Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)4e2/371296.d3cb77.pdf
PDF · 147.1 KB
No categories available
1Sžo/203/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej
veci navrhovateľov: 1/ Ing. I., bytom O., 2/ RNDr. R., bytom A., proti odporcovi: Obvodný
pozemkový úrad v Žiline, A. Kmeťa č. 17, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a
postupu odporcu zo dňa 13. februára 2008 č. ObPÚ 2008/00605/R, o odvolaní navrhovateľov
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 23Sp 14/2008-33 zo dňa 14. júla 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
č. k. 23Sp 14/2008-33 zo dňa 14. júla 2008 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie Obvodného
pozemkového úradu v Žiline zo dňa 13. februára 2008 č. ObPÚ 2008/00605/R v časti
týkajúcej sa nehnuteľnosti v katastrálnom území Z. zapísanej v pozemkovej knihe vložke
číslo 376, parcela číslo 1244/1, roľa vo výmere 15635 m2 z r u š u j e a vec mu v r a c
i a na ďalšie konanie a v ostatnej časti p o t v r d z u j e .
Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie odporcu, uvedené
v záhlaví tohto rozsudku, ktorým odporca rozhodol tak, že navrhovateľom podľa § 5 ods. 2
zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona
č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov (ďalej len reštitučný zákon), sa nenavracia vlastnícke právo
a ani sa nepriznáva právo na náhradu za nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. Z. zapísané
v pozemkovej knihe vl. č. 376, parc. č. 1244/1, roľa vo výmere 15635 m2, parc. č. 1244/2,
dom č. 111 vo výmere 36 m2 , a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľom 1/, 2/
náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že majetok
vedený na pôvodného vlastníka M. vedený pôvodne v majetkovej podstate 187 ako pk. parc.
č. 1244/1,2 boli v období okupácie odňaté pôvodnému vlastníkovi a následne odovzdané
vybranej osobe F. v súlade s nariadením č. 198/1941 Zb. a zákona č. 148/1943 Zb..
Konštatoval, že tieto zákony sú zákony, ktoré boli platné a účinné v čase okupácie, v čase
národnej, rasovej a politickej perzekúcie. Poukázal na to, že v zmysle § 1 Dekrétu prezidenta
republiky č. 5/1945 Zb. zo dňa 19.5.1945, účinného odo dňa 23.5.1945 o neplatnosti
niektorých majetkovo právnych jednaní z doby neslobody a národnej správy majetkových
hodnôt Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a niektorých organizácii a ústavov,
akékoľvek majetkové prevody a akékoľvek majetkové jednanie, čo sa týkali majetku
hnuteľného, nehnuteľného, verejného, súkromného sú neplatné, pokiaľ boli uzavreté po
29.9.1938 pod tlakom okupácie alebo národnej, rasovej alebo politickej perzekúcie, ako aj, že
taktiež takáto právna úprava vyplýva z § 1 zákona č. 128/1946 Zb. o neplatnosti niektorých
majetkovo právnych jednaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a iných
zásahov do majetku. Ďalej krajský súd zistil, že v čase rozhodnutia správneho orgánu
neexistovalo rozhodnutie súdu v zmysle zákona č. 128/1946 Zb., a teda aj v súlade s § 10
a nasl. tejto právnej normy, i keď reštitučný nárok si pôvodný vlastník M. podľa uvedeného
právneho predpisu uplatnil. Podľa názoru krajského súdu právnu úpravu uvedeného zákona je
treba vykladať v širšom kontexte, a preto pokiaľ k reštitučnému konaniu a rozhodnutiu
okresného súdu nedošlo, pretože existencia rozhodnutia, či už pozitívneho alebo negatívneho
charakteru nebola preukázaná, v danom prípade treba vychádzať z ust. § 1 zákona č.
128/1946 Zb. ako aj z § 1 Dekrétu prezidenta republiky č. 5/1945 Zb., z ktorých dôvodov
prevod majetku z pôvodného vlastníka prostredníctvom štátu na F. na základe zákon č.
128/1946 Zb. ako aj dekrétu prezidenta republiky č. 5/1945 Zb. bol neplatným právnym
úkonom, a preto prepadnutie majetku, ktoré bolo realizované v roku 1956 na základe
rozhodnutia súdu z dôvodu trestného činu nelegálneho opustenia republiky F. bolo vo vzťahu
k predmetným nehnuteľnostiam neúčinné. Prevod majetku z pôvodného vlastníka podľa
zákona č. 148/1943 Zb. považoval zo zákona neplatným právnym úkonom s tým, že opak
v správnom konaní nebol preukázaný. Mal zo to, že z týchto dôvodov, pokiaľ v roku 1956 bol
odňatý majetok F., v čase odňatia už platne nebol vlastníkom predmetného majetku. Súčasne
poukázal na to, že zápisy v pozemkovo knižných vložkách a v pozemkovej knihe vykonané
po 1.1. 1951 mali deklaratívny charakter. Vyslovil záver, že bez ohľadu na to, či reštitučný
proces prebehol podľa zákona č. 128/1946 Zb. §§ 10 a nasl., a teda, či súd o reštitučnom
nároku M. rozhodol, zo zákona tieto prevody boli neplatné, a preto preskúmavané rozhodnutie
správneho orgánu pri aplikácii § 250j ods. 2, písm. a/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Uložil správnemu orgánu povinnosť doplniť dokazovanie o skutočnosť, aby bolo
zrejmé, aký charakter mali predmetné pozemky ku dňu účinnosti reštitučného zákona
s poukazom na právnu úpravu v § 1.
Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1
O.s.p.. Navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal napriek tomu, že boli v konaní
úspešní, pretože si ich náhradu neuplatnili.
Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolali navrhovatelia, žiadajúc,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,
aby bolo ich reštitučnému nároku vyhovené. Nesúhlasili s názorom súdu prvého stupňa
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého uložil správnemu orgánu
povinnosť doplniť dokazovanie o skutočnosť, aby bolo zrejmé, aký charakter mali predmetné
pozemky ku dňu účinnosti reštitučného zákona s poukazom na právnu úpravu § 1 tohto
zákona. Uviedli, že z vykonaného dokazovania správnym orgánom a to z identifikácie parciel
bolo preukázané už v správnom konaní, že žiadané pozemku ku dňu účinnosti reštitučného
zákona boli zastavané. Namietali správnosť postupu súdu prvého stupňa, pretože na jednej
strane priznal ich oprávnenosť k vlastníctvu žiadaných nehnuteľností, avšak na druhej strane
správnemu orgánu v skutočnosti určil spôsob, akým má správny orgán im odmietnuť
navrátenie vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam. Postup súdu prvého stupňa považovali
v rozpore s § 6 ods. 1, 2 reštitučného zákona.
Navrhovateľ 1/ na pojednávaní odvolacieho súdu uviedol, že vzhľadom k tomu,
že žiadané nehnuteľnosti sú v súčasnej dobe zastavané, žiada za ne náhradu vo forme
náhradného pozemku alebo vo forme finančnej náhrady.
Odporca sa na odvolanie navrhovateľov vyjadril tak, že s napadnutým rozsudkom
súdu prvého stupňa súhlasil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
a konanie mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel
k názoru, že odvolanie v podstate nie je dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil z dôvodu, že pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie veci mu na ďalšie
konanie v časti týkajúcej sa parc. č. 1244/2 nebol skutkový a ani právny dôvod.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým
bolo zrušené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým žalovaný nevyhovel nároku
navrhovateľov uplatnený podľa reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k žiadaným
nehnuteľnostiam, a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok
súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie
mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými
námietkami uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej
veci bolo rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný
v rámci konania podľa reštitučného zákona navrhovateľom nenavrátil vlastnícke právo
k žiadaným nehnuteľnostiam a ani im nepriznal za ne právo na náhradu.
Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva
k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom
pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti
podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva
k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný
pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom
konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať
opravný prostriedok na súde.
Podľa § 3 ods. 1 reštitučného zákona oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo
k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku:
a) výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom
konaní, prípadne v trestnom konaní správnom podľa skorších predpisov, ak bol
výrok zrušený podľa osobitných predpisov,
b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej
pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej
reforme,
c) postupu podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona
č. 87/1950 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení zákona
č. 67/1952 Zb.,
d) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej národnej rady
č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých
urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov,
e) vyhlásenia zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv.
renunciačné vyhlásenie),
f) toho, že občan zdržiavajúci sa v cudzine nehnuteľnosť zanechal na území
Slovenskej republiky alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa zákona
č. 183/1950 Zb. o majetku zanechanom na území Československej republiky
osobami, ktoré optovali pre Zväz sovietskych socialistických republík a presídlili
na jeho územie,
g) zmluvy o darovaní nehnuteľnosti uzavretej darcom v tiesni,
h) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu,
i) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode
majetku, ktorou občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného,
ak dôvodom neplatnosti bolo opustenie republiky, prípadne uznanie takejto
zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom prípade je oprávnenou osobou
nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj ak táto zmluva nenadobudla
účinnosť,
j) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,
k) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni,
l) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel,
na ktorý bola vyvlastnená,
m) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,
n) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo
bez vyplatenia náhrady,
o) prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu,
p) politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské
práva a slobody,
q) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov,
r) prikázania do užívania právnickej osoby na základe zákona č. 55/1947 Zb.
o pomoci roľníkom pri uskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu
alebo vládneho nariadenia č. 50/1955 Zb. o niektorých opatreniach
na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby,
s) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev,
ak členmi družstva boli aj fyzické osoby; na prevzatie tohto majetku sa použijú
osobitné predpisy.
Podľa § 2 ods. 1, 2 právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto
zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky
s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú
osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce
obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
Ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období
do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3,
zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím
tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej
republiky, fyzické osoby poradí taxatívne ustanovenom v písmene a/ až e/.
Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady
za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo, aby si oprávnená
osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného
zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby
ustanovených v § 2 ods. 1, 2, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe
(od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností
taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3 právo na navrátenie vlastníctva alebo priznanie
náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1 (do 31.12.2004)
a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1
ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.).
Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné
pozemkové úrady podľa § 5 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5, písm. g/ zákona
č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách.
Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie
o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné
predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení
o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.
Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým
účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov
pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány
územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré
majú význam pre konanie a rozhodnutie. (§ 32 Správneho poriadku).
Správny orgán v danej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem,
pre svoje rozhodnutie si síce zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil
skutočný stav, avšak zo skutkových okolností vyvodil nesprávny právny názor, z ktorých
dôvodov v danej veci boli splnené zákonné podmienky pre zrušenie jeho rozhodnutia súdom
prvého stupňa a vrátenie veci mu na ďalšie konanie podľa § 250q ods. 2 O.s.p. a to však len
v časti týkajúcej sa pozemku parc. č. 1244/1.
Odvolací súd z predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, súčasť ktorého
tvoril administratívny spis, v danej veci zistil, že navrhovatelia si dňa 28.12.2004, v zákonnej
lehote, uplatnili na Obvodnom pozemkovom úrade v Žiline v zmysle reštitučného zákona
podľa § 3 ods. 1 nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku parc. č. 1244/1,2 zapísaného
v pozemkovej knihe vl. č. 187/367 kat. úz. Z., ktorý prešiel do vlastníctva štátu v rozhodnej
dobe v dôsledku právneho dôvodu podľa § 3 ods. 1, písm. n/ reštitučného zákona, právo si
uplatnili po pôvodnom vlastníkovi M.. Obvodný pozemkový úrad v Žiline preskúmavaným
rozhodnutím navrhovateľom nenavrátil vlastnícke právo k žiadaným nehnuteľnostiam a ani
im nepriznal za ne právo na náhradu z dôvodu, že pri pkn. parc. č. 1244/1 neboli splnené
zákonné podmienky podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona, pretože pozemok neprešiel na štát
v zákonnom určenej lehote a pri pkn. parc. č. 1244/2 neboli splnené podmienky podľa § 1 , t.
j., že pozemok netvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, ani lesný pôdny
fond. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správny orgán mal za preukázané, že majetok
pôvodného vlastníka M. R. na základe listiny označenej ako čd 1124 – uznesenie Okresného
súdu v Žiline zo dňa 8.3.1944 o prevode podniku M. s poukazom na § 7 zákona č. 148/43
SI.z., poťažne nariadenia č. 198/41 SI.z. bola pkn. parc. č. 1244/1 odpísaná do majetkovej
podstaty č. 376, pričom vlastnícke právo bol zapísané v prospech F. Š.; na základe námietok
žiadateľov sa zaoberal reštitučným konaním v zmysle ustanovení zákona č. 128/1946 Sb.,
ktoré však podľa jeho názoru nemalo vplyv na správne konanie, pretože v ňom nedošlo
k zmene vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, keďže samotné listiny
o reštitúcii čd 947 a čd 2648 sa nezachovali a vychádzajúc zo zápisov v pozemkovej knihe
mal preukázané, že v pk. vl. č. 376 pod B9 bolo poznamenané začatie reštitučného konania
okrem k ďalším aj k žiadaným nehnuteľnostiam parc. č. 1244/1,2 a pod B10 bolo zapísané
uznesenie súdu č. Nc VII 71/47 zo dňa 14.9.1948, ktoré sa týkalo len parc. č. 978/2
a k žiadaným pozemkom parc. č. 1244/1,2 nebol vykonaný žiaden záznam, čím ostal
v platnosti zápis pod B1 – vlastníctvo F. Š. a v bode B12 bola poznámka o reštitúcii
vymazaná, čo znamenalo ukončenie reštitučného konania.
Súd prvého stupňa správne preskúmal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
a postupu, ktorý mu predchádzal a dospel k správnemu záveru, že žalovaný správny orgán
nepostupoval v súlade s reštitučným zákonom, pokiaľ navrhovateľom nepriznal reštitučný
nárok v časti týkajúcej sa pozemku parc. č. 1244/1.
Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že majetok pôvodného vlastníka M.
a teda aj parc. č. 1244/1 v dobe okupácie prešiel do vlastníctva F., pričom pozemok parc. č.
1244/1 na základe listiny označenej ako čd 1124 – uznesenie Okresného súdu v Žiline zo dňa
8.3.1944 o prevode podniku M. s poukazom na § 7 zákona č. 148/43 SI.z. a nariadenia č.
198/41 SI.z. bola odpísaná do majetkovej podstaty č. 376 v prospech vlastníka F. Š.. Treba
súhlasiť s tvrdením súdu prvého stupňa, že v zmysle § 1 Dekrétu prezidenta republiky č.
5/1945 Sb. ako aj v zmysle § 1 zákona č. 128/1946 Sb. akékoľvek majetkové prevody
a akékoľvek majetkové jednanie, čo sa týkali majetku hnuteľného, nehnuteľného, verejného,
súkromného sú neplatné, pokiaľ boli uzavreté po 29.9.1938 pod tlakom okupácie alebo
národnej, rasovej alebo politickej perzekúcie. Nemožno však súhlasiť s názorom súdu prvého
stupňa, že povinnosťou správneho orgánu v danej veci bolo so zákona prihliadnuť na
neplatnosť právneho úkonu, na základe ktorého bol pôvodný vlastník M. R. pozbavený
vlastníckeho právo k majetku počas okupácie. Zákon č. 128/1946 Sb. zo dňa 16. mája 1946 o
neplatnosti některých majetkově -právních jednání z doby nesvobody a o nárocích z této
neplatnosti a z jiných zásahů do majetku vzcházejících, účinný dňom vyhlásenia 17.6.1946,
ustanovoval v povojnovej Československej republike postup a právne dôvody navrátenia
vlastníctva, k odňatiu ktorého došlo práve v období okupácie. Z uvedeného právneho predpisu
vyplýva, že oprávnená osoba v zmysle § 4 ods. 1 tohto zákona mala právo uplatniť si nárok
vyplývajúci jej podľa § 1 v spojení s § 2 a 3 proti povinnej osobe podľa § 4 ods. 2 na
príslušnom okresnom súde podľa § 10 ods. 1, pričom nárok si musela uplatniť v lehote podľa
§ 8, inak sa jej nárok premlčal. Z uvedeného je zrejmé, že oprávnené osoby, ktoré boli
zbavené svojho vlastníctva v čase okupácie, mali právo reštitúcie na pôvodný majetok za
splnenia právnych dôvodov ustanovených v § 1, § 2 a v § 3 uvedeného zákona, avšak len na
základe uplatnenia reštitučného nároku spôsobom ustanoveným týmto zákonom a to
v zákonom stanovenej lehote, inak sa ich nárok premlčal. Nie je možné preto súhlasiť
s názorom súdu prvého stupňa, že vzhľadom na obsah perzekučných zákonov, ktoré boli
vydané počas druhej svetovej vojny za okupácie v čase politickej, rasovej perzekúcie
zameranej okrem iného aj na občanov židovskej národnosti a vlastníkov židovských podnikov
a na základe ktorých došlo k odňatiu vlastníctva pôvodnému vlastníkovi, bez ohľadu či
reštitučný proces prebehol podľa zákona č. 128/1946 Sb. §§ 10 a nasl., teda bez ohľadu, či
súd o reštitučnom nároku M. R. pozitívne alebo negatívne rozhodol, zo zákona boli tieto
prevody vlastníctva neplatné.
Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia v preskúmavanej veci spĺňajú zákonné
podmienky oprávnených osôb podľa § 2 ods. 1, 2 reštitučného zákona, pokiaľ ide o pozemok
parc. č. 1244/1 a to z dôvodu, že zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že pôvodný
vlastník, ktorý bol pozbavený svojho majetku na základe zákona č. 148/43 SI.z., v spojení
s nariadením č. 198/41 SI.z., si reštitučný nárok vyplývajúci mu z § 1 a § 2 zákona
č. 128/1946 Sb. uplatnil na príslušnom súde, o čom svedčí zápis v pozemkovo knižnej vložke
č. 376 pod bodom B9 zo dňa 12.3.1948, pričom zo zápisu pod bodom B12 vyplýva,
že sa vymazuje poznámka zavedenia reštitúcie pod B9 bez ďalšieho záznamu a bez dátumu,
kedy došlo k zápisu, pričom z predchádzajúcich zápisov možno vyvodiť záver, že tento zápis
mohol byť urobený po dni 16.9.1948, vychádzajúc z dátumu, kedy boli urobené
prechádzajúce zápisy a to zápis v bode B10, keďže zápis v bode B11 je taktiež bez dátumu.
Listiny, rozhodnutia súdu a ani žiadne doklady týkajúce sa reštitúcie pôvodného vlastníka
podľa zákona č. 128/1946 Sb. sa nezachovali. S následných zápisov v uvedenej
pozemkovoknižnej vložke v bodoch B18 z roku 1956 a B19 z roku 1957, kedy zápisy
do pozemkovej knihy nemali konštitutívny charakter, však vyplýva, že žiadaný pozemok
parc. č. 1244/1 prešiel do vlastníctva československého štátu. Napriek tomu,
že sa nezachovali patričné doklady svedčiace o reštitučnom nároku pôvodného vlastníka
a rozhodnutia o ňom, zo samotných zápisov v pozemkovej knihe vyplýva, že bolo začaté
reštitučné konanie, v ktorom si pôvodný vlastník uplatnil nárok spĺňajúci zákonné podmienky
v zmysle zákona č. 128/1946 Sb. (zápis v bode B9) a následne bola vymazaná poznámka
zavedenia reštitúcie (zápis v bode B12 zaznamenaný po dni 16.9.1948). Z uvedených
skutkových okolností je teda zrejmé, že výmaz poznámky zavedenia reštitúcie bol urobený
v dobe rozhodnej podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona (zákona č. 503/2003 Z.z.), t. j. v dobe
od 25.2.1948 do 1.1.1990. Ostáva sporná otázka, či by bolo možné v demokratickom
a právnom štáte nerozhodnúť o uplatnenom právnom nároku pôvodného vlastníka podľa
ustanovení reštitučného zákona, ktorý predpokladal právne dôvody pre navrátenie vlastníctva,
v dôsledku ktorých v dobe okupácie bol majetok pôvodnému vlastníkovi odňatý. Vzhľadom
na uvedené odvolací súd v danej veci zastáva právny názor, že tým, že v zápise v bode B12
pozemkovoknižnej vložky č. 376 bola vymazaná poznámka zavedenia reštitúcie bez ďalšieho,
možno mať za to, že štát v období spadajúceho do rozhodného obdobia stanoveného v § 2
ods. 1 reštitučného zákona (zák. č. 503/2003 Z.z.) nemal záujem o navrátenie vlastníctva
pôvodnému vlastníkovi hoci podľa zákona č. 128/1946 Sb. by spĺňal zákonné podmienky
a to z dôvodu, že v dôsledku následného revolučného vývoja sám prejavil vôľu o tento
majetok, ako to vyplýva zo zápisov v pozemkovoknižnej vložke č. 376 o nariadení národnej
správy a následne o prechode vlastníctva na štát. Takýto postup je treba považovať za postup
porušujúci všeobecne uznávané ľudské práva a slobody v zmysle § 3 ods. 1 písm. p/
reštitučného zákona.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd nesúhlasil s názorom správneho orgánu,
že navrhovatelia pri pkn. parc. č. 1244/1 nepreukázali podmienky podľa § 2 ods. 1
reštitučného zákona, teda že žiadaný majetok prešiel na štát v rozhodnej dobe.
Správny bol preto postup súdu prvého stupňa, pokiaľ preskúmavané rozhodnutie
správneho orgánu v časti týkajúcej sa parc. č. 1244/1 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Nesprávny bol však jeho právny záver, že pre posúdenie reštitučného nároku pre navrátenie
vlastníctva je rozhodujúci charakter žiadaného pozemku ku dňu účinnosti reštitučného
zákona. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že pre posúdenie nároku oprávnenej
osoby podľa § 1 reštitučného zákona je posudzovanie charakteru žiadaného pozemku ku dňu
prechodu na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku ustanoveného v § 3 reštitučného
zákona a následne po preukázaní dôvodnosti reštitučného nároku oprávnenej osoby je
povinnosťou správneho orgánu zistiť charakter tohto pozemku ku dňu účinnosti reštitučného
zákona a to pre posúdenie, či oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo podľa § 3, alebo,
či jej vzniklo právo na náhradu podľa § 6 ods. 2 v dôsledku skutočností ustanovených v § 6
ods. 1. V preskúmavanej veci z výpisu z pozemkovej knihy vyplýva, že žiadaný pozemok
v čase odňatia mal charakter poľnohospodárskej pôdy. Napriek tomu, že súd prvého stupňa
vyslovil pri uložení povinností správnemu orgánu v ďalšom konaní (na str. 6 rozsudku) iný
právny názor, toto pochybenie nemalo za následok nesprávne rozhodnutie, čo do časti
týkajúcej sa parc. č. 1244/1, pretože preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Pokiaľ súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie správneho orgánu aj v ďalšej časti
a to v časti týkajúcej sa parc. č. 1244/2, nebolo možné z vyššie uvedených dôvodov súhlasiť
s jeho skutkovým a právnym zistením a preto aj jeho právny názor bol nesprávny. Z výpisu
pozemkovej knihy vl. č. 376 vyplýva, že pozemok parc. č. 1244/2 v čase prechodu na štát mal
charakter zastavanej plochy, teda nepatril do poľnohospodárskeho alebo lesného pôdneho
fondu, čím nespĺňal zákonné podmienky podľa § 1 reštitučného zákona pre navrátenie
vlastníctva alebo priznanie náhrady za uvedený pozemok.
Vzhľadom na uvedené právny názor správneho orgánu, že navrhovatelia nespĺňajú
zákonné podmienky na navrátenie vlastníctva k pozemku parc. č. 1244/2 bol správny, pretože
žiadaný pozemok nespĺňa zákonné podmienky podľa § 1 reštitučného zákona, a preto v časti
týkajúcej sa uvedenej nehnuteľnosti rozhodnutie správneho orgánu bolo správne.
Odvolací súd neprihliadol na námietky navrhovateľov, že súd prvého stupňa tým,
že správnemu orgánu na strane 6 svojho rozsudku uložil povinnosť doplniť dokazovanie
v naznačenom smere, postupoval v rozpore s § 6 reštitučného zákona. Postup súdu prvého
stupňa bol v súlade so zákonom, pretože zákonodarca v ustanovení § 5 ods. 2 reštitučného
zákona zveril do právomoci obvodných pozemkových úradov rozhodovať o reštitučnom
nároku oprávnených osôb a súčasne ustanovil v tomto zákone podmienky, za splnenia ktorých
je možno prinavrátiť vlastníctvo, alebo priznať náhradu, pokiaľ nie je možné vlastníctvo
k pôvodným nehnuteľnostiam navrátiť.
Z uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ Krajský súd v Žiline
napadnutým rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu v celosti zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom len v časti
týkajúcej sa parc. č. 1244/1, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
že preskúmavané rozhodnutie odporcu v časti týkajúcej sa parc. č. 1244/1 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a v ostatnej časti, teda v časti týkajúcej sa parc. č. 1244/2,
preskúmavané rozhodnutie odporcu potvrdil podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 a s § 220.
Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 246c ods. 1
O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1. Navrhovateľom náhradu trov tohto
konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnili.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. mája 2009
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
Ľubica Kavivanovová predseda senátu