Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 231/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku

(sudca spravodajca) a Roberta Šorla v konaní o ústavnej sťažnosti spoločnosti

AMRUC, spol. s r. o., IČO 36 198 111, Vinné 6060, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom

Füzerom, M. R. Štefánika 1256/22, Trebišov, vo veci namietaného porušenia základného

práva na ochranu majetku podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa a základných práv

podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 31. júla 2019 vo výroku

o trovách konania takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti AMRUC, spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -15 z 23. júna 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

spoločnosti AMRUC, spol. s r. o., IČO 36 198 111, Vinné 6060 (ďalej len „sťažovateľka“),

podanú na ústavnom súde 30. septembra 2019 vo veci namietaného porušenia základného

práva na ochranu majetku podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a základných práv

podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. júla 2019

vo výroku o trovách odvolacieho konania (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka mala v konaní

pred všeobecným súdom postavenie žalovanej strany. Žalobcovia sa proti sťažovateľke

domáhali ochrany vlastníckeho práva na tom základe, že v rámci reštitúcie im Pozemkový

úrad v Michalovciach rozhodnutím z 19. januára 1993 č. 893/93 prinavrátil pozemok,

no povinná osoba (obec ) časť z tohto pozemku ( – ostatné plochy

2

s výmerou 1 697 m, k. ú. na LV č. ; ďalej len ,,predmetný pozemok“)

v rozpore so zákonným zákazom nakladania v reštitučnej veci podľa § 5 ods. 3 zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“) odpredala

zmluvou z 1. júna 2000 spoločnosti Cestné stavby a. s. Košice a tie následne predmetný

pozemok kúpnou zmluvou zo 4. novembra 2003 (ďalej len ,,kúpna zmluva“) previedli

na sťažovateľku.

3. Okresný súd Michalovce (ďalej len ,,okresný súd“) žalobu zamietol

s odôvodnením, že síce kúpna zmluva je absolútne neplatná pre rozpor s § 5 ods. 3 zákona

č. , no sťažovateľka nadobudla ,,túto nehnuteľnosť originárnym spôsobom

na základe dobrej viery“ s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. .

Ďalším výrokom priznal sťažovateľke plnú náhradu trov konania.

4. Na základe odvolania žalobcov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo vzťahu

k žalobkyni v 1. rade zmenil a určil ju za podielovú spoluvlastníčku predmetného pozemku

v rozsahu ½-ice. Súd sa stotožnil s názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti kúpnej

zmluvy pre jej rozpor so zákonom (porušenie zákazu povinnej osoby nakladať

s reštituovanou vecou; ). Sťažovateľkou presadzovanú

dobromyseľnosť súd neuznal ako dôvod na uprednostnenie pred vlastníckym právom

reštituenta.

5. Vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade súd rozsudok potvrdil v podstate z dôvodu, že

v ich prípade bolo vlastníctvo prinavrátené ich predchodkyni, a preto ich návrh na určenie

vlastníctva bez potvrdenia v dedičskom konaní je pre nedostatok vecnej legitimácie

nedôvodný. Podľa súdu by sa mohli domáhať určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

po oprávnenej osobe.

6. Osobitným výrokom súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom

na ustanovenie v spojení s .

Uviedol, že každá strana mala úspech len čiastočný (v polovici), a preto vyslovil, že žiadna

zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Sťažovateľka v sťažnosti len proti výroku o trovách konania uviedla: „S právnym

záverom KS Košice v napadnutom rozsudku nesúhlasíme, lebo je svojvoľný a arbitrárny

a KS Košice sa neriadil nižšie citovanými článkami , predpismi, čím porušil naše

základné práva na súdnu ochranu a ochranu majetku...“

Sťažovateľka poukázala okrem iného na porušenie práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 dohovoru.

Ďalej uviedla: „... Podľa samostatné spoločenstvo je procesne

spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba.

Podľa nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o spoločné

práva a povinnosti, že rozsudok sa musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca

a žalovaný, procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných. Podľa § 78 nútené

spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech

v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Podľa , súd prizná

strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci

úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,

že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa ,

ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú i na odvolacie

konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania

na súde prvej inštancie. Táto sťažnosť je podľa nášho názoru opodstatnená, lebo ide v tomto

prípade o extrémny rozpor s princípmi spravodlivého konania...“

8. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

,,1./ Základné práva obchodnej spoločnosti AMRUC spol. s r. o., Vinné 6060,

IČO: 36 198 111 na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa SR,

čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa

31.07.2019 pod sp. zn. vo výroku o trovách konania, že žiadna zo strán,

nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo boli porušené.

2./ Zrušuje rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 31.07.2019 pod sp. zn.

vo výroku o trovách konania, že žiadna zo strán, nemá na náhradu trov

odvolacieho konania právo a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

3./ Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce

z trov právneho zastúpenia a to v sume 415,58,-€ všetko do 2 mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa zriadeného v

, č. účtu: .“

II.

Vyjadrenie okresného súdu, zúčastnenej osoby a ďalšie podanie sťažovateľky

9. Na výzvu ústavného súdu krajský súd v podaní sp. zn.

z 9. júla 2020 označil ústavnú sťažnosť za neopodstatnenú. Na výzvu ústavného súdu

zúčastnené osoby, ktorých sa ústavná sťažnosť vecne dotýka ( a ),

neodpovedali. , ktorá bola pred všeobecným súdom v celom rozsahu

úspešná podaním jej advokáta z 9. júla 2020, navrhla ústavnému súdu

vysloviť, že uplatnené práva porušené neboli, a sťažovateľke vytkla neoznámenie, že podala

popri ústavnej sťažnosti aj dovolanie.

10. Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu zaslala dovolanie z 27. septembra 2019,

v ktorom dovolaciemu súdu navrhuje rozhodnúť o dovolaní takto: ,,NS SR Bratislava

dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.7.2019,

sp.zn. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“

III.

Relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len ,,“) ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv

a slobôd. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

13. Podľa (ďalej len „“) proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

14. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

d) ktorý je neprípustný,

16. Podľa a listiny sa každý môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k vyčerpaniu právnych prostriedkov

uviedla, že ,,Sme toho názoru, že sme vyčerpali právne prostriedky, ktoré nám priznáva

, lebo vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu

o trovách konania (§, 420, 421 ) a preto je ústavná sťažnosť prípustná.“.

18. Ústavný súd z dovolania dodatočne vyžiadaného od sťažovateľky zistil,

že sťažovateľka takmer súčasne podala proti napadnutému rozsudku ústavnú sťažnosť,

ako aj dovolanie, v ktorom navrhla, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

19. Sťažovateľka nemá podľa , a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142

ods. 1 v spojení s ). Iba za predpokladu, že sťažovateľka vyčerpá všetky jej

dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo

slobody a pri ich uplatnení nie je úspešná, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného

práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa

(m. m. , , , ,

).

20. Ústavný súd v rámci materiálneho výkonu ochrany ústavnosti skúmal, či napriek

podanému dovolaniu by nebola daná právomoc ústavného súdu ,a to berúc zreteľ na obsah

dovolania, podľa ktorého sťažovateľka ako žalovaná smeruje dovolanie proti napadnutému

rozsudku vo veci samej, a teda logicky proti rozsudku v jeho vyhovujúcom

(pre sťažovateľku nepriaznivému) výroku. A contrario sťažovateľka nemôže mať záujem

na vedení dovolacieho konania proti pre ňu priaznivému výroku napadnutého rozsudku

(potvrdenie zamietavého výroku). Faktom ale je, že návrhom na rozhodnutie dovolacieho

súdu sťažovateľka navrhuje zrušenie celého napadnutého rozsudku.

21. Ústavný súd považuje v tomto bode za potrebne zdôrazniť, že vyčerpanie

všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľke na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných právnych predpisov, neznamená

samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom

(m. m. , ).

22. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr. ,

, , ).

23. Všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho

dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné

úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však

povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní

druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, , ).

24. Za takéhoto stavu je vecou najvyššieho súdu vyrovnať sa v rámci dovolacieho

prieskumu aj s výrokom o trovách odvolacieho konania, ktorý je petitórne napadnutý

tak pred ústavným súdom, ako aj pred dovolacím súdom. To ale znamená, že ústavná

sťažnosť je predčasná. Tým nie je dotknutá možnosť domáhať sa v budúcnosti ústavnej

ochrany so zachovaním lehoty (aj voči rozhodnutiu krajského súdu) na konanie pred

ústavným súdom ( in fine ).

25. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol

pre neprípustnosť.

26. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite (zrušenie napadnutého rozhodnutia,

rozhodnutie o trovách konania) nezaoberal.

K odmietnutiu ústavnej sťažnosti po prijatí veci na ďalšie konanie

27. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania okrem iného aj z dôvodu jeho neprípustnosti. Uvedené ustanovenie dáva

v záujme racionality a efektivity konania ústavnému súdu právomoc posúdiť prijateľnosť

návrhu predtým, než dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne (nálezom).

Ide o špecifickú časť konania, ktorá nemá charakter konania kontradiktórneho a kedy

ústavný súd môže rozhodnúť len na základe tvrdení uvedených v ústavnej sťažnosti

a obsahu napadnutých rozhodnutí priložených k ústavnej sťažnosti.

28. Uvedený ústavnoprávny mechanizmus predbežného prerokovania veci

je nepochybne efektívny, pokiaľ ide o včasnosť a nákladovosť vybavenia veci.

No predstavuje fakultatívny režim (slovo ,,môže“) a v zásade (okrem zjavnej

neopodstatnenosti) nepredstavuje prekážku pre iné ako meritórne rozhodnutie o ústavnej

sťažnosti napriek jej prijatiu na ďalšie konanie. Dodatočné zistenie nedostatku procesných

podmienok bude spravidla viesť k zastaveniu konania (). V prípade

dodatočného zistenia neprípustnosti ústavnej sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie,

je to dôvod na jej dodatočné odmietnutie. O takýto prípad ide aj v predmetnej veci, v ktorej

sa dodatočne po prijatí veci na ďalšie konanie zistilo paralelne uplatnenie dovolania

aj ústavnej sťažnosti. Meritórne rozhodnutie by za takýchto okolností založilo prekážku

rozsúdenej veci (res iudicata) vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu, ktoré pritom nie je

vylúčené ako predmet potencionálne nového konania o ústavnej sťažnosti.

29. K uvedenému ešte ústavný súd dodáva, že

od sťažovateľky výslovne požaduje v uvedených súvislostiach len predloženie kópie

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkazu o inom zásahu, ktorým malo dôjsť

k porušeniu jej základných práv a slobôd (§ 123 ods. 3). Zákon teda explicitne nežiada

predloženie potvrdenia o podaní, resp. nepodaní dovolania, prípadne predloženie jeho

rovnopisu. Ústavný súd sa môže v rámci zásady procesnej ekonómie spoľahnúť

na pravdovravnosť sťažovateľky s tým, že ju nebude podozrievať, že k takémuto

paralelnému podaniu (dovolanie a ústavná sťažnosť) došlo. Ak sa ale v ďalšom konaní

preukáže opak, môže a bude to mať reputačný dopad na samotnú sťažovateľku,

ale predovšetkým na jej právneho zástupcu, ktorý procesnú kvalitu a čistotu podaní

garantuje.

30. Obiter dictum ústavný súd poznamenáva, že predmetná vec, berúc do úvahy

konanie pred všeobecnými súdmi, je typická konfrontáciou petitov podaní a ich obsahom

vrátane ústavnej sťažnosti, a to na až troch miestach so závažnými procesnými následkami.

31. Žalobcovia v 2. a 3. rade ako dedičia po reštituentovi neuspeli s nárokom

nadväzujúcim na reštitučnú vec na rozdiel od reštituentky – žalobkyne v 1. rade v podstate

z dôvodu, že ochranu vlastníckeho práva petitórne nezaložili aj na slovách ,,patrí

do dedičstva po ich predchodcovi...“ [k významu reštitúcií ako jednej z významných

okolností aj na účely rozhodovania o trovách konania za obdobných podmienok

(porov. )]. Ústavný súd už konštatoval, že účelom reštitučných zákonov

(vrátane zákona o pôde) je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd,

ktoré vznikli v tzv. rozhodnom období (t. j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990),

pričom toto zmiernenie môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú vydané

(vrátené) tomu, komu boli odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným

alebo iným osobám, ktoré určujú tieto zákony. Reštitučné predpisy neboli vydané na ten

účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili

obnovenie tohto vlastníckeho práva (, ).

32. Druhým petitórnym odklonom od obsahu podania je petit dovolania

a, ako sa uvádza v bode 20 a nasl., so zásadným dopadom na výsledok konania

pred ústavným súdom.

33. Tretím rozporom je samotná ústavná sťažnosť, o ktorej ústavný súd nemal

pochybnosti, že obsahovo na rozdiel od petitu vychádza zo striktného oddelenia žalobkyne

ako reštituentky od procesného statusu žalobcov ako právnych nástupcov po reštituentovi,

a tým aj kvalifikovania ich procesného spoločenstva ako samostatného, a z ktorého dôvodu

sťažovateľka mohla celkom dôvodne otvárať otázku plného úspechu len voči žalovaným

v 2. a 3. rade. Ústavný súd však ústavnú sťažnosť pre neprípustnosť odmietol (bod 25).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu