Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)III. ÚS 416/2018
PDF · 505.33 KB
No categories available
III. ÚS 416/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku v konaní o sťažnosti občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK,
Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu
napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym
právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe
k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti
v záležitostiach životného prostredia postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžk 40/2017 a jeho uznesením sp. zn. 10 Sžk 40/2017
z 27. apríla 2018 takto
rozhodol:
1. Základné právo občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prístup k správnemu a súdnemu
konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú
v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3
Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžk 40/2017 z 27. apríla 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžk 40/2017
z 27. apríla 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK v sume 598,26 €
(slovom päťstodeväťdesiatosem eur a dvadsaťšesť centov) na účet advokátky JUDr. Ivety
Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK vo zvyšnej
časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 416/2018-14
z 13. novembra 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť občianskeho združenia
Lesoochranárske zoskupenie VLK, Tulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie
úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžk 40/2017 a jeho
uznesením sp. zn. 10 Sžk 40/2017 z 27. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa správnou
žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 7. januára 2015
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, odboru
opravných prostriedkov, referátu starostlivosti o životné prostredie č. OU-BA-OOP3-
2014/082790/NMT z 24. októbra 2014, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil
rozhodnutie Okresného úradu Malacky, odboru starostlivosti o životné prostredie č. OU-
MA-OSZP-2014/257/26/KOM z 28. apríla 2014, ktorým vydal súhlas „žiadateľovi
, ,
na pozemnú aplikáciu chemickej látky – na ničenie buriny
v k. ú.
, v k. ú. , v k. ú.
, kde platí
podľa zákona tretí stupeň ochrany“, a zároveň stanovil ďalšie podmienky rozhodnutia
v zmysle § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení
neskorších predpisov.
3. Krajský súd uznesením č. k. 6 S 2/2015-37 z 13. júla 2017 konanie
podľa § 99 písm. g) Správneho súdneho poriadku (účinného od 1. júla 2016, ďalej len
„SSP“) zastavil, pretože dospel k záveru, že v čase rozhodovania o správnej žalobe
už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu.
Vychádzajúc zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „v danom
prípade, v priebehu súdneho konania napadnuté rozhodnutia stratili platnosť a žalobcova
účasť v tomto štádiu konania nemohla spôsobiť ukrátenie jeho práv, t. j. realizácie jeho
práv bola teda výlučne formálneho charakteru, avšak reálne nemohla zabezpečiť
výhodnejší, resp. priaznivejší výsledok. V tejto súvislosti je nutné poukázať, že konanie
začalo na žiadosť žiadateľa, ktorý však nepožiadal o predĺženie súhlasu v zmysle § 89 ods. 2
Zákona o ochrane prírody... Prípadné zrušenie rozhodnutia žalovaného v danom prípade by
nepredstavovalo pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho
prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného
stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo
k zbytočnému predlžovaniu konania aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.“.
4. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť odôvodnenú
tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces [§ 440 písm. f) SSP], a tiež tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci [§ 440 písm. g) SSP].
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol
ako nedôvodnú. Podľa jeho názoru treba uznesenie krajského súdu považovať za správne,
keďže „rozhodnutie správneho orgánu – udelenie súhlasu – vzhľadom na jeho presnú
časovú ohraničenosť stratilo platnosť. Realizácia práv sťažovateľa reálne nemohla
zabezpečiť výhodnejší, resp. priaznivejší výsledok. Uplynutie času, na ktorý bol súhlas
udelený má za následok, že odpadol predmet konania. V čase súdneho prieskumu už
neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmavania. Ak by
súd v právnom súdnictve sťažovateľovi vyhovel a ním napadnuté správne rozhodnutie zrušil
a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, žalovaný by nemal inú možnosť, len svoje
konanie zastaviť, pretože jeho predmet – súhlas – zanikol uplynutím času, na ktorý bol
udelený, a nejde o konanie, ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Zrušenie
rozhodnutia žalovaného v predmetnej veci by bolo v rozpore so zásadou materiálnej pravdy
aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania... Vo svetle uvedeného kasačný súd
konštatuje, že v predmetnej veci nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť so závermi
prijatými krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, nakoľko krajský súd sa posudzovanou
vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne právne závery, ktoré aj náležite odôvodnil.“.
6. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti namieta,
že „uvedené posúdenie veci najvyšším súdom je nielen v rozpore s čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru a jeho výkladom poskytnutým Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku vo veci
C-240/09, ale aj s platnou právnou úpravou – Správnym súdnym poriadkom, za účinnosti,
ktorého o veci rozhodoval tak krajský, ako aj najvyšší súd, a ktoré... boli povinné aplikovať
na vec ustanovenia Správneho súdneho poriadku... Zo samotnej žaloby sťažovateľa bolo
nesporné, že tento je zainteresovanou verejnosťou v zmysle § 42 ods. 1 SSP, a že ako taký
je oprávnený podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, alebo
opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti
životného prostredia (§ 178 ods. 3 SSP)... V zmysle konštantnej judikatúry... zainteresovanej
verejnosti patrí právo byť účastníkom konania aj v tých určených konaniach týkajúcich sa
životného prostredia, v ktorých takáto výslovná normatívna úprava absentuje
(napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp/21/2012 z 27. júna
2013).“. Tento názor napokon potvrdzuje aj nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016
z 28. februára 2017, v ktorom obiter dictum uviedol, že „vzhľadom na zmenenú procesno-
právnu úpravu možno predpokladať revíziu praxe správnych súdov stabilizovanej v režime
predchádzajúcej procesnej úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku“. Na základe
uvedených skutočností sťažovateľ vyslovuje presvedčenie, že „najvyšší súd... zamietnuc
kasačnú sťažnosť... proti uzneseniu krajského súdu o zatavení konania o žalobe sťažovateľa
nielen zásadným spôsobom porušil práva sťažovateľa ako občianskeho združenia na
ochranu životného prostredia, domáhať sa preskúmania rozhodnutí v oblasti životného
prostredia, ale konal aj zasahujúc do práv sťažovateľa na konanie pred súdom, zakotvených
v ústave, a na spravodlivé súdne konanie zakotvených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd... Záujem na ochrane životného prostredia nemôže
zaniknúť uplynutím lehoty, na ktorú bolo rozhodnutie napadnuté žalobou zainteresovanej
verejnosti vydané. Záujem na ochrane životného prostredia spočíva v tom, aby rozhodnutia
porušujúce tento záujem neboli vydávané a aby, ak sú vydané, boli podrobené preskúmaniu
súdom. Naopak, výklad poskytnutý najvyšším súdom v skutočnosti znamená, že
zainteresovaná verejnosť nemá možnosť účinne sa domáhať preskúmania rozhodnutí
vydaných v oblasti životného prostredia, a to bez ohľadu na to, že s uplynutím doby
platnosti takéhoto rozhodnutia skutočnosť, že bolo vydané a v tomto konkrétnom prípade aj
realizované v rozpore so záujmom na ochrane životného prostredia nezanikla.“.
7. K veci sa listom č. k. KP 3/2018-93 zo 4. decembra 2018 vyjadrila predsedníčka
najvyššieho súdu, pričom uviedla, že „v tomto prípade akceptuje požiadavky sťažovateľa,
ktoré v podstate chránia verejný záujem v oblasti životného prostredia, nakoľko chránia
životné prostredie a snažia sa vytvoriť priaznivé životné prostredie vo všeobecnosti
z hľadiska Ústavy Slovenskej republiky ako i Aarhuského dohovoru, avšak napriek tomuto
všetkému nemôže ujsť podstatná pointa tohto prípadu, že povolenie, resp. výnimka zo
zákazov stratila časovú platnosť a účinnosť, a ak by akokoľvek ústretovo chcel kasačný súd
vyhovieť sťažovateľovi, bolo by to na strane druhej bez akejkoľvek materiálnej odozvy,
pretože predmet sporu odpadol. Vzhľadom na uvedené skutočnosti si kasačný súd z hľadiska
svojej úvahy kladie otázku, aké priaznivejšie a prospešnejšie rozhodnutie by za tejto
skutkovej a právnej situácie mohli súdy, resp. správne orgány ešte prijať a to vzhľadom na
skutočnosť, že odpadol predmet správneho súdneho konania.“.
8. Sťažovateľ v stanovisku k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu zo 7. januára
2019 uviedol, že zásadným spôsobom nesúhlasí s takýmto záverom najvyššieho súdu,
pretože zmysel a účel žaloby zainteresovanej verejnosti vo veciach ochrany životného
prostredia sa neobmedzuje na dosiahnutie prospešnejšieho a priaznivejšieho rozhodnutia
v konkrétnej veci, ale spočíva predovšetkým v ochrane verejného záujmu vo veciach
životného prostredia. Sťažovateľ „považuje za neakceptovateľný názor, podľa ktorého
možno ochranu životného prostredia a záujmu na jeho zachovaní odložiť z jednoduchého
dôvodu, že rozhodnutie, či zásah, ktoré podľa žaloby boli v rozpore s verejným záujmom,
už boli vykonané, alebo stratili uplynutím doby svoje právne účinky. Prijatie tohto názoru
by v skutočnosti znamenalo, že správna žaloba zainteresovanej verejnosti nielenže nie je
tým prostriedkom jej účasti na rozhodovacích procesoch, ktorý jej má byť podľa
Aarhuského dohovoru poskytnutý, ale neplní ani tú funkciu, s ktorou ju zákonodarca pri
tvorbe Správneho súdneho poriadku spojil.“.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity vyjadreného v citovanom článku ústavy
je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V tejto súvislosti
ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní uvedenej právomoci nie je jeho úlohou
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
12. Predmetnom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľa
zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Sžk 40/2017 a jeho uznesením sp. zn. 10 Sžk 40/2017 z 27. apríla 2018, ktorým zamietol
kasačnú sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 S 2/2015-37 z 13. júla 2017
o zastavení konania podľa § 99 písm. g) SSP odôvodneného tým, že stratou účinkov
rozhodnutia orgánu verejnej správy odpadol dôvod na pokračovanie v konaní (body 2 až 5).
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
16. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru... každá strana zabezpečí, ak sú splnené
podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali
prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov
a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej
vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
17. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,
18. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka
súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci
viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá.
Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva
z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných
a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej
veci (m. m. III. ÚS 305/08).
19. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj
spravodlivé a presvedčivé (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
20. Právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ústavy nie je absolútne; podľa čl. 51
ods. 1 ústavy sa ho možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.
21. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces. Samotné právo na prístup k súdu síce ani ústava, ani dohovor
expressis verbis neupravujú, možno ho však implicitne vyvodiť z premisy „ak nie je proces,
nemôže byť spravodlivý“. Ako vyslovil Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
napríklad v rozsudku Golder proti Spojenému kráľovstvu, „Bolo by nemysliteľné, aby
článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné záruky poskytované stranám
prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo osebe umožňuje mať prospech
práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti
súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme
tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny
prvok práva na spravodlivý proces.“ (pozri k tomu rozsudok ESĽP vo veci Golder proti
Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36).
22. Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza,
že ak hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého
procesu, potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.
Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva
na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo
na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté
a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (pozri
Svák, J. Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX,
s. r. o., Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).
23. Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam
a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti
obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol
narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie
sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane
proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).
24. Rovnako z judikatúry ESĽP vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej
miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).
Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5.
1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj
povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.
1993, II. ÚS 410/06).
25. Podľa § 99 písm. g) SSP správny súd konanie uznesením zastaví, ak odpadol
dôvod na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v písmenách c) a d). Podľa
dôvodovej správy k tomuto zákonu takýto dôvod nastane najmä vtedy, ak zaniknú účinky
napadnutého rozhodnutia, opatrenia, či iného zásahu.
26. „Zákon v § 99 písm. g) upravil zastavenie konania, ak odpadol dôvod
na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v písmenách c) a d)... Ako príklad
zastavenia konania z dôvodu odpadnutia predmetu prieskumu možno uviesť stratu účinkov
preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia, no bez jeho formálneho zrušenia, na základe
protestu prokurátora alebo mimoriadneho opravného prostriedku. O takýto prípad pôjde
najmä pri faktickej konzumácii týchto účinkov alebo uplynutí lehoty, na ktorú bolo
rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy vydané, resp. pri inom následnom
administratívnom postupe... O stratu účinkov rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej
správy v dôsledku uplynutia lehoty pôjde vtedy, ak subjektívne práva vyplývajúce
zo žalovaného rozhodnutia alebo opatrenia boli viazané len na určitý čas a jeho uplynutím
zanikli bez toho, aby došlo k ich realizácii. Príkladom môže byť rozhodnutie vydané
v zmysle § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. Ak však už
dané subjektívne práva boli uplatnené, nemožno ani v dôsledku uplynutia času bez ďalšieho
zastaviť správne súdne konanie a odmietnuť súdnu ochranu, pretože jej primárny obsah
založený na možnosti zrušenia nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia sa tým dostáva
do sekundárnej podoby, ktorej podstatou je vytvorenie základu pre náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová,
A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018. s. 553.).
27. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia zistil, že najvyšší súd
pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti nezohľadnil už citované východiská ochrany práv
sťažovateľa (zainteresovanej verejnosti) a kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol ako
nedôvodnú napriek absencii relevantného podkladu o účinkoch rozhodnutia orgánu verejnej
správy. Skutočnosť, že „žiadateľ nepožiadal o predĺženie súhlasu v zmysle § 89 ods. 2
zákona o ochrane prírody“, automaticky neznamená, že k realizácii jeho subjektívnych práv
vyplývajúcich z rozhodnutia orgánu verejnej správy nedošlo, resp. že rozhodnutím orgánu
verejnej moci nemohol byť porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. Preto
pokiaľ sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odvolal na Stanovisko
správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014,
urobil tak predčasne, pričom nezohľadnil, že ním došlo k zjednoteniu „výkladu § 82 ods. 9
písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení
neskorších predpisov... o dôsledkoch neplatnosti povolenia na usmrtenie chráneného
živočícha na priebeh súdneho konania“, u ktorého (medveďa hnedého) štát zodpovedá
za podmienok, v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom o ochrane prírody a krajiny
za škodu spôsobenú na území Slovenskej republiky. Spôsob, akým najvyšší súd rozhodol
o kasačnej sťažnosti, považuje ústavný súd za arbitrárny, a tým ústavne nesúladný,
odporujúci obsahu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv zaručených
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Takýto prístup najvyššieho súdu
taktiež dostatočne nereflektuje judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-
240/09 a C-243/15.
28. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu
umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru (bod 1 výroku nálezu), preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127
ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
29. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
30. Podľa § 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré
je vykonateľné jeho doručením.
31. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o kasačnej sťažnosti,
majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním
prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel
príslušných zákonných ustanovení.
32. Ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa, ktorým žiadal, aby zakázal
najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní jeho práv (bod 4 výroku nálezu). „Takýto výrok
je komplementárny k výroku konať ďalej bez porušovania základného práva alebo
základnej slobody. Zmysel tohto výroku spočíva v tom, že zákaz je postačujúci ako
jednorazové opatrenie na to, aby orgán verejnej moci (porušovateľ práva alebo slobody)
skončil postup, ktorý vedie k porušovaniu ústavnosti.“ (Mazák, J., Gajdošíková, Ľ. Ochrana
základných práv a slobôd na základe sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej
republiky. In: Právny obzor. 2002, č. 3, s. 191.).
III.
33. Sťažovateľ v sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov konania.
34. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
35. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal
z § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.
Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017
predstavovala sumu 921 € a za I. polrok 2018 sumu 980 €.
36. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej
sume 598,26 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby
(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2018
v sume po 153,50 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume po 9,21 € za jeden paušál,
a za jeden úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu)
vykonaný v roku 2019 v sume 163,33 € a jeden režijný paušál v sume 9,80 €, ako aj 20 %
DPH, ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).
37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2019