Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 260/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti ,

, a ,

, obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou Nagyová Tenkač,

s. r. o., Ružinovská 42, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

JUDr. Viktória Nagyová Tenkač, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 22. novembra 2019 takto

rozhodol:

1. Základné právo a na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 22. novembra 2019

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 22. novembra 2019

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. a p r i z n á v a náhradu trov konania

v sume 675,43 € (slovom šesťstosedemdesiatpäť eur a štyridsaťtri centov),

ktoré j e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu

Advokátskej kancelárie Nagyová Tenkač, s. r. o., Ružinovská 42, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia navrhovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, , a ,

, (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 22. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli, že spolu s návrhom vo veci samej

(žaloby o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia pozemkového spoločenstva

o voľbe členov výboru a dozornej rady, pozn.) 6. novembra 2019 doručili Okresnému súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie neodkladného opatrenia,

ktorým sa domáhali uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa všetkých iných úkonov,

ako tých, ktoré sú uvedené v o pozemkových

spoločenstvách v znení neskorších predpisov. Okresný súd o tomto ich návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia rozhodol uznesením sp. zn. z 19. septembra 2019

(ďalej len „uznesenie súdu prvej inštancie“) tak, že postupom podľa § 327 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

návrh sťažovateľov odmietol. Sťažovatelia podali proti označenému rozhodnutiu súdu prvej

inštancie odvolanie podľa , o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením tak, že ho odmietol podľa z dôvodu, že odvolanie smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

3. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že okresný súd rozhodol o ich návrhu

arbitrárne, keď ho označeným uznesením odmietol, preto boli nútení podať proti nemu

odvolanie. V odvolaní sťažovatelia prípustnosť svojho odvolania výslovne opierali o znenie

. Krajský súd napriek tomu ich odvolanie odmietol, pričom svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že jeho prípustnosť nemožno vyvodiť z dôvodu podľa § 357

písm. b) , pričom nimi označeným dôvodom prípustnosti sa vôbec nevysporiadal.

Sťažovatelia považujú samotné napadnuté uznesenie za exces, jeho odôvodnenie za ústavne

neakceptovateľné, arbitrárne a v konečnom dôsledku majúce za následok denegatio iustitie.

4. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľov, ... a ... na súdnu

ochranu v zmysle SR, Listiny základných práv a slobôd

a SR uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 22. novembra 2019,

sp. zn. porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 22. novembra 2019,

sp. zn. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom, ... a ... priznáva spoločne

a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 EUR, ktoré je Krajský súd

v Žiline povinný sťažovateľom zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom, ...

a ... trovy konania...“

5. Ústavný súd uznesením č. k. -16 z 9. júna 2020 prijal ústavnú

sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

6. Následne ústavný súd 9. júna 2020 vyzval krajský súd na vyjadrenie sa k vecnej

stránke prijatej ústavnej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti. Následne ústavný súd 3. júla 2020 upovedomil zúčastnenú

osobu –

(ďalej len „zúčastnená osoba“), o jej práve sa vyjadriť k ústavnej sťažnosti.

II.

Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľov a vyjadrenie zúčastnenej osoby

7. Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 30. júna 2020. Krajský

súd vo svojom vyjadrení uviedol, že „keďže v predmetnej záležitosti sa jedná takmer

výlučne o bezprostredné právne posúdenie záverov súdu, nie je dobre možné zo strany

krajského súdu ako inštitúcie (prostredníctvom jeho predsedu) zaujať konkrétne právne

stanovisko. Z pozície predsedu krajského súdu mi totiž neprináleží posudzovať vecnú

správnosť jednotlivých rozhodnutí tunajšieho súdu, vrátane posúdenia náležitostí

ich odôvodnenia“, preto odkázal na pripojené stanovisko predsedníčky dotknutého senátu,

pričom zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Predsedníčka dotknutého senátu v podstatnom uviedla:

„Ustanovenie vo svojich odsekoch 1 a 2 upravuje náležitosti návrhu

neodkladného opatrenia. Nadväzne na to je v ustanovení upravený postup súdu

vo vzťahu k neodkladnému opatreniu, ktoré je podané v priebehu konania a nie je podaním

vo veci samej. Vyplýva z neho, že ak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia

neobsahuje predpísané náležitosti alebo je nezrozumiteľný, alebo neurčitý, súd taký návrh

odmietne, ak ide o také vady, ktoré bránia pokračovaniu v konaní; ustanovenia

o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú. Tak postupoval aj Okresný súd v Žiline vo svojom

uznesení č. k. -790 zo dňa 19. 09. 2019.

Úprava rozhodovania súdu o neodkladnom opatrení v prípade, že je návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia úplný, vyplýva z ustanovenia . V zmysle

jeho odseku 1, ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie,

ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia zamietne. Zároveň z ustanovenia vyplýva, že o návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodne súd najneskôr do 30 dní od doručenia

návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý spĺňa náležitosti podľa § 326.

Je teda zrejmé, že zákon () rozlišuje dva prípady, a to či sa jedná

o návrh neodkladného opatrenia, ktorý spĺňa náležitosti upravené v alebo nie.

Nadväzne na to vyhodnotil odvolací súd v posudzovanom v prípade aj prípustnosť

odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie. V ustanovení je upravená

prípustnosť odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie. Pripúšťa

ho len v tých prípadoch, ktoré sú v zákone taxatívne vypočítané. Proti inému uzneseniu

(neuvedenému v označenom zákonnom ustanovení) teda odvolanie nie je prípustné.

Vychádzajúc zo systematiky obsiahnutej v ustanovení odvolací súd dospel

k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie odmietol podanie (návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia), ktoré/-ý však nie je podaním vo veci samej tak, ako to bližšie

ozrejmil v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Podanie vo veci samej je definované v ust. . Je ním najmä žaloba,

vzájomná žaloba, zmena žaloby, späťvzatie žaloby, odpor, odvolanie, dovolanie,

a ak to z povahy veci vyplýva, aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia

alebo zabezpečovacieho opatrenia...

... Žiada sa dodať, že iba v prípade, že neodkladné opatrenie má povahu rozhodnutia

vo veci samej, je odôvodnený postup súdu podľa . Len vtedy je súd povinný

pred svojím rozhodnutím o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia vyzvať navrhovateľa

na opravu a doplnenie jeho podania (návrhu na vydanie neodkladného opatrenia),

a to za situácie, ak z neho nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje,

alebo ide o podanie neúplné a nezrozumiteľné.

V prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré nie je podaním

vo veci samej, (ako tomu bolo aj v prejednávanej veci) však zákon upravuje odlišný

procesný postup súdu. Ak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia neobsahuje

predpísané náležitosti alebo je nezrozumiteľný alebo neurčitý, súd v súlade s ust.

taký návrh odmietne, ak ide o také vady, ktoré bránia pokračovaniu v konaní; ustanovenia

o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú.

V prejednávanej veci podali žalobcovia odvolanie proti uzneseniu súdu prvej

inštancie, ktorým súd odmietol ich návrh na nariadenie neodkladného opatrenia,

ktorý nie je podaním vo veci samej. S poukazom na znenie ust. odvolací

súd skúmal, či zákon proti takémuto rozhodnutiu odvolanie pripúšťa.

Podľa ust. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné

odvolanie, ak to zákon pripúšťa.

Odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je odvolanie prípustné ( ).

V zmysle odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej

inštancie o odmietnutí podania vo veci samej.

v ustanovení taxatívne vymenúva prípady,

v ktorých pripúšťa možnosť podania odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie.

V predmetnom zákonnom ustanovení zákonodarca jednoznačne špecifikoval prípady,

v ktorých je odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie prípustné. Nakoľko ustanovenie

neobsahuje uznesenie, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o odmietnutí návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré nie je podaním vo veci samej, je zrejmé,

že zákon proti uvedenému typu súdneho rozhodnutia možnosť podať odvolanie nepripúšťa

( a contrario). Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie žalobcov

postupom podľa odmietol.

Odvolací súd bol totiž toho názoru, že v označenej odvolacej veci prípustnosť

odvolania podľa nie je daná. Vychádzal pritom zo systematického

výpočtu a poradia uznesení, proti ktorým v odvolanie

pripúšťa. Pred ust. sa v tomto výpočte nachádza ust.

, ktoré predpokladá odmietnutie podania vo veci samej, ktorým však návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia v posudzovanom prípade nebol. Podľa názoru

odvolacieho súdu prípustnosť odvolania v zmysle ust. sa viaže

k rozhodnutiu súdu prvej inštancie upravenému v ust. , t. j. vo vzťahu

k nariadeniu neodkladného opatrenia (ak sú splnené podmienky podľa ),

alebo o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

Odvolaciemu súdu je známy text publikácie , komentár,

autorov: Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol. vydaného

vydavateľstvom C. H. BECK r. 2016, no pri posudzovaní prípustnosti odvolania vychádzal

zo systematiky úpravy neodkladných opatrení a tiež samotného zdôraznenia zákonodarcu

o tom, že takýto návrh má spĺňať náležitosti podľa . Túto úvahu odvolacieho súdu

podporuje aj znenie ustanovení , a vety prvej .

Odvolací súd je teda toho názoru, že odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu

prvej inštancie len v prípade, že súd prvej inštancie rozhoduje o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, ktorý splna náležitosti v zmysle

ust. a , nie však v prípade, že takýto návrh neobsahuje predpísané

náležitosti alebo je nezrozumiteľný, alebo neurčitý, kedy súd prvej inštancie postupuje

v súlade s ust. a zároveň sa nejedná o podanie vo veci samej tak, ako to bolo

prezentované v odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa

22. novembra 2019.“

8. Právna zástupkyňa sťažovateľov sa k stanovisku krajského súdu vyjadrila podaním

doručeným 7. júla 2020. V úvode svojho vyjadrenia vyjadrila s upustením od ústneho

pojednávania v danej veci. V podstatnom uviedla:

«V konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sťažovatelia

žiadali súd, aby žalovanému pozemkovému spoločenstvu uložil povinnosť zdržať sa všetkých

právnych úkonov, okrem tých, ktoré sú vymenované v

o pozemkových spoločenstvách, sťažovatelia žiadnym spôsobom nespochybňovali, a doteraz

ani nespochybňujú, že ide o návrh na nariadenie neodkladného opatrenia,

ktorý nie je podaním vo veci samej. Hoci sa Krajský súd v Žiline podrobne venoval

argumentácii o tom, či ide o podanie vo veci samej alebo nie, a to či už v napadnutom

uznesení zo dňa 22. novembra 2019, sp. zn. , alebo aj vo vyjadrení k ústavnej

sťažnosti sťažovateľov, táto argumentácia nemá vplyv na posúdenie toho, či je odvolanie

voči uzneseniu o odmietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia prípustné

v zmysle v platnom

znení (ďalej ako „CSP“). Ust. nerozlišuje medzi takými návrhmi

na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré sú podaniami vo veci samej, a takými,

ktoré nie sú podaniami vo veci samej...

Sťažovatelia poukázali v odvolaní práve na to, že na tento prípad (návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré nie je podaním vo veci samej) nie je možné

použiť a jeho výklad prostredníctvom logického argumentu a contrario,

keďže v tomto prípade existuje osobitná norma v podobe . Formálne

je v tomto prípade argument a contrario použitý krajským súdom správny, no existuje

ustanovenie zákona, ktoré ho vylučuje, a to v podobe . Na takúto chybu,

ako urobil pri výklade krajský súd, upozorňuje aj Rozehnal v monografii Strategie civilního

procesu (ROZEHNAL, A. Strategie civilního procesu. Plzeň: Aleš Čeněk, 2. vyd. s. 69).

Pokiaľ krajský súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti poukazuje na systematický

výpočet a poradie uznesení v , systematický výklad prípadov uznesení

podľa skôr podporuje záver sťažovateľov, a teda že

je v pomere špeciality k . Prečo by sme vo vzťahu k návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia mali aplikovať , ktorý všeobecne

uvádza podania vo veci samej, keď konkrétne uvádza návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia?

Konštatácia krajského súdu o tom, že sa viaže

len k rozhodnutiam o nariadení neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia, nie je argumentom, ale záverom, pričom tento

jeho záver priamo smeruje voči zneniu . Aj rozhodnutie o odmietnutí

návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je rozhodnutím o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia, ktoré sa uvádzajú v . Takýto záver krajského

súdu je podľa nášho názoru neprípustným dotváraním práva, môžeme tu hovoriť o tvorbe

práva súdom. V tomto prípade nejde o medzeru v práve, ktorú by bolo potrebné vyplniť,

ale o jednoznačné ustanovenie zákona, ktoré krajský súd vykladá v rozpore s jeho znením

bez toho, aby ponúkal presvedčivé argumenty o správnosti takéhoto záveru.

Pokiaľ krajský súd poukazuje na zdôraznenie zákonodarcu o tom, že návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia musí spĺňať náležitosti podľa ,

sťažovatelia žiadne takéto osobitné zdôraznenie zákonodarcu v nevidia.

ako procesný predpis upravujúci sporové konania obsahuje viacero ustanovení,

v ktorých sa uvádzajú náležitosti procesných úkonov. V tomto prípade bolo medzi

sťažovateľmi a súdom sporné práve to, či ich návrh spĺňa požadované náležitosti

podľa a v tomto požadovali od krajského súdu, aby preskúmal rozhodnutie

okresného súdu. Sťažovatelia nemajú záujem podať iný návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia ako ten, ktorý podali. Podľa ich názoru je návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia, o ktorom rozhodovali všeobecné súdy, určitý, a priamo je možné určitosť

takéhoto návrhu odvodiť z § 16 ods. 7 zákona č. 97/2913 Z. z. o pozemkových

spoločenstvách, keď samotný zákonodarca predpokladá obmedzené konanie pozemkového

spoločenstva prostredníctvom výboru pri výbore, ktorému uplynulo funkčné obdobie

alebo nemá dostatočný počet členov. Keďže sťažovatelia sú toho názoru, že ostatná voľba

členov výboru bola nezákonná (t. j. nebol platne zvolený), v tomto prípade mal súd takémuto

nezákonnému výboru nariadiť rovnaké zdržanie sa konania, aké je nariadené zákonodarcom

pri uplynutí funkčného obdobia výboru či nedostatočného počtu členov.

Ak krajský súd poukazuje na systematiku úpravy neodkladných opatrení a odkazuje

na , a prvá veta , sťažovateľom nie je z týchto ustanovení

zrejmé, ako vylučujú použitie o prípustnosti odvolania voči uzneseniu

o odmietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia... z pohľadu prípustnosti

odvolania nevidíme spojitosť týchto ustanovení s úpravou prípustnosti odvolania. Navyše,

pre správnosť záveru sťažovateľov o prípustnosti odvolania voči uzneseniu,

ktorým sa odmietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, možno podporne

poukázať na , kde sa priamo spomína odvolanie voči takémuto uzneseniu.

Napokon, ak krajský súd odkazuje na body 1 až 24 odôvodnenia napadnutého

uznesenia, otázke prípustnosti odvolania sa venuje len v bode 17 odôvodnenia. Sťažovatelia

nerozumejú konštatácii krajského súdu o tom, že napadnuté rozhodnutie zodpovedá

skutočnostiam a dôkazom, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, a tomu, že vo veci boli

posúdené konkrétne okolnosti prípadu, keďže krajský súd sa práve skutočnostiam

a dôkazom o potrebe nariadenia neodkladného opatrenia v napadnutom uznesení nevenoval

z dôvodu, že odvolanie nebolo prípustné. Krajský súd teda meritórne neprejednal návrh

z dôvodu, že bol toho názoru, že odvolanie v danej veci nebolo prípustné. Preto ani nemohol

posudzovať konkrétne okolnosti prípadu (čo napokon potvrdzuje aj bod 20 odôvodnenia

napadnutého uznesenia). Aj v tom vidia sťažovatelia porušenie práva na spravodlivý proces,

a teda že krajský súd sa napriek tomu, že prípustnosť odvolania bola v tejto veci daná,

nevenoval posúdeniu úplnosti, ako aj opodstatnenosti návrhu...

O tom, že k porušeniu práva na spravodlivý proces sťažovateľov došlo, nepriamo

svedčí aj skutočnosť, že krajský súd sa až vo vyjadrení k podanej ústavnej sťažnosti

v určitom rozsahu vyjadril k argumentácii sťažovateľov použitej v odvolaní o aplikácii

. V napadnutom uznesení sa pritom vôbec nespomína

napriek tomu, že ním je odôvodňovaná prípustnosť odvolania sťažovateľmi. Zároveň

napadnuté uznesenie hrubo porušuje princíp právnej istoty zakotvený aj v ,

keď sa odmieta vysporiadať s názorom Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci.

Takisto aj vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zdôvodnenie správnosti napadnutého uznesenia

sa zakladá primárne na zjavne chybne použitom argumente a contrario, v dôsledku ktorého

krajský súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, ktorý je priamo v rozpore so znením

. Krajský súd vôbec nezohľadnil právo na súdnu ochranu (resp. ústavno-

konformný výklad ), na ktorý aj prostredníctvom poukazu na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR odkazovali sťažovatelia v odvolaní. Zákonodarca prostredníctvom

taxatívneho výpočtu uznesení, voči ktorým je prípustné odvolanie, už beztak výrazne

obmedzil možnosť opravného prostriedku voči uzneseniam, preto nie je namieste, aby súdy

výrazne reštriktívnym výkladom, ktorý smeruje priamo proti zneniu právnej normy

(ba dokonca v dôsledku toho môžeme hovoriť o neprípustnej sudcovskej tvorbe práva),

obmedzovali prístup strán k súdu.

Sťažovatelia sú toho názoru, že tu je potrebný zásah Ústavného súdu SR.

Nie je žiaduce, aby súdy priamo proti zneniu zákona obmedzovali prístup k odvolaciemu

konaniu, a následne sa jednotlivci domáhali ochrany svojich základných práv na Ústavnom

súde SR. O to viac spôsobom, ako tomu bolo v tejto veci, keď sa odvolací súd odmietol

akoukoľvek argumentáciou vysporiadať s odvolacou argumentáciou sťažovateľov

o prípustnosti odvolania, resp. reagovať na túto argumentáciu.»

9. Zúčastnená osoba 15. júla 2020 doručila svoje vyjadrenie, v ktorom v podstatnom

uviedla, že sa stotožňuje „so stanoviskom všeobecných súdov prvej a druhej inštancie,

že nie je možné ukladať účastníkovi spornej veci, aby vykonával úkony,

na ktoré ho splnomocňuje zákon“.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“)

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou

sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru,

že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava, teoretické a judikatúrne východiská ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

14. Ústavný súd konštatuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, , ).

Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto preskúmava len to, či orgán verejnej

moci ten-ktorý zákon nevyložil spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych

úprav ().

15. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky, alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

16. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa tvrdí, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ).

17. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, , ).

18. Ústavný súd prízvukuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje

materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych

predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych

prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné

aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , ,

, , ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní

nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca

sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje

účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov

a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ).

Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)

a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii

(m. m. ). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť

štátnych orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,

ale aj zmyslom a účelom zákona ().

19. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (, ZNaU 100/2005).

20. Tieto zásady, týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov

pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci. Z týchto hľadísk preto posudzoval ústavný súd

aj sťažovateľmi napadnuté uznesenie krajského súdu.

IV.

Právne posúdenie veci

21. Okresný súd v odôvodnení uznesenia súdu prvej inštancie (ktorým návrh

sťažovateľov na nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia odmietol) uviedol:

„... Súd má po podrobnom preskúmaní návrhu žalobcov na nariadenie neodkladného

opatrenia za to, že tento je neúplný a neurčitý, nakoľko v ňom chýba presná a určitá

špecifikácia, čoho sa žalobcovia návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia

domáhajú, t. j. uvedenie, ako má súd rozhodnúť vo výroku uznesenia o neodkladnom

opatrení, v tomto prípade vykonávania akých iných konkrétnych úkonov,

ako tých, ktoré sú uvedené v o pozemkových

spoločenstvách, by sa mal žalovaný zdržať a tiež dokedy by sa mal zdržať vykonávania

týchto úkonov. Žalobcami prezentovaný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia

tak nie je dostatočne určitý na to, aby ho bolo možné vykonať.“ Na základe citovaného

odôvodnenia okresný súd návrh sťažovateľov na nariadenie neodkladného opatrenia

podľa ako neúplný a neurčitý odmietol.

22. Krajský súd v relevantnej časti svojho napadnutého uznesenia konštatoval,

že sťažovatelia podali „odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým okresný súd

odmietol ich návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré nie je podaním vo veci

samej“ (bod 13 odôvodnenia napadnutého uznesenia). Po odcitovaní § 386 písm. c) a § 357

písm. b) výrok svojho uznesenia odôvodnil tým, že „

v ustanovení taxatívne vymenúva prípady, v ktorých pripúšťa možnosť podania

odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie. V predmetnom zákonnom ustanovení

zákonodarca jednoznačne špecifikoval prípady, v ktorých je odvolanie proti uzneseniu súdu

prvej inštancie prípustné. Nakoľko ustanovenie neobsahuje uznesenie,

ktorým súd prvej inštancie rozhodol o odmietnutí návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia, ktoré nie je podaním vo veci samej, je zrejmé, že zákon proti uvedenému

typu súdneho rozhodnutia možnosť podať odvolanie nepripúšťa (§ 357 písm.

b/ a contrario).“.

23. Ústavný súd po preskúmaní veci je nútený konštatovať, že závery krajského súdu

sú arbitrárne a sú prejavom formalistického postupu.

24. predpokladá, že o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia bude rozhodnuté meritórne ( ) alebo procesne, t. j. odmietnutím

návrhu ( ). V okolnostiach daného prípadu (návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia podaný spolu so žalobou) okresný súd správne vyhodnotil tento návrh ako návrh,

ktorý nie je podaním vo veci samej. Pravdou je aj to, že súd nevyzýva na odstraňovanie vád

návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a v prípade, že vady tohto návrhu bránia

pokračovaniu v konaní, takýto návrh odmietne ( ). Otázka, či okresným súdom

vytýkané vady predmetného návrhu skutočne bránili pokračovaniu v konaní,

nie je predmetom prebiehajúceho konania pred ústavným súdom.

25. Podľa odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej

inštancie o odmietnutí podania vo veci samej. Podľa odvolanie

je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie.

26. Pri materiálnom poskytovaní súdnej ochrany odvolacím súdom je v rámci

skúmania podmienok prípustnosti odvolania jeho úlohou preskúmať predovšetkým

spôsobilosť predmetu odvolania, t. j. zistiť, či odvolaním napadnuté uznesenie patrí

do taxatívneho výpočtu napadnuteľných uznesení, obsiahnutých (v prípade konania

vedeného podľa ) v . Uvedené ustanovenie

obsahuje dva spôsoby vymedzenia uznesení: /i/ uznesenia, ktorými súd prvej inštancie

rozhodol v konkrétnej procesnej situácii (alebo o určitej otázke) konkrétnym v

normovaným spôsobom, a /ii/ uznesenia, ktorými o určitej otázke (alebo v konkrétnej

procesnej situácii) súd prvej inštancie rozhodol akýmkoľvek spôsobom (teda relevantným

je len „čo“ súd riešil, nie „ako“ to vyriešil). Použitie dôkazu z opaku (argumentum

a contrario) vo vzťahu k jednotlivému „písmenu“ pri kvalifikovaní odvolaním

napadnutého uznesenia ako nespôsobilého predmetu odvolania logicky prichádza do úvahy

len v prvej skupine uznesení, a to za predpokladu, že napadnutým uznesením rozhodol súd

prvej inštancie iným, než v § 357 predpokladaným spôsobom. Keďže zákonodarca v § 357

písm. d) expressis verbis nezúžil prípustnosť odvolania na uznesenie,

ktorým bolo o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodnuté konkrétnym

spôsobom [napr. „d) o nariadení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho

opatrenia“], sémantickým a logickým výkladom je potrebné dôjsť k záveru,

že toto ustanovenie pripúšťa odvolanie proti ktorémukoľvek uzneseniu súdu prvej inštancie,

ktorým sa tento súd vysporiadal s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia

(vyhovenie návrhu, zamietnutie návrhu, odmietnutie návrhu). Zužujúci výklad spôsobov

rozhodnutia súdu prvej inštancie tam, kde zákonodarca „napadnuteľné“ spôsoby

rozhodnutia nekonkretizuje (neobmedzuje), odopiera sporovej strane prístup k súdu.

Všeobecné súdy (okresný súd pri formulovaní poučenia o odvolaní proti svojmu

rozhodnutiu a krajský súd pri posudzovaní prípustnosti podaného odvolania) nevysvetlili

ústavne obhájiteľným spôsobom (argumentačne zložitejšiu) aplikáciu § 357 písm. b)

a contrario so záverom o neprípustnosti odvolania), ak výslovné znenie

(pri materiálnom prístupe k poskytovaniu súdnej ochrany) klasifikuje napadnuté

uznesenie ako prípustný predmet odvolania.

27. O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravila vtedy, ak ústavný súd zistí takú

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, že dôvody, na ktorých je založené

súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej

a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti (m. m. , ).

28. Ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach vyslovil, že výklad

relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom

dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane

z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania,

ktorý sa tejto ochrany domáha (napr. , ).

29. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že aplikovaný výklad na vec

vzťahujúcich sa noriem procesnej ne/prípustnosti odvolania proti procesnému rozhodnutiu

súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým krajský súd

vylúčil prípustnosť odvolania proti procesnému rozhodnutiu o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia, je založený na formalistickom, nelogickom a v konečnom

dôsledku aj extrémne nespravodlivom výklade jednoduchého práva, ktorý je aj v rozpore

so samotným textom zákona. V dôsledku aplikácie tohto ústavne neudržateľného výkladu

noriem jednoduchého práva došlo k odmietnutiu spravodlivosti vo forme popretia práva

na prístup k súdu, preto ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov bola podaná

dôvodne, a teda došlo k porušeniu ich práva na súdnu ochranu podľa a listiny

napadnutým uznesením krajského súdu (bod 1 výroku nálezu).

30. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením krajského

súdu došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľov, napadnuté uznesenie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku

nálezu).

31. Ako obiter dictum ústavný súd uvádza, že argumentačnú fixáciu všeobecných

súdov na pravdepodobne spôsobilo to, že predmetné ustanovenie

sa týka uznesenia o odmietnutí podania vo veci samej, a v danom prípade okresný súd

podanie odmietol. Všeobecné súdy však opomenuli skutočnosť, že Civilný sporový

poriadok – ak odhliadneme od jeho tretej časti (Osobitné procesné postupy) – nepočíta

s odmietnutím iného podania, ako podania vo veci samej (porovnaj § 128 ods. 3 a § 129

ods. 3 ). Konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia patrí medzi osobitné

procesné postupy (tretia hlava tretej časti ) a prípustnosť

odvolania proti uzneseniam, ktorými súd rozhodol o tomto návrhu, normuje špeciálne § 357

písm. d) . Aplikácia všeobecnými súdmi zvoleného preto vôbec

neprichádzala do úvahy.

32. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd

je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ).

V.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania

33. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie. Podľa

ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie, ak o to požiadal.

34. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

35. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti žiadal priznať primerané finančné

zadosťučinenie v sume 500 €, ktorú odôvodnili tým, že aj v prípade vyhovenia

ich sťažnosti, došlo k situácii, že im nebola poskytnutá právna ochrana krajským súdom

v zákonných lehotách.

36. Z citovaného tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie

ústavný súd môže, ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste

tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným

ústavne a zákonne upraveným spôsobom (napr. , , ,

).

37. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľov účinne

poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnuté uznesenie

krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho

názoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal

(bod 4 výroku nálezu).

38. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny

zástupca sťažovateľov si nárok na náhradu trov konania uplatnil.

39. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Odmenu priznal za tri úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania,

podanie sťažnosti, písomné podanie týkajúce sa veci samej (vykonané v roku 2020),

vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, keďže išlo o úkony právnej služby

vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnej služby za rok 2020 v zmysle § 11

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 177 €. Takto stanovená odmena spolu

s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 187,62 €, t. j.

za tri úkony 562,86 €. Trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom,

tak ako to vyplýva zo súdneho spisu, predstavujú sumu 562,86 €, ktoré sa vzhľadom

na skutočnosť, že právna zástupkyňa je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšujú o 20 %.

Ústavný súd preto úspešným sťažovateľom priznal náhradu trov konania v sume 675,43 €

(bod 3 výroku rozhodnutia).

40. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu