Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/203/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej

veci navrhovateľov: 1/ Ing. I., bytom O., 2/ RNDr. R., bytom A., proti odporcovi: Obvodný

pozemkový úrad v Žiline, A. Kmeťa č. 17, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a

postupu odporcu zo dňa 13. februára 2008 č. ObPÚ 2008/00605/R, o odvolaní navrhovateľov

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. -33 zo dňa 14. júla 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline

č. k. -33 zo dňa 14. júla 2008 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie Obvodného

pozemkového úradu v Žiline zo dňa 13. februára 2008 č. ObPÚ 2008/00605/R v časti

týkajúcej sa nehnuteľnosti v katastrálnom území Z. zapísanej v pozemkovej knihe vložke

číslo 376, parcela číslo 1244/1, roľa vo výmere 15635 m2 z r u š u j e a vec mu v r a c

i a na ďalšie konanie a v ostatnej časti p o t v r d z u j e .

Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie odporcu, uvedené

v záhlaví tohto rozsudku, ktorým odporca rozhodol tak, že navrhovateľom podľa § 5 ods. 2

o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len reštitučný zákon), sa nenavracia vlastnícke právo

a ani sa nepriznáva právo na náhradu za nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. Z. zapísané

v pozemkovej knihe vl. č. 376, parc. č. 1244/1, roľa vo výmere 15635 m2, parc. č. 1244/2,

dom č. 111 vo výmere 36 m2 , a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľom 1/, 2/

náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že majetok

vedený na pôvodného vlastníka M. vedený pôvodne v majetkovej podstate 187 ako pk. parc.

č. 1244/1,2 boli v období okupácie odňaté pôvodnému vlastníkovi a následne odovzdané

vybranej osobe F. v súlade s nariadením č. 198/1941 Zb. a zákona č. 148/1943 Zb..

Konštatoval, že tieto zákony sú zákony, ktoré boli platné a účinné v čase okupácie, v čase

národnej, rasovej a politickej perzekúcie. Poukázal na to, že v zmysle § 1 Dekrétu prezidenta

republiky č. zo dňa 19.5.1945, účinného odo dňa 23.5.1945 o neplatnosti

niektorých majetkovo právnych jednaní z doby neslobody a národnej správy majetkových

hodnôt Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a niektorých organizácii a ústavov,

akékoľvek majetkové prevody a akékoľvek majetkové jednanie, čo sa týkali majetku

hnuteľného, nehnuteľného, verejného, súkromného sú neplatné, pokiaľ boli uzavreté po

29.9.1938 pod tlakom okupácie alebo národnej, rasovej alebo politickej perzekúcie, ako aj, že

taktiež takáto právna úprava vyplýva z o neplatnosti niektorých

majetkovo právnych jednaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a iných

zásahov do majetku. Ďalej krajský súd zistil, že v čase rozhodnutia správneho orgánu

neexistovalo rozhodnutie súdu v zmysle , a teda aj v súlade s

a nasl. tejto právnej normy, i keď reštitučný nárok si pôvodný vlastník M. podľa uvedeného

právneho predpisu uplatnil. Podľa názoru krajského súdu právnu úpravu uvedeného zákona je

treba vykladať v širšom kontexte, a preto pokiaľ k reštitučnému konaniu a rozhodnutiu

okresného súdu nedošlo, pretože existencia rozhodnutia, či už pozitívneho alebo negatívneho

charakteru nebola preukázaná, v danom prípade treba vychádzať z ust. § 1 zákona č.

ako aj z Dekrétu prezidenta republiky č. , z ktorých dôvodov

prevod majetku z pôvodného vlastníka prostredníctvom štátu na F. na základe zákon č.

ako aj dekrétu prezidenta republiky č. bol neplatným právnym

úkonom, a preto prepadnutie majetku, ktoré bolo realizované v roku 1956 na základe

rozhodnutia súdu z dôvodu trestného činu nelegálneho opustenia republiky F. bolo vo vzťahu

k predmetným nehnuteľnostiam neúčinné. Prevod majetku z pôvodného vlastníka podľa

zákona č. 148/1943 Zb. považoval zo zákona neplatným právnym úkonom s tým, že opak

v správnom konaní nebol preukázaný. Mal zo to, že z týchto dôvodov, pokiaľ v roku 1956 bol

odňatý majetok F., v čase odňatia už platne nebol vlastníkom predmetného majetku. Súčasne

poukázal na to, že zápisy v pozemkovo knižných vložkách a v pozemkovej knihe vykonané

po 1.1. 1951 mali deklaratívny charakter. Vyslovil záver, že bez ohľadu na to, či reštitučný

proces prebehol podľa § a nasl., a teda, či súd o reštitučnom

nároku M. rozhodol, zo zákona tieto prevody boli neplatné, a preto preskúmavané rozhodnutie

správneho orgánu pri aplikácii , zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Uložil správnemu orgánu povinnosť doplniť dokazovanie o skutočnosť, aby bolo

zrejmé, aký charakter mali predmetné pozemky ku dňu účinnosti reštitučného zákona

s poukazom na právnu úpravu v § 1.

Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1

. Navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal napriek tomu, že boli v konaní

úspešní, pretože si ich náhradu neuplatnili.

Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolali navrhovatelia, žiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,

aby bolo ich reštitučnému nároku vyhovené. Nesúhlasili s názorom súdu prvého stupňa

uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého uložil správnemu orgánu

povinnosť doplniť dokazovanie o skutočnosť, aby bolo zrejmé, aký charakter mali predmetné

pozemky ku dňu účinnosti reštitučného zákona s poukazom na právnu úpravu § 1 tohto

zákona. Uviedli, že z vykonaného dokazovania správnym orgánom a to z identifikácie parciel

bolo preukázané už v správnom konaní, že žiadané pozemku ku dňu účinnosti reštitučného

zákona boli zastavané. Namietali správnosť postupu súdu prvého stupňa, pretože na jednej

strane priznal ich oprávnenosť k vlastníctvu žiadaných nehnuteľností, avšak na druhej strane

správnemu orgánu v skutočnosti určil spôsob, akým má správny orgán im odmietnuť

navrátenie vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam. Postup súdu prvého stupňa považovali

v rozpore s § 6 ods. 1, 2 reštitučného zákona.

Navrhovateľ 1/ na pojednávaní odvolacieho súdu uviedol, že vzhľadom k tomu,

že žiadané nehnuteľnosti sú v súčasnej dobe zastavané, žiada za ne náhradu vo forme

náhradného pozemku alebo vo forme finančnej náhrady.

Odporca sa na odvolanie navrhovateľov vyjadril tak, že s napadnutým rozsudkom

súdu prvého stupňa súhlasil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu

a konanie mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel

k názoru, že odvolanie v podstate nie je dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil z dôvodu, že pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci mu na ďalšie

konanie v časti týkajúcej sa parc. č. 1244/2 nebol skutkový a ani právny dôvod.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

bolo zrušené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým žalovaný nevyhovel nároku

navrhovateľov uplatnený podľa reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k žiadaným

nehnuteľnostiam, a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok

súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie

mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými

námietkami uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej

veci bolo rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný

v rámci konania podľa reštitučného zákona navrhovateľom nenavrátil vlastnícke právo

k žiadaným nehnuteľnostiam a ani im nepriznal za ne právo na náhradu.

Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva

k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom

pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti

podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva

k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný

pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom

konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať

opravný prostriedok na súde.

Podľa § 3 ods. 1 reštitučného zákona oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo

k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku:

a) výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom

konaní, prípadne v trestnom konaní správnom podľa skorších predpisov, ak bol

výrok zrušený podľa osobitných predpisov,

b) odňatia bez náhrady postupom podľa o revízii prvej

pozemkovej reformy alebo podľa o novej pozemkovej

reforme,

c) postupu podľa alebo podľa zákona

č. o trestnom konaní súdnom () v znení zákona

č. ,

d) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej národnej rady

č. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých

urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov,

e) vyhlásenia zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv.

renunciačné vyhlásenie),

f) toho, že občan zdržiavajúci sa v cudzine nehnuteľnosť zanechal na území

Slovenskej republiky alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa zákona

č. o majetku zanechanom na území Československej republiky

osobami, ktoré optovali pre Zväz sovietskych socialistických republík a presídlili

na jeho územie,

g) zmluvy o darovaní nehnuteľnosti uzavretej darcom v tiesni,

h) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu,

i) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode

majetku, ktorou občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného,

ak dôvodom neplatnosti bolo opustenie republiky, prípadne uznanie takejto

zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom prípade je oprávnenou osobou

nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj ak táto zmluva nenadobudla

účinnosť,

j) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,

k) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni,

l) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel,

na ktorý bola vyvlastnená,

m) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

n) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo

bez vyplatenia náhrady,

o) prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu,

p) politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské

práva a slobody,

q) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov,

r) prikázania do užívania právnickej osoby na základe

o pomoci roľníkom pri uskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu

alebo vládneho nariadenia č. o niektorých opatreniach

na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby,

s) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev,

ak členmi družstva boli aj fyzické osoby; na prevzatie tohto majetku sa použijú

osobitné predpisy.

Podľa § 2 ods. 1, 2 právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto

zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky

s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú

osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce

obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období

do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3,

zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím

tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej

republiky, fyzické osoby poradí taxatívne ustanovenom v písmene a/ až e/.

Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady

za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo, aby si oprávnená

osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného

zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby

ustanovených v § 2 ods. 1, 2, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe

(od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností

taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3 právo na navrátenie vlastníctva alebo priznanie

náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1 (do 31.12.2004)

a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1

ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde ().

Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné

pozemkové úrady podľa § 5 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5, písm. g/ zákona

č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách.

Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie

o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné

predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia v platnom znení

o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým

účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi

účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia

účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo

známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov

pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány

územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré

majú význam pre konanie a rozhodnutie. (§ 32 Správneho poriadku).

Správny orgán v danej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem,

pre svoje rozhodnutie si síce zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil

skutočný stav, avšak zo skutkových okolností vyvodil nesprávny právny názor, z ktorých

dôvodov v danej veci boli splnené zákonné podmienky pre zrušenie jeho rozhodnutia súdom

prvého stupňa a vrátenie veci mu na ďalšie konanie podľa a to však len

v časti týkajúcej sa pozemku parc. č. 1244/1.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis, v danej veci zistil, že navrhovatelia si dňa 28.12.2004, v zákonnej

lehote, uplatnili na Obvodnom pozemkovom úrade v Žiline v zmysle reštitučného zákona

podľa § 3 ods. 1 nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku parc. č. 1244/1,2 zapísaného

v pozemkovej knihe vl. č. 187/367 kat. úz. Z., ktorý prešiel do vlastníctva štátu v rozhodnej

dobe v dôsledku právneho dôvodu podľa § 3 ods. 1, písm. n/ reštitučného zákona, právo si

uplatnili po pôvodnom vlastníkovi M.. Obvodný pozemkový úrad v Žiline preskúmavaným

rozhodnutím navrhovateľom nenavrátil vlastnícke právo k žiadaným nehnuteľnostiam a ani

im nepriznal za ne právo na náhradu z dôvodu, že pri pkn. parc. č. 1244/1 neboli splnené

zákonné podmienky podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona, pretože pozemok neprešiel na štát

v zákonnom určenej lehote a pri pkn. parc. č. 1244/2 neboli splnené podmienky podľa § 1 , t.

j., že pozemok netvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, ani lesný pôdny

fond. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správny orgán mal za preukázané, že majetok

pôvodného vlastníka M. R. na základe listiny označenej ako čd 1124 – uznesenie Okresného

súdu v Žiline zo dňa 8.3.1944 o prevode podniku M. s poukazom na § 7 zákona č. 148/43

SI.z., poťažne nariadenia č. 198/41 SI.z. bola pkn. parc. č. 1244/1 odpísaná do majetkovej

podstaty č. 376, pričom vlastnícke právo bol zapísané v prospech F. Š.; na základe námietok

žiadateľov sa zaoberal reštitučným konaním v zmysle ustanovení zákona č. 128/1946 Sb.,

ktoré však podľa jeho názoru nemalo vplyv na správne konanie, pretože v ňom nedošlo

k zmene vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, keďže samotné listiny

o reštitúcii čd 947 a čd 2648 sa nezachovali a vychádzajúc zo zápisov v pozemkovej knihe

mal preukázané, že v pk. vl. č. 376 pod B9 bolo poznamenané začatie reštitučného konania

okrem k ďalším aj k žiadaným nehnuteľnostiam parc. č. 1244/1,2 a pod B10 bolo zapísané

uznesenie súdu č. Nc VII 71/47 zo dňa 14.9.1948, ktoré sa týkalo len parc. č. 978/2

a k žiadaným pozemkom parc. č. 1244/1,2 nebol vykonaný žiaden záznam, čím ostal

v platnosti zápis pod B1 – vlastníctvo F. Š. a v bode B12 bola poznámka o reštitúcii

vymazaná, čo znamenalo ukončenie reštitučného konania.

Súd prvého stupňa správne preskúmal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu

a postupu, ktorý mu predchádzal a dospel k správnemu záveru, že žalovaný správny orgán

nepostupoval v súlade s reštitučným zákonom, pokiaľ navrhovateľom nepriznal reštitučný

nárok v časti týkajúcej sa pozemku parc. č. 1244/1.

Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že majetok pôvodného vlastníka M.

a teda aj parc. č. 1244/1 v dobe okupácie prešiel do vlastníctva F., pričom pozemok parc. č.

1244/1 na základe listiny označenej ako čd 1124 – uznesenie Okresného súdu v Žiline zo dňa

8.3.1944 o prevode podniku M. s poukazom na § 7 zákona č. 148/43 SI.z. a nariadenia č.

198/41 SI.z. bola odpísaná do majetkovej podstaty č. 376 v prospech vlastníka F. Š.. Treba

súhlasiť s tvrdením súdu prvého stupňa, že v zmysle § 1 Dekrétu prezidenta republiky č.

5/1945 Sb. ako aj v zmysle § 1 zákona č. 128/1946 Sb. akékoľvek majetkové prevody

a akékoľvek majetkové jednanie, čo sa týkali majetku hnuteľného, nehnuteľného, verejného,

súkromného sú neplatné, pokiaľ boli uzavreté po 29.9.1938 pod tlakom okupácie alebo

národnej, rasovej alebo politickej perzekúcie. Nemožno však súhlasiť s názorom súdu prvého

stupňa, že povinnosťou správneho orgánu v danej veci bolo so zákona prihliadnuť na

neplatnosť právneho úkonu, na základe ktorého bol pôvodný vlastník M. R. pozbavený

vlastníckeho právo k majetku počas okupácie. Zákon č. 128/1946 Sb. zo dňa 16. mája 1946 o

neplatnosti některých majetkově -právních jednání z doby nesvobody a o nárocích z této

neplatnosti a z jiných zásahů do majetku vzcházejících, účinný dňom vyhlásenia 17.6.1946,

ustanovoval v povojnovej Československej republike postup a právne dôvody navrátenia

vlastníctva, k odňatiu ktorého došlo práve v období okupácie. Z uvedeného právneho predpisu

vyplýva, že oprávnená osoba v zmysle § 4 ods. 1 tohto zákona mala právo uplatniť si nárok

vyplývajúci jej podľa § 1 v spojení s § 2 a 3 proti povinnej osobe podľa § 4 ods. 2 na

príslušnom okresnom súde podľa § 10 ods. 1, pričom nárok si musela uplatniť v lehote podľa

§ 8, inak sa jej nárok premlčal. Z uvedeného je zrejmé, že oprávnené osoby, ktoré boli

zbavené svojho vlastníctva v čase okupácie, mali právo reštitúcie na pôvodný majetok za

splnenia právnych dôvodov ustanovených v § 1, § 2 a v § 3 uvedeného zákona, avšak len na

základe uplatnenia reštitučného nároku spôsobom ustanoveným týmto zákonom a to

v zákonom stanovenej lehote, inak sa ich nárok premlčal. Nie je možné preto súhlasiť

s názorom súdu prvého stupňa, že vzhľadom na obsah perzekučných zákonov, ktoré boli

vydané počas druhej svetovej vojny za okupácie v čase politickej, rasovej perzekúcie

zameranej okrem iného aj na občanov židovskej národnosti a vlastníkov židovských podnikov

a na základe ktorých došlo k odňatiu vlastníctva pôvodnému vlastníkovi, bez ohľadu či

reštitučný proces prebehol podľa zákona č. 128/1946 Sb. §§ 10 a nasl., teda bez ohľadu, či

súd o reštitučnom nároku M. R. pozitívne alebo negatívne rozhodol, zo zákona boli tieto

prevody vlastníctva neplatné.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia v preskúmavanej veci spĺňajú zákonné

podmienky oprávnených osôb podľa § 2 ods. 1, 2 reštitučného zákona, pokiaľ ide o pozemok

parc. č. 1244/1 a to z dôvodu, že zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že pôvodný

vlastník, ktorý bol pozbavený svojho majetku na základe zákona č. 148/43 SI.z., v spojení

s nariadením č. 198/41 SI.z., si reštitučný nárok vyplývajúci mu z § 1 a § 2 zákona

č. 128/1946 Sb. uplatnil na príslušnom súde, o čom svedčí zápis v pozemkovo knižnej vložke

č. 376 pod bodom B9 zo dňa 12.3.1948, pričom zo zápisu pod bodom B12 vyplýva,

že sa vymazuje poznámka zavedenia reštitúcie pod B9 bez ďalšieho záznamu a bez dátumu,

kedy došlo k zápisu, pričom z predchádzajúcich zápisov možno vyvodiť záver, že tento zápis

mohol byť urobený po dni 16.9.1948, vychádzajúc z dátumu, kedy boli urobené

prechádzajúce zápisy a to zápis v bode B10, keďže zápis v bode B11 je taktiež bez dátumu.

Listiny, rozhodnutia súdu a ani žiadne doklady týkajúce sa reštitúcie pôvodného vlastníka

podľa zákona č. 128/1946 Sb. sa nezachovali. S následných zápisov v uvedenej

pozemkovoknižnej vložke v bodoch B18 z roku 1956 a B19 z roku 1957, kedy zápisy

do pozemkovej knihy nemali konštitutívny charakter, však vyplýva, že žiadaný pozemok

parc. č. 1244/1 prešiel do vlastníctva československého štátu. Napriek tomu,

že sa nezachovali patričné doklady svedčiace o reštitučnom nároku pôvodného vlastníka

a rozhodnutia o ňom, zo samotných zápisov v pozemkovej knihe vyplýva, že bolo začaté

reštitučné konanie, v ktorom si pôvodný vlastník uplatnil nárok spĺňajúci zákonné podmienky

v zmysle zákona č. 128/1946 Sb. (zápis v bode B9) a následne bola vymazaná poznámka

zavedenia reštitúcie (zápis v bode B12 zaznamenaný po dni 16.9.1948). Z uvedených

skutkových okolností je teda zrejmé, že výmaz poznámky zavedenia reštitúcie bol urobený

v dobe rozhodnej podľa reštitučného zákona (), t. j. v dobe

od 25.2.1948 do 1.1.1990. Ostáva sporná otázka, či by bolo možné v demokratickom

a právnom štáte nerozhodnúť o uplatnenom právnom nároku pôvodného vlastníka podľa

ustanovení reštitučného zákona, ktorý predpokladal právne dôvody pre navrátenie vlastníctva,

v dôsledku ktorých v dobe okupácie bol majetok pôvodnému vlastníkovi odňatý. Vzhľadom

na uvedené odvolací súd v danej veci zastáva právny názor, že tým, že v zápise v bode B12

pozemkovoknižnej vložky č. 376 bola vymazaná poznámka zavedenia reštitúcie bez ďalšieho,

možno mať za to, že štát v období spadajúceho do rozhodného obdobia stanoveného v § 2

ods. 1 reštitučného zákona () nemal záujem o navrátenie vlastníctva

pôvodnému vlastníkovi hoci podľa zákona č. 128/1946 Sb. by spĺňal zákonné podmienky

a to z dôvodu, že v dôsledku následného revolučného vývoja sám prejavil vôľu o tento

majetok, ako to vyplýva zo zápisov v pozemkovoknižnej vložke č. 376 o nariadení národnej

správy a následne o prechode vlastníctva na štát. Takýto postup je treba považovať za postup

porušujúci všeobecne uznávané ľudské práva a slobody v zmysle § 3 ods. 1 písm. p/

reštitučného zákona.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nesúhlasil s názorom správneho orgánu,

že navrhovatelia pri pkn. parc. č. 1244/1 nepreukázali podmienky podľa § 2 ods. 1

reštitučného zákona, teda že žiadaný majetok prešiel na štát v rozhodnej dobe.

Správny bol preto postup súdu prvého stupňa, pokiaľ preskúmavané rozhodnutie

správneho orgánu v časti týkajúcej sa parc. č. 1244/1 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Nesprávny bol však jeho právny záver, že pre posúdenie reštitučného nároku pre navrátenie

vlastníctva je rozhodujúci charakter žiadaného pozemku ku dňu účinnosti reštitučného

zákona. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že pre posúdenie nároku oprávnenej

osoby podľa § 1 reštitučného zákona je posudzovanie charakteru žiadaného pozemku ku dňu

prechodu na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku ustanoveného v § 3 reštitučného

zákona a následne po preukázaní dôvodnosti reštitučného nároku oprávnenej osoby je

povinnosťou správneho orgánu zistiť charakter tohto pozemku ku dňu účinnosti reštitučného

zákona a to pre posúdenie, či oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo podľa § 3, alebo,

či jej vzniklo právo na náhradu podľa § 6 ods. 2 v dôsledku skutočností ustanovených v § 6

ods. 1. V preskúmavanej veci z výpisu z pozemkovej knihy vyplýva, že žiadaný pozemok

v čase odňatia mal charakter poľnohospodárskej pôdy. Napriek tomu, že súd prvého stupňa

vyslovil pri uložení povinností správnemu orgánu v ďalšom konaní (na str. 6 rozsudku) iný

právny názor, toto pochybenie nemalo za následok nesprávne rozhodnutie, čo do časti

týkajúcej sa parc. č. 1244/1, pretože preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Pokiaľ súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie správneho orgánu aj v ďalšej časti

a to v časti týkajúcej sa parc. č. 1244/2, nebolo možné z vyššie uvedených dôvodov súhlasiť

s jeho skutkovým a právnym zistením a preto aj jeho právny názor bol nesprávny. Z výpisu

pozemkovej knihy vl. č. 376 vyplýva, že pozemok parc. č. 1244/2 v čase prechodu na štát mal

charakter zastavanej plochy, teda nepatril do poľnohospodárskeho alebo lesného pôdneho

fondu, čím nespĺňal zákonné podmienky podľa § 1 reštitučného zákona pre navrátenie

vlastníctva alebo priznanie náhrady za uvedený pozemok.

Vzhľadom na uvedené právny názor správneho orgánu, že navrhovatelia nespĺňajú

zákonné podmienky na navrátenie vlastníctva k pozemku parc. č. 1244/2 bol správny, pretože

žiadaný pozemok nespĺňa zákonné podmienky podľa § 1 reštitučného zákona, a preto v časti

týkajúcej sa uvedenej nehnuteľnosti rozhodnutie správneho orgánu bolo správne.

Odvolací súd neprihliadol na námietky navrhovateľov, že súd prvého stupňa tým,

že správnemu orgánu na strane 6 svojho rozsudku uložil povinnosť doplniť dokazovanie

v naznačenom smere, postupoval v rozpore s § 6 reštitučného zákona. Postup súdu prvého

stupňa bol v súlade so zákonom, pretože zákonodarca v ustanovení § 5 ods. 2 reštitučného

zákona zveril do právomoci obvodných pozemkových úradov rozhodovať o reštitučnom

nároku oprávnených osôb a súčasne ustanovil v tomto zákone podmienky, za splnenia ktorých

je možno prinavrátiť vlastníctvo, alebo priznať náhradu, pokiaľ nie je možné vlastníctvo

k pôvodným nehnuteľnostiam navrátiť.

Z uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ Krajský súd v Žiline

napadnutým rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu v celosti zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom len v časti

týkajúcej sa parc. č. 1244/1, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,

že preskúmavané rozhodnutie odporcu v časti týkajúcej sa parc. č. 1244/1 zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a v ostatnej časti, teda v časti týkajúcej sa parc. č. 1244/2,

preskúmavané rozhodnutie odporcu potvrdil podľa v spojení s

ods. 1 a s § 220.

Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 246c ods. 1

O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1. Navrhovateľom náhradu trov tohto

konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnili.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. mája 2009

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

Ľubica Kavivanovová predseda senátu