Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 5/2019
PDF · 450.42 KB
No categories available
II. ÚS 5/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, , ,
, , ,
, , ,
, VURAL a. s., Alexandra Rudnaya 23, Žilina, ,
, , , zastúpených advokátkou
Mgr. Soňou Grošaftovou, Hodžova 13, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
Ústavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018, ďalej sťažnosť SÚDST, s. r. o.,
Kvačalova 782/11, Žilina, a A-Realitná, s. r. o., Kvačalova 1171/11A, Žilina, zastúpených
advokátom JUDr. Michalom Krnáčom, Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 a rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016 a napokon sťažnosť
, , občana Poľskej republiky, zastúpeného advokátkou
JUDr. Ivanou Tomkowou, Kvačalova 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018, rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 29 Sp 11/2016-119
z 21. októbra 2016 a rozhodnutím Okresného úradu Žilina, pozemkového a lesného odboru
č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII z 27. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , ,
, , , VURAL a. s.,
, , SÚDST, s. r. o., A-Realitná, s. r. o.,
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. septembra 2018 doručená sťažnosť ,
(ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), ,
(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“), ,
(ďalej aj „sťažovateľka v 3. rade“), ,
(ďalej aj „sťažovateľ v 4. rade“), ,
(ďalej aj „sťažovateľka v 5. rade“), , (ďalej aj
„sťažovateľ v 6. rade“), obchodnej spoločnosti VURAL a. s., Alexandra Rudnaya 23, Žilina
(ďalej aj „sťažovateľka v 7. rade“), , (ďalej aj
„sťažovateľ v 8. rade“), a , (ďalej aj
„sťažovateľka v 9. rade“), ktorou sťažovatelia v 1. – 9. rade namietajú porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva
na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 (ďalej
aj „rozsudok najvyššieho súdu“) a žiadajú vydať nález, ktorým ústavný súd konštatuje
porušenie uvedených práv týchto sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu, tento zruší
a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná náhradu trov konania
pred ústavným súdom. Sťažnosť sťažovateľov v 1. – 9. rade bola na ústavnom súde vedená
pod sp. zn. Rvp 1917/2018.
2. Dňa 26. septembra 2018 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť obchodných
spoločností SÚDST, s. r. o., Kvačalova 782/11, Žilina (ďalej aj „sťažovateľka v 10. rade“),
a A-Realitná, s. r. o., Kvačalova 1171/11A, Žilina (ďalej aj „sťažovateľka v 11. rade“),
ktorou tieto sťažovateľky namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva
na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rovnakým rozsudkom najvyššieho súdu
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 29 Sp 11/2016-119
z 21. októbra 2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a žiadajú vydať nález, ktorým
ústavný súd konštatuje porušenie uvedených práv týchto sťažovateliek rozsudkom
najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu, tieto rozsudky zruší a vec vráti krajskému
súdu na ďalšie konanie a sťažovateľkám prizná náhradu trov konania pred ústavným súdom.
Sťažnosť sťažovateliek v 10. a 11. rade bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn.
3. Dňa 28. septembra 2018 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť
, , občana Poľskej republiky (ďalej aj
„sťažovateľ v 12. rade“, sťažovatelia v 1. – 12. rade ďalej spolu aj „sťažovatelia“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rovnakými rozsudkami
najvyššieho súdu a krajského súdu, ako aj rozhodnutím Okresného úradu Žilina,
pozemkového a lesného odboru (ďalej aj „okresný úrad“ alebo „správny orgán“) č. OU-ZA-
PLO 2015/000573-180/RII z 27. októbra 2015 (ďalej aj „rozhodnutie okresného úradu“).
Sťažovateľ v 12. rade žiada vydať nález, ktorým ústavný súd konštatuje porušenie jeho
označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, rozsudkom krajského súdu a rozhodnutím
okresného úradu, tieto rozhodnutia alternatívne zruší a vec vráti okresnému úradu na ďalšie
konanie alebo prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 €, ako aj
náhradu trov konania pred ústavným súdom. Sťažnosť sťažovateľa v 12. rade bola
na ústavnom súde vedená pod sp. zn. Rvp 1932/2018.
4. Ústavný súd v záujme hospodárnosti konania po zistení, že sťažnosti sťažovateľov
v 1. – 12. rade sa týkajú rovnakého konania pred okresným úradom, krajským súdom
i najvyšším súdom, skutkovo spolu súvisia a sťažovatelia nimi namietajú porušenie
obdobných práv, podľa § 166 ods. 1 Civilného sporového poriadku spojil konania vedené
pod sp. zn. Rvp 1917/2018, sp. zn. Rvp 1932/2018 a sp. zn. Rvp 1938/2018 uzneseniami
ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 30/2018-8 zo 14. novembra 2018 a č. k. II. ÚS 520/2018-11
z 15. novembra 2018 na spoločné konanie.
5. Ako zo sťažností sťažovateľov v 1. – 12. rade a z k nim pripojených príloh
vyplynulo, títo sťažovatelia boli ako navrhovatelia (spoločne s mestom Žilina a obchodnými
spoločnosťami , a ) účastníkmi konania
vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 29 Sp 11/2016, v ktorom sa proti okresnému úradu
domáhali opravným prostriedkom zrušenia jeho rozhodnutia č. OU-ZA-PLO 2015/000573-
180/RII z 27. októbra 2015.
6. Okresný úrad rozhodnutím č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII z 27. októbra
2015 po zistení splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), t. j. odňatia bez náhrady postupom podľa
zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Sb. n. SNR o úprave právnych pomerov
pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych
útvarov v znení neskorších predpisov, podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde priznal dňom
právoplatnosti rozhodnutia spolu 121 oprávneným osobám a dedičom oprávnených osôb
vlastnícke právo k pozemkom špecifikovaným v rozhodnutí v uvedených spoluvlastníckych
podieloch s tým, že Okresný úrad Žilina, katastrálny odbor na základe tohto rozhodnutia
zapíše tieto nehnuteľnosti na list vlastníctva v prospech oprávnených osôb a dedičov
oprávnených osôb. Ďalšími výrokmi tohto rozhodnutia okresný úrad priznal rovnakým
oprávneným osobám a ich dedičom podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o pôde vo vzťahu
k iným nehnuteľnostiam právo na náhradu po zistení, že tieto boli ku dňu účinnosti zákona
o pôde zastavané a v súčasnosti sú vo vlastníctve fyzických osôb a právnických osôb,
a vyslovil, že vo vzťahu k ďalším konkrétnym oprávneným osobám, ktoré v priebehu
konania zomreli, ako aj o zostávajúcej časti uplatneného reštitučného nároku (ďalšie
v rozhodnutí špecifikované nehnuteľnosti) rozhodne samostatne. Vo vzťahu k ďalším
žiadateľom samostatným výrokom rozhodol, že nie sú oprávnenými osobami, resp. si nárok
neuplatnili v zákonom stanovenej lehote, a preto nesplnili zákonom stanovené podmienky.
Okresný úrad takto rozhodol v reštitučnom konaní vedenom podľa zákona o pôde o žiadosti
Bývalých urbárnikov obce Závodie a žiadosti Urbárskej obce Žilina-Závodie o navrátenie
majetku začatom ešte v roku 1992. Povinnou osobou v tomto konaní bolo mesto Žilina,
konanie bolo vedené za účasti sťažovateľov v 1. – 12. rade a obchodných spoločností
, a
7. Sťažovatelia v 1. – 12. rade v priebehu reštitučného konania poukázali na to, že sú
vlastníkmi nehnuteľností na novovytvorených parcelách, ktoré sú súčasťou pozemkov, ktoré
boli predmetom reštitučného konania a napokon k nim bolo oprávneným osobám a dedičom
oprávnených osôb priznané vlastnícke právo, a sú ako vlastníci nehnuteľností riadne
zapísaní na príslušných listoch vlastníctva. Sťažovatelia v 1. – 5. rade majú na svojich
pozemkoch postavené domy a aj pozemky vo vlastníctve sťažovateľov v 6. – 9. rade sú
vedené v katastri nehnuteľností ako zastavané plochy. Sťažovateľ v 10. rade má
k nehnuteľnostiam, ktoré využíva a pôvodne bol ich vlastníkom, uzatvorenú leasingovú
zmluvu s , s predkupným právom. Sťažovateľ v 11. rade je
vlastníkom nehnuteľnosti vedenej v katastri nehnuteľností tiež ako zastavanej plochy,
obdobne na pozemku vo vlastníctve sťažovateľa v 12. rade je vybudovaná spevnená plocha
a nehnuteľnosť bola sťažovateľom v 12. rade podstatne zhodnotená. Sťažovatelia sa
v priebehu reštitučného konania bránili tým, že vlastnícke právo k svojim nehnuteľnostiam
nadobudli dobromyseľne od predchádzajúcich vlastníkov, pričom nemali vedomosť o tom,
že pozemky sú predmetom reštitučného nároku. Vedenie reštitučného konania nebolo
zapísané ani na listoch vlastníctva. Bránili sa i tým, že pozemky nie je možné využiť na účel
daný zákonom o pôde, a poukázali na to, že ani ku dňu účinnosti zákona o pôde pozemky
neboli súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu, pretože boli rozhodnutím príslušného
štátneho orgánu z neho natrvalo vyňaté pre účely výstavby technického dvora pre Technické
služby mesta Žilina a navyše v súčasnosti sú zastavané stavbami vo vlastníctve
sťažovateľov, ktorí nie sú povinnými osobami. Z týchto dôvodov priznaniu vlastníctva
k nim oprávneným osobám a dedičom oprávnených osôb bránia zákonné prekážky uvedené
v § 11 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pôde.
8. Okresný úrad v rozhodnutí č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII z 27. októbra
2015 dospel k záveru, že ani tieto argumenty sťažovateľov nebránia priznaniu vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam oprávneným osobám a ich dedičom. Na obranu sťažovateľov
reagoval konštatovaním, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pozemky
sťažovateľov neboli ku dňu účinnosti zákona o pôde zastavané žiadnou stavbou, v čase ich
odňatia tvorili súčasť poľnohospodárskeho pôdneho fondu a na poľnohospodárke účely sú
naďalej využiteľné. Okresný úrad síce uznal, že v čase následných prevodov pozemkov
pôvodne vo vlastníctve povinnej osoby mesta Žilina do vlastníctva sťažovateľov v katastri
nehnuteľností nebola vyznačená poznámka o tom, že pozemky sú dotknuté reštitúciou,
avšak za rozhodujúce považoval, že povinná osoba (mesto Žilina) previedla vlastnícke
právo k pozemkom ich prvým nadobúdateľom až po nadobudnutí účinnosti zákona o pôde,
a teda povinná osoba pozemky previedla napriek zákonnému zákazu obsiahnutému v § 5
ods. 3 zákona o pôde, podľa ktorého povinná osoba odo dňa účinnosti zákona o pôde
nemôže takéto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného. Toto
ustanovenie zároveň výslovne stanovuje, že takéto právne úkony sú neplatné. Okresný úrad
konštatoval, že zmluvy, ktorými sťažovatelia svoje nehnuteľnosti nadobudli, sú preto
absolútne neplatné. V tejto situácii považoval za správne a spravodlivé poskytnúť ochranu
oprávneným osobám, ktoré si riadne uplatnili reštitučný nárok, a to aj s poukazom na to, že
uzatvorením kúpnych zmlúv došlo k zásahu do práva na majetok oprávnených osôb
neprípustným spôsobom.
9. Krajský súd o opravnom prostriedku sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k.
29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016 tak, že rozhodnutie okresného úradu potvrdil
a navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, že rozhodnutie
okresného úradu je zákonné a odvolacie námietky sťažovateľov (i ostatných navrhovateľov)
sú nedôvodné. Konštatoval, že reštitučný nárok bol oprávnenými osobami uplatnený riadne
a včas. Ďalej sa krajský súd zaoberal námietkami sťažovateľov, podľa ktorých naturálnej
reštitúcii pozemkov bránia zákonné prekážky uvedené v § 11 zákona o pôde. Vo vzťahu
k posúdeniu charakteru pozemkov najprv krajský súd konštatoval, že v zmysle judikatúry
najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 203/2008) je potrebné tento
charakter posudzovať ku dňu účinnosti zákona o pôde (24. júna 1991). Stotožnil sa
so záverom okresného úradu, podľa ktorého v čase prechodu pozemkov štátu išlo
o pozemky, ktoré spĺňali kritérium poľnohospodárskej využiteľnosti, a preto sa na nich
zákon o pôde vzťahuje, pretože tento záver vyplynul z výsledkov vykonaného dokazovania.
Naturálnej reštitúcii preto nebránilo ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o pôde.
Preukázaný vykonaným dokazovaním bol aj záver okresného úradu o tom, že k 24. júnu
1991 sa charakter pozemkov nezmenil (najmä letecké snímky lokality z roku 1990 a 1992
z Topografického ústavu Banská Bystrica). Krajský súd poukázal i na to, že
do poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria nielen pozemky bezprostredne slúžiace
poľnohospodárskej výrobe, ale aj pozemky, ktoré sú pre ňu nenahraditeľné (ako napríklad
poľné cesty atď.), ako to vyplýva aj z rozhodovacej praxe (rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Sžo 95/2009), a ďalej aj na to, že pre rozhodnutie o vydaní alebo nevydaní
pozemkov nie je rozhodujúce, aký druh pozemkov je uvedený v katastri nehnuteľností
(rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Sždo 13/2002). Prekážkou poľnohospodárskeho
využitia pozemku a vydania pozemku nie sú ani vedenia elektrickej energie, osvetlenia,
oplotenia, ktoré nebránia poľnohospodárskemu využitiu pozemku (rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. Sž-o-KS 90/2003). Krajský súd považoval za nesporné, že k prevodom
pozemkov z povinnej osoby došlo až po účinnosti zákona o pôde, čím došlo aj k porušeniu
§ 5 ods. 3 zákona o pôde s následkom absolútnej neplatnosti právnych úkonov (obdobne
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 526/2009). Pokiaľ sťažovatelia tvrdili, že
naturálnej reštitúcii bráni § 11 ods. 1 písm. a) zákona o pôde, t. j. vlastníctvo pozemku
fyzickou osobou, ani tento dôvod nepovažoval krajský súd za daný, a to preto, že táto
zákonná prekážka je naplnená iba vtedy, ak by išlo o pozemok vo vlastníctve fyzickej osoby
ku dňu účinnosti zákona o pôde, pričom jednotliví sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo
k svojim pozemkom až po tomto dni a v čase, keď už bolo potrebné aplikovať aj § 5 ods. 3
zákona o pôde. Pokiaľ sťažovatelia dôvodili svojou dobromyseľnosťou pri nadobúdaní
pozemkov, krajský súd poukázal na to, že tieto otázky nie je oprávnený riešiť v tomto
konaní aj vzhľadom na § 5 ods. 3 zákona o pôde. Krajský súd v závere rozhodnutia dodal,
že sťažovateľom nič nebránilo pred nadobudnutím nehnuteľnosti preveriť si
na pozemkovom úrade, či práve k danej nehnuteľnosti bol uplatnený reštitučný nárok, čím
samotní sťažovatelia mohli predísť vzniku zložitej situácie, do ktorej sa napokon dostali.
10. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie. Sťažovatelia v 1. –
9. rade poukázali najmä na to, že predmetné pozemky boli súčasťou oploteného areálu
Technických služieb mesta Žilina pre účely skladových priestorov posypovej soli,
parkovania mechanizmov, ako aj čerpania pohonných hmôt do dopravných prostriedkov,
pričom výstavba areálu bola riadne povolená v súlade s vtedy platným územným plánom
mesta Žilina. Ďalej namietali, že rozhodnutím o priznaní vlastníckeho práva oprávneným
osobám a dedičom oprávnených osôb došlo k vzniku tzv. holého vlastníctva, čo nie je
účelom reštitučného konania. Aj sťažovatelia v 10. a 11. rade v odvolaní uviedli, že
pozemky boli súčasťou oploteného areálu Technických služieb mesta Žilina, pričom
bezprostredne slúžili prevádzke podniku. Aj oni namietali ochranu práv nadobudnutých
v dobrej viere a zdôraznili, že v čase nadobudnutia pozemkov na liste vlastníctva nebola
zapísaná žiadna ťarcha či poznámka o vedení akéhokoľvek konania. Sťažovateľ v 12. rade
namietal, že z dôkazov vykonaných v správnom konaní jednoznačne nevyplynul
nepochybný záver o skutočnom charaktere pozemkov k rozhodnému obdobiu. Okresný úrad
i krajský súd dospeli preto k nesprávnemu záveru o tom, že pozemok patril
do poľnohospodárskeho pôdneho fondu. V rozhodnom období boli predmetné pozemky
vrátane dotknutého pozemku zastavané ucelenou stavbou „skleníkové hospodárstvo TSMŽ -
Žilina - Závodie“. Pozemky bolo potrebné posudzovať v reštitučnom konaní ako jeden
celok. Navyše aj na delimitačnom liste bola uvedená poznámka, že odňatie bolo
„majetkovo-právne vysporiadané“. Krajský súd dostatočne nedocenil, že v tejto veci došlo
k stretu základného práva na vlastníctvo reštituentov a sťažovateľov, ktorí svoje pozemky
nadobudli v dobrej viere, a takýto stret je potrebné riešiť s dôrazom na zásadu
proporcionality.
11. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 rozsudok krajského
súdu potvrdil, pretože dospel k záveru, že je vo výroku vecne správny [§ 219 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].
12. Rozsudok krajského súdu č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016 v spojení
s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 nadobudol
právoplatnosť 31. júla 2018.
13. Sťažovatelia v 1. – 9. rade sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva
na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 odôvodnili tým, že najvyšší súd sa vôbec nezaoberal otázkou
účelu zákona o pôde v spojitosti s otázkou existencie zákonných prekážok vydania
nehnuteľností oprávneným osobám a nevzal do úvahy právo sťažovateľov v 1. – 9. rade
pokojne užívať svoj majetok. Podľa názoru sťažovateľov v 1. – 9. rade okresný úrad
a neskôr aj krajský súd a najvyšší súd nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného
dokazovania, keď dospeli k záveru, podľa ktorého pozemky pred účinnosťou zákona o pôde
tvorili poľnohospodársky pôdny fond, pretože z neho boli vyňaté, dostali charakter
zastavaných pozemkov a tvorili stavebne uzatvorený areál Technických služieb mesta Žilina
s platne povolenými stavbami v súlade s územným plánom. K vyňatiu pozemku
z poľnohospodárskeho pôdneho fondu došlo rozhodnutím bývalého Okresného národného
výboru č. PLVH-733/1973-2012.1/šk z 18. decembra 1973, výstavba oplotenia areálu
Technických služieb mesta Žilina bola povolená bývalým Mestským národným výborom
listom zo 17. februára 1986. Už v tom čase v areáli stáli stavby – prístrešky na betónových
základoch slúžiace na uskladnenie materiálu a parkovanie vozidiel. V roku 1986 bola
vypracovaná projektová dokumentácia pre rozšírenie výstavby areálu Technických služieb
mesta Žilina o garáže a centrálny sklad. Stavby postavené v areáli pred rokom 1991 boli
povolenými stavbami a nachádzali sa v areáli aj v čase nadobudnutia účinnosti zákona
o pôde, čo znamená, že pozemky stratili charakter poľnohospodárskej pôdy. Z legendy
k projektu z roku 1986 vyplýva, že v areáli sa nachádzali komunikácie, kanalizácia,
trafostanica, čerpacia stanica, stĺpy vonkajšieho osvetlenia, vodomerná šachta. Pokiaľ
okresný úrad rozhodol o tom, že vydaniu nepodlieha pozemok, na ktorom bola postavená
čerpacia stanica, rovnako mal postupovať aj vo vzťahu k ďalším pozemkom zastavaným
uvedenými stavbami. Pri skúmaní účelu zákona o pôde je potrebné vychádzať nie z pohľadu
obnovenia vlastníckeho práva reštituentov, ale z obnovenia pôvodného účelu tohto
vlastníctva, t. j. obnovenia využitia pozemkov na účel daný zákonom. Tento účel už
pozemky spĺňať nemôžu. Účelom zákona o pôde nebolo spôsobiť nové krivdy, a to
tentokrát sťažovateľom v 1. – 9. rade, ktorí svoje pozemky nadobudli dobromyseľne
a následne ich i zrekultivovali. Existenciu zákonnej prekážky podľa § 11 ods. 1 písm. d)
zákona o pôde je síce potrebné skúmať skutočne ku dňu jeho účinnosti, no v prípade
sťažovateľov v 1. – 9. rade aj v tomto čase boli už pozemky zastavané. Aj pri posúdení
účelu využitia pozemkov je zrejmé, že ak tieto boli súčasťou areálu Technických služieb
mesta Žilina, nemohli slúžiť základnému účelu zákona, poľnohospodárskej výrobe.
Existenciu stavieb v čase nadobudnutia účinnosti zákona o pôde potvrdili i viacerí v konaní
pred okresným úradom vypočutí svedkovia. Pri miestnej obhliadke boli nájdené zostatky
oplotenia, betónové pásy, inžinierske stavby. Navyše, hoci okresný úrad umožnil
sťažovateľom nahliadnutie do spisu, neoboznámil ich osobitne s podkladmi na vydanie
rozhodnutia, a tým procesne pochybil. Napriek tomu, že cieľom zákona o pôde je realizácia
vlastníckeho práva oprávnených osôb obhospodarovaním poľnohospodárskej pôdy, v tomto
prípade takýmto spôsobom oprávnené osoby nadobudnuté vlastnícke právo realizovať
zjavne nemôžu. Využiť obsah svojho nadobudnutého vlastníctva k pozemkom v reštitúcii
môžu iba tak, že pozemky predajú. To však nie je účelom reštitúcie podľa zákona o pôde.
Práve pre naplnenie princípu proporcionality ochrany vlastníckych práv, pre vyvažovanie
stretu existujúcich práv zákonodarca do zákona o pôde začlenil inštitút náhrad pre prípad
nemožnosti vydania nehnuteľnosti pre zákonnú prekážku. Najvyšší súd sa naplnením
princípu proporcionality nezaoberal vôbec. Tento princíp mal zohľadniť pri výklade
aplikovaných ustanovení zákona o pôde a poskytnúť tak ochranu vlastníckemu právu
sťažovateľov v 1. – 9. rade. Prístup najvyššieho súdu bol neprimerane formalistický a nijako
nezohľadnil, že sťažovatelia v 1. – 9. rade pri nadobúdaní pozemkov vychádzali z údajov
katastra, ktoré neobsahovali žiadnu zmienku o reštitučnom konaní, išlo o pozemky podľa
údajov katastra nehnuteľností zastavané a ani v následne vedenom konaní o vydanie
územného a stavebného povolenia nemuselo už dôjsť k ich vyňatiu z poľnohospodárskeho
pôdneho fondu. O reštitučnom konaní sa sťažovatelia v 1. – 9. rade dozvedeli až v roku
2012, keď boli do reštitučného konania prizvaní. Aj k zmene intravilánu v danej časti
na extravilán došlo až v priebehu reštitučného konania. Nie sťažovatelia v 1. – 9. rade sa
mali aktívne zaujímať o to, či pozemky, ktoré hodlajú nadobudnúť, nie sú dotknuté
reštitúciou, ako to uviedol krajský súd, ale naopak, žiadatelia o reštitúciu sa mali postarať
o zápis príslušnej poznámky do katastra nehnuteľností o vedení reštitučného konania.
Navyše aj samotný okresný úrad, resp. ešte pozemkový úrad zanedbal svoje povinnosti, ak
takto nepostupoval a poznámku nechal vyznačiť až v čase existencie vlastníctva
sťažovateľov v 1. – 9. rade. Sťažovatelia v 1. – 9. rade poukázali i na to, že rozhodnutie
najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené, je nepresvedčivé a arbitrárne.
14. Sťažovatelia v 10. a 11. rade sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 ods. 1
listiny a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018, ako aj rozsudkom
krajského súdu č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016 odôvodnili obdobne. Popísali,
akým spôsobom nadobudli svoje pozemky, zdôraznili, že sa tak stalo v dobrej viere,
vychádzajúc z údajov katastra nehnuteľností. Napriek tomu im bolo napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu vlastnícke právo k nim odňaté. V situácii, keď nemožno
zachovať maximum vlastníckych práv reštituentom i sťažovateľom v 10. a 11. rade, malo
byť úlohou najvyššieho súdu zvažovať všeobecné súvislosti kolízie práv oboch skupín
subjektov, individuálne okolnosti veci a zohľadniť princíp všeobecnej spravodlivosti.
Pritom by malo platiť, že vyššie riziko má znášať nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej
viere. Nie je možné akceptovať, aby na jednej strane kataster nehnuteľností povolil vklad
vlastníctva v prospech sťažovateľov v 10. a 11. rade a následne ich iný štátny orgán
rovnakého vlastníctva zbavil. Ak na jednej strane stálo vlastnícke právo sťažovateľov
v 10. a 11. rade a na druhej strane právo reštituentov na zmiernenie ich krivdy, potom mal
byť tento konflikt vyriešený tak, aby ostalo na jednej strane zachované vlastníctvo
sťažovateľov v 10. a 11. rade, a na druhej strane, aby boli v maximálnej možnej miere
zmiernené krivdy reštituentom. Tento cieľ bolo možné dosiahnuť takým výkladom
ustanovení zákona o pôde, ktorý by viedol k poskytnutiu náhrady reštituentom za súčasného
nevydania sporných pozemkov, a tým zároveň k zachovaniu vlastníctva sťažovateľov
v 10. a 11. rade. Inak dochádza k nepomeru medzi cieľom reštitučného zákonodarstva
(zmierniť krivdy) a prostriedkom, ktorý bol na to využitý a ktorého dôsledkom bola strata
vlastníctva sťažovateľov v 10. a 11. rade.
15. Aj sťažovateľ v 12. rade namietané porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžr 3/2017
z 30. mája 2018, rozsudkom krajského súdu č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016
a rozhodnutím okresného úradu č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII z 27. októbra 2015
odôvodnil obdobným spôsobom. Poukázal na to, že je vedený ako výlučný vlastník svojho
pozemku v katastri nehnuteľností, ktorý nadobudol v roku 2012 od svojho právneho
predchodcu, ktorý ho v roku 2007 nadobudol od mesta Žilina. Ani sťažovateľ v 12. rade, ani
jeho právny predchodca nemali žiadne pochybnosti o vlastníctve svojho právneho
predchodcu. Stavebné úpravy na nehnuteľnosti vykonal právny predchodca sťažovateľa
v 12. rade na základe riadneho stavebného povolenia a nehnuteľnosť bola nimi zhodnotená.
Sťažovateľ v 12. rade poukázal na to, že reštitučné konanie trvalo viac než 26 rokov,
správny orgán i súdy boli nečinné, v konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom. Okresný
úrad, krajský súd i najvyšší súd nesprávne zistili skutkový stav veci, nespravodlivo vec
právne posúdili. Mali sa odchýliť od doslovného znenia zákona, pretože to vyžadoval účel
zákona o pôde i požiadavka jeho ústavne súladného výkladu. Skutkový stav bol zistený
nesprávne najmä preto, že nebolo zohľadnené zastavanie pozemku v rozhodnom čase.
Nehnuteľnosť bola zastavaná ucelenou stavbou skleníkového hospodárstva Technických
služieb mesta Žilina. Ako z delimitačných listov vyplýva, všade bolo uvádzané, že odňatie
bolo majetkovoprávne vysporiadané. Najvyšší súd síce poukázal na to, že vo veci dochádza
k stretu práva reštituentov na navrátenie pozemkov a vlastníckeho práva sťažovateľa
v 12. rade, pričom ide o dve rovnocenné práva, no tento stret ústavne súladne nevyriešil.
Najvyšší súd mal pri riešení tejto kolízie vykonať test proporcionality, zaoberať sa
vhodnosťou, potrebnosťou i pomeraním samotných v kolízii stojacich práv a zohľadniť aj
princíp minimalizácie zásahov do základných práv. Pretože je nesporné, že sťažovateľ
v 12. rade nadobudol svoje vlastnícke právo dobromyseľne, mal najvyšší súd vziať
do úvahy všetky individuálne okolnosti veci a na základe dobromyseľnosti sťažovateľa
v 12. rade dospieť k záveru, že táto odôvodňuje poskytnutie ochrany jeho vlastníckemu
právu. Právo predsa neexistuje preto, aby legitimizovalo nerozumné a nespravodlivé
dôsledky, ale preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi
subjektmi. Pokiaľ najvyšší súd nabáda sťažovateľa v 12. rade riešiť situáciu podaním
určovacej žaloby, to jednak iba predlžuje stav právnej neistoty všetkých zúčastnených
a jednak takéto riešenie povedie napokon iba k tomu, že bude určené vlastníctvo
sťažovateľovi v 12. rade alebo reštituentom a druhá strana nezíska nič. Tak, ako je
nespravodlivé, aby stratil svoju nehnuteľnosť sťažovateľ v 12. rade, nespravodlivé je aj to,
aby reštituenti stratili to, čo v reštitúcii získali. Spravodlivé riešenie malo byť nastolené už
najvyšším súdom, a to takým výkladom zákona o pôde, ktorý by vniesol do právnych
vzťahov spravodlivú rovnováhu. Sťažovateľ preto navrhol ústavnému súdu alternatívne
rozhodnúť buď tak, že ústavný súd zruší napadnuté rozhodnutia a vráti vec okresnému
úradu, alebo tieto rozhodnutia nezruší (ponechá ich v platnosti) a sťažovateľovi v 12. rade
prizná primerané zadosťučinenie vo výške 70 000 €, čím dôjde k spravodlivému
usporiadaniu vzťahov.
II.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosti sťažovateľov v 1. – 12. rade podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na ich odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. Sťažovatelia namietali porušenie týchto ustanovení ústavy, listiny, dohovoru
a dodatkového protokolu:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
21. Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením svojej právomoci vo vzťahu
k jednotlivým častiam sťažností, a to k tým, ktoré smerovali proti rozhodnutiu okresného
úradu č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII z 27. októbra 2015 a rozsudku krajského súdu
č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016.
22. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi opakovane poukazuje na skutočnosť,
že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená
na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie
je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
23. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
24. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže preto vzhľadom na princíp
subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému
rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných
prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov nápravy, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii
v poslednom stupni (IV. ÚS 85/2013).
25. Sťažovateľ v 12. rade namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
okrem iných aj rozhodnutím okresného úradu č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII
z 27. októbra 2015. Proti tomuto rozhodnutiu okresného úradu bol prípustný opravný
prostriedok, o ktorom patrilo rozhodnúť krajskému súdu (§ 246 ods. 1 OSP, § 250l a nasl.
OSP). Sťažovateľ v 12. rade opravný prostriedok podal a krajský súd o ňom rozhodol
rozsudkom č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016. Krajský súd bol teda orgánom,
ktorý bol oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam sťažovateľa v 12. rade
ochranu v prípade zistenia, že okresný úrad do nich zasiahol svojím postupom alebo
rozhodnutím. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o opravnom prostriedku sťažovateľa
v 12. rade v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť
sťažnosti sťažovateľa v 12. rade musel odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
26. Ústavný súd sa ďalej zaoberal sťažnosťou sťažovateľov v 10. a 11. rade v časti,
ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, práva na majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra
2016, ako aj sťažnosťou sťažovateľa v 12. rade v časti, ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 29 Sp 11/2016-119
z 21. októbra 2016. Vychádzajúc z princípu subsidiarity svojej právomoci, ústavný súd
konštatuje, že ani vo vzťahu k rozsudku krajského súdu nemôže byť daná jeho právomoc
na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľov v 10. – 12. rade, pretože orgánom, ktorý bol
oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam sťažovateľov v 10. – 12. rade
ochranu v prípade zistenia, že krajský súd do nich svojim rozhodnutím zasiahol, bol
najvyšší súd v konaní o odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Sťažovatelia v 10. – 12.
rade odvolanie podali a najvyšší súd o ňom rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sžr 3/2017
z 30. mája 2018. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosti sťažovateľov v 10. – 12. rade
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na ich
prerokovanie.
27. Sťažovateľ v 12. rade ďalej namietal porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018, rozsudkom krajského súdu č. k. 29 Sp 11/2016-119
z 21. októbra 2016 a rozhodnutím okresného úradu č. OU-ZA-PLO 2015/000573-180/RII
z 27. októbra 2015. Argumentoval tým, že reštitučné nároky boli uplatnené na správnom
orgáne v roku 1992, okresný úrad o nich rozhodoval 23 rokov a k prieťahom došlo
i v rozhodovaní krajského súdu a najvyššieho súdu.
28. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich
porušenie tohto základného práva vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
podstatou, účelom a cieľom tohto základného práva je odstránenie stavu právnej neistoty
(I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť
právoplatným rozhodnutím. Za tejto situácie považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
v 12. rade v tejto časti za zjavne neopodstatnenú. Po právoplatnom skončení súdneho
konania rozhodnutím najvyššieho súdu nie je možné domáhať sa vyslovenia zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže stav právnej neistoty sťažovateľa v 12. rade bol
týmto právoplatným rozsudkom odstránený. Pokiaľ preto sťažovateľ v 12. rade namieta
sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 23. septembra 2018 porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy,
ku ktorému malo dôjsť v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní vedenom v jeho veci,
robí tak po právoplatnom skončení konania, a preto musel ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
v 12. rade v tejto časti odmietnuť podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
29. V zostávajúcej časti tak ostali predmetom posúdenia ústavného súdu tie časti
sťažností sťažovateľov v 1. – 12. rade, ktoré tvorili podstatu námietok sťažovateľov a ktoré
smerovali proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018.
Sťažovatelia nimi namietali, že týmto rozsudkom došlo jednak k porušeniu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny základných práv
a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jednak základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu (sťažovatelia v 1. – 9. rade), resp. sťažovatelia v 10. a 11. rade i porušenie
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 11 ods. 1 listiny a sťažovateľ v 12. rade iba
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
30. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
31. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
32. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
33. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
34. Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a konania,
ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaniach rozsudok sp. zn.
3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 odôvodnil s poukazom na § 219 ods. 2 OSP tým, že
„preskúmaním veci zistil, že zákonné podmienky na navrátenie vlastníctva oprávneným
osobám splnené boli. Vydaním tohto rozhodnutia však vznikla situácia duplicitného
vlastníctva, pretože predmetné pozemky boli v období od ich nadobudnutia Mestom Žilina
(navrhovateľ 1/) na základe protokolu o prevode vlastníctva vecí, postúpení majetkových
práv záväzkov v zmysle § 14 zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa 02. 12.
1991 od Technických služieb Mesta Žilina - v likvidácií, predmetom ďalších prevodov. Pri
vzniku duplicitného vlastníctva významnou príčinou bolo, že v katastri nehnuteľností nebola
zapísaná poznámka o uplatnení reštitučného nároku a samotná Správa katastra Žilina
nezistila žiadnu právnu prekážku prevodu predmetných pozemkov. Reštitučný nárok bol
podľa napadnutého rozhodnutia uplatnený dňa 25. 3. 1993 na bývalom Pozemkovom úrade
v Žiline. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že odporca Okresný úrad Žilina
požiadal Okresný úrad Žilina, katastrálny odbor o zápis poznámky v súvislosti s uplatneným
reštitučným nárokom až listom zo dňa 08. 04. 2015 č. OU-ZA-PL0 214/000573-101.“.
35. Ďalej najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018
uviedol, že „napriek tomu, že prevody nehnuteľnosti v zmysle blokačného ustanovenia § 5
ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb. sú neplatné, nie je možné súčasne vylúčiť nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním u dobromyseľných držiteľov (na základe neplatného
právneho titulu), u ktorých za daných okolností nebolo možné predpokladať vedomosť
o uplatnenom reštitučnom nároku.“.
36. Najvyšší súd však zároveň dospel k záveru, že v konaní o odvolaní proti
rozhodnutiu krajského súdu o opravnom prostriedku smerujúcom proti rozhodnutiu
okresného úradu v reštitučnom konaní mu nesvedčí právomoc riešiť otázku takto
vzniknutého duplicitného vlastníctva, pretože „na vyriešenie sporu duplicitného vlastníctva
je príslušný okresný súd v civilnom konaní“, v dôsledku čoho najvyšší súd konštatoval, „že
pri splnení podmienok reštitučného zákona nemôže prihliadať na prípadný vznik vydržania
u iných osôb. Takýto nárok musí byť výsledkom sporového konania, vrátane dokazovania,
ktoré nie je možné v konaní pred správnymi súdmi vykonať. Pri duplicitnom vlastníctve ide
o stret dvoch nezávislých vlastníckych titulov.“.
37. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne aj v zmysle čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
38. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu, ktoré je potrebné posudzovať v celosti spolu s odôvodnením rozsudku krajského súdu
č. k. 29 Sp 11/2016-119 z 21. októbra 2016, ktoré je v tomto prípade vyčerpávajúce
a presvedčivé, konštatuje, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku,
z akých dôvodov považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny a z akých dôvodov
argumentácia v odvolaniach sťažovateľov proti nemu nemohla obstáť. Najvyšší súd sa
stotožnil so skutkovými zisteniami i právnym posúdením veci krajským súdom a vo vzťahu
k najpodstatnejšej otázke veci, t. j. akým spôsobom zohľadniť prípadnú dobromyseľnosť
sťažovateľov pri nadobúdaní ich vlastníctva, vysvetlil, z akých dôvodov mu nepatrí
právomoc v tomto druhu konania vyriešiť otázku duplicitného vlastníctva. Odkaz na dôvody
rozhodnutia krajského súdu považuje ústavný súd v tomto prípade za postačujúci aj
s ohľadom na povahu argumentácie sťažovateľov v podaných odvolaniach, ktorá v zásade
korešpondovala s ich argumentáciou v skoršom priebehu konania. Odôvodnenie
rozhodnutia najvyššieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho
rozhodnutia. Nemožno tak prisvedčiť názoru sťažovateľov, podľa ktorého je rozhodnutie
najvyššieho súdu odôvodnené nedostatočne či nepresvedčivo.
39. Pokiaľ sťažovatelia v sťažnostiach ústavnému súdu poukazovali na to, že okresný
úrad a následne správne súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania,
pokiaľ ide o zastavanosť pozemkov ku dňu účinnosti zákona o pôde, keď dospeli k záveru,
že pozemky (okrem pozemku, na ktorom stála čerpacia stanica) zastavané boli, resp. pokiaľ
ide o charakter pozemkov v rozhodnom čase a ich využiteľnosť, a naopak, okresný úrad
s odkazom na vykonané dôkazy uzavrel, že pozemky v rozhodnom čase zastavané neboli
a charakter si zachovali, ústavnému súdu nepatrí preskúmavať tieto skutkové závery
okresného úradu a krajského súdu, s ktorými sa stotožnil aj najvyšší súd. Ústavný súd môže
preskúmať skutkové závery všeobecného súdu iba vtedy, keď by z nich vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.
V tomto prípade sa skutkový záver okresného úradu a správnych súdov o nezastavanosti
pozemkov a ich charaktere v danom čase odvíja od konkrétne označených dôkazov
a sťažovatelia svoj pohľad na vec a svoje dôkazy, ktoré podľa ich presvedčenia svedčia
pre iný záver, mali možnosť v konaní predložiť a aj okresnému úradu predložili. Pokiaľ
sťažovatelia v 1. – 9. rade poukazujú na to, že osobitne neboli upovedomení správnym
orgánom o obsahu spisu a podkladoch na rozhodnutie, sami dodávajú, že im bolo riadne
umožnené do spisu nahliadnuť a s obsahom dôkazov zabezpečených okresným úradom sa
takto oboznámili a aj na nich reagovali. Ani z obsahu sťažností sťažovateľov tak nemožno
vyvodiť, že by spôsob vykonania dokazovania správnym orgánom mohol viesť k porušeniu
ich základných práv.
40. Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach ústavnému súdu argumentovali však najmä
tým, že najvyšší súd mal vykladať aplikované ustanovenia zákona o pôde spôsobom, ktorý
by zohľadnil konflikt práva reštituentov na nadobudnutie pozemkov a práva sťažovateľov
na zachovanie vlastníctva a účel aplikovaných noriem, t. j. najmä účel zákona o pôde a jeho
ustanovení upravujúcich prípady, v ktorých pozemky nie je možné pre prekážku vydať.
41. Z pohľadu ústavnoprávneho je vždy potrebné určiť povahu prípadov, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom môže mať za následok
porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také
považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá
s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych
interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok
za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m.
I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych
sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné
právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie
konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované
alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných
zmlúv.
42. Ako z preambuly zákona o pôde vyplýva, tento zákon bol prijatý s cieľom
zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo vo vzťahu k vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, a ďalej v záujme
dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných
vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami
hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného
prostredia.
43. Sťažovatelia namietajú spôsob výkladu a aplikácie § 5 ods. 3 a § 11 ods. 1
písm. a) a d) zákona o pôde:
Podľa § 5 ods. 3 zákona o pôde povinná osoba je povinná s nehnuteľnosťami až
do ich vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, odo dňa
účinnosti tohto zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva
iného. Také právne úkony sú neplatné. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba
spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva ustanovením § 28
nedotknuté.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a), d) zákona o pôde pozemky alebo ich časti nemožno vydať
v prípade, že a) pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby alebo k pozemku bolo zriadené
právo osobného užívania, s výnimkou prípadov uvedených v § 8... d) pozemok bol
po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný;
pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu
pozemku.
44. Ústavný súd už konštatoval, že účelom reštitučných zákonov (vrátane zákona
o pôde) je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli v tzv.
rozhodnom období (t. j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990), pričom toto zmiernenie
môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú vydané (vrátené) tomu, komu boli
odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným alebo iným osobám, ktoré
určujú tieto zákony. Reštitučné predpisy neboli vydané na ten účel, aby spôsobili zánik
vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho
práva (III. ÚS 178/06).
45. Rešpektujúc tieto princípy, zákonodarca upravil i vedenie reštitučného konania,
v ktorom správne orgány v prvom stupni rozhodujú podľa zákona o pôde o uplatnených
reštitučných nárokoch a ich rozhodnutia sú preskúmavané súdmi. Ako aj z obsahu sťažností
sťažovateľov vyplýva, ani sťažovatelia nespochybňujú výklad krajského súdu, pokiaľ tento
s odkazom na judikatúru ustálil rozhodný čas pre posudzovanie splnenia podmienok pre
prípady, v ktorých pozemky alebo ich časti nemožno vydať (§ 11 zákona o pôde). Zákon
o pôde vychádzal z toho, že dňom jeho účinnosti povinné osoby smú s pozemkami, ktoré sú
predmetom reštitúcie, až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať iba so starostlivosťou
riadneho hospodára a nesmú nimi disponovať (§ 5 zákona o pôde), pričom ak tento zákaz
porušia, právny úkon je absolútne neplatný, a teda naň nemožno prihliadať. Tieto
ustanovenia majú byť vykladané a aplikované v záujme naplnenia účelu reštitučného
zákonodarstva, t. j. v záujme zachovania nehnuteľnosti a totožnosti povinnej osoby, ktoré sú
podmienkou dosiahnutia navrátenia pozemkov oprávnenej osobe, a teda dosiahnutia
zmiernenia majetkovej krivdy. Správne orgány i správne súdy rozhodujúce o reštitučných
žiadostiach nemôžu preto ani výkladom týchto ustanovení zmeniť tento ich skutočný účel
a zmysel. Práve z tohto dôvodu nemôžu výkladom ani rozšíriť prípady umožňujúce
vylúčenie pozemkov z naturálnej reštitúcie či vychádzať z toho, že osoba, ktorá získala
vlastníctvo k pozemku prevodom po dni účinnosti zákona o pôde, nadobudla aj jeho
vlastníctvo. To je zároveň aj dôvod, pre ktorý vo veci sťažovateľov nemohol ani najvyšší
súd postupovať tak, ako to naznačujú sťažovatelia. Opačný prístup by bol popretím účelu
a zmyslu reštitučného zákonodarstva. Aj podľa názoru ústavného súdu obstojí preto záver
najvyššieho súdu, podľa ktorého boli splnené všetky zákonné podmienky na navrátenie
vlastníctva oprávneným osobám.
46. Pokiaľ najvyšší súd poukázal na možnosť poskytnutia ochrany sťažovateľom
v situácii duplicitného vlastníctva v inom samostatnom civilnom konaní, táto ochrana môže
byť spôsobom naznačeným najvyšším súdom sťažovateľom poskytnutá aj podľa názoru
ústavného súdu. Využitie tohto prostriedku riešenia však predpokladá vykonanie
dokazovania v sporovom konaní, pretože iba tak môžu byť zachované procesné práva
všetkých subjektov, ktorých sa konanie dotkne.
47. Reštituenti a sťažovatelia však nie sú v postavení prevodcov a nadobúdateľov
pozemku tak, ako to naznačujú úvahy sťažovateľov o význame ich dobromyseľnosti
a potrebe poskytnúť im ochranu na úkor nedbalého vlastníka. Právnym titulom svedčiacim
sťažovateľom môže byť ich dobromyseľnosť iba v spojení s inštitútom vydržania podľa
predpisov občianskeho práva – iba v prípade, ak sťažovatelia preukážu nadobudnutie svojho
vlastníckeho práva vydržaním, disponujú rovnocenným titulom nadobudnutia vlastníctva
vo vzťahu k titulu vlastníctva, ktorý svedčí reštituentom. Inak patria sťažovateľom iba práva
z neplatnosti zmlúv smerujúce voči ich právnym predchodcom. Nemožno zároveň zabudnúť
ani na to, že nie sťažovatelia, ale povinná osoba bola tým subjektom, ktorá neplatnosť
prevodov vlastníckeho práva spôsobila, a to porušením zákazu nakladania
s nehnuteľnosťou. Vzhľadom na účel a zmysel reštitučných noriem je potom pre posúdenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatnosťou zmluvy o prevode vlastníckeho práva bez
významu, či povinná osoba v danom čase vedela o tom, že prevádza pozemky dotknuté
reštitúciou, alebo o tom nevedela, prípadne z akého dôvodu.
48. Z pohľadu ústavného súdu treba preto považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd
svoj právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel
zákona o pôde, a to aj napriek tomu, že sťažovateľom požadovanú ochranu v danom type
konania neposkytol, pretože im ju vzhľadom na svoju právomoc ani poskytnúť nemohol.
Argumentácia najvyššieho súdu nie je vnútorne rozporná, predstavuje jeden z prípustných
a ústavne konformných spôsobov právneho posúdenia uvedeného skutkového stavu.
49. Pretože najvyšší súd interpretoval aplikované ustanovenia právnej úpravy
spôsobom, ktorý nepovažuje ústavný súd za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, jeho
rozhodnutie sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 tak nie je z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné ani neudržateľné. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 dohovoru) a postupom
najvyššieho súdu pri rozhodovaní o ich odvolaniach. Sťažnosť sťažovateľov v 1. – 12. rade
v tejto časti z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
50. Pokiaľ sťažovatelia v 1. – 9. rade ďalej namietali, že rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžr 3/2017 z 30. mája 2018 došlo k porušeniu ich základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu a sťažovatelia
v 10. a 11. rade i k porušeniu ich základného práva na vlastníctvo podľa čl. 11 ods. 1 listiny,
dôvodili tým, že porušenie týchto práv vyplýva z porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť
sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6
ods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu
samotných sťažovateľov podľa § 25 zákona o ústavnom súde ich sťažnosť i v tejto časti
z rovnakého dôvodu.
51. Ostáva navyše dodať, že za daného stavu, keď rozhodnutím okresného úradu
vzniká duplicitné vlastníctvo ako dôsledok stretu dvoch nezávislých vlastníckych titulov
a na riešenie tejto otázky je daná právomoc všeobecných súdov v konaní o určenie
vlastníckeho práva, ústavný súd považuje riešenie otázky porušenia základného práva
na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva na majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu sťažovateľov za predčasné.
52. Pretože sťažnosti boli ústavným súdom odmietnuté ako celok, nebol už dôvod
zaoberať sa ďalšími nárokmi uplatnenými sťažovateľmi vrátane návrhu sťažovateľa
v 12. rade na priznanie spravodlivého zadosťučinenia.
53. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019