Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 297/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Petra Straku a Roberta Šorla prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, právne zastúpeného Mgr. Petrom Baranom, advokátom,

Námestie SNP 538/16, Stropkov, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Svidník č. k. -74 zo 14. novembra 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Svidník č. k. -74 zo 14. novembra 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Svidník č. k. -74 zo 14. novembra 2019

z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Svidník j e p o v i n n ý nahradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 375,24 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) na účet

jeho právneho zástupcu Mgr. Petra Barana, Námestie SNP 538/16, Stropkov, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a priebeh konania po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 zo 4. augusta 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, , (ďalej len „sťažovateľ“), právne

zastúpeného Mgr. Petrom Baranom, advokátom, Námestie SNP 538/16, Stropkov, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) č. k. -74

zo 14. novembra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde bolo

pod sp. zn. vedené konanie o neplatnosť kúpnych zmlúv medzi

ako žalobkyňou a sťažovateľom ako žalovaným v 1. rade,

, , a

ako žalovanými v 2. až 5. rade.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -113 zo 6. marca 2017 žalobu zamietol

a žalovaným v 1. až 5. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. -161 z 13. decembra 2018

tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovaným v 1. až 5. rade priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. októbra 2019 vydaným

vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) bola

žalobkyňa zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 940,17 €.

Žalovaným v 2. až 5. rade okresný súd náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia

uznesenia vyššieho súdneho úradníka vyplýva, že okresný súd pri vyčísľovaní výšky

náhrady trov konania sťažovateľa vychádzal z hodnoty sporu – 5 392 €, ktorú predstavuje

cena spoluvlastníckych podielov, pričom aplikoval § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Náhradu trov konania sťažovateľovi priznal za 5 úkonov právnej služby.

6. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podala žalobkyňa sťažnosť,

v ktorej namietala nesprávne právne posúdenie veci, keďže súd nemal aplikovať § 10

vyhlášky, ale správne mal vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Na podporu svojho

názoru poukázala na rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

7. O sťažnosti žalobkyne rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

zo 14. novembra 2019 vydaným sudcom (ďalej len „uznesenie sudcu“) tak, že ho zmenil

(vo výroku I) a žalobkyňu zaviazal zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume

419,16 €. V odôvodnení konštatoval, že sťažnosť žalobkyne považoval za dôvodnú,

preto pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal

z neurčitej hodnoty sporu a aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.

8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že okresný súd v uznesení vyššieho

súdneho úradníka pri rozhodovaní o výške trov právneho zastúpenia vychádzal z hodnoty

spoluvlastníckych podielov. V uznesení sudcu už okresný súd vychádzal z neurčitej hodnoty

veci a aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, pričom ale vôbec nevysvetlil, prečo považuje

za správne aplikovať § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. V bode 3 odôvodnenia uznesenia sudcu

nejde o vlastné právne posúdenie okresného súdu, ale iba o prepis obsahu sťažnosti

žalobkyne. V podaní zo 6. apríla 2017 si sťažovateľ vyčíslil trovy konania, pričom zároveň

odôvodnil, prečo pri vyčíslení vychádzal z tarifnej hodnoty veci 5 392 €, a nie z neurčitej

hodnoty práva/veci. Okresný súd sa touto argumentáciou nezaoberal.

9. Sťažovateľ zároveň namieta, že uznesením sudcu bolo rozhodnuté

v jeho neprospech za stavu, keď sťažnosť žalobkyne proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka nebola pred rozhodnutím sudcu o tejto jej sťažnosti doručená sťažovateľovi,

preto sťažovateľ ani nemal možnosť zaujať k nej stanovisko.

10. Podľa sťažovateľa uznesenie sudcu javí znaky svojvôle. Niet pochybností

o tom, že v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy k nehnuteľnosti ide v podstate

o spor o vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Na podporu svojich argumentov poukázal

na rozhodnutie ústavného súdu č. k. -24 zo 16. mája 2012

a sp. zn. zo 4. júla 2012, ako aj na odbornú literatúru. Uznesením sudcu

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva vlastniť majetok podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie

jeho základného práva podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením sudcu, uznesenie sudcu zrušil, vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

12. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril podpredseda

okresného súdu podaním z 11. septembra 2020, v ktorom uviedol, že podľa jeho názoru

je sťažnosť sťažovateľa po vecnej stránke nedôvodná. Zároveň vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti.

13. Ústavný súd zaslal ústavnú sťažnosť zúčastneným osobám s tým, že majú

možnosť vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia. Zúčastnené osoby možnosť vyjadriť

sa k prijatej ústavnej sťažnosti v lehote stanovenej ústavným súdom nevyužili.

14. Sťažovateľ v stanovisku doručenom ústavnému súdu 5. októbra 2020,

ktorým reagoval na vyjadrenie okresného súdu z 11. septembra 2020, uviedol,

že trvá na dôvodnosti podanej sťažnosti a na argumentácii v nej uvedenej. Zároveň

sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“)

upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s vyjadrením

účastníkov dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

16. V čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľa

(4. augusta 2020) bol zmysle čl. II bodu 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku

č. 1 schváleného 27. mája 2020 na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu

v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.

Dodatkom č. 2 (z 1. októbra 2020, ktorý nadobudol účinnosť 5. októbra 2020) k Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020

do 31. decembra 2020 došlo k zmene v zložení tretieho senátu tak, že tretí senát pracuje

v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Robert Šorl.

II.

Relevantná právna úprava

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

20. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

24. Podľa ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej

časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným

súdom podľa povahy veci primerane .

25. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

26. Podľa prvej vety ústavný súd zruší

rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

27. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

28. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému

súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

29. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví

podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej

služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

30. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor

alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

31. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami.

32. Podľa strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi

a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

33. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že v konaní o určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy k nehnuteľnosti ide o spor o vlastníctvo k nehnuteľnosti, predmet konania

je vyjadriteľný v peniazoch, preto mal okresný súd pri rozhodovaní o sťažnosti

proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zotrvať na aplikácii § 10 vyhlášky (ako to bolo

v uznesení vyššieho súdneho úradníka). Okresný súd však v uznesení sudcu považoval

predmet konania za neoceniteľný, v dôsledku čoho nesprávne vychádzal z § 11

ods. 1 vyhlášky. Napadnuté uznesenie sudcu je neodôvodnené, okresný súd nijako

nevysvetlil, prečo považoval predmet konania za peniazmi neoceniteľný. Okresný súd

navyše pochybil, keď sťažnosť žalobkyne proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

nedoručil sťažovateľovi. Sťažovateľ tak nemal možnosť oboznámiť sa pred rozhodnutím

okresného súdu o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka s argumentmi

obsiahnutými v sťažnosti a brániť sa proti nim.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

34. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

35. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

36. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

37. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, m. m. , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

38. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. 9. 1997).

39. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich

garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania,

je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania

má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu,

a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne,

napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému

zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. , ,

, , ).

40. Na druhej strane ústavný súd pripomína judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) definujúcu obsah princípu rovnosti zbraní požiadavkou,

aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť

za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie,

než v ktorej je protistrana. Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany

musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,

ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002

vo veci Komanický proti Slovenskej republike, body 45 a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015

vo veci Trančíková proti Slovenskej republiky). Inými slovami, z princípu kontradiktórnosti

konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť,

či a do akej miery je písomné vyjadrenie odporcu (protistrany v súdnom konaní) právne

významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany

reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho je teda

len na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko k vyjadreniu protistrany

vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok ESĽP z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-Huber

proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 18990/91, body 27 a 29, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci

Trančíková proti Slovenskej republike), a pritom nezáleží, aký je jeho skutočný účinok

na súdne rozhodnutie (rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001 vo veci K. S. proti Fínsku, rozsudok

ESĽP z 28. 6. 2001 vo veci F. R. proti Švajčiarsku). Inak povedané, požiadavka

„kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska

v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie

alebo argumentov predložených súdu vrátane ich samotného dopadu na rozhodnutie

súdu/orgánu verejnej moci.

41. Osobitne vo vzťahu k súdenej veci sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že ESĽP

už v minulosti riešil obdobné prípady, kde bolo namietané porušenie zásady

kontradiktórnosti z dôvodu, že odvolací súd neposlal odvolanie (v našom právnom poriadku

sťažnosť, pozn.) proti výroku o trovách konania protistrane (rozsudok ESĽP zo 6. 2. 2001

vo veci Beer proti Rakúsku, č. 30428/96, body 18 – 21, rozsudok ESĽP zo 7. 1. 2005

vo veci Baumann proti Rakúsku, č. 76809/01, bod 48), pričom dospel k záveru o porušení

tejto zásady a zároveň aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

42. K sťažnostnej námietke o nedoručení sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu

vyššieho súdneho úradníka sťažovateľovi ústavný súd pripomína svoje skoršie rozhodnutie

vo veci sp. zn. . V ňom práve na podklade rekapitulovanej judikatúry ESĽP

konštatoval, že princíp kontradiktórnosti nachádza uplatnenie aj v konaní o sťažnosti

podľa a nasledujúcich , pričom pristúpil k vysloveniu

porušenia práv, ku ktorému došlo tým spôsobom, že všeobecný súd takúto sťažnosť

nedoručil na vyjadrenie protistrane.

43. Ustanovenia a nasledujúce o sťažnosti

explicitne nezakotvujú povinnosť súdu doručiť sťažnosť, prípadné vyjadrenie k sťažnosti

alebo iné, ďalšie podanie protistrane ani povinnosť umožniť stranám vyjadriť sa k takýmto

podaniam. Absencia výslovnej právnej úpravy týkajúcej sa potreby vytvorenia priestoru

sporovým stranám na oboznámenie sa s podaniami protistrany a možnosti vyjadriť sa však

automaticky neznamená, že v sťažnostnom konaní sa princíp kontradiktórnosti neuplatňuje.

44. V náleze sp. zn. ústavný súd konštatoval:

„Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky dospel k záveru, že námietka

porušenia princípu kontradiktórnosti a s ňou spätým princípom rovnosti zbraní

je opodstatnená, preto v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k neprípustnému zásahu do základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto sťažnosti vychádzal z už citovanej judikatúry

ESĽP a Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z vlastnej rozhodovacej činnosti.

Za rozhodujúce skutočnosti považoval pritom to, že proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu ako súdu prvej inštancie nie je prípustný ani riadny, ani mimoriadny opravný

prostriedok, teda tento zásah do princípu kontradiktórnosti, ako aj rovnosti zbraní nebolo

možné zhojiť v nasledujúcom v odvolacom, príp. v dovolacom konaní, ďalej

to, že v dôsledku sťažnosti bolo pôvodné uznesenie krajského súdu vydané vyšším súdnym

úradníkom zmenené v neprospech sťažovateľky a bolo ním rozhodnuté o subjektívnych

právach, resp. povinnostiach sťažovateľky a tiež preto, že ústavný súd nezistil relevantný

a zásadný dôvod na to, aby sa v civilnom konaní, ktoré je v zásade kontradiktórne,

sa uplatnila výnimka z tohto princípu v konaní, v ktorom sa rozhoduje o subjektívnych

právach a povinnostiach. Ústavný súd nemohol akceptovať obranu krajského súdu

spočívajúcu v argumentácii, že ide o nový procesný inštitút, ako aj pre hospodárnosť

konania, pretože vychádzajúc z povahy konania o sťažnosti, nevidel zásadný rozdiel

medzi ním a konaním o opravnom prostriedku v rámci ...,

kde sa princíp kontradiktórnosti uplatňuje v určitom vymedzenom rozsahu. Skutočnosť,

že tento prostriedok nápravy je pomenovaný ako sťažnosť, berúc do úvahy znenie čl. 9

, ktorý ustanovuje, že strany majú právo oboznámiť sa okrem

iného s návrhmi protistrany a vyjadriť k nim svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon,

v spojení so skutočnosťou, že žiadny rozsah vyjadrenia protistrany

v danom prípade nestanovuje, ešte podľa názoru ústavného súdu neznamená

to, že z ústavnoprávneho hľadiska nemusí byť zabezpečená rovnosť zbraní

a kontradiktórnosť v minimálnom rozsahu (v súlade s princípom hospodárnosti konania,

pozn.), keďže sa v okolnostiach posudzovanej veci rozhodovalo o rozsahu povinnosti

náhrady trov konania (obdobne Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková,

Tomašovič a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 878,

879) .

Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický,

aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo

v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade

pričítať strane konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.“

45. Na uvedených záveroch ústavný súd zotrváva a v predmetnej veci nevidí dôvod

odkloniť sa od nich.

46. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. zistil,

že okresný súd rozhodol o sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

tak, že toto zmenil v súlade so sťažnosťou žalobkyne v neprospech sťažovateľa,

a to za stavu, keď pred rozhodnutím o sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu vyššieho

súdneho úradníka túto sťažnosť sťažovateľovi nedoručil na vyjadrenie. Sťažovateľ

tak nemal možnosť zaujať stanovisko, brániť sa proti argumentom žalobkyne obsiahnutým

v sťažnosti, pričom okresný súd vyhodnotil sťažnosť žalobkyne ako dôvodnú. Takýmto

postupom bol okresným súdom porušený princíp kontradiktórnosti vyplývajúci z ,

ako aj princíp rovnosti zbraní. Nesprávnym postupom okresného súdu,

ktorý pred rozhodnutím o sťažnosti žalobkyne túto nedoručil na vyjadrenie sťažovateľovi,

došlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru v miere

dosahujúcej ústavnoprávnu intenzitu.

47. Okresný súd v uznesení sudcu na rozdiel od uznesenia vyššieho súdneho

úradníka vychádzal zo záveru, že predmet konania nie je možné vyjadriť v peniazoch,

preto pri vyčísľovaní výšky náhrady trov právneho zastúpenia aplikoval § 11

ods. 1 vyhlášky, nie § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky.

48. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

49. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť,

či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

50. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, ktorou okresnému súdu vytýka

nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia sudcu, k tomuto ústavný súd uvádza,

že predmetná námietka je opodstatnená. Okresný súd síce popísal obsah sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka a konštatoval, že sťažnosť

je dôvodná, obsahom uznesenia sudcu však nie sú žiadne vlastné právne úvahy okresného

súdu, ktorými by zdôvodnil svoj záver o neoceniteľnosti predmetu konania a dôvodnosti

aplikácie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia

nie je zrejmé, či sa okresný súd stotožnil iba s názorom žalobkyne o potrebe aplikácie § 11

ods. 1 písm. a) vyhlášky, alebo aj so samotnými argumentmi žalobkyne, resp. v akom

rozsahu a z akých dôvodov. Uvedené je tým závažnejšie, že záver okresného súdu

v uznesení sudcu protirečí právnemu záveru vyslovenému v uznesení vyššieho súdneho

úradníka, v zmysle ktorého je predmet konania oceniteľný a na vec je potrebné aplikovať

§ 10 ods. 2 vyhlášky. Vo veci sťažovateľa tak došlo k zmene rozhodnutia v jeho neprospech

bez toho, aby mal možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré k takémuto výsledku viedli.

51. Za daných okolností bolo nevyhnutné, aby sa okresný súd otázkou

ne/oceniteľnosti predmetu konania primeraným spôsobom zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal, svoje právne závery presvedčivým spôsobom

odôvodnil, a tým preukázal aj ich ústavnú akceptovateľnosť.

52. Ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie okresného súdu ako nepreskúmateľné

a nezodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

53. Ústavný súd vo všeobecnosti pri posudzovaní námietky nesprávneho právneho

posúdenia hodnotí ústavnoprávnu udržateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu, vychádzajúc

z argumentácie všeobecného súdu uvedenej v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Ústavný

súd musí poznať dôvody a právne úvahy všeobecného súdu, ktoré ho viedli k prijatiu toho-

ktorého právneho záveru, aby bolo možné preskúmať a vyhodnotiť, či sú tieto závery

arbitrárne, či interpretácia príslušných právnych noriem učinená všeobecným súdom popiera

ich zmysel a cieľ a pod. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vo vzťahu k hmotnoprávnej

námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom,

ktorý považoval predmet konania za neoceniteľný a na vec aplikoval § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky, konštatuje, že z dôvodu absencie náležitého odôvodnenia, nepreskúmateľnosti

napadnutého uznesenia sudcu sa ústavný súd ani nemohol vecne zaoberať touto námietkou

a vyhodnotiť jej ne/opodstatnenosť. Posúdenie námietky nesprávneho právneho posúdenia

bude prichádzať do úvahy až za stavu, keď rozhodnutie okresného súdu o sťažnosti

žalobkyne bude spĺňať atribúty preskúmateľného rozhodnutia.

54. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky sťažovateľa o porušení princípu

kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní v dôsledku nedoručenia sťažnosti žalobkyne

sťažovateľovi a námietky nedostatku odôvodnenia uznesenia sudcu ústavný súd pristúpil

k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

55. Vychádzajúc z , vzhľadom na vyhovenie sťažnosti v časti

namietaného poručenia a dohovoru, ústavný súd napadnuté

uznesenie sudcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

56. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu, riadiac

sa právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), doručiť sťažnosť žalobkyne proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

sťažovateľovi na vyjadrenie a následne odôvodneným rozhodnutím opätovne rozhodnúť

o sťažnosti žalobkyne podanej proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, rešpektujúc

obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom zistené.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

57. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru v dôsledku procesnoprávnych

pochybení okresného súdu, okrem iného nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia sudcu,

nie je za daného stavu možné konštatovať porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa , ktoré má zásadne hmotnoprávny charakter.

58. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného

mu v sa ústavný súd riadil tiež princípom minimalizácie svojich zásahov

do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

podľa preskúmavané (, ), ktorý vyplýva

z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , ) z toho,

že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením sudcu

a jeho zrušením sa otvára priestor na to, aby sa okresný súd v ďalšom konaní sám

vysporiadal s ochranou uvedeného práva hmotnoprávneho charakteru.

59. Ústavný súd preto tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4

výroku nálezu).

IV.

Trovy konania

60. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa,

ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

61. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

62. Ústavný súd pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, podľa ktorých sťažovateľovi patrí

náhrada trov konania v sume 375,24 €, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2020 (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 177 € vrátane

dvoch režijných paušálov v hodnote po 10,62 €. Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi

náhradu trov konania v celkovej výške 375,24 €, ktorú je okresný súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku

nálezu). Náhradu za tretí úkon právnej služby – stanovisko k vyjadreniu okresného súdu

doručené ústavnému súdu 5. októbra 2020 ústavný súd sťažovateľovi nepriznal,

pretože obsah doručeného stanoviska nepovažoval za taký, ktorý by prispel k bližšiemu

objasneniu posudzovanej veci.

63. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2020

Martin Vernarský predseda senátu