Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 416/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra

Mamojku v konaní o sťažnosti občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK,

Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu

napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym

právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe

k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti

v záležitostiach životného prostredia postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 27. apríla 2018 takto

rozhodol:

1. Základné právo občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK

na súdnu ochranu podľa , základné právo

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prístup k správnemu a súdnemu

konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú

v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. apríla 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. apríla 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK v sume 598,26 €

(slovom päťstodeväťdesiatosem eur a dvadsaťšesť centov) na účet advokátky JUDr. Ivety

Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK vo zvyšnej

časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -14

z 13. novembra 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť občianskeho združenia

Lesoochranárske zoskupenie VLK, Tulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie

úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. z 27. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa správnou

žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 7. januára 2015

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, odboru

opravných prostriedkov, referátu starostlivosti o životné prostredie č. OU-BA-OOP3-

2014/082790/NMT z 24. októbra 2014, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil

rozhodnutie Okresného úradu Malacky, odboru starostlivosti o životné prostredie č. OU-

MA-OSZP-2014/257/26/KOM z 28. apríla 2014, ktorým vydal súhlas „žiadateľovi

, ,

na pozemnú aplikáciu chemickej látky – na ničenie buriny

v k. ú.

, v k. ú. , v k. ú.

, kde platí

podľa zákona tretí stupeň ochrany“, a zároveň stanovil ďalšie podmienky rozhodnutia

v zmysle o ochrane prírody a krajiny v znení

neskorších predpisov.

3. Krajský súd uznesením č. k. -37 z 13. júla 2017 konanie

podľa (účinného od 1. júla 2016, ďalej len

„SSP“) zastavil, pretože dospel k záveru, že v čase rozhodovania o správnej žalobe

už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu.

Vychádzajúc zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „v danom

prípade, v priebehu súdneho konania napadnuté rozhodnutia stratili platnosť a žalobcova

účasť v tomto štádiu konania nemohla spôsobiť ukrátenie jeho práv, t. j. realizácie jeho

práv bola teda výlučne formálneho charakteru, avšak reálne nemohla zabezpečiť

výhodnejší, resp. priaznivejší výsledok. V tejto súvislosti je nutné poukázať, že konanie

začalo na žiadosť žiadateľa, ktorý však nepožiadal o predĺženie súhlasu v zmysle § 89 ods. 2

Zákona o ochrane prírody... Prípadné zrušenie rozhodnutia žalovaného v danom prípade by

nepredstavovalo pre účastníka konania reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho

prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou

hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného

stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo

k zbytočnému predlžovaniu konania aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania.“.

4. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť odôvodnenú

tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces [ ], a tiež tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci [ ].

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením kasačnú sťažnosť podľa zamietol

ako nedôvodnú. Podľa jeho názoru treba uznesenie krajského súdu považovať za správne,

keďže „rozhodnutie správneho orgánu – udelenie súhlasu – vzhľadom na jeho presnú

časovú ohraničenosť stratilo platnosť. Realizácia práv sťažovateľa reálne nemohla

zabezpečiť výhodnejší, resp. priaznivejší výsledok. Uplynutie času, na ktorý bol súhlas

udelený má za následok, že odpadol predmet konania. V čase súdneho prieskumu už

neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmavania. Ak by

súd v právnom súdnictve sťažovateľovi vyhovel a ním napadnuté správne rozhodnutie zrušil

a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, žalovaný by nemal inú možnosť, len svoje

konanie zastaviť, pretože jeho predmet – súhlas – zanikol uplynutím času, na ktorý bol

udelený, a nejde o konanie, ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Zrušenie

rozhodnutia žalovaného v predmetnej veci by bolo v rozpore so zásadou materiálnej pravdy

aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania... Vo svetle uvedeného kasačný súd

konštatuje, že v predmetnej veci nebolo možné postupovať inak, ako súhlasiť so závermi

prijatými krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, nakoľko krajský súd sa posudzovanou

vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne právne závery, ktoré aj náležite odôvodnil.“.

6. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti namieta,

že „uvedené posúdenie veci najvyšším súdom je nielen v rozpore s čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru a jeho výkladom poskytnutým Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku vo veci

C-240/09, ale aj s platnou právnou úpravou – , za účinnosti,

ktorého o veci rozhodoval tak krajský, ako aj najvyšší súd, a ktoré... boli povinné aplikovať

na vec ustanovenia ... Zo samotnej žaloby sťažovateľa bolo

nesporné, že tento je zainteresovanou verejnosťou v zmysle , a že ako taký

je oprávnený podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, alebo

opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti

životného prostredia ( )... V zmysle konštantnej judikatúry... zainteresovanej

verejnosti patrí právo byť účastníkom konania aj v tých určených konaniach týkajúcich sa

životného prostredia, v ktorých takáto výslovná normatívna úprava absentuje

(napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna

2013).“. Tento názor napokon potvrdzuje aj nález ústavného súdu sp. zn.

z 28. februára 2017, v ktorom obiter dictum uviedol, že „vzhľadom na zmenenú procesno-

právnu úpravu možno predpokladať revíziu praxe správnych súdov stabilizovanej v režime

predchádzajúcej procesnej úpravy podľa “. Na základe

uvedených skutočností sťažovateľ vyslovuje presvedčenie, že „najvyšší súd... zamietnuc

kasačnú sťažnosť... proti uzneseniu krajského súdu o zatavení konania o žalobe sťažovateľa

nielen zásadným spôsobom porušil práva sťažovateľa ako občianskeho združenia na

ochranu životného prostredia, domáhať sa preskúmania rozhodnutí v oblasti životného

prostredia, ale konal aj zasahujúc do práv sťažovateľa na konanie pred súdom, zakotvených

v ústave, a na spravodlivé súdne konanie zakotvených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd... Záujem na ochrane životného prostredia nemôže

zaniknúť uplynutím lehoty, na ktorú bolo rozhodnutie napadnuté žalobou zainteresovanej

verejnosti vydané. Záujem na ochrane životného prostredia spočíva v tom, aby rozhodnutia

porušujúce tento záujem neboli vydávané a aby, ak sú vydané, boli podrobené preskúmaniu

súdom. Naopak, výklad poskytnutý najvyšším súdom v skutočnosti znamená, že

zainteresovaná verejnosť nemá možnosť účinne sa domáhať preskúmania rozhodnutí

vydaných v oblasti životného prostredia, a to bez ohľadu na to, že s uplynutím doby

platnosti takéhoto rozhodnutia skutočnosť, že bolo vydané a v tomto konkrétnom prípade aj

realizované v rozpore so záujmom na ochrane životného prostredia nezanikla.“.

7. K veci sa listom č. k. -93 zo 4. decembra 2018 vyjadrila predsedníčka

najvyššieho súdu, pričom uviedla, že „v tomto prípade akceptuje požiadavky sťažovateľa,

ktoré v podstate chránia verejný záujem v oblasti životného prostredia, nakoľko chránia

životné prostredie a snažia sa vytvoriť priaznivé životné prostredie vo všeobecnosti

z hľadiska ako i Aarhuského dohovoru, avšak napriek tomuto

všetkému nemôže ujsť podstatná pointa tohto prípadu, že povolenie, resp. výnimka zo

zákazov stratila časovú platnosť a účinnosť, a ak by akokoľvek ústretovo chcel kasačný súd

vyhovieť sťažovateľovi, bolo by to na strane druhej bez akejkoľvek materiálnej odozvy,

pretože predmet sporu odpadol. Vzhľadom na uvedené skutočnosti si kasačný súd z hľadiska

svojej úvahy kladie otázku, aké priaznivejšie a prospešnejšie rozhodnutie by za tejto

skutkovej a právnej situácie mohli súdy, resp. správne orgány ešte prijať a to vzhľadom na

skutočnosť, že odpadol predmet správneho súdneho konania.“.

8. Sťažovateľ v stanovisku k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu zo 7. januára

2019 uviedol, že zásadným spôsobom nesúhlasí s takýmto záverom najvyššieho súdu,

pretože zmysel a účel žaloby zainteresovanej verejnosti vo veciach ochrany životného

prostredia sa neobmedzuje na dosiahnutie prospešnejšieho a priaznivejšieho rozhodnutia

v konkrétnej veci, ale spočíva predovšetkým v ochrane verejného záujmu vo veciach

životného prostredia. Sťažovateľ „považuje za neakceptovateľný názor, podľa ktorého

možno ochranu životného prostredia a záujmu na jeho zachovaní odložiť z jednoduchého

dôvodu, že rozhodnutie, či zásah, ktoré podľa žaloby boli v rozpore s verejným záujmom,

už boli vykonané, alebo stratili uplynutím doby svoje právne účinky. Prijatie tohto názoru

by v skutočnosti znamenalo, že správna žaloba zainteresovanej verejnosti nielenže nie je

tým prostriedkom jej účasti na rozhodovacích procesoch, ktorý jej má byť podľa

Aarhuského dohovoru poskytnutý, ale neplní ani tú funkciu, s ktorou ju zákonodarca pri

tvorbe spojil.“.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity vyjadreného v citovanom článku

je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií (, ). Zásada subsidiarity reflektuje princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (). V tejto súvislosti

ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní uvedenej právomoci nie je jeho úlohou

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , , , ).

12. Predmetnom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľa

zaručených a 2 a práv zaručených dohovoru a

Aarhuského dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 27. apríla 2018, ktorým zamietol

kasačnú sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu č. k. -37 z 13. júla 2017

o zastavení konania podľa odôvodneného tým, že stratou účinkov

rozhodnutia orgánu verejnej správy odpadol dôvod na pokračovanie v konaní (body 2 až 5).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

16. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru... každá strana zabezpečí, ak sú splnené

podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali

prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov

a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej

vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

17. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

).

18. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá.

Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva

z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných

a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej

veci (m. m. ).

19. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre

širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj

spravodlivé a presvedčivé (, , , ).

Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces ().

20. Právo na súdnu ochranu zaručené nie je absolútne; podľa

ods. 1 sa ho možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

21. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces. Samotné právo na prístup k súdu síce ani , ani dohovor

expressis verbis neupravujú, možno ho však implicitne vyvodiť z premisy „ak nie je proces,

nemôže byť spravodlivý“. Ako vyslovil Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

napríklad v rozsudku Golder proti Spojenému kráľovstvu, „Bolo by nemysliteľné, aby

článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné záruky poskytované stranám

prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo osebe umožňuje mať prospech

práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti

súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme

tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny

prvok práva na spravodlivý proces.“ (pozri k tomu rozsudok ESĽP vo veci Golder proti

Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36).

22. Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza,

že ak hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého

procesu, potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (pozri

Svák, J. Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX,

s. r. o., Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).

23. Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

24. Rovnako z judikatúry ESĽP vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej

miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).

Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5.

1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.

1993, ).

25. Podľa správny súd konanie uznesením zastaví, ak odpadol

dôvod na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v písmenách c) a d). Podľa

dôvodovej správy k tomuto zákonu takýto dôvod nastane najmä vtedy, ak zaniknú účinky

napadnutého rozhodnutia, opatrenia, či iného zásahu.

26. „Zákon v § 99 písm. g) upravil zastavenie konania, ak odpadol dôvod

na pokračovanie v konaní a nejde o prípady ustanovené v písmenách c) a d)... Ako príklad

zastavenia konania z dôvodu odpadnutia predmetu prieskumu možno uviesť stratu účinkov

preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia, no bez jeho formálneho zrušenia, na základe

protestu prokurátora alebo mimoriadneho opravného prostriedku. O takýto prípad pôjde

najmä pri faktickej konzumácii týchto účinkov alebo uplynutí lehoty, na ktorú bolo

rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy vydané, resp. pri inom následnom

administratívnom postupe... O stratu účinkov rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej

správy v dôsledku uplynutia lehoty pôjde vtedy, ak subjektívne práva vyplývajúce

zo žalovaného rozhodnutia alebo opatrenia boli viazané len na určitý čas a jeho uplynutím

zanikli bez toho, aby došlo k ich realizácii. Príkladom môže byť rozhodnutie vydané

v zmysle o ochrane prírody a krajiny. Ak však už

dané subjektívne práva boli uplatnené, nemožno ani v dôsledku uplynutia času bez ďalšieho

zastaviť správne súdne konanie a odmietnuť súdnu ochranu, pretože jej primárny obsah

založený na možnosti zrušenia nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia sa tým dostáva

do sekundárnej podoby, ktorej podstatou je vytvorenie základu pre náhradu škody

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová,

A. a kol. . Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018. s. 553.).

27. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia zistil, že najvyšší súd

pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti nezohľadnil už citované východiská ochrany práv

sťažovateľa (zainteresovanej verejnosti) a kasačnú sťažnosť podľa zamietol ako

nedôvodnú napriek absencii relevantného podkladu o účinkoch rozhodnutia orgánu verejnej

správy. Skutočnosť, že „žiadateľ nepožiadal o predĺženie súhlasu v zmysle § 89 ods. 2

zákona o ochrane prírody“, automaticky neznamená, že k realizácii jeho subjektívnych práv

vyplývajúcich z rozhodnutia orgánu verejnej správy nedošlo, resp. že rozhodnutím orgánu

verejnej moci nemohol byť porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. Preto

pokiaľ sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odvolal na Stanovisko

správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014,

urobil tak predčasne, pričom nezohľadnil, že ním došlo k zjednoteniu „výkladu § 82 ods. 9

písm. a) a o ochrane prírody a krajiny v znení

neskorších predpisov... o dôsledkoch neplatnosti povolenia na usmrtenie chráneného

živočícha na priebeh súdneho konania“, u ktorého (medveďa hnedého) štát zodpovedá

za podmienok, v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom o ochrane prírody a krajiny

za škodu spôsobenú na území Slovenskej republiky. Spôsob, akým najvyšší súd rozhodol

o kasačnej sťažnosti, považuje ústavný súd za arbitrárny, a tým ústavne nesúladný,

odporujúci obsahu základného práva zaručeného a 2 a práv zaručených

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Takýto prístup najvyššieho súdu

taktiež dostatočne nereflektuje judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-

240/09 a C-243/15.

28. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , základného práva na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu

umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru (bod 1 výroku nálezu), preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127

ods. 2 a jemu zodpovedajúcemu a zákona

o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

29. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

30. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré

je vykonateľné jeho doručením.

31. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o kasačnej sťažnosti,

majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním

prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel

príslušných zákonných ustanovení.

32. Ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa, ktorým žiadal, aby zakázal

najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní jeho práv (bod 4 výroku nálezu). „Takýto výrok

je komplementárny k výroku konať ďalej bez porušovania základného práva alebo

základnej slobody. Zmysel tohto výroku spočíva v tom, že zákaz je postačujúci ako

jednorazové opatrenie na to, aby orgán verejnej moci (porušovateľ práva alebo slobody)

skončil postup, ktorý vedie k porušovaniu ústavnosti.“ (Mazák, J., Gajdošíková, Ľ. Ochrana

základných práv a slobôd na základe sťažnosti podľa článku 127 Slovenskej

republiky. In: Právny obzor. 2002, č. 3, s. 191.).

III.

33. Sťažovateľ v sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov konania.

34. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

35. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017

predstavovala sumu 921 € a za I. polrok 2018 sumu 980 €.

36. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej

sume 598,26 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby

(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2018

v sume po 153,50 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume po 9,21 € za jeden paušál,

a za jeden úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu)

vykonaný v roku 2019 v sume 163,33 € a jeden režijný paušál v sume 9,80 €, ako aj 20 %

DPH, ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).

37. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2019