Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)III. ÚS 231/2020
PDF · 438.18 KB
No categories available
III. ÚS 231/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Roberta Šorla v konaní o ústavnej sťažnosti spoločnosti
AMRUC, spol. s r. o., IČO 36 198 111, Vinné 6060, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom
Füzerom, M. R. Štefánika 1256/22, Trebišov, vo veci namietaného porušenia základného
práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv
podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 274/2018 z 31. júla 2019 vo výroku
o trovách konania takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti AMRUC, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 231/2020-15 z 23. júna 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
spoločnosti AMRUC, spol. s r. o., IČO 36 198 111, Vinné 6060 (ďalej len „sťažovateľka“),
podanú na ústavnom súde 30. septembra 2019 vo veci namietaného porušenia základného
práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základných práv
podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 274/2018 z 31. júla 2019
vo výroku o trovách odvolacieho konania (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka mala v konaní
pred všeobecným súdom postavenie žalovanej strany. Žalobcovia sa proti sťažovateľke
domáhali ochrany vlastníckeho práva na tom základe, že v rámci reštitúcie im Pozemkový
úrad v Michalovciach rozhodnutím z 19. januára 1993 č. 893/93 prinavrátil pozemok,
no povinná osoba (obec ) časť z tohto pozemku ( – ostatné plochy
2
s výmerou 1 697 m, k. ú. na LV č. ; ďalej len ,,predmetný pozemok“)
v rozpore so zákonným zákazom nakladania v reštitučnej veci podľa § 5 ods. 3 zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 229/1991 Zb.“) odpredala
zmluvou z 1. júna 2000 spoločnosti Cestné stavby a. s. Košice a tie následne predmetný
pozemok kúpnou zmluvou zo 4. novembra 2003 (ďalej len ,,kúpna zmluva“) previedli
na sťažovateľku.
3. Okresný súd Michalovce (ďalej len ,,okresný súd“) žalobu zamietol
s odôvodnením, že síce kúpna zmluva je absolútne neplatná pre rozpor s § 5 ods. 3 zákona
č. 229/1991 Zb., no sťažovateľka nadobudla ,,túto nehnuteľnosť originárnym spôsobom
na základe dobrej viery“ s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015.
Ďalším výrokom priznal sťažovateľke plnú náhradu trov konania.
4. Na základe odvolania žalobcov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo vzťahu
k žalobkyni v 1. rade zmenil a určil ju za podielovú spoluvlastníčku predmetného pozemku
v rozsahu ½-ice. Súd sa stotožnil s názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti kúpnej
zmluvy pre jej rozpor so zákonom (porušenie zákazu povinnej osoby nakladať
s reštituovanou vecou; § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb.). Sťažovateľkou presadzovanú
dobromyseľnosť súd neuznal ako dôvod na uprednostnenie pred vlastníckym právom
reštituenta.
5. Vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade súd rozsudok potvrdil v podstate z dôvodu, že
v ich prípade bolo vlastníctvo prinavrátené ich predchodkyni, a preto ich návrh na určenie
vlastníctva bez potvrdenia v dedičskom konaní je pre nedostatok vecnej legitimácie
nedôvodný. Podľa súdu by sa mohli domáhať určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva
po oprávnenej osobe.
6. Osobitným výrokom súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom
na ustanovenie § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Uviedol, že každá strana mala úspech len čiastočný (v polovici), a preto vyslovil, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
7. Sťažovateľka v sťažnosti len proti výroku o trovách konania uviedla: „S právnym
záverom KS Košice v napadnutom rozsudku nesúhlasíme, lebo je svojvoľný a arbitrárny
a KS Košice sa neriadil nižšie citovanými článkami Ústavy, predpismi, čím porušil naše
základné práva na súdnu ochranu a ochranu majetku...“
Sťažovateľka poukázala okrem iného na porušenie práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 dohovoru.
Ďalej uviedla: „... Podľa § 76 CSP samostatné spoločenstvo je procesne
spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba.
Podľa § 77 CSP nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o spoločné
práva a povinnosti, že rozsudok sa musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca
a žalovaný, procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných. Podľa § 78 nútené
spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech
v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Podľa § 255 ods.1, 2 CSP súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 396 ods.1, 2 CSP
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú i na odvolacie
konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania
na súde prvej inštancie. Táto sťažnosť je podľa nášho názoru opodstatnená, lebo ide v tomto
prípade o extrémny rozpor s princípmi spravodlivého konania...“
8. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
,,1./ Základné práva obchodnej spoločnosti AMRUC spol. s r. o., Vinné 6060,
IČO: 36 198 111 na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR,
čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa
31.07.2019 pod sp. zn. 1 Co/274/2018 vo výroku o trovách konania, že žiadna zo strán,
nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo boli porušené.
2./ Zrušuje rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 31.07.2019 pod sp. zn.
1Co/274/2018 vo výroku o trovách konania, že žiadna zo strán, nemá na náhradu trov
odvolacieho konania právo a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.
3./ Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia a to v sume 415,58,-€ všetko do 2 mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa zriadeného v
, č. účtu: .“
II.
Vyjadrenie okresného súdu, zúčastnenej osoby a ďalšie podanie sťažovateľky
9. Na výzvu ústavného súdu krajský súd v podaní sp. zn. 1 SprV/465/2020
z 9. júla 2020 označil ústavnú sťažnosť za neopodstatnenú. Na výzvu ústavného súdu
zúčastnené osoby, ktorých sa ústavná sťažnosť vecne dotýka ( a ),
neodpovedali. , ktorá bola pred všeobecným súdom v celom rozsahu
úspešná podaním jej advokáta z 9. júla 2020, navrhla ústavnému súdu
vysloviť, že uplatnené práva porušené neboli, a sťažovateľke vytkla neoznámenie, že podala
popri ústavnej sťažnosti aj dovolanie.
10. Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu zaslala dovolanie z 27. septembra 2019,
v ktorom dovolaciemu súdu navrhuje rozhodnúť o dovolaní takto: ,,NS SR Bratislava
dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.7.2019,
sp.zn. 1Co/274/2018 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“
III.
Relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa § 132 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv
a slobôd. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
13. Podľa § 419 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
14. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
d) ktorý je neprípustný,
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k vyčerpaniu právnych prostriedkov
uviedla, že ,,Sme toho názoru, že sme vyčerpali právne prostriedky, ktoré nám priznáva
CSP, lebo CSP vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu
o trovách konania (§§ 419, 420, 421 CSP) a preto je ústavná sťažnosť prípustná.“.
18. Ústavný súd z dovolania dodatočne vyžiadaného od sťažovateľky zistil,
že sťažovateľka takmer súčasne podala proti napadnutému rozsudku ústavnú sťažnosť,
ako aj dovolanie, v ktorom navrhla, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
19. Sťažovateľka nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu, že sťažovateľka vyčerpá všetky jej
dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo
slobody a pri ich uplatnení nie je úspešná, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného
práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017,
20. Ústavný súd v rámci materiálneho výkonu ochrany ústavnosti skúmal, či napriek
podanému dovolaniu by nebola daná právomoc ústavného súdu ,a to berúc zreteľ na obsah
dovolania, podľa ktorého sťažovateľka ako žalovaná smeruje dovolanie proti napadnutému
rozsudku vo veci samej, a teda logicky proti rozsudku v jeho vyhovujúcom
(pre sťažovateľku nepriaznivému) výroku. A contrario sťažovateľka nemôže mať záujem
na vedení dovolacieho konania proti pre ňu priaznivému výroku napadnutého rozsudku
(potvrdenie zamietavého výroku). Faktom ale je, že návrhom na rozhodnutie dovolacieho
súdu sťažovateľka navrhuje zrušenie celého napadnutého rozsudku.
21. Ústavný súd považuje v tomto bode za potrebne zdôrazniť, že vyčerpanie
všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľke na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie
ktorých je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných právnych predpisov, neznamená
samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom
(m. m. IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
22. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr. IV. US 238/07,
IV. US 499/2011, IV. US 161/2012, II. US 98/2017).
23. Všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho
dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však
povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05,
III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
24. Za takéhoto stavu je vecou najvyššieho súdu vyrovnať sa v rámci dovolacieho
prieskumu aj s výrokom o trovách odvolacieho konania, ktorý je petitórne napadnutý
tak pred ústavným súdom, ako aj pred dovolacím súdom. To ale znamená, že ústavná
sťažnosť je predčasná. Tým nie je dotknutá možnosť domáhať sa v budúcnosti ústavnej
ochrany so zachovaním lehoty (aj voči rozhodnutiu krajského súdu) na konanie pred
ústavným súdom (§ 124 in fine zákona o ústavnom súde).
25. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol
pre neprípustnosť.
26. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite (zrušenie napadnutého rozhodnutia,
rozhodnutie o trovách konania) nezaoberal.
K odmietnutiu ústavnej sťažnosti po prijatí veci na ďalšie konanie
27. Podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania okrem iného aj z dôvodu jeho neprípustnosti. Uvedené ustanovenie dáva
v záujme racionality a efektivity konania ústavnému súdu právomoc posúdiť prijateľnosť
návrhu predtým, než dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne (nálezom).
Ide o špecifickú časť konania, ktorá nemá charakter konania kontradiktórneho a kedy
ústavný súd môže rozhodnúť len na základe tvrdení uvedených v ústavnej sťažnosti
a obsahu napadnutých rozhodnutí priložených k ústavnej sťažnosti.
28. Uvedený ústavnoprávny mechanizmus predbežného prerokovania veci
je nepochybne efektívny, pokiaľ ide o včasnosť a nákladovosť vybavenia veci.
No predstavuje fakultatívny režim (slovo ,,môže“) a v zásade (okrem zjavnej
neopodstatnenosti) nepredstavuje prekážku pre iné ako meritórne rozhodnutie o ústavnej
sťažnosti napriek jej prijatiu na ďalšie konanie. Dodatočné zistenie nedostatku procesných
podmienok bude spravidla viesť k zastaveniu konania (III. ÚS 17/2018). V prípade
dodatočného zistenia neprípustnosti ústavnej sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie,
je to dôvod na jej dodatočné odmietnutie. O takýto prípad ide aj v predmetnej veci, v ktorej
sa dodatočne po prijatí veci na ďalšie konanie zistilo paralelne uplatnenie dovolania
aj ústavnej sťažnosti. Meritórne rozhodnutie by za takýchto okolností založilo prekážku
rozsúdenej veci (res iudicata) vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu, ktoré pritom nie je
vylúčené ako predmet potencionálne nového konania o ústavnej sťažnosti.
29. K uvedenému ešte ústavný súd dodáva, že zákon o ústavnom súde
od sťažovateľky výslovne požaduje v uvedených súvislostiach len predloženie kópie
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkazu o inom zásahu, ktorým malo dôjsť
k porušeniu jej základných práv a slobôd (§ 123 ods. 3). Zákon teda explicitne nežiada
predloženie potvrdenia o podaní, resp. nepodaní dovolania, prípadne predloženie jeho
rovnopisu. Ústavný súd sa môže v rámci zásady procesnej ekonómie spoľahnúť
na pravdovravnosť sťažovateľky s tým, že ju nebude podozrievať, že k takémuto
paralelnému podaniu (dovolanie a ústavná sťažnosť) došlo. Ak sa ale v ďalšom konaní
preukáže opak, môže a bude to mať reputačný dopad na samotnú sťažovateľku,
ale predovšetkým na jej právneho zástupcu, ktorý procesnú kvalitu a čistotu podaní
garantuje.
30. Obiter dictum ústavný súd poznamenáva, že predmetná vec, berúc do úvahy
konanie pred všeobecnými súdmi, je typická konfrontáciou petitov podaní a ich obsahom
vrátane ústavnej sťažnosti, a to na až troch miestach so závažnými procesnými následkami.
31. Žalobcovia v 2. a 3. rade ako dedičia po reštituentovi neuspeli s nárokom
nadväzujúcim na reštitučnú vec na rozdiel od reštituentky – žalobkyne v 1. rade v podstate
z dôvodu, že ochranu vlastníckeho práva petitórne nezaložili aj na slovách ,,patrí
do dedičstva po ich predchodcovi...“ [k významu reštitúcií ako jednej z významných
okolností aj na účely rozhodovania o trovách konania za obdobných podmienok
(porov. II. ÚS 5/2019)]. Ústavný súd už konštatoval, že účelom reštitučných zákonov
(vrátane zákona o pôde) je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd,
ktoré vznikli v tzv. rozhodnom období (t. j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990),
pričom toto zmiernenie môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú vydané
(vrátené) tomu, komu boli odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným
alebo iným osobám, ktoré určujú tieto zákony. Reštitučné predpisy neboli vydané na ten
účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili
obnovenie tohto vlastníckeho práva (III. ÚS 178/06, I. ÚS 469/2015).
32. Druhým petitórnym odklonom od obsahu podania je petit dovolania
a, ako sa uvádza v bode 20 a nasl., so zásadným dopadom na výsledok konania
pred ústavným súdom.
33. Tretím rozporom je samotná ústavná sťažnosť, o ktorej ústavný súd nemal
pochybnosti, že obsahovo na rozdiel od petitu vychádza zo striktného oddelenia žalobkyne
ako reštituentky od procesného statusu žalobcov ako právnych nástupcov po reštituentovi,
a tým aj kvalifikovania ich procesného spoločenstva ako samostatného, a z ktorého dôvodu
sťažovateľka mohla celkom dôvodne otvárať otázku plného úspechu len voči žalovaným
v 2. a 3. rade. Ústavný súd však ústavnú sťažnosť pre neprípustnosť odmietol (bod 25).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu