriek riadne

vykonanej činnosti, na základe rozhodnutia súdu.

Krajský súd z týchto dôvodov právoplatne prerušil konanie podľa § 109 ods. 1

písm. b/ a podáva tento návrh na začatie konania.

Krajský súd navrhuje, aby ústavný súd v pléne po predbežnom prerokovaní tento

návrh na začatie konania prijal a po vykonanom ústneho verejného pojednávania vyniesol

tento nález

Ustanovenie a vyhl. č. je v rozpore s

ods. 1 a v spojení s ako aj

SR a čl. 9 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.»

II.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie vyzval ústavný súd Národnú radu Slovenskej

republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“),

zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“), na vyjadrenie k návrhu a oznámenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo verejné ústne pojednávanie.

Predseda národnej rady listom č. PREDS-690/2011 z 13. februára 2012 k návrhu

krajského súdu zaujal toto stanovisko:

„... Národná rada nie je účastníkom konania, pretože v konaní ide o preskúmanie

vyhlášky, ktorú vydalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky na základe zákona.

Z uvedeného dôvodu sa Národná rada k meritu veci nevyjadruje...“

Predseda národnej rady ako prílohu k tomuto vyjadreniu predložil ústavnému súdu

návrh zákona o konkurze a reštrukturalizácii (tlač 835) vrátane dôvodovej správy a záznamu

z rozpravy o návrhu zákona na schôdzi národnej rady.

Vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, vo svojom vyjadrení

č. z 28. decembra 2011 uviedla:

„Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o návrhu Krajského

súdu v Košiciach vyniesol nasledovné uznesenie:

Konanie o návrhu na začatie konania sa zastavuje.

Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky súhlasí, aby Ústavný súd Slovenskej republiky, v súlade s ust. § 30 ods. 2 zákona

č. upustil od ústneho pojednávania...

Ministerstvo spravodlivosti SR vypracovalo vyhlášku z 8. decembra 2011, ktorou sa

mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. , ktorou sa

vykonávajú niektoré ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Táto vyhláška bola

dňa 23. decembra 2011 zverejnená v Zbierke Z. z, pričom

účinnosť nadobudne dňa 1. januára 2012. V citovanej vyhláške sa okrem iného mení aj § 13

ods. 2.

Za výkon funkcie správcu má správca právo na odmenu. Podrobnosti o výške, druhu

a spôsobe určenia odmeny správcu v konkurze ustanovuje všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý vydalo Ministerstvo spravodlivosti SR na základe splnomocnenia

obsiahnutého v zákone o konkurze a reštrukturalizácii. Zákon o konkurze

a reštrukturalizácii upravuje iba právo na odmenu a základné pravidlá pre jej priznávanie.

§ 13 ods. 2 vyhlášky ustanovuje výpočtový základ odmeny správcu za výkon funkcie

po konaní prvej schôdze veriteľov. § 23 ods. 2 vyhlášky ustanovuje odmenu správcu, ak bol

konkurz zrušený pre nedostatok majetku po konaní prvej schôdze veriteľov, pričom odkazuje

aj na § 13 vyhlášky.

Správca je povinný dodržiavať pri speňažovaní okrem iných zásad zásadu

minimalizácie nákladov správy a speňažovania. Právna úprava pôsobila motivačne, keď

znižovala výpočtový základ odmeny správcu o náklady konkurzu (pohľadávky proti

podstate). Pohľadávkami proti podstate sú všetky náklady konkurzu, aj tie, ktorých výšku

správca nevie ovplyvniť. Preto ostatná novela vyhlášky ustanovuje, že výťažok na účely

určenia odmeny správcu sa znižuje iba o náklady speňaženia všeobecnej a oddelenej

podstaty okrem nákladov, ktoré schválil príslušný orgán.

Dňa 1. januára 2011 nadobudne účinnosť , ktorým sa mení

a dopĺňa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon obsahuje novú úpravu pohľadávok proti podstate. Pre prípad, že výťažok

zo speňaženej konkurznej podstaty nebude postačovať ani na úhradu všetkých pohľadávok

proti podstate, upravuje sa poradie, v ktorom sa majú tieto pohľadávky proti podstate

uspokojiť. Náklady speňaženia podstaty, rozvrhu a odmena správcu sú zaradené v tomto

poradí na prvé miesto.

§ 23 vyhlášky upravuje odmenu správcu v prípade zrušenia konkurzu pre nedostatok

majetku po konaní prvej schôdze veriteľov takým spôsobom, že priznáva správcovi paušálnu

odmenu podľa § 12 a odmenu z výťažku podľa § 13 až 22; iná odmena správcovi nepatrí.

Úpravou výpočtového základu v novele vyhlášky č. a poradia pohľadávok

proti podstate v sa dosiahlo, že nenastane situácia, keď by

správcovi nevznikol nárok na odmenu po odpočítaní ostatných pohľadávok proti podstate,

prípadne, že by sa niektoré pohľadávky proti podstate uspokojovali v skoršom poradí.

Odmena správcu je podľa zákona pohľadávkou proti úpadcovi. Aby bolo možné

uhradiť náklady konania, predbežný správca pred vyhlásením konkurzu skúma existenciu

majetku. Na úhradu nákladov konkurzu slúži aj preddavok zložený účastníkom konkurzného

konania. Pre porovnanie s českou právnou úpravou v čase rozhodovania ústavného súdu

(navrhovateľom citované rozhodnutie českého ústavného súdu ), v zákona

č. 94/1996 Sb., ktorým sa novelizoval zákon č. 328/1991 Sb., sa opustila vyhľadávacia

zásada v konkurznom konaní pri zisťovaní majetku dlžníka pred vyhlásením konkurzu.

Niektoré osoby, ktoré podávali návrh na vyhlásenie konkurzu, bolo možné tiež oslobodiť od

povinnosti zaplatiť zálohu na náklady konkurzu. Toto ustanovenie umožňujúce oslobodenie

od povinnosti platiť záloh na náklady konkurzu, český ústavný súd v citovanom náleze

nakoniec zrušil.

Vykonávací predpis, ktorým je , môže ustanoviť iba

podrobnosti o výške, druhu a spôsobe určenia odmeny správcu v konkurze. Nemôže nad

rámec zákona stanoviť zdroj, prípadne subjekt, ktorý by hradil odmenu správcu v prípade,

ak je predĺžená konkurzná podstata...

Podľa ustanovenia , Ústavný súd

rozhoduje o súlade b) nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s , s ústavnými

zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej

republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so

zákonmi.

Podľa ustanovenia , ak ústavný súd svojím

rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad,

strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány,

ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia

rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s , s ústavnými zákonmi

a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide

o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy

uvedené v odseku i písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi

predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov Štátnej správy. Ak tak neurobia,

také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od

vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa ustanovenia , ak preskúmavané právne

predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu Ústavného súdu, konanie sa zastaví.

V zmysle citovaných ustanovení právnych predpisov rozhoduje Ústavný súd

Slovenskej republiky o nesúlade právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom

vyššej právnej sily a s medzinárodnou zmluvou len v tom prípade, ak sú tieto právne

predpisy platné a účinné. Ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred

vyhlásením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, konanie sa zastaví.

V súlade s vyššie uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že ustanovenie § 13 ods. 2

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. v navrhovateľom napadnutom

znení stratí platnosť nadobudnutím účinnosti vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR

č. , ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR

č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (dňom 1. januára 2012), je daný dôvod na zastavenie konania o súlade právnych

predpisov vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. .“

Krajský súd, ako aj vláda, v zastúpení ministerkou spravodlivosti Slovenskej

republiky, oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa rozhoduje ústavný súd o súlade nariadení vlády,

všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy s , s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými

vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, a so zákonmi.

Takýto návrh podľa a môže (musí) podať

okrem iného aj súd, ak sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo

jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prerokúvanej veci, odporuje ústave, ústavnému

zákonu, medzinárodnej zmluve podľa alebo zákonu. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu krajského súdu,

ktorým sa domáha vyslovenia nesúladu § 23 ods. 2 a § 13 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1

a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a s čl. 18 ods. 1

a listiny.

Podľa nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo služby.

Podľa čl. 9 ods. 1 listiny nikoho nemožno podrobiť núteným prácam alebo službám.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii správca má za výkon

funkcie do konania prvej schôdze veriteľov nárok na paušálnu odmenu, ktorej výšku určí

súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov. Za výkon funkcie po konaní prvej

schôdze veriteľov má správca nárok na odmenu určenú ako percento z výťažku

zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu určeného na uspokojenie veriteľov

prihlásených pohľadávok.

Podľa § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom

do 31. decembra 2011 (v znení účinnom v čase podania návrhu) po vzniku pohľadávky proti

podstate správca priradí pohľadávku proti podstate tej súpisovej zložke majetku, v súvislosti

s ktorou pohľadávka proti podstate vznikla. Ak pohľadávka proti podstate vznikla

v súvislosti s viacerými súpisovými zložkami majetku, správca pomerne rozpočíta

pohľadávku proti podstate medzi dotknuté súpisové zložky majetku podľa ich vzájomnej

hodnoty, pričom vychádza z hodnoty uvedenej v súpise; ak je už súpisová zložka majetku

speňažená, správca vychádza z hodnoty ešte nerozvrhnutého výťažku zo speňaženia. Ak nie

je možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku pohľadávka proti podstate

vznikla, správca rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi všetky súpisové zložky

majetku; ak však pohľadávka proti podstate vznikla v súvislosti s uplatňovaním

odporovacieho práva, správca pomerne rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi tie

súpisové zložky majetku, ktoré tvoria tú podstatu, ktorá môže mať z uplatňovania

odporovacieho práva prospech. Pohľadávky proti podstate priradené súpisovej zložke

majetku vylúčenej zo súpisu správca rozpočíta novým spôsobom. O priraďovaní

a rozpočítavaní pohľadávok proti podstate správca vedie prehľadnú evidenciu tak, aby z nej

bol nepochybný veriteľ, právny dôvod, čas vzniku a čas uspokojenia pohľadávky proti

podstate, ako aj jej priradenie súpisovej zložke majetku a dôvod tohto priradenia. Evidenciu

pohľadávok proti podstate správca vedie osobitne pre všeobecnú podstatu a osobitne

pre každú oddelenú podstatu.

Podľa § 102 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd rozhodne aj bez návrhu

o zrušení konkurzu pre nedostatok majetku, ak zistí, že majetok úpadcu nepostačuje ani

na úhradu pohľadávok proti podstate; v uznesení súd rozhodne aj o odmene a výdavkoch

správcu, ktoré sa platia z majetku dlžníka, preddavku na úhradu odmeny a výdavkov

predbežného správcu alebo preddavku na úhradu nákladov konkurzu.

Podľa § 204 písm. e) zákona o konkurze a reštrukturalizácii všeobecne záväzný

právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví podrobnosti o výške, druhu a spôsobe

určenia odmeny správcu v konkurze.

Podľa § 206a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „), konania

začaté pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2

neustanovuje inak.

3.1 K rozhodovaniu o súlade § 13 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1

v spojení s zákona o konkurze a reštrukturalizácii a s

a čl. 9 ods. 1 listiny

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v znení účinnom do 31. decembra 2011 výťažkom

na účely určenia odmeny z výťažku sa rozumie suma peňažných prostriedkov v eurách

priradená k dotknutej súpisovej zložke majetku ako výťažok zo speňaženia majetku

podliehajúceho konkurzu podľa zásad ustanovených zákonom (§ 91 ods. 4 zákona) znížená

o sumu priradených pohľadávok proti podstate.

Dňa 8. decembra 2011 bola s účinnosťou od 1. januára 2012 vydaná ministerstvom

spravodlivosti , ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré

ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „).

Článkom I bodom 4 vyhlášky č. boli slová „priradených pohľadávok proti

podstate“ v § 13 ods. 2 vyhlášky nahradené slovami „nákladov speňaženia všeobecnej

a oddelenej podstaty okrem nákladov, ktoré schválil príslušný orgán (§ 82 zákona)“.

nadobudla podľa jej článkom II účinnosť 1. januára 2012.

Ustanovenie vyhlášky teda v znení vyhlášky č. znie:

„Výťažkom na účely určenia odmeny z výťažku sa rozumie suma peňažných prostriedkov

v eurách priradená k dotknutej súpisovej zložke majetku ako výťažok zo speňaženia

majetku podliehajúceho konkurzu podľa zásad ustanovených zákonom (§ 91 ods. 4 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii) znížená o sumu nákladov speňaženia všeobecnej a

oddelenej podstaty okrem nákladov, ktoré schválil príslušný orgán (§ 82 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii)“.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak preskúmavané

právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre dôsledne zastával názor, že

návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov alebo ich jednotlivých ustanovení

sa vecne zaoberá iba za predpokladu, že právny predpis alebo jeho jednotlivé ustanovenia

nestratili platnosť pred skončením konania pred ústavným súdom (,

, , ). V neskoršom období začal ústavný súd

považovať uvedenú judikatúru za prekonanú, vychádzajúc zo znenia

obsahujúceho návrhové oprávnenie všeobecného súdu podať návrh na začatie konania

o súlade právneho predpisu týkajúceho sa ním prerokúvanej veci, ktoré podanie návrhu

nepodmieňuje platnosťou napadnutého právneho predpisu. Zo zásady ústavne súladného

výkladu ( ) možno vyvodiť záver, že v prípadoch, ak má všeobecný súd

prerokúvanú vec rozhodnúť podľa právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého

ustanovenia, ktorý/é už bol/o zrušený/é, ale je v dôsledku prechodných ustanovení tohto

alebo iného právneho predpisu uplatniteľný/é pre rozhodnutie v konkrétnej veci, sa

ustanovenie o zastavení konania pred ústavným

súdom, ktoré má len právnu silu zákona, nepoužije. Zastavenie konania v takýchto

prípadoch by popieralo zmysel a účel konania o súlade právnych predpisov iniciovaného

všeobecnými súdmi v súvislosti s ich rozhodovacou činnosťou podľa

a bolo by aj v rozpore s koncepciou špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly

ústavnosti právnych predpisov, z ktorého vychádza , a výrazom neprimeraného

príklonu k formalistickému chápaniu ochrany ústavnosti ().

Vzhľadom na zmenu znenia ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky ústavný súd

predovšetkým skúmal, či jeho pôvodne napadnuté znenie je stále uplatniteľné vo veci,

v ktorej má krajský súd rozhodovať. Ústavný súd však zistil, že

neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia vzťahujúce sa na konania začaté

do 1. januára 2012. Preto má v danej konkurznej veci krajský súd povinnosť

pri rozhodovaní o odmene správcu konkurznej podstaty po 31. decembri 2011 použiť už iné

znenie § 13 ods. 2 vyhlášky ako to, ktoré bolo predsedom senátu krajského súdu napadnuté.

pritom nezmenila text vyhlášky len v nepodstatnej

časti, ale zásadným spôsobom modifikovala určenie odmeny správcu konkurznej podstaty

po prvej schôdzi veriteľov.

V dôsledku straty platnosti napádaného znenia ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky,

ktoré už v danej veci nie je aplikovateľné, preto bolo na mieste vo vzťahu k tomuto

ustanoveniu konanie zastaviť. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že súčasne

s nadobudnutím účinnosti nového znenia § 13 ods. 2 vyhlášky (1. januára 2012) bol

podstatne zmenený aj zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, ktorý sa má vzhľadom na prechodné ustanovenie (§ 206a zákona

o konkurze a reštrukturalizácii) použiť v krajským súdom prerokúvanej veci ešte v znení

pred 1. januárom 2012. Predmetom tohto konania pred ústavným súdom totiž nie je ústavný

prieskum súladu označeného ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii

s niektorým z článkov či medzinárodnej zmluvy, s ktorou vyslovila národná rada

súhlas, ale abstraktná kontrola ústavnosti § 13 ods. 2 vyhlášky v znení, ktoré v priebehu

konania pred ústavným súdom stratilo platnosť a v krajským súdom prerokúvanej veci už

toho času nie je ani uplatniteľné. Ústavný súd preto konanie v časti, ktorou navrhovateľ

namietal nesúlad § 13 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5

zákona o konkurze a reštrukturalizácii a s a listiny, zastavil.

3.2 K rozhodovaniu o súlade § 23 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1

v spojení s zákona o konkurze a reštrukturalizácii a s

a čl. 9 ods. 1 listiny

Podľa § 23 ods. 2 vyhlášky ak bol konkurz zrušený pre nedostatok majetku (§ 102

ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) po konaní prvej schôdze veriteľov, správcovi

patrí paušálna odmena podľa § 12 a odmena z výťažku podľa § 13 až § 22, iná odmena

správcovi nepatrí.

Vyhláškou č. nebolo znenie vyhlášky počas konania

ústavného súdu zmenené, a tak ostalo ústavnému súdu posúdiť jeho súladnosť

s navrhovateľom označenými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

a listiny.

3.2.1 K súladu vyhlášky so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii v zmysle

a v rámci jeho splnomocňovacieho ustanovenia § 204

Podľa ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov

a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to

splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom,

ktorý ustanoví zákon.

Uvádzaný článok je ústavným súdom vykladaný tak, že vláda ani ministerstvá

a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne záväzný právny predpis upravujúci

spoločenské vzťahy, ktoré národná rada neupravila zákonom. Všeobecne záväzným

právnym predpisom orgánu výkonnej moci nemožno upraviť spoločenský vzťah vo väčšom

rozsahu, než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu ().

Právomoc orgánov uvedených v vylučuje, aby tieto mohli upraviť aj

iné (nové) povinnosti než tie, ktoré už upravil zákon splnomocňujúci tieto orgány

na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu. Tým však nie je vylúčené, aby tieto

predpisy neupravovali také práva a povinnosti, ktoré napomáhajú realizácii (vykonaniu,

uskutočneniu) tých práv a povinností, ktoré upravuje splnomocňovací zákon. Vykonávacie

právne predpisy nesmú regulovať konkrétny právny vzťah nad rámec zákona. To ďalej

znamená, že vykonávacím právnym predpisom nemožno subjektom právnych vzťahov

ukladať také právne povinnosti, ktoré zákon neupravuje. Pri ich prípadnom uložení sa

v právnom predpise musia zachovať základné práva a slobody ().

Účelom konkurzu je dosiahnutie pre veriteľov čo najvyššej miery uspokojenia ich

pohľadávok. Za výkon funkcie správcu má správca právo na odmenu, ako to vyplýva z § 43

ods. 1 a 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zároveň zákon v § 43 ods. 2 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii upravuje aj pravidlá jej priznávania a v ustanovení § 204

písm. e) zákona o konkurze a reštrukturalizácii splnomocňuje ministerstvo spravodlivosti

na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý ustanoví podrobnosti o výške,

druhu a spôsobe určenia odmeny správcu v konkurze.

Na ten účel vydalo ministerstvo spravodlivosti vyhlášku, ktorá v § 23 ods. 2 upravuje

druhy odmeny správcu v prípade zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku, čím dochádza

ku konkretizácii § 102 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého súd

v uznesení o zrušení konkurzu pre nedostatok majetku rozhoduje aj o odmene a výdavkoch

správcu, ktoré sa platia z majetku dlžníka.

Vyhláška nemení právny vzťah upravený zákonom a neupravuje ani nový právny

vzťah s novými prvkami. Napadnuté ustanovenie vyhlášky v skutočnosti napomáha

realizácii práva na odmenu upraveného v § 43 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

rozsah zmocnenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii teda neprekračuje, a preto nie je

z hľadiska medzí ustanovených § 204 písm. e) zákona o konkurze a reštrukturalizácii

v nesúlade s § 43 ods. 1 a § 102 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii.

3.2.2 K namietanému nesúladu § 23 ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1

v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii

Podstata navrhovateľových námietok o nesúlade ním označených ustanovení

vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii spočíva v spôsobe určenia sumy pre výpočet výťažku z majetku

v prípadoch zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku, v dôsledku čoho „je správca súdom

nútený vykonávať činnosť po uskutočnení prvej schôdze veriteľov bez nároku na odmenu...“,

t. j. „správca vykonáva pre veriteľov a pre štát činnosti úplne zadarmo, pretože v prípade

zrušenia konkurzu aj tak nedostane žiadnu odmenu“. Navrhovateľ pritom argumentuje, že

ustanovenia vyhlášky upravujúce spôsob určenia sumy peňažných prostriedkov pre správcu

konkurznej podstaty (rozhodnej pre výpočet jeho odmeny prostredníctvom výťažku

zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu) v konkurzných konaniach zrušených

pre nedostatok majetku spôsobujú, že správca v týchto prípadoch pracuje zadarmo. Podľa

jeho názoru sa vyhláška v označených ustanoveniach „ocitla“ v rozpore so zákonom

o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý správcovi konkurznej podstaty priznáva odmenu

prostredníctvom výťažku z majetku podliehajúcemu konkurzu aj v prípadoch, keď bol

zrušený pre nedostatok majetku.

Ako už bolo uvedené, zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 43 upravuje

„dvojzložkovú“ odmenu správcu konkurznej podstaty (zložky ktorej sa uplatňujú rôznym

spôsobom, v rôznom právnom režime) za výkon jeho funkcie, ako aj v rôznych etapách

prebiehajúceho konkurzného konania. Zatiaľ čo paušálna odmena sa podľa zákona

o konkurze a reštrukturalizácii uspokojuje prednostne pred inými pohľadávkami proti

podstate, odmenu z výťažku zo speňaženia majetku zákonodarca zaradil medzi ďalšie

pohľadávky proti podstate (§ 87 ods. 1 v znení účinnom do 31. decembra 2011), ale

negarantuje jej prednostné uspokojenie na „úkor“ ostatných pohľadávok voči podstate

(výživné pre maloleté deti, dane, poplatky, poistné, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu

a i.).

Navrhovateľ však vo svojom návrhu dospel k výkladu, že v prípade konkurzných

konaní zrušených pre nedostatok majetku má mať odmena správcu z výťažku

zo speňaženého majetku prednosť (ako jedna z pohľadávok proti podstate) pred inými

pohľadávkami proti podstate. Táto úvaha zodpovedá tvrdeniu navrhovateľa, že správca

konkurznej podstaty má nárok na odmenu aj v prípade konkurzného konania zrušeného

pre nedostatok majetku. Takýto výklad zákona o konkurze a reštrukturalizácii je však

potrebné odmietnuť, pretože nezodpovedá dikcii zákona a ani úmyslu zákonodarcu. Jeho

hlavný nedostatok spočíva v tom, že k režimu prednostného (prioritného) uspokojenia

nároku na odmenu správcu konkurznej podstaty v konaniach zrušených pre nedostatok

majetku dospieva navrhovateľ na základe výkladu citovaných ustanovení zákona, ktoré síce

správcovi nárok na odmenu priznávajú, ale neustanovujú, že táto bude poskytnutá

prednostne (prioritne) a na „úkor“ uspokojenia iných pohľadávok voči podstate.

V tejto súvislosti treba uviesť, že tam, kde zákonodarca považoval za potrebné

zaviesť prioritný (prednostný) režim úhrady konkrétnej zložky odmeny správcu konkurznej

podstaty, v zákone o konkurze a reštrukturalizácii to výslovne uviedol. Zavedenie

prednostného režimu uspokojenia nároku správcu konkurznej podstaty na odmenu

prostredníctvom speňaženia majetku tak síce môže byť predmetom budúcej právnej úpravy,

ale nie účelového výkladu ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii v platnom

znení. Pri navrhovateľom uvádzanom výklade by sa v praxi mohla vyskytnúť situácia, že

v konkurznom konaní zrušenom pre nedostatok majetku by si správca konkurznej podstaty

vyinkasoval svoju paušálnu časť odmeny, ako aj odmenu prostredníctvom výťažku

z predaného majetku a k uspokojeniu žiadneho veriteľa by nedošlo.

Obsahom ustanovenia § 23 ods. 2 vyhlášky, ktorého súlad s označenými

ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii ústavný súd v medziach daného

návrhu posudzuje, je však len stanovenie druhov odmien, ktoré patria správcovi v prípade

zrušenia konkurzu pre nedostatok majetku vrátane blanketového odkazu na iné ustanovenia

vyhlášky, podľa ktorých majú byť tieto odmeny určované. Označené ustanovenie

neupravuje ani prednostné uspokojenie odmeny z výťažku pred inými pohľadávkami proti

podstate, čo by nebolo v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii účinnom

do 31. decembra 2011, ani spôsob určenia odmeny z výťažku. S prihliadnutím na to, že

právna argumentácia navrhovateľa sa týka predovšetkým vzťahu odmeny z výťažku

k ostatným pohľadávkam proti podstate a v podstate nespochybňuje v § 23 ods. 2 vyhlášky

ustanovené právo správcu na paušálnu odmenu a odmenu z výťažku a v komparácii

so znením označených ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii nebolo možné

dôjsť k záveru o obsahovom rozpore napadnutého § 23 ods. 2 vyhlášky s navrhovateľom

označenými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ústavný súd dospel

k záveru o nedostatku dôvodov na vyslovenie navrhovateľom požadovaného nesúladu § 23

ods. 2 vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii.

3.2.3 K namietanému nesúladu vyhlášky s a

ods. 1 listiny

Znenia a listiny sú takmer identické a v súlade s nimi:

„Nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo služby“ s výnimkami uvedenými v odseku

2 písm. a) až e) , resp. a) až d) listiny.

Na podporu tejto časti návrhu navrhovateľ uviedol, že právny režim odmien správcov

konkurzných podstát upravený v napadnutých ustanoveniach vyhlášky je v rozpore

s ústavným zákazom nútenej práce, keďže „Činnosť správcu konkurznej podstaty v súlade

so zákonom, na základe ktorej mu nevznikne žiadny nárok na odmenu má charakter nútenej

práce, čo je v právnom štáte neakceptovateľné.“. Podľa názoru navrhovateľa je

„povinnosťou zákonodarcu, ak už poveril správcu vykonávaním určitej verejnej funkcie,

zabezpečiť mu odmenu za výkon tejto činnosti ak bola vykonávaná v súlade s príslušnými

právnymi predpismi“. Na podporu svojho tvrdenia uvádza aj nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. , v ktorom sa uvádza, že „... činnosť správcu konkurznej

podstaty spadá pod ochranu pred nútenými prácami podľa čl. 9 ods. 1 Listiny základných

práv slobôd“. Hoci ani a ani listina neobsahujú záväznú definíciu termínov „nútené

práce alebo služby“, ich spoločným znakom je, že upravujú jedno zo základných ľudských

práv, ktoré tvorí aj predmet úpravy viacerých medzinárodných dohovorov o ľudských

právach a základných slobodách. Konkrétne ide o čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) z roku 1950, ktorý uvádza, že „Od nikoho

sa nebude požadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce“. Rovnaké znenie má aj

čl. 5 Charty základných práv Európskej únie tvoriacich súčasť tzv. Lisabonskej zmluvy.

Ďalšími medzinárodnými dohovormi sú dohovory Medzinárodnej organizácie práce (ďalej

len „MOP“), a to Dohovor MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci z r. 1930 a Dohovor

MOP č. 105 o zrušení povinnej práce z r. 1957. V tejto súvislosti možno uviesť, že ústavný

súd na margo takýchto prípadov už v r. 1993 uviedol, že: „prevažná väčšina základných

práv alebo slobôd uvedených v druhej hlave predstavuje

ústavnú transformáciu medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky v oblasti

medzinárodnoprávnej zmluvnej úpravy základných práv a slobôd“. V dôsledku toho

«neexistuje žiadny právny alebo faktický dôvod, aby bol pre potreby konania o súlade

právnych predpisov pred ústavným súdom poskytovaný „termínu...“ odlišný výklad, pokiaľ

existujú platné medzinárodné zmluvy... a existuje medzinárodne uznávaný výklad termínu,

ku ktorému je možné dospieť použitím výkladových pravidiel medzinárodného zmluvného

práva» ().

K výkladu termínov nútená alebo povinná práca preto možno dospieť použitím

príslušných medzinárodných dohovorov v rámci a v zmysle ktorých sa vykladajú aj čl. 18

ods. 2 a . listiny. Pokiaľ ide o dohovor, tento neprináša vlastnú definíciu

termínov „nútená alebo povinná práca“.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa odvoláva

na dohovory MOP. Takto sa Komisia pre ľudské práva v prípade Iversen z r. 1968 a ESĽP

v prípade Van Der Mussele z r. 1983 odvolali na Dohovor MOP č. 29 o nútenej alebo

povinnej práci z r. 1930. Podľa jeho čl. 2 treba pod nimi rozumieť akúkoľvek prácu alebo

službu, ktorá je od osoby vyžadovaná pod hrozbou akéhokoľvek potrestania a na výkon

ktorej sa osoba neponúkla dobrovoľne. Nedobrovoľnosť (resp. výkon práce proti vôli

osoby) používa ako kritérium pre nútenú alebo povinnú prácu aj ďalšia judikatúra

štrasburského súdu, ktorá sa priamo neodvoláva na dohovory MOP. Základné prvky nútenej

alebo povinnej práce sú podľa Komisie pre ľudské práva dané tým, že „Takúto prácu alebo

službu musí pracovník vykonávať proti svojej vôli a príkaz na jej vykonávanie je

nespravodlivý, prípadne spôsobujúci útrapy, alebo že samotný výkon práce alebo

služby spôsobuje pracovníkovi útrapy“ (sťažnosť č. 4653/70, X v. FRG,

sťažnosť č. 8410/78, X v. FRG, sťažnosť č. 9322/81, X v. Holandsko a i.).

Prvým kritériom, ktoré tvorí súčasť nútenej alebo povinnej práce, je jej

nedobrovoľný výkon, keď je osoba nútená prácu vykonávať proti svojej vôli. Druhým

kritériom je, že príkaz na výkon takejto práce, ako aj práca samotná osobe spôsobuje rôzne

útrapy. Použitie tohto kritéria však nie je namieste, pokiaľ práca alebo služba nevybočuje

z normálneho rámca pracovnej činnosti alebo služby.

Samostatným kritériom, podľa ktorého by bolo možné určité práce alebo služby

hodnotiť ako nútené alebo povinné, však nie je odmena (resp. nedostatok odmeny)

za vykonávanú prácu, hoci vo viacerých prípadoch právnikov, advokátov alebo notárov,

ktorí boli nútení vykonávať prácu ex offo buď zadarmo alebo za nízke sumy, uvádzali aj

tento dôvod (sťažnosť č. 4653/70, X v. FRG – nemecký právnik, sťažnosti č. 4897/71

a č. 5219/71 – rakúski právnici, sťažnosť č. 8410/78 X v. FRG – nemecký verejný notár

a iné). Napriek tomu, že štrasburské orgány ich situáciu v daných prípadoch vyhodnotili ako

„neuspokojivú“, nerozhodli (vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadov), že porušuje čl. 4

dohovoru. Berúc do úvahy tieto skutočnosti preto ústavný súd skúmal, či skutočnosti

uvádzané navrhovateľom možno kvalifikovať ako nútenú alebo povinnú prácu správcu

konkurznej podstaty v prípadoch konkurzov zrušených pre nedostatok majetku, v ktorých

by dochádzalo k bezodplatnému výkonu jeho funkcie.

Prvým kritériom, ktoré rozhoduje o charaktere práce a/alebo služby ako nútenej alebo

povinnej, je ich nedobrovoľná povaha, keďže jej výkon sa od pracovníka vynucuje

napríklad pod hrozbou sankcie (čl. 2 Dohovoru MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci).

Navrhovateľ tento aspekt nútenej práce vo svojom návrhu žiadnym spôsobom

neodôvodňuje vo vzťahu k výkonu funkcie správcu konkurznej podstaty a iba na jednom

mieste stručne uvádza: „Ak už konkurz za týchto okolností (napriek nedostatku majetku

dlžníka), ktorý sa ukáže až dodatočne... vyhlásený bol, správca je nútený súdom vykonávať

činnosť po uskutočnení prvej schôdze veriteľov bez nároku na odmenu.“ Ku kritériu nútenej

povahy práce správcu konkurznej podstaty možno uviesť, že záujemcovia sa pre ňu

rozhodujú dobrovoľne a na základe vlastnej žiadosti. o správcoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov vo svojom § 24 ods. 1 uvádza, že „Zápis

do zoznamu správcov vykonáva ministerstvo na základe písomnej žiadosti osoby, ktorej sa

zápis do zoznamu týka“, a „Ak žiadateľ spĺňa predpoklady na zápis do zoznamu správcov,

ministerstvo do 30 dní od doručenia úplnej žiadosti zapíše žiadateľa do zoznamu

správcov...“ (odsek 5). Vo svojej činnosti sa správcovia spravujú platnými právnymi

predpismi, v dôsledku čoho sú si dopredu vedomí, že v prípadoch zrušenia konkurzov pre

nedostatok majetku môže nastať situácia, že za výkon svojej funkcie nedostanú odmenu.

Táto skutočnosť však „dodatočne“ (ex post) nerobí z výkonu funkcie správcu konkurznej

podstaty nútenú alebo povinnú prácu v zmysle a ani listiny.

Podľa platnej právnej úpravy nemožno charakterizovať výkon funkcie správcu

konkurznej podstaty v prípadoch konkurzných konaní zrušených pre nedostatok majetku ani

ako nespravodlivý alebo spôsobujúci útrapy, keďže jeho činnosť tvorí normálnu

(prirodzenú) súčasť bežnej agendy správcov konkurzných podstát vyplývajúcej z ich

výlučnej právomoci na poskytovanie právnych služieb takéhoto druhu.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ani prípadný

bezodplatný výkon funkcie správcu konkurznej podstaty, ku ktorému dochádza

v konkurzných konaniach zrušených pre nedostatok majetku, nenapĺňa kritériá rozhodujúce

pre posúdenie práce alebo služby ako nútenej alebo povinnej podľa

a čl. 9 ods. 1 listiny, preto nebolo možné dôjsť k záveru, že napadnuté ustanovenie § 23

ods. 2 vyhlášky je v rozpore s a listiny.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu v časti namietaného nesúladu § 23 ods. 2

vyhlášky s § 43 ods. 1 a § 102 ods. 1 v spojení s § 87 ods. 5 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii a s a listiny nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2014