Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)III. ÚS 17/2018
PDF · 146.45 KB
No categories available
III. ÚS 17/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku prerokoval prijatú sťažnosť , , a
, zastúpených advokátskou kanceláriou ,
, v mene ktorej koná konateľka a advokátka
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 9/2017-75 z 25. júla 2017, a takto
rozhodol:
Konanie o sťažnosti a z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 17/2018-14 z 23. januára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , (ďalej aj
„sťažovateľ v 1. rade“), a (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“
alebo spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 9/2017-75 z 25. júla 2017 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 7. apríla 2016 sa sťažovatelia spolu
s ďalšími žalobcami – (žalobca v 3. rade, pozn.) a
(žalobca v 4. rade, pozn.) domáhali proti žalovanému
(ďalej aj „žalovaný“) určenia, že sťažovateľ v 1. rade je podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území , zapísanej na Okresnom úrade
v Žiline, katastrálnom odbore, na ako – zastavané plochy
2
a nádvoria s výmerou 168 m(ďalej len „nehnuteľnosť“), a to vo veľkosti ½ k celku, ako aj
určenia, že nehnuteľnosť vo veľkosti ½ k celku patrí do dedičstva po neb. ,
(ďalej len „poručiteľka“).
3. Okresný súd uznesením č. k. 41 C 149/2016-168 z 9. septembra 2016 konanie
zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. V rámci odôvodnenia svojho
rozhodnutia uviedol, že na okresnom súde je od 29. decembra 2015 pod sp. zn.
13 C 576/2015 vedené konanie o vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie stavby. Žalobu
v tejto veci podal (v namietanom konaní v postavení
žalovaného), a proti sťažovateľovi v 1. rade (v namietanom konaní v postavení žalobcu
v 1. rade) sa domáha odstránenia časti oplotenia nachádzajúceho sa na nehnuteľnosti
a vypratania i odovzdania tejto nehnuteľnosti žalobcovi. Toto konanie nebolo do
rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 41 C 149/2016 právoplatne skončené.
Vzhľadom na tieto okolnosti okresný súd s poukazom na § 159 Civilného sporového
2
poriadku (ďalej aj „CSP“) upravujúceho prekážku litispendencie, namietané konanie podľa
§ 161 ods. 2 CSP zastavil. Okresný súd bol toho názoru, že v oboch konaniach je skutkový
základ sporu odvodzovaný z tvrdenej existencie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
V namietanom konaní je predmetom sporu určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) CSP.
Konanie o vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie stavby je v zmysle § 137 písm. a) CSP
žalobou o plnenie. Žaloba o plnenie tak zásadne tvorí prekážku litispendencie pre určovaciu
žalobu. Právoplatným rozhodnutím súdu o povinnosti plniť je podľa názoru okresného súdu
riešená aj prejudiciálna otázka existencie, resp. neexistencie práva či právneho vzťahu,
z ktorého povinnosť vzišla, a to bez ohľadu na skutočnosť, že toto posúdenie nebude
obsiahnuté vo výroku rozhodnutia. Žaloba o plnenie tak v zásade konzumuje žalobu
určovaciu.
4. Krajský súd toto rozhodnutie okresného súdu uznesením č. k. 10 Co 9/2017-75
z 25. júla 2017 potvrdil.
5. Posúdenie všeobecných súdov sťažovatelia považujú za „nesprávne, nelogické,
ničím nepreukázané, v rozpore s právnymi predpismi a so zisteným skutkovým stavom“.
Dôvodia tým, že prekážka litispendencie nie je daná, ak chýba čo len jeden znak totožnosti
veci, pričom v ich veci nejde ani o rovnakých účastníkov konania, ani o rovnaký predmet
sporu a otázku skutkových okolností považujú za otáznu. V namietanom konaní na rozdiel
od skôr začatého konania (kde je žalobcom a žalovaným je
sťažovateľ), sú žalobcovia štyria. Podľa názoru sťažovateľov tak evidentne nie je daná
totožnosť účastníkov konania. Keďže žalobu o určenie vlastníckeho práva a žalobu
o plnenie nie je možné zamieňať, zjavne nie je daná ani totožnosť konania. V prípade skôr
začatého konania žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo zo zápisu v katastri
nehnuteľností, v prípade namietaného konania sťažovateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo
z úplne iných právnych skutočností. Správnosť tohto názoru opierajú o uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 18/2009,
v ktorom najvyšší súd uviedol, že v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o nárokoch zo zmlúv
o dielo na strane žalobcu, vystupuje iba jeden zo subjektov, ktorí sú v predmetnej veci
3
účastníkmi konania na strane žalovaného, a preto nemožno konštatovať, že ide o identitu
účastníkov konania v obidvoch veciach.
6. Nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu, ktoré bolo krajským súdom potvrdené,
sťažovatelia vidia okrem uvedeného i v tom, že v katastri nehnuteľností je ako vlastník
zapísaný žalovaný, sťažovatelia a žalobcovia v 3. a 4. rade tak nemajú nijakú možnosť
domáhať sa svojho vlastníckeho práva než podať žalobu o určenie vlastníckeho práva. Iba
na základe právoplatného rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je
tak podľa ich názoru možné dosiahnuť zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností
v prospech sťažovateľa v 1. rade v podiele ½ k celku spolu s určením, že ďalšia polovica
patrí do dedičstva po poručiteľke. V tejto súvislosti predostierajú názor, že ak by okresný
súd v skôr začatom konaní dospel k záveru, že žaloba je neopodstatnená, keďže
nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností (pričom otázka
vlastníckeho práva bude riešená ako prejudiciálna otázka), súd žalobu zamietne. Takýto
rozsudok nebude podľa ich názoru spôsobilou verejnou listinou na zápis vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti v prospech sťažovateľa v 1. rade v podiele ½ k celku a rovnako nebude
spôsobilým podkladom na to, aby na jeho základe prebehlo dodatočné dedičské konanie
po poručiteľke vo vzťahu k druhej polovici nehnuteľnosti.
7. Zastavením namietaného konania o určenie vlastníckeho práva tak s ohľadom
na sťažovateľmi uvádzané skutočnosti došlo k porušeniu ich práv, a preto navrhujú, aby
ústavný súd podľa čl. 127 ústavy nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského
súdu boli porušené ich v záhlaví označené práva podľa ústavy a dohovoru. Zároveň
požadujú, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie a priznal sťažovateľom náhradu trov konania.
8. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu v stručnosti vyjadril k sťažnosti
prípisom sp. zn. Spr 56/2018 zo 16. februára 2018, ktorý bol ústavnému súdu doručený
20. februára 2018. Predseda krajského súdu uviedol, že z jeho pozície mu neprináleží
posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí krajského súdu. Predsedníčka senátu
krajského súdu k veci uviedla, že na záveroch uvedených v sťažnosťou napadnutom
4
uznesení zotrváva. Zároveň dodala, že podľa jej názoru mali sťažovatelia vyžiť mimoriadny
opravný prostriedok a podať voči rozhodnutiu dovolanie.
9. Ústavný súd podaním z 20. februára 2018 zaslal vyjadrenie krajského súdu právnej
zástupkyni sťažovateľov s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia
prípisu. K uvedenému stanovisku krajského súdu sa sťažovatelia vyjadrili podaním
doručeným ústavnému súdu 8. marca 2018, v ktorom uviedli, že zotrvávajú na podanej
ústavnej sťažnosti a dôvodoch v nej uvedených.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
12. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie (uznesením č. k. III. ÚS 17/2018-14
z 23. januára 2018) získal z predloženého spisu okresného súdu vedomosť o tom, že
sťažovatelia doručili okresnému súdu 14. novembra 2017 proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie, čo však ústavnému súdu zamlčali a túto skutočnosť mu ani dodatočne
neoznámili.
13. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že môže uplatniť svoju právomoc
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba
nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Aj podľa stabilnej
5
judikatúry ústavný súd nie je oprávnený (z dôvodu neprípustnosti sťažnosti) poskytovať
ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní
pred všeobecným súdom (mutatis mutandis I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
14. Ústavný súd taktiež judikoval, že ak o závažných procesných pochybeniach,
ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný
rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov
upravených v príslušnom procesnom poriadku, je prípustnosť konania pred
ústavným súdom pred vyčerpaním týchto opravných prostriedkov vylúčená (mutatis
mutandis IV. ÚS 10/02).
15. Keďže sťažovatelia napadli uznesenie krajského súdu popri sťažnosti podanej
ústavnému súdu aj dovolaním podaným okresnému súdu, o ich uplatnenom mimoriadnom
opravnom prostriedku prináleží konať a rozhodnúť najvyššiemu súdu ako dovolaciemu
súdu. Tým je v tomto štádiu konania vylúčená v rámci princípu subsidiarity právomoc
ústavného súdu. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Za takého stavu, že vo veci zároveň prebieha dovolacie
konanie, by preskúmaním sťažnosti zo strany ústavného súdu došlo k vzniku ústavne
neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne
viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/08,
II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014, IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011). Takýto stav by
mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len
obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov
právneho štátu.
6
III.
16. Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia Civilného sporového poriadku.
17. Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas
konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť
(ďalej len „procesné podmienky“).
18. Podľa § 161 ods. 2 CSP ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
19. Vychádzajúc zo zistených skutkových okolností a citovaných zákonných
ustanovení, ústavný súd konanie o sťažnosti v zmysle § 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 161 ods. 2 CSP zastavil pre neodstrániteľný nedostatok podmienok konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018
7