Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 17/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra

Mamojku prerokoval prijatú sťažnosť , , a

, zastúpených advokátskou kanceláriou ,

, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -75 z 25. júla 2017, a takto

rozhodol:

Konanie o sťažnosti a z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-14 z 23. januára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , (ďalej aj

„sťažovateľ v 1. rade“), a (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“

alebo spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -75 z 25. júla 2017 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom doručeným

Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 7. apríla 2016 sa sťažovatelia spolu

s ďalšími žalobcami – (žalobca v 3. rade, pozn.) a

(žalobca v 4. rade, pozn.) domáhali proti žalovanému

(ďalej aj „žalovaný“) určenia, že sťažovateľ v 1. rade je podielovým spoluvlastníkom

nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území , zapísanej na Okresnom úrade

v Žiline, katastrálnom odbore, na ako – zastavané plochy

2

a nádvoria s výmerou 168 m(ďalej len „nehnuteľnosť“), a to vo veľkosti ½ k celku, ako aj

určenia, že nehnuteľnosť vo veľkosti ½ k celku patrí do dedičstva po neb. ,

(ďalej len „poručiteľka“).

3. Okresný súd uznesením č. k. -168 z 9. septembra 2016 konanie

zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. V rámci odôvodnenia svojho

rozhodnutia uviedol, že na okresnom súde je od 29. decembra 2015 pod sp. zn.

vedené konanie o vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie stavby. Žalobu

v tejto veci podal (v namietanom konaní v postavení

žalovaného), a proti sťažovateľovi v 1. rade (v namietanom konaní v postavení žalobcu

v 1. rade) sa domáha odstránenia časti oplotenia nachádzajúceho sa na nehnuteľnosti

a vypratania i odovzdania tejto nehnuteľnosti žalobcovi. Toto konanie nebolo do

rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. právoplatne skončené.

Vzhľadom na tieto okolnosti okresný súd s poukazom na § 159 Civilného sporového

2

poriadku (ďalej aj „CSP“) upravujúceho prekážku litispendencie, namietané konanie podľa

zastavil. Okresný súd bol toho názoru, že v oboch konaniach je skutkový

základ sporu odvodzovaný z tvrdenej existencie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

V namietanom konaní je predmetom sporu určovacia žaloba podľa .

Konanie o vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie stavby je v zmysle

žalobou o plnenie. Žaloba o plnenie tak zásadne tvorí prekážku litispendencie pre určovaciu

žalobu. Právoplatným rozhodnutím súdu o povinnosti plniť je podľa názoru okresného súdu

riešená aj prejudiciálna otázka existencie, resp. neexistencie práva či právneho vzťahu,

z ktorého povinnosť vzišla, a to bez ohľadu na skutočnosť, že toto posúdenie nebude

obsiahnuté vo výroku rozhodnutia. Žaloba o plnenie tak v zásade konzumuje žalobu

určovaciu.

4. Krajský súd toto rozhodnutie okresného súdu uznesením č. k. -75

z 25. júla 2017 potvrdil.

5. Posúdenie všeobecných súdov sťažovatelia považujú za „nesprávne, nelogické,

ničím nepreukázané, v rozpore s právnymi predpismi a so zisteným skutkovým stavom“.

Dôvodia tým, že prekážka litispendencie nie je daná, ak chýba čo len jeden znak totožnosti

veci, pričom v ich veci nejde ani o rovnakých účastníkov konania, ani o rovnaký predmet

sporu a otázku skutkových okolností považujú za otáznu. V namietanom konaní na rozdiel

od skôr začatého konania (kde je žalobcom a žalovaným je

sťažovateľ), sú žalobcovia štyria. Podľa názoru sťažovateľov tak evidentne nie je daná

totožnosť účastníkov konania. Keďže žalobu o určenie vlastníckeho práva a žalobu

o plnenie nie je možné zamieňať, zjavne nie je daná ani totožnosť konania. V prípade skôr

začatého konania žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo zo zápisu v katastri

nehnuteľností, v prípade namietaného konania sťažovateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo

z úplne iných právnych skutočností. Správnosť tohto názoru opierajú o uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

v ktorom najvyšší súd uviedol, že v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o nárokoch zo zmlúv

o dielo na strane žalobcu, vystupuje iba jeden zo subjektov, ktorí sú v predmetnej veci

3

účastníkmi konania na strane žalovaného, a preto nemožno konštatovať, že ide o identitu

účastníkov konania v obidvoch veciach.

6. Nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu, ktoré bolo krajským súdom potvrdené,

sťažovatelia vidia okrem uvedeného i v tom, že v katastri nehnuteľností je ako vlastník

zapísaný žalovaný, sťažovatelia a žalobcovia v 3. a 4. rade tak nemajú nijakú možnosť

domáhať sa svojho vlastníckeho práva než podať žalobu o určenie vlastníckeho práva. Iba

na základe právoplatného rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je

tak podľa ich názoru možné dosiahnuť zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností

v prospech sťažovateľa v 1. rade v podiele ½ k celku spolu s určením, že ďalšia polovica

patrí do dedičstva po poručiteľke. V tejto súvislosti predostierajú názor, že ak by okresný

súd v skôr začatom konaní dospel k záveru, že žaloba je neopodstatnená, keďže

nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností (pričom otázka

vlastníckeho práva bude riešená ako prejudiciálna otázka), súd žalobu zamietne. Takýto

rozsudok nebude podľa ich názoru spôsobilou verejnou listinou na zápis vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti v prospech sťažovateľa v 1. rade v podiele ½ k celku a rovnako nebude

spôsobilým podkladom na to, aby na jeho základe prebehlo dodatočné dedičské konanie

po poručiteľke vo vzťahu k druhej polovici nehnuteľnosti.

7. Zastavením namietaného konania o určenie vlastníckeho práva tak s ohľadom

na sťažovateľmi uvádzané skutočnosti došlo k porušeniu ich práv, a preto navrhujú, aby

ústavný súd podľa nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského

súdu boli porušené ich v záhlaví označené práva podľa a dohovoru. Zároveň

požadujú, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie a priznal sťažovateľom náhradu trov konania.

8. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu v stručnosti vyjadril k sťažnosti

prípisom sp. zn. Spr 56/2018 zo 16. februára 2018, ktorý bol ústavnému súdu doručený

20. februára 2018. Predseda krajského súdu uviedol, že z jeho pozície mu neprináleží

posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí krajského súdu. Predsedníčka senátu

krajského súdu k veci uviedla, že na záveroch uvedených v sťažnosťou napadnutom

4

uznesení zotrváva. Zároveň dodala, že podľa jej názoru mali sťažovatelia vyžiť mimoriadny

opravný prostriedok a podať voči rozhodnutiu dovolanie.

9. Ústavný súd podaním z 20. februára 2018 zaslal vyjadrenie krajského súdu právnej

zástupkyni sťažovateľov s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia

prípisu. K uvedenému stanovisku krajského súdu sa sťažovatelia vyjadrili podaním

doručeným ústavnému súdu 8. marca 2018, v ktorom uviedli, že zotrvávajú na podanej

ústavnej sťažnosti a dôvodoch v nej uvedených.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

12. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie (uznesením č. k. -14

z 23. januára 2018) získal z predloženého spisu okresného súdu vedomosť o tom, že

sťažovatelia doručili okresnému súdu 14. novembra 2017 proti uzneseniu krajského súdu

dovolanie, čo však ústavnému súdu zamlčali a túto skutočnosť mu ani dodatočne

neoznámili.

13. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že môže uplatniť svoju právomoc

v konaní o sťažnosti podľa až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba

nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Aj podľa stabilnej

5

judikatúry ústavný súd nie je oprávnený (z dôvodu neprípustnosti sťažnosti) poskytovať

ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní

pred všeobecným súdom (mutatis mutandis , ).

14. Ústavný súd taktiež judikoval, že ak o závažných procesných pochybeniach,

ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný

rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

upravených v príslušnom procesnom poriadku, je prípustnosť konania pred

ústavným súdom pred vyčerpaním týchto opravných prostriedkov vylúčená (mutatis

mutandis ).

15. Keďže sťažovatelia napadli uznesenie krajského súdu popri sťažnosti podanej

ústavnému súdu aj dovolaním podaným okresnému súdu, o ich uplatnenom mimoriadnom

opravnom prostriedku prináleží konať a rozhodnúť najvyššiemu súdu ako dovolaciemu

súdu. Tým je v tomto štádiu konania vylúčená v rámci princípu subsidiarity právomoc

ústavného súdu. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (). Za takého stavu, že vo veci zároveň prebieha dovolacie

konanie, by preskúmaním sťažnosti zo strany ústavného súdu došlo k vzniku ústavne

neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne

viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (mutatis mutandis ,

, , , ). Takýto stav by

mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len

obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov

právneho štátu.

6

III.

16. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia .

17. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas

konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť

(ďalej len „procesné podmienky“).

18. Podľa ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý

nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

19. Vychádzajúc zo zistených skutkových okolností a citovaných zákonných

ustanovení, ústavný súd konanie o sťažnosti v zmysle

v spojení s zastavil pre neodstrániteľný nedostatok podmienok konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2018

7