Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 5/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, , ,

, , ,

, , ,

, VURAL a. s., Alexandra Rudnaya 23, Žilina, ,

, , , zastúpených advokátkou

Mgr. Soňou Grošaftovou, Hodžova 13, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

a práva na majetok podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2018, ďalej sťažnosť SÚDST, s. r. o.,

Kvačalova 782/11, Žilina, a A-Realitná, s. r. o., Kvačalova 1171/11A, Žilina, zastúpených

advokátom JUDr. Michalom Krnáčom, Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na vlastníctvo podľa ,

Listiny základných práv a slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2018 a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. k. -119 z 21. októbra 2016 a napokon sťažnosť

, , občana Poľskej republiky, zastúpeného advokátkou

JUDr. Ivanou Tomkowou, Kvačalova 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. mája 2018, rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -119

z 21. októbra 2016 a rozhodnutím Okresného úradu Žilina, pozemkového a lesného odboru

č. OU-ZA-PLO -180/RII z 27. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , ,

, , , VURAL a. s.,

, , SÚDST, s. r. o., A-Realitná, s. r. o.,

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. septembra 2018 doručená sťažnosť ,

(ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), ,

(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“), ,

(ďalej aj „sťažovateľka v 3. rade“), ,

(ďalej aj „sťažovateľ v 4. rade“), ,

(ďalej aj „sťažovateľka v 5. rade“), , (ďalej aj

„sťažovateľ v 6. rade“), obchodnej spoločnosti VURAL a. s., Alexandra Rudnaya 23, Žilina

(ďalej aj „sťažovateľka v 7. rade“), , (ďalej aj

„sťažovateľ v 8. rade“), a , (ďalej aj

„sťažovateľka v 9. rade“), ktorou sťažovatelia v 1. – 9. rade namietajú porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa a práva

na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2018 (ďalej

aj „rozsudok najvyššieho súdu“) a žiadajú vydať nález, ktorým ústavný súd konštatuje

porušenie uvedených práv týchto sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu, tento zruší

a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná náhradu trov konania

pred ústavným súdom. Sťažnosť sťažovateľov v 1. – 9. rade bola na ústavnom súde vedená

pod sp. zn. .

2. Dňa 26. septembra 2018 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť obchodných

spoločností SÚDST, s. r. o., Kvačalova 782/11, Žilina (ďalej aj „sťažovateľka v 10. rade“),

a A-Realitná, s. r. o., Kvačalova 1171/11A, Žilina (ďalej aj „sťažovateľka v 11. rade“),

ktorou tieto sťažovateľky namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny, práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa a listiny a práva

na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rovnakým rozsudkom najvyššieho súdu

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -119

z 21. októbra 2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a žiadajú vydať nález, ktorým

ústavný súd konštatuje porušenie uvedených práv týchto sťažovateliek rozsudkom

najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu, tieto rozsudky zruší a vec vráti krajskému

súdu na ďalšie konanie a sťažovateľkám prizná náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažnosť sťažovateliek v 10. a 11. rade bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn.

.

3. Dňa 28. septembra 2018 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť

, , občana Poľskej republiky (ďalej aj

„sťažovateľ v 12. rade“, sťažovatelia v 1. – 12. rade ďalej spolu aj „sťažovatelia“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivý proces podľa dohovoru rovnakými rozsudkami

najvyššieho súdu a krajského súdu, ako aj rozhodnutím Okresného úradu Žilina,

pozemkového a lesného odboru (ďalej aj „okresný úrad“ alebo „správny orgán“) č. OU-ZA-

PLO -180/RII z 27. októbra 2015 (ďalej aj „rozhodnutie okresného úradu“).

Sťažovateľ v 12. rade žiada vydať nález, ktorým ústavný súd konštatuje porušenie jeho

označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, rozsudkom krajského súdu a rozhodnutím

okresného úradu, tieto rozhodnutia alternatívne zruší a vec vráti okresnému úradu na ďalšie

konanie alebo prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 €, ako aj

náhradu trov konania pred ústavným súdom. Sťažnosť sťažovateľa v 12. rade bola

na ústavnom súde vedená pod sp. zn. .

4. Ústavný súd v záujme hospodárnosti konania po zistení, že sťažnosti sťažovateľov

v 1. – 12. rade sa týkajú rovnakého konania pred okresným úradom, krajským súdom

i najvyšším súdom, skutkovo spolu súvisia a sťažovatelia nimi namietajú porušenie

obdobných práv, podľa spojil konania vedené

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. uzneseniami

ústavného súdu č. k. PLs. -8 zo 14. novembra 2018 a č. k. -11

z 15. novembra 2018 na spoločné konanie.

5. Ako zo sťažností sťažovateľov v 1. – 12. rade a z k nim pripojených príloh

vyplynulo, títo sťažovatelia boli ako navrhovatelia (spoločne s mestom Žilina a obchodnými

spoločnosťami , a ) účastníkmi konania

vedeného na krajskom súde pod sp. zn. , v ktorom sa proti okresnému úradu

domáhali opravným prostriedkom zrušenia jeho rozhodnutia č. OU-ZA-PLO

180/RII z 27. októbra 2015.

6. Okresný úrad rozhodnutím č. OU-ZA-PLO -180/RII z 27. októbra

2015 po zistení splnenia podmienok podľa

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), t. j. odňatia bez náhrady postupom podľa

zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Sb. n. SNR o úprave právnych pomerov

pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych

útvarov v znení neskorších predpisov, podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde priznal dňom

právoplatnosti rozhodnutia spolu 121 oprávneným osobám a dedičom oprávnených osôb

vlastnícke právo k pozemkom špecifikovaným v rozhodnutí v uvedených spoluvlastníckych

podieloch s tým, že Okresný úrad Žilina, katastrálny odbor na základe tohto rozhodnutia

zapíše tieto nehnuteľnosti na list vlastníctva v prospech oprávnených osôb a dedičov

oprávnených osôb. Ďalšími výrokmi tohto rozhodnutia okresný úrad priznal rovnakým

oprávneným osobám a ich dedičom podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o pôde vo vzťahu

k iným nehnuteľnostiam právo na náhradu po zistení, že tieto boli ku dňu účinnosti zákona

o pôde zastavané a v súčasnosti sú vo vlastníctve fyzických osôb a právnických osôb,

a vyslovil, že vo vzťahu k ďalším konkrétnym oprávneným osobám, ktoré v priebehu

konania zomreli, ako aj o zostávajúcej časti uplatneného reštitučného nároku (ďalšie

v rozhodnutí špecifikované nehnuteľnosti) rozhodne samostatne. Vo vzťahu k ďalším

žiadateľom samostatným výrokom rozhodol, že nie sú oprávnenými osobami, resp. si nárok

neuplatnili v zákonom stanovenej lehote, a preto nesplnili zákonom stanovené podmienky.

Okresný úrad takto rozhodol v reštitučnom konaní vedenom podľa zákona o pôde o žiadosti

Bývalých urbárnikov obce Závodie a žiadosti Urbárskej obce Žilina-Závodie o navrátenie

majetku začatom ešte v roku 1992. Povinnou osobou v tomto konaní bolo mesto Žilina,

konanie bolo vedené za účasti sťažovateľov v 1. – 12. rade a obchodných spoločností

, a

7. Sťažovatelia v 1. – 12. rade v priebehu reštitučného konania poukázali na to, že sú

vlastníkmi nehnuteľností na novovytvorených parcelách, ktoré sú súčasťou pozemkov, ktoré

boli predmetom reštitučného konania a napokon k nim bolo oprávneným osobám a dedičom

oprávnených osôb priznané vlastnícke právo, a sú ako vlastníci nehnuteľností riadne

zapísaní na príslušných listoch vlastníctva. Sťažovatelia v 1. – 5. rade majú na svojich

pozemkoch postavené domy a aj pozemky vo vlastníctve sťažovateľov v 6. – 9. rade sú

vedené v katastri nehnuteľností ako zastavané plochy. Sťažovateľ v 10. rade má

k nehnuteľnostiam, ktoré využíva a pôvodne bol ich vlastníkom, uzatvorenú leasingovú

zmluvu s , s predkupným právom. Sťažovateľ v 11. rade je

vlastníkom nehnuteľnosti vedenej v katastri nehnuteľností tiež ako zastavanej plochy,

obdobne na pozemku vo vlastníctve sťažovateľa v 12. rade je vybudovaná spevnená plocha

a nehnuteľnosť bola sťažovateľom v 12. rade podstatne zhodnotená. Sťažovatelia sa

v priebehu reštitučného konania bránili tým, že vlastnícke právo k svojim nehnuteľnostiam

nadobudli dobromyseľne od predchádzajúcich vlastníkov, pričom nemali vedomosť o tom,

že pozemky sú predmetom reštitučného nároku. Vedenie reštitučného konania nebolo

zapísané ani na listoch vlastníctva. Bránili sa i tým, že pozemky nie je možné využiť na účel

daný zákonom o pôde, a poukázali na to, že ani ku dňu účinnosti zákona o pôde pozemky

neboli súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu, pretože boli rozhodnutím príslušného

štátneho orgánu z neho natrvalo vyňaté pre účely výstavby technického dvora pre Technické

služby mesta Žilina a navyše v súčasnosti sú zastavané stavbami vo vlastníctve

sťažovateľov, ktorí nie sú povinnými osobami. Z týchto dôvodov priznaniu vlastníctva

k nim oprávneným osobám a dedičom oprávnených osôb bránia zákonné prekážky uvedené

v § 11 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pôde.

8. Okresný úrad v rozhodnutí č. OU-ZA-PLO -180/RII z 27. októbra

2015 dospel k záveru, že ani tieto argumenty sťažovateľov nebránia priznaniu vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam oprávneným osobám a ich dedičom. Na obranu sťažovateľov

reagoval konštatovaním, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pozemky

sťažovateľov neboli ku dňu účinnosti zákona o pôde zastavané žiadnou stavbou, v čase ich

odňatia tvorili súčasť poľnohospodárskeho pôdneho fondu a na poľnohospodárke účely sú

naďalej využiteľné. Okresný úrad síce uznal, že v čase následných prevodov pozemkov

pôvodne vo vlastníctve povinnej osoby mesta Žilina do vlastníctva sťažovateľov v katastri

nehnuteľností nebola vyznačená poznámka o tom, že pozemky sú dotknuté reštitúciou,

avšak za rozhodujúce považoval, že povinná osoba (mesto Žilina) previedla vlastnícke

právo k pozemkom ich prvým nadobúdateľom až po nadobudnutí účinnosti zákona o pôde,

a teda povinná osoba pozemky previedla napriek zákonnému zákazu obsiahnutému v § 5

ods. 3 zákona o pôde, podľa ktorého povinná osoba odo dňa účinnosti zákona o pôde

nemôže takéto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného. Toto

ustanovenie zároveň výslovne stanovuje, že takéto právne úkony sú neplatné. Okresný úrad

konštatoval, že zmluvy, ktorými sťažovatelia svoje nehnuteľnosti nadobudli, sú preto

absolútne neplatné. V tejto situácii považoval za správne a spravodlivé poskytnúť ochranu

oprávneným osobám, ktoré si riadne uplatnili reštitučný nárok, a to aj s poukazom na to, že

uzatvorením kúpnych zmlúv došlo k zásahu do práva na majetok oprávnených osôb

neprípustným spôsobom.

9. Krajský súd o opravnom prostriedku sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k.

-119 z 21. októbra 2016 tak, že rozhodnutie okresného úradu potvrdil

a navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, že rozhodnutie

okresného úradu je zákonné a odvolacie námietky sťažovateľov (i ostatných navrhovateľov)

sú nedôvodné. Konštatoval, že reštitučný nárok bol oprávnenými osobami uplatnený riadne

a včas. Ďalej sa krajský súd zaoberal námietkami sťažovateľov, podľa ktorých naturálnej

reštitúcii pozemkov bránia zákonné prekážky uvedené v § 11 zákona o pôde. Vo vzťahu

k posúdeniu charakteru pozemkov najprv krajský súd konštatoval, že v zmysle judikatúry

najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ) je potrebné tento

charakter posudzovať ku dňu účinnosti zákona o pôde (24. júna 1991). Stotožnil sa

so záverom okresného úradu, podľa ktorého v čase prechodu pozemkov štátu išlo

o pozemky, ktoré spĺňali kritérium poľnohospodárskej využiteľnosti, a preto sa na nich

zákon o pôde vzťahuje, pretože tento záver vyplynul z výsledkov vykonaného dokazovania.

Naturálnej reštitúcii preto nebránilo ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o pôde.

Preukázaný vykonaným dokazovaním bol aj záver okresného úradu o tom, že k 24. júnu

1991 sa charakter pozemkov nezmenil (najmä letecké snímky lokality z roku 1990 a 1992

z Topografického ústavu Banská Bystrica). Krajský súd poukázal i na to, že

do poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria nielen pozemky bezprostredne slúžiace

poľnohospodárskej výrobe, ale aj pozemky, ktoré sú pre ňu nenahraditeľné (ako napríklad

poľné cesty atď.), ako to vyplýva aj z rozhodovacej praxe (rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. ), a ďalej aj na to, že pre rozhodnutie o vydaní alebo nevydaní

pozemkov nie je rozhodujúce, aký druh pozemkov je uvedený v katastri nehnuteľností

(rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Sždo 13/2002). Prekážkou poľnohospodárskeho

využitia pozemku a vydania pozemku nie sú ani vedenia elektrickej energie, osvetlenia,

oplotenia, ktoré nebránia poľnohospodárskemu využitiu pozemku (rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. Sž-o-KS 90/2003). Krajský súd považoval za nesporné, že k prevodom

pozemkov z povinnej osoby došlo až po účinnosti zákona o pôde, čím došlo aj k porušeniu

§ 5 ods. 3 zákona o pôde s následkom absolútnej neplatnosti právnych úkonov (obdobne

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ). Pokiaľ sťažovatelia tvrdili, že

naturálnej reštitúcii bráni § 11 ods. 1 písm. a) zákona o pôde, t. j. vlastníctvo pozemku

fyzickou osobou, ani tento dôvod nepovažoval krajský súd za daný, a to preto, že táto

zákonná prekážka je naplnená iba vtedy, ak by išlo o pozemok vo vlastníctve fyzickej osoby

ku dňu účinnosti zákona o pôde, pričom jednotliví sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo

k svojim pozemkom až po tomto dni a v čase, keď už bolo potrebné aplikovať aj § 5 ods. 3

zákona o pôde. Pokiaľ sťažovatelia dôvodili svojou dobromyseľnosťou pri nadobúdaní

pozemkov, krajský súd poukázal na to, že tieto otázky nie je oprávnený riešiť v tomto

konaní aj vzhľadom na § 5 ods. 3 zákona o pôde. Krajský súd v závere rozhodnutia dodal,

že sťažovateľom nič nebránilo pred nadobudnutím nehnuteľnosti preveriť si

na pozemkovom úrade, či práve k danej nehnuteľnosti bol uplatnený reštitučný nárok, čím

samotní sťažovatelia mohli predísť vzniku zložitej situácie, do ktorej sa napokon dostali.

10. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie. Sťažovatelia v 1. –

9. rade poukázali najmä na to, že predmetné pozemky boli súčasťou oploteného areálu

Technických služieb mesta Žilina pre účely skladových priestorov posypovej soli,

parkovania mechanizmov, ako aj čerpania pohonných hmôt do dopravných prostriedkov,

pričom výstavba areálu bola riadne povolená v súlade s vtedy platným územným plánom

mesta Žilina. Ďalej namietali, že rozhodnutím o priznaní vlastníckeho práva oprávneným

osobám a dedičom oprávnených osôb došlo k vzniku tzv. holého vlastníctva, čo nie je

účelom reštitučného konania. Aj sťažovatelia v 10. a 11. rade v odvolaní uviedli, že

pozemky boli súčasťou oploteného areálu Technických služieb mesta Žilina, pričom

bezprostredne slúžili prevádzke podniku. Aj oni namietali ochranu práv nadobudnutých

v dobrej viere a zdôraznili, že v čase nadobudnutia pozemkov na liste vlastníctva nebola

zapísaná žiadna ťarcha či poznámka o vedení akéhokoľvek konania. Sťažovateľ v 12. rade

namietal, že z dôkazov vykonaných v správnom konaní jednoznačne nevyplynul

nepochybný záver o skutočnom charaktere pozemkov k rozhodnému obdobiu. Okresný úrad

i krajský súd dospeli preto k nesprávnemu záveru o tom, že pozemok patril

do poľnohospodárskeho pôdneho fondu. V rozhodnom období boli predmetné pozemky

vrátane dotknutého pozemku zastavané ucelenou stavbou „skleníkové hospodárstvo TSMŽ -

Žilina - Závodie“. Pozemky bolo potrebné posudzovať v reštitučnom konaní ako jeden

celok. Navyše aj na delimitačnom liste bola uvedená poznámka, že odňatie bolo

„majetkovo-právne vysporiadané“. Krajský súd dostatočne nedocenil, že v tejto veci došlo

k stretu základného práva na vlastníctvo reštituentov a sťažovateľov, ktorí svoje pozemky

nadobudli v dobrej viere, a takýto stret je potrebné riešiť s dôrazom na zásadu

proporcionality.

11. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2018 rozsudok krajského

súdu potvrdil, pretože dospel k záveru, že je vo výroku vecne správny [§ 219 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

12. Rozsudok krajského súdu č. k. -119 z 21. októbra 2016 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2018 nadobudol

právoplatnosť 31. júla 2018.

13. Sťažovatelia v 1. – 9. rade sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny, práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa a práva

na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. mája 2018 odôvodnili tým, že najvyšší súd sa vôbec nezaoberal otázkou

účelu zákona o pôde v spojitosti s otázkou existencie zákonných prekážok vydania

nehnuteľností oprávneným osobám a nevzal do úvahy právo sťažovateľov v 1. – 9. rade

pokojne užívať svoj majetok. Podľa názoru sťažovateľov v 1. – 9. rade okresný úrad

a neskôr aj krajský súd a najvyšší súd nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného

dokazovania, keď dospeli k záveru, podľa ktorého pozemky pred účinnosťou zákona o pôde

tvorili poľnohospodársky pôdny fond, pretože z neho boli vyňaté, dostali charakter

zastavaných pozemkov a tvorili stavebne uzatvorený areál Technických služieb mesta Žilina

s platne povolenými stavbami v súlade s územným plánom. K vyňatiu pozemku

z poľnohospodárskeho pôdneho fondu došlo rozhodnutím bývalého Okresného národného

výboru č. PLVH-733/1973-2012.1/šk z 18. decembra 1973, výstavba oplotenia areálu

Technických služieb mesta Žilina bola povolená bývalým Mestským národným výborom

listom zo 17. februára 1986. Už v tom čase v areáli stáli stavby – prístrešky na betónových

základoch slúžiace na uskladnenie materiálu a parkovanie vozidiel. V roku 1986 bola

vypracovaná projektová dokumentácia pre rozšírenie výstavby areálu Technických služieb

mesta Žilina o garáže a centrálny sklad. Stavby postavené v areáli pred rokom 1991 boli

povolenými stavbami a nachádzali sa v areáli aj v čase nadobudnutia účinnosti zákona

o pôde, čo znamená, že pozemky stratili charakter poľnohospodárskej pôdy. Z legendy

k projektu z roku 1986 vyplýva, že v areáli sa nachádzali komunikácie, kanalizácia,

trafostanica, čerpacia stanica, stĺpy vonkajšieho osvetlenia, vodomerná šachta. Pokiaľ

okresný úrad rozhodol o tom, že vydaniu nepodlieha pozemok, na ktorom bola postavená

čerpacia stanica, rovnako mal postupovať aj vo vzťahu k ďalším pozemkom zastavaným

uvedenými stavbami. Pri skúmaní účelu zákona o pôde je potrebné vychádzať nie z pohľadu

obnovenia vlastníckeho práva reštituentov, ale z obnovenia pôvodného účelu tohto

vlastníctva, t. j. obnovenia využitia pozemkov na účel daný zákonom. Tento účel už

pozemky spĺňať nemôžu. Účelom zákona o pôde nebolo spôsobiť nové krivdy, a to

tentokrát sťažovateľom v 1. – 9. rade, ktorí svoje pozemky nadobudli dobromyseľne

a následne ich i zrekultivovali. Existenciu zákonnej prekážky podľa § 11 ods. 1 písm. d)

zákona o pôde je síce potrebné skúmať skutočne ku dňu jeho účinnosti, no v prípade

sťažovateľov v 1. – 9. rade aj v tomto čase boli už pozemky zastavané. Aj pri posúdení

účelu využitia pozemkov je zrejmé, že ak tieto boli súčasťou areálu Technických služieb

mesta Žilina, nemohli slúžiť základnému účelu zákona, poľnohospodárskej výrobe.

Existenciu stavieb v čase nadobudnutia účinnosti zákona o pôde potvrdili i viacerí v konaní

pred okresným úradom vypočutí svedkovia. Pri miestnej obhliadke boli nájdené zostatky

oplotenia, betónové pásy, inžinierske stavby. Navyše, hoci okresný úrad umožnil

sťažovateľom nahliadnutie do spisu, neoboznámil ich osobitne s podkladmi na vydanie

rozhodnutia, a tým procesne pochybil. Napriek tomu, že cieľom zákona o pôde je realizácia

vlastníckeho práva oprávnených osôb obhospodarovaním poľnohospodárskej pôdy, v tomto

prípade takýmto spôsobom oprávnené osoby nadobudnuté vlastnícke právo realizovať

zjavne nemôžu. Využiť obsah svojho nadobudnutého vlastníctva k pozemkom v reštitúcii

môžu iba tak, že pozemky predajú. To však nie je účelom reštitúcie podľa zákona o pôde.

Práve pre naplnenie princípu proporcionality ochrany vlastníckych práv, pre vyvažovanie

stretu existujúcich práv zákonodarca do zákona o pôde začlenil inštitút náhrad pre prípad

nemožnosti vydania nehnuteľnosti pre zákonnú prekážku. Najvyšší súd sa naplnením

princípu proporcionality nezaoberal vôbec. Tento princíp mal zohľadniť pri výklade

aplikovaných ustanovení zákona o pôde a poskytnúť tak ochranu vlastníckemu právu

sťažovateľov v 1. – 9. rade. Prístup najvyššieho súdu bol neprimerane formalistický a nijako

nezohľadnil, že sťažovatelia v 1. – 9. rade pri nadobúdaní pozemkov vychádzali z údajov

katastra, ktoré neobsahovali žiadnu zmienku o reštitučnom konaní, išlo o pozemky podľa

údajov katastra nehnuteľností zastavané a ani v následne vedenom konaní o vydanie

územného a stavebného povolenia nemuselo už dôjsť k ich vyňatiu z poľnohospodárskeho

pôdneho fondu. O reštitučnom konaní sa sťažovatelia v 1. – 9. rade dozvedeli až v roku

2012, keď boli do reštitučného konania prizvaní. Aj k zmene intravilánu v danej časti

na extravilán došlo až v priebehu reštitučného konania. Nie sťažovatelia v 1. – 9. rade sa

mali aktívne zaujímať o to, či pozemky, ktoré hodlajú nadobudnúť, nie sú dotknuté

reštitúciou, ako to uviedol krajský súd, ale naopak, žiadatelia o reštitúciu sa mali postarať

o zápis príslušnej poznámky do katastra nehnuteľností o vedení reštitučného konania.

Navyše aj samotný okresný úrad, resp. ešte pozemkový úrad zanedbal svoje povinnosti, ak

takto nepostupoval a poznámku nechal vyznačiť až v čase existencie vlastníctva

sťažovateľov v 1. – 9. rade. Sťažovatelia v 1. – 9. rade poukázali i na to, že rozhodnutie

najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené, je nepresvedčivé a arbitrárne.

14. Sťažovatelia v 10. a 11. rade sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny, práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa a

listiny a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2018, ako aj rozsudkom

krajského súdu č. k. -119 z 21. októbra 2016 odôvodnili obdobne. Popísali,

akým spôsobom nadobudli svoje pozemky, zdôraznili, že sa tak stalo v dobrej viere,

vychádzajúc z údajov katastra nehnuteľností. Napriek tomu im bolo napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu vlastnícke právo k nim odňaté. V situácii, keď nemožno

zachovať maximum vlastníckych práv reštituentom i sťažovateľom v 10. a 11. rade, malo

byť úlohou najvyššieho súdu zvažovať všeobecné súvislosti kolízie práv oboch skupín

subjektov, individuálne okolnosti veci a zohľadniť princíp všeobecnej spravodlivosti.

Pritom by malo platiť, že vyššie riziko má znášať nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej

viere. Nie je možné akceptovať, aby na jednej strane kataster nehnuteľností povolil vklad

vlastníctva v prospech sťažovateľov v 10. a 11. rade a následne ich iný štátny orgán

rovnakého vlastníctva zbavil. Ak na jednej strane stálo vlastnícke právo sťažovateľov

v 10. a 11. rade a na druhej strane právo reštituentov na zmiernenie ich krivdy, potom mal

byť tento konflikt vyriešený tak, aby ostalo na jednej strane zachované vlastníctvo

sťažovateľov v 10. a 11. rade, a na druhej strane, aby boli v maximálnej možnej miere

zmiernené krivdy reštituentom. Tento cieľ bolo možné dosiahnuť takým výkladom

ustanovení zákona o pôde, ktorý by viedol k poskytnutiu náhrady reštituentom za súčasného

nevydania sporných pozemkov, a tým zároveň k zachovaniu vlastníctva sťažovateľov

v 10. a 11. rade. Inak dochádza k nepomeru medzi cieľom reštitučného zákonodarstva

(zmierniť krivdy) a prostriedkom, ktorý bol na to využitý a ktorého dôsledkom bola strata

vlastníctva sťažovateľov v 10. a 11. rade.

15. Aj sťažovateľ v 12. rade namietané porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. mája 2018, rozsudkom krajského súdu č. k. -119 z 21. októbra 2016

a rozhodnutím okresného úradu č. OU-ZA-PLO -180/RII z 27. októbra 2015

odôvodnil obdobným spôsobom. Poukázal na to, že je vedený ako výlučný vlastník svojho

pozemku v katastri nehnuteľností, ktorý nadobudol v roku 2012 od svojho právneho

predchodcu, ktorý ho v roku 2007 nadobudol od mesta Žilina. Ani sťažovateľ v 12. rade, ani

jeho právny predchodca nemali žiadne pochybnosti o vlastníctve svojho právneho

predchodcu. Stavebné úpravy na nehnuteľnosti vykonal právny predchodca sťažovateľa

v 12. rade na základe riadneho stavebného povolenia a nehnuteľnosť bola nimi zhodnotená.

Sťažovateľ v 12. rade poukázal na to, že reštitučné konanie trvalo viac než 26 rokov,

správny orgán i súdy boli nečinné, v konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom. Okresný

úrad, krajský súd i najvyšší súd nesprávne zistili skutkový stav veci, nespravodlivo vec

právne posúdili. Mali sa odchýliť od doslovného znenia zákona, pretože to vyžadoval účel

zákona o pôde i požiadavka jeho ústavne súladného výkladu. Skutkový stav bol zistený

nesprávne najmä preto, že nebolo zohľadnené zastavanie pozemku v rozhodnom čase.

Nehnuteľnosť bola zastavaná ucelenou stavbou skleníkového hospodárstva Technických

služieb mesta Žilina. Ako z delimitačných listov vyplýva, všade bolo uvádzané, že odňatie

bolo majetkovoprávne vysporiadané. Najvyšší súd síce poukázal na to, že vo veci dochádza

k stretu práva reštituentov na navrátenie pozemkov a vlastníckeho práva sťažovateľa

v 12. rade, pričom ide o dve rovnocenné práva, no tento stret ústavne súladne nevyriešil.

Najvyšší súd mal pri riešení tejto kolízie vykonať test proporcionality, zaoberať sa

vhodnosťou, potrebnosťou i pomeraním samotných v kolízii stojacich práv a zohľadniť aj

princíp minimalizácie zásahov do základných práv. Pretože je nesporné, že sťažovateľ

v 12. rade nadobudol svoje vlastnícke právo dobromyseľne, mal najvyšší súd vziať

do úvahy všetky individuálne okolnosti veci a na základe dobromyseľnosti sťažovateľa

v 12. rade dospieť k záveru, že táto odôvodňuje poskytnutie ochrany jeho vlastníckemu

právu. Právo predsa neexistuje preto, aby legitimizovalo nerozumné a nespravodlivé

dôsledky, ale preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi

subjektmi. Pokiaľ najvyšší súd nabáda sťažovateľa v 12. rade riešiť situáciu podaním

určovacej žaloby, to jednak iba predlžuje stav právnej neistoty všetkých zúčastnených

a jednak takéto riešenie povedie napokon iba k tomu, že bude určené vlastníctvo

sťažovateľovi v 12. rade alebo reštituentom a druhá strana nezíska nič. Tak, ako je

nespravodlivé, aby stratil svoju nehnuteľnosť sťažovateľ v 12. rade, nespravodlivé je aj to,

aby reštituenti stratili to, čo v reštitúcii získali. Spravodlivé riešenie malo byť nastolené už

najvyšším súdom, a to takým výkladom zákona o pôde, ktorý by vniesol do právnych

vzťahov spravodlivú rovnováhu. Sťažovateľ preto navrhol ústavnému súdu alternatívne

rozhodnúť buď tak, že ústavný súd zruší napadnuté rozhodnutia a vráti vec okresnému

úradu, alebo tieto rozhodnutia nezruší (ponechá ich v platnosti) a sťažovateľovi v 12. rade

prizná primerané zadosťučinenie vo výške 70 000 €, čím dôjde k spravodlivému

usporiadaniu vzťahov.

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

18. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosti sťažovateľov v 1. – 12. rade podľa

a skúmal, či neexistujú dôvody na ich odmietnutie

podľa .

20. Sťažovatelia namietali porušenie týchto ustanovení , listiny, dohovoru

a dodatkového protokolu:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

21. Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením svojej právomoci vo vzťahu

k jednotlivým častiam sťažností, a to k tým, ktoré smerovali proti rozhodnutiu okresného

úradu č. OU-ZA-PLO -180/RII z 27. októbra 2015 a rozsudku krajského súdu

č. k. -119 z 21. októbra 2016.

22. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi opakovane poukazuje na skutočnosť,

že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená

na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

23. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (porovnaj m. m.

, , , ).

24. Sťažnosť podľa môže preto vzhľadom na princíp

subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému

rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných

prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov nápravy, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii

v poslednom stupni ().

25. Sťažovateľ v 12. rade namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

okrem iných aj rozhodnutím okresného úradu č. OU-ZA-PLO -180/RII

z 27. októbra 2015. Proti tomuto rozhodnutiu okresného úradu bol prípustný opravný

prostriedok, o ktorom patrilo rozhodnúť krajskému súdu ( , a nasl.

). Sťažovateľ v 12. rade opravný prostriedok podal a krajský súd o ňom rozhodol

rozsudkom č. k. -119 z 21. októbra 2016. Krajský súd bol teda orgánom,

ktorý bol oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam sťažovateľa v 12. rade

ochranu v prípade zistenia, že okresný úrad do nich zasiahol svojím postupom alebo

rozhodnutím. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o opravnom prostriedku sťažovateľa

v 12. rade v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť

sťažnosti sťažovateľa v 12. rade musel odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

26. Ústavný súd sa ďalej zaoberal sťažnosťou sťažovateľov v 10. a 11. rade v časti,

ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného

práva na vlastníctvo podľa a listiny, práva na majetok podľa

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -119 z 21. októbra

2016, ako aj sťažnosťou sťažovateľa v 12. rade v časti, ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -119

z 21. októbra 2016. Vychádzajúc z princípu subsidiarity svojej právomoci, ústavný súd

konštatuje, že ani vo vzťahu k rozsudku krajského súdu nemôže byť daná jeho právomoc

na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľov v 10. – 12. rade, pretože orgánom, ktorý bol

oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam sťažovateľov v 10. – 12. rade

ochranu v prípade zistenia, že krajský súd do nich svojim rozhodnutím zasiahol, bol

najvyšší súd v konaní o odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Sťažovatelia v 10. – 12.

rade odvolanie podali a najvyšší súd o ňom rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 30. mája 2018. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosti sťažovateľov v 10. – 12. rade

odmietol podľa pre nedostatok právomoci na ich

prerokovanie.

27. Sťažovateľ v 12. rade ďalej namietal porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. mája 2018, rozsudkom krajského súdu č. k. -119

z 21. októbra 2016 a rozhodnutím okresného úradu č. OU-ZA-PLO -180/RII

z 27. októbra 2015. Argumentoval tým, že reštitučné nároky boli uplatnené na správnom

orgáne v roku 1992, okresný úrad o nich rozhodoval 23 rokov a k prieťahom došlo

i v rozhodovaní krajského súdu a najvyššieho súdu.

28. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich

porušenie tohto základného práva vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

podstatou, účelom a cieľom tohto základného práva je odstránenie stavu právnej neistoty

(, , ), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť

právoplatným rozhodnutím. Za tejto situácie považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

v 12. rade v tejto časti za zjavne neopodstatnenú. Po právoplatnom skončení súdneho

konania rozhodnutím najvyššieho súdu nie je možné domáhať sa vyslovenia zbytočných

prieťahov podľa , keďže stav právnej neistoty sťažovateľa v 12. rade bol

týmto právoplatným rozsudkom odstránený. Pokiaľ preto sťažovateľ v 12. rade namieta

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 23. septembra 2018 porušenie ,

ku ktorému malo dôjsť v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní vedenom v jeho veci,

robí tak po právoplatnom skončení konania, a preto musel ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

v 12. rade v tejto časti odmietnuť podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

29. V zostávajúcej časti tak ostali predmetom posúdenia ústavného súdu tie časti

sťažností sťažovateľov v 1. – 12. rade, ktoré tvorili podstatu námietok sťažovateľov a ktoré

smerovali proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2018.

Sťažovatelia nimi namietali, že týmto rozsudkom došlo jednak k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny základných práv

a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jednak základného

práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa dodatkového

protokolu (sťažovatelia v 1. – 9. rade), resp. sťažovatelia v 10. a 11. rade i porušenie

základného práva na vlastníctvo podľa čl. 11 ods. 1 listiny a sťažovateľ v 12. rade iba

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

30. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

31. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

32. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

33. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

34. Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a konania,

ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaniach rozsudok sp. zn.

z 30. mája 2018 odôvodnil s poukazom na tým, že

„preskúmaním veci zistil, že zákonné podmienky na navrátenie vlastníctva oprávneným

osobám splnené boli. Vydaním tohto rozhodnutia však vznikla situácia duplicitného

vlastníctva, pretože predmetné pozemky boli v období od ich nadobudnutia Mestom Žilina

(navrhovateľ 1/) na základe protokolu o prevode vlastníctva vecí, postúpení majetkových

práv záväzkov v zmysle o majetku obcí zo dňa 02. 12.

1991 od Technických služieb Mesta Žilina - v likvidácií, predmetom ďalších prevodov. Pri

vzniku duplicitného vlastníctva významnou príčinou bolo, že v katastri nehnuteľností nebola

zapísaná poznámka o uplatnení reštitučného nároku a samotná Správa katastra Žilina

nezistila žiadnu právnu prekážku prevodu predmetných pozemkov. Reštitučný nárok bol

podľa napadnutého rozhodnutia uplatnený dňa 25. 3. 1993 na bývalom Pozemkovom úrade

v Žiline. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že odporca Okresný úrad Žilina

požiadal Okresný úrad Žilina, katastrálny odbor o zápis poznámky v súvislosti s uplatneným

reštitučným nárokom až listom zo dňa 08. 04. 2015 č. OU-ZA-PL0 214/000573-101.“.

35. Ďalej najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 30. mája 2018

uviedol, že „napriek tomu, že prevody nehnuteľnosti v zmysle blokačného ustanovenia § 5

ods. 3 sú neplatné, nie je možné súčasne vylúčiť nadobudnutie

vlastníckeho práva vydržaním u dobromyseľných držiteľov (na základe neplatného

právneho titulu), u ktorých za daných okolností nebolo možné predpokladať vedomosť

o uplatnenom reštitučnom nároku.“.

36. Najvyšší súd však zároveň dospel k záveru, že v konaní o odvolaní proti

rozhodnutiu krajského súdu o opravnom prostriedku smerujúcom proti rozhodnutiu

okresného úradu v reštitučnom konaní mu nesvedčí právomoc riešiť otázku takto

vzniknutého duplicitného vlastníctva, pretože „na vyriešenie sporu duplicitného vlastníctva

je príslušný okresný súd v civilnom konaní“, v dôsledku čoho najvyšší súd konštatoval, „že

pri splnení podmienok reštitučného zákona nemôže prihliadať na prípadný vznik vydržania

u iných osôb. Takýto nárok musí byť výsledkom sporového konania, vrátane dokazovania,

ktoré nie je možné v konaní pred správnymi súdmi vykonať. Pri duplicitnom vlastníctve ide

o stret dvoch nezávislých vlastníckych titulov.“.

37. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa (a obdobne aj v zmysle listiny a

dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

38. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu, ktoré je potrebné posudzovať v celosti spolu s odôvodnením rozsudku krajského súdu

č. k. -119 z 21. októbra 2016, ktoré je v tomto prípade vyčerpávajúce

a presvedčivé, konštatuje, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku,

z akých dôvodov považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny a z akých dôvodov

argumentácia v odvolaniach sťažovateľov proti nemu nemohla obstáť. Najvyšší súd sa

stotožnil so skutkovými zisteniami i právnym posúdením veci krajským súdom a vo vzťahu

k najpodstatnejšej otázke veci, t. j. akým spôsobom zohľadniť prípadnú dobromyseľnosť

sťažovateľov pri nadobúdaní ich vlastníctva, vysvetlil, z akých dôvodov mu nepatrí

právomoc v tomto druhu konania vyriešiť otázku duplicitného vlastníctva. Odkaz na dôvody

rozhodnutia krajského súdu považuje ústavný súd v tomto prípade za postačujúci aj

s ohľadom na povahu argumentácie sťažovateľov v podaných odvolaniach, ktorá v zásade

korešpondovala s ich argumentáciou v skoršom priebehu konania. Odôvodnenie

rozhodnutia najvyššieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho

rozhodnutia. Nemožno tak prisvedčiť názoru sťažovateľov, podľa ktorého je rozhodnutie

najvyššieho súdu odôvodnené nedostatočne či nepresvedčivo.

39. Pokiaľ sťažovatelia v sťažnostiach ústavnému súdu poukazovali na to, že okresný

úrad a následne správne súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania,

pokiaľ ide o zastavanosť pozemkov ku dňu účinnosti zákona o pôde, keď dospeli k záveru,

že pozemky (okrem pozemku, na ktorom stála čerpacia stanica) zastavané boli, resp. pokiaľ

ide o charakter pozemkov v rozhodnom čase a ich využiteľnosť, a naopak, okresný úrad

s odkazom na vykonané dôkazy uzavrel, že pozemky v rozhodnom čase zastavané neboli

a charakter si zachovali, ústavnému súdu nepatrí preskúmavať tieto skutkové závery

okresného úradu a krajského súdu, s ktorými sa stotožnil aj najvyšší súd. Ústavný súd môže

preskúmať skutkové závery všeobecného súdu iba vtedy, keď by z nich vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

V tomto prípade sa skutkový záver okresného úradu a správnych súdov o nezastavanosti

pozemkov a ich charaktere v danom čase odvíja od konkrétne označených dôkazov

a sťažovatelia svoj pohľad na vec a svoje dôkazy, ktoré podľa ich presvedčenia svedčia

pre iný záver, mali možnosť v konaní predložiť a aj okresnému úradu predložili. Pokiaľ

sťažovatelia v 1. – 9. rade poukazujú na to, že osobitne neboli upovedomení správnym

orgánom o obsahu spisu a podkladoch na rozhodnutie, sami dodávajú, že im bolo riadne

umožnené do spisu nahliadnuť a s obsahom dôkazov zabezpečených okresným úradom sa

takto oboznámili a aj na nich reagovali. Ani z obsahu sťažností sťažovateľov tak nemožno

vyvodiť, že by spôsob vykonania dokazovania správnym orgánom mohol viesť k porušeniu

ich základných práv.

40. Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach ústavnému súdu argumentovali však najmä

tým, že najvyšší súd mal vykladať aplikované ustanovenia zákona o pôde spôsobom, ktorý

by zohľadnil konflikt práva reštituentov na nadobudnutie pozemkov a práva sťažovateľov

na zachovanie vlastníctva a účel aplikovaných noriem, t. j. najmä účel zákona o pôde a jeho

ustanovení upravujúcich prípady, v ktorých pozemky nie je možné pre prekážku vydať.

41. Z pohľadu ústavnoprávneho je vždy potrebné určiť povahu prípadov, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom môže mať za následok

porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také

považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá

s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych

interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok

za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m.

, ). Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych

sťažností podľa nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné

právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie

konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované

alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu a príslušných medzinárodných

zmlúv.

42. Ako z preambuly zákona o pôde vyplýva, tento zákon bol prijatý s cieľom

zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo vo vzťahu k vlastníkom

poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, a ďalej v záujme

dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných

vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami

hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného

prostredia.

43. Sťažovatelia namietajú spôsob výkladu a aplikácie § 5 ods. 3 a § 11 ods. 1

písm. a) a d) zákona o pôde:

Podľa § 5 ods. 3 zákona o pôde povinná osoba je povinná s nehnuteľnosťami až

do ich vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, odo dňa

účinnosti tohto zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva

iného. Také právne úkony sú neplatné. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba

spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva ustanovením § 28

nedotknuté.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a), d) zákona o pôde pozemky alebo ich časti nemožno vydať

v prípade, že a) pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby alebo k pozemku bolo zriadené

právo osobného užívania, s výnimkou prípadov uvedených v § 8... d) pozemok bol

po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný;

pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu

pozemku.

44. Ústavný súd už konštatoval, že účelom reštitučných zákonov (vrátane zákona

o pôde) je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli v tzv.

rozhodnom období (t. j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990), pričom toto zmiernenie

môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú vydané (vrátené) tomu, komu boli

odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným alebo iným osobám, ktoré

určujú tieto zákony. Reštitučné predpisy neboli vydané na ten účel, aby spôsobili zánik

vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho

práva ().

45. Rešpektujúc tieto princípy, zákonodarca upravil i vedenie reštitučného konania,

v ktorom správne orgány v prvom stupni rozhodujú podľa zákona o pôde o uplatnených

reštitučných nárokoch a ich rozhodnutia sú preskúmavané súdmi. Ako aj z obsahu sťažností

sťažovateľov vyplýva, ani sťažovatelia nespochybňujú výklad krajského súdu, pokiaľ tento

s odkazom na judikatúru ustálil rozhodný čas pre posudzovanie splnenia podmienok pre

prípady, v ktorých pozemky alebo ich časti nemožno vydať (§ 11 zákona o pôde). Zákon

o pôde vychádzal z toho, že dňom jeho účinnosti povinné osoby smú s pozemkami, ktoré sú

predmetom reštitúcie, až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať iba so starostlivosťou

riadneho hospodára a nesmú nimi disponovať (§ 5 zákona o pôde), pričom ak tento zákaz

porušia, právny úkon je absolútne neplatný, a teda naň nemožno prihliadať. Tieto

ustanovenia majú byť vykladané a aplikované v záujme naplnenia účelu reštitučného

zákonodarstva, t. j. v záujme zachovania nehnuteľnosti a totožnosti povinnej osoby, ktoré sú

podmienkou dosiahnutia navrátenia pozemkov oprávnenej osobe, a teda dosiahnutia

zmiernenia majetkovej krivdy. Správne orgány i správne súdy rozhodujúce o reštitučných

žiadostiach nemôžu preto ani výkladom týchto ustanovení zmeniť tento ich skutočný účel

a zmysel. Práve z tohto dôvodu nemôžu výkladom ani rozšíriť prípady umožňujúce

vylúčenie pozemkov z naturálnej reštitúcie či vychádzať z toho, že osoba, ktorá získala

vlastníctvo k pozemku prevodom po dni účinnosti zákona o pôde, nadobudla aj jeho

vlastníctvo. To je zároveň aj dôvod, pre ktorý vo veci sťažovateľov nemohol ani najvyšší

súd postupovať tak, ako to naznačujú sťažovatelia. Opačný prístup by bol popretím účelu

a zmyslu reštitučného zákonodarstva. Aj podľa názoru ústavného súdu obstojí preto záver

najvyššieho súdu, podľa ktorého boli splnené všetky zákonné podmienky na navrátenie

vlastníctva oprávneným osobám.

46. Pokiaľ najvyšší súd poukázal na možnosť poskytnutia ochrany sťažovateľom

v situácii duplicitného vlastníctva v inom samostatnom civilnom konaní, táto ochrana môže

byť spôsobom naznačeným najvyšším súdom sťažovateľom poskytnutá aj podľa názoru

ústavného súdu. Využitie tohto prostriedku riešenia však predpokladá vykonanie

dokazovania v sporovom konaní, pretože iba tak môžu byť zachované procesné práva

všetkých subjektov, ktorých sa konanie dotkne.

47. Reštituenti a sťažovatelia však nie sú v postavení prevodcov a nadobúdateľov

pozemku tak, ako to naznačujú úvahy sťažovateľov o význame ich dobromyseľnosti

a potrebe poskytnúť im ochranu na úkor nedbalého vlastníka. Právnym titulom svedčiacim

sťažovateľom môže byť ich dobromyseľnosť iba v spojení s inštitútom vydržania podľa

predpisov občianskeho práva – iba v prípade, ak sťažovatelia preukážu nadobudnutie svojho

vlastníckeho práva vydržaním, disponujú rovnocenným titulom nadobudnutia vlastníctva

vo vzťahu k titulu vlastníctva, ktorý svedčí reštituentom. Inak patria sťažovateľom iba práva

z neplatnosti zmlúv smerujúce voči ich právnym predchodcom. Nemožno zároveň zabudnúť

ani na to, že nie sťažovatelia, ale povinná osoba bola tým subjektom, ktorá neplatnosť

prevodov vlastníckeho práva spôsobila, a to porušením zákazu nakladania

s nehnuteľnosťou. Vzhľadom na účel a zmysel reštitučných noriem je potom pre posúdenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatnosťou zmluvy o prevode vlastníckeho práva bez

významu, či povinná osoba v danom čase vedela o tom, že prevádza pozemky dotknuté

reštitúciou, alebo o tom nevedela, prípadne z akého dôvodu.

48. Z pohľadu ústavného súdu treba preto považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd

svoj právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel

zákona o pôde, a to aj napriek tomu, že sťažovateľom požadovanú ochranu v danom type

konania neposkytol, pretože im ju vzhľadom na svoju právomoc ani poskytnúť nemohol.

Argumentácia najvyššieho súdu nie je vnútorne rozporná, predstavuje jeden z prípustných

a ústavne konformných spôsobov právneho posúdenia uvedeného skutkového stavu.

49. Pretože najvyšší súd interpretoval aplikované ustanovenia právnej úpravy

spôsobom, ktorý nepovažuje ústavný súd za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, jeho

rozhodnutie sp. zn. z 30. mája 2018 tak nie je z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné ani neudržateľné. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces ( , listiny, dohovoru) a postupom

najvyššieho súdu pri rozhodovaní o ich odvolaniach. Sťažnosť sťažovateľov v 1. – 12. rade

v tejto časti z tohto dôvodu odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

50. Pokiaľ sťažovatelia v 1. – 9. rade ďalej namietali, že rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. mája 2018 došlo k porušeniu ich základného práva na vlastníctvo

podľa a práva na majetok podľa dodatkového protokolu a sťažovatelia

v 10. a 11. rade i k porušeniu ich základného práva na vlastníctvo podľa čl. 11 ods. 1 listiny,

dôvodili tým, že porušenie týchto práv vyplýva z porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , listiny, resp. práva podľa

dohovoru rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie , listiny a

ods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu

samotných sťažovateľov podľa ich sťažnosť i v tejto časti

z rovnakého dôvodu.

51. Ostáva navyše dodať, že za daného stavu, keď rozhodnutím okresného úradu

vzniká duplicitné vlastníctvo ako dôsledok stretu dvoch nezávislých vlastníckych titulov

a na riešenie tejto otázky je daná právomoc všeobecných súdov v konaní o určenie

vlastníckeho práva, ústavný súd považuje riešenie otázky porušenia základného práva

na vlastníctvo podľa , listiny a práva na majetok podľa

dodatkového protokolu sťažovateľov za predčasné.

52. Pretože sťažnosti boli ústavným súdom odmietnuté ako celok, nebol už dôvod

zaoberať sa ďalšími nárokmi uplatnenými sťažovateľmi vrátane návrhu sťažovateľa

v 12. rade na priznanie spravodlivého zadosťučinenia.

53. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2019