Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 417/2020
PDF · 222.36 KB
No categories available
II. ÚS 417/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 2B, Pezinok, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Pezinok č. k. 6 C 32/2013-228 z 28. augusta 2019 a uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 7 Co 224/2019-237 z 30. októbra 2019 a základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 32/2013 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Pezinok (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 6 C 32/2013-228 z 28. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 7 Co 224/2019-237 z 30. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
krajského súdu“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 32/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“). Ústavná sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 21. júla 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a predovšetkým z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol
účastníkom napadnutého konania na strane žalobcu vedeného pred okresným súdom
na základe návrhu podaného 2. februára 2012, ktorým sa domáhal proti žalovanému
zaplatenia istiny s príslušenstvom. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom
z 25. mája 2017, ktorým žalobe čiastočne vyhovel. Na základe podaného odvolania krajský
súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 301/2017 z 27. marca 2019 rozsudok okresného súdu
v napadnutom prisudzujúcom výroku potvrdil, zmenil výrok o trovách konania tak,
že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48 % a vyslovil, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Proti rozsudku krajského súdu
z 27. marca 2019 podal sťažovateľ 9. augusta 2019 dovolanie a zároveň požiadal
o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie dovolania.
Okresný súd napadnutým uznesením z 28. augusta 2019 rozhodol tak, že žiadosť
sťažovateľa o odpustenie zmeškania lehoty na podanie dovolania zamietol. Sťažovateľ
podal 30. septembra 2019 proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie ako neprípustné
odmietol. Sťažovateľ podal 14. januára 2020 proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu
dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 8 Cdo 24/2020 z 31. marca 2020 tak, že dovolanie ako neprípustné
odmietol.
3. V súvislosti s namietaným porušením práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že okresný súd jeho žiadosť
o odpustenie zmeškania lehoty na podanie dovolania arbitrárnym napadnutým uznesením
„svojvoľne a nedobromyseľne v dôsledku prílišného formalizmu a tendenčného konania
zamietol, proti tomuto uzneseniu svojvoľne nepripustil odvolanie.“. Podľa sťažovateľa
rozsudok krajského súdu mu bol doručený 24. mája 2019 a o odpustenie zmeškania lehoty
požiadal z dôvodu, že v období od 8. júla 2019 do 29. júla 2019, teda v čase počas plynutia
zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie dovolania, absolvoval nariadenú kúpeľnú liečbu.
Okresný súd a následne ani krajský súd však jeho argumenty nezohľadnili a neumožnili mu
„možnosť využiť celú dvojmesačnú zákonnú lehotu na podanie dovolania“, čím mu bola
odňatá možnosť riadne konať pred všeobecným súdom.
4. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ formuluje aj porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Podľa sťažovateľa napadnuté konanie
„trvá od 02.02.2012, teda viac ako 8 ROKOV a 6 MESIACOV“, pričom ide o vec, ktorá je
po právnej a skutkovej stránke jednoduchá. Stav právnej neistoty trvá aj v čase podania jeho
ústavnej sťažnosti a podľa jeho názoru k zbytočným prieťahom došlo predovšetkým
„postupom a arbitrárnymi nepresvedčivo a neracionálne odôvodnenými rozhodnutiami“
okresného súdu, ktorý „nekonal vo veci s urýchlením... porušoval právo rovnosti,
neposkytol ochranu slabšej strane...“.
Sťažovateľ, odkazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), zastáva názor, že v napadnutom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, označené rozhodnutia
okresného súdu a krajského súdu zrušil a vrátil vec sťažovateľa na ďalšie konanie
a rozhodnutie, prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní a priznal tiež
sťažovateľovi náhradu trov konania, ako aj primerané finančné zadosťučinenie v celkovej
sume 7 000 €.
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
12. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
17. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým uznesením
okresného súdu a napadnutým rozhodnutím krajského súdu boli porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, keď súdy neuznali jeho
argumenty a jeho žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty na podanie dovolania nevyhoveli.
Sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a zdôrazňuje celkovú dĺžku konania.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu a napadnutým rozhodnutím krajského súdu
18. Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene [§ 56 ods. 2
písm. f) zákona o ústavnom súde]. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, II. ÚS 695/2014, III. ÚS 589/2017, I. ÚS 122/2019).
19. Ustanovenie § 357 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“) taxatívne vypočítava
uznesenia súdu prvej inštancie, proti ktorým je prípustné odvolanie.
Uznesenie súdu prvej inštancie o odpustení/neodpustení zmeškanej lehoty však
nepatrí medzi taxatívne uvedené uznesenia, proti ktorým je odvolanie prípustné.
20. V posudzovanej veci je zrejmé, že sťažovateľ napriek tomu, že bol napadnutým
uznesením okresného súdu poučený, že proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o odpustenie
zmeškania lehoty nie je odvolanie prípustné, podal odvolanie. Krajský súd jeho odvolanie
ako neprípustné v zmysle Civilného sporového poriadku odmietol. Sťažovateľ následne
podal aj dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, avšak dovolanie bolo
uznesením najvyššieho súdu z 31. marca 2020 ako procesne neprípustné odmietnuté
(sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu ústavnou sťažnosťou nenapadol, pozn.) z dôvodu,
že bolo podané proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré sa týkalo žiadosti o odpustenie
lehoty na podanie dovolania, pričom takéto rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej
ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.
21. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že napadnuté uznesenie okresného
súdu nadobudlo právoplatnosť 23. septembra 2019 a napadnuté rozhodnutie krajského súdu
nadobudlo právoplatnosť 26. novembra 2019.
Pokiaľ sťažovateľ odvodzuje lehotu na podanie ústavnej sťažnosti od doručenia
uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania (čo ale v ústavnej sťažnosti netvrdil),
ústavný súd uvádza, že táto konštrukcia je mylná.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 23. júla 2020, teda
celkom zjavne po uplynutí lehoty dvoch mesiacov vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
okresného súdu a napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.
22. Vyčerpanie opravných prostriedkov podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
ktoré je predpokladom prípustnosti ústavnej sťažnosti, sa vzťahuje len na tie opravné
prostriedky (riadne aj mimoriadne), ktoré právne predpisy sťažovateľovi na ochranu jeho
práv priznávajú. Len včasné vyčerpanie opravných prostriedkov, ktoré je sťažovateľ
zákonom oprávnený osobne uplatniť, možno považovať za účinné v tom zmysle, že sú
spôsobilé zabezpečiť jeho súdnu ochranu (II. ÚS 276/2019). V súvislosti s týmto právnym
názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej opravným prostriedkom,
ktorým je podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde podmienená prípustnosť ústavnej
sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný prostriedok, ale iba taký,
po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v príslušnom konaní, ktoré vedú
k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (m. m. II. ÚS 77/06, IV. ÚS 547/2012,
23. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému tento
opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu
o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti
podľa § 124 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03,
II. ÚS 103/09). Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy
považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom
(podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho
podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom
súde možné prihliadať (IV. ÚS 163/2018).
24. Sťažovateľ podal odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresného súdu vo veci
žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty, hoci Civilný sporový poriadok možnosť odvolania
proti takémuto rozhodnutiu nepripúšťa. Sťažovateľ následne podal aj mimoriadny opravný
prostriedok, teda dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, pričom nešlo
o rozhodnutie vo veci samej ani rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prípade
sťažovateľa nemožno hovoriť o riadnom vyčerpaní opravného prostriedku, a preto nemožno
lehotu na podanie ústavnej sťažnosti počítať od momentu, keď bolo sťažovateľovi doručené
rozhodnutie najvyššieho súdu o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku, ale už
od momentu, keď napadnuté uznesenie okresného súdu (uznesenie o zamietnutí žiadosti
o odpustenie zmeškania lehoty na podanie dovolania) nadobudlo právoplatnosť.
25. Zmyslom lehoty na podanie ústavnej sťažnosti je fixácia právnej istoty, a to proti
všetkým účastníkom pôvodného konania. Z uvedených okolností vyplýva, že v predmetnej
veci bolo takpovediac prerušené spojenie medzi napadnutým uznesením okresného súdu
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu a ústavnou sťažnosťou. Prerušenie tohto
spojenia spočíva v podaní neprípustného odvolania a podaní dovolania, ktoré bolo ako
neprípustné odmietnuté.
26. Na základe uvedeného ústavnému súdu pri predbežnom prerokovaní nezostala
iná možnosť, len odmietnuť túto časť ústavnej sťažnosti namietajúcu porušenie označených
práv napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým rozhodnutím krajského súdu
podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým konaním okresného súdu
27. Sťažovateľ sa v petite ústavnej sťažnosti domáhal vyslovenia porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní z dôvodu, že konanie trvá viac ako 8 rokov.
28. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
29. Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup
orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
30. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru,
že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(I. ÚS 76/03, III. ÚS 154/06, II. ÚS 438/2017). Ochrana základnému právu na konanie
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako i právu na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v konaní pred ústavným súdom
poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany k porušeniu označených práv ešte
mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (napr. IV. ÚS 102/05,
IV. ÚS 637/2013, II. ÚS 518/2014, II. ÚS 176/2019). Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená, už nedochádzalo k porušovaniu označeného základného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej ústavnej
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(napr. II. ÚS 55/02, IV. ÚS 223/2010, IV. ÚS 149/2018, II. ÚS 464/2018). Tento právny
názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (Obluk proti Slovenskej
republike, rozsudok z ESĽP z 20. 6. 2006, č. 69484/01, body 62 a 63).
31. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
aj významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
32. Reflektujúc uvedené východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť, ktorou namieta postup okresného súdu
v napadnutom konaní, v čase, keď bolo konanie o návrhu sťažovateľa na zaplatenie istiny
s príslušenstvom v merite veci už právoplatne skončené, a to nadobudnutím právoplatnosti
rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 32/2013 z 25. mája 2017 v spojení s rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 7 Co 301/2017 z 27. marca 2019 (citované rozhodnutia nadobudli
právoplatnosť 10. mája 2019).
33. Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že aj v dovolacom konaní vedenom
na najvyššom súde pod sp. zn. 8 Cdo 24/2020 už bolo v čase podania ústavnej sťažnosti
vydané rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa (uznesenie z 31. marca 2020), a tým aj
odstránená právna neistota sťažovateľa.
34. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už
okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní nemohol porušovať základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, keďže napadnuté konanie vedené okresným súdom bolo v tom čase už
skončené. Táto skutočnosť v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá
dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
35. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
36. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu